Brusnicovo-citrónový koláč

Brusnicový okrúhly koláč na deň vďakyvzdania bol fajn, len ho bolo málo. Ale brusníc bolo našťastie dosť, takže som skúsila ešte jeden iný. Tento je kyslý, ale takým dobrým spôsobom. 

na brusnicovú vrstvu:
1 balík/350g čerstvých alebo mrazených brusníc
3/4 šálky/150g krupicového cukru
nastrúhaná kôra z 2 alebo 3 citrónov

na cesto:
1 a 1/2 šálky/190g múky
1/3 šálky/65g krupicového cukru
1 čajová lyžička soli
1 čajová lyžička vanilkového extraktu
1 a 1/2 stick/170g roztopeného masla 

na citrónovú vrstvu:
1 šálka/200g krupicového cukru
1/4 šálky/30g múky
štipka soli
3 vajcia
šťava z 2 alebo 3 citrónov (asi 1/2 šálky)

Uvaríme brusnice s cukrom, 3 polievkovými lyžicami vody a citrónovou kôrou na taký lekvár – asi 10 minút. Necháme chladnúť. Vystelieme plech papierom na pečenie. V mise zmiesime všetky prísady na cesto a prstami rovnomerne roztlačíme na plech. Pečieme na 350F/180C 17-20 minút, kým nezačne zľahka hnednúť na okrajoch.  

Kým sa cesto pečie, pripravíme citrónovú vrstvu. Premiešame cukor s múkou a soľou. Zľahka vmiešame vajíčka. Pridáme citrónovú šťavu a opäť miešame len koľko najmenej treba, aby sa všetko spojilo. 

Na upečené cesto natrieme brusnicovú zmes a potom navrch opatrne nalejeme citrónovú tak, aby vznikli dve vrstvy. Plech vrátime do rúry a pečieme ešte približne 20 minút, kým citrónová vrstva nestuhne. Najskôr necháme vychladnúť vonku a potom dáme plech do chladničky aspoň na 2 hodiny. Krájame stuhnuté. 

pozn.: Ten koláč na obrázku je z dvojnásobnej dávky. Skoro mi vytiekol z plechu. Nabudúce spravím predsalen iba z jednej dávky a dám ho do hlbšieho plechu s polovičnou plochou.

Čo sme s deťmi čítali v poslednej dobe

Cez deň čítajú sami, ale večer si čítame spolu nahlas. Nejako ich to tak viac baví a dá sa pri tom porozprávať. A hovorím si, že takéto preberanie rôznych situácií a reakcií a čo si kto myslí a prečo robí to, čo robí, určite neuškodí Kike, čo sa týka navigácie v interakciách s ľuďmi, či už veľkými alebo malými. 

Tu sú knižky, ktoré sme spolu čítali v poslednej dobe:

Randall Munroe (autor komixu xkcd): Začali sme s What if? a tá sa im tak páčila, že sme si potom požičali aj Thing explainer a How to? Neprečítali sme v nich úplne všetko, lebo niektoré témy deti až tak nechytili, ale to, čo sme čítali, bolo zaujímavé a zábavné – výborná kombinácia.

Andrew Clements: Kubo na jednej hodine v lotérii dostal Frindle, knižku o chlapcovi špekulantovi, ktorý sa rozhodol zaviesť do jazyka nové slovo. A potom sme si požičali aj The report card o dievčati, ktorému sa nepáči, ako funguje známkovanie. Táto mala ešte väčší úspech. Ďalšia v poradí bude The loosers club
 
Keď teraz tak pozerám, tak celkom u nás fičia realistic fiction knižky zo školského prostredia: There’s a boy in the girl’s bathroom, Wonder, The Julian chapter (tieto posledné dve mala Kika v rámci Battle of books krúžku), New Kid (Kikina v rámci angličtiny), The Unteachables, The homework machine (táto nie je úplne realistic fiction), The last fifth grade of Emerson Elementary (Táto je napísaná v básničkách a je výborná. A bola som prekvapená, ako sa deťom páčila. Z básničiek ešte Can I touch you hair? ale tá sa viac páčila mne ako deťom.)
 
Z non-fiction okrem Munroea ešte Two truths and a lie (veľmi dobrá, skúsime zohnať aj ďalšie zo série) a G is for googol (ešte sme nedočítali, ale zatiaľ fajn).
 
Krátka chuťovka: The book of mistakes.
 
Skúsili sme A wrinkle in time. Dočítali sme síce, ale bez veľkého nadšenia. V sci-fi sa stále hľadáme, v poličke už je nachystaný ďalší pokus o Clarka. Čo sa týka fantasy, začali sme The dragonet prophecy, uvidíme, ako to pôjde.
 
A ešte The breadwinner. Táto bola tiež z Kikinho krúžku. Z nej boli dosť prekvapení, keď zistili, že to je síce fiction, ale realistic fiction. Veľa komentárov okolo nej bolo. Nie, že by sa im nejako veľmi páčila, znepokojovala ich. Myslím, že je dobre občas prihodiť do zmesi niečo takéhoto typu.

Brusnicový koláč (tart)

Nuž, Thanksgiving… Zákusok po moriakovej večeri vraj má byť pumpkin pie. Problém je v tom, že ani mne, ani deťom nechutí. Možno sme ešte nejedli dobrý pumpkin pie a niekedy zmeníme názor, ale zatiaľ bolo treba na deň vďakyvzdania vymyslieť iný koláč. Ukázalo sa, že susedka tiež nemá rada tekvicový a že na Thanksgiving robí tento. Brusnice zneli sľubne, tak sme vyskúšali.

na cesto:
1 a 1⁄4 šálky/180g mletých orechov
1 šálka/125g múky
1⁄4 čajovej lyžičky soli
1⁄2 šálky/110g cukru
6 polievkových lyžíc/90g masla

na brusnicovú plnku:
1 balík/340g brusníc
1 šálka/220g cukru
kôra a šťava z 1 pomaranča (asi 1/2 šálky)
1 stick/110g masla
2 vajcia + 2 žĺtky

Vymiešame maslo s cukrom, pridáme orechy, múku a soľ. Ak je zmes príliš drobivá, pridáme ešte trošku studenej vody. Prstami cesto uťapkáme do okrúhlej formy (~25cm) a popicháme vidličkou. Dáme do mraziaka aspoň na 30 minút (ale pokojne aj na pár dní).

Zohrejeme rúru na 350F/180C a vychladené cesto pečieme približne 15 min, kým nebude svetlohnedé. Kým sa cesto pečie a chladne, pripravíme brusnicovú plnku. Do malého hrnca dáme brusnice, cukor, pomarančovú kôru a šťavu. Varíme na miernom ohni, až kým brusnice nepopraskajú a nezmäknú na taký lekvár (~10 min). Kým je to ešte teplé, vložíme maslo a necháme rozpustiť. 

V mise trochu rozšľaháme vajíčka a bielka a postupne vmiešame brusnicovú zmes. Vrátime všetko do hrnca a varíme ešte ďalších zhruba 10 minút na miernom ohni, kým zhustne a začne bublať. Necháme vychladnúť. Nalejeme na upečené cesto a zarovnáme. Pečieme na 350F/180C ešte 10 minút. 

pozn.: V pôvodnom recepte je, že uvarené brusnice treba rozmixovať a prepasírovať cez jemné sitko, aby sme dostali hladkú tekutinu. Ja som nemala mixér a nechcelo sa mi špiniť sitko (a vyhadzovať to, čo by ostalo). Tak som ich len popučila a nechala tak. Esteticky to síce nie je úplne ono, ale chuťovo žiadna ujma. Tie pekne hladké koláče na poslednom obrázku sú susedkine.

Víkendové surfovanie

dáta bez pátosu: príbeh obce Čirč

Problémom nie je, že majú 11% z testovaných. Problémom “horiaceho ohniska” Čirč je, že sa prišlo otestovať len 55% obyvateľov. Zastúpenie z osady je proporcionálne, rovnako aj výsledok 11%. Nikomu z akcie Spoločná zodpovednosť nenapadlo po sobote, že buď majú chybu v desatinnej čiarke alebo majú vážny problém v obci s viac ako tisíc pokojne nažívajúcimi občanmi. Samozrejme, že bolo treba všetkých otestovať, a nie sa zbaliť a rozlúčiť sa so slovami: “vidíme sa o týžden, pán starosta”.

the Swiss cheese strategy

These are the four layers to stop the spread of the virus: Fences, Bubbles, Contrafection, and Test-Trace-Isolate. None of them is perfect. All have holes that let infections pass. But together they form an impenetrable defence. You can look at it like layers of Swiss Cheese.

But you also see a lot of libertarian rhetoric — a lot of talk about “freedom” and “personal responsibility.” Even politicians willing to say that people should cover their faces and avoid indoor gatherings refuse to use their power to impose rules to that effect, insisting that it should be a matter of individual choice.

Which is nonsense.

Many things should be matters of individual choice. The government has no business dictating your cultural tastes, your faith or what you decide to do with other consenting adults.

But refusing to wear a face covering during a pandemic, or insisting on mingling indoors with large groups, isn’t like following the church of your choice. It’s more like dumping raw sewage into a reservoir that supplies other people’s drinking water.

the science of superspreading

If you find out someone has COVID-19, you can trace their contacts and test or quarantine them. But there is a high likelihood they didn’t infect a single other person. However, there is a high likelihood that person became infected at a superspreading event.That’s why contact tracers in some countries now spend more time understanding where someone was infected and finding other people from the same cluster. This is called backward contact tracing. It can help find more chains of transmission.

oddeľovanie matiek a novorodencov

Odo dňa 8.5.2020 je k dispozícii aj Klinický protokol starostlivosti o novorodenca matky s podozrením na infekciu alebo s potvrdenou infekciou COVID-19 pre neonatologické pracoviská, v ktorom sú navrhnuté 3 možné prístupy (A, B, C).
Spočívajú v separácii, čiastočnej separácii a neseparácii dieťaťa od matky.
Základom týchto prístupov a teda zdravotnej starostlivosti má byť riadne poskytnutý informovaný súhlas, ktorý predstavuje komunikáciu, dostatočné informácie a má mať charakter navrhovaných postupov.
Výsledkom toho, by malo byť rozhodnutie matky, ktoré musí byť rešpektované zo strany personálu. Personál si nemôže vynucovať súhlas matky manipuláciou, akou je zastrašovanie, formulovanie viet tak, aby sa matka rozhodla v prospech toho, čo chce personál.

Other countries have social safety nets. The U.S. has women

As a sociologist, it’s easy for me to see how that blame is deeply misplaced — how women should be blaming our government for failing to stop the spread of the virus, for failing to pay people to stay home, for failing to provide an adequate social support system with affordable childcare, affordable healthcare, and sufficient financial protections for people who can’t make ends meet…how women should be blaming their employers for putting profits before people, for setting unrealistic expectations, and for failing to provide the support that workers need…how women should, in many cases, be blaming their own spouses or partners for prioritizing their own careers, for not doing enough at home, and for denying the science about COVID-19. In the U.S., most of us aren’t taught to use our sociological imaginations. We’re not taught to think about social problems as structural problems.

Let’s Just Lie on the Floor and Scream Together

For an adult, the big, difficult feelings are expressed a little more quietly. I’m not saying I’ve never just laid down on the floor and screamed, but it might be frowned upon if I did it in an IKEA. (Even though being in an IKEA always makes me want to lie on the floor and scream.) Instead, we backslide on our smoking, spend too much money, eat potato chips even though they give us gas. We let the dishes pile up, stop washing our faces, cycle through the same three grungy outfits day after day. It’s not justlaziness, or self-indulgence, or fatigue. It’s self-expression and protest: I will act miserable because I am miserable and I want to act the way I feel, and I don’t need to act like I feel better and you can’t make me. It’s a way of externalizing feelings that may be too big to communicate or contemplate on their own: maybe I can’t deal head on with the void of the future, but by god I can sit here refusing to get up until I need to pee REALLY bad. It is, in its own way, a kind of self-care.

———————————————————————————————–

FAQ: The status of the shits women have left to give

v práci po materskej

Občas mi napadne, že ešte aj vo svetle dnešného nastavenia spoločnosti to tak bolo – aj keď nie všetci si to myslia, a taktiež nie všetci sa to už odvážia povedať nahlas. Pracoval len on. A to aj keď som presvedčená, že spoločnosť sa mýli. Že práca na materskej dovolenke je absolútne rovnocenná práci peniaze zarábajúcich polovičiek a nemá a nemôže byť meraná na základe tých istých faktorov, aké používame pri iných pracovných náplniach, čiže na základe príjmu či výsledkov. Výsledky našej práce na materskej „dovolenke“ uvidíme o tridsať rokov.

Prečo mám taktiež pocit, že, paradoxne, ozajstnú slobodu a kontrolu nad vlastným životom som po tom, čo som sa stala matkou, prvýkrát získala, až keď som sa znova zamestnala? Je to naozaj aj tým, že konečne zarábam slušné peniaze aj ja? Som až taká materialistka? Alebo je to len ten pocit väčšej nezávislosti, ktorý som tak veľmi potrebovala a ktorý mi práca a peniaze znova dávajú? Nie je to určite len to. Je to aj možnosť prepnúť na úplne inú vlnu, realizovať sa niekde inde a nejako inak. Byť užitočná nielen pri deťoch…

ďalší štyria astronauti (a baby Yoda) v nedeľu odleteli na ISS

koľko dier má šiška? šálka? slamka? 

ešte jedno obzretie za nedávnymi prezidentskými voľbami: If only… voted

Akreditovať vzdelávanie znamená hodnotiť interakciu študentov a pedagógov

the data of long-lived institutions

I’ve been collecting data on all of the longest lived institutions in the world. As you look at these, there’s a few things that stick out. Notice: brewery, brewery, winery, hotel, bar, pub, right? And also notice that a lot of them are in Japan.

Lake Placid

Minulý týždeň mali deti dva dni voľna, tak sme si povedali, že trochu zmeníme scenériu. Keďže podľa aktuálnych miestnych pravidiel môžme bezkaranténovo chodiť akurát po New Jersey a po New Yorku, výber padol na Lake Placid v pohorí Adirondacks. Prichádzali sme už za tmy, ale nedalo sa nevšimnúť si sneh na zemi. Nebolo ho veľa, ale deti celkom (príjemne) prekvapil, hlavne v kombinácii s tým, že počasie bolo väčšinou na krátke rukávy. 

Bývali sme pri zrkadlovom jazere a mali sme dva ciele – vyliezť na nejaký kopec a pozrieť si olympijské múzem. 

Kopec sa ukázal ako problém. V lese sme sa poprechádzali dosť, ale Mt. McKenzie bol nad naše sily. Kým bol chodník placatý blatistý, ešte sme išli. Ešte aj vtedy, keď ním len dolu tiekol potok a len kde-tu trčali kamene. Ale keď potom išiel strmo hore šmykľavým blatom, čím ďalej tým horšie, už sme nevedeli ako ďalej. Morálka bola na počudovanie celkom dobrá, ale rozhodli sme sa netlačiť to. Cestou hore nás obiehali dvaja bratia, ktorí nás potom dostihli ešte aj cestou nadol a povedali, že kúsok nad nami to obrátili aj oni. 

Olympijské múzeum sme zvládli, aj keď Kubo naň zrovna nemal veľmi náladu. Kika si ho užila. V zime by bolo zaujímavé korčuľovanie na ovále, ktorý sa pred ním nachádza. Kubovi sa oveľa viac páčilo kolobežkovanie okolo jazera. 

Veľmi dobre nám všetkým padlo týchto pár dní. A potešilo nás, keď sme sa tam dozvedeli, ako dopadli voľby.

Nervózne držíme palce

Dnes to vyzerá lepšie, ako včera o takomto čase, keď už aj kurzy v stávkových kanceláriách spanikárili.

Ďalšia tvorba

Niečo bolo na výtvarnej v škole: 

Na náramky nás inšpirovala knižnica. Teraz pozerám, že som ich mohla ešte odfotiť hotové… celkom sa im vydarili. Ukazuje sa, že Kubo je trpezlivejší zapletač.

V knižnici sa aj 3D tlačili vykrajovátka, ktoré deti nadizajnovali. Ešte sme ich neotestovali v praxi.

Kika na projekt do školy vyrábala obal na telefón. (Ale teda používa kúpený…)

Masky na Halloween si tiež vyrábali sami. (Kika bola duch a čo sa týka trick-or-treat-ovania mala veľké plány, ale nakoniec sme sa po búrlivej diskusii dohodli, že pôjdu len k susedom vľavo, vpravo a oproti, s ktorých deťmi sa aj tak hrávajú vonku.) 

A aj keď to nie je vlastná tvorba, tak na záver ešte puzzle z free marketu, ktoré sme spoločnými silami poskladali:

Že aké dobré vafle robím?

“Wake up, Wake up, Wake up, Wake up, Wake up!” My sister Matilda was yelling into my ear. “Job complete Mom!” She yelled so loud, that I bet that she woke up even our neighbors. “Yes, I’m up, radio speaker” I mumbled, still half asleep. “You look like a bear that had just woken up from hibernation.” She said and went downstairs like a snail in slow-motion. I put on some clothes and unlike Matilda, I run downstairs like a race car on top speed, because I’m starving and Mom’s making waffles. You’re maybe thinking How do you know your Mom’s making waffles? Well, I have that thing called ‘Nose’ on my face in between my two eyes.

A while later- okay look, when I say while I mean a really short while. So, a short while later I was downstairs eating the waffles with maple syrup soaked into the waffles like water in a sponge, with strawberries sweet like sugar and with hot, fresh melted chocolate. The taste of the waffles is so delicious that I bet you NEVER EVER tasted ANYTHING so good as my Mom’s waffles. (Not that I tasted anyone else’s waffles but I just bet.)

Úryvok z Kubovej 4-stranovej realistic fiction story, ktorú písali nedávno v škole. 

Októbrové prechádzky

Keď je nuda na matike

Zopár strán z Kubovho pracovného zošita z matematiky:

Pacmanmi sa to tam len tak hemží (asi to súvisí s tým, že pacmana práve programuje)…

Podľa toho, čo počujem z tých hodín matiky, ktoré má na diaľku, sa mu veľmi ani nedivím. Veľa sa tam počíta, to je fakt, ale mám pocit, že dokolečka stále to isté a stále rovnako. Našťastie nedostávajú úlohu, tak sme sa dohodli, že namiesto úlohy bude počítať nejaké zábavnejšie veci: Sezamka, Maksíka, olympiádu (dostal piatacku), pytagoriádu (staršie ročníky) a iBobra… Príkladov je dosť, len je to také smutné, že celkom dosť času sa v škole nudí.

Mám práve túto stredu meeting s učiteľkou, tak sa s ňou skúsim o tom opatrne porozprávať, ale veľké nádeje tomu nedávam. 15 minútové rodičko s imigrantskou mamičkou nemá veľkú šancu meniť svetonázor. A áno, ona musí učiť celú triedu. 

Ale kacírska myšlienka (pôvodom nie moja): keby sa predmet matematika nevolal matematika ale rozmýšľanie, možno by učitelia a učiteľky boli náchylnejší aj na iný druh aktivít s deťmi a náročnosť príkladu by sa nemerala hlavne tým, koľkociferné čísla sa v ňom nachádzajú…