Jarnoprázdninový výlet do Lake Placid

Keď sme prišli, na jazere bol ešte ľad, ale sneh iba kde-tu. Prešli sme sa na pizzu, zaľahli a ráno sa zobudili do bieleho.

Pôvodný plán, že si to vykráčame na Whiteface Mountain, sme teda trochu zoškálovali smerom nadol a povedali si, že skúsime Scarface. Začiatok úplne rozprávkový, na chodníku sme boli sami, ale postupne sa celkom neodbytne začal hlásiť nie úplne príjemný deja-vu pocit. 

Dopadli sme veľmi podobne ako na jeseň na Mt. McKenzie. Po prechádzke po rovinke, prišlo stúpanie popri potoku, ktoré plynulo prerástlo do lezenia. A keď už nebolo jasné kadiaľ ďalej, kamene boli pokryté vrstvou šmyľavého ľadu, na ktorom bola ešte 10 cm vrstva čerstvého prašanu, tak sme zjedli desiatu a otočili to naspäť. Tak ale snáď ešte niekedy do Lake Placid prídeme a snáď aj na nejaký kopec už vylezieme.

Keďže Kika zahlásila, že toto si ona teda ďalší deň nezopakuje, vybrali sme sa na Whiteface Landing. Vpodstate po rovine,  tentokrát aj so slniečkom, nálada bola lepšia. Ale bolo treba striehnuť na Kuba, aby sa nerozbehol po ľade. Ten vyzeral síce krásne, ale už bol tenučký, tenký. (Na týchto fotkách sú tri rôzne jazerá.) 

 

Pôvodne sme mali ešte plány sa ísť korčuľovať, ale keď sa ukázalo, že si vyberáme medzi korčuľovaním a bazénom, vyhrala tekutá voda. Všetci si pochvaľovali (Kubo, že “zase pláva po 100 rokoch”). 

A na záver ešte kvízová otázka, aký film sme s deťmi večer pozerali?

(Hint: Na fotke nevidno brvno, na ktorom balansujú.)

Pi deň

Pri príležitosti dnešného sviatku:

Pracovne sme ho nazvali crancherry pie. Je to tento koláč, ale namiesto cukru sme do brusníc dali čerešne v sladkom náleve. 

Zima, ktorá prelomí muža na polovicu

Kubo sa teraz v škole učí o americkej vojne za nezávislosť, jednak celkovo a okrem toho aj z lokálneho New Jersey pohľadu. Tak sme sa vybrali na exkurziu do neďalekého Morristown National Historical Park. Washingtonov hlavný štáb sme mohli obzerať len zvonku, ale v neďalekom lese, kde v zime 1779/1780 kempovala jeho armáda, sa prechádzalo dobre. Bolo síce chladno, ale nie až tak, ako v zime 1779, “when the winter was cold enough to cut a man in two.” (Private Joseph Plumb Martin)

Očkovanie proti Covidu – otázky a odpovede

V poslednej dobe som o tomto debatovala s rôznymi ľuďmi. Nie o všetkom so všetkými, ale keď už som to mala spísané, tak som si povedala, že to dám aj sem. (Ako inak, s disclaimerom: nie som doktorka medicíny, iba človek, čo číta tie internety…) Možno má niekto podobné otázky. 
 
Prečo J&J stačí jedna dávka, keď iná vakcína (AZ) na rovnakom princípe (adenovírus) potrebuje dve?
Možno by sa efektivita J&J ešte zvýšila, keby mala aj druhú dávku. Možno by stačilo mať aj jednu dávku AZ. Odpoveď ani na jednu z týchto dvoch otázok nemáme, pretože každá z nich bola testovaná s tým svojím protokolom. Máme trochu tušenie o AZ, lebo tam sú dáta z obdobia po prvej dávke pred druhou dávkou, ale vzhľadom na to, že potom prišla druhá dávka, tak dlhodobé pozorovania po jednej dávke AZ nie sú. 
Celé to súvisí s tým, ako sa testujú vakcíny (a lieky). Stanoví sa protokol, hypotéza a tie sa vyhodnocujú. J&J si jednoducho stanovili iný protokol. Keď sa ich na to pýtali, tak povedali:
“J&J representatives said they chose to begin with the single shot because the World Health Organization and other experts agreed it would be a faster, more effective tool in an emergency.”
Možno bude AZ v ďalšom testovať aj jednodávkový protokol, J&J už testuje dvojdávkový protokol – druhá dávka po 57 dňoch. Zatiaľ môže každý s čistým svedomím ponúkať len to, čo má a na čo má dáta.
Mimochodom, Pfizer aj AZ zbierajú dáta po jednej dávke a ukazujú 80% účinnosť čo sa týka hospitalizácií aj pre 70+.
 
Je Astra-Zeneca menej účinná ako Pfizer alebo Moderna?
Sú dva hlavné parametre, ktoré sú pri vakcínach zaujímavé:
Jeden je účinnosť v percentách: Moderna a Pfizer uvádzajú okolo 95%, J&J okolo 66/82% (66 overall, 82 severe), AZ okolo 82% (ak je druhá dávka po 12 týdňoch). Toto číslo neznamená, že 5% ľudí zaočkovaných Pfizerom a 18% ľudí zaočkovaných AZ dostane Covid. To číslo znamená, že ľudia zaočkovaní Pfizerom budú mať 95% menšiu šancu, že budú mať symptomatický priebeh choroby oproti placebo skupine. Rovnako 66% J&J znamená, že títo ľudia budú mať 66% menšiu šancu, že budú mať symptomatický covid. To 82% pri J&J znamená, že títo ľudia majú 82% menšiu šancu, že budú mať ťažký priebeh oproti placebo skupine.
Ten druhý parameter je, koľko zaočkovaných bude hospitalizovaných a/alebo zomrie. A toto majú všetky vakcíny spoločné. V tých zaočkovaných skupinách v RCT (randomized controlled trials, desiatky tisíc ľudí pre každú vakcínu) nemali hospitalizácie a nikto im nezomrel zatiaľčo v placebo skupinách áno. Takže z tohto jasne vychádza, že si treba proste dať takú vakcínu, ktorá je dostupná. Možno bude treba niekedy časom preočkovanie, možno s vakcínou ešte človek prekoná covid s ľahším priebehom, ale hociktorá z týchto dostupných vakcín je v aktuálnej situácii lepšia ako žiadna vakcína. 

Kedy druhú dávku AZ?
Toto je podobné, ako pri tom porovnávaní vakcín. Vyzerá, že s druhou dávkou AZ sa oplatí čakať dlhšie (v štúdii mali lepšie výsledky s 12 týždňovým rozostupom oproti 6 týždňovému rozostupu, a to je stále viac ako ten 4 týždňový, ktorý sa robí teraz na Slovensku). Ale zase, tie čísla hovoria o pravdepodobnosti, že zaočkovaná osoba bude mať symptomatický priebeh v porovnaní s placebo osobou. Ale bez ohľadu na rozostup dávok, v tých zaočkovaných skupinách nemajú hospitalizácie a úmrtia.

Ako je to s ochranou proti variantom?
Ako prví testovali vakcíny Pfizer a Moderna a vtedy ešte neboli také rozšírené rôzne varianty. Ani Pfizer ani Moderna nemajú RCT s variantmi. Obe majú sľubné laboratórne výsledky, s tým, že proti juhoamerickému variantu je trochu nižšia ochrana. Je dosť možné, že keby oni robili svoje štúdie v tom istom čase ako AZ, tak by im vyšli podobné výsledky.

Záver?
Treba sa proste dať zaočkovať hociktorou z týchto vakcín (Moderna, Pfizer, AZ, J&J), dokonca aj keby to malo byť len jednou dávkou dvojdávkovej vakcíny, vpodstate hneď ako sa dá. 

Tvorba v poslednej dobe

Kubko:

Kika:

Kubko vyrábal reklamu na knižku:

Kika mala spraviť krátky stop-motion príbeh

Silný vplyv Among us:

Z týchto ušitých nám ostali len dve Among us príšery. Mačičku, sovu a trojočko deti podarovali (na prvé, tretie a štvrté narodeniny). Ja som pomáhala s očkami a vyšívaním, ale zvyšok plus-mínus spravili detili deti.

Ďalšia veľká skupina sú tvorivé zadania z knižnice, ktoré prídu aj s materiálom. Tak vznikli tieto čokoládové mištičky:

Aj lampášik plný vodových guličiek. (Medzičasom už prestal svietiť, budeme musieť vymeniť baterku.)

Tu prebieha biologický pokus (= klíčenie hrachu). Dúfam, že to stihne skôr ako splesnivie.

Pár kúskov z Kubkovej výtvarnej:

A na záver ešte náramok, na ktorom som Kuba učila uzlíkovať do zákruty:

Víkendové surfovanie

Tentokrát opäť rozdelené na dve hlavné kategórie: covid a ne-covid. Vyberte si tú svoju.

Soňa Szomolányi: Naše zatvorené školy a podceňovanie vedomostí a dát spolu súvisia

Nie je náhoda, že Slovensko má v porovnaní so západoeurópskymi krajinami školy zatvorené najdlhšie. V európskych krajinách majú školy prioritu nielen vo vládnom programe. Kým u nás vláda dáva jednoznačne prednosť ekonomike – pričom sa ukazuje, že veľké pracoviská sú významným ohniskom infekcie. Štát nariaďuje testovať rodičov, avšak nič také nevyžaduje od priemyslu, kde bez rúšok a respirátorov trávia ľudia hodiny bez sociálnej dištancie. Nechcem znižovať riziko infekcie na školách. Málokto si dnes však uvedomuje, ako súčasná situácia prehĺbi priepasť medzi deťmi, ktoré vyrastajú v lepších a v slabších podmienkach a aké to bude mať dlhodobé dôsledky.

V čom absolútne zlyhávame? V neorganizovanej prednemocničnej starostlivosti.

Za rok pandémie sa nikto ani nepokúsil vybudovať Covid ambulancie, kde by bolo možné bezpečne vyšetriť a liečiť aspoň v rámci aktuálnych znalostí pozitívnych pacientov. Kde by mohli dostať kyslíkovú alebo infúznu liečbu. Kde by sa dala včas nasadiť liečba a minimalizovať tak potreba hospitalizácie. Mnohým by pomohla  aj domáca kyslíková liečba prenosným koncentrátorom kyslíka. Mohol by ich štát nakúpiť a požičiavať? Je nejaká služba, ktorá by prišla pacientovi podať infúziu domov? Je to samozrejme rizikové, ale verím, že za slušný rizikový príplatok by sa našli zaočkovaní zdravotníci, ktorí by do toho išli. Neverím, že je veľa iných štátov na svete (alebo aspoň v strednej a západne Európe), kde by takto kašľali na to, ako je o Covid pacientov postarané.

Pôrod v čase korony: zrazu všetci zmizli – podpíšte otvorený list, ktorý občianske združenie Ženské kruhy adresuje Ministerstvu zdravotníctva. Združenie sa aktívne snaží o to, aby sa takéto veci nestávali. 

Hoci negatívny výsledok PCR testu zbavil Luciu a Janu stigmy „rodička s covidom“,  nie je to happy-end. Ich príbehy ukazujú, že ani po roku pandémie COVID-19 nie sú mnohé slovenské nemocnice pripravené poskytovať tehotným a rodiacim ženám s týmto ochorením adekvátnu, bezpečnú a rešpektujúcu zdravotnú starostlivosť.

doma vyrobená vakcína

Back in December, I asked how hard it would be to make a vaccine for oneself. Several people pointed to radvac. It was a best-case scenario: an open-source vaccine design, made for self-experimenters, dead simple to make with readily-available materials, well-explained reasoning about the design, and with the name of one of the world’s more competent biologists (who I already knew of beforehand) stamped on the whitepaper. My girlfriend and I made a batch a week ago and took our first booster yesterday.

This post talks a bit about the process, a bit about our plan, and a bit about motivations. Bear in mind that we may have made mistakes

How do you capture the heartbreaking horror of nearly half a million deaths?

aspoň niečo na odľahčenie: Your Guide to Parenting Teenagers in a Pandemic

Get plants. Overwater them until they die. Replace plants. This is better than overwhelming your children with this kind of attention that has to go somewhere.

———————————————————————————————————————

Nakreslite si ľadovec a pozrite, ako bude plávať. (Dali sme si s deťmi potom aj súťaž, že kto nakreslí taký, ktorý sa už nepohne.) Jeden z mojich:

Jeden z Kikiných:

Jeden z Kubkových:

same energy – visual search engine

hiking is an ideal structure for friendship

Beautiful Yet Unnerving Photos of the Arctic Getting Greener

Inside Xinjiang’s Prison State

It is likely the largest internment of ethnic and religious minorities since the Second World War.

Viola nás opäť vyslala na bežky

Búrka Viola (spolu s Uri) narobila v Texase kopu škody, ale kým prišla ku nám, už to bolo “len” sneženie. Zhodnotili sme, že bežky sú lepšie ako žiadne lyže a išli sme znovu do High Point parku. Deti spokojnejšie, než sme čakali, Mišo sklamaný, že mu Strava dobre nemerala, kadiaľ sme sa túlali a ja som si len užívala slniečko. 

Ešte pár fotiek z Watchungu. Chýba len tá, ako Kubo skončil dolu hlavou v snehu:

Bežky v High Point parku

Keď sme do High Point parku v nedeľu na obed prišli, tak bežkovanie vyzeralo neisto. Hneď pri vstupe do parku nás privítal oznam, že v požičovni už požičali všetko, čo mali. Nakoniec to ale dopadlo dobre, lebo aj keď bolo asi ráno všetko rozchytané, kým sme sa dovalili my, kopa výzbroje sa vrátila a bolo z čoho znovu vyberať. (Ukázalo sa, že veľkosť topánok som na prvý pokus uhádla všetkým okrem seba.)

Deti a Mišo boli na bežkách prvýkrát, ja asi tretí a podľa toho to aj vyzeralo. Mali sme na začiatku blízky kontakt so snehom. Kubo si to celkom užil a hovoril, že by pokojne išiel niekedy znovu.

Kika po prekonaní počiatočného odporu išla tiež v pohode. A na konci to zvládla dokonca napriek môjmu odrádzaniu. Za to odrádzanie sa teraz patrične hanbím… Ono totiž na chodníku v lese bolo fajn, len zrazu sme prestali stretávať ľudí a zistili, že sme prešvihli čas na vrátenie lyží. Časť výpravy uháňala dopredu a my s Kikou sme ostali posledné. Pred požičovňou nás ešte čakal kopček. Kike sa doňho šmýkalo a nedalo sa jej ísť hore ani na viacero pokusov, tak som ju presviedčala, nech si lyže vypne, že ja ich zoberiem a ona to dokráča s paličkami. Ona, že nie, že to zvládne. Zopár ďalších pokusov. A išla. Pomaly, ale nakoniec isto. (A v požičovni sme ani neboli posledné. Chlapíci vyzerali, že berú úplne v pohode fakt, že sú otvorení ešte skoro hodinu po oficiálnom konci ordinačných hodín.) 

A mňa to potom spätne mrzelo. Namiesto toho, aby som ju povzbudzovala, som jej hovorila, nech to vzdá. Niekedy by sa mi fakt hodil lepší filter na to, čo hovorím. A ako to hovorím. Ďalšia lesson learned. 

Quade

Ďalší sneh, noví snehuliaci. Tentokrát prišli bližšie ku dverám ako minule. 

Lossy compression

Začnem trochu zoširoka, ale nevzdávajte to hneď na začiatku, pointa príde.

Jedna zo spoločností Elona Muska, Neuralink, sa snaží vyvíjať niečo, čo volajú brain-machine interface. Vpodstate čip, ktorý sa dá implantovať do mozgu a môže slúžiť na rôzne účely. Napríklad na ovládanie vecí na diaľku, na ovládanie protéz, pre ľudí, ktorí stratili niektorú z končatín… dlhodobý vizionársky cieľ je umožniť ľuďom symbiózu s umelou inteligenciou.

Toto samozrejme otvára ani nie že plechovku červíkov, ale priamo sud červíkov, ktoré sa rozliezajú na všetky možné strany, pričom ten najtučnejší z nich je samozrejme ten, že ľudia, ktorí si v hlave nosia okrem svojej inteligencie ešte aj tú umelú a dokážu s ňou priateľsky spolunažívať a spolupracovať, už nie sú tak úplne… homo sapiens. Už sú iný druh. A tu sa možno nebavíme o príliš ďalekej budúcnosti, lebo Musk pred pár dňami oznámil, že už majú opice, ktorým voperovali prototypy, s ktorými sa môžu hrať videohry. Túto výbornú tému si odložíme na niekedy neskôr.

Ale viete, čo by znamenalo, keby ľudia mohli komunikovať cez takýto interface? Slová sú ťažkopádne. Mám v hlave nejakú predstavu, myšlienku, … stav, ktoré sa snažím niekomu porozprávať, ale musím to stlačiť do slov, ktoré si potom na druhom konci rozhovoru druhá osoba rozbalí do svojich predstáv, myšlienok… a stavov. V počítačovej brandži sa tomu hovorí, že sa dáta zbalia, skomprimujú, a potom na druhom konci rozbalia. A jednou z podmienok dobrej kompresie je, aby nebola stratová. Pri balení sa k dátam dokonca pridávajú kontrolné súčty a iné fintičky, ktoré zabezpečia, že sa dá v cieli overiť, že to rozbalené je naozaj presne to, čo bolo zbalené. Toto pri slovách nemáme.

Len tak dúfame – niektorí implicitne, niektorí si na to explicitne dávajú pozor – že dokážeme dobre vyjadriť to, čo chceme. Keď sa niekto pýta, na čo nám je literatúra, na toto. Dáva nám slová.

Predstavte si stôl, rodina večeria, rozprávajú sa, ako pekne vonku sneží, o plánoch na zajtra a ako chutné je jedlo. Ale ja aj keď sedím pri stole, tak sa mi hlavou preháňa ešte kopu ďalších vecí, od toho, čo všetko sa dnes nestihlo, cez dlhodobé frustrácie, po existenčné otázky prečo sme tu, a kam ideme. A potom si predstavím, že toto je môj vnútorný svet a všetci ostatní majú tiež svoj. V niečom možno podobný ale principiálne, štatisticky, nevyhnutne, tak odlišný, že pre mňa pravdepodobne cudzí, a do tohto sveta sa rozbalia moje skomprimované slová. 

Niektorí ľudia vedia dobre baliť. Dostojevský by vo svojom románe najprv na 20 strán opísal ten stôl, čo bolo na večeru a kto pri stole sedel. Ale potom by nám aj vedel povedať, čo sa komu preháňalo hlavou. Dosť dobre na to, že ak máme tú trpezlivosť sa tým prehrýzť (a nevzdali sme povinnú literatúru hneď v prvom ročníku na strednej), tak nahliadneme aj do vnútorného sveta postáv. Aj jemu sa určite niečo strácalo, ale v zásade to vedel.

Dnešný svet krátkej prelietavej pozornosti je priamo nastavený tak, že nás odúča od hlbokej zmysluplnej komunikácie. Máme deep learning, deep dreaming, deep kadečo, čo sa vzťahuje na neurónové siete, ale kedy ste sa naposledy s niekým naozaj porozprávali? Nie o každodenných obyčajnostiach, ale o tom, čo ho trápi, čoho sa bojí, čo jej vadí, čo plánuje? Také tie veci, čo sa ťažko komprimujú.

Ten čip v mozgu? Veľa problémov, ale minimálne jedna dobrá vec by z toho mohla vzísť: ľahšia komunikácia, ktorá sa nebude musieť spoliehať iba na slová.