Výlet s kamarátmi

Najprv zo Žiliny autobusom 22 na konečnú. Potom šifrovačka,

IMG_9655

odtiaľ smer sedlo pod Brodniankou,

IMG_9661

IMG_9664

kde sme si nachystali oheň a dali buchty.

IMG_9670

Nasledovala súťaž rodín… s Mišom sme mali zaviazané oči a deti nás navigovali ku schovanej lopte. Kubino: Tam, mama, tam, vieš. Kika: Doľava, nie, nie tam, tak doprava. Hľadali sme celkom dlho…

IMG_9690

A potom sa už všetci spolu pustili do opekania.

IMG_9700

IMG_9705

Nasledovali športy

IMG_9707

IMG_9745a decká večer zaspali hneď, ako ľahli do postelí. Fajn výlet.

Víkendové surfovanie

please hush, little baby

I’d had enough of this bedtime gone awry. I was done with singing. Done with cuddling. Done pointing out the same red boots on the same picture of the same board book for the thousandth time. And I was done with my reckless, chattering child. My fraught web of emotions reminded me of something Adrienne Rich described almost 30 years ago in “Of Woman Born”: a “suffering of ambivalence” between my consuming love and near murderous rage toward my child. My heart was tender with love for him. My mind was seething with fury. My body was tense and trembling, wedged as it was between these contradictory feelings.

The FBI’s top negotiator shares his best tricks for getting what you want

Humans need to be a multiplanet species

As Konstantin Tsiolkovsky (the father of modern rocketry) said, “The Earth is the cradle of humanity, but one cannot live in the cradle forever.”

Keď Zuzina píše o soľných pláňach alebo Macedónsku, to som schopná si len tak so záujmom prečítať… ale pri Iguazú a Torres del Paine zeleniem závisťou… nabudúce sa jej asi nabalím do batohu, keď niekam pôjde…

Leo Szilard – patentoval si jadrový reaktor, bol proti jadrovým zbraniam a vymyslel rádioterapiu na liečenie rakoviny…

Szilard’s colleague’s, many of them Nobel Prize winners or deserving of the award, thought him a brilliant and more importantly, incredibly original and independent thinker. Eugene Wigner (Nobel Prize-1963) wrote that if all that was necessary were ideas, Szilard could have done the Manhattan Project all by himself.

Život po dizertačke

Posledných pár mesiacov bolo pre mňa akýchsi rozmazaných, ale včera som konečne odovzdala toto všetko:

Dizertačka

Ani sa nejdem rozčuľovať, že načo toľko papiera a formalít, hlavne, že už je to odovzdavné. A ja sa teším, že budem zase chodiť s deťmi viac von, konečne si niečo zase prečítam (som zistila, že od januára som prečítala len jednu knihu), že sa zase budem venovať aj iným veciam ako modelovaniu červených krviniek…

S gratuláciami ešte počkajte, obhajoba je koncom augusta.

Vody bolo na veľkú noc dosť

Na zemi asi meter. A bola celkom studená.

IMG_9578

IMG_9584

Na Chlebe sme v zime už boli, tak sme mysleli, že dnes zo Snilovského sedla vylezieme na Veľký Kriváň. Ale nešlo to.

IMG_9585

Vonku mlieko, z hrebeňa nás skoro odfúklo.

IMG_9587

Tak sme si poobzerali ratrak, v chate zjedli veľkonočné zajace a zviezli sa lanovkou zase dolu.

IMG_9582

A potom sme sa na parkovisku na seba tak rozpačite pozreli. Príliš krátky výlet na to, aby sme sa pobrali domov. A tak sme zase raz zamierili na Chatu na Grúni, lebo vyzeralo, že tá bude nižšie ako oblaky.

IMG_9589

IMG_9590

IMG_9591

Kubko cestou spadol asi 427krát. Väčšinou do mäkkého.

IMG_9592

Našli sme aj nádej, že predsalen príde jar.

IMG_9598

Počas hodinového výstupu sa niekoľkokrát vystriedalo slniečko, oblaky aj sneženie.

IMG_9601

IMG_9600

IMG_9603

Na chate obed, klasická fotka Rozsutca a potom sme už mohli ísť spokojní a vymrazení domov.

IMG_9604

Oškvarkové pagáčiky

Tenkrát poprvé. Ocitli sa mi v chladničke oškvarky.

Len tak samotné sme ich jesť nechceli, tak som si povedala, že vyskúšam oškvarkové pagáčiky. Ale “lístkovať” cesto? Ako hovoria naši priatelia za veľkou vodou, žiadna cesta. Hľadala som niečo jednoduché a rýchle a našla som tento recept. Jeho najkomplikovanejší krok bol tie oškvarky pomieť (musela som ich zobrať k otcovi, lebo doma ani len nemáme taký mlynec).

Dopadli celkom ok, ale na môj vkus sú príliš mastné. Týmto syrovým pagáčikom sa nevyrovnajú.

500g polohrubá múka
300g mletých oškvarkov
40g masti
2dl teplého mlieka
1 kocka droždia
2 čl cukru
3 čl soli
2 pl kyslej smotany
2 vaječné žĺtky

Z mlieka, cukru a droždia spravíme kvások. Keď nakysne, tak zo všetkých surovín vymiesime cesto. Necháme ho potom v mise aspoň hodinu kysnúť na teplom mieste. Potom ho rozvaľkáme na hrúbku 1-2 cm. Môžme ho prípadne pomriežkovať nožom (alebo my lenivší pretláčatkom na zemiaky) a potom z neho povykrajujeme pagáčiky. Pečieme na 180C asi 15 minút.

Netrpezlivo čakáme na jar

Ono to už začiatkom marca vyzeralo nádejne. Neviem, kde sa to pokašľalo, ale dnes ráno bolo zase (ako skoro celý posledný týždeň) vonku toto:

IMG_9572

Veľkú noc u nás síce neslávime ani upratovaním, ani nadmerným pečením, ani šibaním (zajtra sa chystáme vytrepať na nejaký kopec poblíž), ale v rámci vítania jari, či osláv slnovratu, či čoho, sme si predsalen ozdobili nejaké vajíčka:

kika

IMG_9558

Víkendové surfovanie

čo sa deje v žilinskej nemocnici: časť 1 a časť 2

the facts of death (Neil Gaiman o Terrym Pratchetovi)

raising teenagers

A writer friend comes round. She brings her son, who is the same age as my older daughter. Once we carried these children in our arms; at other times we pushed them in strollers, or led them by the hand. Now he follows his mother in like a pet lion on a leash, a proud, taciturn beast who has consented, temporarily, to be tamed. My daughter has this same aura of the wild about her, as though beneath a veneer of sophistication she is constantly hearing the summons of her native land, somewhere formless and free that still lies inside her and to which at any moment she might return. The manners of adulthood have been recently acquired. There’s no knowing how quickly they could be discarded. She and my friend’s son greet each other in territorial monosyllables. It is as though they are two people from the same distant country who have met here in my sitting room. They’ve met before, often, but you’d never know: Those were old– versions of themselves, like drafts of a novel the author no longer stands by. All the same, I expect them to take themselves off elsewhere, to another room; I expect them to flee the middle-aged climate of the sitting room, but they don’t. They arrange themselves close to us, two lions resting close to the shade of their respective trees, and they watch.

My friend and I have a few years of conversation behind us. We’ve talked about motherhood — we’ve both spent a large part of our time as a single parent — and its relationship to writing. We’ve talked about the problems and pleasures of honoring reality, in life and in art. She has never upheld the shadowless account of parenthood; and perhaps consequently, nor does she now allude to her teenage son as a kind of vandal who has ruined the lovely picture. We talk about our own teenage years, and the hostility of our parents’ generation to any form of disagreement with their children. Any system of authority based on control fears dissidence more than anything else, she says. You two don’t realize how lucky you are, and the lions roll their eyes.

fire is stored sunshine:

Ministerstvo školstva chce pritiahnuť absolventov prestížnych univerzít do štátnej správy

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...