Jarnoprázdninový výlet do Lake Placid

Keď sme prišli, na jazere bol ešte ľad, ale sneh iba kde-tu. Prešli sme sa na pizzu, zaľahli a ráno sa zobudili do bieleho.

Pôvodný plán, že si to vykráčame na Whiteface Mountain, sme teda trochu zoškálovali smerom nadol a povedali si, že skúsime Scarface. Začiatok úplne rozprávkový, na chodníku sme boli sami, ale postupne sa celkom neodbytne začal hlásiť nie úplne príjemný deja-vu pocit. 

Dopadli sme veľmi podobne ako na jeseň na Mt. McKenzie. Po prechádzke po rovinke, prišlo stúpanie popri potoku, ktoré plynulo prerástlo do lezenia. A keď už nebolo jasné kadiaľ ďalej, kamene boli pokryté vrstvou šmyľavého ľadu, na ktorom bola ešte 10 cm vrstva čerstvého prašanu, tak sme zjedli desiatu a otočili to naspäť. Tak ale snáď ešte niekedy do Lake Placid prídeme a snáď aj na nejaký kopec už vylezieme.

Keďže Kika zahlásila, že toto si ona teda ďalší deň nezopakuje, vybrali sme sa na Whiteface Landing. Vpodstate po rovine,  tentokrát aj so slniečkom, nálada bola lepšia. Ale bolo treba striehnuť na Kuba, aby sa nerozbehol po ľade. Ten vyzeral síce krásne, ale už bol tenučký, tenký. (Na týchto fotkách sú tri rôzne jazerá.) 

 

Pôvodne sme mali ešte plány sa ísť korčuľovať, ale keď sa ukázalo, že si vyberáme medzi korčuľovaním a bazénom, vyhrala tekutá voda. Všetci si pochvaľovali (Kubo, že “zase pláva po 100 rokoch”). 

A na záver ešte kvízová otázka, aký film sme s deťmi večer pozerali?

(Hint: Na fotke nevidno brvno, na ktorom balansujú.)

Zima, ktorá prelomí muža na polovicu

Kubo sa teraz v škole učí o americkej vojne za nezávislosť, jednak celkovo a okrem toho aj z lokálneho New Jersey pohľadu. Tak sme sa vybrali na exkurziu do neďalekého Morristown National Historical Park. Washingtonov hlavný štáb sme mohli obzerať len zvonku, ale v neďalekom lese, kde v zime 1779/1780 kempovala jeho armáda, sa prechádzalo dobre. Bolo síce chladno, ale nie až tak, ako v zime 1779, “when the winter was cold enough to cut a man in two.” (Private Joseph Plumb Martin)

Viola nás opäť vyslala na bežky

Búrka Viola (spolu s Uri) narobila v Texase kopu škody, ale kým prišla ku nám, už to bolo “len” sneženie. Zhodnotili sme, že bežky sú lepšie ako žiadne lyže a išli sme znovu do High Point parku. Deti spokojnejšie, než sme čakali, Mišo sklamaný, že mu Strava dobre nemerala, kadiaľ sme sa túlali a ja som si len užívala slniečko. 

Ešte pár fotiek z Watchungu. Chýba len tá, ako Kubo skončil dolu hlavou v snehu:

Bežky v High Point parku

Keď sme do High Point parku v nedeľu na obed prišli, tak bežkovanie vyzeralo neisto. Hneď pri vstupe do parku nás privítal oznam, že v požičovni už požičali všetko, čo mali. Nakoniec to ale dopadlo dobre, lebo aj keď bolo asi ráno všetko rozchytané, kým sme sa dovalili my, kopa výzbroje sa vrátila a bolo z čoho znovu vyberať. (Ukázalo sa, že veľkosť topánok som na prvý pokus uhádla všetkým okrem seba.)

Deti a Mišo boli na bežkách prvýkrát, ja asi tretí a podľa toho to aj vyzeralo. Mali sme na začiatku blízky kontakt so snehom. Kubo si to celkom užil a hovoril, že by pokojne išiel niekedy znovu.

Kika po prekonaní počiatočného odporu išla tiež v pohode. A na konci to zvládla dokonca napriek môjmu odrádzaniu. Za to odrádzanie sa teraz patrične hanbím… Ono totiž na chodníku v lese bolo fajn, len zrazu sme prestali stretávať ľudí a zistili, že sme prešvihli čas na vrátenie lyží. Časť výpravy uháňala dopredu a my s Kikou sme ostali posledné. Pred požičovňou nás ešte čakal kopček. Kike sa doňho šmýkalo a nedalo sa jej ísť hore ani na viacero pokusov, tak som ju presviedčala, nech si lyže vypne, že ja ich zoberiem a ona to dokráča s paličkami. Ona, že nie, že to zvládne. Zopár ďalších pokusov. A išla. Pomaly, ale nakoniec isto. (A v požičovni sme ani neboli posledné. Chlapíci vyzerali, že berú úplne v pohode fakt, že sú otvorení ešte skoro hodinu po oficiálnom konci ordinačných hodín.) 

A mňa to potom spätne mrzelo. Namiesto toho, aby som ju povzbudzovala, som jej hovorila, nech to vzdá. Niekedy by sa mi fakt hodil lepší filter na to, čo hovorím. A ako to hovorím. Ďalšia lesson learned. 

Mountain Creek – na kolesách to ide dolu kopcom rýchlo

Chystali sme sa sem už predtým, ako sa ohlásila Orlena. Ale extra sneh šmýkaniu dole kopcom určite neuškodí. Víkendy boli beznádejne vypredané, tak som kúpila lístky na štvrtok podvečer.

Deti skončili školu o tretej, potom sme sa nababušili a išli. Dva malé nedostatky boli: veľa ľudí (optimálna by bola tak polovica) a nezmyselný (povinný!) kyvadlový autobus, ktorý chodí medzi parkoviskom a dráhami. Je to vzdušnou čiarou asi 300m, ale cez cestu, bez priechodu pre chodcov a bez chodníkov po krajoch. Mohli radšej spraviť tie chodníky a priechod…

My sme to s Mišom pozorovali zdola a chodili sa prechádzať ku ohníku, vždy kým sa deti viezli hore a čakali na spustenie. Dve hodiny boli tak akurát.  

Watchung – chodíme po vode

Chystá sa na nás snehová búrka, tak sme išli prejsť do lesa, kým sa dá. Jazero Surprise nebolo úplne zamrznuté a Kuba som musela dosť krotiť, aby sa nerozbehol z jednej strany na druhú.  

Sunrise Mountain ostáva nevylezená

Bolo úplne jasné, že vianočné koláčiky treba rozchodiť. Povedali sme si, že skúsime Sunrise Mountain, druhú najvyššiu pahorkatinu v New Jersey po High Point. Jeden pokus bol už v lete, ale vtedy sme parkovali ďaleko a otočili sme to skôr, ako sme sa na ňu dostali.

Tentokrát sme si povedali, že sa dovezieme kúsok bližšie a dáme si menší okruh. Ale ako sa ukázalo, cesta bola preventívne na zimu uzavretá. Tak sme išli podľa plánu B, zaparkovali tam, kde minule, a vyšli k požiarnej veži. Sunrise Mountain ostáva na zozname pre rok 2021. (Somewhat related: dobrá knižka o československých horolezcoch, ktorú ale treba už hľadať v antikvariátoch.)

Kompou na Staten Island

Po prečítaní knižky The City We Became, od mojej obľúbenej autorky sa už asi nebudem môcť previezť na Staten Island bez toho, aby som si na ňu spomenula. Jednotlivé štvrte/borroughs New York City sa jej podarilo vykresliť veľmi živo (pun intended) a pre Staten Island to nedopadlo práve lichotivo. (Zato Jersey má bodíky k dobru.) Je to ale len prvá kniha zamýšľanej trilógie, takže ešte stále je možné, že nakoniec bude všetko úplne inak… 

No ale prv než sa asociatívne vyberiem na úplne iné miesta, naspäť do Battery Parku a na ferry. Chladné ale pekné počasie, málo ľudí. Na oranžovej (MHD) kompe, ktorá kedysi v špičke viezla na jednu cestu niekoľko tisíc pasažierov, bol len kde-tu niekto. Zadnú terasu sme mali pre seba a čajky a socha “so sviečkou” (ako to zhodnotila trojročná pozorovateľka) nám ochotne pózovali.    

Ochutnávka vianočných koláčikov pri St. George pamätníku a potom druhou loďou naspäť. 

ps Kto má vysvetlenie na záhadný úkaz, ktorý sa podarilo zachytiť na fotke číslo 3? 😉

Lake Placid

Minulý týždeň mali deti dva dni voľna, tak sme si povedali, že trochu zmeníme scenériu. Keďže podľa aktuálnych miestnych pravidiel môžme bezkaranténovo chodiť akurát po New Jersey a po New Yorku, výber padol na Lake Placid v pohorí Adirondacks. Prichádzali sme už za tmy, ale nedalo sa nevšimnúť si sneh na zemi. Nebolo ho veľa, ale deti celkom (príjemne) prekvapil, hlavne v kombinácii s tým, že počasie bolo väčšinou na krátke rukávy. 

Bývali sme pri zrkadlovom jazere a mali sme dva ciele – vyliezť na nejaký kopec a pozrieť si olympijské múzem. 

Kopec sa ukázal ako problém. V lese sme sa poprechádzali dosť, ale Mt. McKenzie bol nad naše sily. Kým bol chodník placatý blatistý, ešte sme išli. Ešte aj vtedy, keď ním len dolu tiekol potok a len kde-tu trčali kamene. Ale keď potom išiel strmo hore šmykľavým blatom, čím ďalej tým horšie, už sme nevedeli ako ďalej. Morálka bola na počudovanie celkom dobrá, ale rozhodli sme sa netlačiť to. Cestou hore nás obiehali dvaja bratia, ktorí nás potom dostihli ešte aj cestou nadol a povedali, že kúsok nad nami to obrátili aj oni. 

Olympijské múzeum sme zvládli, aj keď Kubo naň zrovna nemal veľmi náladu. Kika si ho užila. V zime by bolo zaujímavé korčuľovanie na ovále, ktorý sa pred ním nachádza. Kubovi sa oveľa viac páčilo kolobežkovanie okolo jazera. 

Veľmi dobre nám všetkým padlo týchto pár dní. A potešilo nás, keď sme sa tam dozvedeli, ako dopadli voľby.

Sunfish Pond

Opäť raz Delaware Water Gap. Tentokrát sme chytili posledné parkovacie miesto na “našom” brehu rieky. Vybrali sme sa po Apalačskom chodníku k Sunfish Pond a potom po krátkom pokeci s rangerom a pikniku naspäť po Dunnfield Creek Trail (13 km okruh). Highlight výletu pre mňa boli farby, pre deti brodenie potoka (asi 6-krát).