Autor Iva, January 10, 2012 Po lietaní s bábätkom a lietaní s ročným bábätkom, prichádza ďalší článok do zbierky – lietanie s dvoma malými deťmi. Zatiaľ sme s nimi leteli 4-krát (6 lietadiel) a ukazuje sa, že sme už ako taká malá karavána.

Preč sú časy, keď sme sa vybrali na desať dní do Karibiku iba s príručnou batožinou… teraz berieme so sebou všetko okrem vysávača a telefónneho zoznamu (aj keď… ten telefónny zoznam… jeden nikdy nevie, kedy čo bude potrebovať…). Som veľkým zástancom cestovania naľahko, ale s dvoma trpaslíkmi to jednoducho nejde. Tá hŕba vecí, pri ktorej sedíme na obrázku vpravo, je len naša príručná batožina a nezahŕňa dva kufre, ktorých sme sa zbavili pri check-ine.
Tá príručná batožina bola jedna taška (laptop, foťák, zásoby pre prípad núdze, jedny dupačky pre Kuba, keby náhodou prišiel o to, čo má na sebe), moja kabelka (doklady, peňaženka, ipad, plienky a spol, večný optimista vo mne pribalil aj niečo na čítanie), Kikin malý batoh s hračkami, jedna autosedačka, jeden malý kočík a jedna taška s laptopom, ktorý nerátam, lebo ten nás iba sprevádzal jedným smerom a naspäť už nešiel.
Zišli by sa nejaké ťavy.
Ďalšie postrehy:
ipad – alebo niečo podobné. Pre dva a pol ročné dieťa, ktoré sa k nemu síce dostane pravidelne ale nie na príliš dlhú dobu, je to do lietadla výborný spoločník. Hry, rozprávky, kreslenie, možností je veľa.
autosedačka – v ideálnom prípade máte dostatočný počet autosedačiek dohodnutý v mieste určenia. Nám sa podarilo všade dohodnúť si jednu a jednu sme brali so sebou. Dieťa má síce nárok na bezplatné podanie autosedačky pri vstupe do lietadla (tak ako sa dávajú kočíky), ale to sme nechceli, lebo sme sa báli, v akom stave by sme ju dostali naspať (čo sa čistoty a obitosti týka). Kika už teraz tak či tak potrebuje vlastné sedadlo, tak sme jej ju tam pripevnili. Ale zistili sme, že nič tak nevystresuje letuškov a letušky, ako pohľad na rodinku s malými deťmi a autosedačkou. Pri check-ine, pri bráne, aj priamo pri vstupe do lietadla nám najprv vysvetľovali, že je príliš veľká na to, aby sa zmestila do úložného priestoru na príručnú batožinu a keď vysvitlo, že ju chceme namontovať na sedadlo, tak sa nás pýtali, či je FAA schválená pre lietadlá. Je. (A ako dôkaz im stačila malá okrúhla nálepka na nej nalepená.) A vtipná bola jedna letuška, ktorá sa prišla počas letu spýtať, že či sa táto sedačka dá použiť aj v aute a koľko stojí, lebo že vyzerá dosť pohodlne…
pohyblivé schody/chodníky – na nezaplatenie. Nechodíme úplne nadoraz, kvôli premávke, prípadným radám na check-in a bezpečnostné kontroly, takže vždy máme aspoň pol hodinu, niekedy aj hodinu, rezervu predtým, ako začne nástup do lietadla. Osvedčilo sa nám ho využiť na “pohyb”. Keďže krpcov čaká čas, kedy sa nebudú môcť príliš hýbať, tak sa prechádzame po termináloch (v Mníchove sme dokonca našli preliezačku-lietadlo), obdivujeme cez okná lietadlá a všetky druhy obslužných vozíkov a jazdíme hore-dolu po pohyblivých schodoch a chodníkoch. Kiku to baví celkom dlho. (Kuba sme občas nechali plaziť sa po zemi).
špeciálne rady pre rodiny s deťmi (family lines) – s radami počítame, ale pokiaľ je tá možnosť, snažíme sa im vyhnúť použitím tých špeciálnych pre rodiny (vo Viedni, aj v Mníchove boli). Neberiem to celkom ako predbiehanie, lebo to život spríjemní nielen nám (nemusíme zabávať unudené deti v rade) ale aj ostatným cestujúcim (nemusia počúvať naše stereo). Extrém bol túto sobotu cestou do USA, keď nám po pristátí kapitán oznámil, že nás nepustia z lietadla, lebo na imigračnej kontrole už čaká príliš veľa ľudí, takže si musíme počkať, kým sa to trochu vyprázdni. Po asi 15tich minútach nás vypustili a našli sme tam radu tak na 2-3 hodiny. Rada pre Američanov bola zhruba polovičná, ale strážená, aby sa do nej prešibaní turisti nepostavili. Tak som zamávala Kikiným a Kubovým pasom a išli sme do nej aj my, neameričania. Po asi 20tich minútach toho časovo posunutý Kubo začal mať dosť (Kika oťapene sedela v kočíku) a dával to pomerne hlasno najavo. A vtedy nás síce čakaním znechutení, ale s malými deťmi súcitiaci, spolustojaci pustili dopredu. Tu som sa aj cítila blbo, lebo iní ľudia s bábätkami takúto ponuku nedostali, ale nie natoľko, aby som odmietla. Takže aj bez rodinnej rady naše celkové čakanie bolo asi pol hodina (počas, ktorej som si v duchu opakovala mantru “posledný krát, toto je už posledný krát”).
skenery – alebo mať malé deti sa oplatí. Mám výhrady voči full-body scanners, ktoré Američania postupne zavádzajú na svoje letiská (to sú tie, kde treba dať ruky nad hlavu a skener vás trochu ožiari a virtuálne vyzlečie), ale s malými deťmi cez ne nemusíte ísť (dôvod je, že malé dieťa sa tam na 5 sekúnd s rukami nad hlavou nepostaví a vy, keď ho máte na rukách, tiež nemôžete zaujať požadovanú pózu). Takže sme išli iba cez detektor kovov.
špeciálne jedlo v lietadle – to, čo kedysi bolo zvedavé skúšanie, je teraz skôr praktická záležitosť. Špeciálne jedlá (napríklad seafood) totiž roznášajú skôr ako tie “štandardné”. Keď si dám to špeciálne, tak sa najem skôr, ako zvyšok našej delegácie dostane svoje jedlo. Takže vždy je niekto, kto práve nepotrebuje stolík a môže mať na kolenách toho najmenšieho a mohla som potom pomáhať Kike, kým Mišo jedol.
Autor Iva, January 5, 2012 Ešte jeden návrat k vianočnej tematike – dnes to bude o darčekoch. Ale keďže príležitosti na darčeky je aj počas zvyšku roka dosť, tak môžu poslúžiť ako inšpirácia na niečo pre malých kamarátov aj inokedy.
Z toho, čo tu zvyčajne písavam, je asi jasné, že nie som veľkým fanúšikom ružových a modrých plastových hračiek z Číny. Ale toto má byť o tých dobrých darčekoch:
knihy – Pre dospelých tiež, ale pre deti obzvlášť. Rozprávky, encyklopédia zvierat, smiešne básničky,… pre dieťa každého veku sa nájde kniha, ktorú by si rado prečítalo. Tí najmenší, samozrejme, spolu s rodičmi.
puzzle – Také typické, ktoré ukrýva obrázok, počet dielikov primeraný veku (pre 2-ročné dieťa tak 10-20, pre 3-ročné do 50… ak je váš drobec obzvlášť šikovný, trochu pridajte), ale výborné sú aj rôzne logické hlavolamy a hry. Dieťa bude (hlavne zo začiatku) potrebovať pomoc, ale budete prekvapení, ako dobre mu to onedlho pôjde.
pomôcky na vlastnú tvorbu - Pastelky, farby, štetce, farebný papier, nožnice a lepidlo, plastelína, pečiatky, …
Kika dostala tieto Vianoce niečo z každého druhu a aj pre iné deti, ktorým sme chystali darčeky, som vyberala najmä z týchto. A nemusí to byť nič drahé alebo náročné na výrobu. Napríklad z krabičky pasteliek a kúska látky (ja som použila plsť) môžete len pomocou nožničiek vyrobiť jednoduchý peračník (ceruzkovník?):
Nejaké ďalšie tipy na darčeky pre deti?
Autor Iva, September 22, 2011 Látkové plienky som kúpila ešte predtým, ako sa Kika narodila. Aj sme ich trochu používali, ale bolo to dosť komplikované, lebo náš predchádzajúci byt nemal práčku, prvé dva mesiace jej držal pupok, v ôsmych mesiacoch začala trochu chodiť do jaslí… a ja som to vzdala.
Fast-forward dva roky.
Teraz mám práčku asi 5 krokov od prebaľovacieho pultíka, Kubovi pupok odpadol na štvrtý deň, jasle sú v nedohľadne, a tak veselo látkujeme. Toto je článok o tom, ako to vyzerá v praxi. Vhodný čas prestať čítať, ak vás vylučovanie bábätiek a veci okolo toho (momentálne) nezaujímajú.
Okrem toho, že látkové plienky sú pekné a nejdú do peňazí a objemu v skládkach, tak ako jednorazové, nie sú ani také náročné na používanie, ako sa môže na prvý pohľad zdať (a hovorí sa, že je jednoduchšie z nich deti odplienkovať).
Ja som kúpila (tu; na Slovensku odporúčam tu) fitované a obdĺžnikové plienky s nepremokavými nohavičkami (kvôli sušeniu som nechcela all-in-one). A kúpila som ich veľa, keďže sme nemali práčku a nerátala som s každodenným praním. Ani s praním každý druhý deň. Viac sa nám osvedčili tie fitované, takže teraz, keď už práčku máme, som obdĺžnikové predala (nechala som si akurát pár na iné účely) a zostalo mi 15 fitovaných, čo by v pohode stačilo na pranie každý druhý deň. Okrem toho, na noc dávame papierovú plienku (takúto; kupujem ich s 30% zľavou cez Amazon Subscribe and Save + Amazon Mom program). Takže by to vychádzalo na pranie tak každý druhý-tretí deň.
Ale periem skoro každodenne, lebo máme aj dieťa, ktoré už je síce bez plienok, ale predsalen sa ešte občas pritrafí niečo do nohavíc (a občas aj do postele), tak radšej nech sa to všetko spolu operie, ako to skladovať.
Keď som už pri skladovaní. Začala som s nepremokavým vrecom (z rovnakého materiálu, ako tie nepremokavé nohavičky na plienky), do ktorého som plienky hádzala a potom to všetko vysypala do práčky (vrátane vreca). Ale leto bolo horúce a aj pri častom praní to v spálni práve nevoňalo a nechcelo sa mi zakladať na to ešte nejakú extra nádobu, tak to teraz hádžem rovno do práčky. Aj tie čo sú len mokré, aj tie… druhé. Pokiaľ sú príliš špinavé, trochu ich predtým opláchnem silným prúdom studenej vody.
Periem s bio-práškom (týmto; a nielen plienky ale aj všetko ostatné), bez aviváže, ale občas prisypem sódu bikarbónu, keď sa mi zdá, že mám obzvlášť zaváňajúcu várku. Okrem jedného razu, keď bolo niečo cítiť aj po opraní (spustila som to vtedy ešte raz), vychádzajú čisté. Nevoňajú – ako sa píše na prášku, ak chcete kvety, choďte si ich natrhať – ale ani nesmrdia. Sú jednoducho bez vône. A toto zvláda americká práčka, ktorá perie hodinu na max 54C (dlhší alebo teplejší cyklus sa na tejto mojej nedá nastaviť). Plienky potom suším v sušičke a nohavičky voľne v kúpeľni.
Občas sa stane, že na plienke ostane žlto-oranžový fľak (pre tých, čo nevedia, bábätká, ktoré sú čisto kojené, produkujú oranžový! “jogurt”). Tú potom nedám do sušičky (aby sa tam fľak “nezapiekol”), ale nechám usušiť voľne niekde pri okne. Ak mám šťastie a svieti slnko, tak zmizne. Tá predchádzajúca veta nie je vtip, je to mágia a skutočne to funguje.
Kike sme natierali zadok skoro pri každej výmene plienky. Kubovi vôbec. Zatiaľ nemal žiadne vyrážky, červené, nič. Mali sme jeden zápal močových ciest, ale myslím (a aj doktorka myslí), že to s plienkami nesúvisí (a keby sme nepoužívali látkové, tak sa naň ani nepríde).
Čo sa týka výbuchov, látkové jednoznačne v Kubovom prípade menej pretekajú ako papierové. Vo vnútri je to síce plné, ale aspoň netreba (väčšinou) meniť aj oblečenie.
Prečo teda dávame papierovú na noc? Lebo v nej necíti vlhkosť a netreba ho potom v noci prebaľovať. Papierovú dávame aj keď ideme na dlhšie von, lebo sme príliš pohodlní na to, aby sme so sebou nosili použité látkové plienky. Ale ak idem len na dve hodiny na prechádzku, dám mu látkovú.
Tieto naše plienky sú nastaviteľné, takže “rastú” s dieťaťom, ale sama som zvedavá, či nám vydržia až do odplienkovania, keďže Kubo je už teraz veľký ako priemerné ročné dieťa.
Toľko moja óda na látkové plienky.
Autor Iva, August 16, 2011 Tajne (ale kde… vôbec nie tajne) som dúfala, že sa nám podarí Kiku odplienkovať, kým sa narodí Kubo. Predstava dvoch trpaslíkov v plienkach nebola lákavá. A možno by sa nám to aj bolo podarilo, keby sme sa do toho naozaj pustili, ale boli sme príliš leniví (rozumej predstava odplienkovávania bola ešte menej lákavá). Potom, kým bol Kubo čerstvý, sa nám do toho tiež nechcelo, ale s príchodom júla som si povedala, že prišiel ten správny čas.
Len tak na okraj, ukazuje sa, že mať deti na jar je výhoda nielen počas tehotenstva (v zime nie je ešte príliš veľké brucho, takže netreba tehotenské zimné veci a zároveň nie je brucho veľké, keď je príliš teplo, čo môže byť pre tehotné obzvlášť únavné), ale aj kvôli odplienkovaniu. Druhé narodeniny majú na jar a nasleduje teplé obdobie, ktoré je ako stvorené na pobehovanie s holým zadkom (ideálne aj vonku, ale to nanešťastie nie je náš prípad).
Presne tak sme totiž s Kikou začali (a predpokladám, že Kuba to čaká o dva roky). Teda ak nerátam sedenie na nočníku od asi 10tich mesiacov so zmiešanými výsledkami – niekedy sa zadarilo, niekedy nie. Nechali sme ju doma pobehovať len v tričku, nočník držali nablízku, či už v kuchyni, obývačke alebo Kikinej izbe, obrnili sa trpezlivosťou – cha! o tom viac o chvíľu – a dúfali, že to nebude trvať dlho.
Kika vedela, čo sa od nej očakáva, lebo jednak nočník už používala nejaký ten piatok a druhak v rámci “teoretickej prípravy” keď sme doma samy, nechávam otvorené dvere na kúpeľni, a tak videla, čo sa na záchode robí (a pomáhala – splachovať). Keby mi toto niekto povedal pred piatimi rokmi, tak by som sa asi schuti zasmiala, že no way (žiadna cesta ), ale zdá sa, že porodením dvoch detí sa stratili aj posledné zvyšky ostychu a plus to Kiku naučilo, že chodenie na záchod je normálne. (A berie v pohode aj to, že keď sme doma všetci alebo máme návštevu, tak sa kúpeľna pri používaní zatvára a keď sú dvere zatvorené, tak sa tam nechodí.)
Ale porozumenie je jedna vec, ovládanie tela druhá. A rodičovská trpezlivosť tretia. Mláčky boli. Veľa. Aj falošných poplachov bolo veľa. A čo si budeme nahovárať, aj keď sme do toho išli s tým, že ju za nehody nebudeme hrešiť, tak keď sa postaví po treťom poplachu a okamžite sa vyciká na zem a je to už siedmykrát v daný deň, tak to potom človek začne rozmýšľať, či by predsalen bolo také hrozné nechať ju ešte nejaký čas v plienkach. Našťastie, toto netrvalo dlho – niečo vyše týždňa, kým sa naučila oznámiť, čo sa ide diať. To ani zďaleka neznamená, že sme boli za tých pár dní hotoví, lebo často to oznámenie prišlo len pár sekúnd pred akciou alebo dokonca už počas. Ale občas sme aj stíhali dobenúť na nočník. A počet nehôd sa postupne znižoval. Teraz je to asi 6 týždňov, odkedy sme začali, a už dávno sme nemali nehodu, keď je hore (tie dve v sobotu na pláži nerátam, lebo tam síce včas oznámila, ale toalety boli ďaleko, takže sme to nestihli…). Po asi dvoch týždňoch sme jej začali dávať aj nohavičky a sukňu/kraťasy.
Zvažovali sme, čo robiť v noci a cez deň, keď spí. Známi a internet povedali, že sú v zásade dve stratégie. Jedna je ísť plnou parou vpred a dávať dieťa spať bez plienky, aby nedostávalo zmiešané signály, že niekedy sa môže do plienky a niekedy nie. Druhá je dávať na spanie plienku a jednoducho počkať, kým sa bude konzistentne budiť suchá. My sme sa priklonili k tej prvej. Bol jeden večer, keď som posteľ prezliekala 4krát (a keby došlo na piate prezliekanie, tak už ju dám spať s plienkou, lebo sa minuli plachty), ale prežili sme. Ešte stále sa z času na čas nehoda pritrafí, ale napríklad dnes sa cez obedňajší spánok prebudila, vypýtala na nočník a po vycikaní spala ďalej, takže si myslím, že sme na dobrej ceste. Zo začiatku, kým boli nehody časté, tak sme matrac balili do igelitu, ale teraz už má pod plachtou iba takú nepremokavú podložku, ako mávajú v nemocnici (predsalen igelit trochu šuští). A výhoda horúceho leta bola, že sme ju nechávali spať bez periny.
V tých prvých dňoch, keď sme si neboli istí, ako to pôjde, sme sa uchýlili aj k podplácaniu (čo si budeme nahovárať, motivácia je v tomto prípade eufemizmus). Kika je veľký fanúšik Dory, tak som jej nakreslila plagátik s cestičkou rozdelenou na políčka, na konci ktorej bola Dora. Po úspešnom sedení na nočníku sme nalepili nálepku na ďalšie políčko a vedela, že keď dôjde až na koniec cestičky, tak príde balík a v ňom Dora. Len potom sa ukázalo, že zaujímavejšie ako nejaké zarobené odmeny sú pre naše dieťa samotné nálepky. (Aj keď Dora balíkom prišla a privítanie bolo vrelé.) A tak sme zmenili taktiku a po úspešnom sedení jej jednoducho dám nálepku, ktorú si ona potom nalepí na nočník (žiadne špeciálne som nekupovala, všetky sa tak nejako priebežne u nás ocitli… buď prišli s nejakou reklamou, alebo nám ich dala zubárka, alebo boli pribalené v legu…).
Prečo teda to takmer v nadpise? Dávame jej plienku, keď ideme von, pokiaľ je to ďalej ako len pred dom. Aj keď už (s prekvapením) zistila, že záchod majú aj v knižnici, aj v reštaurácii, aj u doktorky, aj na kompe, tak zatiaľ je stále problém na ne dôjsť včas. Kategória sama o sebe je jazda autom. A parky. Minule sme boli v lese a keď som sa jej spýtala, či ideme cikať do trávičky, tak tvrdila, že jej netreba. O desať minút už bolo treba. Ale to sme už boli na ceste pre peších, kadiaľ išli bicykle a ľudia so psami a inými deťmi. A ja som bola príliš mäkká na to, aby sme spravili, čo treba len tak na kraji cesty. Ale keď môžu psi…
Čo ďalej? Nuž, rada by som sa zbavila plienok aj vonku, ale stále celkom neviem ako na to (všetky rady sú vitané!). Ďalej ju treba postupne naučiť, aby to zvládala bez pomoci (aspoň vyzliekanie a posadenie na nočník). Časom prejsť od nočníka na záchod. A ešte by bolo fajn, keby sa pýtala aj po anglicky, lebo zvažujeme, že by sme ju na jeseň dali na pár hodín týždenne do škôlky (aby bola aj s inými deťmi a aby pochytila trochu viac angličtiny).
Ako ste odplienkovávali vy?
(Kto by to bol povedal, že tu vysypem vyše 1000 slov na nočníkovú tému?)
Autor Iva, July 26, 2010 Pred pár mesiacmi som písala, že som si kúpila Divacup - menštruačný pohárik. Ukázalo sa, že to bol dobrý nápad a tak sa chcem podeliť o svoje skúsenosti. Možno to niekoho namotivuje. (A dodávam, že nie som v kontakte s výrobcom, ani som za napísanie toho článku nedostala žiadnu odmenu, bude to čiste hodnotenie a rady spokojnej užívateľky.)A ešte varovanie: ak nejaký článok obsahuje TMI – viac infomácií než možno chcete vedieť – tak je to tento. Odtiaľto už idete na vlastné riziko.
Je smutné, že som o takých pohárikoch (a iných alternatívach – áno, sú aj iné alternatívy, ale toto bude dosť dlhý článok aj bez nich) nevedela už pred (cca) 15-timi rokmi. Bola som v tom, že vložky a tampóny sú to, čo sa používa, a aj keď som sa neraz zamýšľala nad tým, čo ženy robili pred tým, ako prišli tampóny a nepriepustné vložky, nijako vážne som po tom nepátrala. Ale potom prišla Kika a moja nechuť používať jednorazové plienky a to ma donútilo prehodnotiť aj jednorazové menštruačné produkty a priviedlo k poháriku.
Na začiatku sa mi tá myšlienka zdala trochu divná, ale povedala som si, že za vyskúšanie nič nedám (teda dám toľko, čo pohárik stojí, ale v prípade pozitívneho výsledku “pokusu” sa investícia pomerne rýchlo vráti a v prípade negatívneho aspoň viem, že som sa pokúsila). Po prečítaní skúseností niekoľkých žien som vedela (a aj sa to potvrdilo), že skúšanie bude trvať niekoľko mesiacov. Napriek inštruktáži, to chvíľu trvá, kým človek príde na to, ako správne pohárik založiť, aby netiekol, a zvykne si na manipuláciu s ním. Ale istým spôsobom (nielen tým environmentálnym) je to “najčistejšia” pomôcka z trojice vložka, tampón, pohárik.
Treba ešte dodať, že odkedy mám Kiku, tak moje krvácanie je silnejšie, ako som bola zvyknutá (po prvom raze, ktorý ma trochu vystrašil, sa to mierne upravilo, ale stále aj keď výrobca hovorí, že ženám v priemere stačí pohárik vyliať raz za dvanásť hodín, ja si počas najsilnejšieho krvácania musím dať pozor a vylievať každé 2-3). Takže zo začiatku stále, a teraz ešte počas “silných” dní, nosím aj vložku ako poistku. Ale zvyšné dni je to veľmi fajn. S pohárikom sa dá v pohode spať, s rozumným zvážením okolností plávať a aj napriek tomu, že sa ešte stále považujem za “nováčika”, zatiaľ sa mi ho nepodarilo nechtiac pustiť do WC alebo sa obliať.
A tu je zopár praktických rád. V prvom rade, pohárikov je veľa druhov, treba si správne vybrať:
Tu sú stručné inštrukcie, ako pohárik zakladať a vyberať:
Čo by som bola rada vedela dopredu, aby som na to nemusela prísť sama metódou pokus-omyl:
- nezakladajú sa tak ako tampóny. Na rozdiel od tampónov sa naozaj nezasúvajú smerom hore, ale skôr horizontálne smerom dozadu (ako to vidno v tom druhom videu). Rozdiel je aj v tom ako hlboko. Zistila som, že čím ďalej je pohárik zasunutý, tým väčšie riziko, že bude pretekať. Najviac sa mi osvedčilo mať ho tak nízko, ako sa len dá.
- bála som sa odstrihnúť stopku (čo ak ho nebudem vedieť potom vytianuť von?). Ukázalo sa, že je omnoho lepšie ho vyťahovať držiac za samotný pohárik ako za stopku a keď som ju odstrihla, tak mi to dovolilo nosiť ho ešte “nižšie” (= menej pretekania).
- párkrát som ostala prekvapená žltkastou tekutinou, ktorá bola v poháriku nad krvou. Prvá moja myšlienka bola, že som ho asi nemala správne založený a nejako sa mi tam dostal moč (pre mňa je jednoduchšie pohárik vybrať, ak sa predtým vymočím), ale tú som takmer ihneď zavrhla z dvoch dôvodov. Jednak to anatomicky naozaj nie je možné – viem, kde mám vagínu/pohárik a ústie močovodu je kúsok inde a za druhé, nemalo to charakteristický pach moču. Neskôr som zistila, že to je to vyseparovaná zložka krvi a dôvod prečo sa objavovala iba občas bol ten, že keď som pohárik vylievala často, tak sa krv nestihla usadiť. Keď som ho však mala dlhšie, tak mala na to dostatok času.
Negatíva?
- Najlepšie sa s ním manipuluje na WC, ktoré má v dosahu záchodovej misy aj umývadlo (u nás doma alebo niektoré toalety v škole). Párkrát som už však bola v situácii, že som nemohla pohárik pred opätovným založením umyť (kabínkové WC, kde sú spoločné umývadlá) a tak som ho len utrela toaletným papierom a umyla pri najbližšom vyberaní. Nemám s tým problém, ale viem si predstaviť, že toto môže niektoré užívateľky dosť odradiť.
- “Humus faktor”. Osobne mi telesné tekutiny nepripadajú hnusné, ale stretla som sa s reakciou, že ako môžem takto narábať s vlastnou krvou… Odpoveď: jednak väčšinou do kontaktu s krvou ani neprídem, v prípade, že áno, tak koža je veľmi dobre umývateľná a na rozdiel od vložiek alebo tampónov, nie je prítomný ani ten charakteristický pach oxidujúcej krvi, keď ostanú založené dlhšie.
- “Rozťahovanie”. Toto je opäť individuálny pocit, ale pohárik je pružný a telu sa prispôsobí. Dostala som aj upozornenie, aby som nedvíhala ťažké veci, vtedy keď mám pohárik, lebo že to môže mať nepriaznivý dopad na svaly panvového dna (to je dôvod prečo ho odborníčka Christine Kent veľmi neodporúča). Myslím si však, že toto je na osobné zváženie a mňa to od používania pohárika neodradilo.
Takže toľko. Ak máte nejaké ďalšie otázky alebo budete skúšať, dajte vedieť.
Autor Iva, June 27, 2010  Keď som minule písala o lietaní s bábätkom (vtedy mala Kika sedem mesiacov), tak som ani netušila, aký to bude mať úspech. Ale tento mesiac nám google poslal kopu návštevníkov, ktorých táto téma zaujíma (poznať, že je čas letných dovoleniek…), tak som si povedala, že doplním ešte nové skúsenosti, ktoré sme nadobudli cestou do/z Mexika (to mala práve rok).
Väčšina toho, čo som písala minule, platí aj pre staršie bábo – podľa možnosti nechať vyblázniť v hale, nastupovať medzi poslednými, prebaliť tesne pred nástupom a dúfať, že nebude treba znovu až do vystúpenia… ale tu je zopár komentárov navyše:
sedadlá - začína byť na zváženie, či dieťaťu kúpiť vlastné sedadlo alebo nie. Proti hovorí cena (lietadlá neponúkajú detské lístky, ak má dieťa svoje sedadlo), za hovorí bezpečnosť a pohodlie. My sme mali Kiku ešte stále na kolenách. Jeden trik, ktorý sa však dá urobiť, ak lietadlo nie je úplne plné, je ten, že rodičia si kúpia lístky jeden ku oknu a druhý do uličky (väčšina lietadiel je tu 3+3). Pokiaľ lietadlo nie je úplne plné, tak je šanca, že sedadlo medzi nimi ostane prázdne, lebo “stredné” sedadlá sa vypredávajú posledné, a dieťa tým pádom dostane vlastné miesto bez extra platenia. Pokiaľ je lietadlo plné, tak tomu strednému ponúknu sedadlo pri okne, ak letia s malým dieťaťom (výhľad ho nezaujíma, ale dôležitý je prístup do uličky), alebo sedadlo pri uličke, ak letia s väčším dieťaťom (výhľad z okna je cenná atrakcia).
jedlo - kojenie stále pomáha pri vzlietaní, pristávaní a na ukľudnenie, ale treba už zobrať aj niečo iné. V žiadnom prípade sa nedá spoľahnúť na to, že k detskému lístku patrí detská porcia jedla, ktoré vaše dieťa aj bude ochotné jesť. Aj tie aerolinky, ktoré ešte jedlo dávajú, vám príliš nepomôžu. Takže pribaľte niečo, o čom viete, že to dieťa bude jesť, nedá sa z toho príliš zababrať a dlho trvá, kým sa tým nakŕmi (každá “zábavka” je v lietadle vítaná) – my sme mali presnidávku (o tej vieme, že Kika zje) a cheerios* (kým sa nimi po jednom nakŕmi, tak je pol letu za nami). A berte aj do rezervy – neplánované zdržania, prestupy, náhle záchvaty žravosti – hladné dieťa v lietadle nie je sranda.
hračky - treba, ale nepodceňujte silu vecí každodenných. Kika sa hodnú chvíľu zabávala vyberaním časopisov z vrecka sedadla, študovala evakuačné inštrukcie, hrala sa s plastovým pohárikom a kľúčenkou, ktorú jej dala spolucestujúca sediaca vedľa…
dvd prehrávač/iPad - zatiaľ nemáme, ale už teraz ho vidím ako cenného spoločníka na cestovanie pre 2-až-?-ročné dieťa (a obzvlášť také, ktoré doma telku vôbec nepozerá). Sesame Street, rozprávky, … len aby nebol problém potom vôbec vystúpiť.
Toľko teda naše nové poznatky. Cestovanie s malými deťmi asi nikdy nebude úplne príjemné, lebo predsalen, dlho to trvá, je tam málo miesta, nuda, divný vzduch a tlak, kopa nových ľudí – nie je veľa nepriaznivejších kombinácií. Ale s trochou plánovania a humoru sa to dá zvládnuť a keď dôjde k najhoršiemu (= dieťa reve alebo škrieka z plných pľúc a všetci sa na vás pozerajú, že prečo už niečo neurobíte a vy viete že už ste skúsili všetko – áno, boli sme už aj v tejto situácii), tak to nevzdávajte, skúšajte prísť na to, čo je momentálne problém a ostatných ľudí si nevšímajte (tí, čo takto leteli, vedia, že robíte, čo sa dá a aj tak to nemusí pomôcť a tým, čo neleteli alebo vôbec nemajú deti, to aj tak nevysvetlíte).
* voláme ich síce cheerios, ale sú to ovsené kolieska inej značky. Nestlé výrobkom sa snažíme vyhýbať.
Autor Iva, May 24, 2010 Náš matematický klub každý rok organizuje niečo pre svojich členov – minulý rok sme boli v Národných Laboratóriách v Brookhavene, rok predtým v Bellových Laboratóriách a tento rok sa rozhodli, že namiesto výletu bude workshop – High Performance Scientific Computing. Honosný názov pre paralelné programovanie pomocou MPI (Message Passing Interface).
Na workshop som sa prihlásila a chodila napriek tomu, že nemenovaný softwarový inžinier v našej rodine vyhlásil, že najprv sa mám naučiť programovať a potom sa môžem hrabať na niečo takéto. A treba priznať, že veľmi som tomu paralelnému programovaniu neublížila (ale podarilo sa mi napísať a rozchodiť jednoduchý kód, ktorý bežal paralelne na dvoch procesoroch môjho laptopu). Ale bolo to zaujímavé a odniesla som si odtiaľ rádovo viac ako z predmetu o paralelných výpočtoch, ktorý sme mali na matfyze v Bratislave, kde sa stratila aj taká základná myšlienka, že paralelný kód je len sériový kód bežiaci na viacerých procesoroch súčasne…
A potom nám prišiel na jeden z pravidelných piatkových seminárov prednášať Greg Wilson. Je to informatik, ktorý sa paralelným výpočtom venoval veľkú časť svojej kariéry a prišiel k záveru, že produktivita vedcov (zahŕňajúc matematikov) by sa zvýšila omnoho viac (oproti snaženiu sa zohnať výkonnejšie clustre a písať pre ne paralené programy, čo robí len veľmi malé percento, ale sú to tí, ktorí dostanú veškú pozornosť), keby sa radšej “široké vedecké masy” naučili efektívne používať počítače (takto ich používajú teraz), efektívne písať a spravovať sériové kódy a keby dobrý a dobre okomentovaný kód bol vyžadovaný pri publikácii akýchkoľvek výsledkov ním získaných.
Veľké ciele, obzvlášť, čo sa toho publikovania týka… jedna jeho štúdia dokonca ukázala, že 50% oslovených, ktorých články boli publikované v jednom nemenovanom známom journale, nevedelo zreprodukovať vlastné výsledky použitím vlastného kódu 5 mesiacov po publikácii.
Wilson si povedal, že tento problém treba začať riešiť z opačného konca. Založil stránku software carpentry (softwarové tesárstvo? základy? … stratená v preklade …), ktorú sa chystá počas najbližšieho roku, keby bude na sabbatical leave, znovu poriadne prepracovať a aktualizovať. Tam ponúka zadarmo online “rýchlo”-kurz toho, čo pokladá za základ pre vedecké výpočty. A naschvál to nevolá “softwarové inžinierstvo”, aby zdôraznil, že sa zameriava na praktické, hneď použiteľné veci a nie na mega projekty bežiace na veľkých clustroch. Jeho filozofia je, že je omnoho (časovo aj finančne) náročnejšie chyby opravovať, ako im predchádzať a s týmto odporúča svoj kurz prakticky každému.
A tak mi zase pribudlo niečo na môj to-do zoznam, aj keď sa nechystám prelúskať celým jeho kurzom, rada by som si toto leto prešla aspoň niektoré vybrané časti…
Na záver ešte na pobavenie úrývok (voľný preklad) zo správy Microsoftu nazvanej “K vede roku 2020″: Softwarové inžinierstvo určené pre vedu musí adresovať tri základné otázky: (i) ako narábať s veľkým objemom dát rôznych typov a formátov; (ii) ako konštruovať nové algoritmy, ktoré budú schopné vykonávať lepšiu analýzu a syntézu; a (iii) ako zdieľať zdroje medzi širokými a rozmanitými komunitami.
Všimnite si, že “ako dostať správnu odpoveď nie je na tomto zozname. Greg Wilson hovorí, že to je tým, že to momentálne nikoho netrápi – nie je to súčasťou “výpočtovej kultúry”. A tak nám len ostáva tešiť sa na deň, keď to nebude musieť byť na zozname preto, že už je to samozrejmosť.
Autor Iva, January 8, 2010 Máme za sebou dva lety s Kikou a musím povedať, že to dopadlo lepšie, ako sme očakávali/obávali sa. Berieme to tak, že pripraveným šťastie praje a tu je zopár tipov, ktoré sme mali dopredu alebo zistili počas cesty (a tu je zopár ďalších na lietanie so starším bábom):
vhodný čas - pokiaľ možno, plánujte let na čas, kedy bude bábo spať. My sme leteli jednu cestu v noci a jednu cez deň. Nemali sme na výber, lebo smerom US->Európa sa lieta v noci a opačným zase cez deň kvôli časovým pásmam, ale ten nočný let bol o kus lepší ako ten denný. Takže pokiaľ je možnosť výberu, treba to využiť. Podobne, ak je šanca načasovať kratší denný let na čas, kedy dieťa zvykne spať, môže to pomôcť (za predpokladu, že lietadlo nebude meškať, samozrejme).
vanička a miesta v lietadle - obidva lety sme mali sedačky úplne vpredu ekonomickej triedy. To nám poskytlo trošku viac miesta na nohy a možnosť mať vaničku. Sedačky pri núdzových východoch by som na cestu s bábätkom neodporúčala ani keď neplánujete vaničku, lebo tam pomerne dosť fúka. O vaničku sme požiadali na nočnom lete. Namontujú je až po odlete a odoberú zase pred pristátím (alebo inokedy na požiadanie), ale počas vzlietania a pristávania musí mať rodič dieťa pripútané na kolenách (samozrejme, ak nemá preň extra sedadlo s autosedačkou). Nám sa vanička neosvedčila, ale je to z veľkej časti spôsobené tým, že Kika je už dosť veľká. Pre menšie bábo (do 8-10kg) to môže byť lepšie. Keď mi totiž zaspala na rukách a chcela som ju tam dať (spravila som 3 pokusy), vždy sa zobudila, lebo vanička bola čiastočne nad našimi kolenami, nedalo sa k nej postaviť ale bola príliš vysoko na pohodlnú manipuláciu s ťažkým dieťaťom po sediačky. Keď sa už zobdila, tak v nej nechcela byť, lebo tam bola príliš natesno. Takže nakoniec spala vystretá na mne a na spatočný let sme už vaničku odmietli (na veľké počudovanie všetkých letušiek, ktoré sa nás opakovane chodili pýtať, či ju naozaj nechceme).
zmeny tlaku - Kike viac vadilo vzlietanie ako pristávanie, ale v oboch prípadoch som ju kojila, takže sa to obišlo bez problémov. Tlaku v ušiach, kvôli ktorému bábätká zvyknú pri vzlietaní a pristávaní plakať, zabráni prehĺtanie, takže ak nekojíte, odporúča sa mlieko/voda/čaj z fľašky, alebo aspoň cumeľ (dieťa prehĺta sliny). Kojiť sa dá v pohode aj keď je dieťa pripútané k mame bezpečnostným pásom.
nástup do lietadla - napriek tomu, že väčšinou je možnosť aby cestujúci s malými deťmi nastúpili medzi prvými (vraj preto, aby mali dostatok času sa pohodlne usadiť, povyberať potrebné veci a odpratať batožinu), mne sa zdá lepšie (a to sme aj urobili) nastúpiť čo najneskôr. Dieťa bude potom aj tak pomerne dlho obmedzované, takže prečo sa s ním radšej nepoprechádzať (a staršie deti nechať “vybehať” niekde, kde nebudú zavadzať – napríklad v prázdnej čakárni) v letiskovej hale.
špeciálne rady - cestou do Európy sme check-in absolvovali tak, že drahý manžel vystál radu, kým som sa ja prechádzala s Kikou po okolí a pripojili sme sa k nemu, až keď už bol pri okienku. Cestou naspäť sa táto metóda nedala zopakovať, lebo letisko vo Viedni praskalo vo švíkoch kvôli zvýšeným kontrolám po nevydarenom vianočnom bombovom pokuse. A stáť s Kikou v takých radách by bolo na nervy nielen pre ňu a pre nás ale aj pre značné množstvo okolostojacich. Našťastie som si všimla radu “special assistance” a postavili sme sa tam (čím sa náš check-in skrátil z dvoch hodín na 15 minút). Pri cestovaní s malými deťmi vrelo odporúčam.
letenky - ja si ešte aj v dnešnej dobe elektronických leteniek vždy vytlačím a zoberiem so sebou potvrdzujúci e-mail pre prípad, “keby niečo”. Doteraz nebolo treba, ale pri lete s Kikou sa ukázalo, že to nie je len zbytočná paranoja. Letuška sa nás snažila presvedčiť, že letenku pre Kiku kúpenú nemáme. (O podobných prípadoch sme predtým čítali na internetových fórach. Ľuďom, ktorí potvrdenie so sebou nemali, neostávalo nič iné, ako dieťaťu na mieste kúpiť – často o hodne drahšiu – letenku.) Nakoniec ju na základe nášho potvrdenia niekde “našla”.
kočík - cestovali sme so skladacím kočíkom a trochu to pomohlo. Predsalen pri prechode cez bezpečnostnú kontrolu, keď sa treba vyzúvať, trochu vyzliekať, vyberať laptop, posúvať veci cez skener, strážiť pasy a letenky, tak sa ruky zídu. Tu platí pravidlo, že dieťa sa z kočíka vyberá až nakoniec, kočík ide do skenera, rodič s dieťaťom cez detektor kovov a na druhom konci zase opačný proces – najprv dieťa do kočíka a potom obúvať a zhľadúvať veci. Cestou naspäť som ju mala v nosiči, keď sme išli cez imigračnú kontrolu, lebo už bola dosť unavená a na kočík vôbez nemala náladu.
prebaľovanie - obidva lety (jeden trval asi 8 hodín a druhý niečo cez 9) som Kiku prebalila tesne pred nástupom do lietadla a tesne po vystúpení. Prvý z nich (nočný) viac-menej prespala a prebaľovanie nebolo nutné (ani v noci väčšinou neprebaľujeme), ale uprostred druhého nám začala trochu zaváňať, takže v záujme zachovania čerstvého (relatívne – na lietadlové pomery) vzduchu som ju zobrala na toalety. Niekde som si zapamätala, že na lietadlových záchodoch sú prebaľovacie pultíky, ale na prvých dvoch, do ktorých som nakukla, neboli. Až tretí pokus sa ukázal úspešný. Pultík nebol veľmi veľký (ani do dĺžky, ani do šírky), ale Kika to vzala s humorom. V zásade sa mi zdá, že pokiaľ to naozaj nie je nutné, prebaľovaniu v lietadle je lepšie sa vyhnúť.
hračky - ani veľa, ani málo. V záujme minimalizovania príručnej batožiny sa neodporúča brať so sebou celé hračkárstvo, ale určité minimum je potrebné, aby sa bambino nenudilo, keď je hore. My sme sa asi odchýlili tým bezpečnejším smerom (radšej mať viac ako by malo chýbať). Ale zdá sa mi rozumná zásada, mať so sebou obľúbenú hračku, ktorá dieťa vždy zaujme a niečo nové (kľudne aj hračku od letušky), čo je ešte “neokukané”.
časový posun - to síce nepatrí priamo do lietania, ale je to dostatočne príbuzná téma. Nám veru dal zabrať viac ako lietanie samotné (posunutí sme boli o 6 hodín). Žiadne zázračné riešenia nepoznáme, takže sme sa akurát po prílete (obidvoma smermi) snažili, aby Kika v noci spala a ukladali sme ju v rovnakom (miestnom) čase ako zvyčajne. Keď sa zobudila a chcela sa hrať, nechali sme ju iba prevaľovať sa medzi nami dvoma v posteli (svetlo sme nezapínali, aby sa jej nezdalo, že už je čas vstávať). Trvalo to pár dní/nocí (rozumej skoro týždeň), kým si zvykla.
Toľko naše doterajšie skúsenosti z lietania so 7-mesačným bábom. Kým poletíme najbližšie, bude mať aspoň rok, takže to bude zase iné a možno do tohto zoznamu niečo pribudne.
Autor Iva, November 19, 2009 Minule som písala, že nosiče sa u nás dosť používajú. Nemáme auto, Kika ešte nechodí a keď sa nedá ísť s kočíkom, tak ju nosíme (a niekedy nosíme aj keď by sa dalo ísť s kočíkom, len preto, že sa nám alebo jej chce).
Náš prvý nosič bol flísový Lodger, ktorý sme dostali ešte predtým, ako sa Kika narodila. Je to teplý bejby vak, ktorý sa nosí cez jedno plece, bábo je v ňom schúlené podobne ako v brušku a dá sa používať od narodenia do zhruba 10kg. Veľmi jednoducho sa s ním manipuluje, je príjemný na dotyk, nie je problém ho zložiť, aj keď v ňom bábätko spí a dá sa používať aj v autosedačke.
Napriek všetkým týmto chválam, my sme ho používali len veľmi málo. Kika sa narodila na konci mája a kým bola dostatočne malá, tak u nás bolo pomerne teplo. Keď sa nám už ochladilo, tak bola príliš veľká a ťažká na to, aby sa dala v Lodgeri pohodlne nosiť a príliš zvedavá na to, aby v ňom bola ochotná ležať. Určite si ho však chcem nechať a ak ďalší mrňús dorazí menší a/alebo v inú ročnú dobu, tak viac používať.
Tenšie varianty sú napríklad second womb sling alebo maya, ale tieto som ani nezháňala, lebo sme mali aj iné nosiče. Ich hlavnou výhodou je, že sú vhodné aj pre úplne malé (dokonca aj predčasne narodené) bábätká, ktoré ešte radi bývajú schúlené a zabalené, lebo im táto poloha pripomína bruško.

Dva nosiče sme kúpili už použité – BabyBjörn a šatku. Björn je na obidve plecia, bábo je v ňom umestnené zvisle buď otočené smerom k tomu, kto ho nesie, alebo von (smerom von by malo byť až vtedy, keď si vie samo udržať hlavičku). Na rozdiel od šatky, toto bol nosič, ktorý boli ochotní nosiť aj moji chlapi. Teraz ho už nepoužívame, lebo Kika z neho vyrástla.
Napriek tomu, čo hovorí výrobca – že nosič garantuje správnu fyziologickú polohu dieťaťa – nemyslím si, že by sa mal používať na dlhé úseky, obzvlášť nie, ak je otočené smerom von. Vtedy si totiž nemá ako oprieť hlavičku (lebo keby ju chcelo oprieť o hruď svojho dopravného prostriedku, tak by ju vlastne malo v záklone) a nohy “visia” v nie celkom optimálnej polohe.


Šatka (tá naša sa volá didymos, iná veľmi populárna značka je moby) je vlastne len niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý sa dá uviazať na rôzne spôsoby. Dieťa sa v nej dá nosiť už od narodenia (vpredu), neskôr môže byť na boku alebo na chrbte (túto variantu som ja zatiaľ nepoužívala, lebo by mi na to bolo treba pomoc druhej osoby). Šatky sa robia z rôznych typov látky, od úplne elastických (vhodných pre novorodencov) po pevné ako je tá naša (nevyhnutné pre staršie a ťažšie deti).
Nevýhodou je, že oproti iným nosičom vyžadujú trochu tréningu/zručnosti a pri zaväzovaní vonku sa konce môžu šúchať po zemi. Z tých troch nosičov, ktoré sme mali, tento som zatiaľ používala najviac, ale tým, aká je Kika ťažká, už mi v poslednej dobe nebol veľmi pohodlný.


A tak som začala pokukovať po ergo nosiči (dve podobné značky sú patapum a mai tai). Je aj pre väčšie deti, nosiť sa dá buď vpredu, na chrbte, alebo na boku, má vystužené ramená ako batoh a bedrový pás, ktorý nesie väčšinu váhy, a dieťa má nožičky v správnej polohe. S vložkou sa dá použiť aj na nosenie novorodenca a pre väčšie dieťa má kapucňu, ktorá sa dá zapnúť, keď zaspí. Je skladný a ľahký a opäť je to jeden z tých, ktorý sa aj chlapom viac pozdáva. Moje pokukovanie však bolo dosť dlho iba platonické, lebo ma odrádzala vysoká cena.
Ale potom som našla jeden použitý v dobrom stave za menej než polovicu, včera som to (s Kikou v šatke) otočila do Queens a dnes som už aj testovala svoj úlovok. Zatiaľ veľká spokojnosť a dúfam, že toto bude už náš posledný nosič. Neviem, či keby sme ho mali od začiatku, by to bol náš jediný nosič, lebo malé bábo sa asi predsalen lepšie nosí v šatke alebo vaku.
Takže keď sa teraz na tú našu zbierku pozerám, tak to vidím tak, že Lodger a šatku odložím na pár rokov do skrine, björn predám ďalej a ergo budeme nosiť.
Autor Iva, November 16, 2009 Neviem, či najužitočnejšie – rôzni ľudia by možno spomenuli iné veci ako tieto – ale z osobnej skúsenosti, čo sa mi najviac zišlo:
Tehotenstvo
Dôležitá je príprava na pôrod a bábo, to žiadne veci nenahradia, ale čo môže uľahčiť život:
belly band – jednoduchý kus pružnej látky, ktorý mi pomohol počas toho prechodného obdobia, keď som už nemohla zapnúť svoje normálne nohavice, ale ešte som ani zďaleka nemala rozmery na tehotenské (do ktorých som dorástla až koncom piateho mesiaca). Belly band drží rozopnuté nohavice, aby nespadli. Niektoré maminy ho nosia aj v neskorom tehotenstve ako “predlžovač tričiek”, keď už je brucho také veľké, že všetky tričká sú krátke, ale to som ja nerobila, lebo v určitom momente som začala mať pocit, že ma tlačí/sťahuje.
vankúše – veľa vankúšov. Ja som vždy spávala na jednom tenkom vankúši. Ale v 8. a 9. mesiaci som vankúšov nemala dosť (Mišo sa smial, že popri mojom bruchu a všetkých tých vankúšoch sa on už do postele nezmestí). Zo tri išli pod hlavu, lebo ma vždy v noci/vodorovnej polohe pálila záha. Doslova som mala pocit, že mi všetky žalúdočné kyseliny vystúpali až do krku tým, že mi Kika začala okupovať aj to miesto, kde normálne býval môj žalúdok a ten sa presťahoval niekam k zadnému koncu úst (akoby zázrakom prvú noc po pôrode po pálení záhy ani stopa). Odhliadnuc od toho, ležanie bolo nepohodlné aj samo o sebe a mierne pomohol vankúš medzi kolenami alebo za chrbtom. Dúfam, že už je jasné, že prečo veľa vankúšov. Tu predávajú aj také telové vankúše, jeden jednoduchý som zdedila, ale ten sa zišiel hlavne neskôr na kojenie.
krém na brucho - čiastočne na zabránenie striám (ale tie sa spravili aj tak a ako som už písala minule, tie mi nevadia, dokonca som na ne istým spôsobom pyšná), ale hlavne na svrbenie. Ako sa koža naťahuje, veľmi svrbí. Kúpila som si palmers cocoa butter a dostala little me organics. Ani jedno z nich nevoňalo nejako vábne… hmmm, to je veľmi jemne povedané. Obidvoje pomerne smrdeli. Ale účel vždy (dočasne) splnili. Ono je asi jedno čím, len nech je to mastné a nech je to často.
Pôrod
Tu nepomôže nič, len podpora blízkej osoby, pokojné prostredie a dôvera vo vlastné telo. Ale tesne po:
niečo teplé – neviem, či to bolo únavou, stratou krvi alebo niečím iným, ale v nemocnici som spala v Mišovej mikine zakuklená do periny. A aj tak mi bola zima, triasla som sa a klepotali mi zuby.
A ďalej
Technicky vzaté, stačila by láska, prsia, pár plienok a trocha sebavedomia, ale priznajme si, každý chystá výbavičku pre bábo. Kočík a prebaľovací pultík sa u nás používa častejšie ako kopa iných harabúrd, ktoré máme. Ale zopár nevyhnutností:
práčka – budete sa čudovať, že prečo píšem takú samozrejmosť. Asi preto, že my práčku namáme. Teda, máme, dolu v práčovni. Stále lepšie ako keby sme nemali vôbec, všakže? Ale nie je to ideál, hlavne keď sa snažíme používať látkové plienky. Pokiaľ niekoho napadne skvelé riešenie nášho problému – že nech si kúpime práčku – tak ho môžem ubezpečiť, že to už napadlo aj nás. Ale bývame v budove, kde práčky v bytoch nie sú povolené a aj keby sme sa rozhodli porušiť tento zákaz, tak ju nemáme, kam dať. Naša kúpeľňa je (možno preventívne, ktovie) spravená tak, aby sa tam práčka dať nedala. A tak som povedala, že nutnou podmienkou pre druhé bábo je práčka.
  
podbradníky – a keď hovorím podbradníky, myslím tým naozajstné veľké umývateľné podbradníky a nie také tie malé látkové zlaté kúsky handričky, ktoré sú dobré akurát tak na utretie trošky mliečka, keď vyteká kútikom úst (a na to my používame plienku), ale sú absolútne nepoužiteľné na čokoľvek iné. Keď Kika papá, tak jedlo končí za ušami, v obočí, v rukáve, na nohách… všade. A banán je sviňa. K tomu treba pridať tie naše skvelé práčky v práčovni, ktoré nemajú dlhší ako 30 minútový cyklus a dá sa na nich nastaviť iba cold, warm (=40 stupňov) a hot (=50 stupňov). Hovorila som už, že druhé dieťa nebude, kým nebude normálna práčka?
nosič – toto je na dlhšie, takže o nosičoch viac niekedy nabudúce, ale stručne povedané, nosič treba. My sme jeden dostali, dva použité kúpili a teraz už pokukujem po ďalšom. Nie že by sa mi tie, čo máme, už nepáčili, ale Kika sa do dvoch z nich už nezmestí, ja som stále jej primárny dopravný prostriedok a rúk mám málo. Nie všade sa dá ísť s kočíkom a niekedy aj keď sa dá, tak nosič je praktickejší (napríklad dolu do práčovne. Spomínala som, že by som chcela mať práčku doma? Áno, drahý, viem, že čítaš. Už nebudem.)
hojdačka – pre nás bola hojdačka záchranné koleso. A keď si pomyslím, ako som ju tehotná skoro odmietla, že to my predsa nebudeme používať! Áno, je pravda, že sa treba snažiť, aby dieťa nebolo často “odložené” a obzvlášť nie na chrbátiku, ale keď je mama sama doma a nosič práve nie je praktický, ale ruky potrebuje, hojdačka sa zíde. A tak sa Kika hojdá v kúpeľni, kým sa ja sprchujem, v kuchyni, keď varím, pri stole, keď obedujem… Predávajú všeliaké sofistikované verzie s hračkami, hudbou, hojdaním na baterky a neviem čím ešte. My máme jednu z tých najjednoduchších, ale nedám na ňu dopustiť.
klipačky na nechty – ja som si vždy nechty strihala nožničkami a zdalo sa mi, že klipačky na nechty sú veľmi podivný vynález. Ale prišiel na psa mráz, prišlo na mňa bábo. Kika sa už v nemocnici prvýkrát doškrabala. A keď sme nechceli, aby mala stále buď škrabance na tvári alebo ponožky na rukách (rukavičky v našej výbave akosi chýbali), tak bolo treba pristúpiť k strihaniu nechtov. Mišo zbabelo povedal, že to on nebude také malé strihať a tak to ostalo na mne. A ja som zistila, že toto nožničkami nepôjde. Zo začiatku som sa na túto delikátnu operáciu odvážila iba, keď Kika spala. Teraz už to ide aj “za živa”.
A+D ointment – neviem, aká je obdoba tohto krému na Slovensku, ale Kika má skoro 6 mesiacov a ešte nemala vyrážky ani plienkový zápal/zapareninu (klop, klop, klop). Zo začiatku sme jej ho dávali pri každej výmene plienky, teraz už iba po kúpaní na noc.
Čo som zabudla a čo funguje pre vás?

|
|