Víkendové surfovanie

how caring for aging parents affects a career

Having chosen the child-free life, I didn’t expect that caring for loved ones would play any significant role in my career path. But I didn’t factor in my mom and dad. Like many in my generation, I never fully considered the potential need to care for my aging parents.

Foregoing children was a complicated, difficult decision for me. It was riddled with fears about my parenting abilities, an irrational terror of labor pains, and the reality that I simply never felt ready. But once the decision was behind me, I enjoyed my marriage and career largely unfettered, supportive of my colleagues with kids, yet never imagining that I’d experience anything like the comings and goings of maternity leave that presented them with so many challenges. That is, until my parents began to age.

ako sa spozná falošná Rubikova kocka?

what people think about women, men and feminists

Sexism

the girl who cried bear

Mostly, I see now, she told the story as a metaphor for the eternal Mantra of All Mothers, a mantra that only now, as a mother am I initiated into, a mantra which is: I tried my best. It wasn’t enough. But it could have been worse.

Selawood

Na úvod disclaimer. Mám šikovného známeho, ktorý predáva drevené dosky Selawood. Pri príležitosti nášho sťahovania do nového bytu a zariaďovania novej kuchyne, som jednu od neho dostala.  Toto je také verejné ďakujem a zároveň pre potenciálnych záujemcov odporúčanie. (Mimochodom, drahí moji známi, ak by ste náhodou niekto za podobnými účelmi chceli venovať peknú obývačkovú sedačku, určite sa ozvite :).)

Takže odporúčanie… doska prišla pekne zabalená, aj sa nám prihovorila (milými slovami na papieri). Je to kus bukového dreva, takže jej určite nebude hroziť to, čo mnohým tenkým doštičkám – že sa časom ohnú. To, či ju postihne druhá najväčšia pliaga krájacích dosiek – praskanie v spojoch – sa ukáže až časom, ale tipujem že nie, lebo napriek tomu, že je zjavne z troch kúskov, vyzerá že vydrží veľa. Jediné, čo sa jej dá “vytknúť” je to, že túto krásavicu nebudete dvíhať jednou rukou, aby ste z nej nožíkom zošupli do hrnca práve nakrájané dobroty. Na to je príliš ťažká a veľká. Ale to je zároveň aj jej prednosť, lebo sa aspoň nešmýka po kuchynskej linke a dáva dostatok priestoru, aby sa z nej nesypali nakrájané veci na všetky strany. A je natoľko pekná, že ju nechcem mať schovanú v skrinke.

Tretí pôrod alebo Bola som súčasťou systému?

Bolo to už skoro pred mesiacom, ale ja ešte stále spracovávam.

Najprv background.

V januári som začala chodiť na kurz pre duly. Bola som nadšená. Potom som s ním v apríli praštila. Nie preto, že by sa mi kurz samotný nepáčil, že by sa mi už nechcelo naň chodiť, alebo že by som o “dulenie” stratila záujem. Ale preto, že som bola na valnom zhromaždení slovenských dúl, kde okrem iného boli kazuistiky – brainstorming o situáciách, ktoré sa jednotlivým dulám stali pri práci v pôrodniciach, čo v takých problémových situáciách robiť, ako sa zachovať, čo s tým po pôrode… Do detailov nechcem a nemôžem zachádzať, ale pointa je, že s výsledkom som nebola spokojná. Ak by som kurz dokončila a chcela robiť pod hlavičkou Slovenských dúl, musela by som podpísať súhlas s ich etickým kódexom. A v ňom sa píše, že dula v zásade nijako nemôže zasiahnuť do toho, čo sa v pôrodnici deje. Jej úlohou je sústrediť sa iba na rodiacu ženu. Ok. Na to tam je. Ale keby som na ulici videla ako niekto niekomu ubližuje, nie je to len moje právo, je to moja povinnosť zasiahnuť, ak to pravda, dokážem. Prizerať sa na to, stáť tam, držať toho ubližovaného za ruku a chlácholiť ho, že o chvíľu bude po všetkom, sa mi nezdá v poriadku.

A tak som s kurzom skončila a radšej sa venovala Ženským kruhom. Fast forward.

Prišiel september a s ním aj jedna známa, ktorá sa chystala do žilinskej pôrodnice so svojím druhým bruškom. Partner k pôrodu nechcel ísť, ona tam niekoho chcela mať, kontaktovala aj žilinské duly… Long story short, išla som s ňou ja. (Vedela, že som začala s kurzom, vedela, že som s ním prestala, aj to, že prečo.) Detaily opäť písať nebudem, lebo je to jej príbeh. Pre mňa to však tiež bol silný zážitok.

A po ňom sú mi dve veci jasné a kopa iných mi je stále nejasných.

Tie dve jasné sú, že by sme možno chceli časom ešte jedno dieťa a že v žilinskej pôrodnici ho neporodím.

Tých nejasných je viac, ale tá, čo ma trápi najviac, je, či som bola súčasťou systému? To, čomu som sa ešte na jar chcela tak silou mocou vyhnúť… Na jednej strane je to, ako pôrod vníma mamina. Tá hovorila, že to bolo kus lepšie ako prvýkrát, keď tam bola sama. Že bola rada, že som tam bola s ňou a že jej to pomohlo. To sa dobre počúva a pohladí na duši. Predsalen nie každý deň má človek príležitosť pomôcť niekomu v tak intímnej situácii a byť pri narodení dieťaťa. To je taká tá čistá človečina.

Ale na druhej strane, ako som ten pôrod vnímala ja? Vidím, že sa deje niečo, čo by som si ja nenechala spraviť. Ale mamička neprotestuje. Mám ja právo zasahovať? Mám povinnosť? Risknem, že ma vykážu von, lebo nerešpektujem predpisy pôrodnice a tým mamičke ešte aj ja uškodím? Kde je tá hranica?

Keby ma znovu niekto v podobnej situácii poprosil, znovu by som išla. S menšími ilúziami, so zmätenejšou hlavou. Viac by som sa s ňou dopredu porozprávala. Dala by som jej jasne vedieť, že ak chce, budem jej ústami ohľadom tých vecí, na ktorých sa dohodneme. Ale začínam byť čoraz viac presvedčená, že na to, aby sa niečo zmenilo, nestačí mravenčia práca “zospodu” – mamičky, ktoré si budú trvať na svojom. A to je jeden z dôvodov, prečo o týždeň idem do Belgicka na dve konferencie (v rámci práce pre občianske združenie). Tá druhá z nich je Human Rights In Childbirth, kde budem aj hovoriť o tom, ako je to na Slovensku. Teším sa, som zvedavá a dúfam, že to bude na niečo dobré.

Zeleninový šalát s bylinkovým nálevom

Dávno mi tu žiadny recept nepribudol :(. Nie, neumreli sme hladom, stále sa u nás varí. Akurát z časových dôvodov, toho experimentovania a fotenia pri varení je o poznanie menej. Ale tento šalát si musím poznačiť, skôr než sa mi naň podarí zabudnúť.

Prvýkrát som ho jedla na krstinách mojej netere. A aj by som napísala, že prvýkrát som ho robila na tých krstinách, ale to by nebola celkom pravda. Bola som to síce ja, kto povyberal a nakrájal zeleninu a syr, zalial to a zamiešal a ochutnal, či všetko ok. Ale ten nálev pripravila deň dopredu stará mama malého krstňaťa… neviem sa rozhodnúť, či to je lepšie pomenovanie ako svokra mojej švagrinej alebo nie :). V každom prípade, je to ten nálev, čo robí tento šalát výborným šalátom.

zelenina a syr:
1 šalátová uhorka
2-3 zelené papriky
3 veľké paradajky alebo viac menších
zo 10 reďkoviek
200-300g mäkkého bieleho syra

nálev:
30ml octu z červeného vína
2 roztlačené strúčky cesnaku
1 polievková lyžica nasekanej peržlenovej vňate
1 polievková lyžica tymiánu
1 polievková lyžica rozmarínu
1/2 čajovej lyžičky cukru
60ml citrónovej šťavy
soľ
mleté čierne korenie
150ml olivového oleja

Ošúpanú uhorku, paradajky, vyčistenú papriku a syr nakrájame na malé kocky. Reďkovku na tenké kolieska. Rozmixujeme všetky prísady na nálev, zalejeme zeleninu a necháme aspoň hodinu postáť.

Nálev sa dá pripraviť aj dopredu (napríklad vo väčšom množstve) a skladovať v chladničke.

Šálky deťmi maľované

Biele šálky s farbičkami sme dostali už dávno (ešte raz vďaka), ale až včera sme sa pustili do maľovania. Krpcom sa to veľmi páčilo, akurát sa veľmi čudovali, prečo sa nafarbené šálky musia piecť v rúre.

Napriek tomu, že maľovanie sme si rozložili na zemi (z nedostatku iných vhodných pracovných plôch v našom ešte stále z veľkej časti prázdnom byte), stretlo sa s väčším úspechom ako vyrezávanie tekvíc – svetlonosov – predvčerom v škôlke. Tam totiž jediné k čomu sa decká dostali (teda aspoň tie moje, z okukovania naokolo som mala dojem, že pri ostatných stolíkoch ani toľko nie), bolo nakreslenie tváre na tekvicu. Nožík som im do ruky nedala a vydlabávať sliz zvnútra sa im nechcelo. A na Kubove sklamanie, ani nám ju hotovú domov nedali, že ostáva na výstavke. To tie šálky, z nich už dnes pyšne pili na raňajky :).

Víkendové surfovanie

22 hours in Balthazar a Banksy v New Yorku

Why do physicians make different end-of-life choices than the rest of us?

the terrible bargain we have regretfully struck

These things, they are not the habits of deliberately, connivingly cruel men. They are, in fact, the habits of the men in this world I love quite a lot.

All of whom have given me reason to mistrust them, to use my distrust as a self-protection mechanism, as an essential tool to get through every day, because I never know when I might next get knocked off-kilter with something that puts me in the position, once again, of choosing between my dignity and the serenity of our relationship.

Swallow shit, or ruin the entire afternoon?

lego kalendár

Víkendové surfovanie

báseň písaná v programovacom jazyku Perl (všetky slová v ňom existujú; program skončí bez outputu hneď na prvom riadku, keď dojde na exit)

# Larry Wall: Black Perl
BEFOREHAND: close door, each window & exit; wait until time.
    open spellbook, study, read (scan, select, tell us);
write it, print the hex while each watches,
    reverse its length, write again;
    kill spiders, pop them, chop, split, kill them.
        unlink arms, shift, wait & listen (listening, wait),
sort the flock (then, warn the "goats" & kill the "sheep");
    kill them, dump qualms, shift moralities,
    values aside, each one;
        die sheep! die to reverse the system
        you accept (reject, respect);
next step,
    kill the next sacrifice, each sacrifice,
    wait, redo ritual until "all the spirits are pleased";
    do it ("as they say").
do it(*everyone***must***participate***in***forbidden**s*e*x*).
return last victim; package body;
    exit crypt (time, times & "half a time") & close it,
    select (quickly) & warn your next victim;
AFTERWORDS: tell nobody.
    wait, wait until time;
    wait until next year, next decade;
        sleep, sleep, die yourself,
        die at last

aj takéto články sa publikujú (2005): The case of the disappearing teaspoons: longitudinal cohort study of the displacement of teaspoons in an Australian research institute

Subjects 70 discreetly numbered teaspoons placed in tearooms around the institute and observed weekly over five months.

Main outcome measures Incidence of teaspoon loss per 100 teaspoon years and teaspoon half life.

Results 56 (80%) of the 70 teaspoons disappeared during the study. The half life of the teaspoons was 81 days. The half life of teaspoons in communal tearooms (42 days) was significantly shorter than for those in rooms associated with particular research groups (77 days). The rate of loss was not influenced by the teaspoons’ value. The incidence of teaspoon loss over the period of observation was 360.62 per 100 teaspoon years. At this rate, an estimated 250 teaspoons would need to be purchased annually to maintain a practical institute-wide population of 70 teaspoons.

sochy z feromagnetickej tekutiny (áno, aj o takýchto sme bavili na tohtotýždňovom workshope v Štuttgarte):

tohtoročné Nobelove ceny – páčila sa mi hlavne veta z vyjadrenia k cene za (výpočtovú) chémiu:

Today the computer is just as important a tool for chemists as the test tube.

a aj IgNobelove ceny 2013

The problem with education? Children aren’t feral enough

When children are demonised by the newspapers, they are often described as feral. But feral is what children should be: it means released from captivity or domestication. Those who live in crowded flats, surrounded by concrete, mown grass and other people’s property, cannot escape their captivity without breaking the law. Games and explorations that are seen as healthy in the countryside are criminalised in the cities. Children who have never visited the countryside – 50% in the UK, according to WideHorizons – live under constant restraint.

Why shouldn’t every child spend a week in the countryside every term? Why shouldn’t everyone be allowed to develop the kind of skills the children I met were learning: rock climbing, gorge scrambling, caving, night walking, ropework and natural history? Getting wet and tired and filthy and cold, immersing yourself, metaphorically and literally, in the natural world: surely by these means you discover more about yourself and the world around you than you do during three months in a classroom.

kto má záujem o letenky?

Víkendové surfovanie

40 starých fotiek – na tejto je dieťa, ktoré “venčia” v klietke na paneláku, aby malo dosť slniečka a čerstvého vzduchu (okolo roku 1937)

Dieťa v klietke

Stephen Hawking zorganizoval party pre cestovateľov v čase. A dal o nej vedieť až potom, ako skončila:

Rodičia starajúci sa o deti na jednotke intenzívnej starostlivosti (Toronto) – kiežby sa to rozmohlo! (Len na porovnanie – jedna sestrička počas Kubkovo pobytu na Kramároch pred dvoma týždňami spomínala, že pre nedostatok miesta na oddelení (nie JIS) uvažujú, že by okrem kojacich matiek nepovoľovali pobyt rodičov. Teraz tam rodičia deti kŕmia, kúpu, uspávajú, hrajú sa s nimi, ukľudňujú ich… potom ich tam budú mať dvakrát viac a toto všetko bude robiť kto?)

Parents have long been encouraged to spend time with their babies in the NICU, but they were typically more observers than participants, often feeling helpless and lost as they sat by their child’s isolette watching every breath, trying to make sense of the monitors and startling at every bell or buzzer around them.

“With family integrated care, we have done something quite different,” explains Dr. Shoo Lee, pediatrician-in-chief and director of the Maternal-Infant Care Research Centre.

“What we’ve done is to say that for all babies in the NICU, the parents should be the primary caregivers, not the nurses. And the nurses are really teachers to the parents.”

The program was instituted following a 2011-2012 pilot project in which the parents of 40 newborns were asked to spend a minimum of eight hours a day in the NICU and tasked with the overall management of their child’s care.

That included bathing and changing diapers, monitoring the infant’s vital signs, and recording feedings and weight gain on their medical chart. Nurses were responsible for the medical side of care — looking after feeding tubes, adjusting ventilation apparatus and administering medications.

The babies’ progress was compared with those whose care was primarily provided by nurses, and Lee says “the results were phenomenal.”

“There was a 25 per cent improvement in weight gain of the babies who were looked after by the parents,” he says. “Breastfeeding rates doubled from 40-something per cent to over 80 per cent. Infection rates fell from 11 per cent in the nurse group to zero in the parent group. Treatment errors dropped by 25 per cent. Parental satisfaction went up, parental stress went down.

toto máme aj u nás:

Trpezlivosť

kmotričky.sk

Aj vďaka Kmotričkám sa z matiek stávajú sebavedomé ženy, ktoré sa dokážu postarať o seba a svoje dieťa.

making the political personal

When the judge asked me ‘What is the reason for this name change?’ I said ‘….Feminism?’ She smiled and said ‘So noted.’ When the judge asked Dave ‘What is the reason for this name change?’ he said ‘Because I love my wife.’

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...