Chata pod Suchým

V sobotu bolo krásne a my sme sa vybrali posúvať limity. Na Chatu pod Grúňom naše malé nohy docupkajú celkom v pohode, tak sme išli skúsiť inú chatu. Začínali sme pod Strečnom a odtiaľ 8km do kopca. Kubo fičal na tvarohových koláčoch a bol kus pred nami. A ja povzbudzujúc Kiku som spomínala na to, ako som pred skoro dvadsiatimi rokmi touto cestou ja ledva vyšla (vďaka tomu, že ma povzbudzovala kamarátka).

Prišli sme akurát na obed a porcie mali riadne a chutné, takže aj Kika si pochvaľovala. Potom sme poobdivovali jesienky, pofotili (Cha! Už mám dokonca aj s Mišom spoločné fotky!) a 8km naspäť. Kubo sa nechal zlákať poslednými zvyškami snehu po ceste, Kika nie – tá radšej skúšala všetky potôčiky, že či majú studenú vodu (predsalen, bol prvý apríl, takže jeden nikdy nevie…).

Akurát koniec bol ťažký. Kike sa spravili otlaky na pätách a keď ona nie je happy, tak nikto nie je happy. Ale dobojovala, v aute sa hneď vyzula, zalomila a hore schodmi doma ju už Mišo vyniesol. 

Dobre vedieť, že takéto už zvládame. Niekedy časom to skúsime z druhej strany (po hrebeni zo Snilovského sedla), na chate prespíme a zgúľame sa do Strečna. 

ps Z týchto fotiek som ja fotila iba päť. Jednu cvakla Kika, jednu Kubo a ostatné moja teta Dana. Ďakujem.

Let’s adjust your altitude a bit, my love

Včera to tak nejak vyšlo, že sme boli cely deň zavretí, takže dnes sme sa skutočne potrebovali kvalitne vyvenčiť. A Kika tak svojsky kikovsky zahlásila, že ona nikam nejde a už vôbec nie lyžovať. Tak som nabalila čučoriedkovú bublaninu a sľúbila, že bude môcť fotiť. Miša sme nechali doma učiť sa, Kubo lyžoval na Dedovke s mojím otcom, ja s Kikou sme sa s nimi vyviezli prvú jazdu lanovkou (sezónne lístky sme túto zimu vylyžovali dobre, takže mi až tak nevadilo, že dnes lyžovať nebudem) a pobrali sme sa po hrebeni na Veľkú Raču. 

Zo začiatku sa to samozrejme nezaobišlo bez šomrania, ale kým sme niečo videli, tak v lese bolo tak rozprávkovo krásne, že aj Kika musela uznať, že sa oplatilo ísť. 

Táto tabuľa nás zmiatla, lebo asi nebola umiestnená úplne tam, kde mala byť a podľa nej sme boli k vrcholu bližšie než v skutočnosti. Vedľajší efekt však bol zase o kúsok zlepšená morálka.

Tieto dve fotky už sú na hraniciach s Poľskom. Nebolo vidno vôbec nič a Kika zahlásila, že v tom Poľsku teda majú oveľa väčšiu zimu ako u nás. Aj do vrcholovej knihy sme napísali, že riadna kosa.

Nečakali sme na skialpinistov a spravili sme si selfie.

A potom šup, šup dole na čaj a zraz s našimi dvoma lyžiarmi. 

Tá hodina hore po hrebeni bola akurát a jediné, čo by tento výlet vylepšilo by bolo slniečko a výhľad na vrchole.

Na Chatu na Grúni sa chodí pravidelne

Tentokrát bola zimná prechádzka ako bodka za semestrom v rámci doktorandského predmetu Matematické princípy informatiky, na ktorom sme čítali knihu Artificial Intelligence. Nesvietilo slniečko, ale cencúľov bolo po ceste dosť a obed na chate fajn, takže decká si to užili. (Kubo dokonca vydržal so šmýkaním sa po zadku až na cestu naspäť, po tom, čo videl, ako to robia dospeláci…)

Výlet s deťmi: Štefanová -> Medziholie -> Zázrivá

Počas dvadsiatich rokov dekanovania profesora Matiaška na našej fakulte nebolo dekanské voľno. (Samozrejme, že sa to neobišlo bez vtipov typu “Aby naši študenti nestihli zatiaľ vyštudovať inú fakultu”.) O to väčšie bolo prekvapenie, keď v prvý rok pôsobenia nového dekana prišiel e-mail s predmetom dekanské voľno. A prerástlo do pobavenia alebo krútenia hlavou, keď vysvitlo, že je udelené na sobotu. To bolo pred dvoma rokmi a odvtedy sa z toho stala jesenná tradícia. Takže dnes sme mali po tretíkrát na FRIčke dekanské voľno.

Išla som aj s deťmi a zhodnotiac naše sily, sme z Medziholia nešli s ostatnými na Osnicu ale rovno do Zázrivej. Výlet fajn, okrem úvodnej krízy, ktorú mala Kika, keď bolo treba šlapať blatom do kopca. Ale keď sme narazili na sneh, nálada sa rýchlo vylepšila. Padali obaja ako hnilé hrušky (aj do blata aj do snehu), ale odšlapali skoro 14 km (hovorí telefón). Zajtra to vidím na lenivú nedeľu.

Aj tak je to divné, že minulý víkend sme ešte nie ďaleko odtiaľ (v Oravskej Lesnej, do ktorej je to vzdušnou čiarou asi 15km a 200 výškových metrov dolu) behali po vonku v krátkych rukávoch a bosých nohách v sandálach) a teraz termoprádlo, rukavice a miestami 20cm snehu.

img_0999

img_1002

img_1004

img_1005

img_1006

Ešte časom pridám aj spoločnú fotku, keď sa ku mne dostane…

Veľký Rozsutec

Deti si užívajú posledný týždeň prázdnin u starých rodičov a my s Mišom sme sa včera vybrali na Veľký Rozsutec (z Bieleho Potoka cez Jánošíkove diery). V Dolných dierach sme sa čudovali, že zmizol jediný dlhý rebrík, ktorý tam ešte bol po tom, čo začali prerábať chodník (teraz sú namiesto neho malé schodíky a dlhá plošina, takže Dolné diery, sú celé “baby-friendly”). A v horných (zatiaľ neprerobených) sme sa čudovali, ako sme ich minulý rok zvládli aj s deťmi. Cez Tesnú Rizňu potom do sedla a odtiaľ po červenej na Veľký Rozsutec.

Toto je dobrá túra na horúce leto, lebo okrem posledného úseku je celá v tieni a aj tak je zaujímavá (tiesňavy, rebríky a reťaze) a keď už je človek na slnku, tak má parádne výhľady. Tie naše boli trošku zahmlené, lebo opar sa pomaly zbieral a kým sme sa vrátili do sedla, tak zhustol natoľko, že už sme sa vykašľali na Malý Rozsutec (na štvrtej fotke) a išli za hrmenia dolu. Pršiplášte sme síce na chvíľu vytiahli, ale na to, ako sa škaredilo, sme obišli veľmi naľahko.

Ale ukázalo sa, že už sme zleniveli. Takýto veľký výlet sme už dávno nespravili, keďže chodievame na menšie s deťmi a na konci sme veru mali dosť. Budeme musieť potrénovať…

Matematický tábor Sezam

Keď sme sa vrátili z Malajzie, tak sme sa doma akurát oprali a prebalili a hneď na druhý deň išli do Fačkovského sedla na letný tábor Sezamu. S programom sme pomáhali v rámci svojich možností (nenáročné stanovištia v hre, krúžok šikovných rúk, prednáška, dve večerné rozprávania – to o feminizme malo nad očakávanie dobrú účasť aj úspech, príklady a úlohy za groše, …) a okrem toho sme sa potulovali po vonku. Objavili sme pštrosy a čudovali sa, aké zvuky vydávajú (také podivné bubnovanie v hrudi), videli sme kopu srniek, nachystanú vatru na partizánsky oheň…

Vyliezli sme takmer až na Kľak, čo bol kus pokrok oproti rovnakému výletu pred dvoma rokmi. Chodník z Fačkovského sedla hore som asi ešte nezažila bez blata, ale tento rok trhol rekord. A my tiež, čo sa týka zablatenia… všetkého. Výlet do Čičmian bol oproti tomu relax.

Západ slnka na vodnom diele Žilina

Ukazuje sa, že za parádnymi západmi slnka netreba chodiť ďaleko. Stačí na našu priehradu. (Včerajší výlet na bicykloch.)

IMG_0879

Pol leta za nami

Deti si prázdniny užívajú. Chvíľu doma, týždeň v Kickove, týždeň u starých rodičov a posledný júlový týždeň boli na dennom tábore s trénermi, ktorí ich učili plávať cez školský rok. Každý deň sa vybrali na nejaký výlet poblíž Žiliny a trikrát to zakončili aj v bazéne. Pochvaľovali si.

Celkovo tieto denné tábory sú dobrá vec. Asi by som ich zatiaľ neposlala na tábor so spaním (predsalen to je iné ako u babky), ale denné výlety sú tak akurát.

Ďalšie hodiny

Kika robí ročníkový projekt o hodinách, tak po orloji, sme dnes boli pozrieť slnečné hodiny (na žilinskej hvezdárni). IMG_1053

IMG_0287

IMG_0288

Rozhľadňa a orloj v Starej Bystrici

Na dnešný výlet sme sa pobrali smerom na sever, do kraja dubákov. Do Starej Bystrice sa nám podarilo prísť presne na odbíjanie orloja. Dnes som ho videla druhýkrát a po vysvetlení miestnej tety som dokonca zbadala aj náznaky sochy, ktorú vraj tvorí celá strecha.

Od orloja potom po žltej značke na rozhľadňu. Značené to nebolo nejako extra dobre, ale zase, keď viete, na ktorý kopec máte vyliezť, tak sa to dá aj s chýbajúcimi značkami. Výhľad bol pekný, desiata dobrá a všetko spolu 10km. Deti mali dosť, ale to im nebránilo, aby sa na konci ešte nevybrali aj na detské ihrisko.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...