Víkendové surfovanie

Tentokrát opäť rozdelené na dve hlavné kategórie: covid a ne-covid. Vyberte si tú svoju.

Soňa Szomolányi: Naše zatvorené školy a podceňovanie vedomostí a dát spolu súvisia

Nie je náhoda, že Slovensko má v porovnaní so západoeurópskymi krajinami školy zatvorené najdlhšie. V európskych krajinách majú školy prioritu nielen vo vládnom programe. Kým u nás vláda dáva jednoznačne prednosť ekonomike – pričom sa ukazuje, že veľké pracoviská sú významným ohniskom infekcie. Štát nariaďuje testovať rodičov, avšak nič také nevyžaduje od priemyslu, kde bez rúšok a respirátorov trávia ľudia hodiny bez sociálnej dištancie. Nechcem znižovať riziko infekcie na školách. Málokto si dnes však uvedomuje, ako súčasná situácia prehĺbi priepasť medzi deťmi, ktoré vyrastajú v lepších a v slabších podmienkach a aké to bude mať dlhodobé dôsledky.

V čom absolútne zlyhávame? V neorganizovanej prednemocničnej starostlivosti.

Za rok pandémie sa nikto ani nepokúsil vybudovať Covid ambulancie, kde by bolo možné bezpečne vyšetriť a liečiť aspoň v rámci aktuálnych znalostí pozitívnych pacientov. Kde by mohli dostať kyslíkovú alebo infúznu liečbu. Kde by sa dala včas nasadiť liečba a minimalizovať tak potreba hospitalizácie. Mnohým by pomohla  aj domáca kyslíková liečba prenosným koncentrátorom kyslíka. Mohol by ich štát nakúpiť a požičiavať? Je nejaká služba, ktorá by prišla pacientovi podať infúziu domov? Je to samozrejme rizikové, ale verím, že za slušný rizikový príplatok by sa našli zaočkovaní zdravotníci, ktorí by do toho išli. Neverím, že je veľa iných štátov na svete (alebo aspoň v strednej a západne Európe), kde by takto kašľali na to, ako je o Covid pacientov postarané.

Pôrod v čase korony: zrazu všetci zmizli – podpíšte otvorený list, ktorý občianske združenie Ženské kruhy adresuje Ministerstvu zdravotníctva. Združenie sa aktívne snaží o to, aby sa takéto veci nestávali. 

Hoci negatívny výsledok PCR testu zbavil Luciu a Janu stigmy „rodička s covidom“,  nie je to happy-end. Ich príbehy ukazujú, že ani po roku pandémie COVID-19 nie sú mnohé slovenské nemocnice pripravené poskytovať tehotným a rodiacim ženám s týmto ochorením adekvátnu, bezpečnú a rešpektujúcu zdravotnú starostlivosť.

doma vyrobená vakcína

Back in December, I asked how hard it would be to make a vaccine for oneself. Several people pointed to radvac. It was a best-case scenario: an open-source vaccine design, made for self-experimenters, dead simple to make with readily-available materials, well-explained reasoning about the design, and with the name of one of the world’s more competent biologists (who I already knew of beforehand) stamped on the whitepaper. My girlfriend and I made a batch a week ago and took our first booster yesterday.

This post talks a bit about the process, a bit about our plan, and a bit about motivations. Bear in mind that we may have made mistakes

How do you capture the heartbreaking horror of nearly half a million deaths?

aspoň niečo na odľahčenie: Your Guide to Parenting Teenagers in a Pandemic

Get plants. Overwater them until they die. Replace plants. This is better than overwhelming your children with this kind of attention that has to go somewhere.

———————————————————————————————————————

Nakreslite si ľadovec a pozrite, ako bude plávať. (Dali sme si s deťmi potom aj súťaž, že kto nakreslí taký, ktorý sa už nepohne.) Jeden z mojich:

Jeden z Kikiných:

Jeden z Kubkových:

same energy – visual search engine

hiking is an ideal structure for friendship

Beautiful Yet Unnerving Photos of the Arctic Getting Greener

Inside Xinjiang’s Prison State

It is likely the largest internment of ethnic and religious minorities since the Second World War.

Viola nás opäť vyslala na bežky

Búrka Viola (spolu s Uri) narobila v Texase kopu škody, ale kým prišla ku nám, už to bolo “len” sneženie. Zhodnotili sme, že bežky sú lepšie ako žiadne lyže a išli sme znovu do High Point parku. Deti spokojnejšie, než sme čakali, Mišo sklamaný, že mu Strava dobre nemerala, kadiaľ sme sa túlali a ja som si len užívala slniečko. 

Ešte pár fotiek z Watchungu. Chýba len tá, ako Kubo skončil dolu hlavou v snehu:

Bežky v High Point parku

Keď sme do High Point parku v nedeľu na obed prišli, tak bežkovanie vyzeralo neisto. Hneď pri vstupe do parku nás privítal oznam, že v požičovni už požičali všetko, čo mali. Nakoniec to ale dopadlo dobre, lebo aj keď bolo asi ráno všetko rozchytané, kým sme sa dovalili my, kopa výzbroje sa vrátila a bolo z čoho znovu vyberať. (Ukázalo sa, že veľkosť topánok som na prvý pokus uhádla všetkým okrem seba.)

Deti a Mišo boli na bežkách prvýkrát, ja asi tretí a podľa toho to aj vyzeralo. Mali sme na začiatku blízky kontakt so snehom. Kubo si to celkom užil a hovoril, že by pokojne išiel niekedy znovu.

Kika po prekonaní počiatočného odporu išla tiež v pohode. A na konci to zvládla dokonca napriek môjmu odrádzaniu. Za to odrádzanie sa teraz patrične hanbím… Ono totiž na chodníku v lese bolo fajn, len zrazu sme prestali stretávať ľudí a zistili, že sme prešvihli čas na vrátenie lyží. Časť výpravy uháňala dopredu a my s Kikou sme ostali posledné. Pred požičovňou nás ešte čakal kopček. Kike sa doňho šmýkalo a nedalo sa jej ísť hore ani na viacero pokusov, tak som ju presviedčala, nech si lyže vypne, že ja ich zoberiem a ona to dokráča s paličkami. Ona, že nie, že to zvládne. Zopár ďalších pokusov. A išla. Pomaly, ale nakoniec isto. (A v požičovni sme ani neboli posledné. Chlapíci vyzerali, že berú úplne v pohode fakt, že sú otvorení ešte skoro hodinu po oficiálnom konci ordinačných hodín.) 

A mňa to potom spätne mrzelo. Namiesto toho, aby som ju povzbudzovala, som jej hovorila, nech to vzdá. Niekedy by sa mi fakt hodil lepší filter na to, čo hovorím. A ako to hovorím. Ďalšia lesson learned. 

Quade

Ďalší sneh, noví snehuliaci. Tentokrát prišli bližšie ku dverám ako minule. 

Lossy compression

Začnem trochu zoširoka, ale nevzdávajte to hneď na začiatku, pointa príde.

Jedna zo spoločností Elona Muska, Neuralink, sa snaží vyvíjať niečo, čo volajú brain-machine interface. Vpodstate čip, ktorý sa dá implantovať do mozgu a môže slúžiť na rôzne účely. Napríklad na ovládanie vecí na diaľku, na ovládanie protéz, pre ľudí, ktorí stratili niektorú z končatín… dlhodobý vizionársky cieľ je umožniť ľuďom symbiózu s umelou inteligenciou.

Toto samozrejme otvára ani nie že plechovku červíkov, ale priamo sud červíkov, ktoré sa rozliezajú na všetky možné strany, pričom ten najtučnejší z nich je samozrejme ten, že ľudia, ktorí si v hlave nosia okrem svojej inteligencie ešte aj tú umelú a dokážu s ňou priateľsky spolunažívať a spolupracovať, už nie sú tak úplne… homo sapiens. Už sú iný druh. A tu sa možno nebavíme o príliš ďalekej budúcnosti, lebo Musk pred pár dňami oznámil, že už majú opice, ktorým voperovali prototypy, s ktorými sa môžu hrať videohry. Túto výbornú tému si odložíme na niekedy neskôr.

Ale viete, čo by znamenalo, keby ľudia mohli komunikovať cez takýto interface? Slová sú ťažkopádne. Mám v hlave nejakú predstavu, myšlienku, … stav, ktoré sa snažím niekomu porozprávať, ale musím to stlačiť do slov, ktoré si potom na druhom konci rozhovoru druhá osoba rozbalí do svojich predstáv, myšlienok… a stavov. V počítačovej brandži sa tomu hovorí, že sa dáta zbalia, skomprimujú, a potom na druhom konci rozbalia. A jednou z podmienok dobrej kompresie je, aby nebola stratová. Pri balení sa k dátam dokonca pridávajú kontrolné súčty a iné fintičky, ktoré zabezpečia, že sa dá v cieli overiť, že to rozbalené je naozaj presne to, čo bolo zbalené. Toto pri slovách nemáme.

Len tak dúfame – niektorí implicitne, niektorí si na to explicitne dávajú pozor – že dokážeme dobre vyjadriť to, čo chceme. Keď sa niekto pýta, na čo nám je literatúra, na toto. Dáva nám slová.

Predstavte si stôl, rodina večeria, rozprávajú sa, ako pekne vonku sneží, o plánoch na zajtra a ako chutné je jedlo. Ale ja aj keď sedím pri stole, tak sa mi hlavou preháňa ešte kopu ďalších vecí, od toho, čo všetko sa dnes nestihlo, cez dlhodobé frustrácie, po existenčné otázky prečo sme tu, a kam ideme. A potom si predstavím, že toto je môj vnútorný svet a všetci ostatní majú tiež svoj. V niečom možno podobný ale principiálne, štatisticky, nevyhnutne, tak odlišný, že pre mňa pravdepodobne cudzí, a do tohto sveta sa rozbalia moje skomprimované slová. 

Niektorí ľudia vedia dobre baliť. Dostojevský by vo svojom románe najprv na 20 strán opísal ten stôl, čo bolo na večeru a kto pri stole sedel. Ale potom by nám aj vedel povedať, čo sa komu preháňalo hlavou. Dosť dobre na to, že ak máme tú trpezlivosť sa tým prehrýzť (a nevzdali sme povinnú literatúru hneď v prvom ročníku na strednej), tak nahliadneme aj do vnútorného sveta postáv. Aj jemu sa určite niečo strácalo, ale v zásade to vedel.

Dnešný svet krátkej prelietavej pozornosti je priamo nastavený tak, že nás odúča od hlbokej zmysluplnej komunikácie. Máme deep learning, deep dreaming, deep kadečo, čo sa vzťahuje na neurónové siete, ale kedy ste sa naposledy s niekým naozaj porozprávali? Nie o každodenných obyčajnostiach, ale o tom, čo ho trápi, čoho sa bojí, čo jej vadí, čo plánuje? Také tie veci, čo sa ťažko komprimujú.

Ten čip v mozgu? Veľa problémov, ale minimálne jedna dobrá vec by z toho mohla vzísť: ľahšia komunikácia, ktorá sa nebude musieť spoliehať iba na slová. 

Víkendové surfovanie

vyhlásenie senátu UK k akademickej samospráve (pod toto vyhlásenie sa podpísala aj naša fakulta a neskôr aj celá univerzita)

Novelu vysokoškolského zákona, ktorú aktuálne pripravuje Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, dôrazne odmietame a považujeme ju za snahu o politické ovládnutie vysokého školstva na Slovensku. Vyzývame predkladateľa novely, aby obnovil dialóg s tými, ktorých sa táto právna úprava bezprostredne týka, a aby ju v spolupráci s nimi prepracoval skôr, než ju predloží do legislatívneho procesu.

vyjadril sa k tomu aj rektor UK

Produkujeme školený personál pre priemysel? Budeme sa pri každých voľbách triasť, ktorej politickej strane pripadne ministerstvo školstva a či prispôsobí univerzity na svoj obraz? Alebo chceme samostatné, svojbytné a zodpovedné vysoké školstvo (hoci s chybami), ktoré dokáže vychovať vzdelaného človeka, ktorý vie myslieť a myslenie využíva ako nástroj na saturáciu svojej zvedavosti?

o korešpondenčných matematických seminároch

“Dištančné vzdelávanie nie je novinka roku 2020. Dokonca sme na Slovensku predbehli dobu počítačovú a už od roku 1982 sa u nás konajú korešpondenčné matematické semináre pre deti druhého stupňa základných škôl. Pôvodná myšlienka, vyhľadať talenty aj mimo veľkých miest a podchytiť ich systematickou spoločnou prácou sa postupne zmenila. Namiesto vyhľadávania talentov na ich pestovanie. Budovanie kladného vzťahu k matematike u detí, ale aj možnosť dobrovoľníckej práce pre vedúcich. To spolu vytvára silnú sieť mysliacich mladých ľudí, ktorí svoje kontakty pestujú do neskorej „dospelosti“. Konalo sa napríklad už 11 ročníkov konferencie „Slovak Oxford Science“, kde sa okrem iných stretávajú aj mnohí z bývalých účastníkov korešpondenčných seminárov na Slovensku,“ hovorí organizátorka korešpondenčných matematických seminárov doc. Katarína Bachratá z Fakulty riadenia a informatiky (FRI UNIZA).

Why You Should Take Any Vaccine

Since the beginning of the trials, all trials, there has not been a single death or hospitalization among people vaccinated. Not one. Zero. Not for Moderna, not for Pfizer/BioNTech, not for Oxford/AstraZeneca, not for Sputnik, not for J&J, not for Novavax.

ženy, ktoré ľutujú materstvo

Veci nie sú čierno-biele, záleží aj na kontexte. Figúrky na tomto obrázku majú rovnakú farbu (dá sa to skontrolovať napr tu):

pozerali sme s deťmi a všetkým sa páčilo:

akú chcem počúvať reperku

Vysvetlí ti, že zúfalosť diskusií na Modrom koníkovi nie je výsledkom laktačnej psychózy, ale zlyhávajúceho systému, v ktorom nás zdravotníctvo a školstvo necháva v týchto telách a v týchto vzťahoch bojovať na vlastnú päsť. 
Poradíme si teda samy.

Bez ohľadu na to, koľko je na scéne tatkov, otcov a oteckov, moja raperka nebude tvojou matkou. Dospieť musíš sám.

Aj tvoju mamku nechá na pokoji. Ak ti chýba jej kuchyňa, nauč sa variť, ona si recepty nepýta.
Nebude krkom, ktorý hýbe hlavou, má svoju vlastnú.
A ak ťa nepustí k slovu, tak to nie je preto, že je žena, ale preto, že má čo povedať. 
(Môžeš ju poprosiť o featy.)

Chcem, aby bola úplne normálne pekná. Dôkaz, že mozog a krása sa fakt nevylučujú. Že môže byť pekná žena, mať dobrý sex life a napriek tomu byť nasratá. Fakt to nie je o tom, že by si ju niekto nevšimol.

Mountain Creek – na kolesách to ide dolu kopcom rýchlo

Chystali sme sa sem už predtým, ako sa ohlásila Orlena. Ale extra sneh šmýkaniu dole kopcom určite neuškodí. Víkendy boli beznádejne vypredané, tak som kúpila lístky na štvrtok podvečer.

Deti skončili školu o tretej, potom sme sa nababušili a išli. Dva malé nedostatky boli: veľa ľudí (optimálna by bola tak polovica) a nezmyselný (povinný!) kyvadlový autobus, ktorý chodí medzi parkoviskom a dráhami. Je to vzdušnou čiarou asi 300m, ale cez cestu, bez priechodu pre chodcov a bez chodníkov po krajoch. Mohli radšej spraviť tie chodníky a priechod…

My sme to s Mišom pozorovali zdola a chodili sa prechádzať ku ohníku, vždy kým sa deti viezli hore a čakali na spustenie. Dve hodiny boli tak akurát.  

Orlena priniesla kopy snehu

Snežiť začalo v nedeľu večer. Tak sme sa vybrali na prechádzku. Kubo vždy odbehol asi 100m pred nás, a kým sme dokráčali k nemu, niečo nám do snehového poprašku nakreslil. Vydržalo mu to skoro hodinu.

A potom snežilo celú noc a celý deň. V pondelok na obed mi deti na želanie urobili na terase snehuliačikov, ale do večera ich zasnežilo. Nedalo sa nikam ísť, takže sánkovačku zahájili na našej príjazdovej ceste. Tá bola do stredy potom taká vyšmýkaná, že sa nášmu aj susedovie autám pretáčali kolesá. A keď deti zhodnotili, že cestička nemá dostatočný sklon, tak využili aj schody z terasy dolu.

Napadlo asi pol metra snehu a čo bolo fascinujúce, toho pol metra sme mali aj na okenných rímsach na poschodí. Tá posledná fotka je už v utorok poobede, keď niečo popadalo a niečo sa roztopilo. Zabudla som si odfotiť v utorok ráno. 

V pondelok mali deti voľno zo školy (snow day). Neviem prečo, keď už máme natrénované vyučovanie z domu, kľudne ho mohli mať… aspoň sa stíhali všetci vyjašiť v snehu. (Ale inak, celé New Jersey bolo vypnuté. Z hromadnej dopravy chodila len jedna jediná vlaková linka, neočkovalo sa proti covidu, guvernér vydal nariadenie, že vpodstate nechce vidieť na cestách nikoho okrem zdravotníkov, ktorí idú do práce…)

V utorok sa už učilo, aj keď len doobeda (Ale z domu.) A v stredu už malo byť normálne vyučovanie, ale pred šiestou ráno nám volali, že je opäť online, lebo je všade poľadovica a nechcú, aby sa ľudia presúvali. Takže až vo štvrtok návrat do zabehaných koľají, jediný rozdiel, že všetky cesty a chodníky v meste sú akési užšie s kopami odhrnutého snehu všade.