Autor Iva, January 25, 2012 Včera večer, u nás doma. Drobci už spia, my pozeráme štvrtú sériu seriálu The Big Bang Theory*. Howard ide požiadať Bernadette, aby si ho zobrala. Sheldon, Amy, Leonard, Penny, Pria a Raj sa pozerajú.
Ja: Už viem, čo mi na tom vadí.
On: Na čom?
Ja: Pamätáš ešte na našich intrákoch v Mlynskej, keď raz taký chalan s papierikom v ruke obehával celé Áčko** a poprosil nás všetkých, aby sme v danú hodinu zhasli, okrem izieb, na ktoré doniesol sviečky (teda, tie mali zhasnúť tiež, ale okrem toho mali dať sviečky do okna)?
On: Jasné, že pamätám. To bolo také romantické, tie sviečky vysvietili tvar srdca a on zobral vtedy priateľku na prechádzku, aby to videla, a požiadal ju tam o ruku.
Ja: No veď práve. Okrem nich tam bolo milión dvesto ľudí zvedavých, ako to srdce bude vyzerať. Plus zainteresovaní všetci obyvatelia Áčka. Možno je to romantika, ale už vtedy som z toho mala taký zľahka nepríjemný pocit. Podobne aj pri pozeraní toho videa, čo som raz dala na blog, o netradičnom požiadaní o ruku. Tiež taký nejasne nepríjemný pocit. Tak už viem, čo mi na tom vadí. A ešte horšie sú také tie vyhlásenia na športových štadiónoch alebo v reštauráciách, čo niekedy vidíš vo filmoch (stáva sa také aj v reálnom živote?). Ona nemá možnosť odmietnuť! Čo ak si ho nechce zobrať? Alebo čo ak si ho nechce zobrať teraz? S toľkým obecenstvom (čím viac pokojne aj neznámych spolupáchateľov, tým romantickejšie?) nemá “veľa možností na výber”.
On: Vieš, láska, normálne som rád, že som si Ťa zobral vtedy, keď som si Ťa zobral, lebo neviem, či by som našiel odvahu sa spýtať*** tejto feministky, čo sa z Teba stala.
Ja: Hmmm…
* ako Priatelia, len o kus lepšie. Geeky humor. Jedna z výborných scén: Penny vezie spoločensky nie veľmi zbehlého geniálneho fyzika Sheldona na jeho prvé rande a hovorí, že je zopár vecí, ktoré by mal predtým vedieť. Sheldon sa na ňu prísne pozrie a odpovie: “Penny, mám dva doktoráty, všetko, čo by som mal vedieť, už viem.”
** veľký 14-poschodový panelák
*** for the record, boli sme tam len my dvaja, keď sa ma spýtal
Autor Iva, December 13, 2011 Je zaujímavé, ako fotky ovplyvňujú, čo a ako si pamätám.
Mala Kika hnedé oči už na svoje prvé Vianoce? (nie) Antelope Canyon, ktorý sme navštívili bol dolný či horný? (dolný) Koľko snehu tam bolo, keď sme liezli na Silvestra 2005 na Minčol? (veľa ale nie až toľko, ako sme mali tu minulú zimu)
To je len zopár príkladov, ktoré ma teraz napadajú, čo som si bola nedávno “overiť” vo svojej fotodokumentácii.
Súhlasím s tým, že načo si v dnešnej dobe pamätať kvantá informácii/faktov, keď sú prístupné na pár ťukov do klávesnice? Hlava sa dá používať aj lepším spôsobom, než ako nie príliš spoľahlivý záložný disk. Ale akosi sa mi to nevzťahuje na spomienky. Len sa mi tak zdá, že mozog sa sám postupne preprogramováva a tak, ako si už zvykol vypúšťať napríklad recepty, pokiaľ ich len nerobím naozaj často, tak túto metódu aplikuje aj na to, čo by som si chcela pamätať.
Samozrejme, nemôžem si zapamätať všetko, ale moje spomienky sú dosť naklonené smerom k tomu, čo vidno na fotkách. Áno, mám aj kopu iných, ale tie, ku ktorým sa dá (či už digitálne alebo papierovo) vrátiť, sú ostrejšie a skôr ostávajú. Na tom nie je nič zlé, len je škoda tých, ktoré neostali na fotkách napríklad preto, že bolo príliš dobre na to, aby sa niekomu chcelo fotiť, alebo pekné momentky, ktoré sa nezopakujú.
A to už v dnešnej dobe sme na tom “dobre” – s digitálnymi fotoaparátmi, kde je počet cvaknutí prakticky neobmedzený (a telefónmi – aj keď toto sa na mňa teda nevzťahuje – ktoré umožňujú fotenie takmer kedykoľvek). Preč sú časy, keď som vážila každé z 36tich okienok na filme. A to už ani nehovorím o čase, keď ľudia nosili so sebou celý život jednu zažltnutú fotografiu alebo keď jediný spôsob, ako zachytiť okamih, bol štetcom na plátno/ceruzkou na papier/farebnou hlinou na stenu jaskyne.
A tak fotím, aby som si pamätala. (V rámci možností.)
PS Úplne mimo témy: Ak existuje úchylka na používanie zátvoriek, tak ja ju zrejme mám…
Autor Iva, December 8, 2011 Mišo je momentálne na týždeň preč a ja tu s dvoma trpaslíkmi strážim pevnosť. Naše dni nie sú iné ako zvyčajne, ale večery sú pomerne náročné. Keď sme už všetci unavení a niektorí z nás aj namrzení a treba aj večeru nachystať, aj zjesť a vôbec… u nás je hodina čarodejníc tak zhruba od 5. do 7. večer. Za normálnych okolností sme tu na to dvaja a keď krpci zaspia, tak máme obidvaja dosť. Teraz som na to sama a mám potom dvakrát dosť.
A za čo som vďačná – už dlhodobo, ale v takéto dni obzvlášť – je to, že pre mňa bola antikoncepcia vždy dostupná. Toto nie je vtip a ani žiadne chválospevy, len jednoduché konštatovanie.
Som vďačná, že som mala informácie, že som sa k antikoncepcii vedela dostať, že som si ju mohla dovoliť, že napriek tomu, že tie metódy, ktoré som používala, nie sú 100%-né, pre mňa 100%-ne fungovali (obzvlášť vzhľadom na fakt, že obidva razy som otehotnela hneď prvý mesiac po tom, čo sme sa pre tehotenstvo rozhodli).
PS1 Trochu súvisí: toto (na tú istú tému v NY Times) a toto.
PS2 Je to zvláštne, k akým článkom ma inšpirujú manželove absencie… Tento som napísala minule. Súvislosti?
Autor Iva, December 7, 2011 Je to zaujímavé:
muž + zamestnanie + rodina = úplne normálne
žena + zamestnanie + rodina = chce mať všetko (a je pravdepodobne sebecká)
The Economist koncom novembra vydal špeciálnu správu o ženách a práci. Tu je zopár úryvkov, ktoré ma zaujali:
——————————–
Z úvodného článku:
Zamestnávatelia mali väčší výber zamestnancov, ktorí napriek zákonom o rovnosti platov, boli často lacnejší a flexibilnejší ako muži.
a
Ak si to želajú (a nájdu manžela, ktorý ich bude podporovať), stále sa môžu plne oddať starostlivosti o deti a domácim povinnostiam – na rozdiel od mužov, ktorí takúto možnosť majú len zriedka. Ale v dnešnej dobe väčšina z nich – od finančných až po sebarealizačné dôvody – chce pracovať mimo domu.
Tento odstavec je vlastne jeden z mála, s ktorým mám problém. Po prvé, tá ženina možnosť výberu. Nie je to slobodné rozhodnutie, pokiaľ tam nie je aspoň zopár zmysluplných alternatív. (A to ani nespomínajúc čistú náhodu, že toto “rozhodnutie” krásne zodpovedá tomu, čo sa od žien viac či menej očakáva). Vyjednávacia pozícia ženy (obzvlášť, ak sú tam aj deti) je už dopredu oslabená – napríklad tým, že štatisticky zarába menej, alebo tým, čo je spoločensky prijateľnejšie.
Po druhé, možno sa mýlim, ale povedala by som, že nie je veľa ľudí, ktorí by si “želali plne sa oddať domácim povinnostiam”. Áno, aj ja celkom rada varím, ale keby sa našiel dobrovoľník, ktorý by sa za mňa postaral o domácnosť, vôbec by som sa nebránila. Domáce povinnosti sú nutný servis, ktorý treba robiť, ale zatiaľ nepoznám nikoho komu by (možno okrem pocitu dobre vykonanej práce) prinášali natoľko extra potešenia, že by sa im venoval radšej ako nejakej inej činnosti.
A za tretie – chcieť pracovať mimo domu z finančných dôvodov? Nehovorí sa tomu musieť pracovať mimo domu z finančných dôvodov?
——————————–
V článku Čo prinesie ďalšie polstoročie dospeli k podobnému záveru ako ja tu.
Dôvody sú komplexné, ale zopár ich je jasných. Po prvé, práca vo väčšine spoločností je štrukturovaná tak, ako to bolo zaužívané pred desiatkami rokov, keď ženatí muži zarábali peniaze a vydaté ženy boli doma. Napriek tomu, že veľká väčšina rodín dnes už tomuto modelu nezodpovedá, väčšina pracovísk sa tejto zmene neprispôsobila. Myslia si, že podporujú rovnosť, lebo sa stavajú k ženám presne rovnako ako k mužom, ale podmienky žien sú často iné. “Nemali by sme sa snažiť naprávať ženy ale systém,” hovorí Alison Maitland…
Okrem toho v ňom píšu:
… diskriminácia pokračuje menej očividným spôsobom. Business schools, ktoré sledujú kariéry svojich absolventov zisťujú, že muži sú povyšovaní na základe svojho potenciálu ale ženy sú povyšované na základe dosiahnutých výsledkov, takže postupujú pomalšie. Ženy sa tomuto prispôsobli, čo ich postup spomaľuje ešte viac, takže diskriminácia pokračuje bez toho, aby si ju jedna či druhá strana nutne uvedomila.
A ponúkajú aj riešenia:
Pomôcť môžu aj vlády: zabezpečením, aby daňové pravidlá neboli nevýhodné pre rodiny s dvoma zarábajúcimi; zabezpečením rozumnej (nie príliš dlhej) materskej a otcovskej dovolenky; a z dlhodobého hľadiska takými školskými hodinami, ktoré dovolia obidvom rodičom mať platené zamestnanie. Keďže vzdelávanie starších detí je aj v záujme verejnosti, je tu aj argument za prispievanie na starostlivosť o tie malé, alebo aspoň na ňu poskytnúť daňové úľavy.
Akurát si nie som istá, čo mysleli tou úpravou školských hodín, lebo ak to má znamenať, že dieťa strávi 10 alebo viac hodín v škole (aj keby to bola škola + “družina”), tak to mi neznie práve lákavo.
———————————
Z článku o ženskom pracovnom trhu:
Aj v bohatých krajinách ženy strávia aspoň dvakrát toľko neplatenou prácou ako muži: v priemere 33 hodín do týždňa, oproti 16 pre mužov.
V pravidelnom prieskume, ktorý vykonáva Európska nadácia pre zlepšenie životných a pracovných podmienok, iba 16-18% žien (podľa toho, či majú alebo nemajú malé deti) v Európe hovorí, že sú nespokojné so svojou work-life balance, oproti 20-27% pre mužov.
Toto sa mi zdá veľmi zaujímavé. Čakala by som viac. Zjavne kope ľudí sa rovnováha hľadá ľahšie ako mne.
A tu je opäť niečo, nad čím som už kedysi dumala. Len škoda, že to nechali ako otvorenú otázku:
Jedno z vysvetlení pretrvávajúcich rozdielov je, že muži a ženy, okrem tých najvzdelanejších, sú často na odlišných pracovných trhoch. Ženy sú koncentrované v školstve, zdravotníctve, na úradoch, v sociálnej práci a predaji; nie sú dostatočne zastúpené v manuálnej práci a výrobe, matematike, fyzike, vedách, inžinierstve a manažmente, obvlášť v tom vysokom. Okrem toho sú – oproti mužom – koncentrované iba v niekoľkých kategóriách zamestnaní. Polovica zamestnaných žien v bohatých krajinách pracuje iba v 12 zo 110 hlavných povolaní, ktoré eviduje Medzinárodný úrad práce (ILO). Zamestnania, v ktorých pracujú muži, sú omnoho rôznorodejšie… Je dokonca pravdepodobnejšie, že mladé ženy dnes budú pracovať v segregovaných povolaniach ako tie staršie. Toto je znepokojujúce, pretože existuje silné spojenie medzi koncentráciou žien v povolaní a výškou platu. Zamestnania dominované ženami, ako učiteľky alebo zdravotné sestry, sú menej platené. Ak bude viac lekárok, spôsobí to relatívne zníženie platu?
————————————–
Nuž a nakoniec o deťoch:
Štúdia ukázala, že vo väčšine krajín je vážny nedostatok kvalitných zariadení pre deti do troch rokov. Trh ich neposkytuje dosť, pretože pokiaľ sú naozaj kvalitné, tak sú pre väčšinu rodičov príliš drahé, preto ich štáty dotujú. Pre staršie deti predškolského veku je to lepšie, ale stále nie samozrejmé a hodiny sú obyčajne príliš krátke na to, aby mohli obidvaja rodičia robiť na plný úväzok.
To je podľa mňa kameň úrazu. Rodina potrebuje niekoho, kto sa postará o “support” – ostane doma, keď sú deti choré, robí šoféra, keď treba, … a je pravidelne dostupný mimo školských hodín. Toto je ťažké skombinovať s prácou na plný úväzok, obzvlášť, ak nie sú k dispozícii na výpomoc starí rodičia (alebo prastarí – môj prípad, keď som bola veľmi malá), susedia (svokra mala takúto výpomoc) alebo iní známi.
V niektorých krajinách, vrátane Švajčiarska, Írska a Británie, celkový súčet ceny starostlivosti o dieťa a chýbajúcich daňových úľav, má za následok, že sa matkám malých detí neoplatí pracovať pokiaľ nezarábajú veľmi dobre. Ak takéto štáty chcú dostať viac žien na pracovný trh, budú musieť zabezpečiť, aby bola kvalitná starostlivosť o deti široko prístupná a cenovo dostupnejšia…
Nedá mi… prečo je to vlastne celé nadizajnované tak, že svet “ignoruje” rodiny? Prečo nemôžu byť deti vítané na pracovisku a naopak práca vykonávaná aj v “detských priestoroch”? Nie, neviem, ako to spraviť v praxi, ale v ideálnom svete by som si chcela robiť svoju robotu s deťmi obďaleč, bez potreby sa niekomu ospravedlňovať alebo niečo vysvetľovať.
Dobre, naspäť do reality:
Štúdie prestávok v kariére ukazujú, že stačí len zopár rokov mimo práce a výsledkom je devastujúci efekt na zárobok a dôchodok, nielen kvôli strateným výplatám, ale kvôli strate seniority a povýšenia. Toto je dôvod, prečo sú ženy pripravené pracovať aj za malú čistú sumu, kým sú ich deti malé.
V budúcnosti ženy budú musieť ísť do dôchodku o kus neskôr ako dnes, pretože žijú stále dlhšie a súčasné veky odchodu do dôchodku sú neudržateľné. Ak nemajú deti, ich kariéry budú rovnako dlhé ako kariéry mužov. A aj ak ich majú, a väčšina má, čas, ktorý strávia ich výchovou, bude tvoriť iba malú časť ich produktívneho veku. Úloha žien v zachovávaní druhu nie je ani zďaleka postačujúcim vysvetlením veľkej diery v príležitostiach na vrchole.
———————————-
A čo to má všetko spoločné s tými rovnicami na začiatku?
Celé sa to točí okolo tej ženskej rovnice, ale berie sa takmer ako samozrejmosť, že muži “to všetko majú”. (Píšem takmer, lebo áno spomenuli mužov, ktorí sú nespokojní so svojou work/life balance). A samostatná kapitola je všetka tá neplatená práca, ktorá (pokiaľ je urobená) ostáva neviditeľná.
PS Obrázok je odtiaľto.
Autor Iva, December 2, 2011 Pri príležitosti Dňa vďakyvzdania, keď sa v USA presúvajú masy ľudí lietadlami hore-dolu, The Economist písal o lietaní s malými deťmi. Rozumne (obzvlášť vzhľadom na fakt, že to bolo na blogu pre business cestovateľov).
Tí, čo nie sú rodičia, si myslia, že presviedčanie plačúcich detí bude fungovať – až do momentu, kedy sa stanú rodičmi a zistia, aká je to blbosť. Nie, ak dieťa nekontrolovateľne plače počas letu, nie je to preto, že rodič je neschopný – je to preto, že rodič už vyčerpal predchádzajúce štyri riešenia a neostalo mu nič iné, iba zmieriť sa so situáciou.
Nie všetky reakcie pod článkom sa mi zdali rovnako rozumné. Napríklad:
Nie vždy sa rodičia dostatočne pripravia na let.
Hmmm. My sme leteli minulý týždeň a zopakujeme si to onedlho v rámci vianočných presunov. Ale usudzujúc podľa našich príprav a toho, čo vídavam na letiskách a v lietadlách u iných rodičov, tak sa pripravujeme, ako sa len dá. Preč sú časy, keď moja príručná taška/malý batoh obsahovala pár kníh, papierov a niečo na písanie. Dnes je na prasknutie napchatá plienkami, utierkami, náhradným oblečením, detskými knižkami, hračkami, jedlom, ktoré veľmi netrúsi, a len tak-tak do nej ešte zmestím doklady a telefón (ktorý som naposledy dokonca zabudla vypnúť, lebo som bola práve zaneprázdnená malým krikľuňom, keď to pripomínali).
(No dobre, dobre. Mala som so sebou aj jednu knihu pre mňa. Ale ani som ju nevytiahla. A iPad. S tým sa hrala Kika.)
A Kubo aj tak plakal. Zabávali sme ho, ako sa dalo, ale aj tak plakal. V lietadle je nuda, keď ste sa práve nedávno naučili loziť a súrne potrebujete trénovať.
Veľmi nápomocné sú pohľady spolucestujúcich, vzdychanie a slabo skrývaná namrzenosť, lebo inak by sme si spokojne, netušiac, že niečo nie je v poriadku, sedeli s plačúcim dieťaťom na kolenách… a čerešnička na torte bol 5-ročný chlapec, ktorý sedel krížom cez uličku a Kubovi doslova vynadal. Hej, tiež bol rozladený z toho, že je uväznený v malom nudnom priestore, ale môjmu pokoju a ukľudňovacím schopnostiam to veľmi nepomohlo (a v porovnaní s ním, Kika už je cestovateľ-profesionál).
Tak, o dva týždne znovu. Smerom do Európy je aspoň šanca, že to drobci prespia.
Aké ponaučenie z toho teda vyplýva? Že rada, ktorú dával Douglas Adams cestovateľom po galaxii, platí aj pre rodičov lietajúcich s malými deťmi: Zbaľte si uterák a nepanikárte.
Obrázok je odtiaľto.
Autor Iva, November 16, 2011 Nuž v noci na dnes vyhodili z Zuccotti Parku aktivistov Occupy Wall Street.
Pár postrehov:
- Prečo v noci? S vylúčením médií? Pokiaľ nie je čo skrývať, prečo to nespraviť za bieleho dňa pred kamerami?
- Nešlo len o upratovanie/hygienické dôvody. Zdá sa, že akcie v rôznych mestách boli koordinované.
- Teoretická otázka bokom: môže byť mierový protest ilegálny?
- Je to zhoda okolností, že prezident Obama je momentálne na opačnom konci zemegule?
- A knihy… V tomto som asi predvídateľná. Keď si prečítam správu, že 5000 kníh z knižnice OWS vyhodili do smetí, tak výsledkom je, že už o Occupy Wall Street píšem aj ja. Časom sa ukázalo, že ich nevyhodili, ale odviezli do nejakej garáže. A neskôr, že knižnica je znovu otvorená. Asi je pravda, že ľudia často bojujú cez symboly.
Autor Iva, September 24, 2011 Každý sme nejaký a máme svoje hodnoty. Máme rôzne skúsenosti, ktoré nás doviedli na miesta, kde dnes sme. Robíme rôzne rozhodnutia. Niektoré z tých mojich sú iné, ako robí väčšina ľudí v mojom okolí (aj fyzickom, aj virtuálnom) – kojila som dieťa takmer do dvoch rokov, používam látkové plienky, porodila som dieťa doma…
Aj mne sa zdajú niektoré rozhodnutia iných ľudí čudné (= iné, ako by som urobila ja na ich mieste), ale snažím sa ich rešpektovať. Pomyslím si svoje, porozprávame sa o tom doma, ale nevyšplechnem len tak z ničoho nič na niekoho, o kom až tak veľa neviem, že je hlúpy a robí hovadiny.
Keď potom niekto mne nie príliš zaobalene povie, že som zlá matka a hazardujem so životom svojho dieťaťa, tak ak mám dobrý deň, tak sa mi spraví pena okolo úst, keby bol/a pri mne, tak sa asi pohádame, takto mám len chuť napísať štvorstranový e-mail (prítomnosť potreby obhájiť sa je zvláštna, ale neodbytná). Keď pár hodín počkám, táto chuť ma prejde a väčšinou nenapíšem vôbec nič. Ak môj deň bol už predtým nanič, tak sa rozplačem a vážne zvažujem, že z tohto tu spravím blog o varení (čo je podľa štatistík za posledné mesiace jednoznačne cesta, ktorou by som sa aj tak mala uberať). Potom najhoršie, čo sa mi môže stať je, že niekomu uvarené jedlo nebude chutiť, alebo sa počuduje, prečo ešte zapekať hotové palacinky.
A nie je to tým, že by som nemala rada diskusiu alebo nezniesla niekoho, kto má iný názor ako ja. Práve naopak, veľmi oceňujem, že ľudia sú ochotní dať mi spätnú väzbu na moje rozmýšľanie nahlas (napríklad tu). Ale odsúdiť niečo, čo robím, bez toho, aby ma človek poznal a vedel, čo ma k tomu viedlo, je pre mňa v úplne inej kategórii.
Hovorím si, že majú právo si myslieť, čo chcú. Je to ich problém. Nie môj. Ale väčšinou to nefunguje a aj tak ma to mrzí. A o kus viac, ak to nie je pre mňa neznámy človek.
Ono je to zrejme prirodzený vedľajší účinok toho, že tu takto vypisujem online, ale momentálne (ešte) nie som v stave úplne prestať. Keby sme po Irene ostali tri týždne bez elektriny, ako sa nám vyhrážali, tak by som zrejme zase začala písať ceruzkou na papier, taká je to závislosť (aj keď na to by sa mi veru ťažko znovu zvykalo, lebo dnes už málokedy píšem “lineárne”).
Takže, čo robiť, keď si o vás ľudia myslia, že ste na hlavu?
Autor Iva, September 8, 2011 Tento článok mi dlho kvasil najprv v hlave, potom rozpísaný vo wordpresse, a tak nejako sa mi zdá, že prišiel čas ho zverejniť. Nie že by som si myslela, že je hotový (to tak skoro nebude, lebo moje názory na túto tému sú stále vo vývoji), ale skôr preto, aby som si učesala myšlienky a dostala ich do ako-tak koherentnej formy.
Takže, ja a môj feminizmus.
Feminizmus chápem ako ideu, že 1. ľudia sú si rovní bez ohľadu na pohlavie, 2. v našej súčasnej (a veľa predchádzajúcich) spoločnosti to tak nie je a 3. treba sa snažiť, aby to tak bolo. Nechápem to ako súťaženie s mužmi alebo negovanie všetkého “typicky ženského”.
Keby ste sa ma spýtali, keď som bola na vysokej škole, povedala by som, že feminizmus je už predsa “hotový”. Mám právo voliť (dokonca aj političky a to, že ich je zatiaľ málo, chce asi trochu viac času), študujem (dokonca na “typicky mužskej” fakulte), pracujem, mám vzťah, v ktorom sme si s partnerom rovnocenní, kde by ešte mohol byť problém? A hoci sa táto myšlienka úplne v mojej hlave explicitne nesformulovala, tak akosi pocitovo sa mi zdalo, že žena, ktorá ostane dlhodobo doma s deťmi, istým spôsobom mrhá svojím talentom a vzdelaním. Bolo mi jasné, že rozhodnutie mať deti ovplyvní ženin život omnoho viac ako mužov, ale myslela som si, že šikovná žena bez problémov nájde tú správnu rovnováhu medzi prácou a rodinou. Nemala som ani potuchy o tom, ako veľmi fyzicky a emocionálne je materstvo namáhavé, koľko prinesie vyčerpania a osamelosti a koľko vyžaduje trpezlivosti. A ako sa tak nejako implicitne očakáva, že keď som sa rozhodla dať sa na túto cestu, tak je to všetko môj osobný problém.
Potom som mala dcéru.
A nie, nezobudila som sa na druhý deň “osvietená”, ale postupne začalo byť jasné, ako výrazne viac to ovplyvnilo mňa ako partnera, ako ľahké je skĺznuť do zaužívaných “manželských rôl” a koľko námahy stojí proti tomu bojovať (a ako často radšej tú energiu, ktorú by som minula na boj, miniem na to, čo treba urobiť, lebo je to cesta menšieho odporu). Tehotenstvo, pôrod a kojenie ma naučili o feminizme, myzogínii, komunite (a jej absencii), súhlase a kope iných vecí, viac než som si kedy mohla predstaviť.
Feminizmus dal ženám veľa možností. Ale napríklad možnosť byť doma s deťmi je vnímaná, ako niečo menej hodnotné. Menej ako profesionálny úspech, prinajlepšom ako nevyhnutná prestávka v dôležitejšej činnosti. (Áno, viem, som biela, vzdelaná, vydatá, s manželom, ktorý ma finančne podporuje, atď a tieto vety musia pôsobiť ako facka pre niekoho, kto nie je takýmto spôsobom privilegovaný, ale to neznamená, že daný problém neexistuje.)
Už som to písala aj na inom mieste, ale zopakujem to znovu – súčasná spoločnosť je postavená na životnom cykle muža. Penalizuje (finančne, spoločensky, postavením v práci) matky a pritom materstvo je prirodzená súčasť života ženy. (Netvrdím, že každej ženy, ani to, že by každá žena mala mať deti, ale jednoducho to, že väčšina ich v určitom čase svojho života mať bude.) Feminizmus z pohľadu matky bude “hotový” až vtedy, keď rodič (nielen žena), ktorý sa rozhodne stráviť nejaký čas výchovou detí, tým neohrozí svoju kariéru alebo finančné zabezpečenie (v zmysle napríklad dôchodku v USA, alebo životnú úroveň v prípade rozvodu).
Ako by vyzerala taká spoločnosť? Ja neviem. Ale takmer určite by nebola postavená na malých izolovaných rodinách. V mysli mám obrázok starovekej dediny, kde sa dospelí na verejnom priestranstve venujú spoločnej práci, niektoré z matiek majú najmenšie deti v šatkách na chrbtoch, väčšie deti pobehujú v tlupe okolo, niektoré pomáhajú, niektoré sa niečo učia… Obrázok ťažko prenosný do dnešnej (západnej) spoločnosti. Ťažko sa môže šoférka autobusu alebo právnička na súde popri práci starať o malé dieťa. Ale zdá sa mi, že by nám prospel svet, v ktorom by rodina a práca (a škola) neboli úplne oddelené. A zároveň že by nám viac prospel svet, v ktorom je rodina centrom pozornosti a zarábanie peňazí a postavenie sa točia okolo nej, ako svet, kde je to naopak.
Okrem takéhoto teoretického snívania sú tu potom aj praktické veci. Keď sa tak pozriem to, čo robím alebo chcem robiť pre svoje deti, tak mi z toho vychádza, že áno, som matka feministka, pretože sú presne v duchu toho, čo pre mňa feminizmus znamená.
- Chcem, aby bol otec rovnocenný rodič. Nie babysitter, ktorý postráži dieťa, kým si matka potrebuje niečo vybaviť. A toto ide ďaleko za vymieňanie plienok a kúpanie.
- Je pre mňa dôležité modelovanie vzorov v rodine. Nielen, aby videli, ako vyzerá normálny vzťah (so svojimi svetlými dňami, aj s tými menej slnečnými), ale aj rozdelenie úloh. A tu ešte máme čo robiť, lebo keď sa pozriem na to naše, tak napríklad veľkú väčšinu domácich prác robím ja. A vadí mi, čo to znamená pre dcéru, lebo vyrastá s tým, že to takto má byť. A vadí mi, čo to znamená pre syna, lebo tým škodím nielen jemu, ale aj jeho budúcej (potenciálnej) partnerke. (Na druhú stranu, napríklad vidia so šróbovákom častejšie mňa ako tata a jeden z mojich “rodičovských cieľov” je, aby kým jedného dňa vypadnú z domu, si vedeli každý sám navariť. Takže úplne beznádejný prípad nie sme.)
- Zdá sa mi, že väčšiny (a bolo ich dosť) predsudkov o ľudských a obvlášť ženských telách, som sa zbavila, ale dávam si veľký pozor na to, ako pred Kikou komentujem výzor, či už svoj, jej alebo niekoho iného.
- Chcem chrániť deti pred stereotypmi a sexizmom tak dlho, ako sa len bude dať a zároveň ich naučiť ich rozpoznávať, aby keď ich už nebudem môcť chrániť, sa ubránili sami. Hračky, oblečenie, hry, knihy (keď hľadáte v knižnici dobrú knižku pre dva-a-pol ročné dieťa a knihovníčka sa spýta, či pre dievčatko alebo pre chlapca, tak niečo nie je v poriadku), …
- Toto súvisí s tým predchádzajúcim bodom a zatiaľ pre nás nie je aktuálne, ale uvedomovať si a ukazovať im, ako sú (sme!) ženy zobrazované v médiách, reklame, … Ako sú ich (naše) reprodukčné rozhodnutia spochybňované a ani zďaleka nie vždy rešpektované, ako žijeme vo svete, kde sexuálne útoky (od “nevinných” ako je pohvizdovanie na ulici po znásilnenia, o ktoré si ženy samy koledovali, lebo boli predsa opité a vyzývavo oblečené) sú stále brané ako bežná súčasť života.
Nechcem, aby to vyznelo, že som sa rozmožila (ó, aký veľký a jedinečný úspech, všetci mi gratulujte), tým som dostala patent na rozum a odvtedy neviem rozprávať o ničom inom. Rodičia – častejšie matky – sú často obviňovaní z toho, že sú nudní. Lenže “nudný” je často označenie pre niekoho, koho záujmy sú iné ako tie naše. Materstvo je pre mňa dennodenná (a nanešťastie aj celonočná) realita a veľmi ovplyvnilo môj pohľad na svet. A zistila som, že ten svet (zatiaľ) nie je taký, aký chcem, aby pre moje deti bol. Toto sú tie dôvody, prečo o tom neviem prestať rozmýšľať (a zavrieť ústa).
Autor Iva, July 26, 2011 Milí moji, dnes to bude o vás, ktorí sem chodíte čítať. Aj keď ani nie tak o vás verných ako skôr o tých, ktorí sem zablúdia z vyhľadávača. Ono totiž keď pozerám na kľúčové slová a frázy, ktoré ľudia hľadajú a ktoré ich nasmerujú na môj blog, tak niekedy žasnem. Sú tam také očakávané – tie čo sa týkajú tehotenstva a pôrodu (vedú rôzne variácie na prasknutú maternicu a kontrakcie), recepty (koláče, zapekaný karfiol a mäsové guľky),…
Ale potom sú tam perly. Za posledné dva mesiace ma zaujali najmä tieto:
spatny ludia fotku nepotrebuju – nerozumiem, ale tento mesiac už trikrát
tazka praca zien a porody – pôrod je ťažká práca, ale to asi nie je to, čo daná osoba mala na mysli
sparatka s prichutou vyroba – hmm, veru si nepamätám, kedy som naposledy vyrábala špáratká, nieto ešte s príchuťou
komplikovany porod video so zlym koncom – také našťastie na stránke nemám
pohlavny akt v tehotenstve video – takéto u mňa tiež nenájdete (ale priznávam, v písanej forme som to spomenula)
nemam ziadnu schopnu fotku – to mi je ľúto, ale v tom prípade by viac ako surfovanie po internete pomohla návšteva fotoslužby
karfiol s kokosom – niekto má besné chute
male opice a ich vychova – žeby toto bolo na článok, ktorý som ešte nenapísala?
dají se kontrakce zaspat ? – pokiaľ si ich zaspala, tak ešte nešlo do tuhého
niečo o pôrode – nuž hej, aj takto sa dá hľadať
ako travia den deti v mongolsku – to naozaj neviem
liek proti natrhnutiu hradze pri pohlavnom styku – napadá ma len jeden: urýchlene zmeň partnera
pudel a pôrod – plánovala som niekedy napísať čo si myslím o tom, že buldogy musia rodiť cisárskym rezom, ale o pudloch neviem nič
tehotná žena prdí video – všetci prdíme, ale pozerať to na videu?
už rodím – ak ešte visíš na internete, tak Ťa môžem uistiť, že ešte nerodíš
ako dlho ma oddychovat zakladova doska? 28 dni – ???
Autor Iva, June 30, 2011 Jej malé ruky ešte nie sú ani len poblíž hrnčeka s mliekom a ja už viem, že dnes rozleje.
Alebo minulú nedeľu, keď sme sa vracali z výletu, a pri Princetone minuli značku s nakresleným jeleňom a nápisom, že sa tam často vyskytujú, som si hovorila, že tieto zvery som už poriadne dávno nevidela a bolo by fajn zase nejakého stretnúť. Pol minúty na to nám takmer vbehla pod auto srnka – zabrzdila to na poslednú chvíľu.
Alebo predvčerom, keď som sa v rámci prechádzky vybrala s mláďatami na trh. Nabrala som kukuricu a kaleráb, Kika vybrala paradajky a išli sme sa zaplatiť. Pri kasičkách boli dvaja mladí chalani a ja som zrazu “vedela”, že sú to Slováci. Keď sme potom k jednému z nich prišli a pozrela som na jeho menovku, mal tam napísane Michael. Hovorím si, tak nič (veď predsa, keby to bolo Slováci, tak tam má napísané Michal), ukázala som mu, čo kupujeme a on mi začal vysvetľovať, že na kukuricu majú dnes akciu a ak zoberiem ešte jednu, tak zaplatím menej. Kika zvedavá, čo sa na pultíku deje, spustila svoje “Dívať, dívať.” A ja na to “Tak poď” a zobrala som ju na ruky. A Michael už ďalej pokračoval po slovensky. Že sú na farme na leto na brigáde…
Dá sa to vysvetliť aj tak, že možno, kým sme si s Kikou vyberali našu zeleninu, tak sa chalani (stojaci pár metrov od nás) rozprávali po slovensky a aj keď som to vedome nezachytila, mozog to už spracovával a potom mi poskytol už len výslednú informáciu.
Raz som niekde čítala, že intuícia je “len” rozpoznávanie vzorov (ako keď šachový veľmajster hrá simultánne partie bez nejakého dlhého postávania pri jednotlivých šachovniciach alebo ako niekto, kto dlhé roky učil prvácku analýzu, zvolí správnu substitúciu na integrál). Je fajn, že ju máme, že nám v hlave sedí “niekto”, kto spraví kus roboty “za nás” a ponúka odpovede na tácke. Ale je to aj trochu znepokojujúce, lebo vzory môžu zavádzať*.
A pritom sa na ňu viac či menej spoliehame všetci (áno, podľa mňa aj tí, ktorí si myslia, že robia len racionálne rozhodnutia… to, komu dôverovať, to, ako si vyberáme partnera nie je čisto “rozumová” záležitosť).
Hlboká pointa nebude. Len toľko, že keď sa mi takéto niečo prihodí, tak ma to prekvapí a poteší zároveň.
* A potom sú ešte aj smutné prípady, keď intuícia (a aj to zlá) je všetko, čo človek má k dispozícii: “Riadim sa intuíciou, spolieham na svoje inštinkty,” President George W. Bush vysvetlil Bobovi Woodwardovi z Washington Postu ohľadom svojho rozhodnutia začať vojnu v Iraku…

|
Obľúbené články- Kedy sa začína človek? (13)
- Zapekané palacinky s kakaovou polevou (10)
- 30 vecí, ktoré by som chcela stihnúť, kým budem mať 30 (9)
- Rozmýšľajúca matka = feministka? (8)
- 10 vecí, ktoré mám na Tebe najmenej rada (Kika, dva a pol) (7)
- Boli časy, keď som to všetko vedela (6)
- Grilážky (6)
- Víkendové surfovanie (6)
- O internátoch, romantike, veľkom tresku a ponukách na sobáš (6)
- Šošovicová, fazuľová, hrachová polievka (5)
- Irena nás minula (5)
- Tretia osoba (5)
- Pokuty, súdy, zákazy a urážky nie sú riešenie (5)
- Víkendové surfovanie (5)
- Víkendové surfovanie (5)
|