Matsushima

Keď sme išli do Japonska, trochu sme sa báli počasia, lebo malo začínať obdobie dažďov, ale mali sme šťastie, lebo aj keď kde-tu spŕchlo, väčšinou bolo pekne. Po konferencii sme ešte stihli jeden malý úplne slnečný výlet. Išli sme loďou po zálive Matsushima. (Zisťovanie, kedy odchádza posledná loď nebolo triviálne ani v našom hoteli, na recepcii s troma mladými ľuďmi, ktorí len zľahka hovorili po anglicky… alebo sa hanbili hovoriť, pre istotu, aby nespravili nejaké chyby… stránka loďky len v japončine… ale boli ochotní, takže nakoniec sme to šarádovým spôsobom dali.)

Loď odišla o dve minúty naskôr ako mala, takže za tento prehrešok voči povestnej japonskej presnosti sme si vypočuli aj ospravedlnenie. Okrem nás bola na zadnej palube už len jedna pani, takže fotogenické ostrovčeky s bonsajovitými stromami na všetkých stranách sme mohli obdivovať dosýtosti a nerušene. Vďaka patrí Betke, že takýto výlet vymyslela. A po ňom už na druhý deň opäť smer Tokyo, Dubai a domov. 

Sendai

Konferencia CMBE bola v meste Sendai. Nikdy som o ňom predtým nepočula, ale ukázalo sa, že má vyše milión obyvateľov. Veľa som z neho nevidela, lebo som väčšinu času strávila na univerzite, ale zato Mišo si ho stihol prebehnúť: Ja som sa v rámci konferenčnej večere dostala do akvária:  

Ako si tam tak s kolegyňou sedíme a všeličo ochutnávame, zrazu len zbadáme čupiaceho ninju za stĺpom. Keď si všimol, že si ho fotíme, tak začal robiť pózy a potom na akýsi pokyn, ktorý sme nepostrehli, vybehol na pódium. Z iných smerov sa pripojili ďalší a spolu nám predviedli ukážky bojových umení a tradičných zbraní. Okrem účastníkov konferencie zaujali aj bodlovaného tuleňa, ktorý pozoroval, čo sa na pódiu pri jeho akvárku deje.

Konferencia bola dobrá: dosť bunkových vecí, trochu neurónových sietí, kopu iných zaujímavostí. Jeden večer bol aj women’s event – na ktorý boli pozvaní aj chlapi (zopár prišlo). Najprv tri profesorky – jedna z Ameriky, jedna z Francúzska a jedna z Japonska – porozprávali o svojich kariérach, work-life balance, problémoch, s ktorými sa stretávajú, mentoringu… a potom bola otvorená diskusia. Bolo to dobré, mohlo by sa robiť aj častejšie v rôznych set-upoch. Snažilo sa to byť povzbudivé pre mladé začínajúce vedkyne (pozvali aj grad študentky z univerzity, ktoré neboli na konferencii), ale dosť to zaklincovala japonská profesorka, keď rozprávala, aké to mala ťažké a čím všetkým prešla. Akurát by tomu určite pomohla aj perspektíva “obyčajnejších” ľudí, ktorí okrem výskumu musia veľa učiť, nemajú platené sabbaticals a podobne. Keď porozprávajú ženy, ktoré sú top na svete, veľa z ich pohľadov na vec a dostupných riešení nie je prenositeľné na naše reálie. Ale celkovo veľmi thought-provoking.

Tiež na zamyslenie, ale úplne z iného súdka, sú záchody, s ktorými sme sa v Japonsku stretávali. Všetky bez výnimky – aj verejné – boli s elektronickým ovládacím panelom. Tie menej sofistikované mali tak zo päť gombíkov. Tie namakané oveľa viac. Najväčšie tlačidlo samozrejme na spláchnutie, ale tie ostatné sa dali použiť na veľa iných vecí: umývanie spredu, zozadu (a nastavenie príslušnej teploty, intenzity, smeru), sušenie po umytí, vyhrievanie dosky, maskovacie zvuky (vtáčiky, potôčik, …), ktoré prekryjú prípadné zvuky, ktoré na toalete vydávate vy. Tlačidlá boli väčšinou s piktogramami a po japonsky, málokedy po anglicky, takže nie všetky funkcie sa mi podarilo odhaliť. Už pred pár rokmi som sa zamýšľala nad tým, ako musia naše záchody pripadať týmto východným národom humusácke.  

A keď už sme pri takýchto kúpeľňových veciach, tak ešte pár slov k onsen. To sú verejné kúpele. Vedela som dopredu, že ich chcem vyskúšať a ukázalo sa, že priamo náš hotel jedny mal. Je to niečo na spôsob sauny, akurát namokro. Sú oddelené dámske a pánske kúpele. U nás tie pánske boli priamo prístupné, dámske na inom poschodí, iba na pin kód. Otvorené sú takmer celý deň, až do druhej nad ránom. Ľudia do nich prichádzali väčšinou v pyžamkách, ktoré boli nachystané na izbách. (Malinkých izbách… Takých malinkých, že sa do nich zmestila posteľ, jedna stolička, jeden stolík a kufor. Nič viac. Samozrejme stačilo, keďže sme v nich netrávili veľa času.)

Pri príchode do onsen si pyžamko odložíte do skrinky a vojdete nahí do kúpeľňovej časti. Tam sú kóje so sprchami a stolčekmi. Sprchuje sa po sediačky a sprchuje sa dôkladne. Sú tam nachystané fľaštičky s mydlami, šampónmi, kondicionérmi, odličovacími mliekami, všetkým, čo by ste mohli potrebovať na vydrhnutie sa dočista. Krásne umytí a umyté si potom idete sadnúť do horúceho bazénika. Niektoré to dali na viac cyklov so studenou sprchou medzi potením sa vo vode. Taký tichý relax. Ale po ňom, v predsienke so zrkadlami, fénmi a krémikmi sa – už opäť v pyžamkách – veselo trkoce. Dobré to bolo. Treba skúsiť.   

Jedlo v Japonsku

V prvom rade, veľa mištičiek. V každej niečo iné. V niektorých z tých najmenších sú takzvané palate cleansers, ktoré sa dávajú medzi jednotlivými chodmi, aby sa nemiešali chute.

Začína sa miso polievkou, ktorá sa pije.

Konferenčné obedy boli síce v krabici a bez polievky, ale mištičiek mali tiež dosť. Dobré na tom je, že ak sa v niektorej nádobke nachádza niečo nie úplne jedlé, tak človek má ešte veľa iných možností, z ktorých sa dá najesť. Taký japonec u nás, keď dostane tanier halušiek, tak len binárne, buď to pôjde alebo nie.

Ten kvietok v strede dolu je prierez koreňom lotosa. Trochu pripomínal reďkovku.

Museli sme ísť samozrejme na sushi. Toto je v Tokyu kúsok od rybieho trhu. Ľudia sedia dookola, majstri pripravujú sushi na tanieriky, ktoré krúžia a keď vám ide niečo zaujímavé okolo, môžete si to zobrať a zjesť.

Platí sa podľa tanierikov a tie majú roznu cenu. Podľa toho na ne sushi majstri nakladajú. Ak už nejakú chvíľu nejde okolo nič, čo by ste chceli, môžete si vybrať z lístka a poprosiť ich, aby vám spravili niečo na želanie. Oni urobia pre vás a ešte zopár tanierikov navyše, ktoré dajú krúžiť.

Na konci pri vašom mieste ostane kopa farebných tanierikov. Tie zdola hore prešla slečna s čítačkou, rozpoznalo to tanieriky podľa druhu a hneď vyhodilo sumu, ktorú bolo treba zaplatiť. (To by bola pekná aplikácia aj na cvičenie pre našich študentov…)

S objednávaním inde to bolo také z extrému do extrému. Veľmi populárne sú výklady s plastovým jedlom, ktoré je naaranžované presne tak, ako ho dostanete, takže sa dá vybrať naozaj len ukazovaním prstom. (Videli sme aj obchody, kde sa všetky tie plastové súčiastky dajú kúpiť a jedlo z nich vyskladať. Nie, žiadne suveníry odtiaľ nemáme. Ale predsalen sme si na pamiatku v kuchárskej ulici Kappabashi Dōgugai kúpili niečo, čo súvisí s jedlom – nože.)

Na druhom konci spektra boli reštaurácie, kde nehovorili po anglicky, nemali anglické menu, zlyhával aj prekladač v telefóne… tam to mohli zachrániť len obrázky alebo náhoda.

Len jedenkrát sme dostali niečo, čo sme neboli schopní zjesť. Doniesli nám to ako (neobjednané) predjedlo. Kúsky mäsa v akejsi huspenine s nakladaným zázvorom. Asi. (A ja som si ešte raz pri raňajkách naložila na ochutnanie akési čudné tofu, ktoré teda naozaj nešlo…)

Sedeli sme aj pri nízkych stolíkoch na zemi, aj pri takých, čo mali ešte pod stolíkom dieru, že nohy dali vložiť dolu.

Druhé tradičné jedlo po sushi, ktoré bolo treba vyskúšať boli ramen rezance.

Tie sme si raz objednali aj v automate. Aj keď bez angličtiny, celkom úspešne.

A ako sa doručuje obedové menu? Takéhoto bicyklistu sme stretli na ulici:

Japonská strava je ľahká a celkovo veľmi fajn. Rybky by som vydržala jesť na rôzne spôsoby dosť dlho, hlavne tie v sushi/sashimi/maki formáte. Ale zaujímavé je, že vpodstate aj na raňajky, aj na obed, aj na večeru je to isté. Nemusíte si vždy vybrať to isté, ale aj ku raňajkám je možnosť mať miso polievku, ryžu, rybu či už surovú alebo pečenú, zeleninu v sójovej omáčke, žraločie plutvy… (chlebovité veci len pre zúfalých turistov). 

Trochu ma sklamal čaj. Asi je to tou oblasťou, kde sme boli, ktorá je známa čajom matcha. Ten je síce zelený ale práškový a s veľmi svojskou chuťou. Bol prakticky všade. Ešte kde-tu bolo vidno sáčkový, ale dobrý listový zelený čaj, na ktorý som sa tešila, sa až tak často nekonal. Nejaké som kúpila pri odchode (bolo treba silno hľadať, lebo všade len matcha), tak uvidíme, či dobre.

A nekonečno rôznych sladkostí. Veľa z nich bolo zelených (či už od matcha alebo od zelených fazúľ, tie boli celkom dobré), ale aj všetkých možných iných druhov a farieb. Japonci si ich nosia ako suveníry z výletov, takže sú často lokálne špecifické, ale aj ako kuriozitky, takže sa často objavujú rôzne netradičné, ktoré majú len chvíľu a potom zase vymyslia iné nové úplne besné kombinácie chutí. Zírali sme a niečo doniesli deťom na ochutnávku. 

Tokyo

Keď som doma povedala, že idem na konferenciu do Japonska, Mišo sa hneď potešil, že ide so mnou. Víkend sme strávili v Tokyu a potom sme sa presunuli do mesta Sendai. Ale po poriadku.

Už aj cesta bola zaujímavá, lebo sa mu podarilo vymeniť nalietané míle za upgrade a ja som si prvýkrát vyskúšala, aké je to v business triede. Dobré. A aj výhľady boli dobré. Vyprahnutý Pakistan:

A západný okraj Himalájí:

Tokyo bola taká všehochuť. Na turistických miestach veľa ľudí:

ale pred cisárskym palácom a pri chrámoch už trochu menej:

Tieto papieriky s prianíčkami boli pozoruhodné. Za malý poplatok si môžete potriasť krabičkou. Vytrasiete si jednu paličku, ktorá má na sebe namaľovaný znak. Pred vami skriňa s dvesto malými zásuvkami, na každej jeden znak. Hľadáte tú správnu. Keď mi to už celkom dlhú chvíľu nešlo, pani za mnou mi netrpezlivo poradila. Zo šuflíčka vyberám papierik, našťastie je nielen po japonsky ale aj po anglicky, vrátane návodu. Ak je prianie dobré, môžem si ho zobrať a splní sa. Ak nie je dobré, môžem im ho priviazané nechať na špagátiku a nesplní sa. Bolo tam, že sa mi rozpadne manželstvo a nevydarí cesta. Tak som ho priviazala na šnúrku. Dobrý business model.  

Ale záhrady! Boli aj parky, zelené, udržiavané, príjemné… ale potom boli záhrady:

V záhradách sa nožničkami strihajú trávniky a ihličky na stromoch…

A všade bolo čisto. Nikde v meste žiadne odpadky, smeti, nič… a nikde ani žiadne smetné koše. A v centre ticho, samé elektrické autá, ešte aj oficiálna kolóna vchádzajúca do cisárskeho paláca išla úplne potichu.

My sme sa presúvali vláčikmi. Po meste metrom

Do Sendai shinkansenom. Rýchlovlaky chodia viac ako 300km/h, takže to bolo treba vyskúšať. Orientovať sa dalo dobre, lebo nápisy vždy preblikávali aj do našich písmen.

Ale najzaujímavejšie veci boli aj tak tie náhodne spozorované, neplánované. Obľúbený snack? Vyprážaný rezeň v papieriku:

Jedna z najväčších brán:

Výstava bonsajov, na ktorú sme nedopatrením natrafili:

Tento má cez 200 rokov:

Barely saké venované bohom, aby sa aj v ďalšom roku dobre podarilo (oproti cez cestu v drevených sudoch za rovnakým účelom francúzske víno).

Pouličné reštaurácie… ale jedlo je kapitola sama o sebe, a toto už je celkom dlhý článok, takže tým začnem nabudúce.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...