Autor Iva, November 10, 2011 Začiatok novembra je v tejto krajine spojený s voľbami a inak tomu nebolo ani tento utorok. Neboli to tie veľké prezidentské, ale také menšie lokálne. A okrem voľby kandidátov sa niekde konajú aj referendá o všeliakých otázkach. V Mississippi sa okrem iného spýtali:
Person defined. As used in this Article III of the state constitution, “The term ‘person’ or ‘persons’ shall include every human being from the moment of fertilization, cloning or the functional equivalent thereof.”
Preklad:
Definícia osoby. Ako použitá v článku III štátnej ústavy: “Termín ‘osoba’ alebo ‘osoby’ zahŕňa každú ľudskú bytosť od momentu počatia, klonovania alebo funkčného ekvivalentu.”
58% voličov bolo proti, 42% za (podrobnejšie informácie).
Iniciatíva bola hlavne namierená proti ukončeniu tehotenstva, ale keby tento návrh prešiel, tak by boli tým pádom nezákonné rôzne druhy antikoncepcie, kliniky umelého oplodnenia by mali viac obyvateľov ako niektoré mestá (štáty?). Ženy, ktoré spontánne potratia, by mohli byť súdené za vraždy, že sa o toho človeka vnútri dostatočne nepostarali (počkať, počkať, to sa už deje).
Väčšina ľudí (našťastie aj v Mississippi) povie, že oplodnené vajíčko nie je človek. Väčšina ľudí povie, že to, čo má matka v maternici v 40. týždni tehotenstva deň pred pôrodom, už človek je. Takže človekom sa to stalo niekde medzitým. Táto hranica je nejasná a pre rôznych ľudí sa nachádza inde. Aj každá matka má svoju a je jediná, ktorá ju môže určiť pre dieťa, ktoré nosí. Štát nemá právo nadefinovať jednu spoločnú pre všetky.
Ešte príklad z iného uhla. Vlastním dom. Nasťahuje sa doňho niekto, koho tam nechcem. Mám zákonné právo ho odtiaľ vysťahovať. Ak dokonca ohrozuje moje zdravie, mám právo na sebaobranu. Ako môžu vôbec uvažovať nad tým, že by sa niekto mohol nasťahovať do maternice a ostať tam proti vôli ženy, ktorá ju vlastní? Aj keď by to ohrozovalo jej zdravie/život, aj keď by to bolo počatie dôsledkom znásilnenia alebo incestu…
Nikto nie je za potraty. Ale nerozumiem, prečo tí, ktorí sú tak veľmi proti nim, že prichádzajú s takýmito návrhmi, radšej nevenujú čas, peniaze a energiu na to, aby sa počet potratov znižoval (a nie, cesta nevedie cez zákazy) a na pomoc už narodeným nechceným deťom.
Smutné je, že podobnými otázkami sa budú zrejme zaoberať na budúci rok voliči na Floride, v Ohiu, Montane, Californii, Oregone a Nevade.
Autor Iva, October 11, 2011 (zdroj)
Nobelovu cenu mieru za rok 2011 v piatok dostali tri aktivistky z Afriky a Arabského sveta ako uznanie za ich nenásilný boj za mier, demokraciu a rovnosť pohlaví. Laureátkami sú prezidentka Libérie Ellen Johnson Sirleaf – prvá zvolená prezidentka v Afrike – jej krajanka, mierová aktivistka, Leymah Gbowee a Tawakul Karman z Yemenu, bojovníčka za demokraciu.
Sú to prvé ženy, ktoré dostali toto ocenenie, odkedy ho v roku 2004 získala Wangari Maathai z Kene, ktorá zomrela minulý mesiac.
Väčšina držiteľov ceny v jej 110-ročnej histórii boli muži a piatkové rozhodnutie sa zdá byť poporou boja za ženské práva po celom svete.
“Nemôžme dosiahnuť demokraciu a dlhodobý mier pokiaľ ženy nezískajú rovnaké príležitosti ovplyvňovať dianie vo všetkých vrstvách spoločnosti ako muži,” zaznelo v prejave čítanom Thorbjornom Jaglandom, bývalým nórskym premiérom, ktorý stojí na čele komisie vyberajúcej nositeľa $1.5 miliónovej ceny.
V nasledujúcom rozhovore opísal cenu ako “veľmi dôležitý je signál pre ženy na celom svete.”
Zopár komentárov:
- Fajn, že cenu dostali po siedmych rokoch zase ženy. Škoda, že práva žien nie sú takou samozrejmosťou, aby sa za boj za ne nemuseli udeľovať Nobelove ceny.
- Ak ešte po udelení ceny v roku 2009 boli nejaké pochybnosti, či pri výbere laureátov zohráva úlohu politika, teraz už je odpoveď na túto otázku jasná. V Libérii sú dnes prezidentské voľby a hádajte, kto je jedným z kandidátov?
- Pre Tawakul Karman táto cena a zviditeľnenie s ňou spojené môže byť podobne ako pre Iránčanku Shirin Ebadi v roku 2003 aj rozdielom medzi životom a tým, či sa “záhadne nestratí”.
- ”veľmi dôležitý je signál pre ženy na celom svete.” Pre ženy? Naozaj? Keď už to nie je signál pre ľudí na celom svete, tak nemal by to byť skôr signál pre mužov?
Autor Iva, October 7, 2011 Kto by to bol povedal? Sú aj iní, ktorým sa zdá, že súčasná spoločnosť nie je veľmi priaznivo naklonená čerstvým matkám. Natrafila som na článok Čo má feminizmus do činenia s kojením, kde k podobnému záveru autorka dospela mierne inou cestou. Vyberám (voľný preklad; tučné zvýraznenie je tiež moje):
… idea, že dojčenie nie je “rozhodnutie”. Dojčenie je reprodukčné právo. Toto je jednoduchý ale pozoruhodne radikálny koncept. Prečo? Keď hovoríme o kŕmení novorodencov ako o rozhodnutí, ktoré urobí každá žena, dávame celú zodpovednosť za uskutočnenie tohto rozhodnutia na individuálne ženy.
…
Pregnancy Discrimination Act (PDA) sa nevzťahuje na kojace matky:
“Namiesto toho, aby [dojčenie] bol ‘sprievodný zdravotný stav’ vo vzťahu k tehotenstvu, vďaka čomu by spadalo pod PDA, súdy ho považujú za ‘rozhodnutie’ súvisiace s rodičovstvom a preto nepokryté PDA. Tým, že sa na kojenie pozeráme ako na rozhodnutie, oslobodzujúc zamestnávateľov od akejkoľvek povinnosti sa mu prispôsobiť, sa vyhýbame otázke, či takéto ‘rozhodnutia’ keď prispievajú k blahu detí, by mali byť podporované.”
Výsledkom je, hovorí Paige Hall Smith, že ženy, ktoré majú kontrolu nad svojimi telami, svojím časom a svojím životom – typicky vzdelané ženy z vyššej strednej triedy – si môžu vybrať, že budú kojiť, ale väčšina matiek – tie, ktoré pracujú za hodinovú mzdu, ženy z rodín, ktoré potrebujú dva príjmy, aby prežili, chudobné ženy, ktoré sa podľa zákona musia buď vrátiť do práce alebo sa vzdať federálnej pomoci – nemôžu. To, že sa feministky nazaoberajú touto pracovnou nespravodlivosťou, robí z kojenia “triedne privilégium”.
…
Hlavné spojenie medzi kojením a feminizmom je, že v spoločnosti, kde by boli ženy skutočne rovnocenné, by mali možnosť naplniť svoje pracovné aj reprodukčné ciele bez penalizácie.
…
Prečo akceptujeme, že ak žena venuje všetok svoj čas starostlivosti o rodinu, tak si nezaslúži social security benefits [neprekladám, lebo neviem; sociálne poistenie sa mi mierne nehodí], zatiaľčo ak má platené zamestnanie a dá deti do jaslí, jej aj pracovníčkam v jasliach sa to započítava do dôchodku?
z komentárov pod článkom:
… keby som išla a upratala dom mojej susedky a ona upratala môj, mohli by sme si vymeniť peniaze a dostali by sme SS benefits, ale ak zostaneme doma a každá upraceme svoj dom, nemáme na ne nárok. Alebo keby som sa ja postarala o jej deti a ona by sa postarala o peniaze a obidve by sme vyhlásili, ze sme si za služby zaplatili, obidve by sme mali nárok na SS kredity. Akosi v takejto hypotetickej situácii obidve prispievame k hrubému domácemu produktu, ale ak ostaneme doma, každá vychovávame svoje vlastné deti a žijeme skromne, tak neprispievame. Iba ak sa zúčastňujeme na tom veľkom spotrebnom projekte, tak pomáhame ekonomike.
…
je to naozaj rovnoprávnosť, ak sa vzdávame toho, čo nás robí ženami, aby sme pasovali do sveta, ktorý je prispôsobený mužom?
…
Myslím, že PRÁVO je príležitosť a musí byť chránená pre všetkých mužov, ženy, a ostatných medzitým. Ale VÝSLEDOK, že sú si všetci rovní, ani zďaleka nepatrí do zákonníkov.
Ak si Ty a ja hodíme kockami, aby sme zistili, kto bude mať najvyššie číslo a Ty dostaneš dve šestky a ja sa rozhodnem hodiť iba jednu kocku a padne 3, vyrávaš. To je slobodná voľba a náhoda. Obidvaja sme mali právo hodiť si a mali sme rovnakú šancu vyhrať. Jeden výsledok bol lepší ako druhý, pravdepodobne kvôli môjmu rozhodnutiu hodiť iba jednu kocku. Životné výsledky nebudú rovnaké pre všetkých ľudí – treba sa však snažiť, aby každý mal právo to skúsiť.
[z odpovede]: Hovoríš, že príležitosť by mala byť právom, ale zároveň priznávaš, že kojace ženy a matky vo všeobecnosti nemajú rovnaké príležitosti ako muži. Znamená to, že si myslíš, že príležitosti by mali byť len pre mužov a ženy, ktoré nie sú tehotné/nekoja/nie sú matky?
a aby toho nebolo málo, tak ešte jeden článok na danú tému: Kojenie a feminizmus
Moja predstava “všetkých-zahŕňajúcej” spoločnosti je taká, kde materstvo je vážené pre svoj veľký dopad na deti. Ženy by mali byť podporované a možno aj odmeňované za svoje rozhodnutie ostať doma, ale podporované aj keď sa rozhodnú vrátiť do práce.
…
Veľa žien však prestane kojiť v prvých týždňoch po pôrode. Toto nie je preto, že by sa im nedarilo kojiť, alebo preto, že kojenie nie je prirodzené. Je to preto, že spoločnosť dostatočne nepodporuje matky.
…
Pre mňa je to opak feminizmu, snažiť sa prispôsobiť našej patriarchálenj spoločnosti radšej ako požadovať jej zmenu, aby vítala a pamätala na matky.
Autor Iva, September 8, 2011 Tento článok mi dlho kvasil najprv v hlave, potom rozpísaný vo wordpresse, a tak nejako sa mi zdá, že prišiel čas ho zverejniť. Nie že by som si myslela, že je hotový (to tak skoro nebude, lebo moje názory na túto tému sú stále vo vývoji), ale skôr preto, aby som si učesala myšlienky a dostala ich do ako-tak koherentnej formy.
Takže, ja a môj feminizmus.
Feminizmus chápem ako ideu, že 1. ľudia sú si rovní bez ohľadu na pohlavie, 2. v našej súčasnej (a veľa predchádzajúcich) spoločnosti to tak nie je a 3. treba sa snažiť, aby to tak bolo. Nechápem to ako súťaženie s mužmi alebo negovanie všetkého “typicky ženského”.
Keby ste sa ma spýtali, keď som bola na vysokej škole, povedala by som, že feminizmus je už predsa “hotový”. Mám právo voliť (dokonca aj političky a to, že ich je zatiaľ málo, chce asi trochu viac času), študujem (dokonca na “typicky mužskej” fakulte), pracujem, mám vzťah, v ktorom sme si s partnerom rovnocenní, kde by ešte mohol byť problém? A hoci sa táto myšlienka úplne v mojej hlave explicitne nesformulovala, tak akosi pocitovo sa mi zdalo, že žena, ktorá ostane dlhodobo doma s deťmi, istým spôsobom mrhá svojím talentom a vzdelaním. Bolo mi jasné, že rozhodnutie mať deti ovplyvní ženin život omnoho viac ako mužov, ale myslela som si, že šikovná žena bez problémov nájde tú správnu rovnováhu medzi prácou a rodinou. Nemala som ani potuchy o tom, ako veľmi fyzicky a emocionálne je materstvo namáhavé, koľko prinesie vyčerpania a osamelosti a koľko vyžaduje trpezlivosti. A ako sa tak nejako implicitne očakáva, že keď som sa rozhodla dať sa na túto cestu, tak je to všetko môj osobný problém.
Potom som mala dcéru.
A nie, nezobudila som sa na druhý deň “osvietená”, ale postupne začalo byť jasné, ako výrazne viac to ovplyvnilo mňa ako partnera, ako ľahké je skĺznuť do zaužívaných “manželských rôl” a koľko námahy stojí proti tomu bojovať (a ako často radšej tú energiu, ktorú by som minula na boj, miniem na to, čo treba urobiť, lebo je to cesta menšieho odporu). Tehotenstvo, pôrod a kojenie ma naučili o feminizme, myzogínii, komunite (a jej absencii), súhlase a kope iných vecí, viac než som si kedy mohla predstaviť.
Feminizmus dal ženám veľa možností. Ale napríklad možnosť byť doma s deťmi je vnímaná, ako niečo menej hodnotné. Menej ako profesionálny úspech, prinajlepšom ako nevyhnutná prestávka v dôležitejšej činnosti. (Áno, viem, som biela, vzdelaná, vydatá, s manželom, ktorý ma finančne podporuje, atď a tieto vety musia pôsobiť ako facka pre niekoho, kto nie je takýmto spôsobom privilegovaný, ale to neznamená, že daný problém neexistuje.)
Už som to písala aj na inom mieste, ale zopakujem to znovu – súčasná spoločnosť je postavená na životnom cykle muža. Penalizuje (finančne, spoločensky, postavením v práci) matky a pritom materstvo je prirodzená súčasť života ženy. (Netvrdím, že každej ženy, ani to, že by každá žena mala mať deti, ale jednoducho to, že väčšina ich v určitom čase svojho života mať bude.) Feminizmus z pohľadu matky bude “hotový” až vtedy, keď rodič (nielen žena), ktorý sa rozhodne stráviť nejaký čas výchovou detí, tým neohrozí svoju kariéru alebo finančné zabezpečenie (v zmysle napríklad dôchodku v USA, alebo životnú úroveň v prípade rozvodu).
Ako by vyzerala taká spoločnosť? Ja neviem. Ale takmer určite by nebola postavená na malých izolovaných rodinách. V mysli mám obrázok starovekej dediny, kde sa dospelí na verejnom priestranstve venujú spoločnej práci, niektoré z matiek majú najmenšie deti v šatkách na chrbtoch, väčšie deti pobehujú v tlupe okolo, niektoré pomáhajú, niektoré sa niečo učia… Obrázok ťažko prenosný do dnešnej (západnej) spoločnosti. Ťažko sa môže šoférka autobusu alebo právnička na súde popri práci starať o malé dieťa. Ale zdá sa mi, že by nám prospel svet, v ktorom by rodina a práca (a škola) neboli úplne oddelené. A zároveň že by nám viac prospel svet, v ktorom je rodina centrom pozornosti a zarábanie peňazí a postavenie sa točia okolo nej, ako svet, kde je to naopak.
Okrem takéhoto teoretického snívania sú tu potom aj praktické veci. Keď sa tak pozriem to, čo robím alebo chcem robiť pre svoje deti, tak mi z toho vychádza, že áno, som matka feministka, pretože sú presne v duchu toho, čo pre mňa feminizmus znamená.
- Chcem, aby bol otec rovnocenný rodič. Nie babysitter, ktorý postráži dieťa, kým si matka potrebuje niečo vybaviť. A toto ide ďaleko za vymieňanie plienok a kúpanie.
- Je pre mňa dôležité modelovanie vzorov v rodine. Nielen, aby videli, ako vyzerá normálny vzťah (so svojimi svetlými dňami, aj s tými menej slnečnými), ale aj rozdelenie úloh. A tu ešte máme čo robiť, lebo keď sa pozriem na to naše, tak napríklad veľkú väčšinu domácich prác robím ja. A vadí mi, čo to znamená pre dcéru, lebo vyrastá s tým, že to takto má byť. A vadí mi, čo to znamená pre syna, lebo tým škodím nielen jemu, ale aj jeho budúcej (potenciálnej) partnerke. (Na druhú stranu, napríklad vidia so šróbovákom častejšie mňa ako tata a jeden z mojich “rodičovských cieľov” je, aby kým jedného dňa vypadnú z domu, si vedeli každý sám navariť. Takže úplne beznádejný prípad nie sme.)
- Zdá sa mi, že väčšiny (a bolo ich dosť) predsudkov o ľudských a obvlášť ženských telách, som sa zbavila, ale dávam si veľký pozor na to, ako pred Kikou komentujem výzor, či už svoj, jej alebo niekoho iného.
- Chcem chrániť deti pred stereotypmi a sexizmom tak dlho, ako sa len bude dať a zároveň ich naučiť ich rozpoznávať, aby keď ich už nebudem môcť chrániť, sa ubránili sami. Hračky, oblečenie, hry, knihy (keď hľadáte v knižnici dobrú knižku pre dva-a-pol ročné dieťa a knihovníčka sa spýta, či pre dievčatko alebo pre chlapca, tak niečo nie je v poriadku), …
- Toto súvisí s tým predchádzajúcim bodom a zatiaľ pre nás nie je aktuálne, ale uvedomovať si a ukazovať im, ako sú (sme!) ženy zobrazované v médiách, reklame, … Ako sú ich (naše) reprodukčné rozhodnutia spochybňované a ani zďaleka nie vždy rešpektované, ako žijeme vo svete, kde sexuálne útoky (od “nevinných” ako je pohvizdovanie na ulici po znásilnenia, o ktoré si ženy samy koledovali, lebo boli predsa opité a vyzývavo oblečené) sú stále brané ako bežná súčasť života.
Nechcem, aby to vyznelo, že som sa rozmožila (ó, aký veľký a jedinečný úspech, všetci mi gratulujte), tým som dostala patent na rozum a odvtedy neviem rozprávať o ničom inom. Rodičia – častejšie matky – sú často obviňovaní z toho, že sú nudní. Lenže “nudný” je často označenie pre niekoho, koho záujmy sú iné ako tie naše. Materstvo je pre mňa dennodenná (a nanešťastie aj celonočná) realita a veľmi ovplyvnilo môj pohľad na svet. A zistila som, že ten svet (zatiaľ) nie je taký, aký chcem, aby pre moje deti bol. Toto sú tie dôvody, prečo o tom neviem prestať rozmýšľať (a zavrieť ústa).
Autor Iva, August 28, 2011 Povinné video. Nancy Folbre prednáša na tému Ženská práca a limity kapitalizmu (@Schwartz Center for Economic Policy Analysis). Je dlhé, ale môžete preskočiť prvých 8 minút, keď ju predstavujú, a samotná prednáška končí okolo 53. minúty.
Zopár voľných citátov:
Deti zvyčajne oslabujú pozíciu ženy vyjednávať a historicky ženy manželstvom získali viac reprodukčnej výhody ako muži…
Jediný problém s touto revolúciou je, že kapitalizmus je strašne závislý na neplatenej práci žien. Mzda chlebodarcu predpokladala, že má doma zázemie v podobe manželky, ktorá robí neplatenú prácu. Je to novodobá dilema – kapitalizmus porebuje rodiny, ale nechce za ne platiť…
Nepriraďujeme žiadnu hodnotu neplatenej starostlivosti (o deti, starých, chorých). Presviedčame sami seba, že je to príliš posvätná činnosť a že počítaním by stratila na hodnote – akosi zlacnela. Ekonómovia a iní uznávajú, že takáto práca existuje a že nie je započítaná, ale zároveň predpokladajú, že dôsledky tohto nepočítania nie sú veľmi veľké. A to je chyba. Pokiaľ nás zaujíma skutočná životná úroveň, tak by sme mali zarátať aj neplatenú starostlivosť. Prečo? Pretože je to práca, pretože ju niekto robí a pretože to niečo stojí…
Polovica práce v tejto ekonomike v kapitalistickom systéme neexistuje (používa dáta z American Time Use Survey)…
Je problém zjednotiť ženy okolo spoločnej agendy, keď v krajinách ako sú USA, stále veľkú úlohu hrá trieda, rasa a typ rodiny. Zvýšená nerovnosť medzi ženami prispela ku strachu pred spoločným cieľom. Ľudia sa snažia skôr vyhnúť tomu, aby si o nich ostatní mysleli, že sa venujú neplatenej starostlivosti. Mýtus sebestačnosti je veľmi populárny…
Potrebujeme lepšiu organizáciu produkcie a sociálnej reprodukcie.
keby som rodila doma, zomrela by som – midwife píše o tom, prečo sa nemožno na okolnosti, ktoré sa stali v nemocnici, dívať bez toho, aby sme vzali do úvahy aj nemocnicu samotnú
davová psychológia a analýza nepokojov v UK
chcete dostať pohľadnicu z náhodného kúta sveta?
práva detí - dumanie o tom, prečo USA (ako jedna z dvoch krajín na svete) ešte stále nepodpísali dohodu o právach dieťaťa
prečo sú malé izolované rodiny problém - dobrý článok, dobré komentáre (drahý môj manžel, toto je presne to, čím Ti pílim uši už nejakú dobu)
zamilovať sa do bábätka nie je vždy ľahké - tento článok bol inšpiráciou pre ešte jeden, ktorý stojí za prečítanie
Autor Iva, August 18, 2011 Tento graf inšpiroval tieto komentáre. Moja ďalšia odpoveď bola príliš dlhá, a preto je tu:
Existuje ešte stále diskriminácia žien v zamestnaní?
V správe, z ktorej pochádza spomínaný graf, píšu:
V priemere, ženy, ktoré robia celoročne a na plný úväzok, zarábajú o 25 percent menej ako muži, aj keď majú rovnakú úroveň vzdelania.
Kľúčové tu je “v priemere”. Otázka ostáva, či rovnako kvalifikovaná žena a muž majú rovnakú šancu dostať to isté miesto a následne rovnaký plat. To sa zisťuje ťažko, keďže takáto diskriminácia je ilegálna. Na čo sa však môžeme pozrieť je to, ako sa darí čerstvým absolventom – tí by teoreticky mali mať rovnaké šance. Ale zdá sa, že nemajú:
čerství lekári – ”Autori tvrdia, že rozdiely v plate sú aj keď sú dáta kontrolované vzhľadom na pracovný čas, špecializáciu, pôsobisko a ďalšie faktory. Potenciálne dôvody, ktoré nemožno vylúčiť zahŕňajú diskrimináciu podľa pohlavia a fakt, že ženy si nevedia vyjednať plat tak dobre ako muži.” Či už je to “obyčajná” diskriminácia alebo ostych zapýtať si vyšší plat, z obidvoch týchto problémov viním patriarchát (aj keď riešenia sú odlišné).
absolventi 1 a 10 rokov po ukončení školy - “… sa pozerá na rozdiel v platoch absolventov. Jeden rok po ukončení college, ženy pracujúce na plný úväzok zarábajú iba 80 percent toho, čo ich mužskí kolegovia. Desať rokov po skončení, ženy zaostávajú ešte viac zarábajúc iba 69 percent toho čo muži. Aj keď kontrolujeme dáta vzhľadom na pracovnú dobu, zamestnanie, rodičovstvo a iné faktory zvyčajne asociované s platom, vysokoškolsky vzdelané ženy stále zarábajú menej… V tejto analýze, rozdiel, ktorý ostáva nevysvetlený aj keď zvážime všetky tieto faktory, je 5 percent rok po skončení školy a 12 percent 10 rokov po skončení školy. Tieto nevysvetlené rozdiely potvrdzujú diskrimináciu, ktorá je stále problémom pracujúcich žien.”
 zdroj: http://www.aauw.org/learn/research/upload/behindPayGap.pdf
a ešte iný uhol pohľadu: Lilli Ledbetter Fair Pay Act - prvý bill, ktorý podpísal prezident Obama po nástupe do funkcie. To, že vôbec sa takýmito zákonmi ešte v dnešnej dobe musíme zaoberať, podľa mňa o niečom svedčí. Paycheck Fairness Act zatiaľ neprešiel.
Prečo nie je fér to, že ženy si typicky vyberajú nižšie platené povolania/miesta a “platia daň” za materstvo (Katkine selection a maternity)?
Zamestnania, v ktorých prevažujú ženy (učiteľky, zdravotné sestry, sekretárky, pokladníčky) majú nižšie platy ako tie, kde prevažujú muži. Netvrdím, že by bolo fér, aby pokladníčka zarábala toľko ako neurochirurg, ale zdá sa mi nefér, že historicky, keď ženy ešte len začínali pracovať mimo domu, tak sa dostali len do “pre ženy vhodných” povolaní a až postupne sa prepracovali do iných. V tých časoch nikomu nepripadalo divné, že žena zarobí menej, a tým pádom tieto povolania sa postupne stali nižšie platenými. A zvyšky toho pretrvávajú dodnes. (Kategória sama o sebe je, že si ako spoločnosť viac ceníme korporátne zarábanie peňazí ako napríklad výchovu novej generácie a kým sa to nezmení, tak učitelia sa zrejme nejakého veľkého zvyšovania platov – ktoré by určite prilákalo aj kopu uchádzačov z mužských radov – asi nedočkajú.)
Okrem toho to, že ženy si možno vyberú pozíciu, kde možno nezarobia až toľko, ale majú benefity ohľadom napríklad materskej alebo flexibilného pracovného času, nemusí byť nutne “slobodná voľba”. Pokiaľ zarábajú menej ako partner (a štatisticky je to pravdepodobné) a prihliadnuc na fakt, aký drahý je (najmä v US) childcare (jasle, opatrovateľky), je to jednoducho zdravý rozum. Ale nezdá sa mi spravodlivé, keď v existujúcom systéme je takýmto spôsobom limitované rozhodovanie jednej skupiny ľudí. To nazývam diskriminácia.
A ešte jedna myšlienka. Aj keby platové rozdiely boli len dôsledok osobných rozhodnutí, tak pokiaľ veľa žien spraví rovnaké rozhodnutia, je predpoklad, že v danom povolaní mzdy pôjdu smerom dolu. To sa mi tiež nezdá v poriadku.
Čo by sa s tým dalo robiť?
Nuž, v prvom rade si priznať, že takýto problém existuje.
A potom to bude chcieť komplexné riešenie. Nepomôžu zákony, ktoré naozaj teoreticky odstránia diskrimináciu na pracovisku, pokiaľ nebude dostupná platená rodičovská dovolenka, kvalitný a cenovo prístupný childcare a to nielen v prvých rokoch, ale aj vo forme poškolských aktivít pre staršie deti (tie družiny, do ktorých sme my chodili, mali niečo do seba). Ponúknutie toho všetko spolu by malo ďaleko väčší dopad ako len súčet jednotlivých výsledkov.
A nepomôže dívať sa len na ženy. Pokiaľ bude zodpovednosť za starostlivosť či už o deti alebo o starých ľudí hlavne zodpovednosťou žien, tak rozdiely v mzde ostanú. Ale v súčasnej situácii aj keby sa muž chcel viac zapojiť, tak sa to rodine “neoplatí”, lebo je predpoklad, že partnerka nezarobí toľko ako on.
Chcelo by to, aby sme si viac vážili rodiny.
Autor Iva, August 2, 2011 Začnem niekoľkými príkladmi.
Malajské aerolinky sa rozhodli zakázať cestovanie detí do dvoch rokov prvou triedou. Lebo že príliš plačú a vadí to ostatným cestujúcim. (A len na okraj, nezakázali ich v business triede, kde by to podľa mňa dávalo aspoň trochu zmysel.) Je pravda, že deti často plačú pri vzlietaní a pristávaní, lebo im vadí zmena tlaku (tento problém je čiastočne riešiteľný, ak dostanú do úst prsník alebo cumeľ, lebo prehĺtanie mlieka alebo slín pomáha tlak vyrovnávať), ale nie sú to jediní pasažieri, ktorí vyrušujú ostatných. A áno, niekedy aj počas letu a nie vždy na to majú objektívnu príčinu. Ale sú to takí istí ľudia, ktorí sa premiestňujú z miesta na miesto, ako ostatní, akurát ešte nevedia poriadne ovládať svoje emócie. Znamená to, že majú sedieť doma, kým sa to naučia? (Jááj, nie, majú cestovať economy triedou…) A okrem toho, aj keď je moja vzorka veľmi malá, zdá sa mi, že cestovanie s malým bábom je dokonca jednoduchšie a menej “otravné” pre ostatných (lebo väčšinou leží, cucá a spí) ako s 2-3 ročným dieťaťom (ktoré neobsedí na mieste a najradšej by behalo dookola a všetko obchytkávalo).
Alebo reštaurácia v Pennsylvánii, ktorá zakázala deti pod 6 rokov. Z rovnakého dôvodu – lebo sa vraj nedá kontrolovať ich hlasitosť. Áno, je to súkromný podnik, majiteľ si stanovuje svoje pravidlá. Ale predstavte si, že namiesto “deti pod 6 rokov” tam dám inú kategóriu ľudí: černosi, modrookí, vozíčkári, motorkári, Budhisti… bola by to diskriminácia. Ale keď diskriminujeme deti, tak sa to tak akosi neberie.
Alebo 15ročná školáčka, ktorá nemôže na školský ples prísť s priateľkou a je jej povedané, že sa môže zúčastniť iba ak príde s chlapcom. Zaujímavé, že heterosexuálnu orientáciu mladistvých nikto nespochybňuje, ale zaľúbiť do dievčaťa sa môže, až keď bude mať 18?
Detské ihriská. Ak tam náhodou sú záchody (a nie všade sú… kapitola sama o sebe a materiál na článok s názvom “Ako mám svoje doma už odplienkované dieťa naučiť byť bez plienok aj vonku, keď najbližší záchod je v nedohľadne?”), tak sú pre dospelých. A to aj napriek tomu, že aspoň polovica návštevníkov sú deti (pre ktoré sú primárne určené!). Všetci súhlasíme, že verejné prienstranstvá majú byť prístupné a použiteľné aj pre telesne postihnutých. Ale to, že ich majú problém používať deti (a tým pádom aj tí, ktorí sa o ne starajú), akosi nepočuť.
Keby Mišo udrel mňa, je to domáce násilie. Keby udrel Kiku alebo Kuba, je to výchovná metóda?
Dieťa nie je čakateľ na dospelosť. Je to tiež človek. Akurát ho/ju tak nie vždy berieme. Často je to vyjadrené vo forme, že deti sú na verejnosti vítané, pokým na seba nepritiahnu pozornosť dospelých. Odtiaľ je potom už len krôčik k obviňovaniu matiek s tým, že ich majú buď spacifikovať, alebo ak to nevedia, tak ostať s nimi doma.
Ako ich teda máme brať? Ako ľudí. S právom na telesnú autonómiu. S potrebami, ktoré nie sú menej dôležité ako tie naše. S túžbami, ktoré sú aspoň tak hodnotné ako tie naše. Ak to zvládneme, tak veľa vecí sa vyjasní. Nebudeme ich biť, lebo ľudí predsa nebijeme. Nebudme ich vyhadzovať z lietadiel, lebo ľudia predsa môžu cestovať lietadlami. Nebudeme hovoriť matkám kojacim na verejnosti, aby sa zakrývali, lebo ani my si pri jedení nedávame hlavu a tanier pod uterák. Nebudeme očakávať, aby sa správali ako dospelí, pretože majú právo správať sa ako deti.
Prečo mi tak záleží na právach detí? Z veľkej časti preto, že starostlivosť o ne je momentálne moje celodenné zamestnanie a veľmi zriedka niekam idem bez toho, aby som mala aspoň jedno malé so sebou. Preto to, ako sú prijímané a vnímané na verejnosti, sa priamo dotýka toho, ako prijímaná, vnímaná a vítaná som tam ja. Z veľkej časti preto, že aj ja som bola dieťa. Všetci sme boli… Ale hlavne preto, že deti potrebujú, aby sa ich niekto zastal. Príliš nadnesené? Možno. Ale už som dospelá, takže už ma môže byť aj vidieť, aj počuť.
Autor Iva, July 27, 2011 Toto je tak choré, že ani neviem ako začať. (A nie, Fox News nie je moje pravielné čítanie, ale na jednom blogu som natrafila na linku na tento článok. Možno som radšej ani nemala kliknúť…)
Vlastne asi viem… právo muža rozhodnúť o tom, či bude mať dieťa alebo nebude, končí momentom počatia. Pokiaľ dieťa nechcel, mal použiť ochranu, pokiaľ dieťa chcel, mal o tom diskutovať s partnerkou (a asi nemusím písať, že následne nepoužiť ochranu…) Avšak od momentu počatia je jeho hlas iba poradný. Má právo vyjadriť svoj názor, ale za žiadnych okolností nemá právo veta, ak sa žena rozhodne pre potrat*.
Psychiater Keith Ablow si myslí niečo iné:
Ak sa muž podieľal na tvorbe nového života a je plne ochotný byť otcom (aj bez matky, ak to inak nepôjde), prečo by nemal mať žiadnu kontrolu nad tým, či bude tento život ukončený?
Pretože je to jej telo. Bodka.
Ignorujeme tiché posolstvo, ktoré súčasný postoj k potratom dáva každému americkému mužovi: na vašom hlase nezáleží a preto nemáte zodpovednosť za tehotenstvá, ktoré spôsobíte. Vaši potomkovia sú na jedno použitie; vydaní na pospas ženám, s ktorými sa rozhodnete mať intímny vzťah.
Pretože chudáci americkí muži nemôžu byť zodpovední za svoje telesné chúťky a nevedia si rozmyslieť, s kým budú mať ten intímny vzťah a s kým budú mať deti.
Uvedomujem si, že prijatie opatrení, ktoré by dali otcom právo vetovať potraty by viedlo k v súčasnosti neznámym psychologickým následkom pre ženy donútené donosiť deti, ktoré nechcú. Ale nevieme, či sú tieto následky vážnejšie ako tie, ktoré postihnú mužov, ktorých nenarodené deti musia umrieť.
Neznáme? Psychologické? Tie následky sú známe a sú hlavne fyzické. V minulosti, keď ženy nemali prístup k legálnym potratom, prekvitali tie nelegálne. A ženy umierali.
A som si absolútne istý, že žiadna žena, ktorá nechce otehotnieť, nemusí otehotnieť. Keby ženy prijali plnú zodpovednosť za svoje sexuálne aktivity a svoje telá, tak žiadna žena by nemusela byť prinútená donosiť dieťa, ktoré nechce.
Takže ono je to nakoniec aj tak všetko chyba žien…
Je načase dať mužom, čo im patrí ako otcom – od momentu počatia. Dovoľme mužom, ktorí chcú byť otcami a ktorí by mohli byť dobrými rodičmi, aby prinútili ženy, ktoré oplodnili, aby donosili ich deti.
Ak chcú byť otcami, nech nájdu ženu, ktorá s nimi chce byť matkou. Dobrovoľne.
* Zámerne používam slovo potrat a nie interupcia. Pretože interupcia je prerušenie. Prerušenie v mojom ponímaní znamená, že niečo sa dialo, potom to bolo prerušené a potom to zase pokračovalo. Ale to pokračovanie sa v prípade “prerušeného” tehotenstva akosi nekoná…
Autor Iva, July 8, 2011 Včera som si prečítala článok o tom, že počet pôrodov doma sa v štátoch zvyšuje (o 20% medzi rokmi 2004 a 2008; čo sa dát týka, CDC je vždy “trochu” oneskorené). Článok celkom fajn, ale jedna veta ma dostala:
Some doctors also question whether a “feminist machoism” is at play in wanting to give birth at home.
Voľný preklad: “Niektorí lekári sa zamýšľajú, či želanie porodiť doma nie je ovplyvnené feministickou potrebou chvastať sa/súťaživosťou.”
Jasné. Pôrod doma som chcela preto, aby som sa mohla vyvyšovať nad susedky bratranca neter a Kikinej doktorky známu a vôbec, všetkých ostatných, ktorí nerodia tým jediným správnym spôsobom. A nie preto, že:
Ono je to istým spôsobom práve naopak. Nie, že by som sa hanbila (nehanbím!) za to, že som rodila doma. Bola to veľmi dobrá skúsenosť a keby som sa mala rozhodnúť znovu, tak sa rozhodnem rovnako. To, že to prebiehalo tak, ako to prebiehalo, nie je náhoda. Áno mala som aj šťastie (a rovnako je toto šťastie potrebné aj pri pôrode hocikde inde), ale bol za tým aj kus prípravy. A áno, tu na svojej stránke o tom píšem každú chvíľu. Ale keď sa s niekým rozprávam na tému, ako dostať dieťa zvnútra von, tak si dávam pozor na jazyk. Chvíľu mi trvalo, kým som sama sebe priznala odpoveď na otázku prečo.
Pretože viem, že to nie je pre každého a je mi to ľúto a nechcem v ostatných vzbudzovať hanbu a/alebo falošnú nádej. Napriek tomu, že si myslím, že zverejňovať pozitívne príbehy, kde sa len dá, je dôležité, lebo je to súčasť procesu, ako “vrátiť pôrody ženám”. Ale jedna vec je robiť to v akej-takej anonymite internetu ako zoči-voči inej matke, ktorá nemala ani zďaleka takú dobrú skúsenosť alebo budúcej matke, ktorá ešte nevie, čo ju čaká. Niekedy sa aj bojím na detaily ich príbehov vôbec pýtať, aby to nevyzeralo, že súdim alebo kritizujem vtedy, keď som “len” zvedavá (trochu choré, nie?).
Áno, som hrdá na tento pôrod, ale nie preto, že by som si (alebo niekomu inému) chcela niečo dokázať, ale preto, že to bolo správne rozhodnutie pre mňa a moju rodinu. A aj keď ženy majú rôzne dôvody pre takéto rozhodnutie, myslím si, že naozaj sa nenájde veľa, u ktorých by zohrával úlohu “feminist machoism”. Skôr by som hádala, že doktori si nechcú pripustiť tie ostatné (viď napríklad moje prvé štyri), tak prichádzajú s takýmito teóriami.
Autor Iva, July 4, 2011 Dnes začnem pekne zoširoka, definíciou. Chcem písať o autonómii vo filozofickom zmysle (a nie v “územnosprávnom”), takže autonómia v tomto článku znamená slobodu vôle. Telesná autonómia je potom sloboda rozhodovať o svojom tele. A každý človek má na ňu právo.
Z pohľadu zdravotnej starostlivosti dve hlavné “zložky” autonómie sú informovaný súhlas a právo odmietnuť. Informovaný súhlas znamená, že predtým, než sa čokoľvek bude diať, vám vysvetlia očakávané prognózy a možné komplikácie každej procedúry/liečby/operácie/… Vrátane ničnerobenia. Právo odmietnuť znamená, že si naozaj to ničnerobenie aj môžete vybrať. Príklad: máte rakovinu. Lekári ponúknu chemoterapiu, ktorá vám predĺži život o pár mesiacov, možno dokonca rokov, ale vypadajú vám vlasy, bude vám zle, budete slabí a náchylní na infekciu. Je vaše právo rozhodnúť sa chemoterapiu nepodstúpiť. Lekári vám ju nemôžu “nasilu” naordinovať, aj keď si myslia, že je to pre vás tá lepšia možnosť. Je to vaše telo a konečné rozhodnutie patrí vám.
Iný príklad: rodiaca žena. Lekár spraví nástrih hrádze, bez toho, aby dostal súhlas. Bez toho, aby vysvetlil, očakávané benefity a možné komplikácie. Bez toho, aby sa vôbec opýtal. V tomto prípade bola porušená telesná autonómia.
Iný príklad: mužská obriezka. Sú výnimky, ale zvyčajne sa robí pár dní po narodení. Chlapec nemôže dať ani informovaný súhlas a ani nedostane právo odmietnuť. Je porušená jeho telesná autonómia.
Toto je dôvod, prečo naša Kika doteraz nemá náušnice. Aj keď keby ste sa ma spýtali nejaký čas dozadu, nenaformulovala by som to takto. Ale pocitovo to tam bolo a je rovnaké. Je to možno “maličkosť”, ale stále je to (nepotrebný) zásah do jej tela, ohľadom ktorého sa by sa ona sama nemohla rozhodnúť.
A nekončí to lekárskymi zásahmi. Každý má právo odmietnuť, aby sa ho niekto druhý dotýkal. Súhlas? Napríklad ohľadom šteklenia, keď sa dieťa (alebo aj dospelý) súčasne smeje a kričí dosť, dosť, dosť? Z môjho pohľadu je odpoveď jasná – treba prestať.
Lenže aj keď mám v niektrých z týchto otázok (už) jasno, stále je veľa takých, kde nemám.
Výmena plienky. Mali sme obdobie, keď Kika začala kričať a zvíjať sa zakaždým, keď sme jej chceli vymeniť plienku. Podľa toho, čo som písala pred chvíľou, by sme ju mali nechať tak (a napíšem to aj explicitne, deti majú podľa mňa rovnaké právo na telesnú autonómiu ako ostatní ľudia). Nenechali sme. A nie raz. A urobila by som to znovu. A mrzí ma to.
Alebo očkovanie. Je to zásah do detského tela, na ktorý dieťa nedáva informovaný súhlas, nedostane možnosť odmietnuť (a v prípade, že sa dostavia vedľajšie účinky, musí s nimi žiť). Zasahovali sme. A nie raz. A urobíme to znovu. A mrzí ma to.
Dá sa na to pozerať tak, že súhlas a možnosť odmietnuť má rodič a ten robí predsa rozhodnutie v najlepšom záujme dieťaťa. Ale nie je to jeho/jej telo. Takže o čo je to iné ako ten príklad s rakovinou? Či už som “prijímateľ” – človek, ktorého autonómia bola porušená – alebo “odosielateľ”, ktorý ju porušuje, je to zlé. S “prijímateľom” môžem niečo spraviť (tá tehotná žena s nástrihom si na druhé tehotenstvo a pôrod vybrala poskytovateľa starostlivosti, ktorý telesnú autonómiu rešpektuje), ale čo s “odosielateľom”?
A nie je to len rečnícka otázka. Je to niečo, čo ma stále trápi. A to som sa nemusela (zatiaľ, našťastie!) rozhodovať o ničom “závažnom”, ako by bola napríklad taká rakovinová liečba dieťaťa… Má niekto podobné protichodné pocity? A ako sa s nimi vysporiadavate?

|
|