Sunrise Mountain ostáva nevylezená

Bolo úplne jasné, že vianočné koláčiky treba rozchodiť. Povedali sme si, že skúsime Sunrise Mountain, druhú najvyššiu pahorkatinu v New Jersey po High Point. Jeden pokus bol už v lete, ale vtedy sme parkovali ďaleko a otočili sme to skôr, ako sme sa na ňu dostali.

Tentokrát sme si povedali, že sa dovezieme kúsok bližšie a dáme si menší okruh. Ale ako sa ukázalo, cesta bola preventívne na zimu uzavretá. Tak sme išli podľa plánu B, zaparkovali tam, kde minule, a vyšli k požiarnej veži. Sunrise Mountain ostáva na zozname pre rok 2021. (Somewhat related: dobrá knižka o československých horolezcoch, ktorú ale treba už hľadať v antikvariátoch.)

Kompou na Staten Island

Po prečítaní knižky The City We Became, od mojej obľúbenej autorky sa už asi nebudem môcť previezť na Staten Island bez toho, aby som si na ňu spomenula. Jednotlivé štvrte/borroughs New York City sa jej podarilo vykresliť veľmi živo (pun intended) a pre Staten Island to nedopadlo práve lichotivo. (Zato Jersey má bodíky k dobru.) Je to ale len prvá kniha zamýšľanej trilógie, takže ešte stále je možné, že nakoniec bude všetko úplne inak… 

No ale prv než sa asociatívne vyberiem na úplne iné miesta, naspäť do Battery Parku a na ferry. Chladné ale pekné počasie, málo ľudí. Na oranžovej (MHD) kompe, ktorá kedysi v špičke viezla na jednu cestu niekoľko tisíc pasažierov, bol len kde-tu niekto. Zadnú terasu sme mali pre seba a čajky a socha “so sviečkou” (ako to zhodnotila trojročná pozorovateľka) nám ochotne pózovali.    

Ochutnávka vianočných koláčikov pri St. George pamätníku a potom druhou loďou naspäť. 

ps Kto má vysvetlenie na záhadný úkaz, ktorý sa podarilo zachytiť na fotke číslo 3? 😉

Lake Placid

Minulý týždeň mali deti dva dni voľna, tak sme si povedali, že trochu zmeníme scenériu. Keďže podľa aktuálnych miestnych pravidiel môžme bezkaranténovo chodiť akurát po New Jersey a po New Yorku, výber padol na Lake Placid v pohorí Adirondacks. Prichádzali sme už za tmy, ale nedalo sa nevšimnúť si sneh na zemi. Nebolo ho veľa, ale deti celkom (príjemne) prekvapil, hlavne v kombinácii s tým, že počasie bolo väčšinou na krátke rukávy. 

Bývali sme pri zrkadlovom jazere a mali sme dva ciele – vyliezť na nejaký kopec a pozrieť si olympijské múzem. 

Kopec sa ukázal ako problém. V lese sme sa poprechádzali dosť, ale Mt. McKenzie bol nad naše sily. Kým bol chodník placatý blatistý, ešte sme išli. Ešte aj vtedy, keď ním len dolu tiekol potok a len kde-tu trčali kamene. Ale keď potom išiel strmo hore šmykľavým blatom, čím ďalej tým horšie, už sme nevedeli ako ďalej. Morálka bola na počudovanie celkom dobrá, ale rozhodli sme sa netlačiť to. Cestou hore nás obiehali dvaja bratia, ktorí nás potom dostihli ešte aj cestou nadol a povedali, že kúsok nad nami to obrátili aj oni. 

Olympijské múzeum sme zvládli, aj keď Kubo naň zrovna nemal veľmi náladu. Kika si ho užila. V zime by bolo zaujímavé korčuľovanie na ovále, ktorý sa pred ním nachádza. Kubovi sa oveľa viac páčilo kolobežkovanie okolo jazera. 

Veľmi dobre nám všetkým padlo týchto pár dní. A potešilo nás, keď sme sa tam dozvedeli, ako dopadli voľby.

Sunfish Pond

Opäť raz Delaware Water Gap. Tentokrát sme chytili posledné parkovacie miesto na “našom” brehu rieky. Vybrali sme sa po Apalačskom chodníku k Sunfish Pond a potom po krátkom pokeci s rangerom a pikniku naspäť po Dunnfield Creek Trail (13 km okruh). Highlight výletu pre mňa boli farby, pre deti brodenie potoka (asi 6-krát).

High Point

Už by to aj začala byť nuda. Zase prechádzka po lese, takmer žiadne prevýšenie, trochu výhľadov a doťapkali sme sa na najvyšší bod New Jersey (High Point, ako inak), necelých 550 m.n.m. Už by som išla aj na nejakú túru, takú že by sme vyliezli na reálny kopec… Ale zachránili to farebné stromy. Najlepšie boli javory, lebo tie vedia mať na jednom strome veľa rôznych farieb. 

Mt. Tammany

Ráno bolo včera chladné a nechcelo sa nám veľmi vstávať, takže keď sme sme o desiatej dorazili na parkovisko pri začiatku chodníka na Mt. Tammany, bolo už plné. Nakoniec sme zaparkovali na poslednom voľnom mieste na druhej strane I80, pri Kittatinny Visitor Center. Podchodom sme sa vrátili ku začiatku červeného chodníka a začali stúpať do kopca. Ono kopec je taký honosný názov, keďže je vysoký 460m, ale podľa Mišových hodiniek sme štartovali kúsok pod 100 m.n.m., takže úplná rovina to nebola. Výhľady na rieku Delaware boli podobné ako zo Starhradu na Váh. Hore sme si dali piknik a potom dolu po modrej značke.

Platonicky sme rozmýšľali, či ešte ísť pozrieť aj Sunfish Pond (to je vraj v týchto končinách najjužnejšie jazero ľadovcového pôvodu), ale nakoniec sme si ho nechali na ďalší výlet o pár týždňov, keď sa trochu zafarbia stromy. 

Opustená dedina Feltville

Boli sme pozrieť opustenú dedinku Feltville v parku Watchung. Dva domy dokonca vyzerali, že v nich ešte niekto býva, ale zvyšné mali trávu a kríky na strechách, preborené terasy.  Vonku boli informačné tabule, ale o kus lepšie by to bolo, keby z toho areálu spravili niečo ako skanzen. 

Deti mali sľúbený oheň, lebo zistili že sa dajú opekať marshmellows. Odkladali sme to, lebo každú chvíľu pršalo, ale keď sme už raz išli do lesa a vedeli, že tam sú ohniská, tak sa tomu nedalo ďalej vyhýbať. Veľa nechýbalo a odišli by sme smutní, lebo drevo bolo trochu mokré, ale s posledným kusom papiera sa to podarilo a nakoniec sa dalo aj opekať. 

Aj v Atlantiku sa dá kúpať

Keď sme v Island Beach State Park boli v máji, tak to nebolo na kúpanie, ale teraz to už išlo. Podľa internetov mala voda 23C. 

Čo sa týka čistoty… čo si budeme hovoriť, Sulu Sea to nie je, ale boli tam rybky, kraby a mušle, tak snáď to prežijeme aj my. Viditeľnosť vo vode len asi meter, to už človek radšej pláva s hlavou nad hladinou, ale deti si aspoň užili hojdanie sa na vlnách – tie boli tak akurát. 

Boli sme dvakrát a vyberali sme si dni cez týždeň, keď malo byť trochu pod mrakom, nech nestretneme všetkých a nech sa nepripečieme. Oba razy sme išli zavčasu ráno (= o 7 z domu, o 8 na pláži … áno, síce s veľkým sebazaprením, ale použili sme budík) a odchádzali na obed. To bolo tiež tak akurát.

Mišo zahlásil, že skoro ako dovolenka pri mori…

Čučoriedky, černice a tentokrát aj jedlé huby

Dnešný výlet bol do Harriman State Park. Parkovali sme pri Reeves Meadow Visitor Center (o deviatej v pondelok ráno sme brali predposledné z asi 20 miest, ale dá sa parkovať aj popri ceste). Začínali sme po bielej značke, potom sme odbočili na modrú hore na skaly, dolu po oranžovej a naspať na parkovisko po červenej. Červená bola rušná, ale inde sme boli sami. 

Úplne iný pocit z chodníka ako predvčerom, veľa kameňov a skál. To nás koniec-koncov aj zachránilo, lebo keď sa deti začínali sťažovať, tak akurát bolo treba kúsok liezť a zrazu sme boli na najlepšom výlete. (Ukladám si poznámku, podľa čoho budem vyberať ďalšiu trasu.) Na vrchu sme sa zdržali len chvíľku, lebo výhľad bol síce pekný, ale bolo poludnie a veľmi horúco. 

Cestou dolu sme natrafili na čučoriedky a černice. Tomuto nie úplne rozumiem, lebo som bola v tom, že lesné čučoriedky majú rady trochu vyššie polohy. S prižmúrením očí sme vtedy mohli byť okolo 400 m. n. m. Tak ale ochutnali sme, zvyšok nechali medveďom a išli sa dolu ochladiť do potoka – Stony Brook, ako inak.

Dva kliešte, dva hady a 15 kilometrov

To je v skratke náš včerajší výlet v Stokes State Forest. Začali sme po Apalačskom chodníku od Culvers Gap parking lot a vyšli ku Culver fire tower. Plán bol ísť až po Sunrise Mountain, ale keď miera detského kňučania presiahla mieru všeobecnej trpezlivosti, odbočili sme na žltej doľava, prešli cez cestu a pokračovali po modrej ku Stony Lake. Tam ďalší piknik a naspať ku autu.

Všade boli huby. Žlté, červené, hnedé, ale nič čo by som si trúfla zobrať so sebou. Prvá polovica výletu bola v listnatom lese, vlhko, mäkkučký mach, miestami úplne hubové závany. V tej druhej časti sme prechádzali cez suchšie ihličnaté úseky, kde to voňalo borovicovo-miazgovo-stredomorsky. 

Hada sme našli jedného vyše meter dlhého čierneho (podľa obrázkov na tabuli pri jazere asi black racer snake) a jedného asi 40 cm s pásikom na chrbte (asi garter snake). Kliešte sme našli až doma, dúfam, že už všetky.

Ľudí sme na chodníkoch za celý deň stretli 5, z toho jedného, ktorý vyzeral, že je na AT už pekných pár dní.