Veľká noc v Mníchove

Boli sme navštíviť švagrovcov a bolo parádne. Akurát neviem, čím to je, vždy keď sme u nich, tak je nanič počasie. Už nás podozrievajú, že si to nosíme so sebou. Jeden deň sme zvolili indoor program – Deutches Museum. Aj keď to názov veľmi nenaznačuje, je to vedecko-technické interaktívne múzeum s kopou aktivít pre deti. Myslím, že sme nestihli pozrieť ani tretinu, takže pokojne môžeme ísť ešte párkrát. 

Do centra vláčikom:

Kika kormidluje loď:

pilotuje lietadlo:

Kubo skúma, aký je rozdiel medzi priamočiarym a krútivým pohybom:

Veľmi ho zaujalo Newtonove kyvadlo:

Kika pozoruje chromozómy v bunkovom jadre (Kuba bolo treba prehovárať, aby do bunky vôbec vošiel):

Ale zato hrať sa so zrkadlami, farebnými filtrami a hranolmi lámať svetlo vydržal asi 20 minút:

Výborné. Keď je škaredo, treba nabaliť jedlo a vybrať sa tam na celý deň. 

No a na tomto mieste treba niečo povedať o nemeckých detských ihriskách. Ja som ich obdivovala, už keď sme na jedno zavítali pred štyrmi rokmi. Oproti tým strašne bezpečným americkým, sa s tým tie nemecké nepárajú. Kika ide po lane 3 metre nad zemou, rukami sa drží dvoch ďalších lán vo výške svojho pása, pod ňou štrk. Potom sa jej šmykne, rukami sa stále drží tých dvoch a my ďaleko… Zvládla to, ale ja som ešte hodnú chvíľu predýchavala. 

A ukázalo sa, že je menší problém vyliezť do rôznych domčekov, ako spúšťať sa potom dole. Do jedného som za zaseknutým Kubom musela vyliezť aj ja a nabrať odvahu, aby som sa s ním v klíne potom šupla do diery v podlahe, ktorá začínala zvislo dolu. Myslela som pri tom na Alicu ako padá do králičej nory. 

V tomto je zaujímavé, akí sú Kika s Kubom odlišní. Kika tú kritickú šmýkačku zvládla sama. Ale srnky, tie sú u Kiky presne na polceste medzi hrozným strašidlom a niečím, čoho sa neskutočne túži dotknúť. Kubo si v pohode nechá olizovať ruku.

V tomto parku sa zvieratá (okrem vlkov a podobných) môžu aj kŕmiť…

ps Vďaka Ajke za vonkajšie fotky. V tieto dni som ja akosi nebola schopná si zobrať aj telefón, keď sme išli niekam von. 

ps2 Sushi 3x za 6 dní… to sa nám ešte asi nestalo. Všetci štyria sme si pochvaľovali. 

Chata pod Suchým

V sobotu bolo krásne a my sme sa vybrali posúvať limity. Na Chatu pod Grúňom naše malé nohy docupkajú celkom v pohode, tak sme išli skúsiť inú chatu. Začínali sme pod Strečnom a odtiaľ 8km do kopca. Kubo fičal na tvarohových koláčoch a bol kus pred nami. A ja povzbudzujúc Kiku som spomínala na to, ako som pred skoro dvadsiatimi rokmi touto cestou ja ledva vyšla (vďaka tomu, že ma povzbudzovala kamarátka).

Prišli sme akurát na obed a porcie mali riadne a chutné, takže aj Kika si pochvaľovala. Potom sme poobdivovali jesienky, pofotili (Cha! Už mám dokonca aj s Mišom spoločné fotky!) a 8km naspäť. Kubo sa nechal zlákať poslednými zvyškami snehu po ceste, Kika nie – tá radšej skúšala všetky potôčiky, že či majú studenú vodu (predsalen, bol prvý apríl, takže jeden nikdy nevie…).

Akurát koniec bol ťažký. Kike sa spravili otlaky na pätách a keď ona nie je happy, tak nikto nie je happy. Ale dobojovala, v aute sa hneď vyzula, zalomila a hore schodmi doma ju už Mišo vyniesol. 

Dobre vedieť, že takéto už zvládame. Niekedy časom to skúsime z druhej strany (po hrebeni zo Snilovského sedla), na chate prespíme a zgúľame sa do Strečna. 

ps Z týchto fotiek som ja fotila iba päť. Jednu cvakla Kika, jednu Kubo a ostatné moja teta Dana. Ďakujem.

Let’s adjust your altitude a bit, my love

Včera to tak nejak vyšlo, že sme boli cely deň zavretí, takže dnes sme sa skutočne potrebovali kvalitne vyvenčiť. A Kika tak svojsky kikovsky zahlásila, že ona nikam nejde a už vôbec nie lyžovať. Tak som nabalila čučoriedkovú bublaninu a sľúbila, že bude môcť fotiť. Miša sme nechali doma učiť sa, Kubo lyžoval na Dedovke s mojím otcom, ja s Kikou sme sa s nimi vyviezli prvú jazdu lanovkou (sezónne lístky sme túto zimu vylyžovali dobre, takže mi až tak nevadilo, že dnes lyžovať nebudem) a pobrali sme sa po hrebeni na Veľkú Raču. 

Zo začiatku sa to samozrejme nezaobišlo bez šomrania, ale kým sme niečo videli, tak v lese bolo tak rozprávkovo krásne, že aj Kika musela uznať, že sa oplatilo ísť. 

Táto tabuľa nás zmiatla, lebo asi nebola umiestnená úplne tam, kde mala byť a podľa nej sme boli k vrcholu bližšie než v skutočnosti. Vedľajší efekt však bol zase o kúsok zlepšená morálka.

Tieto dve fotky už sú na hraniciach s Poľskom. Nebolo vidno vôbec nič a Kika zahlásila, že v tom Poľsku teda majú oveľa väčšiu zimu ako u nás. Aj do vrcholovej knihy sme napísali, že riadna kosa.

Nečakali sme na skialpinistov a spravili sme si selfie.

A potom šup, šup dole na čaj a zraz s našimi dvoma lyžiarmi. 

Tá hodina hore po hrebeni bola akurát a jediné, čo by tento výlet vylepšilo by bolo slniečko a výhľad na vrchole.

Silvester 2016

Silvesterovali sme pri Prahe. Žiadne veľké oslavy, ale príjemný čas s rodinou.

V Prahe samotnej sme našli Kráľovstvo železníc. Je to výstava modelov vláčikov, ale aj kadečoho iného – lega, starých hračiek, igráčikov (tých boli strašné kvantá a Kika medzi nimi zbadala aj toho jediného, ktorého máme doma). Decká si zašoférovali električku, autobus aj vláčik. Dá sa tam stráviť (pre milovníkov vláčikov aj bez detí) kopa času a to ešte exponáty nie sú kompletné.

Vyzimiť sme sa potom išli na Karlov most, kde sme trochu pomocou starého chleba rozlietali miestnu populáciu čajok. A na druhý deň k Labe, kde sme pre zmenu kŕmili nutrie. (Tie by som asi ale bez varovania stretnúť nechcela).

Na nový rok návrat domov. Tam nás privítali zamrznuté vodovody, ale to už je iný príbeh…

Na Chatu na Grúni sa chodí pravidelne

Tentokrát bola zimná prechádzka ako bodka za semestrom v rámci doktorandského predmetu Matematické princípy informatiky, na ktorom sme čítali knihu Artificial Intelligence. Nesvietilo slniečko, ale cencúľov bolo po ceste dosť a obed na chate fajn, takže decká si to užili. (Kubo dokonca vydržal so šmýkaním sa po zadku až na cestu naspäť, po tom, čo videl, ako to robia dospeláci…)

Cesta tam, odkiaľ je Kremžská horčica…

… a zase naspäť.

Tento semester som nebola na žiadnej konferencii, ale po workshope na Inštitúte výpočtovej fyziky som bola navštíviť spolupracovníkov na Danube University Krems (a popri tom aj biologické laboratórium, ktoré tam majú).

Na zemi pred budovou boli mozajky z malinkých kamienkov, ktoré vyzerali, akoby niekto sušil koberce. Každý iný, spolu skoro 20, niektoré na asfalte, niektoré na tráve… pekná dekorácia.

img_1071

Pozerali sme, ako sa vyrábajú mikrofluidické zariadenia:

img_1079

A potom sme cez jedno aj pustili krv:

img_1085

a pozorovali ako tečie:
img_3323

Okrem mikrofluidiky sa jeden z našich spolupracovníkov venuje aj kombinácii magnetizmu a tokov a ukazoval nám prototyp šetrnej krvnej pumpy a dostali sme aj prehliadku biologického labáku:

img_3355

Ešte večera v tradičnom miestnom heuriger.

dav

Zaujímavých pár dní, len cesta komplikovaná (4 vlaky, 6 hodín… autom sme ísť nemohli z administratívnych dôvodov) a najbližšie sa stretneme na workshope vo Vrátnej.

Inštitút výpočtovej fyziky

Pred dvoma týždňami som bola na workshope v Štutgarte. Konal sa na Institute of Computational Physics, ale bolo veľmi zábavné sledovať, ako sa títo počítačoví fyzici zabávajú experimentami. Skúšali sme, ako funguje hydrogel, vyrábali a tekutým dusíkom chladili zmrzlinu…

img_1020

Bolo veľmi dobre, urobili sme s kolegom a s veľkou pomocou jedného slepého(!) programátora aj kus roboty, ale teda… dámy na Inštitúte sedeli len v administratívnych kanceláriách, WC pre dámy sú 2ks, pre pánov 4, na večeri pre ESPResSo developerov bolo 16 chlapov a ja…

Výlet s deťmi: Štefanová -> Medziholie -> Zázrivá

Počas dvadsiatich rokov dekanovania profesora Matiaška na našej fakulte nebolo dekanské voľno. (Samozrejme, že sa to neobišlo bez vtipov typu “Aby naši študenti nestihli zatiaľ vyštudovať inú fakultu”.) O to väčšie bolo prekvapenie, keď v prvý rok pôsobenia nového dekana prišiel e-mail s predmetom dekanské voľno. A prerástlo do pobavenia alebo krútenia hlavou, keď vysvitlo, že je udelené na sobotu. To bolo pred dvoma rokmi a odvtedy sa z toho stala jesenná tradícia. Takže dnes sme mali po tretíkrát na FRIčke dekanské voľno.

Išla som aj s deťmi a zhodnotiac naše sily, sme z Medziholia nešli s ostatnými na Osnicu ale rovno do Zázrivej. Výlet fajn, okrem úvodnej krízy, ktorú mala Kika, keď bolo treba šlapať blatom do kopca. Ale keď sme narazili na sneh, nálada sa rýchlo vylepšila. Padali obaja ako hnilé hrušky (aj do blata aj do snehu), ale odšlapali skoro 14 km (hovorí telefón). Zajtra to vidím na lenivú nedeľu.

Aj tak je to divné, že minulý víkend sme ešte nie ďaleko odtiaľ (v Oravskej Lesnej, do ktorej je to vzdušnou čiarou asi 15km a 200 výškových metrov dolu) behali po vonku v krátkych rukávoch a bosých nohách v sandálach) a teraz termoprádlo, rukavice a miestami 20cm snehu.

img_0999

img_1002

img_1004

img_1005

img_1006

Ešte časom pridám aj spoločnú fotku, keď sa ku mne dostane…

Veľký Rozsutec

Deti si užívajú posledný týždeň prázdnin u starých rodičov a my s Mišom sme sa včera vybrali na Veľký Rozsutec (z Bieleho Potoka cez Jánošíkove diery). V Dolných dierach sme sa čudovali, že zmizol jediný dlhý rebrík, ktorý tam ešte bol po tom, čo začali prerábať chodník (teraz sú namiesto neho malé schodíky a dlhá plošina, takže Dolné diery, sú celé “baby-friendly”). A v horných (zatiaľ neprerobených) sme sa čudovali, ako sme ich minulý rok zvládli aj s deťmi. Cez Tesnú Rizňu potom do sedla a odtiaľ po červenej na Veľký Rozsutec.

Toto je dobrá túra na horúce leto, lebo okrem posledného úseku je celá v tieni a aj tak je zaujímavá (tiesňavy, rebríky a reťaze) a keď už je človek na slnku, tak má parádne výhľady. Tie naše boli trošku zahmlené, lebo opar sa pomaly zbieral a kým sme sa vrátili do sedla, tak zhustol natoľko, že už sme sa vykašľali na Malý Rozsutec (na štvrtej fotke) a išli za hrmenia dolu. Pršiplášte sme síce na chvíľu vytiahli, ale na to, ako sa škaredilo, sme obišli veľmi naľahko.

Ale ukázalo sa, že už sme zleniveli. Takýto veľký výlet sme už dávno nespravili, keďže chodievame na menšie s deťmi a na konci sme veru mali dosť. Budeme musieť potrénovať…

Matematický tábor Sezam

Keď sme sa vrátili z Malajzie, tak sme sa doma akurát oprali a prebalili a hneď na druhý deň išli do Fačkovského sedla na letný tábor Sezamu. S programom sme pomáhali v rámci svojich možností (nenáročné stanovištia v hre, krúžok šikovných rúk, prednáška, dve večerné rozprávania – to o feminizme malo nad očakávanie dobrú účasť aj úspech, príklady a úlohy za groše, …) a okrem toho sme sa potulovali po vonku. Objavili sme pštrosy a čudovali sa, aké zvuky vydávajú (také podivné bubnovanie v hrudi), videli sme kopu srniek, nachystanú vatru na partizánsky oheň…

Vyliezli sme takmer až na Kľak, čo bol kus pokrok oproti rovnakému výletu pred dvoma rokmi. Chodník z Fačkovského sedla hore som asi ešte nezažila bez blata, ale tento rok trhol rekord. A my tiež, čo sa týka zablatenia… všetkého. Výlet do Čičmian bol oproti tomu relax.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...