Srdiečkový výlet na Trzy Korony v poľských Pieninách

Deti mali minulý týždeň prázdniny, ale keďže ja som učila, tak na výlet sme sa vybrali až v piatok. Bývanie sme si našli v Spišskej Starej Vsi a na sobotný výlet sme išli do Poľska. Auto sme nechali na parkovisku v Červenom Kláštore, prešli mostíkom cez Dunajec a boli sme v Sromowciach Nižnych.

Odtiaľ po žltej na križovatku s modrou (Przelecz Szopky) a po modrej na Tri koruny. Tri Koruny je – ako inak – päť skalných veží, pričom na prostrednej je vyhliadka. Vyzeralo to, že cez leto sa za ňu asi platí, ale teraz nikto vstupné nevyberal. Aj keď bol opar, výhľad sme mali doďaleka: okrem Dunajca a Červeného Kláštora, Pieniny ako na dlani a v diaľke vykukovali Tatry.

Po modrej sme pokračovali smerom na Sokolicu, ale odbočili sme z nej zelenou dolu, napojili sa naspäť na žltú, ktorou sme začínali a uzavreli srdiečko. 

Kika síce frfľala, že zase raz najhorší výlet, na akom kedy bola, ale neskorý obed u Jakuba, minigolf pri našom penzióne a večerný bazén to zachránili.

Na druhý deň už cestou domov sme natrafili na parádnu inverziu. Mali by sme takéto zákutia objavovať častejšie.

Kým príde zima

Využili sme ešte jesenné dni a išli na výlety. Jeden bol s Mišom, posledný deň pred začiatkom semestra na Malý Rozsutec (prvé dva obrázky). Na to, že bol pracovný deň, tam bolo ľudí a ľudí.

A druhý výlet bol minulú sobotu. Dostali sme dekanské voľno (= dekan oficiálne povedal, že túto sobotu nemusíme pracovať) a tak išla FRI výprava na Súľovské skaly. Zobrala som len Kiku, lebo Kubo mal futbal. Na rebríkoch mala Kika trochu strach, ale zvládli sme to. 

Dolomity

Keď sme sa vrátili zo Sezamu, tak sme sa len oprali, prebalili a vyrazili zase na potulky. Náš posledný prázdninový výlet bol do hôr na severe Talianska, kde sme sa stretli s Thomom a Julie – američanmi, u ktorých som rok bývala, keď som chodila na strednú školu. Nie, nebola to náhoda, vedeli sme že idú do Talianska na svoje 25. výročie svadby, tak sme si tam s nimi dali rande.

Príchod bol adrenalínový – teda aspoň pre mňa. Išli sme cez Gardena Pass (2,136 m. n. m.). Cestička úzka, že dve protiidúce osobné autá sa škrabkajú zrkadlami, samozrejme strmá a veľmi zákrutová. Ale to nebráni ani nákladiakom a autobusom, aby sa tam vybrali a túrovali, čo to dá. Do toho vytešení motorkári. A bicyklisti buď fučiaci do kopca alebo fičiaci smerom dolu. Samozrejme, že po strede cesty. Viac som sa bála asi len na road to Hana

Ale potom sme už chodili pešo a to bola paráda. A už rozumiem, prečo sem všetci chodia lyžovať. Musíme niekedy ísť aj my.

Kika bola výborná. Cestou do Talianska nám hovorila, ako ona vie dobre po anglicky a ako sa s tými američanmi bude rozprávať. Rýchlo však pochopila, že to nebude také jednoduché. Slovnú zásobu má síce dobrú, ale anglické vety jej veľmi nejdú. Prvý deň to boli jednoslovné odpovede na jednoduché otázky. Ale potom jej prirodzenosť komunikovať prerazila, chodila sa ma stále vypytovať a odhodlane skladala kostrbaté spojenia. Bolo fascinujúce to pozorovať… akurát škoda, že Kubko ostal v yes/no móde. A my sme si zase raz dali záväzok ako sa do tej angličtiny viac pustíme aj doma.

Sezamový tábor a Topoľčiansky hrad

Sezam je seminár zaujímavej matematiky. Kika a Kubko sú ešte malí na to, aby ho mohli riešiť, takže na tábore neboli ako ostatní účastníci. Ale kamošov si tam našli, príklady počítali (náboj bol aj koláčikový), športovali (Kubovi sa celkom zapáčilo frisbee), tvorili (Kika bola veľmi pyšná na loď, ktorú sme boli aj testovať na vode, bonusové body za to, že to bolo s čelovkami potme), bolo im veľmi fajn. Už sa tešia, kedy budú môcť prísť bezo mňa.

Táborili sme pri Duchonke. Návrat do rokov sedemdesiatych… aj to samotné zariadenie, kde sme bývali, kemp pri priehrade s vodnými bicyklami, hojdačky… ale deti som do vody pustila len po kolená, veľmi sa mi nepáčila.

Na výlet sme išli na Topoľčiansky hrad. Pekný, zrekonštruovaný, zo správneho uhla pripomína rímske koloseum. Niekedy by sme tam mali zavítať na divadelné predstavenie. 

Najzaujímavejší zástupcovia fauny a flóry, ktorých sme stretli, boli veverička a jedlý gaštan. Gaštanom sme si neboli úplne istí, tak sme ho odfotili a dodatočne sa pýtali kamaráta googla, že či fakt. 

Po desiatich dňoch vedúcovania tridsiatim akčným deckám sme prišli domov uťahaní ako koníky.

Rozhľadňa nad Terchovou a po hrebeni zo Snilovského sedla

Boli sme na dva výlety tu u nás za rohom, ale na nové miesta. Najprv okolo plechového Jánošíka na rozhľadňu nad Terchovou. A potom lanovkou do Snilovského sedla a po hrebeni cez Chleb, Hromové a Steny na Poludňový grúň. A odtiaľ strmo dolu na obed na chatu. 

Donovaly

Nedeľný výlet na Donovaloch bol výborný. Parádne počasie, výhľady, paraglidistov toľko, že sme ich nevedeli spočítať. Jediná mucha tohto výletu bola, že sme v určitom momente zišli z turistickej značky na skialpinistický chodník. Výborný nápad. Že aby to deti nemali také strmé. Ale skialpinistický chodník v lete? Tak tento išiel cez mokrú vysokú trávu, bodliaky a žihľavu. Deti nám dali vedieť, že toto veru nie je ono, tak sme sa prebojovali naspäť na ten turistický chodník a potom to už šlo. 

Tricklandia

Minulý týždeň v Tatrách sme bývali v Starom Smokovci a všimli sme si, že tam majú Tricklandiu. Samozrejme, že sme sa museli ísť pozrieť. Všetkým sa nám veľmi páčilo. Nechali sme sa od strigy začarovať do krištáľovej gule, vyskúšali antigravitačný tunel, pozreli nekonečnú knižnicu, niektorí sa naučili visieť zo stropu, deti pozdravili mimozemšťana a podarilo sa im zmenšiť Miša. 

Ale majú tam celkom rušno, takže sa nedá len tak prísť, treba si dopredu spraviť rezerváciu.

Spišský hrad

Jeden deň sme sa z Tatier vybrali na výlet ešte kúsok na východ. (Mišo aj deti trhli svoje osobné rekordy, čo sa týka najvýchodnejšieho navštíveného miesta na Slovensku.)

Na nádvorí hradu Mišo našiel sysle a cestou naspäť sme v Levoči našli ešte jedného Kubka. 

Ako ďaleko sú deti ochotné zájsť pre parenú buchtu?

Ukazuje sa, že až na Téryho chatu. 

Tie buchty nakoniec nevládali dojesť.

Tentokrát sme nestretli kamzíkov, ale boli s nami aj pelikáni.

Dlho sme tam ale nevydržali, lebo veľmi fučalo.

Ešte sme updatovali fotku spred roka:

Kika odfotila aj líšku Elišku (ku ktorej som im zakázala sa približovať):

A vyskúšali sme dva dni mladý mostík cez Studený potok, ktorý museli postaviť po tom, čo predchádzajúci strhla voda:

Pre kura s ryžou sme si došli na Sliezsky dom (po magistrále z Hrebienka):

Gerlach sa celý čas predvádzal:

A keď budete hľadať dobré lokše, tak tie nájdete na tejto chate:

Vyhliadka nad Žilinou

Je na Dubni a až keď sme na ňu vyliezli a videli náš dom, tak nás napadlo pozrieť aj doma z okna. Dá sa na ňu ísť z Budatína (cca 1:15 hore po červenej značke) alebo zo Zádubnia (cca 0:30 od oplotenej vodárne), alebo zo Zástrania (neviem, ako dlho). My sme vyšli zo Zádubnia a skončili v Budatíne.

Žilina ako na dlani, ale škaredá, škaredá… Možno by to bolo lepšie, keby svietilo slnko a bol už zelený máj. Kubo sa hore trošku bál, lebo fúkalo a veža sa mierne kývala. Kamaráti, ktorí boli v ten istý deň poobede (akosi sa nám nepodarilo zosynchronizovať), hovorili, že už bola tlačenica aj na chodníku aj na vyhliadke. Všetci žilinčania sa chcú pozrieť.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...