Autor Iva, May 15, 2012 Jedna z vecí, ktoré podľa mňa znejú fantasticky, keď sa o nich teoreticky rozjíma, ale v praxi sa ukážu o kus iné, sú výlety/dovolenky mám s deťmi. Páčilo by sa mi raz za čas niekam na pár dní vypadnúť bez chlapov, len s inými mamami a ich krpcami. Nie v počtoch, ktoré by pripomínali materskú škôlku, ale takých 10 detí, plus mínus polovičný počet mám. Malé chatky s hojdačkami niekde pri jazere alebo pri mori, v ktorom sa krpci môžu čvachtať od rána do večera. Víno pri mesiaci, keď už všetky deti pospia, nie nutne vo svojich posteliach.
Ale prax? V Podbanskom som to bola ja, moji dvaja malí, kamarátka, s ktorou som presedela v lavici celé gymnázium a bývala na internáte 4 roky na výške, jej manžel, dvaja malí a jej rodičia. V celkovom súčte 4 deti a 5 dospelých. Na štyri dni. Bolo výborne, ale myslím, že na konci sme všetci mali dosť.
Ono asi na takýto výlet človek potrebuje dve veci: priateľov, ktorí sú veľmi tolerantní, a istotu, že to to priateľstvo vydrží. Keď sa zíde viac rodičov a viac detí na jednom mieste na viac než pár hodín, tak príde aj na zvyšovanie hlasu, detské protesty a uvidíte viac “rodičovania” iných rodičov, ako sa podarí za bežných okolností. Možno veci, ktoré by ste radšej nevideli, možno veci, ktoré by ste radšej neukázali.
To pre nás problém nebol, akurát som mala stále trochu nepríjemný pocit z toho, že ma všetci obskakujú. Aj tak som si večer sadala unavená po dňoch sólo-starostlivosti, keď tam nebol ten, od koho mám právo si pýtať prestávku. Protichodné, viem.
Čo sme teda robili? Boli sme v skanzene nakuknúť na svadbu ďalšej kamarátky. Vybrali sme sa na Studenovodské vodopády – z tohto výletu na Kiku najväčší dojem spravila pozemná lanovka, k samotným vodopádom sme nedošli, lebo sa zasekla po ceste. Mali sme oheň aj v kozube aj vonku a opekanie na ňu tiež zapôsobilo. Hádzali sme šišky do potoka a kŕmili teliatko na salaši.
Okrem toho som neraz bola na záchode s obidvoma deťmi naraz. A keď som tam mala iba jedno alebo dokonca žiadne, tak to menšie niekomu revalo na rukách. Keď sa Kika zaťala, nemala som veľa pák, čo s tým robiť a aj keď tam boli ďalšie páry rúk ochotné pomôcť, bolo to náročné.
Tomu môjmu vysnívanému výletu mamičiek s deťmi by možno pomohlo, keby boli tie deti kúštik staršie. Ako dobre, že postupujeme tým smerom.
ps Fotiek je málo, lebo nebolo, kedy fotiť. Tie, na ktorých som ja, spravila Renča. Ďakujem.
Autor Iva, October 22, 2011 Vonku vybuchla jeseň. A my sme išli loviť farby.
Do Rockefeller State Parku sa ide cez dedinu s romantickým názvom Sleepy Hollow (Ospalá diera) a na rozdiel od našich lokálnych parkov v Jersey, kam majitelia chodia venčiť psy, do tohto bohatí New Yorčania chodia venčiť kone (naozaj – je tam extra parkovisko pre autá s konskými prívesmi a nejakých sme aj stretli). A vraj si tam chodieva(l?) zabehať aj bývalý prezident Clinton.
Pekné miesto s chodníkmi vhodnými aj pre kočíky (A koče! Jeden sme stretli.)
PS Ten prvý obrázok je panoráma a je trochu väčší ako zvyčajne dávam, tak to môže chvíľu trvať, kým sa vám načíta.
Autor Iva, September 11, 2011 Zopár komentárov, veľa obrázkov.
parkoviská na kočíky – pri pavilónoch a atrakciách, kam sa nedalo ísť s kočíkmi, mali parkoviská. Bolo to celkom vtipné. Keď sme tam zaparkovali, Kubo sa viezol v nosiči.
lego – majú tam teraz už tretí (posledný) mesiac aj zvieratá postavené z lega. Niekto sa poriadne vyhral. A asi tam tie kocky boli prilepené, lebo úspešne odolávali Kikiným pokusom o demoláciu. Chlap mi zahlásil, že toto jeho túžbu po návšteve Legolandu nielenže neuspokojilo, ale naopak ešte vystupňovalo.
bug carousel – išli sme aj na kolotoč. Kika si ho obzerala s rešpektom a nebola si celkom istá. Ale držiac sa ma za ruku, sa dokrútila až do konca.
4D* film – viac ako kolotoč sa jej páčilo kino. Dávali krátky film s jej obľúbenou Dorou. Chvíľu trvalo, kým nám uverila, že s okuliarmi bude vidieť lepšie ako bez nich, a ostala prekvapená, keď nás ošpliechal vodopád a vytriaslo lietadlo. Toto jej páčilo. Ale keby ste sa spýtali Kuba, ten by povedal, že to bol taký horor, až sa z toho po…
zvery – nuž, bolo ich tam veľa. Akurát, kus záhrady sme videli iba z vláčika, takže to bola taká rýchlovka. Kika ostala trochu prekvapená, aké sú slony a žirafy a medvede a krokodíly naživo veľké. Strávili sme tam celý deň a držala, držala až do štvrtej, keď ju už únava premohla, takže toho popozerala veľa.
celkový dojem – dobrý výlet. A to hovorím, ako niekto, kto si dlhodobo kultivuje antipatiu voči zoologickým záradám. Ale chlap hovoril, že už videl aj lepšie.
* 4D?? Toto sa mi prieči písať, ale čo už, keď to tak nazývajú.
Autor Iva, February 14, 2011 Tak sme porušili náš záväzok, že nebudeme chodiť dvakrát (tu je ten prvý) na dovolenku na to isté miesto. Zvažovali sme kadečo, ale ukázalo sa, že zima je celkom rušná sezóna a Dominikánska Republika ponúkla najlepší pomer “cena/výkon”. Aspoň hotel však bol iný.
More bolo teplé asi ako klasická plaváreň. Zažili sme už aj teplejšie, ale na to, že bol v januári, to bola paráda. Ale okrem nás v ňom plávala iba jedna pani v okuliaroch (neviem, či nerobila nič iné, ale bola tam takmer vždy keď sme si išli zaplávať – čo bolo niekoľkokrát denne). Ostatní sa akurát hádzali pri brehu do vĺn. Kiku to podobne ako v Mexiku ani tu veľmi nenadchlo a bola akurát ochotná si stavať pieskové koláčiky (ktoré volala chlebíky) na brehu alebo trochu sa čľapotať v bazéne.
S tým, že nebudem piť koktaily, som bola dopredu zmierená (aj keď virgin banana mamu som si párkrát dala… prv než mi niekto povie, že som barbar, hneď podotknem, že to mohlo byť aj horšie – viď jednu rusku, čo si pýtala virgin caipirinhu = vodu s cukrom), ale ukázalo sa, že to nie je to jediné, na čo tehtoní ľudia nemajú nárok. Keď som si chcela požičať kajak, tak chlapík sa spýtal, či som tehotná. Hovorím, že hej. A on na to, že v tom prípade mi kajak nepožičia. A ja som už len dumala, že čo by sa stalo, keby som odpovedala, že nie som tehotná, iba trochu pri tele?
Kike boli drinky a kajaky ukradnuté. Okrem pečenia pieskových chlebíkov sa jej z celej dovolenky najviac páčila palacinkáreň. A palmy. A “vláčiky”, ktoré rozvážali turistov po rezorte.
Aj keď sme sa snažili dávať si pozor, niečo sme neustriehli a jeden večer jej bolo zle. Sedeli sme práve v reštaurácii a z Kiky sa to začalo valiť aj dolným aj horným koncom. Plienka a podbradník síce niečo zachytili, ale neporiadok z toho bol dosť veľký. Nakoľko sa dalo som to trochu poutierala, nechali sme sprepitné na stole a utekali na izbu. Kika to však už považovala za vybavené a až do konca výletu bola ok.
Také štastie však nemal Mišo, na ktorého niečo podobné len v hardcore verzii prišlo v noci pred odletom. Tak sme mali možnosť si v praxi overiť ako funguje miestna pohotovostná doktorka. Celkom sme ju neposlúchli, lebo vzhľadom na to, aký bol Mišo dehydrovaný, nás chcela poslať do nemocnice a my sme ju požiadali, nech ho skúsi stabilizovať natoľko, aby sme odleteli. Podarilo sa a tak sme nasledujúci deň o pár stoviek (dolárov! poslala som to celé – v španielčine! – do poisťovne a som fakt zvedavá, čo s toho bude) ľahší odcestovali.
Poznačený takýmto zážitkom a nepríjemnosťami na letisku pred odletom môj drahý manžel zahlásil, že týmto sme s Dominikánskou Republikou skončili.
Ale inak bolo fajn.
Autor Iva, November 30, 2010 Tak nejako sme “sa pozvali” k Mišovmu bratrancovi a jeho rodine na Deň vďakyvzdania – neurčito sme sa bavili o návšteve už nejaký čas a vďakyvzdanie so sebou prináša pár voľných dní, takže sa nám to zdalo, ako vhodná príležitosť. Naivne sme si mysleli, že sadneme do auta, spravíme si roadtrip (už sa nám začalo cnieť) a budeme sa zase trochu túlať. Len potom sme zistili, že je to 500 míľ a predstava Kiky pripútanej v autosedačke 10 hodín (aj keď s prestávkami) nevyzerala veľmi lákavo.
A tak sme vymäkli.
Našťastie sa ukázalo, že (na počudovanie) aj pár dní pred vďakyvzdaním sa dajú kúpiť letenky za (ako-tak) rozumnú cenu a tak sme šoférovali iba hodinu (na LaGuardiu) a potom hodinu leteli (to Kika prespala). Cesta naspať bola trochu komplikovanejšia, lebo Kika bola hore (ale milý letuško nám dal sedadlá s extra priestorom na nohy, takže sa mala kde hrať) a na Manhattane sme stáli hodinu v zápche do tunela, ale aj tak dobre.
Takže Severná Karolína… už keď sme pristávali, nám bolo jasné, že to je iná káva. Všade stromy… miesto(!)… Keď sa k tomu pridá to, ako sa o nás parádne postarali (nemusela som variť, upratovať kuchyňu, šoférovať…), tak to bol výborný oddych.
Na Deň vďakyvzdania samozrejme turiak (Kika si dala aj druhé kolo) a na čierny piatok sme namiesto do obchodov vyrazili do Marbles – vraj detského múzea, ale vlastne skôr “hračkárstva” – jednoducho prídete aj s deťmi a hráte sa pokiaľ vládzete. Mali tam, čo robiť aj 3- a 7-roční chalani aj jeden a polročná Kika, ktorá po štyroch hodinách vyšťavená zaspala v aute.
Ochutnali sme aj lokálnu československú kuchyňu – aj keď Kika sa natlačila chlebom a na palacinky jej už miesto neostalo. A keď už sme pri chlebe – doniesla som si nový recept na domáci chleba, ktorý dúfam čoskoro vyskúšam.
Takže tak. Slniečkam z Karolíny ďakujeme za parádny predĺžený víkend, tri týždne to ešte vydržíme pri sychravom New Yorku a potom sa budeme ponáhľať na Vianoce na Slovensko.
A uvidíme, možno sa niekedy oni pozvú k nám…
Autor Iva, June 15, 2010 Ako som už prezradila, boli sme na pár dní v Mexiku (pekné fotky tu). Doteraz sa z toho spamätávame, ale dobre bolo. Prišli svokrovci, ktorých sme – podľa ich vlastných slov – otočili s kuframi vo dverách a zobrali s nami do kraja tequilového (toto treba brať trochu obrazne, lebo sme ich predsalen nechali jednu noc prespať u nás, prv než sme sa vybrali ďalší deň ráno zase na letisko) a bola to taká lenivá rodinná dovolenka.
Keď som si pozerala fotky, tak to vyzeralo, že Kika vlastne celý čas nerobila nič iné, iba spala. Začalo to už v Newarku na letisku ešte pred nástupom do lietadla a pokračovalo v Mexiku kdekoľvek – na plachte pod slnečníkom na pláži (to sa našim fotografom veľmi páčilo), v nosiči pri pozeraní Mayských ruin a dokonca aj v bazéne pri plávaní.
Ale nebolo to celkom tak, lebo okrem spania stihla ešte zamestnať 4 dospelých ľudí… V mori toho veľa nenaplávala, lebo okrem jedného dňa boli stále veľké vlny a tých sa bála. A tak sme trávili doobedia na pláži a hádzali sa do vĺn, kým ona spala, a poobedia v bazéne pred našou villou.
Pláž bola skvelá, lebo hotel, kde sme bývali, je posledný v rade a za ním kus nič, takže sa dalo aj prejsť. Pripomínala nám našu“svadobnú” cestu v Dominikánskej Republike. Tam sme si aj nechali spraviť fotku, ako popíjame koktaily pod slnečníkom, ktorá nám zväčšená visela doma na stene, a tak v Mexiku sme sa rozhodli updatovať a nechali si spraviť ďalšiu aj s Kikou. Ak budeme ďalej takto pokračovať v tradícii, tak to vidím o 4 roky s dvoma deťmi niekde na Svätej Lucii.
Po štyroch rokoch sme sa vybrali aj do snobskej – francúzskej – reštaurácie (to je taká, kde treba chvíľku maturovať, ktorý príbor sa na čo používa a kam nevpúšťajú osoby mladšie ako 18 rokov – neviem, či kvôli správaniu, alebo kvôli tomu, aby sa americkí rodičia nepohoršovali nad nahatými obrazmi a sochami), ale ako som potom počúvala dojmy ostatných, tak najväčší úspech zožala brazílska reštaurácia (v tej som ja nebola – s Kikou sme to prespali).
Na rozdiel od našich posledných dovoleniek (Havaj I, II, III, IV, Costa Rica I, II, III a národné parky na juhozápade USA I, II, III, IV,V, VI), tu sme väčšinu času strávili na jednom mieste. Boli sme sa akurát dvakrát prejsť do Playa del Carmen – neďalekého turistického mestečka, ktoré ešte pred pár desiatkami rokov bolo iba rybárskou osadou – a na dva výlety. Na ten kratší, do Tulumu, sme išli všetci. Požičali sme si auto – teda ak sa to dá nazvať autom… Rozhodli sme sa nepoužiť lokálnu požičovňu, ale Alamo, že veď predsa medzinárodná spoločnosť, tak bude mať normálne autá a normálne podmienky. Čo sme dostali, bol Nissan, o ktorom sme si neboli istí, či sa nerozpadne cestou (našťastie sme nešli ďaleko a nestihol).
V Tulume sme pozreli Mayské ruiny na brehu mora a rýchlo sa odtiaľ pratali, lebo bolo strašne horúco a naše mláďa tvrdohlavo odmietalo nosiť klobúčiky (aj tak asi schytalo ľahký úpal, lebo večer bolo úplne mimo).
Chichen Itzu sme s Kikou ani nezvažovali, lebo to je celodenná záležitosť. My dve sme vyslali výpravu a ostali sa čľapotať v bazéne. Vypravení turisti si aj pochvaľovali (zaujímavé ruiny, zaujímavá cenote – jazierko pod zemou), aj sa sťažovali (mizerné raňajky, neznesiteľné teplo, nedá sa vyliezť na pyramídu – ešte pred pár rokmi sa dalo – a ľadová voda v cenote).
Takže taký bol náš výlet. Suvenírov sme nenakúpili nejako veľa, ale na letisku v Cancúne som sa vybrala pred nástupom do lietadla ešte prebaliť Kiku a keď sme sa vrátili, tak moji turisti vychádzali z duty-free obchodu so štyrmi zaviazanými taškami tequilly (viac sa vraj kúpiť nedalo – dve fľaše/balenia na osobu zaviazané v taške). Tak sme do lietadla nastupovali ako takí alkoholici. Polovica už odišla na Slovensko a tá druhá je tu na obrázku.
Jáááj a ešte musím spomenúť jednu story. Človek by povedal, že už som toho nalietala dosť a že viem, ako to chodí… ale keď myslím na to, aby som mala na cestu dostatočný počet plienok, hračiek, jedla a mozog ešte oťapený zo slniečka a ničnerobenia, tak sa aj takéto prihodí. Ideme si veselo bezpečnostnou kontrolou na letisku, keď zrazu začnú prezerať jeden z našich dvoch príručných batohov. Že nejaké tekutiny. A to nebol ani ten s Kikinými vecami, ale ten druhý, do ktorého som zbalila laptop, foťák, pár rozbitných vecí, čo sme kúpili… Tak si hovorím, že veď nech si pozrú, máme čas. Ale keď pani vytiahla salsy, tak mi nebolo do smiechu. A na potvoru, majú viac ako deci každá. Keby som ich už nebola sľúbila, tak jej ich tam nechám. Ale takto?
Môj drahý si zanadával, ale vrátil sa ešte cez kontrolu naspäť (na dvakrát) a checkol jeden z našich príručných batohov (už bez laptopu, foťáka a rozbitných vecí) ako normálnu batožinu a salsy to bez ujmy prežili. Nepýtajte sa ma, ako ma to napadlo…
Na záver ešte dve videá. Na prvom je Mišo, ako topí Kiku (dúfam, že sa to nedostane k CPS, ale Kike sa to celkom páčilo a dokonca si dopredu zatvárala oči a ústa):
http://www.jancigovci.com/wp-content/uploads/2010/06/vodicka.flv
A na tomto je dezert, ktorý som – netušiac, čo to bude, ale znelo to dobre (Baked Alaska) – objednala Mišovi vo francúzskej reštaurácii:
http://www.jancigovci.com/wp-content/uploads/2010/06/alaska.flv
PS Niektoré z týchto fotiek a aj obidve videá urobil môj svokor. Ďakujem. A aj za to, že ste vôbec došli.
Autor Iva, May 22, 2010  Tak a tu sú tie sľúbené fotky z minulonedeľného výletu do parku na brehu oceánu (zopár Äalších vydarených je tu).
Continue reading Island Beach State Park
Autor Iva, April 4, 2010  Dnes sme zase vypadli medzi stromy – do parku Delaware Water Gap. Raz sme tam už boli s kamarátmi pred tromi rokmi a tak tentoraz sme sa rozhodli zavítaÅ¥ na opaÄný breh rieky Delaware.
Continue reading Delaware Water Gap
Autor Iva, March 22, 2010 Minulý týždeň boli jarné prázdniny a krásne poÄasie – ideálna kombinácia – a tak sme sa vybrali na sever pohľadaÅ¥ nejaký les (Kika predtým žiadny nevidela a my dvaja sme si už len matne pamätali, ako taký les vyzerá). Pobrali sme sa k Lake George v Adirondacks (obrázky tu).
Continue reading Lake George
Autor Iva, May 18, 2009 Ďalší semester úspešne za nami – a tento bol asi najnáročnejší z tých doterajších štyroch (napriek tomu, že som sa už nemusela chystať na kvalifikačné skúšky, ale s čiernym pasažierom na palube a skvelou skladbou predmetov…) – tak prišiel čas na “koncoročný výlet”. Po minuloročnej návšteve Bellových laboratóriií, tento rok výber padol na Brookhaven National Labs.
Americké Department of Energy (niečo ako Ministerstvo energií) spravuje sieť laboratórií po celých štátoch. Niektoré z nich sú viac vojensky zamerané, niektoré viac akademicky. Brookhaven patrí k tým druhým. Nachádza sa vo východnej časti Long Islandu na veľkom pozemku uprostred lesa, pracuje v ňom skoro 3000 ľudí a poputovalo sem 6 Nobelových cien.
Čo tu majú také zaujímavé? RHIC (Relativistic Heavy Ion Collider), ktorý bol najväčším iónovým urýchľovačom na svete, kým minulý rok spustili ten v CERNe. Synchotron Light Source, čo je mašinka schopná vytvoriť veľmi koncentrované a silné lúče pokrývajúce elekromatické spektrum od infračervených až po rontgenové a vraj priláka ročne viac hosťujúcich vedcov ako akákoľvek iná na svete (momentálne rozbiehajú nový projekt na vybudovanie druhej, ešte výkonnejšej). Nové centrum pre nanotechnológie a zopár superpočítačov.
Čo sa tých počítačov týka, majú New York Blue, čo je Blue Gene/L (jeho dedom bol Deep Blue, počítač, ktorý v roku 1997 porazil Garryho Kasparova) so skoro 40000 procesormi a výkonom 100 teraflopov. To znie možno ohromujúco, ale v súčasnosti najvýkonnejší počítač sveta zvláda vyše 1000 teraflopov a nachádza sa v Los Alamos National Laboratory v Arizone (aktuálny rebríček najvýkonnejších počítačov je každého pol roka zverejnený tu). Okrem Blue Gene L (kde to L má byť skratka od Light) tu majú aj Blue Gene/P (len dve bedne oproti celej veľkej miestnosti pre L, ale zabezpečia štvrtinu výkonu) a pokukujú po Blue Gene/Q.
Čo je zaujímavé, tieto počítače a ostatné zariadenie v laboratóriách môže používať “hocikto”. Áno, treba o to požiadať a predložiť projekt, ale tým, že je to všetko platené z peňazí daňových poplatníkov, tak tí, ktorí preukážu, že na svoj výskum dané zariadenie potrebujú, dostanú prístup zadarmo, pokiaľ sú z akademickej sféry alebo za poplatok, ktorý má pokryť náklady, pokiaľ sú zo súkromného sektora (aj keď účet za elektrinu napríklad za taký urýchľovač by som platiť nechcela).
Rozprávali sme sa s chlapíkom zodpovedným za tieto počítače; s absolventom NJIT, ktorý tam teraz robí výskum v oblasti prúdenia tekutín; s chlapíkom, ktorý pomocou PET skenov skúma vplyvy drog a iných návykových látok na nervové spojenia v mozgu a na záver sme si vypočuli prednášku o nanotechnológiách, ktorá bola súčasťou pravidelného cyklu, čo im tam beží. Veľmi zaujímavý deň.
PS Áno, uznávam, že fotky nestoja za veľa, ale veľmi sa fotiť nedalo a tieto uchmatol jeden môj spolužiak svojím blackberry.

|
|