Na jednu dôležitú vec sa zabudlo

Deti nám zatiaľ stále chodia do školy (klop, klop na drevo). Kubo každý deň, Kika každý druhý. V oboch školách už boli pozitívne prípady, ich kontakty dali do izolácie a ide sa ďalej. Stredná škola v našom meste už bola zavretá na dva týždne, lebo mala naraz viacero prípadov, potom ju otvorili a zrovna dnes ju zavreli znovu, tentoraz až do vianoc.

Sledujeme dianie aj v Kikinej a Kubovej slovenskej škole, s ktorou sme v kontakte. Tam sa Kikina trieda už nejaký čas učí z domu, lebo je to druhý druhý stupeň, a dnes prišlo oznámenie, že osobne pôjdu do školy najbližšie až po vianočných prázdninách. Kubova slovenská trieda bola ešte do minulého týždňa osobne, ale teraz sú tiež na diaľku, lebo boli v kontakte s pozitívne testovanou osobou. 

A popri tom sledujeme správy, ako sa nedokážu premiér s ministrom školstva dohodnúť. Určite som zaujatá, keďže mám doma dve školopovinné deti, ale myslím, že aj keby som nemala, tak školy by som považovala za jednu z vecí, ktorá má byť otvorená, ak to len aspoň nejako ide. Nech sa lokálne alebo po triedach zatvoria keď treba, ale nechať slovenské deti na druhom stupni a na stredných školách plošne tak dlho doma je veľmi zlé. Podmieňovať otvorenie testovaním, ktoré školy nemajú veľmi ako organizovať a štát im v tom nepomáha? To je scestné a škodlivé.

V októbri som písala, prečo sa mi plošné testovanie nezdalo ako dobrý nápad. Testovanie prebehlo, odhalilo veľa pozitívnych ľudí, čo bola skutočne dobrá vec. Ale je na mieste otázka, prečo je potom Slovensko teraz na tom ešte horšie ako vtedy? Pretože to, čoho je na Slovensku (a inde vo svete) málo, je dohľadávanie kontaktov.

Obrázok od https://www.pixeltrue.com/frontliner-heroes

Dnes v správach minister zdravotníctva povedal, že naše jediné riešenie je masívne testovanie plus lockdown. Dohľadávanie ani nespomenul. Zabudol? Testovanie v kombinácii s lockdownom je ako nechať pacientovi spraviť vyšetrenia, ale prečítať si iba polovicu jeho výsledkov a pre istotu ho poslať na drastickú operáciu. Bez dohľadávania kontaktov je testovanie oveľa menej prínosné, ako by mohlo byť. A plošný lockdown buď bezzubý alebo príliš prísny, podľa toho, ako tvrdo sa ho rozhodnú spraviť (to vraj povedia až zajtra). 

Ono sa zjavne nejako tie kontakty dohľadávajú, napr. aktuálne tá Kubova slovenská trieda. Ale veľa ich stále “preteká cez prsty” a nevyzerá, že by boli tie, ktoré sa podarí dohľadať, poriadne izolované. (To by sa dalo docieliť povedzme finančnou motiváciou ostať doma alebo, ak to nepôjde inak, udelením pokuty.) 

Úrady verejného zdravotníctva majú práce vyše hlavy, ale na dohľadávanie kontaktov predsa netreba zdravotníkov. Máme call-centrá, ktoré by sa dali zapojiť (napr. tie ktoré súvisia s cestovným ruchom…) a ktoré majú skúsenosti so slušným jednaním s ľuďmi. Zamerať sa na spätné dohľadávanie, keďže väčšina ľudí sa nakazí od malého počtu šíriteľov. Vysvetľovať ľuďom (a niekde dostupne, jasne a podrobne zverejniť), ako majú sami upovedomiť svoje kontakty, ak majú pozitívny test. Vysvetľovať, koho počítať ako kontakt. Kolega v spoločnom open office? Deti, ktoré sa spolu naháňajú vonku?

Bez dôsledného dohľadávania kontaktov, ich poriadnej izolácie a premysleného logického (“zubatého”) plánu, aké opatrenia majú za akých podmienok platiť, to bude aj ďalej chaotické prepínanie medzi rôznymi variantami lockdownu a testovaním, ktorého informačnú hodnotu nevyužívame naplno.

Vakcíny sú už na ceste, ale ešte si na ne pár mesiacov počkáme. Počas tých pár mesiacov to bude ťažké a ešte aj zaočkovaný človek môže vírus ďalej šíriť, čiže potrebujeme plán až do doby, keď bude dostatočne veľa ľudí zaočkovaných.

Winter is coming a ľudia majú všetkého plné zuby. To nie je dobrá kombinácia.

Minimalizovať prekvapenie? (+ Thanksgiving)

Jedna z vecí, ktorá ľuďom v tento covidový rok dosť vadí (aspoň mne teda veľmi), je, že nemôžeme robiť veci, na ktoré sme zvyknutí. Keď trochu preženiem, tak istým spôsobom sme asi vyvinutí tak, že naše mozgy stále bayesovsky vyhodnocujú dianie a robia predpovede, čo bude ďalej a vadí im, keď tieto predpovede nevyjdu. Aj naše správanie má trochu tendenciu ísť v duchu “veď keď budem robiť to, čo ma nezabilo predtým, snáď prežijem aj teraz”.

Zvyky, rutina, rituály, to všetko nám uľahčuje život. Mozog je počítač, ktorý má nejakú kapacitu a ak môže, tak rád siahne po už predpočítanej stratégii (v bežných veciach) a venuje sa zaujímavejším témam. Ale ak sa každú chvíľu menia pravidlá a stále treba zvažovať aj tú istú situáciu v novom kontexte a aj po zvážení predpovede často nevychádzajú, je to frustrujúce. 

Z toho mi tak nejako vychádza, že keď je všetko na nervy, keď ma rozčuľujú nelogické chaotické pravidlá, o ktorých počúvam v slovenských správach (a ktoré sú jedným z dôvodov, prečo tento rok necestujeme na Vianoce na Slovensko), keď sledujem, ako sa vyvíjajú počty prípadov lokálne a globálne a rozmýšľam, ako to ovplyvní naše školy a domácu ponorku… tak trochu pomáha vyrábať si svoju vlastnú domácu rutinu. Nie úplne do takej miery, aby všetko bola nuda, ale aby boli pravidelné opakujúce sa dobré veci, na ktoré sa dá spoľahnúť. (To samozrejme pomáha iba, kým nie je príliš veľká kríza… na také recept zatiaľ nemám. Len mantru, že “aj toto je len fáza, aj toto prejde”.)    

Mierne mimo tému, ale nie úplne: Jeden z takých dobrých zvykov, ktoré sme mali, bolo trávenie sviatkov Vďakyvzdania s kamarátmi. Som tak spomínala, kde a s kým sme boli v tých rokoch, keď sme bývali v Amerike. A toto mi vyšlo:

2007: doma s čínskymi spolu-phd-študentmi
2008: s kamarátmi Slovákmi v Minneapolis
2009: s inými kamarátmi Slovákmi v Metuchene (New Jersey)
2010: ešte s inými kamarátmi Slovákmi v Severnej Karolíne 
2011: po troch rokoch opäť v Minneapolis

Potom pár rokov na Slovensku bez moriaka. A teraz síce opäť v USA, ale cestovať sa veľmi nedá, takže doma. Pozvali sme susedov z domu oproti. Sú zo Sri Lanky, deti spolu chodili minulý školský rok do triedy a teraz sa spolu hrávajú. Pre nich to bol prvý Thanksgiving, takže boli zvedaví, ale ukázalo sa, že večera samotná ich veľmi nenadchla. Zato po dezerte sa zaprášilo.

Prečo plošné testovanie antigénovými testami nie je dobrý nápad

Áno, počty chorých na covid-19 na Slovensku rastú. Áno, treba s tým niečo robiť – ideálne izolovať tých, ktorí sú chorí a ich kontakty. Ale toto nedosiahneme jednorazovým hromadným testovaním antigénovými testami, ktoré sa momentálne plánuje na Slovensku – a to ani vtedy, keby sa podarilo. 

Zorganizuje to armáda

Už len logistických problémov je veľa. Ak to má byť podobne, ako na voľby, na ktoré máme okolo 6000 volebných okrskov, tak z tých spomínaných 8000 vojakov, ktorí to budú zabezpečovať, vychádza 1 a štvrť vojaka na každý okrsok. A to tam bude treba nejako organizovať ľudí, spraviť im výter (kto? lekárky? zdravotné sestry? kto je zatiaľ v nemocnici?), spracovať test, niekde tých ľudí nechať 30 min čakať (oddelene), nepopliesť, ktorý test je koho, diskrétne každému oznámiť výsledok (poslať všetkých domov a časom im poslať poštou výsledok je tiež blbosť, lebo kým sa to za pár dní zúraduje, ľudia sa už pomiešajú a máme kopu nových nakazených), od pozitívnych zistiť kontakty (?, aj tých, s ktorými čakali vo volebnej miestnosti?), administratíva.

Na voľby príde zhruba milión ľudí a to sa už vo volebných miestnostiach celkom stretávajú. Tu by sme chceli zhruba 4 milióny ľudí (aj keď zatiaľ nevieme, ako ich presvedčíme, aby prišli), lebo majú byť testované aj deti nad 10 rokov a aj tá polovica oprávnených voličov, ktorá nevolí. To vychádza v priemere približne 670 ľudí na jeden okrsok, čo v prípade, že je otvorené od 6:00 do 22:00, je 42 ľudí za hodinu, čiže na každého je k dispozícii minúta a pol. Ako?

Antigénové testy 

Testy Slovensko nakúpi od troch rôznych firiem. Najviac od firmy Eurolab Lambda, pričom v zmluvách s ňou sa píše, že špecificita testov (vyrobených v Južnej Kórey) má byť vyššia ako 99% a senzitivita vyššia ako 93%. Miroslav Beblavý poukázal na to, že keď tieto testy používali v iných krajinách, tak skutočná senzitivita bola od 70% do 92%. Ak Kórejci medzičasom testy nejako zásadne nevylepšili, predpokladajme, nech toto číslo bude na Slovensku 80%. Čo vlastne znamená? Hovorí o tom, že keď otestujeme 100 ľudí, ktorí sú chorí, tak 80-tim z nich test povie, že sú chorí a 20-tim povie, že sú zdraví. (To druhé číslo, špecificita, hovorí, že keď otestujeme 100 ľudí, ktorí covid-19 nemajú, tak 99 povie, že nemajú a jednému, že má.)

Teraz zopár odhadov. V posledných dňoch vychádzal podiel pozitívnych testov okolo 12-14%. Je to viac ako podiel chorých obyvateľov, lebo na testy chodí veľa ľudí, ktorí boli v kontakte s chorými, teda je väčšia pravdepodobnosť, že aj oni sami sú chorí. Keby skutočný podiel chorých ľudí na Slovensku bol 5% (toto je odhad), to by znamenalo, že na testy príde 200000 chorých ľudí (keby sa prišlo testovať 4 milióny ľudí).

To je mimochodom 33 do každej volebnej miestnosti, čiže v priemere dvaja za hodinu. Ak sa tam každý človek zdrží 30 minút (toľko sa píše v zmluve, že dovtedy je výsledok, ale treba počítať ešte čas na odobratie vzorky a informovanie o výsledku), tak (v priemere) každý tam niekoho chorého stretne. Vadí? Nevadí?

Z tých 3800000 zdravých ľudí, 38000 povieme, že sú chorí. Oni idú do karantény, ich rodinní príslušníci, spolubývajúci, kolegovia a kolegyne, pokiaľ sú to deti, ich triedy a učitelia a učiteľky. Nech to je 10 ľudí na každého. To máme 380000 ľudí v karanténe zbytočne. Snáď nie na dlho. Pošleme ich predsa na PCR test. Keď ten bude negatívny, povieme, že sú zdraví? Slovensko robí teraz rádovo 10000 PCR testov denne. Ale pamätajme, že nepotrebujeme otestovať len týchto 38000 false positives, ale ešte aj 80% z 200000 chorých, čo je 160000 true positives. To je na ~20 dní. (A oni ešte aj tie PCR testy majú svoju chybovosť.) Dovtedy bude 198000 ľudí a ich kontakty v karanténe? Spolu milión až dva ľudí?

Doteraz to boli ešte dobré správy, lebo sme len zbytočne dali do karantény veľa ľudí. Teraz prídu na rad tie horšie. Tie sa týkajú ľudí, ktorých testy nezachytili. To je tých 20% z 200000, čiže 40000 false negatives. Títo pôjdu do práce, do školy, v dobrej viere, že covid-19 nemajú. Boli predsa negatívni. Nie všetci nakazia ďalších. Ale určite ich bude dosť na to, aby sme o pár týždňov boli v rovnakej situácii, ako sme dnes.

Ak ešte zvážime dvojkolové testovanie – že o dva týždne si to celé zopakujeme znovu – tak 80% z týchto false negatives bude na vážkach, lebo budú mať jeden pozitívny a jeden negatívny test. (A spolu s nimi ešte aj ďalší, ktorí na prvýkrát dostali negatívny a teraz pozitívny výsledok.) Ale okrem toho budeme mať 20% z false negatives, čiže 8000 ľudí, ktorí budú chorí, ale budú mať dva negatívne testy po sebe. Málo? Veľa? 

Testovať plošne celú populáciu testami, ktorých chybovosť je väčšia, ako je výskyt choroby, je prakticky zbytočné. 

No tak keď ste takí mudrlanti, tak navrhnite lepšie riešenia

Dobrých riešení nie je veľa. Keby sa tu len tak povaľovali, už by si ich niekto všimol a vyskúšal ich. Jedna možnosť je lockdown. Proti tomu je veľa argumentov, ale na druhú stranu treba mať na pamäti, že na jar sme boli zavretí a prípadov na Slovensku bolo rádovo menej. 

Určite by pomohlo premyslené rozhodovanie a opatrenia na základe dát a nie na základe nálad a lobingu. Posilniť dohľadávanie a testovanie kontaktov. Informovanosť a zodpovednosť ľudí.  

Emily Flake o emóciách

The emotion you don’t truly understand until you have kids isn’t love. It’s rage.

Nekričím na študentov a študentky v škole. A to vymýšľajú všeličo, ale neviem si predstaviť, čo by museli spraviť, aby ma vytočili. Je to práca, snažím sa ju robiť dobre. (Je to aj niečo viac ako práca… také naivné dúfanie, že vychovávať pár sto ľudí ročne k tomu, aby rozmýšľali, z dlhodobého hľadiska nám ako spoločnosti len prospeje.)

Ale.

Doma som niekedy vytočená až tak, že sa hanbím. A nielen ja, ale aj Mišo. Nebýva to síce často, ale stále sa to vracia. Môžete tých krpcov ľúbiť ako sa len dá, ale aj tak, alebo dokonca práve preto (!), vás dokážu rozhodiť tak, že sa nespoznávate.

Včera som vyhlásila pubertu za oficiálne odštartovanú.

Ako dobre učiť?

Dnes na obede som sa od kolegu dozvedela o iniciatíve To dá rozum. Vraj s tým prišiel Mikloš. A dnes u nás na katedre bol tento mladý pán zisťovať, aké máme problémy. Držím im palce a prajem, aby z toho boli aj iné výstupy ako 200-stranový report v roku 2021, ktorý nikto nebude čítať.


Poobede sme boli s deťmi na Protikorupčnom pochode. Tak som s Kikou debatovala o tom, čo je to tá “korukcia” a čo znamenajú tie transparenty naokolo:Jeden z tých, ktorí vystúpili, bol aj Dávid Straka. Veľmi pekne spomenul aj učiteľov a učiteľky a ich minuloročny štrajk. Akurát škoda, že keď vystúpil mladý učiteľ, ktorý bol počas štrajku veľmi aktívny, tak jeho metafory zostali nepochopené.  


Mišo v Berlíne, decká, ktoré cestou z námestia asi prvýkrát v živote do nitky zmokli, už v posteli. Normálne by som telku ani nezapla, ale chcela som vidieť, čo budú v správach hovoriť o tom pochode. A potom som nechala bežať diskusnú reláciu Silná zostava na stv2. Dnes o tom, prečo kašleme na vzdelávanie. Jedna z diskutujúcich bola Petra Fridrichová z Pedagogickej fakulty UMB, analytička projektu To dá rozum. Náhodička… 


Na Desktope mi kvasí rozpísaný článok o Adaptive teaching. Mal to byť followup talku, ktorý som mala takto pred rokom v Gothenburgu. Akurát akosi nebol na to čas. Musím sa k tomu vrátiť.


A stále sa mi ježia chlpy, keď si pomyslím na svoje posledné dva zimné semestre, ako som učila predmet Modelovanie a simulácia. Prvýkrát som po pár týždňoch zistila, že sa na mňa rúti parný valec. Ešte som sa ho chvíľu snažila zastaviť, ale prešiel ma. V záujme zachovania vlastného duševného zdravia som chcela namiesto toho učiť niečo iné. Nie, to nešlo, tak minulú jeseň, už vediac, čo ma čaká, som do toho neochotne išla ešte raz. Prežila som to druhý raz. Ale ja takto nechcem učiť. Ani takto neviem učiť. Túto jeseň už našťastie budem mať namiesto toho iný predmet.


Zajtra sedím v komisii na bakalárskych štátniciach. Jednu inú komisiu zrušili, lebo kopa tretiakov nebude pripustených k obhajobám. Desiatky ľudí čaká disciplinárne konanie, lebo im našli zhodné odovzdané semestrálne práce z jedného predmetu. Podmienečné vylúčenie a tento rok končiť nebudú. Predmet si musia zopakovať. A my sa sústredíme viac na trestanie ako na prevenciu a výchovu…


Na poradách sa to u nás v práci vždy zvrtne na to, ako kvalita študentov klesá. Ale čo kvalita učiteľov a učiteliek? Tých na vysokej škole nikto neučil ako učiť. Pamätám si na prvé cvičenie v USA, na ktoré som išla ako inštruktorka. Nebolo mi všetko jedno. A to som mala už niečo odprednášané na matematických krúžkoch a sústredeniach. Nejako sa metódou pokus-omyl učíme, ale je rarita, že sa na hodinu príde pozrieť iný vyučujúci/a a dá následne prednášajúcemu/cej nejaký feedback. (Som veľmi rada, že práve na dvoch matických predmetoch, ktoré teraz učím, to tak je.) Vyučuje si kto chce ako chce, spätná väzba od študentov a študentiek sa (vo všeobecnosti) berie do úvahy len pramálo. 


Tento semester som mala na Diskrétnej pravdepodobnosti dva úplne rozdielne krúžky. Jedných sa mi podarilo namotivovať, vymýšľali zaujímavé veci, pýtali sa, do ankety písali, ako sa im páčila spoločná práca. S druhými to bolo brodenie sa v lepkavom blate, bububu, na pokusy o vtip nikto nereagoval. A ja neviem, čo som spravila inak. Niekde na začiatku semestra je akási magická hranica a ak sa to pred ňou podarí celé naštartovať, tak potom je to parádna jazda a ak nie, tak je to ako na kockatých kolesách. A nie je to prvýkrát, čo sa mi to podarilo. Ani prvýkrát, čo sa mi to nepodarilo. Ani posledný. Ale človek by povedal, že za tých 10 rokov, či koľko už učím, budem vedieť povedať trochu viac o tom, kde sa to láme.  


Keď na Kikinom rodičovskom združení okomentujem niečo týkajúce sa výučby, tak som ufónec. A to si otvorím ústa až po starostlivom zvážení, lebo vo všeobecnosti sa mi veľmi páči, ako sa v Kikinej triede učia, takže nechcem zbytočne rýpať. A to sa tam o výučbe ako takej rozpráva veľmi málo, väčšinou sa rieši kadejaká administratíva a logistika. 


Takže nie, neviem, ako dobre učiť. Ale tak nejako sa s tou otázkou stretávam v rôznych formách všelikde, pomerne často a zdá sa mi celkom dôležitá.

Rozhovor pre sme: Krv, v ktorej sa nedá pohnúť

Pred letom som dávala rozhovor do novín. Vyšiel teraz.

Morálne ponaučenie pre mňa: Ak náhodou budem také niečo ešte niekedy robiť, budem sa vyjadrovať presnejšie. Tu sa totiž ukázalo, že obrazne povedané veci a práve tie, ktorými som sa snažila niečo vysvetliť a povedať prístupnejšie, sa najľahšie vytrhávajú z kontextu a preformulovávajú…

Preberáme štafetu

V nedeľu 14.2. o 18 hod na Žilinskej Univerzite. Ak ste učitelia na základnej, strednej alebo vysokej škole, príďte debatovať na témy

  • čo môžu učitelia na rôznych školách urobiť pre ostatných
  • prečo je dôležitá podpora vysokých škôl pre tento štrajk

Aktuálne dianie a informácie o ďalších akciách nájdete na stránke ISU.

Ako prestať byť zaneprázdnená

odtiaľto (zvýraznenie je moje)

Most time management advice rests on the unspoken assumption that it’s possible to win the game: to find a slot for everything that matters. But if the game’s designed to be unwinnable, Schulte suggests, you can permit yourself to stop trying. There’s only one viable time management approach left (and even that’s only really an option for the better-off). Step one: identify what seem to be, right now, the most meaningful ways to spend your life. Step two: schedule time for those things. There is no step three. Everything else just has to fit around them – or not. Approach life like this and a lot of unimportant things won’t get done, but, crucially, a lot of important things won’t get done either. Certain friendships will be neglected; certain amazing experiences won’t be had; you won’t eat or exercise as well as you theoretically could. In an era of extreme busyness, the only conceivable way to live a meaningful life is to not do thousands of meaningful things.

“Learn to say no”: it’s such a cliche, and easy to assume it means only saying no to tedious, unfulfilling stuff. But “the biggest, trickiest lesson,” as the author Elizabeth Gilbert once put it, “is learning how to say no to things you do want to do” – stuff that matters – so that you can do a handful of things that really matter. Our only hope of beating overwhelm may be to limit, radically, what we’re willing to get whelmed by in the first place.

Toto sa musím naučiť. Už včera bolo neskoro.

Akty v átriu

Máme v škole takú miestnosť, ktorá sa volá átrium. Je v nej kopa svetla, ratanové kresielka, zopár zelených kamarátov. Väčšinou je v nej voľne pohodených aj niekoľko študentov, ktorí majú medzeru medzi výučbou. Niekedy sa učia, niekedy sa hrajú na počítačoch, niekedy len tak kecajú.

A pred nejakým časom sa v nej na stenách začali objavovať fotky. Fajn nápad – prinášať trochu estetiky na technickú fakultu. Bola tam napríklad výstava, ktorá sa volala Moravské vlny, niečo v takomto duchu.

Keď som sa vrátila z Bornea, tak sa ma kolegyne, ktoré ma už vedia odhadnúť, pýtali, či som videla najnovšiu výstavu v átriu. Nie, mala by som? Samozrejme, že som sa išla pozrieť. Volala sa Z intímneho denníka, autor Vlado Bača. Bol s ňou už aj v Berlíne, v Moskve. Vraj umenie.

Teraz očakávaný disclaimer. Nevadí mi nahota. Nevadí mi nikoho sexualita (pokiaľ tým niekomu neškodí). Dokonca práve naopak, páči sa mi, keď sa ľudia cítia dobre vo svojich telách. Natoľko dobre, že im nevadí, keď ich iní vidia nahí. Páči sa mi, keď vedia, čo im prináša potešenie a nehanbia sa za to.

Ale tieto fotky mi vadili. Odhliadnuc od toho, že kontext bol zlý – (slovami jednej z tých spomínaných kolegýň) nepatrili do takéhoto verejného priestoru na akademickej pôde, určeného vpodstate na relaxáciu. Tých nie veľa dievčat, ktoré na fakulte (riadenia a informatiky) máme, ktoré sa aj za normálnych okolností nemusia cítiť práve suverénne na tejto škole, ostalo zarazených. Niektoré sa vyjadrovali, že sa teraz v átriu necítia dobre, že si tam nejdú sadnúť, že či by chalani boli ok s tým, keby tam boli po stenách rozvešané penisy? Páni sa na penisy síce okúňali, to by vraj bolo divné, ale až na pár výnimiek sa zástupcovia mužského pokolenia vyjadrovali, že výstava je pekná.

Ale odhliadnuc od nevhodného kontextu, tieto obrázky by mne osobne vadili aj v inom prostredí. A neviem úplne presne vyjadriť prečo (a verte mi, že počas tých diskusií o nich na fakulte som sa snažila si to hlavne sama so sebou ujasniť). Tie fotky zmazávali individualitu – žena na nich mala buď rozmazanú tvár, alebo odvrátenú, alebo hlava ani nebola na obrázku. Bolo tam telo a obrázok bol zaostrený na prsia. Alebo na rozkrok. Bol to objekt určený na niekoho (zjavne hlavne mužskú) konzumáciu. Nejde o to, či to telo je krásne (je!), ale o to, že je použité na potešenie niekoho ako keby to bola vec, bez citov, bez myšlienok, bez vlastných túžob, zameniteľné s hocijakým iným. Malo byť (bolo?) sexy – rola, ktorá zahŕňa príťažlivosť pre druhých, ale nevyžarovalo vlastnú sexualitu – to je porozumenie a zžitie sa s vlastnými túžbami.

Hovorí sa tomu objektifikácia. A spoločnosť, ktorá také niečo toleruje je pomerne toxická pre dievčatá a ženy. Ženské telo je verejný majetok, ktorý sa môže používať, ktorý má slúžiť. Formuje to vzťahy, a to nielen medzi mužmi a ženami, ale aj medzi ženami a ich telami – v konečnom dôsledku všetky tie kritizovania, ako vyzeráme a čas strávený skrášľovaním sú ovplyvnené tým, že stále sa do veľkej miery do „hodnoty” ženy započítava to, ako vyzerá.

Preto mi vadí, keď napríklad v reklame na sťahovanie (už dlhodobo billboard v Žiline pri jednom veľkom obchoďáku) je nahý ženský zadok, z ktorého sa sťahujú nohavičky (slogan niečo v duchu o jednoduchom sťahovaní). Keď sú ledva zahalené prsia v reklame na pivo. Keď sa pozeráme na telo ako na objekt na niečo slúžiaci a nie ako na ženu, ktorej patrí. Kedy ste videli takto použité mužské telo? Nehovorím, že nie sú obrázky nahých chlapov. Sú. Mne pár rokov na intráku jeden taký visel v skrini. Ale tí chlapi nemajú odrezanú hlavu. Nie sú v pasívnej polohe.

Preto (asi) mi vadí, keď to telo vidím na fotkách v takejto podobe, aj keď nič nepredáva. Pretože predáva seba.

Autor má úplne iný pohľad. Preňho je to manželka, skutočná živá osoba, ktorú dobre pozná, ktorú má rád. S ktorou si tie fotky fotili pre svoju vlastnú potrebu. A dodatočne, po rokoch ich zverejnili. Ale pre mňa nie je. Ja dívajúc sa na takúto fotku sa s ňou nejakým spôsobom identifikujem, je to “žena ako ja”. A ja sa zrazu cítim viac odhalená, ale nie dobrým spôsobom, lebo to nebolo moje rozhodnutie.

Keď som si tú výstavu pozrela, tak som začala písať e-mail zodpovedným. Táto taktika sa mi prednedávnom celkom osvedčila, keď som protestovala proti jednému z prijateľných dôvodov na blokovanie rozvrhu: vraj matky s deťmi do 10 rokov si môžu pred rozdeľovaním výučby zablokovať rozvrh, aby nemuseli učiť skoro ráno alebo neskoro poobede/večer. Tak som vysvetľovala zjavné – prečo by tam mali byť rodičia a nie matky. Nebola som jediná a pravidlo už je oficiálne zmenené.

Takže aj tento raz som začala písať, niečo ako tento článok, ale trochu som sa krotila vo vyjadreniach. Samozrejme, že som sa nevedela vykoktať, tak som ho nechala rozpísaný s tým, že dokončím nasledujúci deň, snáď sa mi podarí lepšie vyjadriť to, čo chcem. Ale fotky do nasledujúceho rána zmizli. V átriu a priľahlých priestoroch sa konala First Lego League – lego súťaž pre žiakov základných škôl – a organizátorom sa nezdalo ok, aby sa pomedzi tieto fotky motali deti. A zjavne sa sťažoval aj niekto iný, lebo padlo rozhodnutie už ich nezavesiť naspäť, aj keď mala výstava pôvodne trvať do polovice decembra.

Som spokojná? Áno aj nie. Spokojná, že tam už nevisia. Nespokojná, že sa tam vôbec dostali a že chlapom v okolí sa nezdalo, že je tam nejaký problém. Ani po tom, čo sa ženy vyjadrili, že je.

Rozjímanie o záchodoch – východ vs západ

Dnes s varovaním: toto bude naozaj o záchodoch a záležitostiach s nimi súvisiacich, takže ďalej čítajte len s tým, že momentálne vám táto téma neprekáža. Nechutné by to nemalo byť.

Pre účely tohto rozjímania západom myslím to, na čo sme u nás zvyknutí – záchod splachovací, pri ňom papier toaletný. Spadá sem aj USA, aj keď na tie ich záchody do polovice plné vody si treba na začiatku trochu zvyknúť (druhý deň menštruácie to po použití takéhoto záchodu vyzerá ako zahladzovanie stôp po vražde…)

Východ nemám síce veľmi zmapovaný, ale z toho, čo som videla za posledných pár dní: Nie je nezvyčajné, že na verejných záchodoch nájdete pár kabíniek so záchodmi, aké poznáme, a pár takých, čo majú dieru v zemi a vedľa nej dve stupaje. Bežné sú aj inštrukcie, aby ľudia nestúpali po keramických misiach v domnení, že sú na tom druhom type záchodu.

IMG_8912

Takmer všetky kabínky majú vedľa záchodu ešte hadičku s vodou, akúsi ručnú sprchu.

IMG_8993

alebo dokonca so zabudovanými striekačkami (taký sme mali v jednom hoteli):

IMG_8913

Ale nie je nezvyčajné, že tam nie je toaletný papier. Hadička fajn. Myšlienke oplachovania sa po použití toalety fandím. Ale čo potom? Obliekajú sa tí ľudia ešte mokrí? Alebo si každý nosí toaleťák so sebou? (Chýbal dokonca aj na platených záchodoch, kde sa mi zdalo, že by už teda fakt mohol byť…)

A čo si myslí človek odchovaný na záchode s ručnou sprchou (menštruujúca žena obzvlášť), keď príde na taký štadardný západný záchod? “To musia byť riadni humusáci, keď si to všetko iba porozotierajú po tele papierom…” ?!? Ja zase zostávam v pomykove tu, či už prídem na nie veľmi slušne vyzerajúce toalety (vtedy silno zvažujem, aké sú alternatívy a či to ešte trochu nepočká) alebo aj na relatívne slušné, kde je všetko mokré, akoby to tam niekto ostriekal požiarnickou hadicou – dlážka, steny, misa… a radšej sa nepúšťam do úvah, že akým spôsobom sa to namočilo. Toaleťák, samozrejme, nikde.

No a potom je tu ešte taká maličkosť, ktorá s tým (chýbajúcim) toaleťákom (asi) súvisí. Mám také podozrenie, že oni ani tie záchody nie sú zvyknuté na toaletný papier. Viem, to je vážne obvinenie. Dospela som k nemu tak, že sa mi (nám? Akurát ja som zhodou okolností bola vždy tá, kto bol práve pri tom.) podarilo upchať už dva záchody na dvoch rôznych hotelových izbách. Nebolo to vtipné. Oba razy to vyžadovalo polnočnú komunikáciu s recepciou a návštevu údržbára (raz prišiel profík so zvonom a raz mlaďas bez zvona, ktorý sa vyškerený zavrel v kúpeľni a podľa zvuku striekal do záchodu tou ručnou sprchou plným prúdom, až kým neprerazil. Kúpeľňa potom pripomínala tie mokré verejné záchody…)

Zatiaľ nemám traumu, ale teda do každého nového záchodu vchádzam s ostražitosťou, vlastným papierom a veľmi nízkymi očakávaniami.