Hore Grúňom, dole Grúňom

Skoro tridsaťkrát. V piatok sme si zobrali s Mišom dovolenku, zaviezli deti do školy a prelyžovali celý deň na Grúni. Prialo nám šťastie a na obed začalo svietiť aj slniečko. Úplná paráda.

A v nedeľu sme zobrali deti na Veľkú Raču.

Kubo sa nám postaral o riadne vzrúšo, keď sa prvú jazdu spustil z polovice tohto kopca šusom. Išla som ho potom dolu pozbierať, odniesol si dnes ako suvenír z kopca oškretý nos, ale vôbec ho to neodradilo a púšťal si to veselo ďalej aj ďalšie jazdy, ale začínal už trochu nižšie.

A čo treba na obed po poriadnej lyžovačke? No predsa horúce chili a štrúdľu.

A ešte pár fotiek Kubka spred pár týždňov na Martinkách. Ako sa hovorí, when the going gets tough, the tough go skiing.

Múzeum Andreja Kmeťa v Martine

Toto prírodovedné múzeum mi odporučil kolega, ktorý tam bol minulý rok s neterou a synovcom. A dobre spravil, ďakujem. Nám síce chvíľu trvalo, kým sme doň zavítali, ale keď sme tam už boli, tak sa páčilo aj veľkým, aj malým.

Pekne zrekonštruované (eurofondy?), veľa dreva, skrinky na bundy označené zvieratami a rastlinami namiesto čísel. Za niečo vyše hodinu sme prešli neživú aj živú prírodu Turca a okolia. V tej živej boli pekne urobené herbáre a diorámy so zvukmi. Jedine púšťanie zvukov mohli vymyslieť nejako inak ako búchaním na sklo.

Ďeťom sa páčil aj mikroskop, cez ktorý mohli pozerať a to, že sme tam v sobotné popoludnie boli skoro úplne sami, takže si mohli všetko vyskúšať bez vyrušovania a čakania na ostatných.

A že kto bol pán Kmeť? Kňaz, archeológ, botanik, geológ, etnograf, historik, zberateľ všetkého možného… v múzeu je aj vystavené niečo z jeho zbierky. Len jeho herbár mal vraj 88 000 položiek. By ma zaujímalo, kedy to všetko stíhal a kam to všetko dával…

Niagarské vodopády (z druhej strany)

Cestou z Curaçaa sme mali chvíľu času v Toronte. Tak sme si požičali auto a išli pozrieť Niagarské vodopády.

My s Mišom sme ich už raz videli, ale iba z americkej strany. Z tejto kanadskej bol trochu lepší výhľad. A aj trochu väčšia zima, ako keď sme tam boli v máji. Pri vodopádoch všetko pokrývala ľadová vrstva a aj nám sa na bundách začala robiť ľadová škrupina.

Tak sme sa chvíľu poprechádzali (boli radi, že svieti slniečko), poobdivovali a potom už rovno domov.

Národný park Christoffel

Ostrov Curaçao je taký… nerovný. Tam kde nie je pahorkatý, tam je vlnitý. Najvyšší kopec je Mount Christoffel, má 380 metrov a pomenovali po ňom celý národný park. Videli sme ho už cestou na niektoré pláže a chceli sme naň vyjsť, ale odrádzali nás dve veci – Mišove tenisky boli v stratenom batohu a bolo treba vyrážať zavčasu ráno, aby sme sa vyhli horúčave.

Ale jeden večer sme teda nastavili budík, o siedmej ráno už nasadali do auta a o ôsmej vyrazili na turistický chodník.

Pri mori nám tá horúčava tak neprišla, ale na vyprahnutej červenej hline, medzi kaktusmi, tam bol hic. Našťastie chodník je doobeda v tieni. Posledný kúsok bolo treba liezť po skalách a potom už len parádny výhľad na všetky strany. Nevideli sme síce ani Venezuelu ani Bonaire, ktoré sú odtiaľ len pár desiatok kilometrov, ale Curaçao ako na dlani.

Plávanie s korytnačkami

Nemali sme šnorchle, lebo batoh, do ktorého sme ich spolu s plutvami, plážovým stanom, Mišovými teniskami a podobnými užitočnými vecami zbalili, sa nejako pozabudol vo Frankfurte. Časom dorazil aj na Curaçao, ale nie k nám a musel potom cestovať sám až domov.

Ale mali sme aspoň plavecké okuliare, takže sme mohli pozorovať, čo všetko pláva vo vode. Kopa rybičiek, Kika našla aj medúzu a na Playa Grandi korytnačky. Tie sa nám veľmi páčili.

Curaçao

Curaçao (miestni vyslovujú “kurasó”) je maličký ostrov na juhu Karibiku. Spolu s Arubou a Bonaire patrí do holandských Antíl. Je tak trochu v závetrí, takže sa mu vyhýbajú hurikány, ale stále tam fúka teplý suchý vietor. Klíma je preto iná, než akú sme stretli pri predchádzajúcich cestách do Karibiku. Je tam sucho, samé kaktusy, aloe vera, … palmy len tam, kde ich polievajú.

Ten modrý likér, ktorý vám možno napadne, keď sa povie Curaçao, je ochutený citrusovým ovocím, ktoré je potomkom dávno dovezených pomarančov. Nanešťastie, tým pomarančom sa miestne podmienky nepáčili natoľko, aby boli ochotné dozrieť. Takže síce narastú do pomarančovej veľkosti, ale ostanú zelené a trpké. Ale na drink sú fajn.

Mali sme požičané auto, takže sme skúšali rôzne pláže. Voda bola teplá, neskutočne priezračná a plná rybiek. A ľudí nebolo veľa. Takže paráda.

Hlavné mesto Willemstad je známe svojimi farebnými domčekmi a otváracím mostom. Na prechádzku fajn, ale sklamali nás reštaurácie. S našimi kobylkami, ktoré začnú cvrlikať, že sú hladné, zhruba 10 minút po tom, čo naposledy jedli, treba mať vždy nejakú predstavu, kde sa najbližšie dá zohnať nejaké jedlo. Centrum turistického mestečka sa nám zdalo dostatočnou istotou, ale pri prvej návšteve, o šiestej večer (dobre, bolo to v nedeľu), sme nenašli jedinú otvorenú reštauráciu. O dva dni neskôr, o piatej, sme našli dve. Slovom dve. Tak neviem. Chodili sme na čínu, občas si varili sami a užívali si mangá, avokáda a platany.

Takže kvôli jedlu sa neoplatí, ale kvôli vode určite.

Montreal

Hneď na začiatku nového roku sme zbalili kufre a pobrali sa na potulky.
Prvou zastávkou bol Montreal v Kanade.
Trochu sme sa poprechádzali a zakotvili v Chinatown na večeru.
Počasie nebolo práve lákavé…
… takže na druhý deň ráno, šup, šup opäť na letisko.
Odlet z Kanady
Prílet do tepla.

Srdiečkový výlet na Trzy Korony v poľských Pieninách

Deti mali minulý týždeň prázdniny, ale keďže ja som učila, tak na výlet sme sa vybrali až v piatok. Bývanie sme si našli v Spišskej Starej Vsi a na sobotný výlet sme išli do Poľska. Auto sme nechali na parkovisku v Červenom Kláštore, prešli mostíkom cez Dunajec a boli sme v Sromowciach Nižnych.

Odtiaľ po žltej na križovatku s modrou (Przelecz Szopky) a po modrej na Tri koruny. Tri Koruny je – ako inak – päť skalných veží, pričom na prostrednej je vyhliadka. Vyzeralo to, že cez leto sa za ňu asi platí, ale teraz nikto vstupné nevyberal. Aj keď bol opar, výhľad sme mali doďaleka: okrem Dunajca a Červeného Kláštora, Pieniny ako na dlani a v diaľke vykukovali Tatry.

Po modrej sme pokračovali smerom na Sokolicu, ale odbočili sme z nej zelenou dolu, napojili sa naspäť na žltú, ktorou sme začínali a uzavreli srdiečko. 

Kika síce frfľala, že zase raz najhorší výlet, na akom kedy bola, ale neskorý obed u Jakuba, minigolf pri našom penzióne a večerný bazén to zachránili.

Na druhý deň už cestou domov sme natrafili na parádnu inverziu. Mali by sme takéto zákutia objavovať častejšie.

Kým príde zima

Využili sme ešte jesenné dni a išli na výlety. Jeden bol s Mišom, posledný deň pred začiatkom semestra na Malý Rozsutec (prvé dva obrázky). Na to, že bol pracovný deň, tam bolo ľudí a ľudí.

A druhý výlet bol minulú sobotu. Dostali sme dekanské voľno (= dekan oficiálne povedal, že túto sobotu nemusíme pracovať) a tak išla FRI výprava na Súľovské skaly. Zobrala som len Kiku, lebo Kubo mal futbal. Na rebríkoch mala Kika trochu strach, ale zvládli sme to. 

Dolomity

Keď sme sa vrátili zo Sezamu, tak sme sa len oprali, prebalili a vyrazili zase na potulky. Náš posledný prázdninový výlet bol do hôr na severe Talianska, kde sme sa stretli s Thomom a Julie – američanmi, u ktorých som rok bývala, keď som chodila na strednú školu. Nie, nebola to náhoda, vedeli sme že idú do Talianska na svoje 25. výročie svadby, tak sme si tam s nimi dali rande.

Príchod bol adrenalínový – teda aspoň pre mňa. Išli sme cez Gardena Pass (2,136 m. n. m.). Cestička úzka, že dve protiidúce osobné autá sa škrabkajú zrkadlami, samozrejme strmá a veľmi zákrutová. Ale to nebráni ani nákladiakom a autobusom, aby sa tam vybrali a túrovali, čo to dá. Do toho vytešení motorkári. A bicyklisti buď fučiaci do kopca alebo fičiaci smerom dolu. Samozrejme, že po strede cesty. Viac som sa bála asi len na road to Hana

Ale potom sme už chodili pešo a to bola paráda. A už rozumiem, prečo sem všetci chodia lyžovať. Musíme niekedy ísť aj my.

Kika bola výborná. Cestou do Talianska nám hovorila, ako ona vie dobre po anglicky a ako sa s tými američanmi bude rozprávať. Rýchlo však pochopila, že to nebude také jednoduché. Slovnú zásobu má síce dobrú, ale anglické vety jej veľmi nejdú. Prvý deň to boli jednoslovné odpovede na jednoduché otázky. Ale potom jej prirodzenosť komunikovať prerazila, chodila sa ma stále vypytovať a odhodlane skladala kostrbaté spojenia. Bolo fascinujúce to pozorovať… akurát škoda, že Kubko ostal v yes/no móde. A my sme si zase raz dali záväzok ako sa do tej angličtiny viac pustíme aj doma.



Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...