10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kubko, 2 a 1/4)

Na jeho druhé narodeniny som to nejako premeškala, ale teraz, po pol roku od posledného zoznamu, píšem nový:

zabíjanie lienok a chrobákov – Mal si v ruke hračkársky autobus, na chodníku bol chrobák. Švac ho tým autobusom, chrobák to už nerozchodil. Alebo minule na prechádzke sme pozerali lienku. Najskôr si sa usmial a potom si ju pristúpil. My Ťa to neučíme, predpokladám, že ani v jasliach nie. Ale tam som Ťa už párkrát našla poobede na dvore v hlúčiku ďalších detí pozorovať kolóniu takýchto nejakých chrobáčikov. Tak neviem.

špáranie sa v nose – Toto robila aj Kika, keď bola taká ako Ty, a už ju to viac-menej prešlo, tak dúfam, že aj Ty sa toho časom zbavíš.

keď nevieš čo chceš, ale budeš pre to kričať, kričať, kričať – Celý sa vynervuješ, ja netuším, čo chceš, aby som spravila, Ty už si to pravdepodobne tiež zabudol, ale kričíš si ďalej. Alebo keď začneš “Necem toto”, ja na to “Dobre, tak daj” a Ty “Cem, cem to, buuuu.” “Nech sa páči.” “Nie, necem, beee.” A tak stále dokola.

že už nie si taký “easygoing”, ako si bol – Možno je to čiastočne spomienkový optimizmus, ale Ty si bol také kľuďas slniečko. A teraz si (občas) taký nervák. Ale nie na všetkých… V jasliach? Vzorové dieťa. Na návšteve s mojím otcom? Priam ukážkové. Ale keď som potom poblíž ja alebo tato, tak sa uvoľní nejaká zátka a všetko, čo sa Ti za ten čas nazbieralo, sa vyleje. Na jednej strane ma to veľmi teší, lebo to znamená, že to nedusíš v sebe a že sa s nami cítiš dostatočne bezpečne, aby si to dostal von. Ale na druhú stranu ma z toho ide poraziť.

pruh – Máš ho na slabinách. Hovorila som o tom detskej doktorke, priamo vtedy Ti ho nebolo vidno, ale aj tak nás poslala za chirurgom, nech sa na to pozrie. Keď sme boli uňho, tak samozrejme tiež nič, máme to pozorovať, o tri mesiace na kontrolu, keby bolo zle, tak utekať na pohotovosť. Ale ja ho vidím skoro každý deň. A niekde v pozadí mysle stále trochu tŕpnem, že príde ten plač od bolesti, ktorý nebudeme vedieť utíšiť, a budeme utekať na pohotovosť.

keď vedome provokuješ Kiku – Máš síce len niečo cez dva roky, ale  p r e s n e  vieš, čo ju vytočí. A niekedy to zneužívaš. A keď ju vyrušuješ pri zaspávaní. Už sme z vašej izby počuli aj hlášku “Kubko, nechaj ma, ja už chcem búvať.”

ako musíš mať všetko, čo má Kika – A ona je väčšinou rozumná a chápe, že po chvíli Ťa to prestane baviť a hračku jej vrátiš. Ale niekedy nie je. A to sú potom hrozné škreky na obidvoch stranách. A tie Lego autíčka, ktoré sú momentálne v akcii na Shell benzínkach? Tie musíme brať po dvoch rovnakých, lebo inak máme problém.

čítanie tých istých knižiek a spievanie tých istých pesničiek – Pre Teba možno upokojujúce, ale pre mňa miestami nervy-drásajúce. Kika chce experimentovať, ale Ty by si bol najradšej, keby sme si každý večer pred spaním prečítali presne to isté.

stále soplíš – Je leto, mesiac bez prestávky praží slnko, padajú teplotné rekordy… a Ty soplíš a kašleš. Teplotou si nás vystrašil dva dni pred dovolenkou, ale našťastie, ako prišla, tak z ničoho nič na druhý deň odišla a my sme vyrazili. Na výlete, klop, klop, nič. Ale po návrate Ťa dostalo (asi) žilinské kúpalisko, lebo od jednej z návštev tam si zase raz usoplený. Ja už nechcem…

Kika v tom istom veku

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.