Dobre mu to chodí

Kika išla do školy v prírode do Nízkych Tatier, my ostatní na výlet do Vysokých. 

Počasie sme mali ukážkové a povedali sme si, že skúsime s Kubinom vyliezť na Téryho chatu.

Na konci doliny Kuba celkom pobavilo, že ide po snehu v kraťasoch.

Kúsok pod chatou síce zahlásil, že už mu stačilo a ideme naspäť, ale ukecali sme ho, že radšej ideme na chatu na obed.

Chvíľu sme poobdivovali zamrznuté pleso

Cestou dolu trochu poupratovali rozhádzané skaly

A kochali sa výhľadom:

Na druhý deň Kubino zahlásil, že chce trochu menší výlet. Chvíľu sme dumali, ale nakoniec sme opäť štartovali zo Smokovca vláčikom a išli po červenej na Skalnaté pleso. Tam sa nám veľmi nepáčilo (Skalnatá chata zavretá, nanič J&T bufet, vysekaná kosodrevina, kopa turistov vyvezených lanovkou) ale výhľad na Lomnický štít bol dobrý.

Týchto pár dní bolo zaujímavých ešte aj iným spôsobom. Kubo rozprával a rozprával a rozprával. Pusa sa mu nezastavila celý čas, čo sme išli. Keď je s nami Kika, tak sa dostane k slovu pomenej a teraz mal všetko poslucháčstvo len pre seba. Ale Kiku spomínal každú chvíľu a plánoval, ako do Tatier nabudúce pôjdeme aj s ňou.

Hričovský hrad

Postupne ho opravujú, takže sme ho našli v o kúsok lepšom stave, ako bol pred pár rokmi, keď sme tu boli naposledy. Lezenia pre deti tak akurát a zhora sme dovideli až na Rozsutce, na ktorých sa v tom čase venčil náš alfa tím. 

Sezamko v Rajeckej Lesnej

V zime bol Sezamko u nás na fakulte, teraz sme sa vybrali na víkendovku do Rajeckej Lesnej. Až na prehánkové počasie to bola paráda. Počítali sme príklady:

Rozmýšľali na prednáškach:

Športovali:

Túlali sa po lese:

Mokli v daždi:

Súťažili:

Užívali si slniečko:

Bývali v chatkách:

Stretli rozprávkové bytosti (hádajte, kto som):

A bolo nám veľmi fajn:

Takže ak poznáte terajšie štvrtáčky, štvrtákov, piatakov a piatačky, tak im v septembri odporučte Sezamka, radi sa s nimi na podobnej akcii stretneme budúci rok. 

PS Krásne fotky nám opäť nafotil Martin Dubovský

Belské skaly

Malý výlet, veľká spoločnosť:

Vrátane štvornohého kamaráta Noxa:

Tam ideme:

Na konci sme si s Kubom a Noxom dali preteky. (Kuba treba každý deň niekde vybehať, lebo inak doma večer robí koliečka okolo kuchyne. Koniec koncov, Noxa tiež, lebo takýto čistokrvný husky vraj ocení svojich pár kilometrov denne.) My s Kubom sme samozrejme nemali šancu. Ani druhý raz, keď sme začali s náskokom. Kubina, ktorý je z občasného venčenia zvyknutý akurát tak na susedovie starú dámu, jazvečicu Lesiu, to celkom prekvapilo.  

Veľká noc v Mníchove

Boli sme navštíviť švagrovcov a bolo parádne. Akurát neviem, čím to je, vždy keď sme u nich, tak je nanič počasie. Už nás podozrievajú, že si to nosíme so sebou. Jeden deň sme zvolili indoor program – Deutches Museum. Aj keď to názov veľmi nenaznačuje, je to vedecko-technické interaktívne múzeum s kopou aktivít pre deti. Myslím, že sme nestihli pozrieť ani tretinu, takže pokojne môžeme ísť ešte párkrát. 

Do centra vláčikom:

Kika kormidluje loď:

pilotuje lietadlo:

Kubo skúma, aký je rozdiel medzi priamočiarym a krútivým pohybom:

Veľmi ho zaujalo Newtonove kyvadlo:

Kika pozoruje chromozómy v bunkovom jadre (Kuba bolo treba prehovárať, aby do bunky vôbec vošiel):

Ale zato hrať sa so zrkadlami, farebnými filtrami a hranolmi lámať svetlo vydržal asi 20 minút:

Výborné. Keď je škaredo, treba nabaliť jedlo a vybrať sa tam na celý deň. 

No a na tomto mieste treba niečo povedať o nemeckých detských ihriskách. Ja som ich obdivovala, už keď sme na jedno zavítali pred štyrmi rokmi. Oproti tým strašne bezpečným americkým, sa s tým tie nemecké nepárajú. Kika ide po lane 3 metre nad zemou, rukami sa drží dvoch ďalších lán vo výške svojho pása, pod ňou štrk. Potom sa jej šmykne, rukami sa stále drží tých dvoch a my ďaleko… Zvládla to, ale ja som ešte hodnú chvíľu predýchavala. 

A ukázalo sa, že je menší problém vyliezť do rôznych domčekov, ako spúšťať sa potom dole. Do jedného som za zaseknutým Kubom musela vyliezť aj ja a nabrať odvahu, aby som sa s ním v klíne potom šupla do diery v podlahe, ktorá začínala zvislo dolu. Myslela som pri tom na Alicu ako padá do králičej nory. 

V tomto je zaujímavé, akí sú Kika s Kubom odlišní. Kika tú kritickú šmýkačku zvládla sama. Ale srnky, tie sú u Kiky presne na polceste medzi hrozným strašidlom a niečím, čoho sa neskutočne túži dotknúť. Kubo si v pohode nechá olizovať ruku.

V tomto parku sa zvieratá (okrem vlkov a podobných) môžu aj kŕmiť…

ps Vďaka Ajke za vonkajšie fotky. V tieto dni som ja akosi nebola schopná si zobrať aj telefón, keď sme išli niekam von. 

ps2 Sushi 3x za 6 dní… to sa nám ešte asi nestalo. Všetci štyria sme si pochvaľovali. 

Chata pod Suchým

V sobotu bolo krásne a my sme sa vybrali posúvať limity. Na Chatu pod Grúňom naše malé nohy docupkajú celkom v pohode, tak sme išli skúsiť inú chatu. Začínali sme pod Strečnom a odtiaľ 8km do kopca. Kubo fičal na tvarohových koláčoch a bol kus pred nami. A ja povzbudzujúc Kiku som spomínala na to, ako som pred skoro dvadsiatimi rokmi touto cestou ja ledva vyšla (vďaka tomu, že ma povzbudzovala kamarátka).

Prišli sme akurát na obed a porcie mali riadne a chutné, takže aj Kika si pochvaľovala. Potom sme poobdivovali jesienky, pofotili (Cha! Už mám dokonca aj s Mišom spoločné fotky!) a 8km naspäť. Kubo sa nechal zlákať poslednými zvyškami snehu po ceste, Kika nie – tá radšej skúšala všetky potôčiky, že či majú studenú vodu (predsalen, bol prvý apríl, takže jeden nikdy nevie…).

Akurát koniec bol ťažký. Kike sa spravili otlaky na pätách a keď ona nie je happy, tak nikto nie je happy. Ale dobojovala, v aute sa hneď vyzula, zalomila a hore schodmi doma ju už Mišo vyniesol. 

Dobre vedieť, že takéto už zvládame. Niekedy časom to skúsime z druhej strany (po hrebeni zo Snilovského sedla), na chate prespíme a zgúľame sa do Strečna. 

ps Z týchto fotiek som ja fotila iba päť. Jednu cvakla Kika, jednu Kubo a ostatné moja teta Dana. Ďakujem.

Let’s adjust your altitude a bit, my love

Včera to tak nejak vyšlo, že sme boli cely deň zavretí, takže dnes sme sa skutočne potrebovali kvalitne vyvenčiť. A Kika tak svojsky kikovsky zahlásila, že ona nikam nejde a už vôbec nie lyžovať. Tak som nabalila čučoriedkovú bublaninu a sľúbila, že bude môcť fotiť. Miša sme nechali doma učiť sa, Kubo lyžoval na Dedovke s mojím otcom, ja s Kikou sme sa s nimi vyviezli prvú jazdu lanovkou (sezónne lístky sme túto zimu vylyžovali dobre, takže mi až tak nevadilo, že dnes lyžovať nebudem) a pobrali sme sa po hrebeni na Veľkú Raču. 

Zo začiatku sa to samozrejme nezaobišlo bez šomrania, ale kým sme niečo videli, tak v lese bolo tak rozprávkovo krásne, že aj Kika musela uznať, že sa oplatilo ísť. 

Táto tabuľa nás zmiatla, lebo asi nebola umiestnená úplne tam, kde mala byť a podľa nej sme boli k vrcholu bližšie než v skutočnosti. Vedľajší efekt však bol zase o kúsok zlepšená morálka.

Tieto dve fotky už sú na hraniciach s Poľskom. Nebolo vidno vôbec nič a Kika zahlásila, že v tom Poľsku teda majú oveľa väčšiu zimu ako u nás. Aj do vrcholovej knihy sme napísali, že riadna kosa.

Nečakali sme na skialpinistov a spravili sme si selfie.

A potom šup, šup dole na čaj a zraz s našimi dvoma lyžiarmi. 

Tá hodina hore po hrebeni bola akurát a jediné, čo by tento výlet vylepšilo by bolo slniečko a výhľad na vrchole.

Silvester 2016

Silvesterovali sme pri Prahe. Žiadne veľké oslavy, ale príjemný čas s rodinou.

V Prahe samotnej sme našli Kráľovstvo železníc. Je to výstava modelov vláčikov, ale aj kadečoho iného – lega, starých hračiek, igráčikov (tých boli strašné kvantá a Kika medzi nimi zbadala aj toho jediného, ktorého máme doma). Decká si zašoférovali električku, autobus aj vláčik. Dá sa tam stráviť (pre milovníkov vláčikov aj bez detí) kopa času a to ešte exponáty nie sú kompletné.

Vyzimiť sme sa potom išli na Karlov most, kde sme trochu pomocou starého chleba rozlietali miestnu populáciu čajok. A na druhý deň k Labe, kde sme pre zmenu kŕmili nutrie. (Tie by som asi ale bez varovania stretnúť nechcela).

Na nový rok návrat domov. Tam nás privítali zamrznuté vodovody, ale to už je iný príbeh…

Na Chatu na Grúni sa chodí pravidelne

Tentokrát bola zimná prechádzka ako bodka za semestrom v rámci doktorandského predmetu Matematické princípy informatiky, na ktorom sme čítali knihu Artificial Intelligence. Nesvietilo slniečko, ale cencúľov bolo po ceste dosť a obed na chate fajn, takže decká si to užili. (Kubo dokonca vydržal so šmýkaním sa po zadku až na cestu naspäť, po tom, čo videl, ako to robia dospeláci…)

Cesta tam, odkiaľ je Kremžská horčica…

… a zase naspäť.

Tento semester som nebola na žiadnej konferencii, ale po workshope na Inštitúte výpočtovej fyziky som bola navštíviť spolupracovníkov na Danube University Krems (a popri tom aj biologické laboratórium, ktoré tam majú).

Na zemi pred budovou boli mozajky z malinkých kamienkov, ktoré vyzerali, akoby niekto sušil koberce. Každý iný, spolu skoro 20, niektoré na asfalte, niektoré na tráve… pekná dekorácia.

img_1071

Pozerali sme, ako sa vyrábajú mikrofluidické zariadenia:

img_1079

A potom sme cez jedno aj pustili krv:

img_1085

a pozorovali ako tečie:
img_3323

Okrem mikrofluidiky sa jeden z našich spolupracovníkov venuje aj kombinácii magnetizmu a tokov a ukazoval nám prototyp šetrnej krvnej pumpy a dostali sme aj prehliadku biologického labáku:

img_3355

Ešte večera v tradičnom miestnom heuriger.

dav

Zaujímavých pár dní, len cesta komplikovaná (4 vlaky, 6 hodín… autom sme ísť nemohli z administratívnych dôvodov) a najbližšie sa stretneme na workshope vo Vrátnej.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...