Cestovanie v čase korony

Koncom mája sme si mysleli, že z našej plánovanej cesty v lete na Slovensko nebude nič. Hranice zavreté, naše letenky zrušené, štátna karanténa… ale potom sa to trochu začalo uvoľňovať, kamaráti zistili, že niečo predsalen lieta a kúpili letenky, tak sme sa aj my znovu zamysleli a zhodnotili, že e-karanténu by sme zvládli. Len nedávala zmysel pre Miša, lebo po jej skončení by akurát nasadal na lietadlo naspäť do štátov a aj tam by mohol mať pri vstupe problémy.

Tak som prebookovala len moje a detské letenky a pustila sa do zisťovania, kde a ako sa dajú spraviť testy na covid-19, ktoré Slovensko vyžaduje na vstupe. V našej county (niečo ako okres) už niekoľko mesiacov fungovalo drive-though testovacie stredisko (na parkovisku Kean univerzity), ale dlho testovali iba ľudí so symptómami, na lekársky predpis. Ale keď začali počty prípadov klesať, otvorili testy aj pre ľudí bez príznakov (a bez predpisu, a bez poplatku), ktorí sa chcú dať otestovať. Takže toto sme využili. Dospelákom škrabkali v nose, ale deti dostali na výber, či chcú výter z nosa alebo z úst. Obaja si vybrali ústa.

(Veľa ľudí sa ma neskôr pýtalo, či to je naozaj pocit, akoby mi niekto chcel cez nos vyškrabať mozog z hlavy, ako to niekedy dramaticky ukazovali v telke… Pre mňa to také nebolo. Nebolo to síce príjemné, ale už som zažila aj kus horšie vyšetrenia a trvá to naozaj len pár sekúnd.) 

Háčik bol akurát v tom, že podľa slovenských pravidiel sme mali vstúpiť do krajiny s negatívnym výsledkom testu, nie starším ako 96 hodín. V “našom” testovacom stredisku robili testy len v pondelok, stredu a piatok. Náš let bol vo štvrtok večer, príchod na Slovensko v piatok podvečer. Pondelkový test by bol príliš starý, výsledok stredajšieho do 72 hodín. Na test sme teda išli v stredu aj s tým rizikom, že možno budeme odlietať bez výsledku, ale nakoniec aspoň ten môj prišiel ešte pred odletom (k detským som sa dopracovala až o týždeň neskôr). 

Medzitým sa zmenili aj pravidlá na Slovensku, takže sme vedeli, že nejdeme do dvojtýždňovej e-karantény, ale že na piaty deň od príletu pôjdeme znovu na testy a keď budeme mať negatívne aj tie, tak naša izolácia končí.

Na letisku v Newarku som bola prekvapená, ako je tam rušno. Nebolo to samozrejme až také, ako sme boli zvyknutí, skoro nikde sme nečakali, ale neboli to ani vyľudnené priestory. Bolo zaujímavé sledovať rôzne variácie na tému rúšok. Dôchodcovia s KN95 rúškami a plastovými štítmi, malé deti s klobúčikmi, z ktorých išli dolu priesvitné plastové “pršiplášte” (niečo ako včelársky klobúk), pani s celotvárovým šnorchlom, domáce výrobky rôznych dizajnov, basketbalisti s jednorazovými rúškami nedbanlivo zavesenými na jednom uchu… 

Lietadlo do Frankfurtu bolo plné zhruba do polovice. Dezinfekčnými utierkami som poutierala sedačky a priľahlé oblasti, a potom som nechala deti, nech sa hrajú s displejmi. Rúška sme mali celý čas okrem toho, keď sme jedli a pili. Kika frfľala, ale zvládli sme. 

Novinkou bol zdravotnícky formulár, ktorý vyzbierali pred vystúpením v Nemecku. Podobný (jeden na rodinu a potom ešte iný menší pre každú osobu) rozdávali aj na lete Frankfurt->Viedeň, ale tie sa už nikto neobťažoval zbierať. Frankfurtské letisko tiež vcelku živé, let do Viedne takmer plný, jedine Viedeň bola prázdna. Na baggage claime sa krútil iba jeden kufrový kolotoč – ten náš.  

Celá cesta prebehla nad očakávanie dobre. A o karanténe bude nabudúce.   

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.