Kubko má dva roky

Už to vôbec nie je bábo, ale stále je neskutočne zlatý. Fascinujú ho všetky zvieratá, najmä tie malé – motýle, muchy (ako on hovorí – “pozi, mama, tam je ten much”), slimáky, mravce. Dokáže pri nich čupieť a pozorovať hodnú chvíľu. Z veľkých žirafa a tiger, aj keď tie zatiaľ iba v hračkárskej podobe. Veľmi nerád si umýva hlavu, neviem prečo. Je poriadny papkáč – včera sme sa zastavili na kozom vŕšku na obed, mali tam akciu “zjedz koľko vládzeš” s tým, že deti do 120cm neplatia… myslím, že naša rodina sa im veľmi neoplatila. V spánku nacestuje kilometre a keď spí s nami, tak stále zásadne na H.

Prvý apríl

Tento rok podľa mňa ten “najlepší” vymyslelo počasie.
Za posledné dva dni sme postavili viac snehuliakov, ako za celú zimu dokopy.IMG_6040

Rosina_20130331_18 Staviame snehuliakov

Rosina_20130401_06

Len taký update

V prvom rade, všimli ste si, že je koniec marca a vonku to vyzerá takto:

Lezie mi to už na nervy a jediné, čo to zľahka vylepšuje sú (v záhrade rastené) snežienky, čo som dostala včera od svokrovcov, lebo tie mi dávajú nádej, že jar je už možno fakt na ceste, akurát sa kdesi zdržala.

Je to rok, čo sme na Slovensku a pri tej príležitosti som po roku zase letela. (Išla som do Stuttgartu na výzvedy na Inštitút výpočtovej fyziky.) Tentokrát som letela sama a bolo to iné, ako si pamätám (a nielen preto, že som sa nemusela starať, či majú všetci maloletí dosť hračiek a drinkov). Viedenské letisko celé prestavali (to považujem za zmenu k lepšiemu) a prekvapili ma tým, že mi nechceli pri check-ine zobrať cestovnú tašku –  že váži menej ako 5kg… doteraz sme vždy mali problémy na tej hornej váhovej hranici. Lietadlo najprv pol hodinu meškalo, a potom, keď sme aj odleteli, tak po 15 minútach prišlo hlásenie, z ktorého som síce na prvý pokus rozumela iba zurück a Wien, ale aj to stačilo na to, aby som pochopila, že najbližšie pristátie nebude v Stuttgarte. Dosadli sme naspäť vo Viedni, chvíľu nás opravovali a na druhýkrát to už vyšlo. Zvyšok cesty prebehol hladko, ak nerátam, že som sa jednu cestu Stuttgartským metrom viezla načierno. Aj som mala snahu kúpiť si lístok, ale automat bol pokazený, zástavka o šiestej ráno úplne prázdna a zmeškať spiatočný let pre zháňanie iného sa mi nechcelo. (Potom som celú 15minútovú cestu v duchu strávila smolením nemeckých viet, ktorými situáciu vysvetlím revízorovi…)

Doma to zvládli v pohode. A to aj napriek tomu, že Kike pár dní predtým vyberali mandle. Rozhodli sme sa ísť na ambulantný zákrok s lokálnym umŕtvením a nie do nemocnice na narkózu. Kiku tie kvapky, čo dostala do nosa, oblbi natoľko, že zákrok si nepamätá (sestrička hovorila, že to je normálne). Ostali sme tam ešte 2 hodiny na pozorovaní – oni pozorovali nás a my Krtečkove dobrodružství. Akurát som sa prerátala, lebo som očakávala, že v ten deň ostaneme doma, ale dozvedela som sa, že Kika ešte ani ten nasledujúci nemá ísť do škôlky. Mišo preč, ja som mala doobeda učiť, tak som jej na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. Teraz nás čaká ešte kontrola uší, či to splnilo daný účel.

Učenie. Mám jedno slovenské cviko+labáky, jedno anglické, ten istý predmet – diskrétna pravdepodobnosť. To anglické je komorné, vtipné, veľmi fajn. To slovenské má viac ľudí a tiež je fajn – keď práve neopisujú. To je okrem počasia druhá vec, čo mi v poslednej dobe lezie na city. Nechce sa mi tým zaoberať. Je mi to trápne (viac ako im to opisovanie) a tú energiu a čas by som oveľa radšej venovala niečomu zmysluplnému. Čo sa týka môjho vlastného štúdia, pred dvoma týždňami boli prvé štátnice, o dva týždne odovzdávam minimovku, ostala som prekvapená, že sa mi podarilo naprogramovať neurónovú sieť (ale treba povedať, že som mala dobrú konzultantku, ďakujem!)…

Už mesiac som teta. A už teraz sa teším, keď svoju neter uvidím. (Na svet sa pýtala nohami.)

A dnes som spravila spoločenské faux pas, keď som sa nenechala vyšibať (a to ešte nie je ani veľkonočný pondelok). Stále sa mi zdá, že každý má právo sa rozhodnúť, kto, kedy a ako sa ich bude dotýkať…

Toľko latest news.

Oneskorené vianočné darčeky

Vianoce už sú dávno preč, dokonca aj sneh sa nám už roztopil, ale čo sa týka darčekov, tak sa nám celkom natiahli.

Ja som na Vianoce dostala poukaz na masáž v jednom žilinskom salóne (a budem aj ukazovať prstom – Tullippe). Nakoniec z toho boli masáže dve, ale už tam viac nepôjdem. Rada by som pochválila, ale nedá sa. Dohodla som si termín a masérka ma deň pred ním posunula o týždeň neskôr zo zdravotných dôvodov. Hovorím si ok, stáva sa. Ale potom keď som prišla, tak mi povedala, že akosi nestíha, či môžem prísť o pol hodinu? To už sa mi síce veľmi nepáčilo, jedného zákazníka by nemala rušiť/posúvať dvakrát po sebe, ale mala som aj niečo iné na vybavenie v meste, tak som súhlasila. Nuž ale keď som sa vrátila, tak mi slečna oznámila, že moju celotelovú masáž v ten deň už nemôže spraviť, že mi namiesto toho dá zadarmo polhodinovú masáž chrbta a na celotelovú so zábalom ma objedná inokedy. Keby som si to platila, tak sa už neobjednám. Keďže to bol darček, tak som teda prišla ešte raz. Ale odišla som sklamaná, lebo to bolo skôr rozotieranie oleja ako masáž. Aj doma dostávam lepšiu. (A dve najlepšie masáže, aké som zažila, boli masáž chodidiel v Chinatowne v New Yorku a masáž chrbta od bývalého policajta, dnes športového maséra, na lyžovačke túto zimu.)

Potom kuchárska kniha. To je darček, ktorý som si na Vianoce chcela kúpiť sama sebe. Vec sa má totiž tak, Deb Perelman píše blog smitten kitchen, kam si chodievam pre inšpiráciu. Naučila som sa od nej robiť napríklad pizzu alebo syrové pagáče. Vyskúšala som toho od nej dosť, ale zatiaľ každý jeden jej recept dopadol buď dobre alebo prevýšil očakávania. A tak keď na jeseň vydala kuchársku knihu, povedala som si, že sa jednak patrí poďakovať aspoň tým, že si ju kúpim, ale hlavne som chcela ďalšie spoľahlivé recepty. Už tento víkend sa chystám niečo vyskúšať. A prečo bol tento darček oneskorený? Objednaný bol ešte pred vianocami, cesta cez oceán sa akosi predĺžila a ku mne dorazil až túto poslednú nedeľu. Všetkým, ktorí sa o to pričinili, ďakujem.

A jeden oneskorený darček má aj Kika – dostala biele puzzle. Áno, rozumiete správne, takú kartónovú vec pokrájanú na kúsky, ktoré do seba zapadajú, akurát obrázok tam chýbal. Chvíľu trvalo, kým sa odhodlala si ho tam kresliť. A potom dirigovala mňa, aby som jej pomohla to nakresliť tak “ako to má vyzerať”. Ešte ho trochu dokončíme a môže začať skladať.

Tým Vianoce 2012 definitívne končia. Ďalší diel v decembri.

10 vecí, ktoré mám na Tebe najradšej (Kika, 3 a 3/4)

IMG_6005ako sa chodíš niekedy prilíškať – Pusinkovanie nemáš veľmi rada, takže som si na Teba vymyslela fintu – nedávam pusinky ja Tebe, ale poprosím, aby si dala Ty mne. Ty sa potom zachichoceš a pusu mi dáš. Ale pritúliť sa chodíš rada.

zvedavosť – Všetko Ťa zaujíma. Dopravné značky, ako veci fungujú, čo sa bude diať… A nenecháš sa odbyť nejakou povrchnou odpoveďou, chceš sa vždy dopátrať až na koreň veci.

nové slovné spojenia – Nie vždy ich používaš správne, ale to ako zakomponuješ tie naše do svojej reči, je perfektné. “Mama, idem sa hrať, hovorím Ti to poslednýkrát.”  ”Mama, tato, nemačkajte sa.”

ako čítaš písmená a čísla – V zásade všade, kde ich vidíš. Ale čísla najradšej na domoch, keď sme na prechádzke. Niekedy zľava doprava, niekedy sprava doľava. Ja Ťa neopravujem a vo vnútri sa vždy trochu zaškaredím, keď Ťa opraví niekto iný. Trochu ich začínaš aj kresliť/písať. Do čítania a písania Ťa vôbec netlačíme, ale už začínaš tušiť, že to otvára kopu možností a myslím, že nebude dlho trvať, kým si uvedomíš aspoň ten príncíp, ako sa písmená spájajú do slov.

Tvoje kresby – Tu je malá vzorka. Asi každý rodič sa vytešuje, aké má kreatívne dieťa. Ja tiež rada takto cez obrázky nakúkam do Tvojej hlavy, kde sa zjavne preháňajú všeliaké pozoruhodné veci.

keď sa hráš s tatom alebo s dedom – Staviate z lega, z kociek, cvičíte, hráte hry s panáčikmi. A Ty im veľmi presvedčivo vysvetľuješ čo a ako treba robiť.

že sa pokojne pustíš do debaty s neznámym dospelým alebo dieťaťom – Toto tiež veľmi málokedy tlmíme. Chcela by som, aby Ti čo najviac z tej bezprostrednosti ostalo.

nefalšované nadšenie – To je tá pozitívna stránka nedočkavosti. Keď sa na niečo tešíš, tak to z teba vyžaruje na všetky strany. A je to nákazlivé. Rada Ti robím radosť.

keď pomáhaš Kubkovi – Páči sa mi, keď ho chceš niečo naučiť, a pomôcť mu, keď mu niečo nejde. A ako si sa potešila, keď sa k Tebe prisťahoval do izby.

nenecháš sa oblbnúť – Tato to na Teba niekedy skúša, ale Ty sa nenecháš a párkrát si ho už nachytala na hruškách. (Naposledy s čokoládovým termixom, ktorý sme “nemali”.)

že rada chodíš do telocvične – Tam som nás prihlásila, aby sme sa chodili aspoň raz do týždňa niekam spolu vybehať a vyjašiť. Trénujeme tam aj rovnováhu a skákanie a iné veci, ktoré Ti zatiaľ celkom nejdú, a mám radosť, že sa vždy tešíš, keď tam ideme. Teta Marta to s deťmi vie.

nebývam vždy taká nadšená

10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kika, 3 a 3/4)

už zase to začína – Raz som s tým už praštila. Po návštevách všeliakých doktorov, ktoré k ničom neviedli, sme k nim jednoducho prestali chodiť. Len on ten červík v hlave je hnusný, lebo neodchádza, iba sa niekam na chvíľu zašije a potom zase začne vykukovať. A tak to ideme skúsiť plus mínus odznovu, tentokrát so slovenskými lekármi. V prvom kole to vyzerá na vyberanie nosných mandlí, lebo máš stále zaľahnuté v ušiach a nepočuješ celkom dobre. A potom postupne návštevy ďalších štyroch špecialistov. Vôbec sa neteším. Vôbec sa mi do toho nechce. Čo si budeme navrávať, neznášam to. To ako sa nás niekto hneď na začiatku 5-minútového stretnutia snaží zaškatuľkovať  a pozerá sa iba na tú svoju časť a nevníma Ťa ako celého človeka… Ale zase raz sa pasujem s myšlienkou, že čo ak neskôr už bude neskoro?

strašne nahlas rozprávaš – To súvisí s tým nie celkom dobrým počutím a dúfam, že mandľami a prefúknutím uší sa to spraví.

jedna z najčastejších vecí, ktoré Ti hovoríme, je “Kika, počkaj.” – Asi to dosť vypovedá o nás, o rodičoch. Ale aj o Tebe. Všetko chceš hneď, teraz, už. Alebo ešte lepšie pred piatimi minútami.

sladkosti – Keby to bolo len na Tebe, mlsala by si oveľa viac, než Ťa necháme. A myslím, že Ťa nechávame celkom dosť, pečiem skoro každý týždeň. Ale nebaví ma stále vysvetľovať, že teraz nejdeme jesť čokoládu alebo nejakú dobrotu zo špajze …

nechceš piť čaj – Akýkoľvek. Minule si začala vymýšľať aj s vodou, ale to Ťa našťastie prešlo. Dávať Ti iba mlieko a riedený džús sa mi nepozdáva.

nechceš skúšať nové rozprávky – Nie je to nuda pozerať stále to isté Spievankovo a obľúbencov Pata a Mata?

vyjednávanie – Obzvlášť ráno. Ver mi, ani ja rána v pracovné dni práve neobľubujem, ale všetkým by nám išli lepšie, keby sme nemuseli stále dokolečka diskutovať, že sa naozaj treba prezliecť z pyžama, alebo vyliezť z postele.

keď robíš Kubovi naschvály – Mávaš mu pred tvárou niečím, čo chce. Alebo mu vytrhávaš veci z rúk. Grrr. Nechcem vám robiť policajta.

ďalšie z tejto série

Byt vs dom

Shoe houseKeď sme sa priznali, že kupujeme byt, tak sme tým pár ľuďom pripravili prekvapenie. Aj tým, že či nám nie je dobre, tam kde momentálne sme, a potom tým, že prečo byt, prečo nie dom? Na tú prvú otázku, nie, nie je nám zle, ale je už čas, aby sme bývali vo svojom a aby sme sa konečne niekde “zasadili”. A na tú druhú… naše rozhodovanie bolo pomerne jednoduché:

- Chceli sme sa sťahovať “rýchlo”. To znamená rádovo v mesiacoch, nie v rokoch. Hľadanie pozemku, projektovanie, stavanie, prezimovanie hrubej stavby, dokončovanie… to by bolo na dlho. Rekonštrukcia existujúceho domu by bola (možno) rýchlejšia, ale stále viac starostí a vybavovačiek, než by sa nám chcelo absolvovať. Na existenciu domu pripraveného na sťahovanie, voči ktorému by sme nemali výhrady, neveríme.

- Chceli sme byť v centre Žiliny. Teraz sme tesne za jej okrajom a je to ešte stále relatívne blízko, ale nie je to ono. Musíme sa synchronizovať buď so sebou navzájom alebo s prímestským autobusom. Nie je to praktické a ďalšie auto nechceme. A veľmi sa nám pozdávala myšlienka, že aspoň niekto by mohol chodiť pešo – vyšlo to na Miša, lebo budeme bývať asi 3 minúty od jeho práce a dúfam, že aj na Kiku (a časom Kubka), ak prebehne úspešne transplantácia do novej škôlky. Do centra kúsok, k lekárke po svojich, to považujem za veľké plus.

- Nie sme a asi ani nikdy nebudeme domáci kutili. Ono aj v byte treba niekedy kutilovať, ale stále je s ním menej starostí ako s domom. Lepšie povedané, starostí ani nie je menej, ale sa o ne postará niekto iný (domovník, bytové družstvo).

- Peniaze. Je pravda, že za tie peniaze, čo do toho dávame, by sa už dal kúpiť menší dom. Ale na druhú stranu, to čo kupujeme, je taký väčší dom pricapený navrchu malej bytovky. To nebol zámer, keď sme začínali hľadať, tak to vyšlo. Vychádzali sme z toho, že byty stoja vo všeobecnosti menej ako domy a že aj veľké byty sú tým pádom v reláciách, v ktorých sme boli ochotní sa pohybovať.

Dve nevýhody, ktoré nás neodradili:

- Veľké byty v centre Žiliny nerastú len tak hocikde. Tie, čo sme videli, boli väčšinou nadstavby a ten náš vybraný je štvrté/piate poschodie. Bez výťahu. Takže chodenia po schodoch si užijeme. S tým sme boli zmierení.

- Nemá to taký výbeh pre deti ako dom. Byt je síce v tichej štvrti, je pri ňom trávnik a pár stromov, dokonca hrozí, že čoskoro budú stavať nové detské ihrisko, ale na dom sa to samozrejme ani zďaleka nechytá. Hovorím si, že to už bude na nás, aby sa nám nelenilo a aby sme čo najčastejšie chodili s malými niekam, kde sa to zelení.

Podčiarknuté, spočítané, nám z toho vyšiel byt.

ps obrázok odtiaľto

Kikine kresby

Kika, a toto je čo?
Rádio.
Rádio? A tie vlásky, čo má?
To sú také pichliače, ako ježko.
Rádio

Snehuliak (nie, Kika naozaj nepozerala vianočného Dr Who):

Snehuliak

Balóny celkom fičia v poslednej dobe – asi vďaka tým, čo sme dostali na lyžovačke:

Balóny

A toto – že fľaša. Kleinova?

 Kleinova fľaša   Kleinova fľaša

Ako sa nám krpec odsťahoval zo spálne

Úplne sám.

Večer to u nás štandardne vyzerávalo tak, že Mišo krpcov osprchoval alebo okúpal. Ja som ich potom dala do pyžama, niečo prečítala, niečo porozprávala. Kubko išiel do svojej postieľky v našej spálni, Kika ešte posledný výlet na WC a tým večerný program končil.

No ale takto pred týždňom sa Kubo zaťal a nechcel ísť do svojej postieľky. “Ja búvam Kikinej, ja búvam Kikinej.” A veľký vresk. Tak sme sa s Mišom na seba pozreli, ja som doniesla plachtu a vankúšik. Inak ten vankúšik… toto je jedna vec, čo majú Kubo a môj mladší brat spoločné. Vankúšik musí byť poriadne prepotený, aby mal ten správny pach a nemôže sa často prezliekať, lebo najhoršia vec, čo môže byť, sú čisté, čerstvo navlečené obliečky. Anyway…

Nachystali sme mu búvanie na matraci, ktorý má Kika ešte stále pri posteli pre prípadné pády (aj keď už dávno žiadne neboli) a nechali sme ho tam. Do spálne sa vrátil ešte na jednu noc, čo som ja bola s Kikou preč (kvôli návšteve očnej lekárky v Bratislave, iná story), ale okrem toho už “búva Kikinej”.

Má to dva pozitívne vedľajšie efekty. Jeden je, že aj Kika je spokojná. Ona sa ma už párkrát vypytovala, prečo ja spím s tatom v jednej posteli a ona spí sama. A prečo Kubo spí s nami v izbe a ona spí sama v izbe. A kedy bude ona spať s niekým v postielke (?!?). A okrem toho zhruba každú druhú noc okolo tretej dokvitla, všuchla sa ku mne, ľadové nohy na moje brucho a šepkala, že nech dám pozor, aby za ňou neprišiel Swiper. Teraz? Je spokojná, že sú v izbe dvaja a ani Swiper ju už v noci nemáta. Všetci spia až do rána.

A ten druhý sa bojím aj vysloviť nahlas a ešte stále sa z toho spamätávam. Takže nenápadne. Spálňu máme po skoro štyroch rokov (okrem necelých dvoch mesiacov predtým, ako sa Kubko narodil), iba pre seba. Nemusíme sa večer zakrádať do postele, môžem si v nej zase pred spaním čítať, nemusíme šepkať a vôbec, dávať si pozor, aby sme niekoho nezobudili… Paráda.

Tešíme sa. Akurát mi bude smutno, keď si o týždeň zbalí batoh a povie, že odchádza na intrák.

Kubko mal dnes karneval

Kuchtík

Čiapku som šila ja, zásteru moja kamarátka a k tomu už len varecha z kuchynského šuflíka.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...