Drieňok

Zistili sme, podľa čoho sa volá jarmok, na ktorom sme kedysi boli. Podľa kopca vo Veľkej Fatre, ktorý je kúsok od neho.

Kika sa síce opäť sťažovala, že najhorší výlet zo všetkých, ale deka a desiata jej vylepšili náladu a do vrcholovej knihy napísala celkom pozitívny odkaz. S Mišom sme sa zhodli, že trasa by to bola úplne dokonalá, keby nemala úvodné tri kilometre z Rakše po rozbitej asfaltke. Zeleno-zelené výhľady z vrchu aj tak stáli za to. 

Zbojníčka

Na deň detí sme sa vybrali do Tatier. Po minuloročnej Téryho chate sme sa tentokrát tešili na Zbojníčku. Deti hlavne preto, že aj tam mali buchty, my s Mišom preto, že sme tam už veľmi dávno neboli. Kiku a Kuba celkom pobavilo, koľko snehu sa dá nájsť v júni a samozrejme sa to neobišlo bez malého snehuliačika. Počasie nám vyšlo, ale aj tak sme sa dolu trochu ponáhľali, lebo Mišo si chcel zapretekať okolo Štrbského plesa

Páčia sa mi takéto Tatry. Ešte pred hlavnou sezónou, nie veľmi veľa ľudí. Ak sa pritrafí, tak už pekne, ale ešte topiace sa snehy.  

Rozhľadňa nad Dohňanmi

Je to kúsok od Púchova, nad dedinou Dohňany, a vybrali sme sa tam s kamarátmi. Dá sa ísť miernym náučným chodníkom, alebo strmo hore. Tentokrát, možno vďaka veľkej tlupe, ani Kika nehovorila, že toto je najhorší výlet ever. Akurát bolo trochu chladno. Slniečko síce vykukovalo, ale hriať sa mu nechcelo a k nášmu ohníku sa prišli ohrievať aj okoloidúci. 

Výhľad z rozhľadne parádny a kýve sa len trošičku.

Veľká noc v Prahe

Počasie parádne. Jeden deň sme sa túlali priamo po Prahe. Začali sme loďkou (MHD!), ktorá chodí z Holešovic do Karlína. A potom už striedavo po vlastných a na kolobežke. Kubo si fotil mosty na ročníkový projekt a kúsok od miesta, kde sme obedovali, sme našli múzeum lega, takže úplne dokonalé. 

Na druhý deň sme išli poschodovým vlakom (dvojnásobná radosť) smerom na Karlštejn. Ale vystúpili sme až v Srbsku, podobne ako deň predtým na Staromestskom námestí poobdivovali veľkonočné stromčeky a prešli sa popri Berounke do Sv. Jana pod skalou. Vyliezli sme aj na skalu a zavítali do lomov kúsok od nej. Skanzen síce ešte nebol otvorený na novú sezónu, ale ochotný rušňovoidč nás povozil na úzkorozchodnej železničke za príspevok do konvičky. 

Na tretí deň prechádzka k zámku Lobkovice pri Labe.

Akurát sa ešte niekedy nabudúce budeme musieť ísť pozrieť na ten Karlštejn, ktorý sme tentokrát len na chvíľočku zazreli z vlaku. 

Hore Grúňom, dole Grúňom

Skoro tridsaťkrát. V piatok sme si zobrali s Mišom dovolenku, zaviezli deti do školy a prelyžovali celý deň na Grúni. Prialo nám šťastie a na obed začalo svietiť aj slniečko. Úplná paráda.

A v nedeľu sme zobrali deti na Veľkú Raču.

Kubo sa nám postaral o riadne vzrúšo, keď sa prvú jazdu spustil z polovice tohto kopca šusom. Išla som ho potom dolu pozbierať, odniesol si dnes ako suvenír z kopca oškretý nos, ale vôbec ho to neodradilo a púšťal si to veselo ďalej aj ďalšie jazdy, ale začínal už trochu nižšie.

A čo treba na obed po poriadnej lyžovačke? No predsa horúce chili a štrúdľu.

A ešte pár fotiek Kubka spred pár týždňov na Martinkách. Ako sa hovorí, when the going gets tough, the tough go skiing.

Múzeum Andreja Kmeťa v Martine

Toto prírodovedné múzeum mi odporučil kolega, ktorý tam bol minulý rok s neterou a synovcom. A dobre spravil, ďakujem. Nám síce chvíľu trvalo, kým sme doň zavítali, ale keď sme tam už boli, tak sa páčilo aj veľkým, aj malým.

Pekne zrekonštruované (eurofondy?), veľa dreva, skrinky na bundy označené zvieratami a rastlinami namiesto čísel. Za niečo vyše hodinu sme prešli neživú aj živú prírodu Turca a okolia. V tej živej boli pekne urobené herbáre a diorámy so zvukmi. Jedine púšťanie zvukov mohli vymyslieť nejako inak ako búchaním na sklo.

Ďeťom sa páčil aj mikroskop, cez ktorý mohli pozerať a to, že sme tam v sobotné popoludnie boli skoro úplne sami, takže si mohli všetko vyskúšať bez vyrušovania a čakania na ostatných.

A že kto bol pán Kmeť? Kňaz, archeológ, botanik, geológ, etnograf, historik, zberateľ všetkého možného… v múzeu je aj vystavené niečo z jeho zbierky. Len jeho herbár mal vraj 88 000 položiek. By ma zaujímalo, kedy to všetko stíhal a kam to všetko dával…

Niagarské vodopády (z druhej strany)

Cestou z Curaçaa sme mali chvíľu času v Toronte. Tak sme si požičali auto a išli pozrieť Niagarské vodopády.

My s Mišom sme ich už raz videli, ale iba z americkej strany. Z tejto kanadskej bol trochu lepší výhľad. A aj trochu väčšia zima, ako keď sme tam boli v máji. Pri vodopádoch všetko pokrývala ľadová vrstva a aj nám sa na bundách začala robiť ľadová škrupina.

Tak sme sa chvíľu poprechádzali (boli radi, že svieti slniečko), poobdivovali a potom už rovno domov.

Národný park Christoffel

Ostrov Curaçao je taký… nerovný. Tam kde nie je pahorkatý, tam je vlnitý. Najvyšší kopec je Mount Christoffel, má 380 metrov a pomenovali po ňom celý národný park. Videli sme ho už cestou na niektoré pláže a chceli sme naň vyjsť, ale odrádzali nás dve veci – Mišove tenisky boli v stratenom batohu a bolo treba vyrážať zavčasu ráno, aby sme sa vyhli horúčave.

Ale jeden večer sme teda nastavili budík, o siedmej ráno už nasadali do auta a o ôsmej vyrazili na turistický chodník.

Pri mori nám tá horúčava tak neprišla, ale na vyprahnutej červenej hline, medzi kaktusmi, tam bol hic. Našťastie chodník je doobeda v tieni. Posledný kúsok bolo treba liezť po skalách a potom už len parádny výhľad na všetky strany. Nevideli sme síce ani Venezuelu ani Bonaire, ktoré sú odtiaľ len pár desiatok kilometrov, ale Curaçao ako na dlani.

Plávanie s korytnačkami

Nemali sme šnorchle, lebo batoh, do ktorého sme ich spolu s plutvami, plážovým stanom, Mišovými teniskami a podobnými užitočnými vecami zbalili, sa nejako pozabudol vo Frankfurte. Časom dorazil aj na Curaçao, ale nie k nám a musel potom cestovať sám až domov.

Ale mali sme aspoň plavecké okuliare, takže sme mohli pozorovať, čo všetko pláva vo vode. Kopa rybičiek, Kika našla aj medúzu a na Playa Grandi korytnačky. Tie sa nám veľmi páčili.

Curaçao

Curaçao (miestni vyslovujú “kurasó”) je maličký ostrov na juhu Karibiku. Spolu s Arubou a Bonaire patrí do holandských Antíl. Je tak trochu v závetrí, takže sa mu vyhýbajú hurikány, ale stále tam fúka teplý suchý vietor. Klíma je preto iná, než akú sme stretli pri predchádzajúcich cestách do Karibiku. Je tam sucho, samé kaktusy, aloe vera, … palmy len tam, kde ich polievajú.

Ten modrý likér, ktorý vám možno napadne, keď sa povie Curaçao, je ochutený citrusovým ovocím, ktoré je potomkom dávno dovezených pomarančov. Nanešťastie, tým pomarančom sa miestne podmienky nepáčili natoľko, aby boli ochotné dozrieť. Takže síce narastú do pomarančovej veľkosti, ale ostanú zelené a trpké. Ale na drink sú fajn.

Mali sme požičané auto, takže sme skúšali rôzne pláže. Voda bola teplá, neskutočne priezračná a plná rybiek. A ľudí nebolo veľa. Takže paráda.

Hlavné mesto Willemstad je známe svojimi farebnými domčekmi a otváracím mostom. Na prechádzku fajn, ale sklamali nás reštaurácie. S našimi kobylkami, ktoré začnú cvrlikať, že sú hladné, zhruba 10 minút po tom, čo naposledy jedli, treba mať vždy nejakú predstavu, kde sa najbližšie dá zohnať nejaké jedlo. Centrum turistického mestečka sa nám zdalo dostatočnou istotou, ale pri prvej návšteve, o šiestej večer (dobre, bolo to v nedeľu), sme nenašli jedinú otvorenú reštauráciu. O dva dni neskôr, o piatej, sme našli dve. Slovom dve. Tak neviem. Chodili sme na čínu, občas si varili sami a užívali si mangá, avokáda a platany.

Takže kvôli jedlu sa neoplatí, ale kvôli vode určite.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...