“With the debut of AI in Go games, I’ve realized that I’m not at the top even if I become the number one through frantic efforts,” Lee told Yonhap. “Even if I become the number one, there is an entity that cannot be defeated.”
For reasons that are rarely discussed within the field of computer vision, and despite all that institutions like MIT and companies like Google and Facebook have done, the project of interpreting images is a profoundly complex and relational endeavor. Images are remarkably slippery things, laden with multiple potential meanings, irresolvable questions, and contradictions. Entire subfields of philosophy, art history, and media theory are dedicated to teasing out all the nuances of the unstable relationship between images and meanings.
Aj práca na tejto druhej knihe trvala zhruba dva roky (a to nepočítam učenie predmetu, ku ktorému bola napísaná). A tento týždeň som pre ňu bola vo vydavateľstve. Okrem mojich pár výtlačkov som viezla aj skoro všetky ostatné. Dúfam, že sa z nich čo najviac dostane medzi študentov a študentky.
Hovorí sa, že dvakrát do tej istej rieky nevstúpiš. A my to predsalen ideme skúsiť znovu. Rieka bude podobná, my už kus iní.
Na Halloween sme boli na ambasáde vybaviť deťom nové americké pasy, Mišo letí cez víkend do New Yorku a budúci pondelok tam opäť nastupuje do práce. Ja s deťmi tu dokončíme, čo treba a pôjdeme za ním. Tlačíme angličtinu, čo to dá, očakávam, že začiatky budú náročné, ale teším sa, keď ich budem počuť dobre rozprávať.
Kika bola v piatok u nás na univerzite na súťaži Lego robotov. V každom tíme dve deti a jeden robot, tímov asi 60. Na krúžku posledných pár týždňov stavali a programovali robotov, ktorí mali mať predpísanú veľkosť a váhu – pri registrácii sa ráno aj meralo aj vážilo. Súťažilo sa tak, že dvoch robotov umiestnili na čierny kruh (menšie deti mali väčší kruh, väčšie menší), spustili a spoza zelenej čiary povzbudzovali. Robot, ktorý vytlačil druhého von z kruhu, vyhral. Ešte je veľa čo zlepšovať, ale Kika odchádzala spokojná.
Je to pořád dokola. Kdykoliv se u nás objeví nějaké významnější výročí, existuje jen jediná jistota: že ho budou interpretovat muži. Když se loni slavilo sto let od založení Československa, vypadalo to spíš jako povídání o české (nikoliv československé), bílé a mužské republice. Letos si pro změnu připomínáme „třicet let českého kapitalismu“ a průvodci českého vývoje po roce 89 jsou opět převážně muži. Je to frustrující. A taky k smíchu. Jenže kritizovat tyto pánské kluby a poukazovat skrz ně na strukturální nespravedlnosti znamená pokaždé to samé: opakující se sadu přezíravých argumentů, mezi které patří otřepané fáze „nejde o gender, jde přece o kvalitu“ (a ta je snad vždycky mužská), „když ty ženy nemají vůbec čas“ (proč asi), „tak si sestavte svou vlastní knihu, kdo vám brání“ (wtf) nebo „oslovily jsme dvě a odmítly, takže nechtějí“ (oslovit jich dvacet je blbej nápad přesně proč?).
That’s one psychiatrist for every 275,000 people. Iraqis have suffered under almost 40 years of continuous conflict — a torturous dictatorship, the eight-year Iran-Iraq war, the two gulf wars, years of devastating economic sanctions, a civil war, the Islamic State — and yet the country has almost no trained professionals to treat an epidemic of war-induced psychological disorders.
Then, about a year ago, I had a sobbing meltdown in the kitchen in front of my spouse. It had started out innocently enough: He’d invited a friend over for dinner, but I was on a high-pressure work deadline and had no time or mental energy to spare. “I’ll make dinner!” he said. “You don’t have to do a thing.”
That evening, he waltzed through the door from work, bubbling with enthusiasm. I met him in the kitchen, exhausted and hungry. “Okay, I’m ready to start cooking,” he said. “What do we have in the fridge?”
I stared at him for a moment, and felt myself crumple in frustration. The strength of my reaction to this question surprised even me.
Alebo vtedy, keď počúvam, ako chcú všetci chrániť tradičnú rodinu, ale za tridsať rokov sme nedokázali ani zreformovať školstvo, nieto rozmýšľať nad tým, že už by bolo načase začať deti vzdelávať od útleho veku v oblasti vzťahov, aby jedného dňa vnímali vzťahové väzby za tak dôležitú súčasť rodičovstva ako je nakŕmenie dieťaťa, čím by sme aj skutočne podporili budúce rodiny (v akomkoľvek zložení).
Potom premýšľam o systéme, kde dieťa má hodnotu jedna a žena hodnotu nula. Tehotenstvo a pôrod sa točí okolo dieťaťa, opustením pôrodnice sa zaškrtnú príslušné kolónky, vyplnia sa štatistiky, ale to, čo sa následne deje, už nikoho nezaujíma, hoci to na ženu, jej partnera a dieťa má doživotný vplyv.
Úprimnejšia odpoveď, bližšie ku skutočnosti, je o pocitoch. Smútok ako najväčšia kamufláž. Hnevu, ale vlastne každého pocitu. Strachu, ostychu, túžby, nadšenia. Veľký ekvalizér, v tej temnej hladine sa rozpustí všetko, čím by som mohla vytŕčať. Narušiť.