Bringing up bébé (A dosť!)

A dosťJedna z kníh, ktoré som dostala tieto Vianoce, je A dosť!, slovenský preklad* knihy Bringing up bébé od Pamely Druckerman. Bolo mi aj povedané, že to nie je len preto, že ma zjavne táto téma zaujíma aj v teoretickej rovine, ale aj preto, že sa darcovi sa zdá, že v otázkach disciplíny mi to veľmi nejde. A tak som si prečítala.

Je to taký polo-memoár, polo-analýza**. Autorka je Američanka, ktorá sa vydala za Angličana a v Paríži spolu vychovávajú tri deti. Vraj je vtipná, ale je to taký druh humoru, ktorý mne nesadol, pretože podporuje stereotypy a miestami sa len v malých obmenách opakuje.

Čo sa týka základných myšlienok, tie sú jednoduché, Európanom (nielen Francúzom) dávajú možno zmysel viac ako Američanom a mnoho z nich už aj praktizujeme: k deťom nevyskakovať pri prvom zakňučaní, nenechať ich hrať sa s jedlom, učiť ich rešpektovať iných ľudí, snažiť sa byť konzistentní v zákazoch a v rámci určitého vymedzeného rámca im dopriať čo najviac slobody – nechať ich užívať si detstvo.

Ale kontext, v akom ich autorka prezentuje, mi je dosť proti srsti. Začína to hneď v úvode tehotenstvom:

Koľko je zdravé pribrať, je vo Francúzsku striktne kodifikovaná norma… Ako Francúzsky dokážu ostať v týchto prísnych limitoch? Tlak okolia. Kamarátky, sestry a svokry vám razantne dajú najavo, že tehotenstvo nie je vstupenka na obžerské hody… Nejde o nič iné, ako nátlak francúzskych mužov na ženy, aby boli štíhle… Nie je to však o odriekaní, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Naopak. Pre Francúzky nie je tehotenstvo voľnou vstupenkou na obžerstvo možno aj preto, že si celý život neodriekajú jedlá, čo milujú. A potom sa nimi následne nedopujú.

Pozitívna pointa, ale zabalená do predsudkov.

Pôrodu bez epidurálnej anestézie Francúzi nehovoria prirodzený, ale volajú ho “pôrod bez epidurálnej anestézie.” Pár nemocníc a pôrodníc má pôrodné vane, fitlopty a podobné nezmysly, ale len málo žien sa rozhodne rodiť alternatívnym spôsobom. Ako mi bolo povedané, tie dve percentá žien, čo v Paríži rodia bez epidurálky sú buď šialené Američanky, alebo nešťastnice, čo do nemocnice nestihli doraziť včas na jej aplikáciu.

Vedľa seba sú vety, ktoré mi pripadajú ako úplný nezmysel, a vety, s ktorými sa úplne stotožňujem. Najprv ma to miatlo.

Povedala mi, že skôr než necháte deti vyplakať do vyčerpania, musíte im vysvetliť, čo práve idete urobiť… Vysvetlíte mu, že ak sa zobudí raz, podáte mu cumlík. Ak sa zobudí druhýkrát, už nevstanete, lebo v noci sa spí… Laurence tvrdí, že podstatou učenia detí v noci spať, je vaša viera, že to dokážu. Už najmenšie dieťa v kolíske dokáže byť z času na čas samo – bez toho, aby bolo hladné, smädné, bez toho, aby spalo, ale pokojne bdelo. Je veľmi dôležité, aby sa už v najmladšom veku naučilo, že potrebuje čas osamote, zaspať a zobudiť sa bez toho, aby neustále sledovala matka.

No ale potom prišlo na kŕmenie a tam ma pochybosti prešli. Zistila som, že táto kniha naozaj nie je pre mňa (zvýraznenie moje):

Rodičia sa nemučia pochybosťami, ako často a kedy kŕmiť svoje deti. Niekde medzi dvoma a štyrmi mesiacmi všetky francúzske bábätká jedávajú v presne stanovenom pravidelnom čase. Rovnako ako pri technike na spanie, je to pre Francúzov otázka zdravého rozumu… Všetky mamičky hovoria o raňajkách okolo ôsmej ráno, obede okolo poludnia a večeri okolo ôsmej večer s malými variáciami… plus olovrant.

Ono vo Francúzsku sa veľmi nekojí. Kniha, ktorú autorka často spomína ako dobrý zdroj informácií o bábätkách a veciach s nimi súvisiacich, nedoporučuje kojiť na požiadanie a okrem toho:

… pohľad na dojčenie ľudí rozčuľuje. “Ak sa matka, čo dojčí nevníma rovno ako čudný prípad, minimálne ju berú ako niekoho, kto koná nad rámec nutnosti a svojich povinností”, vysvetľuje rodičovská príručka, ktorú samizdatom vytlačilo združenie parížskych anglofónnych matiek. (V deň, keď opustia pôrodnicu, dojčí 55% francúzskych mamičiek a väčšina z nich prestane krátko na to… [v USA je toto číslo 74, na Slovensku 95]) Miestni mi vysvetlili, že dojčenie má stále akýsi sedliacky imidž, zrejme pozostatok z čias, keď bábätká z lepších rodín opatrovali dojky… manžel mojej priateľky mi to však vysvetlil z mužskej perspektívy – dojčenie podľa neho demystifikuje ženský prsník. Erotický objekt premení na niečo užitočné a živočíšne.

Na rozdiel od dojčenia, v tom, ako sa dostať po pôrode späť do formy, si Francúzky žiadne ospravedlnenky nepíšu… pár mesiacov po pôrode začal jej francúzsky priateľ naliehať, aby prestala nosiť tepláky a zbavila sa náhradnej pneumatiky na bruchu…operoval podľa iného scenára. Stále ju videl v prvom rade ako ženu a automaticky očakával estetické benefity, ktoré z toho vyplývajú… Francúzsky magický limit sú tri mesiace. Dovtedy musia byť tehotenské kilogramy fuč.

… Priatelia mi vysvetlia, že francúzski gynekológovia zistia, či potrebujete lekcie perineálneho zdravia jednoduchou otázkou: “Je monsieur spokojný?”

Tak tu niekde som prestala čítať a zvyšok len preskenovala. Žena ako objekt, ktorý poskytuje estetické benefity. Hrdá na to, ako sa nenechá zviazať materstvom (vety typu “Všade vo francúzsku je prítomné posolstvo, že byť rodičom je veľmi dôležité ale nie je to všetko.”), ale to, že kritérium je, či je dostatočne príjemná hračka pre pána domáceho, jej nevadí. (Tie lekcie sa nakoniec rozhodla absolvovať, ako hovorí z profesionálnej  zvedavosti, aby nám o nich mohla porozprávať. Popisuje ich ako akúsi vaginálnu gymnastiku, ktorú francúzske zdravotné poistenie hradí v plnej výške.)

Takže tak. Jediné, čo sa z tejto knihy podľa mňa oplatí prečítať, je časť o francúzskych jasliach a ako sa v nich deti stravujú.

* Nie je veľmi dobrý. Nad preklepmi prižmúrim oči, ale doslovne preložené výrazy, na ktoré je pekný slovenský voľný preklad, alebo slovné spojenia typu “láskavý vulgarizmus – MILF” nenasvedčujú veľkej profesionalite.

** Ale na to, že ju písala novinárka, sa mi zdá málo “podopretá”. Zdroje informácií nie sú žiadne štúdie, ale kamarátky, známi a pár oslovených detských lekárov a psychológov.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

2 comments to Bringing up bébé (A dosť!)

  • k.

    Zaujimave, aj ja som tuto knihu dostala na Vianoce.
    Prvy krat som sa o nej dozvedela z tvojho blogu, celkom ma zaujala, dokonca som si ju chcela pozicat z kniznice, ale bola prilis popularna a nedalo sa k nej dostat. Na druhej strane som si tuto knihu nechcela kupit, pretoze som na nu precitala par, podla mna celkom opodstatnenych, kritik (tiez vdaka tvojmu blogu) a tusila som, ze to nebude take nutne si tu knihu precitat. No a zrazu som dostala slovensku verziu na Vianoce. (Musim priznat, ze uz som v tychto veciach trochu snob a pokial originalny jazyk ovladam, chcem citat knihu v povodnom zneni. Nechce sa mi zamyslat sa a rozculovat sa nad nepresnymi prekladmi.)
    V kratkosti zhrnute, tato kniha ma podla mna par dobrych myslienok, s niektorymi jej castami nesuhlasim a niektore ma priamo rozculuju. Ala ja som tu knihu docitala a som celkom rada, ze som ju citala. Dobre si vystihla moj zmateny pocit, ze Pamela Druckerman v jednej vete spoji myslienky, s ktorymi hlboko suhlasim, s tymi, co su mi proti srsti.
    Idea, ze dieta je treba nechat vyrevat, aby sa konecne samo uspalo, nechavam v rovine osobnych nazorov a napriek tomu, ze sa s nim nestotozujem, chapem, alebo aspon neodsudzujem jeho praktizovanie. Ale mas pravdu, ze niektore anti-feministicke rysy tejto knihy sa nedaju prehliadnut. A priori sa ocakava a autorka sa s tym zjavne stotoznuje, ze jednou zo zakladnych charakteristik a povinnosti zeny je vyzerat dobre. Hlavny problem podla mna nie je v tom, ze spolocnost tlaci na zeny, aby do troch mesiacov po porode vyzerali dobre, ale to, ze predpoklada, ze to je ich povinnost len preto, ze su zeny. Zeny proste maju vyzerat dobre, co je podla mna zly predpoklad, ci uz ide o matky alebo bezdetne zeny.
    Na druhej strane tuto knihu ocenujem, ze ma v comsi oslobodzuje. Ja sama zapasim s pocitom, ze stracam sama seba tym, ze mam dieta. Starat sa o dieta je pre mna narocne a pohlcuje to skoro cely moj cas a energiu. Nasledne nemam vobec cas na seba a vadi mi to, ja sa nedokazem uplne vzdat sama seba a obetovat sa. Na jednej strane vycitky svedomia, pretoze si myslim, ze sa musim venovat babu, na druhej strane frustracia, ze moje potreby su absolutne prehliadane. Mozno ja som prehnane egocentricka, ale tiez si nemyslim, ze by matky mali prestat byt zenami, ktorymi boli pred materstvom. Nemyslim si, ze je to nutne a zdrave. A prave v tomto ma tato kniha podporuje. Druckerman vysvetluje, ze francuzska spolocnost nepredpoklada, ze matky sa uplne oddaju dietatu a nebudu sa venovat sebe. Maju dieta milovat, postarat sa onho, ale nesmu zabudnut na svoju osobu. To je podla mna dobre posolstvo. Matky nie su iba matkami a nemali by pocitovat vycitky svedomia popripade tlak okolia, aby sa venovali vyhradne dietatu. (Skusme sa na to pozriet z tejto perspektivy – je chvalihodne, ze matka sa snazi z dietata vychovat uzasneho cloveka, ktory bude prinosom pre spolocnost. Ale co ked tym ochudobni spolocnost o toho super cloveka, ktory sa skryva v nej? (Ani nahodou netvrdim, ze je to moj pripad.))
    Na tvojej recenzii mi trochu chyba jasne vyjadreny tvoj nazor. Ako zvycajne poskytujes vela citatov, co je super na to, aby si kazdy mohol vytvorit svoj nazor, ale niekde sa mi straca ten tvoj. Niekedy si ho viem domysliet, ale niekedy si nie som ista. Napriklad vetu “Všade vo francúzsku je prítomné posolstvo, že byť rodičom je veľmi dôležité ale nie je to všetko.” hodnotis pozitivne alebo negativne?

    k.

    • Iva

      Vdaka za komentar!!

      Tu vetu “Všade vo francúzsku je prítomné posolstvo, že byť rodičom je veľmi dôležité ale nie je to všetko.” hodnotim velmi pozitivne. A tiez ocenujem, ze to je taky ten, ako pises oslobodzujuci, odkaz, ktory sa nesie v zasade celou knihou. Ale tak, ako je podany, mu “neverim”. Prave preto, ze je popretkavany takymi perlami, ako su tie esteticke benefity.

      To je aj dovod, preco by som ja tuto knihu ani buducim, ani cerstvym rodicom neodporucala (pokial len naozaj nechcu vediet nejake podrobnosti o stravovani vo francuzskych jasliach). Ten isty odkaz mozu dostat aj inde, bez tych problematickych kecov okolo. Ale mas pravdu, mohla som to tam napisat aj jasnejsie.

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.