Znovu na rodnej hrude

Domov sme išli per partes, najprv ja s deťmi a o dva týždne po nás aj Mišo. Mala som pocit, že sme ako taká menšia karavána, lebo zvyčajne sa snažíme cestovať naľahko, ale teraz sme my traja mali tri veľké kufre, jeden malý, dva batohy a jednu kabelku. Keď mi letuško v Newarku ten malý príručný kufor odvážil, zahlásil, že to by vydalo aj na dva. Nevysvetľovala som mu, že sa sťahujem…

Prestup v Lisabone prebehol síce hladko, ale letisko nás teda neočarilo. Lietadlá parkujú ďaleko od terminálu, na termináli nie je kde si napustiť vodu… a Mišovi tam o dva týždne stratili batožinu. 

Z Viedne sme pokračovali taxíkom do Bratislavy a odtiaľ rýchlikom do Žiliny. Došli sme úplne hotoví. Jetlag sme dospali rýchlo, ale na miestne reálie si ešte stále zvykáme. 

Deti stihli tábory, postretávali sme kopu ľudí, ktorých sme dlho nevideli a pustili sa do inverzného procesu toho, čo sme absolvovali začiatkom leta v Amerike – všade sa poprihlasovať, všetko porozbiehať. 

Leave a Reply

Your email address will not be published.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.