Len taký update

V prvom rade, všimli ste si, že je koniec marca a vonku to vyzerá takto:

Lezie mi to už na nervy a jediné, čo to zľahka vylepšuje sú (v záhrade rastené) snežienky, čo som dostala včera od svokrovcov, lebo tie mi dávajú nádej, že jar je už možno fakt na ceste, akurát sa kdesi zdržala.

Je to rok, čo sme na Slovensku a pri tej príležitosti som po roku zase letela. (Išla som do Stuttgartu na výzvedy na Inštitút výpočtovej fyziky.) Tentokrát som letela sama a bolo to iné, ako si pamätám (a nielen preto, že som sa nemusela starať, či majú všetci maloletí dosť hračiek a drinkov). Viedenské letisko celé prestavali (to považujem za zmenu k lepšiemu) a prekvapili ma tým, že mi nechceli pri check-ine zobrať cestovnú tašku –  že váži menej ako 5kg… doteraz sme vždy mali problémy na tej hornej váhovej hranici. Lietadlo najprv pol hodinu meškalo, a potom, keď sme aj odleteli, tak po 15 minútach prišlo hlásenie, z ktorého som síce na prvý pokus rozumela iba zurück a Wien, ale aj to stačilo na to, aby som pochopila, že najbližšie pristátie nebude v Stuttgarte. Dosadli sme naspäť vo Viedni, chvíľu nás opravovali a na druhýkrát to už vyšlo. Zvyšok cesty prebehol hladko, ak nerátam, že som sa jednu cestu Stuttgartským metrom viezla načierno. Aj som mala snahu kúpiť si lístok, ale automat bol pokazený, zástavka o šiestej ráno úplne prázdna a zmeškať spiatočný let pre zháňanie iného sa mi nechcelo. (Potom som celú 15minútovú cestu v duchu strávila smolením nemeckých viet, ktorými situáciu vysvetlím revízorovi…)

Doma to zvládli v pohode. A to aj napriek tomu, že Kike pár dní predtým vyberali mandle. Rozhodli sme sa ísť na ambulantný zákrok s lokálnym umŕtvením a nie do nemocnice na narkózu. Kiku tie kvapky, čo dostala do nosa, oblbi natoľko, že zákrok si nepamätá (sestrička hovorila, že to je normálne). Ostali sme tam ešte 2 hodiny na pozorovaní – oni pozorovali nás a my Krtečkove dobrodružství. Akurát som sa prerátala, lebo som očakávala, že v ten deň ostaneme doma, ale dozvedela som sa, že Kika ešte ani ten nasledujúci nemá ísť do škôlky. Mišo preč, ja som mala doobeda učiť, tak som jej na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. Teraz nás čaká ešte kontrola uší, či to splnilo daný účel.

Učenie. Mám jedno slovenské cviko+labáky, jedno anglické, ten istý predmet – diskrétna pravdepodobnosť. To anglické je komorné, vtipné, veľmi fajn. To slovenské má viac ľudí a tiež je fajn – keď práve neopisujú. To je okrem počasia druhá vec, čo mi v poslednej dobe lezie na city. Nechce sa mi tým zaoberať. Je mi to trápne (viac ako im to opisovanie) a tú energiu a čas by som oveľa radšej venovala niečomu zmysluplnému. Čo sa týka môjho vlastného štúdia, pred dvoma týždňami boli prvé štátnice, o dva týždne odovzdávam minimovku, ostala som prekvapená, že sa mi podarilo naprogramovať neurónovú sieť (ale treba povedať, že som mala dobrú konzultantku, ďakujem!)…

Už mesiac som teta. A už teraz sa teším, keď svoju neter uvidím. (Na svet sa pýtala nohami.)

A dnes som spravila spoločenské faux pas, keď som sa nenechala vyšibať (a to ešte nie je ani veľkonočný pondelok). Stále sa mi zdá, že každý má právo sa rozhodnúť, kto, kedy a ako sa ich bude dotýkať…

Toľko latest news.

Víkendové surfovanie

nekonečná čokoláda

v Anglicku sa narodilo 7-kilové bábätko – vaginálne

internet v roku 1995:

niekedy by sme mali nechať deti, aby sa nudili

o lietaní s bábätkom (vďaka Renči za tip; ale diskusiu radšej nečítajte)

žirafí chlieb

National Geographic Found – staršie fotky

Víkendové surfovanie

dnes len stručne, lebo nie je kedy surfovať – tá minimovka sa sama akosi nechce napísať…

tak poďme sa konečne učiť od fínskeho školstva

Takže čo by sa stalo, ak by sme sa od Fínov skutočne učili? Uplietli by sme si na seba bič: Učitelia by si prestali tolerovať lajdáctvo. Učitelia by sa museli na hodiny starostlivo pripravovať. Učitelia by nemali absolútnu moc nad študentmi.

I am not your wife, sister or daughter. I am a person.

internet 2012 v číslach

Mandarínkové rezy

Brácho mal včera narodeniny. Pri tej príležitosti sa u nás vyskytol a zaželal si nejaký experimentálny koláč. A tak som (s malými obmenami) vyskúšala mandarínkové rezy, ktoré som mala v bookmarks už skoro rok. (To okrem iného hovorí veľa aj o frekvencii, s ktorou sa u nás robia krémové koláče.) Myslím, že si ich ešte zopakujeme (možno aj skôr ako o rok).

na cesto:
5 vajec
150g cukru
250g polohrubej múky
120g mletých orechov
1 prášok do pečiva
150ml teplej vody

na krém:
2 vanilkové alebo smotanové pudingy
300-350ml mlieka
500g (plnotučného) tvarohu
150g práškového cukru
100g masla
2 malé mandarínkove kompóty

navrch:
2 šľahačky
2 stužovače šľahačky
2 polievkové lyžice práškového cukru
čokoláda na postrúhanie

Vymiešame žĺtka s cukrom, prilejeme teplú vodu a miešame ďalej. Potom orechy, znovu pomiešame, múku a prášok do pečiva, ďalšie miešanie a nakoniec tuhý sneh z bielkov. Celé to vylejeme na papierom vystlaný (prípadne aj trochu vymastený) plech, rovnomerne rozotrieme a pečieme na 180C asi 20-25 minút (kým sa na špáratko zastoknuté do stredu už nelepí cesto). Necháme vychladnúť.

Medzitým zlejeme mandarínky, šťavu z nich doplníme do 400ml mliekom a dáme variť. V ďalších 100ml mlieka rozmiešame pudingy a vlejeme ich do hrnca, keď už je šťava s mliekom horúca. Za stáleho miešania uvaríme veľmi hustý puding. Necháme trochu vychladnúť.

Do ešte teplého pudingu vmiešame maslo, aby sa tam roztopilo. Potom pridáme cukor a tvaroh, posledné prídu mandarínky – tie primiešame iba zľahka. Krému bude veľa a celý ho natrieme na orieškové cesto. Dáme do chladničky stuhnúť.

Pred podávaním ešte vyšľaháme šľahačku aj s cukrom a tužidlom a natrieme na krém. Tí, ktorým tak estetické cítenie káže, môžu ešte navrch nastrúhať čokoládu. A potom sa už len zalizujeme až po uši.

poznámka: Čo sa týka tvarohu, ja som veľký fanúšik toho hrudkovitého a pokiaľ mám na výber, tak kupujem iba taký. Ale zdá sa mi, že do tohto koláča by možno mohol byť lepší ten hladký. Na chuť je to asi jedno, ale ten krém by nevyzeral, ako keby sa práve zrazil.

Víkendové surfovanie

básnička k Medzinárodnému dňu žien

sexuálna výchova inak:

výborné fotky (zaujímalo by ma, či je nejaká mama, ktorej sa nepritrafilo to, čo je na tej poslednej – použitie WC s dieťaťom v náručí)

Leonard Nemoy (Spock) odpovedá na list od dievčaťa zo zmiešanej rodiny (1968)

o tých, čo sa potápali a potápajú do veľkých hĺbok (skoro ako Magická hlbočina, ale nie celkom)

Today it is an economic and even geopolitical necessity for oil companies, in order to maintain pipelines and offshore rigs, to send divers routinely to depths of a thousand feet, and keep them at that level of compression for as long as a month at a time. The divers who do this work are almost entirely male, and tend to be between the ages of twenty-five and forty. Were they any younger, they would not have enough experience or seniority to perform such demanding tasks. Any older, and their bodies could not be trusted to withstand the trauma. The term for these extended-length descents is “saturation diving,” which refers to the fact that the diver’s tissues have absorbed the maximum amount of inert gas possible.

niečo, čomu Američania nerozumejú

Pooling risk in this way is arguably the most important function of the modern welfare state, which began to emerge in America in the 1930s in response to the Great Depression. In times of crisis, social insurance functions as a kind of disaster relief. Private insurers have neither deep enough pockets nor the administrative apparatus to insure the population as a whole against disruptions on this scale. And while it’s easy to say our neighbours should be responsible for themselves, it’s hard on society when a large number of citizens fall sick or lose their jobs. Keeping the general population healthy and able to provide for itself is clearly a public good in the sense that it increases productivity, lowers crime, and so on.

But Americans have a poor understanding of how this core business works, and how they benefit. Instead of thinking about entitlement programmes as insurance against economic hardship, they think of them as a kind of charity that goes to other people. They are quick to scold others for taking “handouts”, unaware that they are stretching out their own hands. In 2008 a Cornell Survey Research Institute poll found that 57% of Americans said that they had never used a “government social program”. But when those respondents were asked about specific programmes—like Social Security, unemployment insurance, student loans and the home-mortgage interest deduction—94% had used at least one. On average, in fact, they had used four different social programmes over the course of their lifetimes. A more recent Census Bureau survey found that nearly half of Americans received direct benefits in 2011.

making sense of the world

Víkendové surfovanie

100 rokov, 94 kníh – zaujímavé už len porovnanie posledných 20 a prvých 20 rokov

For this blog I plan, among other things, to read and review every novel to reach the number one spot on Publishers Weekly annual bestsellers list, starting in 1913.  Beyond just a book review, I’m going to provide some information on the authors and the time at which these books were written in an attempt to figure out just what made these particular books popular at that particular time. I decided to undertake this endeavor as a mission to read books I never would have otherwise read, discover authors who have been lost to obscurity, and to see how what’s popular has changed over the last one hundred years

500 dní spolu sami

It never ceases to amaze us, but the most common question Rolf and I got after our winter-over, when we spent 15 months on the Antarctic Peninsula, nine of which were in total solitude, was: Why didn’t you two kill each other?

úplne vykuchaný biely dom (1950)

Vykuchaný Biely dom

každý deň nová maľba v Petriho miske

syna sme si našli v metre

Danny called me that day, frantic. “I found a baby!” he shouted. “I called 911, but I don’t think they believed me. No one’s coming. I don’t want to leave the baby alone…” Three months later, Danny appeared in family court to give an account of finding the baby. Suddenly, the judge asked, “Would you be interested in adopting this baby?” The question stunned everyone in the courtroom, everyone except for Danny, who answered, simply, “Yes.”

project Euler

Project Euler is a series of challenging mathematical/computer programming problems that will require more than just mathematical insights to solve. Although mathematics will help you arrive at elegant and efficient methods, the use of a computer and programming skills will be required to solve most problems. The motivation for starting Project Euler, and its continuation, is to provide a platform for the inquiring mind to delve into unfamiliar areas and learn new concepts in a fun and recreational context.

Beethoven a metronóm

Late in life, Beethoven got his hands on a metronome, went back into his symphonies, and marked them with tempos that are shockingly fast — so fast, in fact, that most conductors simply refuse to play them as marked.

Oneskorené vianočné darčeky

Vianoce už sú dávno preč, dokonca aj sneh sa nám už roztopil, ale čo sa týka darčekov, tak sa nám celkom natiahli.

Ja som na Vianoce dostala poukaz na masáž v jednom žilinskom salóne (a budem aj ukazovať prstom – Tullippe). Nakoniec z toho boli masáže dve, ale už tam viac nepôjdem. Rada by som pochválila, ale nedá sa. Dohodla som si termín a masérka ma deň pred ním posunula o týždeň neskôr zo zdravotných dôvodov. Hovorím si ok, stáva sa. Ale potom keď som prišla, tak mi povedala, že akosi nestíha, či môžem prísť o pol hodinu? To už sa mi síce veľmi nepáčilo, jedného zákazníka by nemala rušiť/posúvať dvakrát po sebe, ale mala som aj niečo iné na vybavenie v meste, tak som súhlasila. Nuž ale keď som sa vrátila, tak mi slečna oznámila, že moju celotelovú masáž v ten deň už nemôže spraviť, že mi namiesto toho dá zadarmo polhodinovú masáž chrbta a na celotelovú so zábalom ma objedná inokedy. Keby som si to platila, tak sa už neobjednám. Keďže to bol darček, tak som teda prišla ešte raz. Ale odišla som sklamaná, lebo to bolo skôr rozotieranie oleja ako masáž. Aj doma dostávam lepšiu. (A dve najlepšie masáže, aké som zažila, boli masáž chodidiel v Chinatowne v New Yorku a masáž chrbta od bývalého policajta, dnes športového maséra, na lyžovačke túto zimu.)

Potom kuchárska kniha. To je darček, ktorý som si na Vianoce chcela kúpiť sama sebe. Vec sa má totiž tak, Deb Perelman píše blog smitten kitchen, kam si chodievam pre inšpiráciu. Naučila som sa od nej robiť napríklad pizzu alebo syrové pagáče. Vyskúšala som toho od nej dosť, ale zatiaľ každý jeden jej recept dopadol buď dobre alebo prevýšil očakávania. A tak keď na jeseň vydala kuchársku knihu, povedala som si, že sa jednak patrí poďakovať aspoň tým, že si ju kúpim, ale hlavne som chcela ďalšie spoľahlivé recepty. Už tento víkend sa chystám niečo vyskúšať. A prečo bol tento darček oneskorený? Objednaný bol ešte pred vianocami, cesta cez oceán sa akosi predĺžila a ku mne dorazil až túto poslednú nedeľu. Všetkým, ktorí sa o to pričinili, ďakujem.

A jeden oneskorený darček má aj Kika – dostala biele puzzle. Áno, rozumiete správne, takú kartónovú vec pokrájanú na kúsky, ktoré do seba zapadajú, akurát obrázok tam chýbal. Chvíľu trvalo, kým sa odhodlala si ho tam kresliť. A potom dirigovala mňa, aby som jej pomohla to nakresliť tak “ako to má vyzerať”. Ešte ho trochu dokončíme a môže začať skladať.

Tým Vianoce 2012 definitívne končia. Ďalší diel v decembri.

10 vecí, ktoré mám na Tebe najradšej (Kika, 3 a 3/4)

IMG_6005ako sa chodíš niekedy prilíškať – Pusinkovanie nemáš veľmi rada, takže som si na Teba vymyslela fintu – nedávam pusinky ja Tebe, ale poprosím, aby si dala Ty mne. Ty sa potom zachichoceš a pusu mi dáš. Ale pritúliť sa chodíš rada.

zvedavosť – Všetko Ťa zaujíma. Dopravné značky, ako veci fungujú, čo sa bude diať… A nenecháš sa odbyť nejakou povrchnou odpoveďou, chceš sa vždy dopátrať až na koreň veci.

nové slovné spojenia – Nie vždy ich používaš správne, ale to ako zakomponuješ tie naše do svojej reči, je perfektné. “Mama, idem sa hrať, hovorím Ti to poslednýkrát.”  “Mama, tato, nemačkajte sa.”

ako čítaš písmená a čísla – V zásade všade, kde ich vidíš. Ale čísla najradšej na domoch, keď sme na prechádzke. Niekedy zľava doprava, niekedy sprava doľava. Ja Ťa neopravujem a vo vnútri sa vždy trochu zaškaredím, keď Ťa opraví niekto iný. Trochu ich začínaš aj kresliť/písať. Do čítania a písania Ťa vôbec netlačíme, ale už začínaš tušiť, že to otvára kopu možností a myslím, že nebude dlho trvať, kým si uvedomíš aspoň ten príncíp, ako sa písmená spájajú do slov.

Tvoje kresby – Tu je malá vzorka. Asi každý rodič sa vytešuje, aké má kreatívne dieťa. Ja tiež rada takto cez obrázky nakúkam do Tvojej hlavy, kde sa zjavne preháňajú všeliaké pozoruhodné veci.

keď sa hráš s tatom alebo s dedom – Staviate z lega, z kociek, cvičíte, hráte hry s panáčikmi. A Ty im veľmi presvedčivo vysvetľuješ čo a ako treba robiť.

že sa pokojne pustíš do debaty s neznámym dospelým alebo dieťaťom – Toto tiež veľmi málokedy tlmíme. Chcela by som, aby Ti čo najviac z tej bezprostrednosti ostalo.

nefalšované nadšenie – To je tá pozitívna stránka nedočkavosti. Keď sa na niečo tešíš, tak to z teba vyžaruje na všetky strany. A je to nákazlivé. Rada Ti robím radosť.

keď pomáhaš Kubkovi – Páči sa mi, keď ho chceš niečo naučiť, a pomôcť mu, keď mu niečo nejde. A ako si sa potešila, keď sa k Tebe prisťahoval do izby.

nenecháš sa oblbnúť – Tato to na Teba niekedy skúša, ale Ty sa nenecháš a párkrát si ho už nachytala na hruškách. (Naposledy s čokoládovým termixom, ktorý sme “nemali”.)

že rada chodíš do telocvične – Tam som nás prihlásila, aby sme sa chodili aspoň raz do týždňa niekam spolu vybehať a vyjašiť. Trénujeme tam aj rovnováhu a skákanie a iné veci, ktoré Ti zatiaľ celkom nejdú, a mám radosť, že sa vždy tešíš, keď tam ideme. Teta Marta to s deťmi vie.

nebývam vždy taká nadšená

10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kika, 3 a 3/4)

už zase to začína – Raz som s tým už praštila. Po návštevách všeliakých doktorov, ktoré k ničom neviedli, sme k nim jednoducho prestali chodiť. Len on ten červík v hlave je hnusný, lebo neodchádza, iba sa niekam na chvíľu zašije a potom zase začne vykukovať. A tak to ideme skúsiť plus mínus odznovu, tentokrát so slovenskými lekármi. V prvom kole to vyzerá na vyberanie nosných mandlí, lebo máš stále zaľahnuté v ušiach a nepočuješ celkom dobre. A potom postupne návštevy ďalších štyroch špecialistov. Vôbec sa neteším. Vôbec sa mi do toho nechce. Čo si budeme navrávať, neznášam to. To ako sa nás niekto hneď na začiatku 5-minútového stretnutia snaží zaškatuľkovať  a pozerá sa iba na tú svoju časť a nevníma Ťa ako celého človeka… Ale zase raz sa pasujem s myšlienkou, že čo ak neskôr už bude neskoro?

strašne nahlas rozprávaš – To súvisí s tým nie celkom dobrým počutím a dúfam, že mandľami a prefúknutím uší sa to spraví.

jedna z najčastejších vecí, ktoré Ti hovoríme, je “Kika, počkaj.” – Asi to dosť vypovedá o nás, o rodičoch. Ale aj o Tebe. Všetko chceš hneď, teraz, už. Alebo ešte lepšie pred piatimi minútami.

sladkosti – Keby to bolo len na Tebe, mlsala by si oveľa viac, než Ťa necháme. A myslím, že Ťa nechávame celkom dosť, pečiem skoro každý týždeň. Ale nebaví ma stále vysvetľovať, že teraz nejdeme jesť čokoládu alebo nejakú dobrotu zo špajze …

nechceš piť čaj – Akýkoľvek. Minule si začala vymýšľať aj s vodou, ale to Ťa našťastie prešlo. Dávať Ti iba mlieko a riedený džús sa mi nepozdáva.

nechceš skúšať nové rozprávky – Nie je to nuda pozerať stále to isté Spievankovo a obľúbencov Pata a Mata?

vyjednávanie – Obzvlášť ráno. Ver mi, ani ja rána v pracovné dni práve neobľubujem, ale všetkým by nám išli lepšie, keby sme nemuseli stále dokolečka diskutovať, že sa naozaj treba prezliecť z pyžama, alebo vyliezť z postele.

keď robíš Kubovi naschvály – Mávaš mu pred tvárou niečím, čo chce. Alebo mu vytrhávaš veci z rúk. Grrr. Nechcem vám robiť policajta.

ďalšie z tejto série

Víkendové surfovanie

po víkende bez internetu len takto stručne:

keď už aj PhD comics je o rodičovstve:

phd022013s

 

the tree with the apple tattoo

o snehových vločkách

nechcem, aby bol môj škôlkar gentleman – komentáre?

Free your workers, Yahoo!

Once upon a time, we lived in a world where men engaged in paid work and women stayed home and took care of the children, the elderly, the sick, and the disabled.” That’s not the world we live in now: Even in households with more than one adult, some form of paid work is rarely a “choice,” and someone still has to do the care work, usually on top of everything else. That someone is usually a woman, which is why state and city-level policies for paid sick days and family leave — the bare minimum of flexibility — are feminist issues.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...