Rockefeller State Park

Vonku vybuchla jeseň. A my sme išli loviť farby.

Do Rockefeller State Parku sa ide cez dedinu s romantickým názvom Sleepy Hollow (Ospalá diera) a na rozdiel od našich lokálnych parkov v Jersey, kam majitelia chodia venčiť psy, do tohto bohatí New Yorčania chodia venčiť kone (naozaj – je tam extra parkovisko pre autá s konskými prívesmi a nejakých sme aj stretli). A vraj si tam chodieva(l?) zabehať aj bývalý prezident Clinton.

Pekné miesto s chodníkmi vhodnými aj pre kočíky (A koče! Jeden sme stretli.)

PS Ten prvý obrázok je panoráma a je trochu väčší ako zvyčajne dávam, tak to môže chvíľu trvať, kým sa vám načíta.

Bronx Zoo

Zopár komentárov, veľa obrázkov.

parkoviská na kočíky – pri pavilónoch a atrakciách, kam sa nedalo ísť s kočíkmi, mali parkoviská. Bolo to celkom vtipné. Keď sme tam zaparkovali, Kubo sa viezol v nosiči.

lego – majú tam teraz už tretí (posledný) mesiac aj zvieratá postavené z lega. Niekto sa poriadne vyhral. A asi tam tie kocky boli prilepené, lebo úspešne odolávali Kikiným pokusom o demoláciu. Chlap mi zahlásil, že toto jeho túžbu po návšteve Legolandu nielenže neuspokojilo, ale naopak ešte vystupňovalo.

bug carousel – išli sme aj na kolotoč. Kika si ho obzerala s rešpektom a nebola si celkom istá. Ale držiac sa ma za ruku, sa dokrútila až do konca.

4D* film – viac ako kolotoč sa jej páčilo kino. Dávali krátky film s jej obľúbenou Dorou. Chvíľu trvalo, kým nám uverila, že s okuliarmi bude vidieť lepšie ako bez nich, a ostala prekvapená, keď nás ošpliechal vodopád a vytriaslo lietadlo. Toto jej páčilo. Ale keby ste sa spýtali Kuba, ten by povedal, že to bol taký horor, až sa z toho po…

zvery – nuž, bolo ich tam veľa. Akurát, kus záhrady sme videli iba z vláčika, takže to bola taká rýchlovka. Kika ostala trochu prekvapená, aké sú slony a žirafy a medvede a krokodíly naživo veľké. Strávili sme tam celý deň a držala, držala až do štvrtej, keď ju už únava premohla, takže toho popozerala veľa.

celkový dojem – dobrý výlet. A to hovorím, ako niekto, kto si dlhodobo kultivuje antipatiu voči zoologickým záradám. Ale chlap hovoril, že už videl aj lepšie.

* 4D?? Toto sa mi prieči písať, ale čo už, keď to tak nazývajú.

Deň vďakyvzdania v Severnej Karolíne

Tak nejako sme “sa pozvali” k Mišovmu bratrancovi a jeho rodine na Deň vďakyvzdania – neurčito sme sa bavili o návšteve už nejaký čas a vďakyvzdanie so sebou prináša pár voľných dní, takže sa nám to zdalo, ako vhodná príležitosť. Naivne sme si mysleli, že sadneme do auta, spravíme si roadtrip (už sa nám začalo cnieť) a budeme sa zase trochu túlať. Len potom sme zistili, že je to 500 míľ a predstava Kiky pripútanej v autosedačke 10 hodín (aj keď s prestávkami) nevyzerala veľmi lákavo.

A tak sme vymäkli.

Našťastie sa ukázalo, že (na počudovanie) aj pár dní pred vďakyvzdaním sa dajú kúpiť letenky za (ako-tak) rozumnú cenu a tak sme šoférovali iba hodinu (na LaGuardiu) a potom hodinu leteli (to Kika prespala). Cesta naspať bola trochu komplikovanejšia, lebo Kika bola hore (ale milý letuško nám dal sedadlá s extra priestorom na nohy, takže sa mala kde hrať) a na Manhattane sme stáli hodinu v zápche do tunela, ale aj tak dobre.

Takže Severná Karolína… už keď sme pristávali, nám bolo jasné, že to je iná káva. Všade stromy… miesto(!)… Keď sa k tomu pridá to, ako sa o nás parádne postarali (nemusela som variť, upratovať kuchyňu, šoférovať…), tak to bol výborný oddych.

Na Deň vďakyvzdania samozrejme turiak (Kika si dala aj druhé kolo) a na čierny piatok sme namiesto do obchodov vyrazili do Marbles – vraj detského múzea, ale vlastne skôr “hračkárstva” – jednoducho prídete aj s deťmi a hráte sa pokiaľ vládzete. Mali tam, čo robiť aj 3- a 7-roční chalani aj jeden a polročná Kika, ktorá po štyroch hodinách vyšťavená zaspala v aute.

Ochutnali sme aj lokálnu československú kuchyňu – aj keď Kika sa natlačila chlebom a na palacinky jej už miesto neostalo. A keď už sme pri chlebe – doniesla som si nový recept na domáci chleba, ktorý dúfam čoskoro vyskúšam.

Takže tak. Slniečkam z Karolíny ďakujeme za parádny predĺžený víkend, tri týždne to ešte vydržíme pri sychravom New Yorku a potom sa budeme ponáhľať na Vianoce na Slovensko.

A uvidíme, možno sa niekedy oni pozvú k nám…

Skoro ako v Malej Fatre

… alebo ako sme išli po Apalačskom chodníku. Od Kačky a Hynka sme dostali knižku Billa Brysona: Appalačská stezka (v origináli A Walk in the Woods). Je to vyše 2000 míľ dlhý chodník vedúci z Georgie do Maine (alebo naopak – záleží na uhle pohľadu). Áno, sú ľudia (aj Američania), ktorí po ňom chodia. A áno, sú ľudia, ktorí ho za niekoľko mesiacov celý prejdu. Náš cieľ bol skromnejší. Po tom, čo sme si prečítali knižku (celkom vtipnú a pritom poučnú), sme si povedali, že pôjdeme pozrieť aspoň ten kúsok, ktorý vedie cez New Jersey. A príležitosť sa naskytla minulú nedeľu, keď konečne jar zavítala aj k nám, na východné pobrežie Ameriky. Tak sme sa vybrali aj s Luciou a Martinom do Delaware Water Gap.

Miestami to pripomínalo Malú Fatru a pohľad na Váh zo Starého Strečna. Len sme prišli príliš zavčasu a väčšina stromov sa ešte túlala niekde v teplých krajinách a nestihli sa vrátiť naspäť, kde si nechali prezimovať drevo. Tak na nás dosť pražilo a trošku sme sa aj pripiekli, ale spravili sme pekný okruh. Vyšli sme na Mt Tammany (uznávam, malý kopec, okolo 500m nad morom, ale veľké nemáme a sme radi, že máme vôbec nejaké), oditiaľ k Sunfish Pond a odtiaľ naspäť po Appalačskom chodníku.

Vtipný bol úsek, ktorý sme išli pori potoku a chodník ho križoval niekoľkokrát tam a naspäť. Potok široký 2-4 metre, mostíky samozrejme nikde, len kamene, ktoré niekde viac a niekde menej ponúkali možnosť preskákania. A pritom to nevyzeralo, že by ten chodník bol takto spravený z nedostatku miesta na jednom alebo druhom brehu. Asi na spestrenie cesty hikerom.

Dobrá bol aj pumpa, ktorú sme na záver našli na parkovisku. Na vysvetlenie musím dodať, že Američania majú všade takzvané water fountains. Stlačíš gombík a strieka voda, piješ rovno odtiaľ. Tak tu bola tiež, len s tým rozdielom, že gombíka nikde a bolo treba pumpovať. Pozrite sami:

http://www.jancigovci.com/wp-content/uploads/2007/04/pumpa.flv

Boundary Waters

PohodaKam treba ísť, keď chcete vidieť losa, medveďa, loona, orla, pľuzgierovú žabu a myš? Jedna možnosť je zoologocká záhrada. Lepšia je BWCA.

Začalo to taxíkom na letisko o piatej ráno. Už sme v ňom sedeli a boli na pol ceste, keď sme si spomenuli, že foťák ostal na nabíjačke. Nevrátili sme sa naspäť, lebo by sme jednak preplatili taxík a jednak riskovali nestihnutie lietadla. Ale neboli sme sami so začínajúcou sklerózou, Marek ako jediný z výpravy svoj záznamník na obrázky nezabudol. A vďaka mu za to.

Doleteli sme do Minneapolis a odtiaľ sme pokračovali na sever skoro 5 hodín. Naším cieľom bola BWCAW = Boundary Waters Canoe Area Wilderness. Boundary Waters znamená hraničné vody (pre tých, ktorí si nie sú istí: hovoríme o hraniciach s Kanadou) a Canoe Area celkom vystihuje fakt, že v tejto oblasti sa prakticky nedá robiť pešia turistika. Na prepravu sa používajú kanojky, ktoré treba prenášať cez portage – chodníčky prepájajúce jednotlivé jazerá (ľadovcového pôvodu). A Wilderness? Divočina. To, že tam nie je tam signál, ešte veľa nehovorí, ale to, že sa tam nechodí bez kompasu a/alebo GPS už o niečom svedčí. Nesmejte sa! Keď už človek pádluje po treťom/štvrtom jazere, tak zmysel pre orientáciu dostáva riadne zabrať a keď sa stratí, tak tam môže blúdiť veľmi dlho. Ľudí sme síce zopár stretli ale nie veľa (vstup je limitovaný).

Hneď prvý deň sme stretli aj medveďa. Jednoducho vyšiel z lesa, vošiel do vody a začal plávať. My sme prestali veslovať a len sme sa dívali. Bol asi 20 metrov pred nami a zaplával také 4 metre, ale potom si nás všimol, obrátil sa a išiel naspäť. O medveďoch sme boli poučení aj v rámci “teoretickej prípravy”, kde sme sa dozvedeli nielen to, že máme na noc vešať batoh s jedlom na strom tak, aby bol 4 m nad zemou a dať doňho aj zubné pasty (!), ale aj to, že každá záchranná akcia je na náklady zachránených a prítomnosť medveďa v tábore ešte nie je dôvod na záchranu. Druhá vec je, že sa o tom medveďovi v našom tábore nemajú tí záchranári ako dozvedieť. Takže vlastných medveďov si máme riešiť sami: byť pokojní, robiť rámus a oni vraj odídu. Miestne medvede sa navyše vedia šplhať na stromy a plávať, preto ani kempovanie na ostrove nie je zárukou, že medveď nepríde. V každom prípade, tento náš sa bál viac ako my a zmizol skôr, ako sme mohli urobiť obrázok.

Keď sme si podvečer vybrali miesto na táborenie a začali vykladat veci, tak sme si všimli, že z našej strany jazera vyplávali dva losy - matka s mláďaťom. Asi sme ich vyplašili, lebo skočili do vody kúsok od nás a plávali na druhú stranu jazera. My sme sa “zabývali”, čo okrem iného znamenalo aj zavesenie hojdacej siete, a na ďalší deň sme išli už len s jedným batohom. Výrazne sa nám uľavilo na portagoch a prešli sme zhruba 20 km. Čo sa týka jazier, tie boli rôzne: niektoré úplne krištáľovo čisté a niektoré naopak nútili človeka k zamysleniu, či sa mu chce do nich vstúpiť. To, kde sme kempovali, bolo našťaste čisté, a slúžilo nám aj ako zdroj pitnej vody. Najprv sme ju filtrovali (filter bol na konci výletu celý špinavý) a následne prevárali. Asi to stačilo, lebo nikomu nič nebolo (ale preventívne sme po večeroch dezinfikovali alkoholom).

Partia to bola vtipná. Za mláďatá Marek, Mišo a ja, za poameričtených Slovákov Zolo, ktorý s rozcuchanými vlasmi a skvelým humorom pripomína profesora, a Palo, ktorý je neskutočne nerozhodný. Už rok si kupuje auto, lebo si nevie vybrať, aké vlastne chce. My sme mu pomáhali riešiť problémy typu: Koľko ponožiek si mám zobrať? A mám si dať tričko s dlhým rukávom alebo s krátkym? A keď ma bolí krk, môžem ho mať zlomený? A keby mi vyskočila platnička, to by ma bolelo viac, nie? A môžem piť kávu na boľavý žalúdok? A čaj? A mám do loďky nastúpiť z tejto strany alebo radšej z tej druhej? A môžem mať termošok, keď skočím do vody namiesto toho, aby som sa najprv postupne ochladil? A nemám sa teda ochladiť? Alebo radšej skočím? Ak potrebujete vymyslieť 10 možných odpovedí na áno/nie otázku, spýtajte sa Pala. Za podpaľačov superaktívnych sme mali Číňana Ganga, ktorý sa však čínskeho občianstva musel vzdať, keď prijal rakúske (Čína dvojité nepovoľuje) a za vedúceho výpravy Christiana – šéfa skoro všetkých vyššie spomínaných.

A zhrnutie? Počasie bolo okrem prvého dňa parádne (áno, aj sme sa kúpali, používali krém na opaľovanie a tak), čo výrazne prospelo celej akcii. Ja som si vyskúšala aj kormidlovanie vzadu, ale pomerne rýchlo som sa dožadovala preloženia – keby ma tam vzadu niekto sledoval, tak by povedal, že máme opitého námorníka, lebo len veľmi zriedka sme išli rovno. Úraz sme mali iba jeden a aj to v posledný deň – Zolo sa porezal vreckovým nožíkom (príliš ostrým v dôsledku nedostatočného používania = 2krát za posledný rok). Rana bola pomerne dlhá a hlboká, preto sme sa cestou späť zastavili v najbližšej Emergency Room. Tam si s ňou poradili veľmi elegantne a namiesto zašitia (čo sme všetci očakávali) mu ju jednoducho zalepili – nie, tým nemyslím “prelepili náplasťou” ale “tie dve strany, kde sa to otváralo, k sebe niečím prilepili”. A my sme čumeli.

V Minneapolis, kam sme dorazili niečo po jednej v noci, nás čakalo nepríjemné prekvapenie v podobe zrušenej hotelovej rezervácie, ale nakoniec nás predsa len prichýlili a zavčas ráno exportovali na letisko. Po pristátí v New Yorku nám vzduch pripadal, ako keď prídete z Tatier do Bratislavy a niekto vám navyše hodí do tváre použitý mokrý uterák. Celkový dojem je však 1* a vrelo odporúčam.
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...