Rozhovor pre sme: Krv, v ktorej sa nedá pohnúť

Pred letom som dávala rozhovor do novín. Vyšiel teraz.

Morálne ponaučenie pre mňa: Ak náhodou budem také niečo ešte niekedy robiť, budem sa vyjadrovať presnejšie. Tu sa totiž ukázalo, že obrazne povedané veci a práve tie, ktorými som sa snažila niečo vysvetliť a povedať prístupnejšie, sa najľahšie vytrhávajú z kontextu a preformulovávajú…

Preberáme štafetu

V nedeľu 14.2. o 18 hod na Žilinskej Univerzite. Ak ste učitelia na základnej, strednej alebo vysokej škole, príďte debatovať na témy

  • čo môžu učitelia na rôznych školách urobiť pre ostatných
  • prečo je dôležitá podpora vysokých škôl pre tento štrajk

Aktuálne dianie a informácie o ďalších akciách nájdete na stránke ISU.

Ako prestať byť zaneprázdnená

odtiaľto (zvýraznenie je moje)

Most time management advice rests on the unspoken assumption that it’s possible to win the game: to find a slot for everything that matters. But if the game’s designed to be unwinnable, Schulte suggests, you can permit yourself to stop trying. There’s only one viable time management approach left (and even that’s only really an option for the better-off). Step one: identify what seem to be, right now, the most meaningful ways to spend your life. Step two: schedule time for those things. There is no step three. Everything else just has to fit around them – or not. Approach life like this and a lot of unimportant things won’t get done, but, crucially, a lot of important things won’t get done either. Certain friendships will be neglected; certain amazing experiences won’t be had; you won’t eat or exercise as well as you theoretically could. In an era of extreme busyness, the only conceivable way to live a meaningful life is to not do thousands of meaningful things.

“Learn to say no”: it’s such a cliche, and easy to assume it means only saying no to tedious, unfulfilling stuff. But “the biggest, trickiest lesson,” as the author Elizabeth Gilbert once put it, “is learning how to say no to things you do want to do” – stuff that matters – so that you can do a handful of things that really matter. Our only hope of beating overwhelm may be to limit, radically, what we’re willing to get whelmed by in the first place.

Toto sa musím naučiť. Už včera bolo neskoro.

Akty v átriu

Máme v škole takú miestnosť, ktorá sa volá átrium. Je v nej kopa svetla, ratanové kresielka, zopár zelených kamarátov. Väčšinou je v nej voľne pohodených aj niekoľko študentov, ktorí majú medzeru medzi výučbou. Niekedy sa učia, niekedy sa hrajú na počítačoch, niekedy len tak kecajú.

A pred nejakým časom sa v nej na stenách začali objavovať fotky. Fajn nápad – prinášať trochu estetiky na technickú fakultu. Bola tam napríklad výstava, ktorá sa volala Moravské vlny, niečo v takomto duchu.

Keď som sa vrátila z Bornea, tak sa ma kolegyne, ktoré ma už vedia odhadnúť, pýtali, či som videla najnovšiu výstavu v átriu. Nie, mala by som? Samozrejme, že som sa išla pozrieť. Volala sa Z intímneho denníka, autor Vlado Bača. Bol s ňou už aj v Berlíne, v Moskve. Vraj umenie.

Teraz očakávaný disclaimer. Nevadí mi nahota. Nevadí mi nikoho sexualita (pokiaľ tým niekomu neškodí). Dokonca práve naopak, páči sa mi, keď sa ľudia cítia dobre vo svojich telách. Natoľko dobre, že im nevadí, keď ich iní vidia nahí. Páči sa mi, keď vedia, čo im prináša potešenie a nehanbia sa za to.

Ale tieto fotky mi vadili. Odhliadnuc od toho, že kontext bol zlý – (slovami jednej z tých spomínaných kolegýň) nepatrili do takéhoto verejného priestoru na akademickej pôde, určeného vpodstate na relaxáciu. Tých nie veľa dievčat, ktoré na fakulte (riadenia a informatiky) máme, ktoré sa aj za normálnych okolností nemusia cítiť práve suverénne na tejto škole, ostalo zarazených. Niektoré sa vyjadrovali, že sa teraz v átriu necítia dobre, že si tam nejdú sadnúť, že či by chalani boli ok s tým, keby tam boli po stenách rozvešané penisy? Páni sa na penisy síce okúňali, to by vraj bolo divné, ale až na pár výnimiek sa zástupcovia mužského pokolenia vyjadrovali, že výstava je pekná.

Ale odhliadnuc od nevhodného kontextu, tieto obrázky by mne osobne vadili aj v inom prostredí. A neviem úplne presne vyjadriť prečo (a verte mi, že počas tých diskusií o nich na fakulte som sa snažila si to hlavne sama so sebou ujasniť). Tie fotky zmazávali individualitu – žena na nich mala buď rozmazanú tvár, alebo odvrátenú, alebo hlava ani nebola na obrázku. Bolo tam telo a obrázok bol zaostrený na prsia. Alebo na rozkrok. Bol to objekt určený na niekoho (zjavne hlavne mužskú) konzumáciu. Nejde o to, či to telo je krásne (je!), ale o to, že je použité na potešenie niekoho ako keby to bola vec, bez citov, bez myšlienok, bez vlastných túžob, zameniteľné s hocijakým iným. Malo byť (bolo?) sexy – rola, ktorá zahŕňa príťažlivosť pre druhých, ale nevyžarovalo vlastnú sexualitu – to je porozumenie a zžitie sa s vlastnými túžbami.

Hovorí sa tomu objektifikácia. A spoločnosť, ktorá také niečo toleruje je pomerne toxická pre dievčatá a ženy. Ženské telo je verejný majetok, ktorý sa môže používať, ktorý má slúžiť. Formuje to vzťahy, a to nielen medzi mužmi a ženami, ale aj medzi ženami a ich telami – v konečnom dôsledku všetky tie kritizovania, ako vyzeráme a čas strávený skrášľovaním sú ovplyvnené tým, že stále sa do veľkej miery do „hodnoty” ženy započítava to, ako vyzerá.

Preto mi vadí, keď napríklad v reklame na sťahovanie (už dlhodobo billboard v Žiline pri jednom veľkom obchoďáku) je nahý ženský zadok, z ktorého sa sťahujú nohavičky (slogan niečo v duchu o jednoduchom sťahovaní). Keď sú ledva zahalené prsia v reklame na pivo. Keď sa pozeráme na telo ako na objekt na niečo slúžiaci a nie ako na ženu, ktorej patrí. Kedy ste videli takto použité mužské telo? Nehovorím, že nie sú obrázky nahých chlapov. Sú. Mne pár rokov na intráku jeden taký visel v skrini. Ale tí chlapi nemajú odrezanú hlavu. Nie sú v pasívnej polohe.

Preto (asi) mi vadí, keď to telo vidím na fotkách v takejto podobe, aj keď nič nepredáva. Pretože predáva seba.

Autor má úplne iný pohľad. Preňho je to manželka, skutočná živá osoba, ktorú dobre pozná, ktorú má rád. S ktorou si tie fotky fotili pre svoju vlastnú potrebu. A dodatočne, po rokoch ich zverejnili. Ale pre mňa nie je. Ja dívajúc sa na takúto fotku sa s ňou nejakým spôsobom identifikujem, je to “žena ako ja”. A ja sa zrazu cítim viac odhalená, ale nie dobrým spôsobom, lebo to nebolo moje rozhodnutie.

Keď som si tú výstavu pozrela, tak som začala písať e-mail zodpovedným. Táto taktika sa mi prednedávnom celkom osvedčila, keď som protestovala proti jednému z prijateľných dôvodov na blokovanie rozvrhu: vraj matky s deťmi do 10 rokov si môžu pred rozdeľovaním výučby zablokovať rozvrh, aby nemuseli učiť skoro ráno alebo neskoro poobede/večer. Tak som vysvetľovala zjavné – prečo by tam mali byť rodičia a nie matky. Nebola som jediná a pravidlo už je oficiálne zmenené.

Takže aj tento raz som začala písať, niečo ako tento článok, ale trochu som sa krotila vo vyjadreniach. Samozrejme, že som sa nevedela vykoktať, tak som ho nechala rozpísaný s tým, že dokončím nasledujúci deň, snáď sa mi podarí lepšie vyjadriť to, čo chcem. Ale fotky do nasledujúceho rána zmizli. V átriu a priľahlých priestoroch sa konala First Lego League – lego súťaž pre žiakov základných škôl – a organizátorom sa nezdalo ok, aby sa pomedzi tieto fotky motali deti. A zjavne sa sťažoval aj niekto iný, lebo padlo rozhodnutie už ich nezavesiť naspäť, aj keď mala výstava pôvodne trvať do polovice decembra.

Som spokojná? Áno aj nie. Spokojná, že tam už nevisia. Nespokojná, že sa tam vôbec dostali a že chlapom v okolí sa nezdalo, že je tam nejaký problém. Ani po tom, čo sa ženy vyjadrili, že je.

Rozjímanie o záchodoch – východ vs západ

Dnes s varovaním: toto bude naozaj o záchodoch a záležitostiach s nimi súvisiacich, takže ďalej čítajte len s tým, že momentálne vám táto téma neprekáža. Nechutné by to nemalo byť.

Pre účely tohto rozjímania západom myslím to, na čo sme u nás zvyknutí – záchod splachovací, pri ňom papier toaletný. Spadá sem aj USA, aj keď na tie ich záchody do polovice plné vody si treba na začiatku trochu zvyknúť (druhý deň menštruácie to po použití takéhoto záchodu vyzerá ako zahladzovanie stôp po vražde…)

Východ nemám síce veľmi zmapovaný, ale z toho, čo som videla za posledných pár dní: Nie je nezvyčajné, že na verejných záchodoch nájdete pár kabíniek so záchodmi, aké poznáme, a pár takých, čo majú dieru v zemi a vedľa nej dve stupaje. Bežné sú aj inštrukcie, aby ľudia nestúpali po keramických misiach v domnení, že sú na tom druhom type záchodu.

IMG_8912

Takmer všetky kabínky majú vedľa záchodu ešte hadičku s vodou, akúsi ručnú sprchu.

IMG_8993

alebo dokonca so zabudovanými striekačkami (taký sme mali v jednom hoteli):

IMG_8913

Ale nie je nezvyčajné, že tam nie je toaletný papier. Hadička fajn. Myšlienke oplachovania sa po použití toalety fandím. Ale čo potom? Obliekajú sa tí ľudia ešte mokrí? Alebo si každý nosí toaleťák so sebou? (Chýbal dokonca aj na platených záchodoch, kde sa mi zdalo, že by už teda fakt mohol byť…)

A čo si myslí človek odchovaný na záchode s ručnou sprchou (menštruujúca žena obzvlášť), keď príde na taký štadardný západný záchod? “To musia byť riadni humusáci, keď si to všetko iba porozotierajú po tele papierom…” ?!? Ja zase zostávam v pomykove tu, či už prídem na nie veľmi slušne vyzerajúce toalety (vtedy silno zvažujem, aké sú alternatívy a či to ešte trochu nepočká) alebo aj na relatívne slušné, kde je všetko mokré, akoby to tam niekto ostriekal požiarnickou hadicou – dlážka, steny, misa… a radšej sa nepúšťam do úvah, že akým spôsobom sa to namočilo. Toaleťák, samozrejme, nikde.

No a potom je tu ešte taká maličkosť, ktorá s tým (chýbajúcim) toaleťákom (asi) súvisí. Mám také podozrenie, že oni ani tie záchody nie sú zvyknuté na toaletný papier. Viem, to je vážne obvinenie. Dospela som k nemu tak, že sa mi (nám? Akurát ja som zhodou okolností bola vždy tá, kto bol práve pri tom.) podarilo upchať už dva záchody na dvoch rôznych hotelových izbách. Nebolo to vtipné. Oba razy to vyžadovalo polnočnú komunikáciu s recepciou a návštevu údržbára (raz prišiel profík so zvonom a raz mlaďas bez zvona, ktorý sa vyškerený zavrel v kúpeľni a podľa zvuku striekal do záchodu tou ručnou sprchou plným prúdom, až kým neprerazil. Kúpeľňa potom pripomínala tie mokré verejné záchody…)

Zatiaľ nemám traumu, ale teda do každého nového záchodu vchádzam s ostražitosťou, vlastným papierom a veľmi nízkymi očakávaniami.

S Martinou Moravcovou o plávaní a výchove

Ten hotel, v ktorom sme v Nízkych Tatrách bývali, mal bazén – malý, ale deckám stačil. A okrem bazéna mal na pár dní pozvanú aj Martinu Moravcovú (s rodičmi a dvoma deťmi). Učila aj s mamou, Darinou Moravcovou, deti plávať, ale na to sme my ešte neboli tá správna kategória, lebo brali len deti, ktoré sa už bazéne hýbu bez kolesa/rukávikov. 4-ročná Karolínka Moravcová to už síce vie, ale tí naši dvaja ešte nie.

Tak sme aspoň išli na súťaže, ktoré robila s deťmi mimo vody, na “vylepšovanie štýlu” pre dospelých a na debatu o plávaní a učení plávať, ktorá sa tak nejako postupne zvrtla na debatu o výchove šampiónov.

Na tých hrách bol Kubo strašne zlatý, lebo sa vždy sám od seba postavil (alebo si kľakol) na koniec Kikinej dráhy a tam tlieskal a povzbudzoval ju. Obaja si potom pyšne odniesli diplomy a keksíky a zhodnotili, že dobrá Olympiáda.

Debata, tá bola zaujímavejšia pre nás s Mišom. Dozvedeli sme sa napríklad, že
– krémovanie tváre môže za to, že plavecké okuliare dobre netesnia
– že to netreba preháňať s čistením uší
– že Moravcové nie sú za používanie plaveckých pomôcok u malých detí (kolesá, rukáviky, vesty…), ak niečo fakt musí byť, tak doštičku. Na otázku, že čo teda s tými malými, ktorí ešte nie sú samoplavbyschopní, odpovedali, že na rukách.
– že brat Martiny Moravcovej plával do 18-tich, aj keď sa mu do toho veľmi nechcelo, lebo že kým býva pod rodičovskou strechou, tak musí plávať a že mu to v konečnom dôsledku bolo na úžitok, lebo si vyplával vysokoškolské štipendium a naučil sa “pracovným návykom” (škoda, že tam nebol aj on, aby povedal svoju verziu…)
– ako odlišne pristupuje Darina Moravcová k deťom, ktoré majú naozaj strach (pomaly, postupne) a k tým, ktoré prejavujú vzdor (tam o kus autoritatívnejšie, hovorila aj príklady)

A odtiaľ to tak nejak plynulo prešlo k tej výchove. Akurát som mala pocit, že si celkom nerozumieme. Ony rozprávali o tom, ako vychovať šampióna. Nás a aj iných rodičov zaujímalo, ako dosiahnuť, aby malo dieťa rado vodu a rado plávalo.

Takže ony rozprávali, že ideálne je začať trénovať okolo 6-7 rokov, ešte aj 8 sa dá, 10 už môže byť neskoro, ak sa len nejedná o extra talentované dieťa. Že si treba dať pozor v puberte, lebo že tam veľa detí s plávaním končí, že treba motivovať, niekedy pohroziť, niekedy si dieťa “kúpiť”, že tie motivácie pre Martinu boli iné, ako sú dnes (plavky, možnosť cestovať), že aj rozptýlenia boli menšie oproti dnešným počítačom napríklad… Že rodič nesmie mať väčšie ambície ako dieťa, že samotné dieťa musí chcieť súťažiť a vyhrávať, ale zároveň jedným dychom dodávali, že rodič má na šampiónovi veľkú zásluhu, lebo mu musí obetovať čas, peniaze, priviesť ho k tomu športu (či už sa bavíme o plávaní alebo inom športe) a udržať ho pri ňom. Mala som pocit, že iba mne sa tam zdalo, že si odporujú, všetci naokolo chápavo prikyvovali.

Keď som poznamenala, že sa mi nezdá ok, nútiť dieťa trénovať, ak nechce, alebo ho podplácať, tak protiotázka Dariny Moravcovej bola “A keď vám povie, že nechce chodiť do školy, tak ho necháte doma?” Pre ňu boli tie dve veci rovnako dôležité. A strašne ťažko sa mi vysvetľovalo, že ja len chcem, aby deti boli zdravé, vedeli plávať a mali radosť z pohybu. Ak budú chcieť trénovať, fajn, budem to podporovať v rámci svojich možností. Ale nechcem ich nútiť.  “Tak to volajte usmerňovanie.” V ich svete som sa ja rozhodla, že z nich šampióni nebudú.

Bolo to veľmi zaujímavé, také nakuknutie do úplne iného pohľadu na veci. A asi to naozaj inak nejde, keď to chce človek dotiahnuť až na úplný vrchol. Ale pre tých z nás, ktorí nemajú také ambície, dosť ťažko stráviteľné.

Ale dávame tomu inglišovi…

Ako by som to… asi takto:

Snaha sa nedá uprieť. Jasná sa snaží stať sa strediskom ako v zime tak aj v lete a prilákať aj zahraničných turistov. A celkom sa im aj darí, za ten týždeň, čo sme tam boli, sme počuli všeliaké jazyky. Ale tie nápisy, s ktorými sme sa stretli? Až nám oči vykrúcalo a to ani nie sme native speakers. Keď už niekto má na to, aby vybudoval hotel na Chopku (nie že by som tej myšlienke nejako fandila, ale to je téma na iný článok), postavil moderné lanovky a objednal trojhlavého draka, ktorý chrlí dym (obrázok bude), tak tých pár stoviek na dobrého prekladateľa by sa snáď niekde naškrabalo, nie?

Toto bolo v našom hoteli. Ani po slovensky to nie je celkom ok. Ale po anglicky sa do tej miestnosti v pohode dá ísť, nech už pracujete kdekoľvek:  IMG_8188

Potom toto:

IMG_8189

Foneticky to bolo iba tesne vedľa, ale aj tak tí naši dvaja Američania na to pozerali ako puci:

IMG_8190

Tu sme ešte mohli prekladateľom dať benefit of doubt, možno je tá trať niekomu drahá:

IMG_8195

Ale keď už k tomu dokreslia toho jeleňa, tak je tomu naozaj veľmi ťažko uveriť:

IMG_8196

waiting to?

IMG_8136

enter to? “to” je zjavne veľmi obľúbená predložka

IMG_8170

Auto nie je bezpečné?

trezor

Toto je z jedného zo stanovíšť ku hre spojenej práve s tým drakom. A úloha pre vás – koľko chýb nájdete?

drak

O knihách a o ženách

Tento posledný týždeň som bola na matematickej konferencii MIST 2013. Trochu som si polyžovala, trochu popočúvala zaujímavé prednášky, trochu podiskutovala s fajn ľuďmi. Veľmi dobre bolo.

Ale povedať vám chcem o jednom večeri, kedy sme mali debatu o knihách. Nezúčastnili sa jej všetci. Tí, čo sme prišli, sme si posadali do kruhu a každý povedal pár slov o jednej-dvoch knihách, čo prečítal za (približne) posledný rok, ktoré by rád odporučil ostatným. Dostala som tak niekoľko dobrých tipov a za tie som vďačná, ale opäť raz som si všimla ten nepomer – čítajú sa hlavne knihy, ktoré píšu muži. A tie knihy majú za hlavných hrdinov koho? Hlavne mužov.

Najprv pár čísel o mojej vzorke.
Na konferencii bolo spolu 52 ľudí (ale nie všetci tam boli celý čas), z toho 15 ženského pohlavia (29%).
Pozvaných prednášok bolo 8. Všetci pozvaní prednášajúci boli muži.
Konferenciu zorganizovala žena.
Diskusie o knihách sa zúčastnilo 27 ľudí, z toho 10 žien (37%).

BooksA teraz o tých knihách.
Spolu bolo odporučených 40 kníh, z nich 8 malo autorku ženu (20%), a z tých ôsmych som 2 odporučila ja.
5 z nich ďalej nebudem počítať, lebo sa u nich nedá vyhodnotiť moje kritérium – jedna bola zbierka poviedok, jedna zbierka esejí, ďalšia Zvieracia farma od Orwella, potom 50 zaujímavostí, ktoré by deti mali vedieť o matematike a posledná archív Víta Hejného.
Takže ostalo 35. Z nich 10 malo hlavnú hrdinku ženu (29%).

Áno, mala vzorka. A namietať sa dá aj to, že som už začala so skupinou, kde prevládajú muži, takže jasné, že výsledky budú posunuté. Ale to neberiem.

Jednak podľa mňa nie je automaticky pravda, že muži by mali byť náchylnejší čítať mužských autorov a ženy ženské autorky. A potom, aj keď sa pozriem iba na knihy odporúčané ženami, tak dostanem síce lepšie, ale stále podpolovičné čísla:

Počet kníh odporučených ženami – 13
Z nich malo autorku ženu 5 (38%)
a hlavnú hrdinku ženského pohlavia 5 (38%)

Takže čo z toho vyplýva? Nič. Lebo toto je len malá vzorka. Ale je v súlade s už dlhším pozorovaním. Ženy píšu. Ženy čítajú. Akurát zjavne nie o tých témach, ktoré sú všeobecne považované za dôležité a/alebo zaujímavé. Či?

PS Autorkám sci-fi a fantasy je ešte aj dnes odporúčané, aby písali pod mužským pseudonymom.

PS2 obrázok je odtiaľto

O sťažovaní sa na deti

Najprv malá príručka.

Keď sa chcete sťažovať na deti, treba v prvom rade brať do úvahy obecenstvo. Ak sa rozprávate so slobodnou bezdetnou osobou, tak na to rovno zabudnite. Kým vysvetlíte, o čo vlastne ide a prečo si zaslúžite ich sympatie, to váhavé prikývnutie nebude stáť za vynaloženú námahu. Ak sa rozprávate so zadanou bezdetnou osobou, postupujte opatrne. Môžte sa trochu vyventilovať, treba ich varovať, ale zároveň pamätajte na to, že možno sa aj oni niekedy budú chcieť množiť. Ak sa rozprávate s niekým, kto má rovnako veľa detí ako vy, do toho! Táto jama je takmer bezodná a môžete do nej nakladať, koľko vládzete. Ak sa rozprávate s niekým, kto má viac detí, ako vy, tak sa len usmievajte a tíško prikyvujte.

Čo sa týka sťažností samotných, nech sú podľa možnosti vtipné a neškodné. Nikto nechce počúvať, ako to skutočne je. Celé to potom zakončite frázou “Ale aj tak som rád/rada, že ich mám”. Tá akoby čarovným prútikom negovala všetko, čo bolo pred ňou. (Vyskúšajte si to.) A treba to ešte prešpikovať historkami o tom, akí sú zlatí, aby ste trafili tú správnu skulinku, kedy je sťažovanie sa ešte prijateľné a aby nikto nepochyboval, ako máte radi svoje ratolesti.

A teraz vážne.

Nie sme pripravení na to, aké to bude. Povedia vám, že pôrod bolí, ale neviete ako, kým to neskúsite. Povedia vám, že s kojením niekedy bývajú problémy, ale neviete, aké to je, keď dieťa vyhlási štrajk, alebo keď máte bradavky vyťahané a do krvi rozhryzené od tlačiacich sa zubov, alebo keď trvá mesiace, kým sa bábo prvýkrát prisaje. Tušíte, že nebudete mať veľa voľného času, ale netušíte, aký prerušovaný bude zrazu celý život, ako strácate kus seba samej, ako je prvé roky váš denný rozvrh nepredvídateľný a plánovanie náročné, lebo závisí na veľa predpokladoch, na ktoré sa nedá spoľahnúť. Týmto sa ani tak nesťažujem, ako snažím vysvetliť, prečo sa rodičia a obzvlášť mamy sťažujú.

A popri tom všetkom je tu taký ten mýtus milujúcej, oddanej matky, bez nejakých vážnych vnútornych konfliktov. Materstvo ako základná črta nášho pohlavia. (V zmysle, že keď nejakú starostlivosť deťom poskytujem ja, berie sa to ako samozrejmosť, na to som predurčená. Keď presne takú istú starostlivosť poskytne on, berie sa to ako obdivuhodná pozitívna záležitosť.) A keď sa príliš nahlas posťažujem, keď veci nejdú ideálne, tak hneď tesne pod povrchom bublú pochybosti, či som dobrá mama a čo robím zle.

A aj keď rozumovo viem, že celý tento 20-alebo-koľko-ročný projekt je plný protichodných emócií, hormónov (na začiatku mojich, časom ich… áno, ešte nie sú ani v škole a ja sa už bojím puberty) a zmien, tak som nebola pripravená ani na to, že namiesto jednej osoby sú tu zrazu dve. Som tu ja, tá, čo tu bola aj predtým. A som tu ja, niečia mama. A odhliadnuc od toho, že niektorí akoby na tú prvú zabudli, vnímajú ma už “len” cez deti, tak tá druhá je trochu strašidelná v tom, že miluje ľudí, ktorí ju využívajú, napínajú jej trpezlivosť do krajnosti (a niekedy aj za hranice a potom to naozaj nedopadá dobre) a vyžadujú viac výdrže a pozornosti, než je niekedy schopná poskytnúť. Keby sme toto povedali o vzťahu s dospelou osobou, jediná rada by bola utekaj a neobzeraj sa. Keď sa jedná o deti, jediná rada, ktorá ma napadá, je záchranná sieť – rodičia, svokrovci, súrodenci, priatelia, susedia, opatrovateľky… ktokoľvek, kto je ochotný pomáhať, keď vy práve nevládzete. A ideálne je, ak ju máte vybudovanú ešte predtým, ako sa do tohto podnikania pustíte.

Som si takmer úplne istá, že to takto nemá byť. Že sa mi to nemá zdať také ťažké, že by som sa nemala tak často cítiť tak neschopne. Že možno, trochu viac spánku, pár dobrých rád, teplá večera, ktorú nemusím nachystať ja a občasný voľný čas mimo domu bez detí problémy síce neporiešia, ale aspoň dodajú síl sa na ne znovu pozrieť a znovu sa s nimi popasovať. A uberú chuť sa toľko sťažovať.

Lebo ja sa v poslednej dobe sťažujem dosť, akurát je to väčšinou osobne a nie tu. Je to tým, že to nie je len môj príbeh. Je to aj príbeh mojich malých a aj keď je moje sťažovanie právoplatné, stále sú to oni, kto je v celej situácii najzraniteľnejší. Ale zároveň sa mi zdá, že aj to sťažovanie samotné má svoj zmysel. Keď sa s niekým podelím aj o tie škaredé pravdy, je tu šanca, že zistím, že nie som jediná, kto nejaké má. Že zase na oplátku si vypočujem tie, ktoré má niekto iný, a že s tým vedomím to bude ľahšie. Možno.

Ale aj tak som rada, že ich mám.

Skutočný pride? Skončite nenávisť

Zase sa raz ukázalo, že sme nie je čítanie pre mňa. Spoliehajúc na rešerše iných ľudí, som si pootvárala články, ktoré mali najviac hlasov na Vybrali sme. S vyše 700 tam bol otvorený list primátorovi Bratislavy (zvýraznenie moje):

Z verejne publikovaných informácií sme sa dozvedeli o príprave Dúhového pochodu 2012 v Bratislave. Podľa toho, ako uvádza jeho organizátor, toto podujatie má podporu primátora mesta a bude otvorené tromi symbolickými sobášmi (mužsko-mužského, žensko-ženského a mužsko- ženského páru).

Voči vyjadreniu podpory zo strany primátora mesta máme vážne výhrady. Ide totiž o aktivitu, ktorá podnecuje snahy, ktoré v našej krajine nemajú ani legislatívnu podporu, ani morálne zázemie, ba ani dlhodobú spoločensko-historickú tradíciu. Navyše výrazne zasahujú do statusu rodiny…

S vyše 300 hlasmi tam bola petícia Skutočný pride (zvýraznenie opäť moje):

Vieme, že deti potrebujú komplexnú výchovu, pri ktorej je nezastupiteľná prítomnosť tak matky ako aj otca. Je preto dôležité, aby sa deti rodili a vychovávali práve v manželstve, ktoré je opatrené záväzkom výlučnosti a trvalosti.

Každá spoločnosť potrebuje čestných a rozumných ľudí, ktorých však sama nedokáže vyformovať. Preto je materinská a otcovská láska rodičov nenahraditeľná pre zdravý vývin detí ako aj pre spravodlivú politickú spoločnosť.

end_hateLebo žena s mužom, ktorí vychovávajú deti, ale nemajú na to papier nemôžu vychovať čestných a rozumných ľudí? Lebo namiesto pomoci slobodným matkám im nakydáme, že to, čo robia je menejcenné, keďže nemajú vo svojom živote muža? A v neposlednej miere, homosexuálne partnerstvá nemôžu byť zázemím pre zdravý vývin detí? V Európe v roku 2012? Komu a ako ubližujú?

A ešte som natrafila na toto (našťastie už nie na sme). Malý chlapček v kostole spieva, že homosexuáli sa nedostanú do neba. Myslela som si, že nesúdim to, ako iní rodičia vychovávajú svoje deti. Ale keď som videla toto, tak áno, súdim a odsudzujem. Toto je zlé. Malý za to nemôže, ale rodičom by som vynadala. A to, ako reagujú ostatní prítomní dospelí? Hnus.

Mám chuť vyvesiť si dúhovú vlajku do okna…

obrázok odtiaľto

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...