Čo sme s deťmi čítali v poslednej dobe

Cez deň čítajú sami, ale večer si čítame spolu nahlas. Nejako ich to tak viac baví a dá sa pri tom porozprávať. A hovorím si, že takéto preberanie rôznych situácií a reakcií a čo si kto myslí a prečo robí to, čo robí, určite neuškodí Kike, čo sa týka navigácie v interakciách s ľuďmi, či už veľkými alebo malými. 

Tu sú knižky, ktoré sme spolu čítali v poslednej dobe:

Randall Munroe (autor komixu xkcd): Začali sme s What if? a tá sa im tak páčila, že sme si potom požičali aj Thing explainer a How to? Neprečítali sme v nich úplne všetko, lebo niektoré témy deti až tak nechytili, ale to, čo sme čítali, bolo zaujímavé a zábavné – výborná kombinácia.

Andrew Clements: Kubo na jednej hodine v lotérii dostal Frindle, knižku o chlapcovi špekulantovi, ktorý sa rozhodol zaviesť do jazyka nové slovo. A potom sme si požičali aj The report card o dievčati, ktorému sa nepáči, ako funguje známkovanie. Táto mala ešte väčší úspech. Ďalšia v poradí bude The loosers club
 
Keď teraz tak pozerám, tak celkom u nás fičia realistic fiction knižky zo školského prostredia: There’s a boy in the girl’s bathroom, Wonder, The Julian chapter (tieto posledné dve mala Kika v rámci Battle of books krúžku), New Kid (Kikina v rámci angličtiny), The Unteachables, The homework machine (táto nie je úplne realistic fiction), The last fifth grade of Emerson Elementary (Táto je napísaná v básničkách a je výborná. A bola som prekvapená, ako sa deťom páčila. Z básničiek ešte Can I touch you hair? ale tá sa viac páčila mne ako deťom.)
 
Z non-fiction okrem Munroea ešte Two truths and a lie (veľmi dobrá, skúsime zohnať aj ďalšie zo série) a G is for googol (ešte sme nedočítali, ale zatiaľ fajn).
 
Krátka chuťovka: The book of mistakes.
 
Skúsili sme A wrinkle in time. Dočítali sme síce, ale bez veľkého nadšenia. V sci-fi sa stále hľadáme, v poličke už je nachystaný ďalší pokus o Clarka. Čo sa týka fantasy, začali sme The dragonet prophecy, uvidíme, ako to pôjde.
 
A ešte The breadwinner. Táto bola tiež z Kikinho krúžku. Z nej boli dosť prekvapení, keď zistili, že to je síce fiction, ale realistic fiction. Veľa komentárov okolo nej bolo. Nie, že by sa im nejako veľmi páčila, znepokojovala ich. Myslím, že je dobre občas prihodiť do zmesi niečo takéhoto typu.

Becky Chambers: The long way to a small, angry planet

Toto je taká dovolenková netradičná sci-fi kniha, ktorá popisuje vesmír, v ktorom by sa nám mohlo celkom dobre žiť. Je v nej málo boja, málo morálnych dilem, ale veľa pozorovania rôznorodých vzťahov. A práve tá rôznorodosť je zaujímavá.

Na mojom to-read zozname sa ocitla, keď som si niekde prečítala, že autorka používa neutrálne zámená (xe, namiesto he a she) a že to vôbec nepôsobí divne (napríklad v situácii, kde stretnú novú postavu, o ktorej sa nevie, či je ženská alebo mužská, alebo dokonca sa na ňu tieto kategórie ani nevzťahujú). Na jednu postavu dokonca používa they a dáva to zmysel. Na umelú inteligenciu sa tiež pozerajú ako na postavu. Diverzita, ktorá funguje. 

In Jenks’ eyes, the only real difference in cognitive development between Humans and AIs was that of speed.

Ashby didn’t care much for gravity that couldn’t be turned off.

Am I willing to face the risks? Yes. But I’m content as is, and if you are too, then maybe that’s enough for now. Not forever, maybe, but we don’t need to rush. I can wait for the galaxy outside to get a little kinder.

Druhá  vec, ktorá ma zaujala, boli malinkí imuboti a dentboti. Ako mená napovedajú, jedni sa starajú o imunitu a druhí o zubnú hygienu postáv. Tak som si zaspomínala na kúsok, ktorý som písala do kapitoly Dreaming up the future:

Now imagine that their cell selection was reliable and could be trusted. It would open a field of nano-surgery, where we would not have to go after tumors and their metastases, but we could evict cancer from the body cell-by-cell. Taken one step further, consider an inoculation-like dose given preventively that patrols our bodies and kills the cells that turn cancerous before they can cause any damage. This way the nano-machines act as sensors and surgeons, but other logical steps would be to go into targeted drug delivery.

The big if here is the reliability and we are back to modeling. While an enormous amount of testing would have to be done with live cells and then tissues, it would be very helpful to accurately model the nanomachine-cell interaction in the design process.

And again, why stop here? What if these small surgeons were intelligent? Maybe not the nanomachines themselves since they are too small to contain enough information, but some cell-like vessels carrying these nanomachines that would contain genetic-like programs. Based on what the cell-vessels and their sensors encounter, they produce and release suitable nanomachines, ob- serve the outcome and learn – an artificial immune system. This would need to be very carefully designed and computationally and biologically tested.

Zjavne som nebola prvá, kto mal tento nápad, keďže táto knižka vyšla o 4 roky skôr…

Na záver trochu kritiky. Od knihy očakávam, že sa “niečo stane”. Nejaký konflikt, či už vnútorný alebo vonkajší, postavy nie sú len dobré alebo len zlé, ale komplexné, počas knihy sa nejako zmenia, “narastú”. To tu nie je. Je to také pohodové čítanie, ale niečo tomu ešte chýba. Knižka však má niekoľko pokračovaní a je dostatočne dobrým odporúčaním, aby sa oplatilo ísť pohľadať ešte tam. Vydajte sa na cestu. 

Knižky zarobené čítaním

Kníhkupectvo Barnes & Nobleletný čitateľský program. Keď dieťa do konca augusta donesie vyplnený papier o ôsmych knižkách, ktoré za leto prečítalo, tak si jednu inú môže za odmenu odniesť. Kubko vybral Spy School a Kika Space Case.

Ďalšia óda na knižnicu

Nie je žiadne tajomstvo, že som veľkou fanúšičkou našej knižnice. V zime sme si okrem kníh požičiavali aj vstupenky do múzeí. Teraz v lete pre deti zorganizovali story walk – prechádzku po meste s rozprávkovými zastávkami a nasmerovaním na ďalšie stanovište. Namiesto workshopov, ktoré ešte stále nemôžu robiť naživo, majú Take it and make it program – dá sa zastaviť pre materiál a buď cez zoom s nimi alebo vo vlastnom čase podľa youtube tutoriálu si každý týždeň niečo vyrobiť (napríklad paracord náramky, čo majú obaja na tejto fotke). 

Cez leto beží čitateľská súťaž (Kika si robí zálusk na darčekovú poukážku do miestnej zmrzlinárne). Teraz je knižnica síce zase dočasne zatvorená (pre výpadok elektriny po utorkovom hurikáne Isaias), ale po nútených covid-“prázdninách” už v limitovanom režime znovu funguje aj na výpožičky osobne. 

Čo teraz s deťmi čítame/nedávno sme dokončili?

Wayside school sériu

Louis Sachar: Holes (Po veľkom úspechu Wayside série pokus inú tému od toho istého autora. Nebolo to zlé, deti to bavilo, ale mne sa to veľmi nepáčilo.)

David Walliams: Demon dentist (a iné knižky od neho, niečo čítali už na Slovensku)

John Anderson: Posted (Kika so spolužiakmi počúvali na jar, ale na Kiku to bolo vtedy moc rýchle a ani nedokončila, tak teraz čítame spolu, pomalšie.)

Diana Jones: Howl’s moving castle

Catherynne Valente: The girl who circumnavigated the Fairyland in a ship of her own making

Bill Watterson: Calvin and Hobbs (už máme tretiu, toto je Kubova srdcovka)

Arthur C Clarke: 2001 Vesmírna odysea (začali sme, až tak ich nechytilo… asi ešte priskoro… mám chuť na nich vybaliť Koniec detstva, ale aj to asi ešte chvíľu počkám…)

Kathy Wollard: How come? In the neighborhood (Túto máme požičanú z knihobúdky. Bavia ich aj texty aj obrázky.)

Kika znovu čítala Shela Silversteina, ktorého máme doma. Nabudúce z knižnice pre zmenu zoberiem niečo od Prelutskeho (od neho Kubo čítal na jar pár básničiek v rámci ESL programu a tie mali veľký úspech.)

Z tých, čo som čítala bez detí, mňa v poslednej dobe najviac zaujala Rekurzia.

Kto dá odporúčania na druhú polovicu leta?

The Overstory

Na túto knižku treba trpezlivosť. Začína koreňmi – krátkymi akoby poviedkami, ktoré postupne predstavia ľudské postavy (môže mať kniha deväť hlavných postáv?). Potom príde kmeň, kde sa príbehy postáv poprepletajú, vyrastú do koruny. A na koniec padajú semená. A celý čas sú tam ešte stromy, veľa stromov.

Nálada je taká optimisticko-pesimistická. Teda pre ľudí vpodstate len pesimistická a trúchlivá. Ale na stromy, aj keď to v čase príbehu nie je veľmi ružové, čaká budúcnosť. 

Understory je po anglicky lesný podrast – všetko to, čo rastie v lese pod korunami stromov, v knižke sa viackrát spomína. Overstory – koruny stromov, je priamo len v názve knihy a aj to pravdepodobne kvôli slovnej hračke. Všeliakých viac-či-menej zjavných referencií sa nájde tiež dosť: na Loraxa, ktorý hovorí za stromy, na Annu Kareninu a (ne)šťastie rodín, na Wohllebenov Secret Life of Trees… veľa som si určite ani nevšimla. 

Kniha o stromoch a čase, ktorá je vlastne o ľuďoch, taká, čo dáva viac otázok ako odpovedí. Miestami trochu pátosu, miestami príliš hustý podrast, ale celkovo veľmi dobre napísaná. 

Your kind never sees us whole. You miss the half of it, and more. There’s always as much below ground as above. That’s the trouble with people, their root problem.

thoughts he doesn’t know how to have.

‘When is the best time to plant a tree? Twenty years ago.’
‘When is the next best time? Now.’

The greatest flaw of the species is its overwhelming tendency to mistake agreement for truth. Single biggest influence on what a body will or won’t believe is what nearby bodies broadcast over the public band.

Other creatures—bigger, slower, older, more durable—call the shots, make the weather, feed creation, and create the very air.

I hear myself best when I’m sleeping.

What do stories do? They kill us a bit and make us change.

Righteousness makes Mimi nuts. She has always been allergic to people with conviction. But more than she hates conviction, she hates sneaky power.

You’re studying what makes some people take the living world seriously when the only real thing for everyone else is other people. You should be studying everyone who thinks that only people matter.

The best arguments in the world won’t change a person’s mind. The only thing that can do that is a good story

She could tell them about a simple machine needing no fuel and little maintenance, one that steadily sequesters carbon, enriches the soil, cools the ground, scrubs the air, and scales easily to any size. A tech that copies itself and even drops food for free. A device so beautiful it’s the stuff of poems. If forests were patentable, she’d get an ovation.

Say the planet is born at midnight and it runs for one day. First there is nothing. Two hours are lost to lava and meteors. Life doesn’t show up until three or four a.m. Even then, it’s just the barest self-copying bits and pieces. From dawn to late morning—a million million years of branching—nothing more exists than lean and simple cells. Then there is everything. Something wild happens, not long after noon. One kind of simple cell enslaves a couple of others. Nuclei get membranes. Cells evolve organelles. What was once a solo campsite grows into a town. The day is two-thirds done when animals and plants part ways. And still life is only single cells. Dusk falls before compound life takes hold. Every large living thing is a latecomer, showing up after dark. Nine p.m. brings jellyfish and worms. Later that hour comes the breakout—backbones, cartilage, an explosion of body forms. From one instant to the next, countless new stems and twigs in the spreading crown burst open and run. Plants make it up on land just before ten. Then insects, who instantly take to the air. Moments later, tetrapods crawl up from the tidal muck, carrying around on their skin and in their guts whole worlds of earlier creatures. By eleven, dinosaurs have shot their bolt, leaving the mammals and birds in charge for an hour. Somewhere in that last sixty minutes, high up in the phylogenetic canopy, life grows aware. Creatures start to speculate. Animals start teaching their children about the past and the future. Animals learn to hold rituals. Anatomically modern man shows up four seconds before midnight. The first cave paintings appear three seconds later. And in a thousandth of a click of the second hand, life solves the mystery of DNA and starts to map the tree of life itself. By midnight, most of the globe is converted to row crops for the care and feeding of one species. And that’s when the tree of life becomes something else again. That’s when the giant trunk starts to teeter.

Life has a way of talking to the future. It’s called memory.

Algorithms to live by

Túto knižku si so záujmom môžu prečítať aj computer science ľudia, aj tí ostatní. Každá skupina iným spôsobom, ale oba sú dobré. Ľudia, ktorí už kde-tu na nejaký algoritmus natrafili a stretli sa s nejakými jeho hraničnými prípadmi, sa nedozvedia z informatiky veľa nového, ale dostanú zaujímavé súvislosti a príklady (áno, aj zo skutočného života) a počiatočné podmienky na rozmýšľanie novým smerom. Tá druhá skupina ľudí dostane prístupným spôsobom vysvetlené aj celkom netriviálne veci, čo samo o sebe vôbec nie je málo a navyše môže tiež oceniť prepojenia na rôzne životné situácie a rozhodnutia, ktoré v nich robíme. Niektoré príklady sú uletené, niektoré prehnané, ale z veľa z nich sa dá niečo si zobrať.

Skúste. 

But for the computer scientists who wrestle with such problems, this verdict isn’t the end of the story. Instead, it’s more like a call to arms. Having determined a problem to be intractable, you can’t just throw up your hands. As scheduling expert Jan Karel Lenstra told us, “When the problem is hard, it doesn’t mean that you can forget about it, it means that it’s just in a different status. It a serious enemy, but you still have to fight it.” And this is where the field figured out something invaluable, something we can all learn from: how to best approach problems whose optimal answers are out of reach. How to relax.

If you want to be a good intuitive Bayesian, if you want to naturally make good predictions, without having to think about what kind of prediction rule is appropriate – you need to protect your priors. Counterintuitively, that might mean turning off the news.

Communication is one of those delightful things that work only in practice; in theory it’s impossible.

Named for Nobel Prize-winning economist William Vickrey, the Vickrey auction, just like the first-price auction, is a “sealed bid” auction process. That is, every participant simply writes down a single number in secret, and the highest bidder wins. However, in a Vickrey auction, the winner ends up paying not the amount of their own bid, but that of the second-place bidder. That is to say, if you bid $25 and I bid $10, you win the item at my price: you only have to pay $10.

A doctor told me about her approach to keeping things. “My kids think I’m whacky, but I put things where I think I’ll need them again later, even if it doesn’t make much sense.” As an example of her system, she told me that she keeps extra vacuum cleaner bags behind the couch in the living room. Behind the couch in the living room? Does that make any sense? It turns out that when the vacuum cleaner is used, it is usually used for the carpet in the living room… When a vacuum cleaner bag gets full and a new one is needed, it’s usually in the living room. And that’s just where the vacuum cleaner bags are.

Perhaps the patron saint of the minimal-context-switching lifestyle is the legendary programmer Donald Knuth. “I do one thing at a time,” he says. “This is what computer scientists call batch processing—the alternative is swapping in and out. I don’t swap in and out.” Knuth isn’t kidding. On January 1, 2014, he embarked on “The TeX Tuneup of 2014,” in which he fixed all of the bugs that had been reported in his TeX typesetting software over the previous six years. His report ends with the cheery sign-off “Stay tuned for The TeX Tuneup of 2021!” Likewise, Knuth has not had an email address since 1990. “Email is a wonderful thing for people whose role in life is to be on top of things. But not for me; my role is to be on the bottom of things. What I do takes long hours of studying and uninterruptible concentration.” He reviews all his postal mail every three months, and all his faxes every six.

Ursula K. Le Guin: No time to spare

Zbierka zamyslení, ktoré Le Guin napísala, keď už mala viac ako 80 rokov. Majú podnadpis: Thinking about what matters a presne o tom sú. Sú napísané trochu voľnejšie ako jej fantasy knihy (The left hand of darkness, The wizard of Earthsea), čo sa týka obsahu miestami dokonca trochu povrchne, ale sú napísané majstrovsky. Pre mňa toto je pani spisovateľka, ktorú by som vydržala čítať veľmi dlho. Pred dvoma rokmi zomrela, takže nové knižky už nebudú, treba ešte pohľadať tie staršie.

The opposite of spare time is, I guess, occupied time. In my case I still don’t know what spare time is because all my time is occupied. It always has been and it is now. It’s occupied by living.
An increasing part of living, at my age, is mere bodily maintenance, which is tiresome. But I cannot find anywhere in my life a time, or a kind of time, that is unoccupied. I am free, but my time is not. My time is fully and vitally occupied with sleep, with daydreaming, with doing business and writing friends and family on email, with reading, with writing poetry, with writing prose, with thinking, with forgetting, with embroidering, with cooking and eating a meal and cleaning up the kitchen, with construing Virgil, with meeting friends, with talking with my husband, with going out to shop for groceries, with walking if I can walk and traveling if we are traveling, with sitting Vipassana sometimes, with watching a movie sometimes, with doing the Eight Precious Chinese exercises when I can, with lying down for an afternoon rest with a volume of Krazy Kat to read and my own slightly crazy cat occupying the region between my upper thighs and mid-calves, where he arranges himself and goes instantly and deeply to sleep. None of this is spare time. I can’t spare it. What is Harvard thinking of? I am going to be eighty-one next week. I have no time to spare.

Writing is a risky business. No guarantees. You have to take the chance. I’m happy to take it. I love taking it. So my stuff gets misread, misunderstood, misinterpreted – so what? If it’s the real stuff, it will survive almost any abuse other than being ignored, disappeared, not read.    
 
Large general questions about meaning can only be answered with generalities, which make me uncomfortable, because it is so hard to be honest when you generalize. If you skip over all details, how can you tell if you’re being honest or not?
 
Maturity is not an out growing but a growing up. Adult is not a dead child but a child who survived.
 
I envy self-confidence even as I dislike it
 
Children have to believe what they are told. Willingness to believe is as necessary to a child as the suckling instinct is to a baby: a child has so much to learn in order to stay alive and in order to be human. 
Specifically, human knowledge is imparted through language, so first we have to learn language, then listen to what we’re told and believe it. Testing the validity of information should always be permitted and is sometimes necessary but may also be dangerous: the little one had better believe without running any tests that the stove burner could burn even when it isn’t red, that if you eat Gramma’s medicine you will be sick, that running out into the street is not a good idea . . . Anyhow, there’s so much to be learned, it can’t all be tested. We really do have to believe what our elders tell us. We can perceive for ourselves, but have very little instinctive knowledge in how to act on our perceptions, and must be shown the basic patterns of how to arrange the world and how to find our way through it. 
Therefore the incalculable value of true information, and the unforgivable wrongness of lying to a child. An adult has the option of not believing. A child, particularly your own child, doesn’t.

Mathematical Foundations for Computer Science… alebo toľko kníh som v aute ešte nemala

Prvá bola Computational Blood Cell Mechanics.

Aj práca na tejto druhej knihe trvala zhruba dva roky (a to nepočítam učenie predmetu, ku ktorému bola napísaná). A tento týždeň som pre ňu bola vo vydavateľstve. Okrem mojich pár výtlačkov som viezla aj skoro všetky ostatné. Dúfam, že sa z nich čo najviac dostane medzi študentov a študentky. 

Martin M. Šimečka: Medzi Slovákmi

Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo ako som sa stal vlastencom

Útla knižočka. Veľmi čitateľná a zaujímavá (aspoň) na dvoch úrovniach. Jednak z pohľadu česko-slovenských reálií a potom z filozofického pohľadu na to, aké sú motívy ľudí aj ako jednotlivcov aj ako národa. Trochu mi škrípal koniec. Bol príliš romantický a jednoduchší, než by si aktuálne dianie zaslúžilo. (Knižka vyšla v roku 2017, takže to môže byť čiastočné vysvetlenie.) Ale aj tak silno odporúčam.

To, čo nazývam ľahostajnosťou voči spoločnosti sa často ukrýva za zdanlivú pokoru: ja predsa nie som lepší než iní a ten, kto si osobuje právo vstupovať do svedomia národa, je arogantný povýšenec. (Tento argument som často počúval na adresu disidentov.)

To je však typické pre slovenské nepochopenie spoločenskej roly elít – od tých intelektuálnych cez ekonomické až po politické. Sú totiž privilegované svojím postavením, ale to ich zároveň zaväzuje k postojom, ktoré si občas vyžadujú odvahu. Slovenskí spisovatelia ju v čase normalizácie nenašli, lebo spoločnosť im za to nestála.

Slovenskí komunisti to možno mysleli dobre, ale záchranou slovenskej elity ju zároveň prizvali k tomu, aby sa aspoň na čiastočný úväzok podieľala na normalizácii. Slovenskej spoločnosti, ktorá sa k tejto dohode ako celok ochotne pridala, tak už nemal kto povedať, že to nie je správne.

Dnes sa javí absurdné, že referendum nebolo vypísané, ale Mečiar a Klaus vedeli, že by ich jeho výsledok dostal do pasce. Neviem, či mám obdivovať ich vtedajšiu odvahu, alebo žasnúť nad ich drzosťou, ale naozaj sa im podarilo rozdeliť štát napriek tomu, že voličom tento plán pred voľbami v júni toho roku zatajili. 

Tri magické knižky na dovolenku

Jednu som mala so sebou papierovo: Ursula K. Le Guin: The Earthsea Quartet. V podstate je to sága rozdelená do štyroch kníh (A wizard of Earthsea, Tombs of Atuan, The farthest shore, Tehanu), ktoré sa dajú čítať aj samostatne a ja som dve z nich už kedysi aj mala otvorené, ale teraz som si ich prečítala všetky spolu.  

Treba ich čítať v origináli alebo v nejakom naozaj dobrom preklade, lebo viackrát som sa pristihla, ako si hovorím, že toto by sa teda ťažko dávalo do iného jazyka tak, aby to ostalo rovnako pôsobivé. Nie je to ľahké čítanie… niekedy smutné, miestami temné, celé filozofické, vyžaduje trpezlivosť a stojí za to. Ursula Le Guin vie písať. (Pre záujemcov, ešte ďalšie, trochu ľahšie, odporúčania: The left hand of darknessWild girls, Those who walk from Omelas…)

A kedysi raz niekto o týchto knihách povedal, že pomôže si ich prečítať, keď sa neviete vyrovnať s tým, že vám niekto blízky zomrel. Ak budete v takej situácii, prečítajte. Pomôže.  

It is very hard for evil to take hold of the unconsenting soul.

To light a candle is to cast a shadow… 

Was I to join them therefore? To let their acts rule my own? I will not make their choices for them, nor will I let them make mine for me.

As a child in Atuan, Tenar had learned how to learn. As a stranger in Gont, she had found that people liked to teach. She had learned to be taught and so to be accepted, her foreignness forgotten.

‘Will you be about the house?’ she asked him, across some distance. ‘Therru’s asleep. I want to walk a little.’
‘Yes. Go on,’ he said, and she went on, pondering at the indifference of a man towards exigencies that ruled a woman: that someone must be not far from a sleeping child, that one’s freedom meant another’s unfreedom unless some ever-changing, moving balance were reached, like a balance of a body moving forward, as she did now on two legs, first one then the other, in the practice of that remarkable art, walking…

‘How she’s changing!’ she said. ‘I can’t keep up with her. I’m old to be bringing up a child. And she… She obeys me, but only because she wants to.’
‘It’s the only justification for obedience,’ Ged observed.

Keď som dočítala Zememorie, tak som sa pustila do knižky, ktorú mala na dovolenke Kika: Kelly Barnhill: Dievča, ktoré pilo mesačný svit. Prvá polovica výborná, druhá sa dala spraviť aj lepšie. 

Každý rok ľudia v Protektoráte obetujú jedného novorodenca čarodejnici, ktorá žije hlboko v lesoch. Už od nepamäti vedia, že len tak ochránia svoje mesto pred jej čarami. Lenže čarodejnica Xan vôbec nie je zlá. Naopak, o opustené dieťa sa postará, nakŕmi ho hviezdnym svitom a nájde mu novú, milujúcu rodinu na opačnej strane lesa. Raz však omylom nakŕmi malé dievčatko mesačným svitom a tomu potom začne v žilách kolovať mágia. Xan sa rozhodne, že dievčatko vychová sama. Dá mu meno Luna a jeho čarovné schopnosti uzamkne do času, keď bude mať trinásť rokov. Lenže s blížiacimi sa trinástymi narodeninami sa kúzla začínajú drať na povrch. Nad lesom sa zlietajú obrovské kŕdle desivých vtákov, pod zemou sa prebúdza sopka a les obchádza žena so srdcom tigra. Z Protektorátu mieri do lesa muž, ktorý je rozhodnutý zabiť čarodejnicu. Čoskoro bude musieť Luna chrániť tých, ktorí doteraz chránili ju. A postaviť sa proti skutočnému zlu…

A potom ešte elektronicky tento cantos: Dan Simmons: Hyperion. Písané v duchu Canterburských poviedok, je to šesť príbehov, ktoré si rozprávajú siedmi spolupútnici. Príbehy sú rozmanité a (pre mňa okrem jedného) zaujímavé, ale nie je to kniha, ku ktorej by som sa ešte chcela vrátiť.  

After fifty-five years of dedicating his life and work to the story of ethical systems, Sol Weintraub had come to a single, unshakable conclusion: any allegiance to a deity or concept or universal principle which put obedience above decent behavior toward an innocent human being was evil.

Prison always has been a good place for writers, killing, as it does, the twin demons of mobility and diversion

I would welcome some glimmer of understanding but, failing that, working on the puzzle will suffice.
 
indicators of true giftedness in a young person: structured curiosity, empathy for others, compassion, and a fierce sense of fair play
 
[as she was getting younger] language was the hardest for him. Her vocabulary loss was like the burning of a bridge between them, the severing of a final line of hope
 
He told me what it was like to be a poet obsessed with perfection, far harsher toward his own efforts than even the most vicious critic. And the critics were vicious
 
It was hard to describe, but I’d seen rooms full of more important personages rearrange themselves to orbit around personalities like his

It no longer matters who consider themselves the masters of events. Events no longer obey their masters.