Aj o príručnú batožinu do lietadla sa dá po ceste prísť

Krátky výlet, kopa bizarností. Nejdem ani písať súvisle, len zachytiť zopár dojmov. Išla som do Charlottesville na pozvanie rozprávať na matickom seminári na University of Virginia:

  • Prvú zvláštnosť som stretla hneď na letisku v Newarku, z ktorého som odlietala. Prechádzam okolo brány, kde práve boarduje let Newark->La Guardia. Z New Yorku do New Yorku… Bližší pohľad ukázal, že lietadlo, ktoré malo pôvodne pristáť na La Guardii odklonili pre počasie na Newark a teraz si povedali, že je najjednoduchšie všetkých naspäť naložiť, vzlietnuť a zase hneď pristáť.
  • Ja som mala medzipristátie v DC a tam som zistila, že moje druhé lietadlo mešká. Chvíľami dokonca tak, že sa chystalo pristáť skôr ako odletelo. Na začiatku to bolo vtipné.
  • Potom to chvíľku bolo adrenalínové, keď som sa snažila dostať na iný let do Charlottesville, ktorý bol tiež veľmi omeškaný, ale predsalen mal odletieť skôr, ako ten môj plánovaný. A potom to bolo frustrujúce, keď nám po polnoci, už hodnú chvíľu sediac v lietadle, kapitán oznamoval, že nikam nepoletíme, lebo druhému pilotovi vypršal čas a nemôže byť ďalej v službe. 
  • Mala som len príručnú batožinu – malý kufrík a kabelku s laptopom a telefónom. Ale kufrík som musela nechať vedľa schodov pri nastupovaní do tohto autobuso-lietadla, ktoré malo len okolo 10 radov po 2+2 sedadlá a malinké overhead bins. Ale pri vystupovaní nám kufríky nevrátili (už boli naložené v lietadle) a vysvitlo, že ich vyložia až ráno, lebo nakladaciemu družstvu o polnoci skončila šichta a nová skupina začína až 4:30 ráno.
  • Zákaznícky servis nepoužiteľný. Stála som asi hodinu v rade, ktorá sa takmer nehýbala. Predo mnou boli vysypaní ľudia aj z iných lietadiel. Do úvahy ešte prichádzala autopožičovňa, Charlottesville je z Dulles ~100 míľ autom, ale buď boli zavreté alebo bez áut, ktoré by sa dali vrátiť v inom meste. Lety na ďalší deň do Charlottesville tiež neboli (koniec jarných prázdnin, študentstvo aj profesorstvo sa vracalo do školy), takže predstava noci strávenej na letisku s tým, že ráno to nebude oveľa lepšie, prevážila nechuť byť na obtiaž svojim hostiteľom a prijala som ponuku na odvoz.
  • Kým kamarát prišiel, dohodla som sa aj so študentkou a dvoma profesormi, ktorí boli na tom istom lete, že zoberieme aj ich. Predsalen, keď už auto išlo, tak dávalo zmysel ho naplniť. A nebol ani problém, ako narvať všetky batožiny do kufra, lebo nikto sa k žiadnej batožine nedostal (sem patrí ten smajlík, ktorý sa zľahka hystericky smeje popri tom, ako mu tečú vodopády sĺz). Do Charlottesville sme vchádzali o pol šiestej ráno (v tú noc sa tu ešte posúval čas).
  • Telefonáty leteckej spoločnosti dávali nádej, že mi kufrík doručia nasledujúci večer, potom ten ďalší, ale nakoniec to dopadlo tak, že som si ho vyzdvihovala z kolotoča tesne predtým, ako som nastupovala na spiatočný let – tým istým lietadlom, ktorým sa kufrík dostal do Charlottesville.
  • Čerešnička na torte: pri nástupe do lietadla som ho opäť vymenila za zelený lístok s číslom a nechala pri schodíkoch do lietadla. A tesne predtým, ako sa zavreli dvere, vošiel chlapík v krikľavej veste so slúchadlami na ušiach a s mojím kufríkom v rukách a začal vysvetľovať letuške, že tento pred chvíľou vykladal a že má byť predsa doručený v Charlottesville. Klobúk dolu, že rozmýšľal a aj že si pamätal (aj keď cestou tam lietadlo nebolo ani zďaleka plné a my sme odlietali asi desiati, takže veľa kufrov mu rukami neprešlo), ale musela som ho presviedčať, že je môj a že naozaj chcem, aby ho naložil. 
  • Cesta domov už bola bez problémov, ale aj tak sa nezaobišla bez pocitu podivnosti. V Dulles prechádzam na iný terminál, ale namiesto k vláčiku ma šípky dovedú k shuttle. A cez dvere vojdem do vagóna? miestnosti? dvojširokého autobusu? Sadla som si, začalo sa hýbať a ja som nebola schopná povedať, v akom dopravnom prostriedku sedím. Ukázalo sa, že toto čudo chodí po letiskovej ploche a volá sa mobile lounge.    
  • Keď už o zvláštnostiach, tak ešte dve univerzitné. UVA internáty na hlavnom trávniku. Prestíž sa tam dostať na rok bývať v poslednom ročníku štúdia. Malé izbičky s vlastnými kozubmi, pretože v historických budovách nie je centrálne kúrenie. Ani kúpeľne. Izbičky majú každá svoje malé umývadielko v skrini, ale WC a sprchy sú spoločné a treba ísť von, aby sa k nim dalo dostať.  
  • A vlnité tehlové múry, lebo vraj na vlnité múry treba menej tehál ako rovné. Ani mne to nesedelo, kým sa mi nedostalo vysvetlenia, že Jefferson, ktorý univerzitu zakladal a navrhoval, to mal spočítané – porovnával rovné múry s dvoma radmi tehál (jeden by vraj nebol stabilný) a jednoradové vlnité (tie už stabilné boli… zjavne, keď vydržali až do teraz).

Tak neviem. Toto bol tretí výlet v poradí, kde som mala zrušený let (cesta do národných parkov v lete, cesta z Denveru po vianociach). Zakaždým si Bayesovsky si upravujem svoje beliefs. Uvidíme, čo bude nabudúce.   

PS Ten posledný obrázok v galérii? Nebola som doma na Pi Day, tak mi Kubo poslal upravenú fotku (ale dobrú, skoro som jej uverila), kde bol ukážkový pie vložený na obrázok našej kuchynskej linky. Takže keď som sa vrátila, museli sme oneskorene oslavovať. Spravili sme si tento jablkový.  

Leave a Reply

Your email address will not be published.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.