Dominikánska Republika

Tak sme porušili náš záväzok, že nebudeme chodiť dvakrát (tu je ten prvý) na dovolenku na to isté miesto. Zvažovali sme kadečo, ale ukázalo sa, že zima je celkom rušná sezóna a Dominikánska Republika ponúkla najlepší pomer “cena/výkon”. Aspoň hotel však bol iný.

More bolo teplé asi ako klasická plaváreň. Zažili sme už aj teplejšie, ale na to, že bol v januári, to bola paráda. Ale okrem nás v ňom plávala iba jedna pani v okuliaroch (neviem, či nerobila nič iné, ale bola tam takmer vždy keď sme si išli zaplávať – čo bolo niekoľkokrát denne). Ostatní sa akurát hádzali pri brehu do vĺn. Kiku to podobne ako v Mexiku ani tu veľmi nenadchlo a bola akurát ochotná si stavať pieskové koláčiky (ktoré volala chlebíky) na brehu alebo trochu sa čľapotať v bazéne.

S tým, že nebudem piť koktaily, som bola dopredu zmierená (aj keď virgin banana mamu som si párkrát dala… prv než mi niekto povie, že som barbar, hneď podotknem, že to mohlo byť aj horšie – viď jednu rusku, čo si pýtala virgin caipirinhu = vodu s cukrom), ale ukázalo sa, že to nie je to jediné, na čo tehtoní ľudia nemajú nárok. Keď som si chcela požičať kajak, tak chlapík sa spýtal, či som tehotná. Hovorím, že hej. A on na to, že v tom prípade mi kajak nepožičia. A ja som už len dumala, že čo by sa stalo, keby som odpovedala, že nie som tehotná, iba trochu pri tele?

Kike boli drinky a kajaky ukradnuté. Okrem pečenia pieskových chlebíkov sa jej z celej dovolenky najviac páčila palacinkáreň. A palmy. A “vláčiky”, ktoré rozvážali turistov po rezorte.

Aj keď sme sa snažili dávať si pozor, niečo sme neustriehli a jeden večer jej bolo zle. Sedeli sme práve v reštaurácii a z Kiky sa to začalo valiť aj dolným aj horným koncom. Plienka a podbradník síce niečo zachytili, ale neporiadok z toho bol dosť veľký. Nakoľko sa dalo som to trochu poutierala, nechali sme sprepitné na stole a utekali na izbu. Kika to však už považovala za vybavené a až do konca výletu bola ok.

Také štastie však nemal Mišo, na ktorého niečo podobné len v hardcore verzii prišlo v noci pred odletom. Tak sme mali možnosť si v praxi overiť ako funguje miestna pohotovostná doktorka. Celkom sme ju neposlúchli, lebo vzhľadom na to, aký bol Mišo dehydrovaný, nás chcela poslať do nemocnice a my sme ju požiadali, nech ho skúsi stabilizovať natoľko, aby sme odleteli. Podarilo sa a tak sme nasledujúci deň o pár stoviek (dolárov! poslala som to celé – v španielčine! – do poisťovne a som fakt zvedavá, čo s toho bude) ľahší odcestovali.

Poznačený takýmto zážitkom a nepríjemnosťami na letisku pred odletom môj drahý manžel zahlásil, že týmto sme s Dominikánskou Republikou skončili.

Ale inak bolo fajn.

Mexiko

Ako som už prezradila, boli sme na pár dní v Mexiku (pekné fotky tu). Doteraz sa z toho spamätávame, ale dobre bolo. Prišli svokrovci, ktorých sme – podľa ich vlastných slov – otočili s kuframi vo dverách a zobrali s nami do kraja tequilového (toto treba brať trochu obrazne, lebo sme ich predsalen nechali jednu noc prespať u nás, prv než sme sa vybrali ďalší deň ráno zase na letisko) a bola to taká lenivá rodinná dovolenka.

Keď som si pozerala fotky, tak to vyzeralo, že Kika vlastne celý čas nerobila nič iné, iba spala. Začalo to už v Newarku na letisku ešte pred nástupom do lietadla a pokračovalo v Mexiku kdekoľvek – na plachte pod slnečníkom na pláži (to sa našim fotografom veľmi páčilo), v nosiči pri pozeraní Mayských ruin a dokonca aj v bazéne pri plávaní.

Ale nebolo to celkom tak, lebo okrem spania stihla ešte zamestnať 4 dospelých ľudí… V mori toho veľa nenaplávala, lebo okrem jedného dňa boli stále veľké vlny a tých sa bála. A tak sme trávili doobedia na pláži a hádzali sa do vĺn, kým ona spala, a poobedia v bazéne pred našou villou.

Pláž bola skvelá, lebo hotel, kde sme bývali, je posledný v rade a za ním kus nič, takže sa dalo aj prejsť. Pripomínala nám našu“svadobnú” cestu v Dominikánskej Republike. Tam sme si aj nechali spraviť fotku, ako popíjame koktaily pod slnečníkom, ktorá nám zväčšená visela doma na stene, a tak v Mexiku sme sa rozhodli updatovať a nechali si spraviť ďalšiu aj s Kikou. Ak budeme ďalej takto pokračovať v tradícii, tak to vidím o 4 roky s dvoma deťmi niekde na Svätej Lucii.

Po štyroch rokoch sme sa vybrali aj do snobskej – francúzskej – reštaurácie (to je taká, kde treba chvíľku maturovať, ktorý príbor sa na čo používa a kam nevpúšťajú osoby mladšie ako 18 rokov – neviem, či kvôli správaniu, alebo kvôli tomu, aby sa americkí rodičia nepohoršovali nad nahatými obrazmi a sochami), ale ako som potom počúvala dojmy ostatných, tak najväčší úspech zožala brazílska reštaurácia (v tej som ja nebola – s Kikou sme to prespali).

Na rozdiel od našich posledných dovoleniek (Havaj IIIIIIIV, Costa Rica IIIIII a národné parky na juhozápade USA IIIIIIIV,VVI), tu sme väčšinu času strávili na jednom mieste. Boli sme sa akurát dvakrát prejsť do Playa del Carmen – neďalekého turistického mestečka, ktoré ešte pred pár desiatkami rokov bolo iba rybárskou osadou – a na dva výlety. Na ten kratší, do Tulumu, sme išli všetci. Požičali sme si auto – teda ak sa to dá nazvať autom… Rozhodli sme sa nepoužiť lokálnu požičovňu, ale Alamo, že veď predsa medzinárodná spoločnosť, tak bude mať normálne autá a normálne podmienky. Čo sme dostali, bol Nissan, o ktorom sme si neboli istí, či sa nerozpadne cestou (našťastie sme nešli ďaleko a nestihol).

V Tulume sme pozreli Mayské ruiny na brehu mora a rýchlo sa odtiaľ pratali, lebo bolo strašne horúco a naše mláďa tvrdohlavo odmietalo nosiť klobúčiky (aj tak asi schytalo ľahký úpal, lebo večer bolo úplne mimo).

Chichen Itzu sme s Kikou ani nezvažovali, lebo to je celodenná záležitosť. My dve sme vyslali výpravu a ostali sa čľapotať v bazéne. Vypravení turisti si aj pochvaľovali (zaujímavé ruiny, zaujímavá cenote – jazierko pod zemou), aj sa sťažovali (mizerné raňajky, neznesiteľné teplo, nedá sa vyliezť na pyramídu – ešte pred pár rokmi sa dalo – a ľadová voda v cenote).

Takže taký bol náš výlet. Suvenírov sme nenakúpili nejako veľa, ale na letisku v Cancúne som sa vybrala pred nástupom do lietadla ešte prebaliť Kiku a keď sme sa vrátili, tak moji turisti vychádzali z duty-free obchodu so štyrmi zaviazanými taškami tequilly (viac sa vraj kúpiť nedalo – dve fľaše/balenia na osobu zaviazané v taške). Tak sme do lietadla nastupovali ako takí alkoholici. Polovica už odišla na Slovensko a tá druhá je tu na obrázku.

Jáááj a ešte musím spomenúť jednu story. Človek by povedal, že už som toho nalietala dosť a že viem, ako to chodí… ale keď myslím na to, aby som mala na cestu dostatočný počet plienok, hračiek, jedla a mozog ešte oťapený zo slniečka a ničnerobenia, tak sa aj takéto prihodí. Ideme si veselo bezpečnostnou kontrolou na letisku, keď zrazu začnú prezerať jeden z našich dvoch príručných batohov. Že nejaké tekutiny. A to nebol ani ten s Kikinými vecami, ale ten druhý, do ktorého som zbalila laptop, foťák, pár rozbitných vecí, čo sme kúpili… Tak si hovorím, že veď nech si pozrú, máme čas. Ale keď pani vytiahla salsy, tak mi nebolo do smiechu. A na potvoru, majú viac ako deci každá. Keby som ich už nebola sľúbila, tak jej ich tam nechám. Ale takto?

Môj drahý si zanadával, ale vrátil sa ešte cez kontrolu naspäť (na dvakrát) a checkol jeden z našich príručných batohov (už bez laptopu, foťáka a rozbitných vecí) ako normálnu batožinu a salsy to bez ujmy prežili. Nepýtajte sa ma, ako ma to napadlo…

Na záver ešte dve videá. Na prvom je Mišo, ako topí Kiku (dúfam, že sa to nedostane k CPS, ale Kike sa to celkom páčilo a dokonca si dopredu zatvárala oči a ústa):

A na tomto je dezert, ktorý som – netušiac, čo to bude, ale znelo to dobre (Baked Alaska) – objednala Mišovi vo francúzskej reštaurácii:

PS Niektoré z týchto fotiek a aj obidve videá urobil môj svokor. Ďakujem. A aj za to, že ste vôbec došli.

Súťaž

To, že som sa chvíľu neozvala je spôsobené tým, že už pár dní dovolenkujeme v Playa del Carmen. Fotky aj zážitky budú časom, ale teraz by sme sa chceli podeliť o kúsok Mexika. A preto je tu táto súťaž.

Čo treba urobiť?
Povedať, čo si Kika myslí na nasledujúcej fotke:

Mojito

Ako sa dá zapojiť do súťaže?
Keď už viete, čo si myslí, napíšte to do komentáru pod článkom. Jedna osoba môže napísať aj viac komentárov. Nezabudnite vypísať aj e-mailovú adresu, aby som vedela výhercu kontaktovať (na stránke sa nezobrazí a ani ju nikomu nepredám).

Kto vyhrá?
Ten najvtipnejší – merané mojím osobným smiecho-metrom.

Dokedy súťaž beží?
Do piatku 11. júna 2010, 8 hodín večer New Yorského času.

Čo môžete vyhrať?

Ten spomínaný kúsok Mexika – tri (štipľavé?) salsy, ktoré vidno na tomto obrázku:

Salsa

A na záver ešte jedna fotka, o ktorú sa musím podeliť už teraz… ako nám Kika jedného dňa zaspala pri plávaní v bazéne:

Kika spí v bazéne

Costa Rica – III diel

Našou poslednou zastávkou v Kostarike bol národný park Manuel Antonio. Videli ste film pláž? Tak tak nejako to tam vyzeralo (len s krabmi a bez žralokov).

Manuel Antonio je na pobreží Tichého oceánu a mestečko Quepos, ktoré je pred jeho bránami, má pláže s lehátkami, predavačmi suvenírov, drinkov, ananásov a všetkým, čo k tomu patrí. Ale v parku nie je nič z toho, len chodníky v džungli, opice na stromoch, veľké jašterice, ktoré vyzerajú (a chodia) ako malé dinosaury a krásne pláže. Najprv sme trochu chodili po džungli, obzerali pichľavé stromy a výhľady z útesov, ale potom sme našli našu pláž.

Nebolo úplne jednoduché sa na ňu dostať, lebo bolo treba zísť najprv strmým chodníkom z džungle, preliezť cez pobrežné skaly a potom ešte asi pol kilometra po pláži. Ale stálo to za to. Behali po nej takí malí oranžoví krabi (Mišo ich dosť naháňal, ale boli rýchlejší… tak potom chytal také chodiace mušličky). Celá pláž bola posiata malými pieskovými guličkami. Najprv sme nevedeli, čo to má byť, ale potom sme si všimli, že tí oranžoví šrotovali mokrý piesok a nechávali ho za sebou v tých guličkách. Neviem, či z neho cucali vodu, soľ alebo nejaké živiny, ale bola zábava ich pozorovať.

Kúsok ďalej si pláž vychutnával ešte jeden mladý americký párik. Keď sa však vybrali preč, zistili, že to tak ľahko nepôjde. Pláž a skaly, po ktorých sme prišli, boli zaplavené, lebo medzitým prišiel príliv. Voda ďalej stúpala a my sme len posúvali veci vyššie. Tiež by sme sa už boli pobrali, ale po pláži to nešlo a plávať sme nemohli. Nebolo to síce ďaleko, ale mali sme foťák, peňaženky a moje papiere s úlohou do školy, ktoré som zobrala v optimistickej predstave, ako sa mi bude fajn robiť na pláži.

Tak sme sa zoznámili s Američanmi (obaja učitelia na základnej škole v Las Vegas), zistili, že aj im sa zdá, že maximálny príliv mal byť okolo druhej, ale voda akosi stále neustupuje a rozhodli sme sa spraviť pokus o prechod džungľou. Mysleli sme si, že predsa vylezieme kúsok do kopca a potom si to strihneme smerom k chodníku, po ktorom sme prišli. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že to bola veľmi naivná nádej. Je pravda, že kúsok sme vyšli, ale naša celková výbava bol jeden vreckový nožík a džungľa bola hustá. Spravili sme asi 50 metrov za pol hodinu.

Neostávalo nám nič iné, len sa pekne vrátiť na pláž, počkať, kým voda trochu ustúpi, a prenášať batohy nad hlavou. Park o štvrtej zatvárajú, takže keď sme sa pred šiestou vracali, nestretávali sme nikoho (iba podivné zvieratá, ktoré boli veľké ako zajac, ale vyzerali ako potkan bez chvosta). Zastavili sme sa ešte na jednej pláži na západ slnka a tam nás načapal strážnik. Škaredo sa na nás pozeral a poklepkával si po hodinkách, ale myslím, že sme neboli ani prví, ani poslední oneskorenci, ktorým sa takéto niečo prihodilo.

Mišo zahlásil, že si berie nie jedno, ale hneď dve ponaučenia: nelez na krásnu pláž, keď nevieš ako chodí príliv; a nesnaž sa liezť džungľou bez chodníka alebo mačety. Mysleli sme si, že úspešný návrat oslávime nejakým drinkom, ale to nešlo, lebo bary boli kvôli veľkej noci zatvorené. Tak sme popíjali husté ovocné koktaily a na ďalší deň už smer San Jose a New York.

Na záver ešte zopár videí tých utekajúcich mušlí a krabov:

Costa Rica – II diel

Z Tortugera sme sa pobrali do vnútrozemia k sopke Arenal. Arenal síce nevybuchuje, ale aktívna je dosť – dymí, pľuje  a vyteká z nej láva. Smola je len to, že my sme žiadnu aktivitu nevideli. Strávili sme pod ňou dva dni a po celý čas okrem asi 15tich minút bola zahalená v oblakoch.

Ľudia pod sopkou vedia, ako to chodí a tak pre turistov, ktorí nemajú to šťastie, aby videli prskajúcu sopku, pripravili kopu iných aktivít. My sme sa vybrali na výlet na visiace mosty a do horúcich prameňov. Mosty sú súčasťou chodníka, ktorý vedie cez dažďový prales. Môžem potvrdiť, že to bol aj dažďový aj prales. Chodník bol jasne viditeľný a mimo neho sa v podstate ani ísť nedalo, lebo porast bol hustý a terén kopcovitý. A samozrejme pršalo. Prvý dážď spadol rýchlo a skoro sme ho ani nepocítili a potom to na nás postupne kvapkalo zo stromov, keď zafúkal vietor.

Na niečo bol ten dážď však dobrý – keď začalo pršať, začali škriekať opice. Ani jednu sme tam síce nevideli, ale počuli sme ich dosť. Verím tomu, že sa to tam zverami hemží, ale my sme okrem pár operencov nevieli nič. Nemali sme ďalekohľad, sprievodcu ani trénované oko, ale prechádzku – a mosty obzvlášť – sme si vychutnali. Mosty sú oceľové, kývu sa, najvyšší je vo výške vyše 90m a je z nich pekný výhľad.

Odtiaľ sme sa vybrali do kúpeľov. Magma totiž zohrieva potoky, ktoré vyvierajú na úpätí sopky a na dvoch z nich stoja kúpele Tabacon. Voda mala vyše 40 stupňov, takže sa v nej nedalo robiť nič, len posedávať, ale bolo to veľmi príjemné. Najprv som sa trochu bála, že to tam bude preľudnené, keď som videla, aké davy ľudí tam mieria, ale rezort je to veľký a maximálny počet návštevníkov dodržiavajú, takže ľudí sme síce stretávali, ale dali sa nájsť aj opustené vodopády.

Keď sme boli poriadne vykúpaní, tak nás chceli ešte najesť, ale do mňa sa nič okrem polievky a ovocia nezmestilo. Akosi boli tie kúpele viac únavné, ako chodenie po mostoch. Tu je ešte zopár videí aj z jedného aj z druhého:

Niečo, čo sme chceli vyskúšať, ale nevyskúšali, je canopy/zipline. Človek letí dolu kopcom cez džungľu zavesený na lane. Trochu tarzanovité, ale Miša to asi práve preto obzvlášť lákalo. Mysleli sme si, že vyskúšame nejakú takú dráhu v Manuel Antoniu (národný park na pacifickom pobreží), kam sme putovali z Arenalu, ale tam sa nám podarilo uväzniť sa na pláži, takže nič z toho. (O tej pláži nabudúce)

Costa Rica – I diel

Minulý týždeň sme mali jarné prázdniny a aj keď sme pôvodne plánovali výlet snehového charakteru, nakoniec sme išli do Kostariky. Ukázalo sa, že to bol dobrý výber – krajina je to krásna, čistá a pomerne bezpečná. Ak sa chcete pozrieť, kadiaľ sme chodili, tak tu, ak chcete vidiet, čo sme tam videli, tak tu a ak chcete vedieť, ako bolo, tak čítajte ďalej.

Začalo sa to tak trochu nepríjemne, až sme mali pocit, že niekto asi nechce, aby sme na tento výlet išli. Vstávali sme niečo po tretej, aby sme stíhali let o siedmej. To že električky o takom čase nechodia, sme vedeli a objednali sme si hobokenský taxík. Lenže nás nenapadlo, že keď nechodia električky, tak je zamknutý aj priechod na zástavku, cez ktorú sme chceli prejsť do Hobokenu. Tak voláme do taxislužby, nech pre nás prídu hore do Union City. Je to síce trochu obchádzka, ale nemalo by to trvať (obzvlášť nie v noci) viac než nejakých 10 minút. Po 20tich a ďalšom telefonáte sme začali byť nervózni a keď ten náš neprichádzal, tak sme jednoducho zamávali na taxík, ktorý práve išiel okolo. Samozrejme, keď sme nastúpili, tak sa zjavil aj ten “náš” a škaredo sa na nás pozeral, ale to sme už fičali na stanicu Pathu.

Ten vlak, ktorý sme chceli stihnúť, sme kvôli taxíkom asi o minútu zmeškali a počkali sme si pol hodinu na ďalší. To už sme sa vzdali myšlienky pokračovať z Manhattanu na letisko metrom a rovno sme zobrali ďalší taxík. Na letisko se dorazili síce načas, ale problémy tým neskončili. Nastúpili sme do malého liedadla, ktoré nás malo odviesť do Philadelphie a čakali. Najprv dlho dlho nič a potom nám oznámili, že Philadephia je zavretá, nepríjma ani nevysiela žiadne lety, že ďalšie “okno na odlet” máme o hodinu, dovtedy budeme čakať a uvidíme, či o tú hodinu budeme môcť odletieť. Lietadlo aj s nami na palube odrolovalo niekam na parkovisko a čakali sme. Skúsili sme poslať dve sms do Googlu, jednu s číslom tohto letu a jednu s číslom toho nadväzujúceho. Odpovede hovorili, že obidva sú načas. Po hodine sme vzlietli a keď sme došli do Philadelphie, tam sa všetci tvárili akože nič. Doteraz nám nie je jasné, o čom to hodinové čakanie bolo.

Našťastie nás – a ďalších asi desiatich spolucestujúcich – lietadlo z Philadelphie do San Jose počkalo a vtedy sa nám naozaj začala dovolenka. Preleteli sme ponad Kajmanské ostrovy, Kubu (aj keď som bola v domnení, že tadiaľ americké lietadlá nemôžu) a Nikaraguu a pristáli sme v hlavnom meste Kostariky. Prvýkrát v živote sa nám stalo, že nás niekto čakal na letisku s cedulkou s menom.

Kostarika je rozlohou aj počtom obyvateľov len o trošku menšia ako Slovensko, ale približne 3 zo 4.5 milióna obyvateľov žijú v San Jose.  Múzeum zlata, ktoré sme chceli vidieť už bolo zatvorené, ale prešli sme sa aspoň po hlavnej ulici a tržnici. Chceli sme vyskúšať nejaké typické jedlo, ale na hlavnej ulici nemali žiadne reštaurácie. Keď som sa pýtala španielsky hovoriaceho policajta na nejakú reštauráciu, spokojný, že nám môže pomôcť, nám ukázal McDonald. Keď som povedala, že radšej niečo kostarické, odnavigoval nás do blízkej sody (soda je v Kostarike niečo medzi kaviarňou a neformálnou reštauráciou). Tam tiež nikto nevedel po anglicky, ale podarilo sa mi objednať dva mliečne koktaily, krevety s banánmi a hovädzinu s yukou a banánmi. Mišo si ešte večer pil Pina Coladu priamo z ananásu a ukázalo sa, že bolo dobre, že s tým nepočkal do nášho návratu do San Jose o týždeň neskôr, lebo vtedy bola veľká noc a všetky bary (a obchody) boli zavreté.

Na druhý deň zavčasu ráno sme opustili civilizáciu a vybrali sme sa na miesto, ktoré ani Google nenájde na mape – do národného parku Tortugero. Nevedú tam dokonca ani žiadne cesty, takže po hrboľatej ceste autobusom, zástavke na banánovej farme a obhliadke obrovského chrobáka, sme prestúpili na loď a pokračovali hodinu a pol po kanáloch v džungli. Tortugero je od slova tortuga – korytnačka po španielsky, pretože park sa nachádza na brehu mora a je to jedno z mála miest, kam ešte chodia veľké korytnačky znášať vajcia. V júli a auguste, keď prichádzajú, je vstup na pláž zakázaný.  

Nebola síce sezóna korytnačiek, ale zverov sme videli dosť: kajmana (takého malého krokodíla), opice, denných aj nočných vtákov, žaby, jašterice. Okrem žiab sme všetkých pozorovali z loďky, lebo džungľa je tu príliš hustá (a chránená) na pešiu turistiku. Niektoré kanály sú prírodné, niektoré sú prekopané, ale sama bez navigačného systému by som sa tam túlať nechcela. Čo sa týka plávania, veľmi sme si nazaplávali. V mori sme sa len vyšpliechali vo vlnách, lebo plávanie neodporúčajú kvôli silným prúdom a v riečnych kanáloch zase plávajú kajmany.

A počasie? Hovorili nám, že majú práve obdobie sucha. Na karibskom pobreží nám pršalo asi päť krát denne – také krátke silné lejaky ako naplno pustená sprcha. Nejako veľmi to však nevadilo, lebo mokrí sme boli aj keď nepršalo – vlhké podnebie. Jedna taká krátka búrka, ktorá sa vypršala, kým sme sa stihli naobedovať:

O sopke Arenal a národnom parku na pacifickom pobreží nabudúce…

Svadobná cesta

Na plážiTá naša nenasledovala hneď po svadbe. Jednak z technických príčin (približne 6,000 km medzi mnou a mojím manželom) a jednak z “pracovných” dôvodov (chcela som najprv spraviť testy potrebné k prihláškam na americké univerzity). Preto november. Prečo Dominikánska Republika? No nesplňte mu sen, keď to vyzerá na more, slnko a kokteily.

Ak si pamatáte na zabudnutý foťák cestou do divočiny, tak teraz sme si dali pozor a zobrali ho aj s nabíjacím káblom. Ale neboli by sme to my, keby sme niečo nezabudli. Nechali sme doma kábel na prepojenie foťáku s notebookom a 256mb karta sa môjmu drahému zdala málo, takže sme potom museli riešiť, ako dostať obrázky do počítača.

Z domu sme odchádzali o tretej ráno vzhľadom na skvelý let krátko po šiestej a o budíček sa nám postarala bezpečnostná služba na letisku (JFK). Keď sa nás totiž jeden z nich spýtal, že kam letíme, povedali sme Punta Cana. A to bola chyba, pretože to nebol priamy let a my, neprebudení, sme si nevedeli rýchlo spomenúť, kde máme medzipristátie => hneď sme boli podozrivé osoby. Pri check-ine nam označili lístky troma s-kami (to sme ešte netušili, čo sa deje), a keď sme vystáli radu na bezpečnostnú prehliadku, pani nás poslala vedľa. Tam sa nám venovali štyria ľudia a dôkladne nás prevetrali. Vcelku rýchlo sme sa prebrali. To medzipristátie bolo v Charlotte (Severná Karolína), kde mali v prevádzke len jednu dráhu. Fungovalo to tak, že na striedačku jedno lietadlo pristálo, jedno odletelo (áno, aj nás napadla tá myšlienka, že ak si to niektoré dve vhodne nenačasujú a pobozkajú sa na tej dráhe, tak to bude celkom rachot). Tým sa, samozrejme, vytvorila rada.

Letisko v Punta Cani bolo veľmi vtipné. Žiadne okná (načo?), iba otvorené budovy pokryté palmovými listami. Hotel príjemný s peknou záhradou a plameniakmi. Tie väčšinou cez deň spali s hlavami schovanými niekde v chrbtovom perí a v noci potom kvákali. Čo ale nechápem, ako držia rovnováhu (hlavne keď spia) na jednej špajdľovitej nohe?

Hotel mal 5 bazénov (pre ľudí + jeden pre plameniaky), z ktorých sa Mišovi najviac pozdával ten so swim-up barom. Skúšali sme rôzne kokteily (najlepšie boli ovocné). Inak banány sme do seba tlačili vo všetkých možných podobách: v banánových kokteiloch, v polievke,  pečené, dusené v medovej omáčke (strááášne dobré) a samozrejme, čerstvé. Chutili inak, ako tie čo kupujeme/te v obchode.

Aby sme vytriasli to, čo sme pojedli, tak sme veľa plávali, požičiavali si kanojku – asi 500m od brehu bola koralová bariéra, kde sa lámali veľké vlny. Boli sme sa tam na kanojke pozrieť (tam sa nesmelo plávať), ale netrúfli sme si ísť veľmi blízko, lebo tam keby nás zalialo, tak nás poriadne otrieska. Hrali sme tenis, (ja som konečne skúsila vodný aerobik a bola to dosť sranda) a trochu sme sa učili tancovať salsu a merengue.

Hotel bol úplne mimo všetkého, tak sme prejavili túžbu ísť sa pozrieť aj niekde inde. Tip, ktorý sme mali z internetu, bol ostrov Saona. Tam boli presne tie pláže, ktoré si predstavíte, keď sa povie Karibik. Okrem Saony všade ponúkali výlety na koňoch, na štvorkolkách a podobne, ale my sme zahlásili, že chceme ísť do Santo Dominga (hlavné mesto Dominikánskej Republiky, asi 3 hodiny autom). S takým niečím sa zrejme nestretávali často a tvárili sa, že  musia  zistit čo a ako. Teoreticky sme si mohli požičať auto a ísť sami, ale to bolo v praxi neuskutočniteľné hneď z dvoch dôvodov. Do Santo Dominga by sme trafili, ale tam by sme boli hneď stratení. Mesto má cez 2 milióny obyvateľov (celá DR rozlohou veľká ako Slovensko má skoro 9 miliónov), kľukaté uličky a slumy – mali sme pocit, že dokonca ani sprievodca, čo išiel s nami, si nebol miestami istý. A druhý dôvod je dominikánske šoférovanie. Ak aj v Dominikánskej Republike existujú nejaké dopravné predpisy, tak miestni akosi necítia potrebu sa nimi riadiť. Na križovatke sa trúbením a kývaním dohodnú, kto ide kam, v pohode predbiehajú, aj keď ide oproti auto a tie tri vedľa seba sa potom len tak tak minú (to sme zažili niekoľkokrát). Nečudo, že každé auto je viac či menej ťuknuté. Navyše majú veľmi veľa motoriek (dokonca aj motorky-taxíky), ktoré s kľudom vôjdu autu do cesty a nestarajú sa, či vodič stihne zabrzdiť, tieto motorky jazdia aj v noci bez akéhokoľvek svetla a videli sme aj niekoľko takých, kde boli za sebou posadené 3-4 deti, ktoré nielenže nemali prilby, ale najstaršie malo tak 10-12 rokov! Scary.

Nakoniec sme však našli predavača, s ktorým sme sa dohodli. Keď sme sa v stanovený deň ráno dostavili, zistili sme, že ideme autom len my dvaja plus jeden domáci. Na moju obozretnú otázku, či náš sprievodca hovorí po anglicky, sa chlapík predstavil a uistil že hej, tak sme do toho išli. Neskôr však vysvitlo, že jeho angličtina je zhruba na takej úrovni ako moja španielčina, čo znamená ani nie 100 slov a 5 základných fráz, takže naša komunikácia bola veľmi jednoduchá a obsahovala aj gestá a výrazy tváre. Okrem toho sme nadobudli dojem, že celé tieto výlety má pod palcom akási miestna mafia, lebo v oboch prípadoch (Saona aj Santo Domingo), dostal predavač len preddavok a hlavnú sumu skasíroval tretí chlapík. Celé to bolo trochu pochybné, ale ak sme do Santo Dominga chceli ísť, nemali sme veľa iných možností.

Stálo to za to. Náš mafián (vyzral približne tak ako Rudynko z Mafstory, ibaže viac do hneda) nás najprv zobral do jedného múzea. Aj sa nám snažil dopredu vysvetliť, že o čo ide, ale nepochopili sme. Na mieste vysvitlo, ze je to maják/múzeum objavov Faro de Colon (= Columbov maják). Pozrieli sme si expozície o geografických objavoch jednotlivých národov sveta, samozrejme s dôrazom na objavenie Ameriky. Ono totiž Dominikánska Republika spolu s Haiti zdieľajú ostrov, ktorý navštívil Columbus na svojej prvej ceste ako jeden z prvých a nazval ho Hispaniola. Columbus po štyroch cestách zomrel v Španielsku, ale jeho syn (v tom čase guvernér Santo Dominga) si dal doviezť jeho pozostatky a uložil ich v kostole. Lenže mesto bolo niekoľkokrát dobyté (vrátane mesačnej vlády Angličana Drakea) a Columbus bol niekoľkokrát prevážaný (vrátane pobytu na Cube) a nakoniec vraj skončil opäť v Španielsku. Avšak v Santo Domingu sa našla truhla s nápisom Cristobal Colon, v ktorej sú úlomky kostí. O ich pravosti sú Dominikánci presvedčení (ale nebudú riskovať overenie) a truhla aj s obsahom sa nachádza práve v tomto múzeu aj s čestnou strážou.

Ďalšia zastávka bola v malom národnom parku. Volal sa Tri oči, lebo tam boli štyri jaskynné jazierka. Ak sa Vám tá predchádzajúca veta zdá divná, je to v poriadku. Pôvodne sa totiž vedelo len o troch jazierkach (tie sú z časti pod holým nebom a z časti v jaskyniach, ale keď sa preplavili cez jedno z nich a preskúmali jaskyňu za ním, objavili tam štvrté. Dnes je tam “kompa” na ručný pohon, ktorou sa dá dostať do jaskyne a k štvrtému jazierku. Čo sa týka obyvateľstva, našli sme tam kopu netopierov, jednu korytnačku a jašterice, ktoré vyzerali ako malé dinosaury. A ak sa nám dovtedy zdalo, že v celej Dominikánskej Republike je vlhký vzduch, tak tu bol tekutý. Keď sme vyšli von, boli sme úplne mokrí.

Veľmi rýchlo sme si pozreli pomník nezávislosti, a potom sme sa prešli po “obchodnej” ulici. Chceli sme vidiet aj trh, ale ten sme prešli len v aute. Ešte aj keď som chcela fotiť cez otvorené okno, tak ma náš mafián varoval, nech sa dávam pozor na foťák, lebo mi ho vytrhnú. Je to výrazný kontrast. Tam, kde sú turisti a v cetre starého mesta (colonial city) to vyzeralo dobre, ale akonáhle sa človek dostal mimo, tak bolo vidieť všade chudobu. A ešte horšie to bolo na vidieku, čo sme videli po ceste. Pokiaľ sme to mali možnosť posúdiť, tak ceny sú tam plus mínus ako na Slovensku – benzín, oblečenie, topánky (samozrejme, nie v hotelových obchodíkoch ale v Santo Domingu), ale zárobky (aj keď nám to spočiatku nechcel nikto povedať) majú o dosť nižšie. Minimálna mzda sa pohybuje okolo $100-$150 (záleží od sektora/povolania) na mesiac, priemerná je okolo $300. Na záver sme si ešte pozreli katedrálu, prvú na americkom kontinente, a zamierili naspäť. Ja som si vydýchla, keď sme sa vrátili, lebo mi miestami nebolo všetko celkom jedno. Keby sa ten náš mafián niekam vyparil, kým sme si my niečo pozerali, tak sme vcelku nahratí.

Na turistov sa Dominikánci pozerajú s takou zmesou závisti a túžby podojiť. Pre nich je kazdý turista boháč. My sme prišli vyzbrojení znalosťami z internetu, že ak nám domáci povie cenu, máme sa jednat a v žiadnom prípade nezaplatiť viac, ako je jeho prvá cena delená tromi. Skutočnosť nás aj tak prekvapila. Všade sa Vám snažia nieco predať. Oficiálnu hotelovú pláž dokonca strážili (nielen) pred obchodníkmi, aby mali turisti pokoj. Ak išli do obchodíkov z vlastnej vôle, ich vec, ale obchodníci nesmeli za nimi. Okrem dvoch dní v týždni, keď mali povolené rozložit stánky priamo v areáli hotela. Tam potom odchytávali okoloidúcich turistov so svojím klasickým “Hola, Amigo!”. Ak sme si nič nekúpili, brali to ako osobnú urážku. Pýtali sa, že nech im povieme, čo sa nám z ich tovaru páči. Ak človek povedal, ze sa mu niečo páči, hneď to brali, že kupuje, len sa treba ešte zjednat na cene. A poviete im, že sa vám nepáči nič? Ale, amigo, to je predsa ručná práca, pravá Dominikánska Republika.

Mišo mi zakázal hovoriť po anglicky (po španielsky som mala dovolené), lebo akonáhle predavači začuli čo len náznak amerického prízvuku, hneď nahodili vysoké ceny. Mamajuanu (národný bylinkový alkohol, ktorú sme doniesli rodičom ako suvenír) sme kúpili za $10, zatiaľčo pôvodná cena bola $45. Kým sme sa jednali, vedľastojaci Nemci zaplatili za tri podobné fľašky $160. Predavač nám potom s veľkým úškrnom predal za $10, nakázal, že ak sa niekto spýta, tak sme kúpili za $45, ukázal doláre v ruke a povedal, že sme mu s tými Nemcami priniesli šťastie. On bude kamoš, a namiesto nás ošklbe ďalších Nemcov a Američanov. Títo predavači sa rozhodne nemali zle. Výledok bol taký, že nielen my, ale takmer všetci turisti, sme sa im snažili širokým oblúkom vyhýbať.

Zhrnutie do jednej vety? Dobre bolo, ale stačilo.

PS Jááj a takmer som zabudla. Nechala som si zapliesť kopu vrkôčikov – veľmi sa mi to páčilo, len som si potom musela natierať krémom na opaľovanie aj cestičky vo vlasoch.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...