Vyhliadka nad Žilinou

Je na Dubni a až keď sme na ňu vyliezli a videli náš dom, tak nás napadlo pozrieť aj doma z okna. Dá sa na ňu ísť z Budatína (cca 1:15 hore po červenej značke) alebo zo Zádubnia (cca 0:30 od oplotenej vodárne), alebo zo Zástrania (neviem, ako dlho). My sme vyšli zo Zádubnia a skončili v Budatíne.

Žilina ako na dlani, ale škaredá, škaredá… Možno by to bolo lepšie, keby svietilo slnko a bol už zelený máj. Kubo sa hore trošku bál, lebo fúkalo a veža sa mierne kývala. Kamaráti, ktorí boli v ten istý deň poobede (akosi sa nám nepodarilo zosynchronizovať), hovorili, že už bola tlačenica aj na chodníku aj na vyhliadke. Všetci žilinčania sa chcú pozrieť.

Prišla jar

Veľkonočný pondelok v rezervácii Poing

Zimné športy

Kubko ku svojmu ročníkovému projektu pristupuje zodpovedne :). Rád chodí lyžovať a už mu to ide celkom dobre.  

Aj on aj Kika sa už naučili chodiť na Pome. Ale prístup k tomu mali úplne odlišný. Kubo rovno išiel skúsiť, potreboval 4krát spadnúť, naučil sa metódou pokus-omyl a bolo. 

Kika najprv pozorovala, nechala si porozprávať, čo a ako má robiť, až potom išla. A nespadla ani raz. Keď jej ešte vlekár pomáhal nasadiť kotvu, tak jej aj on povedal, ako si ju má nabudúce zobrať a bolo.

Sneh sa dá samozrejme využiť aj na iné veci ako na lyžovanie:

A potom je ešte ľad. Korčuľovanie ide lepšie Kike, asi preto, že v lete viac korčuľovala na kolieskových:

A jedenkrát sme sa vybrali lyžovať s Mišom sami dvaja. Snežilo celý deň, ale Poludňový grúň nesklamal a na poludnie aspoň symbolicky ukázal slniečko.

26 jázd a mali sme dosť

Ráno sme točili jazdy na Slovan vleku, keď prišieli decká na lyžiarskom výcviku a začalo sa čakať v rade, vyviezli sme sa lanovkou na Poludňový a lyžovali tam vrátane polhodinky na obed na Chate pod Grúňom. Keď sme už nevládali, tak sme si išli dolu oddýchnuť na lanovku. Chvíľku sme rozmýšľali, či sa ešte vyviezť do Snilovského sedla a dať zo dve jazdy na Oštiepkovej mulde. Keby svietilo slnko, tak by to vyvážilo ten overhead, že treba vyzuť lyže, aspoň jeden aj lyžiarky a odšoférovať sa ku chate Vrátna. Ale hore boli oblaky a husté sneženie, tak sme zhodnotili, že tentokrát nie.

Všeličo sa dá vyčítať z týchto grafov :). A samozrejme okrem nich ešte aplikácia Ski Tracks dáva aj mapu:  

Martinské hole alebo kopy inej vody

Keď sme sa spamätali z časového posunu, tak sme sa s deťmi dohodli, že ideme doháňať zameškanú lyžiarsku sezónu. (Mišo s nami nešiel, lebo po dvoch dňoch doma z Thajska zbalil zase letné veci odletel si to do Austrálie.)

Snehu bolo toľko, že do chaty sme sa museli prekopať. Takže samozrejme na druhý deň sa to neobišlo bez bunkrov a váľania sa v ňom.

Z lyžovačky veľa fotiek nie je, lebo bola zima na pršteky, ale budeme musieť robiť nejakú dokumentáciu, lebo Kubo si dal ročníkový projekt o lyžovaní, tak nech má dáta.

Thajsko – Krabi

Ešte zopár posledných fotiek z vianočno-novoročnej dovolenky. Nechceli sme totiž riskovať cestu z ostrova rovno na letisko, tak sme si dali jednu noc v mestečku Krabi, z ktorého sme potom zavčas ráno leteli domov.

Večer samozrejme ešte nightmarket a dotlačenie sa ovocím. Akurát škoda je, že som si celý čas hovorila, že tu pred odchodom nakúpim kari a iné korenia domov, lenže aj keď to boli skoro všetko stánky s jedlom (vrátane polievok, sushi, palaciniek, pečenej kukurice, hranoliek a skoro všetkého na čo si spomeniete), tak korenia nepredával nikto. Keď som sa spýtala, že čo, tak mi bolo vysvetlené, že všetky korenia sveta nájdem na morning market. Akurát, že sme odlietali o ôsmej, takže ten sme už museli vynechať.  

 A potom už do chladnejších končín.

Thajsko – Koh Libong

Z rušného turistického mestečka Ao Nang sme sa po novom roku vybrali na ostrov Koh Libong. Nie je ďaleko od pevniny a tak nás prekvapilo, keď nám asi v polovici cesty motorovým člnom povedali, že máme prestúpiť. Začudovane sme pozerali, ako nám a ďalším pár ľuďom prekladajú batožinu do drevenej long tail boat, ktorá nás čakala pri dohodnutej bójke. Kompa ďalej bez nás pokračovala na iný ostrov.

Vysvetlenia sme sa nedočkali, ale usúdili sme, že to bolo asi kvôli odlivu. Ten bol na tomto ostrove ešte výraznejší ako v Ao Nang. Na miestach, kde sa počas odlivu dalo chodiť bosou nohou (a domáci tam chodili zbierať krabov a mušle), bolo v čase prílivu toľko vody, že ani Mišo tam nedočiahol, keď sa postavil. Na malý ostrovček, ktorý bol asi kilometer od našej pláže sa počas odlivu dalo tiež prísť pešo. Bol veľmi fotogenický, tak sme ho fotili na rôzne spôsoby.

Ďalšia pozoruhodná vec bola, že aj keď tam bývali aj iní ľudia okrem nás, neviem, čo robili, lebo väčšinou sme mali celú pláž a celé more pre seba. A to bola voda teplá ako vo vani.

A keď sa nedalo plávať, tak deti obťažovali miestnych krabov. Cupitalo ich tam veľmi veľa, aj pomalých s domčekami, aj rýchlych bez domčekov, a tak im stavali prekážkové dráhy a “bazény”.

V mori rybky, ježkovia, slimáky veľké ako uhorky, mušle a chobotničkohviezdice. Miesto, kde to žije.

No a musíme sa priznať, že tu sme nejakých krabov aj zjedli. Nie veľa, lebo s tým bola veľká robota, ale predsa.

Thajsko – Ao Nang

Chýbalo nám more. V lete sme pri žiadnom neboli, lebo sme mali starosti s rozbitou kúpeľnou, a tak sme si povedali, že pôjdeme v zime. Bolo nám jasné, že chceme ísť do tepla, aby sa tam naozaj dalo kúpať a bolo nám jasné, že Vianoce sú v takýchto destináciách top sezóna, takže nebude úplne jednoduché násť niečo za rozumnú cenu. Nakoniec z toho vyšlo Thajsko. Leteli sme cez Londýn (áno, trochu opačným smerom) a Dohu do Krabi. Tam sme dorazili o siedmej ráno, tak sme batožinu nechali v hoteli na recepcii a išli jet lag dospávať na pláž.

Deťom sa spať veľmi nechcelo. Deň, piesok, more… takže fičali akoby nič, ale potom sa to prejavilo večer. Z Kuba akoby niekto vybral baterky. Povedal, čo si dá na večeru a kým ju doniesli, tak sa úplne vypol a na izbu ho bolo treba odniesť.

Na pláž sme chodili každý deň, plávali, keď bol príliv, stavali stavby z piesku, keď bol odliv. Rozdiel bol naozaj veľký a to sme ešte netušili, ako sa to prejaví inde.

Jeden deň sme sa vybrali loďkou na susednú Railey Beach, ktorá je známa hlavne medzi skalolezcami. A chodili sme na masáže. Tie boli 4-10 euro/hod a väčšinou boli veľmi dobré.  


Ao Nang je veľmi turistické mestečko, takže na Silvestra to tam obzvlášť žilo. Deti sme zobudili okolo jedenástej a išli sme pozerať na pláž vypúšťanie lampiónov a ohňostroje. Fascinovali ich vysvietené hrajúce autá a tancujúci ľudia na ulici.

Jedli sme všeličo. Raňajky v rodinnom hotelíku, kde sme bývali, na obed ovocie, miestne palacinky a grilovanú kukuricu.

Z ovocia hlavne mango, malé banány a rambutany. Ale občas bol aj ananás, mandarinky, zelené figy. Skúsili sme aj dragon fruit a chlebovník. 

A na večeru sme chodili zakaždým niekde inde, väčšinou na krevety. Deťom sa páčila ryža na sladko v ananáse, ja som zase skúšala všelijaké curry s kokosovým mliekom.

Pili sme ovocné, najčastejšie mangové, shaky. A nikomu nebolo z jedla zle. Thajsko je prevažne budhistická krajina, ale na juhu, kde sme boli my, kde susedí s Malajziou, žije moslimská menšina. Už v Malajzii sa nám osvedčilo vyberať si na jedlo moslimské halal kuchyne, ktoré aj v poľných podmienkach dokážu pripraviť jedlo pomerne čisto (v porovnaní napríklad s indicko-hindu-… kuchyňami). 

A po novom roku sme sa presunuli na ostrov kúsok na juh, preč od kôp turistov a civilizácie. Zaujímavá bola cesta do malého prístavu: kopy ananásov na predaj – pár centov za kus, všade motorky, jazdí sa po opačnej strane cesty ako u nás, neskutočné elektrické vedenia a poprepletané drôty v mestečkách. Zorganizovaná bola veľmi zle (TigerLine Ferry to veľmi nezvládla) ale bolo fajn vidieť aj kúsok vnútrozemia. 

Veselé vianoce a dobrý nový rok

Tento rok sme oboje mali trochu skôr ako zvyčajne. Vianoce o týždeň skôr – doma, s kapustnicou, stromčekom a všetkým, čo k tomu patrí, lebo na tie podľa kalendára sme boli na ceste.

A nový rok o pár hodín skôr, lebo sme kus na východ (a na juh).

Vrstvy (winter is coming)

Dnes cestou z juhu na sever:

Paríž alebo Blood Flow 2017

Malá konferencia o červených krvinkách, na ktorej budú všetci tí, ktorých články čítam, keď robím simulácie. V Paríži. Tak tam bolo treba ísť.

Prednášky boli v Inštitúte Henriho Poincaré. Pre tých, ktorí ho nepoznajú, bol to matematik, ktorý okrem iného vyslovil známu Poincaré conjecture, ktorá ešte donedávna odlávala a až Perelmanovi sa podarilo nad ňou vyhrať. Okrem toho sa zaoberal chaotickými systémami, mojou srdcovkou spred pár rokov, a kopou iných zaujímavostí. 

A vnútri to bolo obvešané plagátmi žien matematičiek. Žijúcich. Aj tehotných.

Dnes poobede tam mal mať populárno-náučnú prednášku Timothy Growers, na ktorú by som určite išla, keby som už v tom čase nesedela v lietadle domov. Tak ale za posledné tri dni som si prednášok vypočula dosť. Veľa z nich bolo pre mňa zaujímavých a inšpiratívnych, s kopou ľudí sa dalo porozprávať o tom, čo robíme. Konečne konferencia, kde je naša téma hlavnou témou a nie okrajovou aplikáciou (doteraz takmer vždy).
Usedená po celom dni, som sa po večeroch túlala. Najprv samozrejme Eiffelova veža. Po schodoch.

Fotky nie sú veľmi dobré, lebo som mala so sebou len telefón a nie veľký foťák 🙁 a ten v šere a potme odmieta spolupracovať.

Pohľad hore

A ešte pri odchode

Okrem toho aspoň zvonku Pantheon, Notre-Dame, Pont Neuf, Louvre…

Keď prídem niekedy aj s Mišom, tak snáď bude čas ísť aj dovnútra. 

Hotelovú izbu som mala fascinujúcu. Priamo v Latin Quarter, kúsok od Inštitútu, ale úplne staromódnu a s takou malinkou kúpeľňou, že pri používaní záchoda bolo treba mať otvorené dvere, lebo inak by sa mi doňho nezmestili nohy. Na prespatie ok. 

Jedlo… aj dobré aj menej dobré. Jeden konferenčný obed sa veľmi nevydaril. Ale oficiálna večera (tu) bola parádna (a vína bolo dosť). Okrem toho som si samozrejme nemohla nechať ujsť to, čoho v Žiline nemáme veľa. 

Za chvíľu dorazím domov a tým sa končí moja posledná pracovná cesta tohto roku. Ale takýchto konferencií na takýchto miestach by mohlo byť aj viac…

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...