Wonder women

Wonder Women od Sam Maggs 

Táto kniha je skôr pre Kiku, keď raz začne poriadne čítať po anglicky, ale ja som si ju celkom s radosťou preletela. Sú to kid-friendly krátke životopisy 25 žien (plus spomína zhruba 25 ďalších), ktoré boli vedkyne, lekárky, špiónky, vynálezkyne a cestovateľky. Zaujímavé na tom je, že som z nich poznala len dve a Marie Skłodowska Curie, Rosalind Franklin alebo Jocelyn Bell Burnell sa na hlavný zoznam ani dostali. Výborné je aj to, že aj keď biele európanky alebo američanky prevažujú, slušné zastúpanie majú aj iné farby pleti a iné krajiny. 

Annie Smith Peck: A woman who has done good work in the scholastic world doesn’t like to be called a good woman scholar. Call her a good scholar and let it go at that… I have climbed 1,500 feet higher than any man in the United States. Don’t call me a woman mountain climber.

Jedna téma sa v knihe objavuje opakovane – ženy, ktorých objavy boli pripísané mužom:

But since Lise was exiled from Germany, Otto published their findings and Lise’s theory in the journal Nature – without giving Lise credit… Then in 1944, despite Lise having coined the term nuclear fission in her own Nature article in 1939, Otto won the Nobel Prize in chemistry for the discovery… Although his 1946 Nobel lecture did mention Lise five times, most people assumed she was merely Otto’s junior assistant, a misconception that he seems to have done nothing to correct.  

Je výborné, že aj takéto knihy vychádzajú. Representation matters. 

The Gene, An Intimate History

Od tohto pána som pred dvoma rokmi čítala “životopis” rakoviny – knižku Emperor of all maladies. Natoľko sa mi páčila, že keď som zistila, že napísal ďlašiu knihu, tak som ju tiež kúpila. A nesklamal. Táto kniha je o génoch, o tom, čo si ľudia o nich kedysi mysleli, čo a ako sa o nich dodnes zistilo, filozofovanie o tom, prečo je to jeden z najnebezpečnejších a zároveň najúžasnejších objavov a nakuknutie do možnej budúcnosti. 

Pár úryvkov na zamyslenie a na namotanie sa:

Consider the genesis of a single-celled embryo produced by the fertilization of an egg by a sperm. The genetic material of this embryo comes from two sources: paternal genes (from sperm) and maternal genes (from eggs). But the cellular material of the embryo comes exclusively from the egg; the sperm is no more than a glorified delivery vehicle for male DNA—a genome equipped with a hyperactive tail. Aside from proteins, ribosomes, nutrients, and membranes, the egg also supplies the embryo with specialized structures called mitochondria. These mitochondria are the energy-producing factories of the cell; they are so anatomically discrete and so specialized in their function that cell biologists call them “organelles”—i.e., mini-organs resident within cells. Mitochondria, recall, carry a small, independent genome that resides within the mitochondrion itself—not in the cell’s nucleus, where the twenty-three pairs of chromosomes (and the 21,000-odd human genes) can be found. The exclusively female origin of all the mitochondria in an embryo has an important consequence. All humans—male or female—must have inherited their mitochondria from their mothers, who inherited their mitochondria from their mothers, and so forth, in an unbroken line of female ancestry stretching indefinitely into the past. (A woman also carries the mitochondrial genomes of all her future descendants in her cells; ironically, if there is such a thing as a “homunculus,” then it is exclusively female in origin—technically, a “femunculus”?) Now imagine an ancient tribe of two hundred women, each of whom bears one child. If the child happens to be a daughter, the woman dutifully passes her mitochondria to the next generation, and, through her daughter’s daughter, to a third generation. But if she has only a son and no daughter, the woman’s mitochondrial lineage wanders into a genetic blind alley and becomes extinct (since sperm do not pass their mitochondria to the embryo, sons cannot pass their mitochondrial genomes to their children). Over the course of the tribe’s evolution, tens of thousands of such mitochondrial lineages will land on lineal dead ends by chance, and be snuffed out. And here is the crux: if the founding population of a species is small enough, and if enough time has passed, the number of surviving maternal lineages will keep shrinking, and shrinking further, until only a few are left. If half of the two hundred women in our tribe have sons, and only sons, then one hundred mitochondrial lineages will dash against the glass pane of male-only heredity and vanish in the next generation. Another half will dead-end into male children in the second generation, and so forth. By the end of several generations, all the descendants of the tribe, male or female, might track their mitochondrial ancestry to just a few women. For modern humans, that number has reached one: each of us can trace our mitochondrial lineage to a single human female who existed in Africa about two hundred thousand years ago. She is the common mother of our species. We do not know what she looked like, although her closest modern-day relatives are women of the San tribe from Botswana or Namibia. I find the idea of such a founding mother endlessly mesmerizing. In human genetics, she is known by a beautiful name — Mitochondrial Eve.

… the largest “negative eugenics” project in human history was not the systemic extermination of Jews in Nazi Germany or Austria in the 1930s. That ghastly distinction falls on India and China, where more than 10 million female children are missing from adulthood because of infanticide, abortion, and neglect of female children.

McKusick’s belief in this paradigm – the focus on disability rather than abnormalcy – was actualized in the treatment of patients in his clinic. Patients with dwarfism, for instance, were treated by an interdisciplinary team of genetic counselors, neurologists, orthopedic surgeons, nurses, and psychiatrists trained to focus on specific disabilities of persons with short stature. Surgical interventions were reserved to correct specific deformities as they arose. The goal was not to restore “normalcy” – but vitality, joy, and function. […] And here too “fitness” could not be judged in absolutes. Rather the lack of fitness – illness in colloquial terms – was defined by the relative mismatch between an organism and environment.

Knižné dilemy

Hmm. 

Martinus mával (rozumej posledné dva roky mal) v rámci mesiaca knihy knižné šifry. Bolo to veľmi fajn, ale neviem, či už došli knihy, alebo prišiel čas na zmenu, tento rok je každý marcový pracovný deň (okrem prvých pár) jedna knižná dilema. A ja že dobre, zapojím sa…

Teraz malá odbočka… ja som veľká fanynka Martinusu. A občasná zákazníčka. A ešte aj členka krajskej komisie matematickej olympiády. Zajtra nám v Žiline začína celoštátne kolo kategórie A, a keď sme rozmýšľali o cenách pre víťazov, tak som oslovila Martinus (na všeobecnej adrese info@martinus.sk) s prosbou. Boli úžasní, blesková priateľská reakcia, mohla som si vybrať, či priamo knihy alebo darčekové poukážky, či má byť darovacia zmluva na mňa alebo na unvierzitu… mladí matematici a matematičky budú mať čo čítať. A ja som ešte väčšia fanynka. Ďakujeme.

Ale tie knižné dilemy? Prečo takto?

Z tých 15tich doterajších, tri neboli o žiadnych postavách (či sa môže čítať vo vani? či je ok, písať ďalšie diely po smrti pôvodného autora? a zvieracia farma vs veľký brat?) 9 bolo o chlapských postavách a iba 3 boli o ženských postavách. A nielenže ich bolo málo, ale aké to boli dilemy? Či si Hermiona mala vybrať Rona alebo Harryho? Či si Deanerys má vybrať Tyriona alebo Jona? A či si Ana má alebo nemá vybrať Christiana? 

Naozaj tie ženské postavy nič zaujímavé nerobia? Neponúkajú žiadne iné “čo by bolo keby?” To najzaujímavejšie na nich je, či a akého chlapa si vyberú? 

Ja sa už ani nerozčuľujem, len som sklamaná. Veď tu netreba veľa a dá sa to robiť o kusisko lepšie. 

Svetlo, ktoré nevidíme

All the light we cannot see, napísal Anthony Doerr

Francúzsko, II. svetová vojna, slepé dievča, ktoré ušlo s otcom z Paríža, nemecký chlapec, ktorý vie opravovať rádiá… a úžasne napísaný príbeh. Ono je to vpodstate obrázková kniha, aj keď v nej žiadne obrázky nakreslené nie sú (ale nájdu sa vzorce!). Akoby svet popísaný pre Marie-Laure, ktorá oslepla, keď mala šesť rokov. Dve rozkúskované predčasne ukončené detstvá, ktoré sa prelínajú a na konci do seba zapadnú ako skladačka. A nie, nie je to love story, je to príbeh o tom, ako sa ľudia snažia byť dobrí aj vo svete, ktorý nedáva zmysel.  

He thinks of the old broken miners he’d see in Zollverein, sitting in chairs or on crates, not moving for hours, waiting to die. To men like that, time was a surfeit, a barrel they watched slowly drain. When really, he thinks, it’s a glowing puddle you carry in your hands; you should spend all your energy protecting it. Fighting for it. Working so hard not to spill one single drop.

What is blindness? Where there should be a wall, her hands find nothing. Where there should be nothing, a table leg gouges her shin. Cars growl in the streets; leaves whisper in the sky; blood rustles through her inner ears.

Time is a slippery thing: lose hold of it once, and its string might sail out of your hands forever.

Veľmi sa mi páčila.

The Tipping Point

alebo Bod zlomu od Malcolma Gladwella

The tipping point is that magic moment when an idea, trend, or social behavior crosses a threshold, tips, and spreads like wildfire… Look at the world around you. It may seem like an immovable, implacable place. It is not. With the slightest push—in just the right place—it can be tipped.

A study at the University of Utah found that if you ask someone why he is friendly with someone else, he’ll say it is because he and his friend share similar attitudes. But if you actually quiz the two of them on their attitudes, you’ll find out that what they actually share is similar activities. We’re friends with the people we do things with, as much as we are with the people we resemble. We don’t seek out friends, in other words. We associate with the people who occupy the same small, physical spaces that we do.

Six degrees of separation doesn’t mean that everyone is linked to everyone else in just six steps. In the six degrees of separation, not all degrees are equal. It means that a very small number of people are linked to everyone else in a few steps, and the rest of us are linked to the world through those special few.

A preto, keď chceme rozšíriť nejakú (myšlienkovú) epidémiu, treba nájsť tých ľudí, ktorí sú v šírení vedome, či nevedome lepší ako ostatní, myšlienku treba správne podať a zaručiť, aby bola “lepkavá”. Ľahko sa to povie, ale oveľa ťažšie urobí. V knihe ukazujú aj kopu príkladov, mňa naviac zaujali tie o znižovaní kriminality v metre v New Yorku a o učení škôlkárov, ale nedávajú podrobný návod, pretože to sa samozrejme nedá. Kniha však určite stojí za prečítanie. Štyri hviezdičky z piatich.

The Emperor’s Soul

V pondelok nám začína semester a vidím to tak, že do vianoc zase nič neprečítam. Tak som sa teraz ešte nechala zlákať krátkou knižkou od Brandona Sandersona. Jeho poviedka v zbierke Nebezpečné ženy sa mi páčila najviac, tak som si povedala, že si nájdem od neho ešte niečo iné. Natrafila som na Emperor’s Soul a za dva večery som si ju dokonale vychutnala.

There was rarely an obvious branching point in a person’s life. People changed slowly, over time. You didn’t take one step, then find yourself in a completely new location. You first took a little step off a path to avoid some rocks. For a while, you walked alongside the path, but then you wandered out a little way to step on softer soil. Then you stopped paying attention as you drifted farther and farther away. Finally, you found yourself in the wrong city, wondering why the signs on the roadway hadn’t led you better.

Zaklínač

Včera pri rozjímaní o nebezpečných ženách mi došlo, že som vlastne toto leto čítala jednu feminist-friedly fantasy ságu od poľského autora Andrzeja Sapkowského:

Ciri (obrázok

Ciri (obrázok odtiaľto)

Zaklínač III. – Krev elfu
Zaklínač IV. – Čas opovržení
Zaklínač V. – Křest ohněm
Zaklínač VI. – Věž vlaštovky
Zaklínač VII. – Paní jezera

Áno, naozaj to začína treťou knihou. Prvé dve sú knihy poviedok o Geraltovi, ktoré ku samotnej ságe netreba. A celkom sa teším, ako sa k nim na vianoce alebo niekedy budúci rok vrátim. Ale po dočítaní piatej/siedmej knihy som už mala pocit, že si potrebujem zase chvíľu čítať niečo iné (lebo toho bolo veľa v krátkom čase, nie že by som toho mala plné zuby).

Ale postavy sú veľmi “ľudské” (aj keď samozrejme nie všetci sú ľudia). Robia chyby a niektorí sa z nich aj poučia. Vyvíjajú sa, nechýba im zmysel pre humor… naozaj dobré čítanie, ktoré by bolo takmer dokonalé, keby tam bolo menej násilia a brutality.

Nebezpečné ženy

Túto knihu som si kúpila, pretože sľubovala, že

bola poňatá ako multižánrová antológia, v ktorej sa miešajú všetky možné druhy fikcie a tak […] požiadali autorov všetkých možných žánrov – sci-fi, fantasy, mystery, historického hororu, paranormálnej romance, mužov i ženy – aby sa s témou “nebezpečné ženy” vysporiadali každý po svojom. … Nenájdete tu žiadne neštastné obete, ktoré stonajú strachom zatiaľčo mužský hrdina bojuje s monštrom…

Ale očakávala som viac ako som dostala. Každá antológia má lepšie a horšie kúsky, to asi čitateľov neprekvapí. Tu som však mala pocit, že niektorí autori a autorky nepochopili zadanie. Napríklad poviedka Zápas s Ježišom, ktorá je celá o troch chlapoch. Áno, je tam jedna femme fatale, ktorá takmer neprehovorí a o ktorú sa dvaja z nich bijú, ale o nej sa na 27 stranách dozvieme menej ako o ktoromkoľvek z tých troch.

nebezpecne2Alebo Panici od Diany Gabaldon. Áno to je tá, ktorá napísala Outlander, a aj teraz si vybrala tie isté reálie a postavy. Má k dispozícii hlavnú hrdinku Claire, o ktorej mohla napísať nejakú vedľajšiu story. Alebo sme sa mohli dozvedieť viac o malej a silnej  Jane, ktorá takto hovorila o tehotenstve. Ale nie, čítame o dvoch chlapoch a ich problémoch…

G. R. R. Martin sa tiež mohol trochu viac posnažiť. Do svojej novely Princezná a kráľovná napchal toľko postáv a miest, že by vystačili aj na rozsiahlejší román, ale kráľovná nie je vôbec akčná a princezná síce trochu áno, ale pri tom výpočte všetkých ostatných udalostí to akosi zaniká.

Takže snaha sa cení, ale hromadne sa chváliť nedá. Individuálne si to však zaslúži Brandon Sanderson (ktorý písal o silnej žene Vin aj vo svojej výbornej trilógii Mistborn). Tu je to poviedka Tiene pre Silence v lesoch pekla. Na malom kúsku nás nenálsilne ale veľmi chytľavo vovedie do úplne iného sveta, kde staršia hrdinka používa striebro na boj s tieňmi. (Zaujímavé, že v Mistborn knihách je práve striebro na rozdiel od ostatných kovov nanič.)

Feministické sci-fi a fantasy (alebo aspoň feminist-friendly) je naozaj zriedkavý tovar.

Checklist manifesto

checklistAtul Gawande: Checklist Manifesto: How to Get Things Right (moja knižka dokonca s autogramom autora)

Tak takto. To, že som divná sme vedeli. Ale že až natoľko, že budem čítať knihu o kontrolných(?) zoznamoch(!)… to neviem, či sme vedeli. A hmm… celkom sa mi to páčilo(?!).

Ono ale povedzme si rovno: nejako veľa času tejto knihe venovať netreba (jedno nedeľné popoludnie)… predsalen, koľko sa dá napísať o zoznamoch? Ale pointa je, že Gawande vás dokáže presvedčiť, ako veľmi môžu byť zoznamy užitočné. Nie preto, že by na nich boli veci, ktoré nevieme, ale preto, že robíme komplexné veci a zabúdame. Pre pilotov sú napríklad takéto zoznamy užitočné pred odletom, pre chirurgov pred operáciou (na príprave tohto operačného sa Gawande podieľal):

Checklist distilled down to 19 steps, 7 before anesthesia, 7 after anesthesia, and 5 after the procedure/operation… Checklist was then tested using limited WHO budget with baseline collected beforehand at 4 major developing world and 4 developed world hospitals. In implementation, they were careful not to force usage… Major complications for surgical patients fell by 36 percent after introduction, deaths fell by 47 percent.

Zúčastnení sa z checklistu nedozvedeli nové veci, ale menej sa zabúdalo a vyjasnili sa nejasnosti. Veľmi fascinujúce, ako môže mať takáto “nemedicínska” intervencia, taký veľký dopad. Odvtedy tento zoznam prijalo aj niekoľko krajín do svojich zdravotníckych smerníc.

Človeka samozrejme napadne, kde inde by sa dali takéto zoznamy použiť a ja som sa hneď nechala aj inšpirovať a začala vyrábať checklist na niečo, v čom sa opakovane mýlim v práci. Nemám síce zozbierané exaktné “before” dáta, ale aspoň pocitovo vyskúšam, či bude nejaký rozdiel.

Od tohto pána, ktorého som stretla aj osobne, som ešte kedysi dávnejšie čítala aj knihu Better a tá bola tiež celkom zaujímavá.

My brilliant friend

Ferrante1Z času na čas sa zjaví kniha, ktorá je iná ako ostatné. Vtiahne a pohltí. Ani nie preto, že by bola tak napínavá, že sa od nej nedá odtrhnúť, ale preto, že je… Ja ani neviem vlastne povedať, čím to je. Nie je to príliš poetické, ale ani suchá próza. Nie sú to občasné úžasné momenty, je to len plynulé, také postupné čítanie, nepostrehnete, kedy vás to dostane, ale zrazu len zistíte, že už vás drží a už ani veľmi nazáleží na tom, čo sa bude diať, len to chcete čítať ďalej, lebo máte pocit, že to je naozaj, že vidíte, ako tí ľudia žijú, akí sú.

Ľutujem akurát, že ju neviem čítať v origináli, myslím, že by mohla byť ešte lepšia. Vyzerá, že autorka, Elena Ferrante, je Talianka, aj keď sa nevie s istotou, kto to je – píše pod pseudonymom. Kniha My brilliant friend je prvá zo štyroch a je o dvoch priateľkách, ktoré spolu vyrastajú v 50-tych rokoch v chudobnej Neapolskej štvrti. Je napísaná z pohľadu Eleny, jednej z nich. Elena je akési zemnenie, niečo obyčajné, na čo sa dá spoľahnúť. Jej očami sa pozeráme na svet a na Lilu, živel, ktorý na jednej strane láka, ako lampa nočné motýle ale na druhej trochu desí.

What did she have in mind? She had to know that she was setting in motion an earthquake worse than when she threw the ink-soaked bits of paper. And yet it might be that she wasn’t aiming at anything precise. She was like that, she threw things off balance just to see if she could put them back in some other way.

Teraz čítam druhý diel a som veľmi rada, že ma čakajú ešte ďalšie dva.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...