Sunfish Pond

Opäť raz Delaware Water Gap. Tentokrát sme chytili posledné parkovacie miesto na “našom” brehu rieky. Vybrali sme sa po Apalačskom chodníku k Sunfish Pond a potom po krátkom pokeci s rangerom a pikniku naspäť po Dunnfield Creek Trail (13 km okruh). Highlight výletu pre mňa boli farby, pre deti brodenie potoka (asi 6-krát).

High Point

Už by to aj začala byť nuda. Zase prechádzka po lese, takmer žiadne prevýšenie, trochu výhľadov a doťapkali sme sa na najvyšší bod New Jersey (High Point, ako inak), necelých 550 m.n.m. Už by som išla aj na nejakú túru, takú že by sme vyliezli na reálny kopec… Ale zachránili to farebné stromy. Najlepšie boli javory, lebo tie vedia mať na jednom strome veľa rôznych farieb. 

Opustená dedina Feltville

Boli sme pozrieť opustenú dedinku Feltville v parku Watchung. Dva domy dokonca vyzerali, že v nich ešte niekto býva, ale zvyšné mali trávu a kríky na strechách, preborené terasy.  Vonku boli informačné tabule, ale o kus lepšie by to bolo, keby z toho areálu spravili niečo ako skanzen. 

Deti mali sľúbený oheň, lebo zistili že sa dajú opekať marshmellows. Odkladali sme to, lebo každú chvíľu pršalo, ale keď sme už raz išli do lesa a vedeli, že tam sú ohniská, tak sa tomu nedalo ďalej vyhýbať. Veľa nechýbalo a odišli by sme smutní, lebo drevo bolo trochu mokré, ale s posledným kusom papiera sa to podarilo a nakoniec sa dalo aj opekať. 

Aj v Atlantiku sa dá kúpať

Keď sme v Island Beach State Park boli v máji, tak to nebolo na kúpanie, ale teraz to už išlo. Podľa internetov mala voda 23C. 

Čo sa týka čistoty… čo si budeme hovoriť, Sulu Sea to nie je, ale boli tam rybky, kraby a mušle, tak snáď to prežijeme aj my. Viditeľnosť vo vode len asi meter, to už človek radšej pláva s hlavou nad hladinou, ale deti si aspoň užili hojdanie sa na vlnách – tie boli tak akurát. 

Boli sme dvakrát a vyberali sme si dni cez týždeň, keď malo byť trochu pod mrakom, nech nestretneme všetkých a nech sa nepripečieme. Oba razy sme išli zavčasu ráno (= o 7 z domu, o 8 na pláži … áno, síce s veľkým sebazaprením, ale použili sme budík) a odchádzali na obed. To bolo tiež tak akurát.

Mišo zahlásil, že skoro ako dovolenka pri mori…

Čučoriedky, černice a tentokrát aj jedlé huby

Dnešný výlet bol do Harriman State Park. Parkovali sme pri Reeves Meadow Visitor Center (o deviatej v pondelok ráno sme brali predposledné z asi 20 miest, ale dá sa parkovať aj popri ceste). Začínali sme po bielej značke, potom sme odbočili na modrú hore na skaly, dolu po oranžovej a naspať na parkovisko po červenej. Červená bola rušná, ale inde sme boli sami. 

Úplne iný pocit z chodníka ako predvčerom, veľa kameňov a skál. To nás koniec-koncov aj zachránilo, lebo keď sa deti začínali sťažovať, tak akurát bolo treba kúsok liezť a zrazu sme boli na najlepšom výlete. (Ukladám si poznámku, podľa čoho budem vyberať ďalšiu trasu.) Na vrchu sme sa zdržali len chvíľku, lebo výhľad bol síce pekný, ale bolo poludnie a veľmi horúco. 

Cestou dolu sme natrafili na čučoriedky a černice. Tomuto nie úplne rozumiem, lebo som bola v tom, že lesné čučoriedky majú rady trochu vyššie polohy. S prižmúrením očí sme vtedy mohli byť okolo 400 m. n. m. Tak ale ochutnali sme, zvyšok nechali medveďom a išli sa dolu ochladiť do potoka – Stony Brook, ako inak.

Dva kliešte, dva hady a 15 kilometrov

To je v skratke náš včerajší výlet v Stokes State Forest. Začali sme po Apalačskom chodníku od Culvers Gap parking lot a vyšli ku Culver fire tower. Plán bol ísť až po Sunrise Mountain, ale keď miera detského kňučania presiahla mieru všeobecnej trpezlivosti, odbočili sme na žltej doľava, prešli cez cestu a pokračovali po modrej ku Stony Lake. Tam ďalší piknik a naspať ku autu.

Všade boli huby. Žlté, červené, hnedé, ale nič čo by som si trúfla zobrať so sebou. Prvá polovica výletu bola v listnatom lese, vlhko, mäkkučký mach, miestami úplne hubové závany. V tej druhej časti sme prechádzali cez suchšie ihličnaté úseky, kde to voňalo borovicovo-miazgovo-stredomorsky. 

Hada sme našli jedného vyše meter dlhého čierneho (podľa obrázkov na tabuli pri jazere asi black racer snake) a jedného asi 40 cm s pásikom na chrbte (asi garter snake). Kliešte sme našli až doma, dúfam, že už všetky.

Ľudí sme na chodníkoch za celý deň stretli 5, z toho jedného, ktorý vyzeral, že je na AT už pekných pár dní. 

Seaside Park

Raymondskill Falls (Delaware Water Gap)

Do tretice sa nám podarilo do parku Delaware Water Gap prísť, keď už boli stromy zelené (prvý výlet 2007, druhý výlet 2010) a malo to niečo do seba. Začali sme pri Raymondskill vodopádoch, ale tie ma príliš nenadchli. Sú len malý kúsok od parkoviska, takže na chodníku samozrejme veľa ľudí, a na vode pena. A zjavne to nebola pena len z toho, že voda padá z veľkej výšky. 

Tak sme si našli iný chodník. Prechádzali sme sa po nízkom hrebeni s výhľadom na rieku Delaware a na tri americké štáty. Deti trochu kvíkali, že horúco (som zvedavá, čo budú hovoriť v lete), ale ja by som pokojne išla aj dlhšie. 

Sandy Hook Beach

Voda mala menej ako 15 stupňov, takže plávať sa samozrejme nedalo. (Ono aj keby bola teplá, tak s New Yorkom a zásobovacími tankermi na dohľad by sme si to zrejme rozmysleli…) Ale na lenivé sobotné doobedie na piesku a počúvanie špliechania vĺn to bolo ideálne. Deti sa už pýtali, kedy pôjdeme znovu. 

Princeton

Dnes nám otvorili parky, takže sa už bude opäť dať chodiť všelikam von. Ale minulý týždeň, keď ešte boli zavreté a nebolo jasné, že dokedy, sme sa doma dohodli, že sa aj tak budeme chodiť venčiť na nové miesta. Povedali sme si, že spravíme tour de okolité dediny. Odvezieme sa autom, zaparkujeme niekde v mestečku, poprechádzame sa, kúpime nejaký take-out obed a buď ho zjeme niekde na deke, ak sa bude dať, alebo ho zoberieme domov.

Ako prvý bol minulú sobotu na rade Morristown. Ok, asi tam ešte pôjdeme do múzea, keď sa znovu otvorí, bezkontaktný take-out sme nakoniec zjedli doma. Ale dnes sme išli kúsok ďalej a navštívili kamarátov v Princetone. Tu sa opäť raz ukazuje, aká je moja pamäť deravá, pretože viem, že po Princetone sme sa už kedysi (pred desiatmi rokmi) prechádzali pri niektorých našich cestách na neďalekú samozbernú farmu, ale vôbec mi to teraz nebolo povedomé. Tak som si kampus a hlavnú ulicu pozrela nanovo. 

Po dvoch dňoch dažďa sme dnes úplne neodhadli slniečko a skoro letný deň. Okrem toho si Kubko oškrel aj koleno, aj lakeť, aj on aj Kika frfľali na rúška v teple a jedna z najlepších univerzít sveta ich nejako veľmi neoslovila, takže výlet sa viac páčil mne a Mišovi, ale živú spoločnosť sme si po týždňoch izolácie užili všetci.    

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...