Slovenčina moja, neopúšťaj ma

Keď sa tak pozerám na posledné články, čo som napísala, tak si nemôžem pomôcť, len zaškrípať zubami nad svojím vyjadrovaním. Kojenie druhého bába? Telesný kontakt s bábätkom? Rooming-in? Predpoklad o výchove?

Ak náhodou aj preložím nejaké anglické slovné spojenie (nie vždy, viď rooming-in), tak výsledok je prinajlepšom pochybný (napríklad kojenie druhého bába, čo pôvodne bolo breastfeeding the second baby). A to ani nehovorím o všetkých tých výplodoch, ktoré sa online nedostanú, lebo neprejdú buď mojou vlastnou alebo Mišovou cenzúrou.

V USA sme už piatym rokom (dúfam, že posledným) a doma sa rozprávame stále po slovensky. Dobre, priznávam, občas je tá slovenčina osolená anglickými výrazmi, keď vhodný preklad buď nepríde rýchlo na myseľ alebo jednoducho neexistuje. Takže človek by povedal, že príležitostí na prevetrávanie rodného jazyka mám celkom dosť, ale mne sa zdá, že problém je inde. 99% toho, čo čítam, je v angličtine, a tak nasávam skladbu viet a slovné spojenia, ktoré sú často úplne iné ako v slovenčine. Tým pádom, keď formulujem tie svoje, prvé ma napadnú anglické konštrukcie a terminológia, ktoré potom nie veľmi úspešne prekladám do slovenčiny.

Dá sa na to pozerať aj pozitívne – zlepšuje sa mi angličtina. Ale to mi je houby platné, keď sa snažím písať po slovensky. Jediné riešenie, ktoré ma napadá, je čítať aj po slovensky (čo?). A presťahovať sa. A písať, veď predsa practice makes perfect.

PS ten párok alebo tá párka?

Keď prí­de čas na druhé bábo – II. časť

Keď príde čas mať druhé bábo, tak niektoré veci skúsim robiť inak. O prvej z nich som napísala v odpovedi na Renčin komentár k tomuto článku [pozn.: ten komentár neprežil transfer zo starého blogu na tento nový, ale išlo o telesnú autonómiu a o to, že nechcem, aby pri pôrode boli nejaké úkony či už na mne alebo na mojom dieťati vykonávané bez môjho súhlasu], dnes chcem napísať o druhej a niekedy časom bude aj tretia časť.

Kika bola (a stále je) veľké dieťa – keď sa narodila, mala 4975g. Je jasné, že keď sa takéto niečo pýta na svet, delikátne dámske partie dostanú zabrať. V mojom prípade bolo treba 45 minút na pozašívanie toho, čo sa potrhalo. Myslím si, že okrem Kikinej veľkosti tomu trhaniu napomohli dva ďalšie faktory.

Jednak nástrih hrádze (epiziotómia), ktorý tomu mal podľa slov doktora zabrániť a tiež (ako Kikine kŕmenie na novorodeneckom) bol vykonaný bez opýtania, napriek tomu, že štúdie ukazujú, že je súvis medzi nástrihom a následným poškodením panvového dna. Ďalší krát urobím všetko pre to, aby sa to nezopakovalo.

A druhá vec je poloha pri tlačení. Ja som tlačila klasicky na chrbte, s nohami hore. Priznávam, bola som unavená, bola som hore od druhej v noci a ani ten spánok predtým nebol nič moc. Skoro celý deň (okrem krátkych prestávok na monitore) som strávila chodením a preto posteľ vyzerala na konci lákavo. Ale poloha na chrbte je na tlačenie tá najhoršia možná (teda okrem visenia za členky zo stropu) a štúdie ukazujú*, že napríklad drep alebo poloha na všetkých štyroch môžu zvä荹iť ten kritický priestor v panve, kadiaľ dieťa musí prejsť, až o štvrtinu! To je dosť na rozdiel medzi trhaním a netrhaním aj pri veľkom dieťati. Moje riešenie nie je ďalši krát viac “odpočívať”, ale dopredu sa uistiť, že všetci prítomní vedia, že nechcem tlačiť na chrbte a sú ochotní mi pomôcť vyskúšať iné polohy.

Argument, že všetci tak rodia, tak čo vymýšľam, neobstojí. Pozrite si tento krátky film (rozdelený na 5 častí) – The Timeless Way: History of Birth from Ancient to Modern Times (História pôrodu od starých časov až do dnes). Pokiaľ máte čas/chuť len na jednu časť, tak pozrite štvrtú v poradí (až mi z toho behajú zimomriavky). Ešte dodám, že obrázky sú tam zaujímavé aj pre tých, čo nehovoria po anglicky.

YouTube Preview Image

YouTube Preview Image

YouTube Preview Image

YouTube Preview Image

YouTube Preview Image

*Stand and Deliver je jeden z mojich veľmi obľúbených blogov.

Dilema

Keď som s týmto blogom pred skoro štyrmi rokmi začínala, tak som o blogovaní nevedela nič. Vybrala som si na to software Joomla!, lebo mi ho odporúčali, nevedela som, aké sú iné možnosti, a tento sa zdal byÅ¥ ok. Ukázalo sa, že to nebola šÅ¥astná voľba.

 

Veľa vecí dokáže a ja ani zďaleka nevyužívam jeho schopnosti naplno, ale jeho sila je práve v tom, čo nepotrebujem. A naopak, jednoduché veci, ktoré by som chcela v ňom neviem urobiÅ¥. Napríklad:

- Keď niečo zaradím do kategórie vľavo (cestovanie, knihy, recepty, Kika), tak sa to už nedá daÅ¥ do archívu a naopak. Ja by som chcela, aby bolo chronologicky v archíve všetko a okrem toho, aby boli články ešte v kategóriách.

- Archív samotný nie je nič moc, lebo ako pribúdajú mesiace, začína byÅ¥ veľmi dlhý. Nedá za však “zbaliÅ¥” po rokoch, tak aby sa až po kliknutí zobrazovali jednotlivé mesiace.

- Chcela by som ku článkom dávaÅ¥ aj kľúčové slová (tags), aby sa podľa nich dalo vyhľadávaÅ¥, ale aj keď ich tam môžem daÅ¥, nikde sa nezobrazia a vyhľadávaÅ¥ sa podľa nich nedá.

- Vyhľadávanie ani zďaleka nefunguje tak, ako by človek čakal… toto je téma sama o sebe.

- Joomla! nemá vlastné komentáre a tie, ktoré som si externe nainštalovala majú problémy s diakritikou (ako už niektorí z vás zistili) a nevedia sa dobre vysporiadaÅ¥ so spamom.

- Žiadna kontrola pravopisu.

- Vkladanie obrázkov do článkov je pomerne pracné, lebo si musím najprv v inom programe upraviÅ¥ veľkosÅ¥ a vyrobiÅ¥ thumbnail.

… a to je len to, čo ma teraz napadá. Za tie 4 roky toho bolo dosÅ¥. Na tieto problémy existuje krásne riešenie – WordPress, ale…! ALE! Problém je v tom, že nechcem prísÅ¥ o to všetko, čo som už s pomocou Joomla! napísala. Konvertor (do staršej verzie) WordPress-u síce existuje, ale nevie si poradiÅ¥ s diakritikou (presviedčala som ho včera večer niekoľko hodín, ale nedal sa). A keby aj vedel, tak to nerieši všetky tie obrázky a linky, ktoré sú povkladané v článkoch. A keby aj riešil, tak by to celé muselo byÅ¥ nainštalované na inej doméne (alebo subdoméne), kým by sa to prelialo a bol by problém s absolútnymi linkami, keď som to chcela daÅ¥ naspäÅ¥ na jancigovci.com. A keby aj nebol, tak prídem o galériu a komentáre, lebo tie konvertor neprenesie… preto to veľké ALE!

Pokiaľ nenájdem php experta s veľkým srdcom a týždňom času (žiadneho takého nepoznám Frown), tak jediná iná možnosÅ¥ ako to celé dostaÅ¥ do WordPress-u je ručne-stručne po jednom článku a všetko poopravovaÅ¥. A to je oveľa viac roboty, než sa na prvý pohľad môže zdaÅ¥ a vyžaduje oveľa viac času, ako mám. Takže sú dve možnosti a tým sa dostávam k mojej dileme:

A. Môžem ďalej používaÅ¥ Joomla! tak ako doteraz, pravidelne sa rozčuľovaÅ¥, čo všetko mi nefunguje a zabudnúÅ¥, že nejaký WordPress existuje.

B. Môžem začaÅ¥ nový blog vo WordPress-e, možno niečo z tohto použiÅ¥, ale v zásade zabudnúÅ¥ na to, čo som sem popísala.

Ani jedna z týchto možností sa mi nepáči. (Áno, ja viem. To sú tie problémy prvého sveta – sú ľudia, ktorí nemajú pitnú vodu a ja tu riešim takéto nezmysly…) Ale čo s tým?

Deti na verejných priestranstvách

ReštauráciaToto je zase jedna z tých tém, kde má každý svoj názor, ja sama ich mám aspoň dva (hej, viem… vysvetlím) a veľmi by som uvítala, keby ste sa o tie svoje podelili, lebo by mi to možno pomohlo upratať trochu tie moje.

Boli sme už párkrát v situácii, že sedíme v reštaurácii a Kika sa zrazu začne “nahlas prejavovať”. Niekedy je to len z radosti a nadšenia, ale decibely sú také, že všetci vedia, kde sedíme (čašníci v hoteli v Mexiku by vedeli rozprávať), niekedy je to plač, lebo jej niečo vadí, a niekedy je to výbuch “len tak”. Pokiaľ vieme, čo to je a problém sa dá na mieste vyriešiť, tak je všetko ok, ale pokiaľ nie, tak nastáva otázka, čo ďalej. Neraz sme z takejto situácie odišli, lebo stále mám akési výčitky typu, že niekto si príde užiť romantickú večeru vo dvojici a namiesto toho musí počúvať koncerty môjho dieťaťa.

Ale sú situácie, kedy sa odísť nedá (napríklad lietadlo) a ľudia naokolo hádžu pohľady – akože robte už s tým deckom niečo. A sú chvíle, keď síce neviem zariadiť, aby sa Kika správala “vhodne”, ale nechcem odísť a každému, kto by mi také niečo navrhol, mám chuť povedať, že sme na verejnom priestranstve a moje dieťa má rovnaké právo sa tam zdržovať, ako všetci ostatní – preto je to priestranstvo verejné, všakže?

Ako vidno, moje pohľady na danú vec, sú pomerne protichodné…

Jedno riešenie by bola prevencia – vyhýbať sa takýmto situáciám. Ale s tým nie som spokojná. Ako sa majú deti naučiť správať sa “vhodne” na verejnosti, ak na to nedostanú príležitosť? Ak ich nebudeme do tých reštaurácií, parkov, lietadiel, múzeí a všade inde brať, ukazovať, ako sa tam správa a pomáhať im sa to naučiť? (Aj za tú cenu, že to možno bude obnášať nejaké to kvílenie). Že to zatiaľ nevedia, ich nerobí menejcennými. Iba to hovorí, že musíme nájsť spôsob, ako ich aj tak do “verejnosti” začleniť. A to, či a aký spôsob nájdeme, vypovedá o tom, aké máme ako spoločnosť hodnoty…

Vytáča ma argument, keď niekto (bezdetný) povie – ja nemám rád deti, prečo by som mal byť v ich spoločnosti, keď mi to nie je príjemné… Keby namiesto toho povedal – ja nemám rád tridsiatnikov, ja nemám rád slepých, ja nemám rád ženy/mužov, tak by nám to pripadalo prinajmenšom divné a pritom “nemať rád deti” je spoločensky prijateľné.

A potom je tu otázka disciplíny (len tak mimochodom, toto slovo je odvodené z latinského učiť a nie trestať). Nie je ok, ak sa dieťa nespráva “vhodne” na verejnosti. Ale nie je ani ok (obzvlášť nie tu, v US), ak ho za to vyhrešíte…

A napriek tomu, že to niekedy robíme, implicitné očakávanie, že rodičia majú jednoducho zobrať dieťa, ktoré sa nepodrobí očakávaniam ostatných dospelých, a odísť je istým spôsobom “utláčanie” niekoho, kto sa nemá ako brániť. A ultáčateľom je rodič (častejšie matka).

Tak ako teda? Čo robiť, keď TO na dieťa príde na verejnom priestranstve?

PS Jeden z dôvodov, ktoré ma viedli k napísaniu tohto tu, je tento článok (a komentáre k nemu – aj keď som ich ani zďaleka nečítala všetky). Dojmy?

Domáce práce a tak

Samy domaVeľkého šéfa máme momentálne na Floride (vraj na školení, ale priznal sa, že okrem toho sa tam ide aj poriadne vyspať) a tak bačujeme doma s Kikou samy. A už teraz viem, čo mi povie, keď si prečíta, čo sa práve chystám napísať (niečo v duchu, že ešte len vytiahne päty z domu a ja mám hneď feministické reči…).

Lebo vec sa má tak, že rodičovanie je o kus ťažšie, keď je na to len jeden človek. Nechápte ma zle, vôbec sa nesťažujem na to, ako nám to s Kikou tento týždeň ide (na počudovanie veľmi dobre), len ma pri tom napadá, aké to musí byť náročné pre rodiča (nie nutne len matku), ktorý je na to sám stále.

Boli časy (ako ich ja zvyknem volať – roky PK), keď som mala husté reči o tom, že najlepšia vec, ktorú otec môže urobiť pre svoje deti, je milovať ich matku. To ma prešlo ešte kus predtým, ako sa Kika narodila. Tak nejako sa mi vyjasnilo, že rodičia sú dvaja a obidvaja by mali “rodičovať”. A príde mi smiešne, keď sa niekto vyjadrí, že otec “bejbysituje”, kým si mama potrebuje niečo vybaviť.

Niečo podobné v bledomodrom sú domáce práce. Nechcem, aby mi partner s nimi pomáhal! Ak mi má pomáhať, tak celé hnutie za ženskú rovnoprávnosť nevybojovalo nič. Nie, nemám to v hlave popletené (aspoň nie úplne), vysvetlím. Ak sme rovnocenní partneri, tak to znamená, že obaja sa budeme podieľať (približne) rovnakým dielom (ideálne bez toho, aby jeden druhému musel hovoriť, čo robiť) a nie, že to je práca ženská, s ktorou muž dobrej vôle pomáha.

Celej veci samozrejme pomôže, ak každý bude robiť to, čo mu ide lepšie a ak daný chlap verí v skutočnú rovnosť a nemá len pekné reči. Ale v praxi to často vyzerá tak (našu domácnosť nevynímajúc), že sa do toho celého ešte zaráta príjem zo zamestnania, zrazu to, čo sa robí doma, nemá takú hodnotu a stáva sa menej viditeľným. A keď niekedy prídem domov a zistím, že o večeru je postarané alebo nejaká domáca práca urobená (niekedy dokonca bez predošlých inštrukcií), tak som vďačná. A smutná, že som vďačná. Lebo za ideálnych okolností, by to bola samozrejmosťa aj keď si namýšľam, že môjmu drahému moje večere chutia, nerobím si ilúzie, že by cítil rovnakú vďačnosť, keď ich ja kladiem na stôl…

Ako majú deti vyrastať s myšlienkou, že domácnosť je spoločná zodpovednosť, keď to nie je celkom to, čo doma vidia? A pritom verím tomu, že v kope týchto domácností, si jeden z partnerov úprimne myslí, že robí svoj diel. A ten druhý má pocit, že keby sa spísal zoznam, vrátane všetkých tých “neviditeľných” povinností a ku každej sa pripísalo meno toho, kto ju robí, tak by to ani zďaleka nevyšlo pol na pol.

Hmm, tak zase sa mi raz podarilo vyprodukovať jeden z tých článkov, ktoré nie sú úplne súvislé, ale skôr len spleť myšlienok na danú tému. Bude to asi hlavne tým, že zatial som v takom premýšľacom stave bez vlastných záverov. A tak to tu predkladám a všetky komentáre sú vítané.

Iba trošku???

Tento článok som už trikrát začala a trikrát zase zmazala, lebo dnes ma akosi slová neposlúchajú. Takže štvrtý pokus už bez mazania, uvidíme, čo z toho bude. Chcela by som to totiž napísať citlivo a napriek tomu mi z prstov ide hnus…

Som si dnes v novinách prečítala tento článok. Voľne citujem:

Americká asociácia detských lekárov zmenila svoj dlhodobý postoj k ženskej obriezke, ktorá sa vykonáva v niektorých afrických a ázijských krajinách. Teraz navrhujú, aby americkí doktori mohli vykonávať ceremoniálny “zárez” na dievčenských genitáliách, ak by to zabránilo tomu, aby ich rodiča poslali za more na plnú obriezku.

Bioetická komisia asociácie vydala minulý týždeň stanovisko, že niektorí doktori sa vyjadrili, že súčasný zákon, ktorý hovorí, že akýkoľvek zákrok na dievčenských pohlavných orgánoch, ktorý nie je zo zdravotného hľadiska potrebný, je v USA kriminálny čin, má ako dôsledok to, že niektoré rodiny berú svoje dcéry do iných krajín, aby ich tam podrobili takémuto zmrzačeniu.

Áno, treba rešpektovať iné kultúry. Ale do takej miery, aby lekár, ktorý prisahal, že vedome neublíži, vykonal zákrok, ktorý nielenže nie je potrebný, nepomôže, porušuje základné ľudské právo na telesnú autonómiu a môže spôsobiť problémy v sexuálnom živote a tehotenstve?

Intact AmericaDôvod, že je lepšie urobiť to tu, sterilnými nástrojmi, v oveľa menšom rozsahu, ako nechať rodičov poslať dievčatá do svojej domovskej krajiny, kde to bude omnoho horšie, sa mi zdá pochybný. Ako hovorí Georganne Chapin z Intact America (organizácia, ktorá sa snaží lobovať hlavne proti mužskej obriezke): “Sú krajiny, kde je dovolené biť manželky, kde je dovolené otroctvo a zneužívanie detí, ale my nedovoľujeme tieto praktiky v našej krajine. …nenecháme ľudí trošku biť manželky, z dôvodu, že by to robili aj tak…”

Jedným z dôvodov, prečo takýto návrh vôbec môže uzrieť svetlo sveta, je podľa mňa to, že už tu je “precedens”. Polovica bábätiek, ktoré sa tu narodia, môžu legálne podstúpiť obriezku a 60% z nich ju aj podstúpi. Ani zďaleka nie všetci z náboženských dôvodov – samozrejme, bez ich súhlasu, iba so súhlasom rodičov. (Tu si môžete pozrieť, ako taká obriezka vyzerá, ale varovanie – nie je to pekný pohľad. A tu je video, ktoré sa snaží byť vtipné, na ktorom by síce rodičia zvažujúci obriezku nemali zakladať svoje rozhodnutia, ale mali vidieť aj tak a tiež varovanie – ani obraz ani zvuk nie je vhodný na pozeranie v práci alebo v spoločnosti detí).

Takže namiesto toho, aby sme znižovali počty obrezaných detí-chlapcov (aspoň do tej miery, že nech sa sami rozhodnú, keď vyrastú, či takýto zákrok chcú alebo nie), tak ich budeme zvyšovať tým, že začneme obzerávať dievčatá?? Prečo nemôžme aj jedných aj druhých nechať takých, ako sa narodia?

Tak, tu máte. Nie je to ideál, ale tentokrát to už nezmažem.

Pri príležitosti Dňa Zeme

Keď už máme dnes takýto sviatok, tak vám napíšem, ako Kika prispieva k zelenšej planéte (a šetrí peniaze). Kojením a plienkami.

S plienkami je to tak… predstavovala som si to veľmi idealisticky. Ešte predtým, ako sa Kika narodila, som nakúpila látkové plienky a zvažovala dokonca aj prenosnú práčku. Áno, aj také existujú a v našom byte by to bola jediná možnosť vzhľadom na to, že do kúpeľne sa namontovať nedá a keby sa aj dala, tak je to zakázané v domovom poriadku, ale nakoniec som si to rozmyslela a potvrdila, že je ok, ak ich budem prať na prízemí v spoločnej práčovni (kde sa však za pranie platí).

Realita ukázala, že to nie je celkom také jednoduché. Prvých pár týždňov sme používali jednorazové plienky, lebo Kike nie a nie odpadnúť pupok a látkové som nevedela zapnúť tak, aby jej pupočný kýptik neodierali. Potom pupok odpadol a my sme látkovali, ale bola to dosť otrava, keďže práčka nebola priamo v byte. A časom Kika začala chodiť do jaslí, kde by to s látkovými aj tak nešlo.

Takže sme presedlali na jednorazové (aj keď látkové mám odložené na ďalšie bábo, ktoré som už minule podmienila práčkou) a vybrali také, čo možno najviac zelené – Nature Babycare. Neobsahujú chlór a iné chemikálie, rozložia sa o kus skôr ako ostatné jednorazové plienky a aj keď sú trošku drahšie ako Pampers alebo Huggies, ten rozdiel nie je príliš veľký a ešte stále to vyjde lepšie ako pranie každý druhý deň v našej platenej práčovni.

S mliekom to naopak jednoduché je a tu naozaj nebolo treba veľa rozmýšľať. Okrem zdravotných výhod pre matku aj pre dieťa a času stráveného spolu, je kojenie dobré aj pre životné prostredie a peňaženku. Netreba kupovať umelé mlieko a fľašky (aj keď teda, tri som kúpila, ale už som ich aj podarovala ďalej). Niekto to spočítal za mňa (táto stránka je inak aj veľmi dobrý zdroj spoľahlivých informácií o všetkom, čo sa týka kojenia) a vyšlo zatiaľ vyše $2000. A nie, to by sme nekupovali ten najdrahší sunar, aký majú. Pekná sumička… (ale keby bolo treba, tých $2000 by som aj zaplatila za to, aby som mohla kojiť).

Šaty robia človeka…?

Neviem, ako začať. Lebo už sa mi to chvíľu melie hlavou, ale som momentálne in medias res, takže sa mi ťažko vyberá nejaký začiatočný bod. Nie som si ani istá, či sa mi jasne podarí vyjadriť, to čo by som chcela. Takže takto…

Predtým, ako sa Kika narodila, som pre ňu kúpila zopár vecí. Nevedeli sme, či príde chlapček alebo dievčatko, takže som vyberala také neutrálne. Aspoň som si myslela, že vyberám neutrálne. Potom som bola prekvapená, keď mi všetci hovorili, že aký zlatý chlapček.

Nejaké veci sme aj dostali a aj keď mi ružová nie je veľmi po chuti, nie je to až taká antipatia, aby som ružové veci vyhadzovala alebo Kike neobliekala. Takže niekedy nosí aj ružovú. Ale antipatia je dostatočne veľká na to, aby som ja sama ružové veci nekupovala. A tu je problém.

Lebo malé vecičky sa v obchodoch ešte predávajú v kategóriách chlapček/dievčatko/neutrál, kde berú do úvahy aj tých strelených, ktorí nevedia, čo bude. Ale Kika už dávno nenosí malé vecičky. Má síce 6 mesiacov, ale nosí teraz veci s visačkou 12. To už v obchode predpokladajú, že v dvanástich mesiacoch je rodičom a známym jasné, čo majú, a kategória neutrál tam už nie je. A ja potom musím nakupovať u chlapcov, lebo u dievčat je iba ružová – so srdiečkami, trblietkami a volánikmi.

Ale môj problém je trošku vä荹í, ako to, že nemám rada nejakú farbu. Môj problém je v tom, že by som chcela, aby deti všeobecne – a Kika veľmi konkrétne – boli vychovávané menej stereotypne. Áno, je to dievčatko. Aj keď teda, keby som chcela byť puntičkárka, tak treba pripustiť, že existuje malá pravdepodobnosť, že je to chlapec, ktorý sa narodil so ženskými pohlavnými orgánmi a v tom prípade by sme sa to nedozvedeli, kým by nám to sám nepovedal – čo by nám pri tom, akým spôsobom naša spoločnosť formuje svojich príslušníkov, možno ani nikdy nepovedal… ale nie o tom som chcela. Áno, je to dievčatko, ale to neznamená, že musí nosiť šaty istej farby.

To neznamená, že sa ako trojročná nemôže biť… nie že by sa trojroční chlapci mali biť, ale keby nastala tá situácia, tak by som chcela, aby reakcia (moja, aj okolia) bola “Ale biť sa nebudeme, lepšie je sa dohodnúť.” a nie “Ale biť sa nebudeme, lebo dievčatá sa nebijú.” To neznamená, že sa nemôže hrať s autíčkami, keby chcela, a že sa prípadný budúci syn nemôže hrať s bábikami…

Som feministka? Áno som, ale nesnažím sa teraz povedať, že chcem, aby Kika mala rovnaké možnosti ako akýkoľvek chlapec (to samozrejme chcem tiež), ale snažím sa povedať, že sa mi zdá choré, nesprávne a trápne, keď už od malička deti “delíme” na chlapcov a dievčatá a vštepujeme im, čo je pre ktoré pohlavie “typické”.

Nechcem byť “trendy” mama, ktorá za každú cenu bude vychovávať/obliekať svoju dcéru ako “tomboy-a” (neviem, ako sa to povie po slovensky, ale v angličtine toto slovo znamená dievča, ktoré má rado rušné/drsné aktivity, ktoré majú radi chlapci, nosí “chlapčenské” veci a “správa sa ako chlapec”). Páči sa mi, keď sú malé dievčatá pekne oblečené, malé šatočky sú celkom zlaté. Ale nepovažujem za nutné, aby tak bola oblečená stále. A bola by som rada, keby sa bežne dali tie šatočky kúpiť vo všetkých farbách dúhy (a s dinosaurím vzorom, nielen kvietkované a srdiečkové).

A ide to aj za oblečenie. Iné očakávania majú ľudia od chlapcov, iné od dievčat a deti sú učenlivé a veľmi rýchlo pochytia súvislosti. Že dievčatá sa majú spôsobne správať, že chapci vedia lepšie hádzať loptu…

Ale pritom môj ideál nie je, aby všetky deti boli vychovávané bezpohlavne. Ale vadí mi, keď prvý komentár, ktorý Kika vonku dostane, je “Aké zlaté dievčatko!” alebo “Aký zlatý chlapček!”, podľa toho, ako ju na základe oblečenia v ten deň okoloidúci klasifikujú. Prečo to nemôže byť “Aké zlaté dieťa!”? Vadí mi, keď sa ľudia necítia v spoločnosti bábätka “dobre”, bez toho, aby vedeli jeho pohlavie. Chcela by som, aby deti boli vychovávané “rovnako”.

Prečo nemôže byť jednoducho detské oblečenie a aktivity a hračky bez delenia na chlapčenské a dievčenské? Prečo musíme od malička vštepovať takéto stereotypy? A keď to neurobíme my, tak rovesníci/škola/okolie to urobia za nás. Prečo nemôžeme nechať, nech si deti vyberú?

PS A napriek tomu, že mi nevadí, keď Kika nosí “chlapčenské” veci, vadilo by mi, keby potenciálny syn mal oblečené ružové šatočky. A trochu mi je z toho smutno, lebo to znamená, že aj ja už mám tieto stereotypy úplne zažité…

Pár úvah

Modrá velerybaMôj drahý manžel sa mi smeje, že ešte stále čítam o tehotenstvách, o pôrodoch… ale celkom víta, že čítam aj o bábätkách, očkovaniach… (a že dostane výcuc toho najzaujímavejšieho). A ako tak čítam, tak všeličo sa mi premelie hlavou a o pár z týchto (nie nutne súvislých) myšlienok by som sa chcela podeliť.

Varovanie a výzva: neviem, či to bude mať hlavu a pätu, ale komentáre uvítam.

Šestonedelie. Tak sa nazýva čas po pôrode, ktorý je vraj na zotavenie. Toto je v Amerike často aj čas, ktorý zostane mamička doma a po ktorom sa vráti do práce. A vidíme skvelé príklady modeliek, ktoré sťahujúc brucho predvádzajú spodnú bielizeň dva mesiace po pôrode alebo celebrít s troma osobnými trénermi, ktorí ich dostanú “back into shape” ani sa nenazdajú (ale už sa nechvália tým, ako si zväzujú prsia, aby im netieklo mlieko). Netvrdím, že sa máme vrátiť späť do minulosti, keď toto bolo obdobie akéhosi dobrovoľného domáceho väzenia, ale mne to pripadá, akoby sa strácal rešpekt pred časom okolo pôrodu.

A pritom toto je čas, ktorý sa nemeria na hodiny a dni, ale na kŕmenia a plienky… čas, kedy sa schúlené bábätko postupne vystiera… čas kedy sa jeho pohľad postupne zaostruje a jedného dňa sa zadíva mame do očí a po celej tvári sa mu rozleje úsmev… čas kedy už pri myšlienkach na bábo začnú kvitnúť mliečne kvety na tričku… čas únavy, kedy sa vstáva aj v noci a pri polovičnom vedomí s bábom pri prsiach zaspáva už v kresle… čas, ktorý uteká veľmi rýchlo… čas kedy je tento nový život, ktorý sme vytvorili, veľmi dôležitý a netreba sa ponáhľať k tomu, čo bolo predtým…

Čas, kedy sa všetko točí okolo tohto nového človeka.

ŠatyA potom príde otázka, či to tak má byť. Či treba priskočiť na každé zavolanie? Či nie je lepšie niekedy nechať bábo plakať, veď predsa, keď už je prebalené, nakŕmené, pohojdané, tak má spať a ono namiesto toho znovu plače, aj keď sme ho už trikrát po sebe uložili do postieľky. Netreba ho predsa rozmaznať!

Problém je však v tom, že neverím že 6-týždňové bábo je schopné vypočítavosti… ak plače, tak mu niečo chýba (alebo v prípade plnej plienky má niečo navyše…), len my možno nevieme, čo vlastne. Ale zdá sa mi, že ak na to prídeme a uspokojíme danú potrebu, nebudú nasledovať “neopodstatnené” požiadavky, lebo bábo nechce viac ako potrebuje. Staršie dieťa možno áno, ale nie je to len záplata toho, čo chýbalo, keď bolo malé?

Okrem toho, keď bábo necháme plakať namiesto toho aby sme sa snažili zistiť, kde je problém, tým ho nenaučíme, aby bolo “dobré”. Tým ho naučíme, aby bolo ticho. Toto vraj psychológovia volajú naučená bezmocnosť. Bejby nevie, či a kedy jeho potreby budú naplnené, jeho svet je strašidelný, lebo je nepredvídateľný a nespoľahlivý a veľmi zavčasu doňho vstúpi nedôvera. Určite by som také nechcela pre naše bábo.

Na druhú stranu ale, keď si predstavím seba, keď sa mi chce plakať a teraz by prišiel niekto, kto sa snaží robiť všetko možné, len aby ma upokojil, asi by som z toho nebola veľmi nadšená. Možno sa aj bábo potrebuje  niekedy jednoducho vyplakať, uvoľniť pretlak rušného dňa…

… asi sme si zabudli v nemocnici pýtať návod na použitie, keď sme odchádzali.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...