A zase zpátky

Na Slovensku sme sa mali fajn, stretli sme (skoro) všetkých, rodinu, kamarátov, známych… a bolo to veľmi príjemné po mesiacoch s oklieštenými osobnými kontaktmi.

Deti stihli aj jeden denný tábor.

A vybavili sme aj také veci ako strihanie (Kubo mal sľúbené po dlhom čase jedno profi) a návštevu nášho vtipného zubára.

Pochodili sme ihriská, zmrzlinárne a poobzerali, čo je nové v Žiline, Senci a Bratislave.

Využili sme bazén a elektrickú kolobežku.

A potom opäť zbalili kufre, dobroty a cestovali za Mišom.

Cesta späť bola náročná. Podľa informácií online, by americkí občania a rodičia neplnoletých Američanov mali môcť cestovať, ale letuška na check-ine nám síce smutne ale pevne hovorila, že dnes asi neodletíme, lebo že ja som na no-fly liste. Pýtala som sa jej, že čo je to za zoznam. Povedala len, že zoznam od amerických colníkov. O pravidlách vedela, ale proti zoznamu by nešla, lebo letecké spoločnosti vraj dostávajú celkom mastné pokuty, keď do USA dopravia niekoho, koho potom Američania otočia naspäť. 

So začínajúcou panikou som volala bratovi z cestovateľskej brandže, či o tom niečo vie a popritom sa dohodla s letuškou, že nás checkne aspoň na stand-by, že sa porozprávame s akousi dokument manažérkou a ak sa to vyrieši, tak pôjdeme, ak nie, tak nám vrátia kufre. 

A tak sme prešli cez bezpečnostnú kontrolu, cez pasovú a s nádejou vyhľadali pani na dokumenty. Tá si vypýtala na odfotenie americké rodné listy detí (tie som so sebou mala), potom aj sobášny list (anglickú verziu), lebo na rodných listoch je len moje meno za slobodna (ten som so sebou nemala, ale stačila jej elektronická kópia, ktorú som mala v počítači), napísala žiadosť na CBP a povedala, že teraz budeme čakať. 

Vysvetlila mi, že ten no-fly list nie je v tomto prípade zoznam teroristov a podobných, ale jednoducho letecká spoločnosť dopredu posiela do USA zoznam pasažierov a ten sa im vráti roztriedený na dve časti: americkí občania + držitelia zelených kariet a všetci ostatní. Výnimky, ako sme my, sa musia riešiť individuálne, lebo rodinné vzťahy pri tomto triedení neberú do úvahy. Pokiaľ si to nevybavíme nejako cez konzulát, tak ak sa nezmenia pravidlá, tak pri prípadnej ďalšej ceste budeme rovnakú procedúru absolvovať znovu. (Nebolo by zlé, keby tieto informácie mali aj letušky na check-ine…)

Za 20 minút prišla odpoveď (veľmi fajn vzhľadom na to, že v USA boli vtedy 3 hodiny ráno), že môžme ísť. Ešte chvíľu trvalo, kým táto informácia prebublala až na bránu, kde som sa snažila vymeniť stand-by boarding pasy za také, ktoré by mali aj čísla sedadiel. A potom sme už išli.

V lietadle pre ~300 ľudí celkovo asi 40 cestujúcich. Kikina dilema, že či chicken alebo pasta sa vyriešila sama, lebo všetci dostávali to isté. Ale zato pitie nám chodili ponúkať asi každú pol hodinu. Letušky a letuškovia na smeny spali v provizórnych zastretých “kabínkach” na zadných sedadlách (neviem, či ich vôbec púšťajú momentálne von z letiska v USA). Dostali sme na vyplnenie nové zdravotné formuláre a vystupovali po radoch podľa toho, ako nás volali.

Formuláre si tentokrát pri výstupe aj vyzbierali a prečítali, zmerali nám teplotu, pýtali sa na covid symptómy a až potom sme mohli ísť na pasovú kontrolu. Tá bola tiež zaujímavá, lebo tentokrát obnášala zastávku v zadnej kancelárii a vypytovanie sa na Mišovu vízovú petíciu. Kufre nás už na kolotoči čakali, ale s nimi aj psík, ktorý v Kikinom batôžku vyňuchal krabičku, v ktorej už neboli broskyne (tie sme zjedli v lietadle). Uistili sme jeho ľudského spoločníka, že žiadne ďalšie ovocie už nemáme, ani kôstky z týchto broskýň, ani nič podobné a boli sme voľní.

Mišo pre nás prišiel a ja som si sadla do auta ako taký vyžmýkaný citrón.  

Leave a Reply

You can use these HTML tags

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

  

  

  

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.