Prečo si to tie ženy nechajú?

Občas sa stretneme s otázkou „Prečo sa ženy v pôrodnici neohradia voči nezmyselným pravidlám ako „Nesmiete vybrať dieťa z perinky.“, „Dieťa sa musí sa vážiť pred a po dojčení.“, „Nesmie byť s matkou v posteli.“ atd. Prečo si to tie ženy nechajú? Veď aké „musia“ a „nesmú”…? Náš názor prečo to takto je Vám prinášame v tomto blogu

Pridajme k tomu strach o dieťa, ktorý môže mat reálny dôvod – neviem dojčiť, dieťa má žltačku, dieťa sa po pôrode adaptovalo s komplikáciami, až po strach vyvolaný pravidlami “Ak nevypije na x-tý deň y mililitrov mlieka, tak vás nepustíme domov“. Organizmus sa dostáva na úplný pokraj psychických aj fyzických síl a tak si šetrí energiu na podstatné veci. Dôstojnosť je luxus, ktorý si nemožno dovoliť. To, čo by sme za bežných podmienok nestrpeli a bolo by pre nás neprípustné, sa stáva normálnou a bežnou realitou života.

Víkendové surfovanie

V Čechách riešia podobné problémy, ako my prednedávnom na našej fakulte

Méně úsměvné je, že se civilizovaná výměna názorů na téma co patří či nepatří do veřejné instituce, interpretuje jako nástup feministické totality a umlčení umění.

Až bude ve vládě 14 žen na 3 muže, až bude ve Sněmovně přes 80 % žen, a až se po každých volbách do Sněmovny bude volit missák Sněmovny a bude se diskutovat, který poslanec by potřeboval shodit, a kdo musí změnit holiče, až bude veřejný prostor plný fotek nahých mužů, s lechtivými slogany, inzerujících vše od tiskáren po politické strany, a až budou muži brát z každé koruny vydělané ženou 78 haléřů, pak bude možná na místě se začít bavit o ženách u moci. Do té doby ne. A bez toho, aby byl člověk u moci, se totalita zavádí skutečně těžko.

Reading Like a Tomboy: Looking for Myself in Literature

This is what I want to explore with my “Write like a Girl” students — I want them to interrogate the experience of being themselves, and write about their triumphs, their struggles, their fears, their curiosity. Let them learn sooner, rather than twenty years of hard road later, that spunky and serious and girly and tough and silly and brainy and fearful and angry can coexist in one wonderful person, no matter how they dress or who they’re attracted to or how they wear their damn bangs.

Biohackers Are Implanting LED Lights Under Their Skin … nie, nie, nie [varovanie: nepríjemné grafické obrázky]

posledný dych Thomasa Edisona

Ako prestať byť zaneprázdnená

odtiaľto (zvýraznenie je moje)

Most time management advice rests on the unspoken assumption that it’s possible to win the game: to find a slot for everything that matters. But if the game’s designed to be unwinnable, Schulte suggests, you can permit yourself to stop trying. There’s only one viable time management approach left (and even that’s only really an option for the better-off). Step one: identify what seem to be, right now, the most meaningful ways to spend your life. Step two: schedule time for those things. There is no step three. Everything else just has to fit around them – or not. Approach life like this and a lot of unimportant things won’t get done, but, crucially, a lot of important things won’t get done either. Certain friendships will be neglected; certain amazing experiences won’t be had; you won’t eat or exercise as well as you theoretically could. In an era of extreme busyness, the only conceivable way to live a meaningful life is to not do thousands of meaningful things.

“Learn to say no”: it’s such a cliche, and easy to assume it means only saying no to tedious, unfulfilling stuff. But “the biggest, trickiest lesson,” as the author Elizabeth Gilbert once put it, “is learning how to say no to things you do want to do” – stuff that matters – so that you can do a handful of things that really matter. Our only hope of beating overwhelm may be to limit, radically, what we’re willing to get whelmed by in the first place.

Toto sa musím naučiť. Už včera bolo neskoro.

Posledný októbrový deň

… sme strávili v rozprávkovom lese (po zelenej značke na Súľovský hrad)

5-minútové strašidlo

Minulý týždeň v utorok večer sme boli zase raz na muzikál (Báthorička… tentokrát v Žiline… ja som sa niekedy dávnejšie vyjadrila, že mi chýbajú muzikály, na aké sme zvykli chodiť na Broadway… výsledkom bolo, že som na narodeniny dostala dve dvojice lístkov…). Ale to je iná story. Táto je o tom, že tesne predtým, ako sme zverili deti starému otcovi, Kika zahlásila, že má prísť nasledujúci deň do školy ako strašidlo. Streda bola totiž posledný deň v škole pred prázdninami a tak nejako išli oslavovať svojskú verziu Halloweenu. Večer sme už samozrejme nič neriešili, ale ráno som sa jej spýtala, že ako to malo byť s tým strašidlom…

Odpoveď bola, že áno, má byť strašidlo alebo duch, ale prišla aj dodatočná požiadavka, že nemôže byť veľmi strašidelné, že len také milé. Tak som za 5 minút zo starej vyradenej obliečky na perinu stvorila toto tu (pomôcky len nožnice a fixka na textil):

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...