Aruba… tam kde plávajú palacinky s chvostíkom

Keď sme rozmýšľali, kam íst toto leto na dovolenku (a vedeli sme, že chceme ísť k moru, lebo posledné dve letá sme síce pri mori boli, ale iba v New Jersey… a to je síce lepšie ako nič, ale nie úplne ono), tak sa nám zdalo ako výborný nápad ísť ešte predtým, ako sa presťahujeme na Slovensko. Lebo veď predsa z New Yorku je do Karibiku bližšie ako zo Slovenska… skoro hocikam.

Takže horko-ťažko sme nabalili zvyšné veci do štyroch kufrov, z nich dva nechali u susedov (pre tie sme sa cestou naspäť vrátili), na jednu noc sa ubytovali ešte v hoteli na JFK (nechceli sme riskovať odovzdávanie kľúčov od domu a odlet v ten istý deň, ukázalo sa, že to bol výborný nápad) a posledný júnový deň odleteli smer Aruba.

Na Curaçe sa nám páčilo, a preto sme tentokrát vybrali niečo (ako Kubko hovorí) same but different. Aruba, Bonaire a Curaçao (ABC islands) sú Holandské Antily, majú podobnú (suchú) klímu (jasné, že deň pred tým, ako sme prileteli, mali prietrž mračien, akú zažijú raz za päť rokov – takú, že zavreli školy, úrady, obchody, vydali varovania shelter in place a čakali, čo sa bude diať), farebné domčeky, piesočné pláže a teplú čistú vodu. 

Bývali sme v prenajatom apartmáne neďaleko Eagle Beach, kde rastie The Strom (fofoti), pri ktorom sa všetci fotia (podobné stromy majú samozrejme všade, niektoré sú vraj fofoti, niektoré divi-divi, ale nikto nerozozná, ktoré sú ktoré… lokálna špecialita).  

Piesok bolo treba využiť na umeleckú tvorbu. Vzhľadom na úplne stabilnú teplotu 26C v noci a 31C cez deň počas celých dvoch týždňov snehuliaci boli v kurze.

Športovalo sa. Okrem mňa chodili všetci ráno behať po pláži (nie úplne každý deň ale skoro), raz sme si požičali kajaky, párkrát sme skúšali frisbee, ale skoro vždy chcel hrať aj vietor a to nás potom veľmi nebavilo, no a samozrejme, najviac sa plávalo.  

Voda bola priezračná a Kubo hneď niektorý z prvých dní začal vykrikovať, že vidí tú palacinku s chvostíkom. Ukázalo sa, že je to asi 30cm veľká raja a takých sme potom videli ešte niekoľko. Rybky, hviezdice, korytnačka – jedna pravidelne chodievala ráno, kým neprišli vodné skútre, na “našu” pláž, tak sme ju chodili obzerať. Mala taký rytmus, že každých ~5 minút vyplávala na hladinu, spravila 6-7 nádychov a potom sa ponorila naspať skoro ku dnu. Na inej pláži sme natrafili na inú, ktorá mala úplne iný rytmus.

Na plážach boli ohradené štvorcové územia, na ktorých korytnačky pred pár týždňami nakládli vajíčka. Vracajú sa totiž klásť vajíčka na miesta, kde sa samy narodili. Dúfali sme, že možno uvidíme na niektorom z nich malé korytnačky vyliezať do mora (na ohradách bola vždy ceduľka s telefónnym číslom, kam treba v takom prípade volať, nech sa prídu aj ochranári pozrieť a v prípade, že je to v noci aj tieniť svetlá domov, aby sa korytnačatá nevybrali do mesta namiesto do mora), ale boli sme príliš zavčasu.   

Trochu sme aj turistikovali v arubskom národnom parku Arikok: Cez kaktusový les sme vyliezli na najvyšší kopec ostrova (Jamanota, 189 mnm), pozreli útesy na odvrátenej strane (podobne ako na Curaçe, piesočné pláže sú na jednej strane, sopečné útesy a divoké more, v ktorom sa nepláva, na druhej), dve jaskyne (s kopou visiach netopierov, domorodými maľbami na stenách a dobrým výkladom) a Kika si aj nechala ožužlať nohy rybičkami v prírodnom prameni.

V iný deň sme vystúpali po 600 schodoch na Hooiberg (165m) v strede ostrova a v ešte iný na maják na severnom cípe (tam bolo neskutočne veteno, ale výhľad stál za to). A raz sme sa boli pozrieť do múzea+farmy na aloe vera, výťažok z ktorej bol kedysi najväčším exportným tovarom Aruby (ako preháňadlo!). Dnes sa už aloe pestuje omnoho menej a robia z nej drahú kozmetiku.

Jedlo je na Arube drahé (250g masla ~$5, veľký jogurt tiež aspoň toľko…). Väčšinou sme si varili (alebo grilovali na terase) sami, ale párkrát sme sa boli najesť v reštauráciách. Za návštevu určite stoja tradičná Kamini’s Kitchen a rybacia Red Fish. Ryby sme chceli grilovať aj sami, ale keď sa nám ani na trikrát nepodarilo od miestneho rybára kúpiť niečo z jeho ranného úlovku, tak sme to vzdali. (Raz tam nebol, aj keď vraj mal byť, raz povedal, že už nemá, že máme prísť inokedy a raz že aj má, ale nepredá…?!?)

Dobre bolo, oddýchli sme si.

Leave a Reply

Your email address will not be published.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.