Zen of Python

Trávim teraz v práci dosť času s hadom a natrafila som na toto:

Beautiful is better than ugly.
Explicit is better than implicit.
Simple is better than complex.
Complex is better than complicated.
Flat is better than nested.
Sparse is better than dense.
Readability counts.
Special cases aren’t special enough to break the rules.
Although practicality beats purity.
Errors should never pass silently.
Unless explicitly silenced.
In the face of ambiguity, refuse the temptation to guess.
There should be one – and preferably only one – obvious way to do it.
Although that way may not be obvious at first unless you’re Dutch.
Now is better than never.
Although never is often better than right now.
If the implementation is hard to explain, it’s a bad idea.
If the implementation is easy to explain, it may be a good idea.
Namespaces are one honking great idea – let’s do more of those!

Takmer poézia… pekné, poučné a myslím, že by sme si to mali v rámci našej skupiny v tomto období čítať pravidelne. 

Ako spraviť z pánskeho trička dámske

Poznáte to? Na nejakej akcii sa rozdávajú tričká. Majú veľké, stredné, malé… a všetky sú pánske. Ešte som asi nezažila, aby niekde pri takejto príležitosti mysleli aj na ženskú polovicu ľudstva.

A oni tie veľké rovné tričká nie sú zlé, dajú sa použiť na spanie, na športovanie a čo ja viem čo ešte, ale neoblečiem si ich na bežné nosenie, do školy… Cítim sa oveľa lepšie vo veciach, ktoré mi sedia. A tak sa som si povedala, že zopár z nich skúsim prerobiť.

Tu je jedno z nich:
IMG_0472

Priložila som svoje obľúbené tričko:

IMG_0473

Spodok a boky som obkreslila. Naznačila som si, kde končia plecia a začínajú rukávy na čiernom tričku a rukou potom dokreslila na modré tričko oblúky.

IMG_0474

Rukávy som si obkreslila na konce rukávov, aby som mohla využiť už hotové zakončenia. A všetko som vystrihla.

IMG_0475

Potom už len všetko obšiť a pospájať.

IMG_0476

Nie je dokonalé, ani úplne symetrické, nechcelo sa mi upravovať golier. Ale výrazne lepšie ako predtým.

IMG_0480

Keď som robila druhé, už sa mi aj rukávy podarilo prišpendlíkovať správne na prvýkrát…

IMG_0485

A keď už o šití, tak ešte dva nedávne projekty. My sme si totiž v Amerike s Mišom zvykli spávať pod jednou veľkou spoločnou perinou. Tak sme si takú kúpili aj po návrate na Slovensko spolu s jednou sadou obliečok. Akurát sme nemali druhú sadu na výmenu, keď sa obliečky prali a aj keď som občasne pozerala v obchodoch, už sa mi nepodarilo nájsť takú, ktorá by sa mi páčila a zároveň mala správny rozmer.

Tak som kúpila látku (lepšie povedané dve látky) a obliečky ušila. (Tá červená, čo na fotke vyzerá do ružova, je v skutočnosti úplne červeno-červená.)

IMG_0478

Jediná komplikácia v tomto prípade boli gombíkové dierky. Chvíľu som aj zvažovala, že zapínanie bude na šnúrky, ale potom som spravila zopár pokusov na kúsku zvyšnej látky a keď začali vyzerať ako-tak použiteľne, tak som zaťala zuby a išla do toho. Dopadlo to celkom dobre.
IMG_0487

A druhý projekt – peračník. Môj starý ešte z vysokoškolských čias toho už preskákal hodne. Po oboch stranách už má diery a vysýpa mi svoj obsah do tašky. Pri nakupovaní Kikiných potrieb do prvej triedy som pozerala, či nejaký podobný nenájdem, ale bezúspešne. A tak po rukávoch a gombíkových dierkach prišla ďalšia výzva – zips.

IMG_0490

Neštudovala som teóriu, išla som na to tak intuitívne a dopadlo to fifty-fifty. Jeden koniec dobre, druhý trochu divne. Ale peračník je funkčný a kým doslúži, tak sa možno doučím aj ten zips.

IMG_0491Kto má nejaké iné zaujímavé letné výtvory?

Obojstranný klobúčik

Po rovných čiarach (závesy už máme všade, kde sme ich chceli mať) som si povedala, že je načase vyskúšať na stroji aj krivé. A vyrobila som Kike podľa tohto návodu klobúčik na leto.  Dá sa nosiť z obidvoch strán a aj keď nie je úplne dokonalý (schovávanie uzlíkov je umenie, ktorého taje mi stále ostávajú skryté, podobne aj strihanie látky tak, aby vo výsledku mali všetky žirafy všetky oči), u Kiky mal úspech.

Najbližší naplánovaný projekt sú žlto-oranžovo-červené obliečky na dvojitú perinu, ktoré sa mi v našom rozmere nepodarilo kúpiť…

Lietanie s dvoma malými deťmi

Po lietaní s bábätkom a lietaní s ročným bábätkom, prichádza ďalší článok do zbierky – lietanie s dvoma malými deťmi. Zatiaľ sme s nimi leteli 4-krát (6 lietadiel) a ukazuje sa, že sme už ako taká malá karavána.

Vyjedáme hrozno a čakáme na nástup do lietadla

Preč sú časy, keď sme sa vybrali na desať dní do Karibiku iba s príručnou batožinou… teraz berieme so sebou všetko okrem vysávača a telefónneho zoznamu (aj keď… ten telefónny zoznam… jeden nikdy nevie, kedy čo bude potrebovať…). Som veľkým zástancom cestovania naľahko, ale s dvoma trpaslíkmi to jednoducho nejde. Tá hŕba vecí, pri ktorej sedíme na obrázku vpravo, je len naša príručná batožina a nezahŕňa dva kufre, ktorých sme sa zbavili pri check-ine.

Tá príručná batožina bola jedna taška (laptop, foťák, zásoby pre prípad núdze, jedny dupačky pre Kuba, keby náhodou prišiel o to, čo má na sebe), moja kabelka (doklady, peňaženka, ipad, plienky a spol, večný optimista vo mne pribalil aj niečo na čítanie), Kikin malý batoh s hračkami, jedna autosedačka, jeden malý kočík a jedna taška s laptopom, ktorý nerátam, lebo ten nás iba sprevádzal jedným smerom a naspäť už nešiel.

Zišli by sa nejaké ťavy.

Ďalšie postrehy:

ipad – alebo niečo podobné. Pre dva a pol ročné dieťa, ktoré sa k nemu síce dostane pravidelne ale nie na príliš dlhú dobu, je to do lietadla výborný spoločník. Hry, rozprávky, kreslenie, možností je veľa.

Spímeautosedačka – v ideálnom prípade máte dostatočný počet autosedačiek dohodnutý v mieste určenia. Nám sa podarilo všade dohodnúť si jednu a jednu sme brali so sebou. Dieťa má síce nárok na bezplatné podanie autosedačky pri vstupe do lietadla (tak ako sa dávajú kočíky), ale to sme nechceli, lebo sme sa báli, v akom stave by sme ju dostali naspať (čo sa čistoty a obitosti týka). Kika už teraz tak či tak potrebuje vlastné sedadlo, tak sme jej ju tam pripevnili. Ale zistili sme, že nič tak nevystresuje letuškov a letušky, ako pohľad na rodinku s malými deťmi a autosedačkou. Pri check-ine, pri bráne, aj priamo pri vstupe do lietadla nám najprv vysvetľovali, že je príliš veľká na to, aby sa zmestila do úložného priestoru na príručnú batožinu a keď vysvitlo, že ju chceme namontovať na sedadlo, tak sa nás pýtali, či je FAA schválená pre lietadlá. Je. (A ako dôkaz im stačila malá okrúhla nálepka na nej nalepená.) A vtipná bola jedna letuška, ktorá sa prišla počas letu spýtať, že či sa táto sedačka dá použiť aj v aute a koľko stojí, lebo že vyzerá dosť pohodlne…

pohyblivé schody/chodníky – na nezaplatenie. Nechodíme úplne nadoraz, kvôli premávke, prípadným radám na check-in a bezpečnostné kontroly, takže vždy máme aspoň pol hodinu, niekedy aj hodinu, rezervu predtým, ako začne nástup do lietadla. Osvedčilo sa nám ho využiť na “pohyb”. Keďže krpcov čaká čas, kedy sa nebudú môcť príliš hýbať, tak sa prechádzame po termináloch (v Mníchove sme dokonca našli preliezačku-lietadlo), obdivujeme cez okná lietadlá a všetky druhy obslužných vozíkov a jazdíme hore-dolu po pohyblivých schodoch a chodníkoch. Kiku to baví celkom dlho. (Kuba sme občas nechali plaziť sa po zemi).

špeciálne rady pre rodiny s deťmi (family lines) – s radami počítame, ale pokiaľ je tá možnosť, snažíme sa im vyhnúť použitím tých špeciálnych pre rodiny (vo Viedni, aj v Mníchove boli). Neberiem to celkom ako predbiehanie, lebo to život spríjemní nielen nám (nemusíme zabávať unudené deti v rade) ale aj ostatným cestujúcim (nemusia počúvať naše stereo). Extrém bol túto sobotu cestou do USA, keď nám po pristátí kapitán oznámil, že nás nepustia z lietadla, lebo na imigračnej kontrole už čaká príliš veľa ľudí, takže si musíme počkať, kým sa to trochu vyprázdni. Po asi 15tich minútach nás vypustili a našli sme tam radu tak na 2-3 hodiny. Rada pre Američanov bola zhruba polovičná, ale strážená, aby sa do nej prešibaní turisti nepostavili. Tak som zamávala Kikiným a Kubovým pasom a išli sme do nej aj my, neameričania. Po asi 20tich minútach toho časovo posunutý Kubo začal mať dosť (Kika oťapene sedela v kočíku) a dával to pomerne hlasno najavo. A vtedy nás síce čakaním znechutení, ale s malými deťmi súcitiaci, spolustojaci pustili dopredu. Tu som sa aj cítila blbo, lebo iní ľudia s bábätkami takúto ponuku nedostali, ale nie natoľko, aby som odmietla. Takže aj bez rodinnej rady naše celkové čakanie bolo asi pol hodina (počas, ktorej som si v duchu opakovala mantru “posledný krát, toto je už posledný krát”).

skenery – alebo mať malé deti sa oplatí. Mám výhrady voči full-body scanners, ktoré Američania postupne zavádzajú na svoje letiská (to sú tie, kde treba dať ruky nad hlavu a skener vás trochu ožiari a virtuálne vyzlečie), ale s malými deťmi cez ne nemusíte ísť (dôvod je, že malé dieťa sa tam na 5 sekúnd s rukami nad hlavou nepostaví a vy, keď ho máte na rukách, tiež nemôžete zaujať požadovanú pózu). Takže sme išli iba cez detektor kovov.

špeciálne jedlo v lietadle – to, čo kedysi bolo zvedavé skúšanie, je teraz skôr praktická záležitosť. Špeciálne jedlá (napríklad seafood) totiž roznášajú skôr ako tie “štandardné”. Keď si dám to špeciálne, tak sa najem skôr, ako zvyšok našej delegácie dostane svoje jedlo. Takže vždy je niekto, kto práve nepotrebuje stolík a môže mať na kolenách toho najmenšieho a mohla som potom pomáhať Kike, kým Mišo jedol.

Najlepšie darčeky pre deti

Ešte jeden návrat k vianočnej tematike – dnes to bude o darčekoch. Ale keďže príležitosti na darčeky je aj počas zvyšku roka dosť, tak môžu poslúžiť ako inšpirácia na niečo pre malých kamarátov aj inokedy.

Z toho, čo tu zvyčajne písavam, je asi jasné, že nie som veľkým fanúšikom ružových a modrých plastových hračiek z Číny. Ale toto má byť o tých dobrých darčekoch:

knihy – Pre dospelých tiež, ale pre deti obzvlášť. Rozprávky, encyklopédia zvierat, smiešne básničky,… pre dieťa každého veku sa nájde kniha, ktorú by si rado prečítalo. Tí najmenší, samozrejme, spolu s rodičmi.

puzzle – Také typické, ktoré ukrýva obrázok, počet dielikov primeraný veku (pre 2-ročné dieťa tak 10-20, pre 3-ročné do 50… ak je váš drobec obzvlášť šikovný, trochu pridajte), ale výborné sú aj rôzne logické hlavolamy a hry. Dieťa bude (hlavne zo začiatku) potrebovať pomoc, ale budete prekvapení, ako dobre mu to onedlho pôjde.

pomôcky na vlastnú tvorbu – Pastelky, farby, štetce, farebný papier, nožnice a lepidlo, plastelína, pečiatky, …

Kika dostala tieto Vianoce niečo z každého druhu a aj pre iné deti, ktorým sme chystali darčeky, som vyberala najmä z týchto. A nemusí to byť nič drahé alebo náročné na výrobu. Napríklad z krabičky pasteliek a kúska látky (ja som použila plsť) môžete len pomocou nožničiek vyrobiť jednoduchý peračník (ceruzkovník?):

Nejaké ďalšie tipy na darčeky pre deti?

Látkové plienky

PlienkyLátkové plienky som kúpila ešte predtým, ako sa Kika narodila. Aj sme ich trochu používali, ale bolo to dosť komplikované, lebo náš predchádzajúci byt nemal práčku, prvé dva mesiace jej držal pupok, v ôsmych mesiacoch začala trochu chodiť do jaslí… a ja som to vzdala.

Fast-forward dva roky.

Teraz mám práčku asi 5 krokov od prebaľovacieho pultíka, Kubovi pupok odpadol na štvrtý deň, jasle sú v nedohľadne, a tak veselo látkujeme. Toto je článok o tom, ako to vyzerá v praxi. Vhodný čas prestať čítať, ak vás vylučovanie bábätiek a veci okolo toho (momentálne) nezaujímajú.

Okrem toho, že látkové plienky sú pekné a nejdú do peňazí a objemu v skládkach, tak ako jednorazové, nie sú ani také náročné na používanie, ako sa môže na prvý pohľad zdať (a hovorí sa, že je jednoduchšie z nich deti odplienkovať).

Ja som kúpila (tu; na Slovensku odporúčam tu) fitované a obdĺžnikové plienky s nepremokavými nohavičkami (kvôli sušeniu som nechcela all-in-one). A kúpila som ich veľa, keďže sme nemali práčku a nerátala som s každodenným praním. Ani s praním každý druhý deň. Viac sa nám osvedčili tie fitované, takže teraz, keď už práčku máme, som obdĺžnikové predala (nechala som si akurát pár na iné účely) a zostalo mi 15 fitovaných, čo by v pohode stačilo na pranie každý druhý deň. Okrem toho, na noc dávame papierovú plienku (takúto; kupujem ich s 30% zľavou cez Amazon Subscribe and Save + Amazon Mom program). Takže by to vychádzalo na pranie tak každý druhý-tretí deň.

Ale periem skoro každodenne, lebo máme aj dieťa, ktoré už je síce bez plienok, ale predsalen sa ešte občas pritrafí niečo do nohavíc (a občas aj do postele), tak radšej nech sa to všetko spolu operie, ako to skladovať.

Keď som už pri skladovaní. Začala som s nepremokavým vrecom (z rovnakého materiálu, ako tie nepremokavé nohavičky na plienky), do ktorého som plienky hádzala a potom to všetko vysypala do práčky (vrátane vreca). Ale leto bolo horúce a aj pri častom praní to v spálni práve nevoňalo a nechcelo sa mi zakladať na to ešte nejakú extra nádobu, tak to teraz hádžem rovno do práčky. Aj tie čo sú len mokré, aj tie… druhé. Pokiaľ sú príliš špinavé, trochu ich predtým opláchnem silným prúdom studenej vody.

Periem s bio-práškom (týmto; a nielen plienky ale aj všetko ostatné), bez aviváže, ale občas prisypem sódu bikarbónu, keď sa mi zdá, že mám obzvlášť zaváňajúcu várku. Okrem jedného razu, keď bolo niečo cítiť aj po opraní (spustila som to vtedy ešte raz), vychádzajú čisté. Nevoňajú – ako sa píše na prášku, ak chcete kvety, choďte si ich natrhať – ale ani nesmrdia. Sú jednoducho bez vône. A toto zvláda americká práčka, ktorá perie hodinu na max 54C (dlhší alebo teplejší cyklus sa na tejto mojej nedá nastaviť). Plienky potom suším v sušičke a nohavičky voľne v kúpeľni.

Občas sa stane, že na plienke ostane žlto-oranžový fľak (pre tých, čo nevedia, bábätká, ktoré sú čisto kojené, produkujú oranžový! “jogurt”). Tú potom nedám do sušičky (aby sa tam fľak “nezapiekol”), ale nechám usušiť voľne niekde pri okne. Ak mám šťastie a svieti slnko, tak zmizne. Tá predchádzajúca veta nie je vtip, je to mágia a skutočne to funguje.

Kike sme natierali zadok skoro pri každej výmene plienky. Kubovi vôbec. Zatiaľ nemal žiadne vyrážky, červené, nič. Mali sme jeden zápal močových ciest, ale myslím (a aj doktorka myslí), že to s plienkami nesúvisí (a keby sme nepoužívali látkové, tak sa naň ani nepríde).

Čo sa týka výbuchov, látkové jednoznačne v Kubovom prípade menej pretekajú ako papierové. Vo vnútri je to síce plné, ale aspoň netreba (väčšinou) meniť aj oblečenie.

Prečo teda dávame papierovú na noc? Lebo v nej necíti vlhkosť a netreba ho potom v noci prebaľovať. Papierovú dávame aj keď ideme na dlhšie von, lebo sme príliš pohodlní na to, aby sme so sebou nosili použité látkové plienky. Ale ak idem len na dve hodiny na prechádzku, dám mu látkovú.

Tieto naše plienky sú nastaviteľné, takže “rastú” s dieťaťom, ale sama som zvedavá, či nám vydržia až do odplienkovania, keďže Kubo je už teraz veľký ako priemerné ročné dieťa.

Toľko moja óda na látkové plienky.

Ako sme (takmer) odplienkovali prvé dieťa

Tajne (ale kde… vôbec nie tajne) som dúfala, že sa nám podarí Kiku odplienkovať, kým sa narodí Kubo. Predstava dvoch trpaslíkov v plienkach nebola lákavá. A možno by sa nám to aj bolo podarilo, keby sme sa do toho naozaj pustili, ale boli sme príliš leniví (rozumej predstava odplienkovávania bola ešte menej lákavá). Potom, kým bol Kubo čerstvý, sa nám do toho tiež nechcelo, ale s príchodom júla som si povedala, že prišiel ten správny čas.

Len tak na okraj, ukazuje sa, že mať deti na jar je výhoda nielen počas tehotenstva (v zime nie je ešte príliš veľké brucho, takže netreba tehotenské zimné veci a zároveň nie je brucho veľké, keď je príliš teplo, čo môže byť pre tehotné obzvlášť únavné), ale aj kvôli odplienkovaniu. Druhé narodeniny majú na jar a nasleduje teplé obdobie, ktoré je ako stvorené na pobehovanie s holým zadkom (ideálne aj vonku, ale to nanešťastie nie je náš prípad).

Presne tak sme totiž s Kikou začali (a predpokladám, že Kuba to čaká o dva roky). Teda ak nerátam sedenie na nočníku od asi 10tich mesiacov so zmiešanými výsledkami – niekedy sa zadarilo, niekedy nie. Nechali sme ju doma pobehovať len v tričku, nočník držali nablízku, či už v kuchyni, obývačke alebo Kikinej izbe, obrnili sa trpezlivosťou – cha! o tom viac o chvíľu – a dúfali, že to nebude trvať dlho.

Kika vedela, čo sa od nej očakáva, lebo jednak nočník už používala nejaký ten piatok a druhak v rámci “teoretickej prípravy” keď sme doma samy, nechávam otvorené dvere na kúpeľni, a tak videla, čo sa na záchode robí (a pomáhala – splachovať). Keby mi toto niekto povedal pred piatimi rokmi, tak by som sa asi schuti zasmiala, že no way (žiadna cesta :)), ale zdá sa, že porodením dvoch detí sa stratili aj posledné zvyšky ostychu a plus to Kiku naučilo, že chodenie na záchod je normálne. (A berie v pohode aj to, že keď sme doma všetci alebo máme návštevu, tak sa kúpeľna pri používaní zatvára a keď sú dvere zatvorené, tak sa tam nechodí.)

Ale porozumenie je jedna vec, ovládanie tela druhá. A rodičovská trpezlivosť tretia. Mláčky boli. Veľa. Aj falošných poplachov bolo veľa. A čo si budeme nahovárať, aj keď sme do toho išli s tým, že ju za nehody nebudeme hrešiť, tak keď sa postaví po treťom poplachu a okamžite sa vyciká na zem a je to už siedmykrát v daný deň, tak to potom človek začne rozmýšľať, či by predsalen bolo také hrozné nechať ju ešte nejaký čas v plienkach. Našťastie, toto netrvalo dlho – niečo vyše týždňa, kým sa naučila oznámiť, čo sa ide diať. To ani zďaleka neznamená, že sme boli za tých pár dní hotoví, lebo často to oznámenie prišlo len pár sekúnd pred akciou alebo dokonca už počas. Ale občas sme aj stíhali dobenúť na nočník. A počet nehôd sa postupne znižoval. Teraz je to asi 6 týždňov, odkedy sme začali, a už dávno sme nemali nehodu, keď je hore (tie dve v sobotu na pláži nerátam, lebo tam síce včas oznámila, ale toalety boli ďaleko, takže sme to nestihli…). Po asi dvoch týždňoch sme jej začali dávať aj nohavičky a sukňu/kraťasy.

Zvažovali sme, čo robiť v noci a cez deň, keď spí. Známi a internet povedali, že sú v zásade dve stratégie. Jedna je ísť plnou parou vpred a dávať dieťa spať bez plienky, aby nedostávalo zmiešané signály, že niekedy sa môže do plienky a niekedy nie. Druhá je dávať na spanie plienku a jednoducho počkať, kým sa bude konzistentne budiť suchá. My sme sa priklonili k tej prvej. Bol jeden večer, keď som posteľ prezliekala 4krát (a keby došlo na piate prezliekanie, tak už ju dám spať s plienkou, lebo sa minuli plachty), ale prežili sme. Ešte stále sa z času na čas nehoda pritrafí, ale napríklad dnes sa cez obedňajší spánok prebudila, vypýtala na nočník a po vycikaní spala ďalej, takže si myslím, že sme na dobrej ceste. Zo začiatku, kým boli nehody časté, tak sme matrac balili do igelitu, ale teraz už má pod plachtou iba takú nepremokavú podložku, ako mávajú v nemocnici (predsalen igelit trochu šuští). A výhoda horúceho leta bola, že sme ju nechávali spať bez periny.

Nočník s nálepkamiV tých prvých dňoch, keď sme si neboli istí, ako to pôjde, sme sa uchýlili aj k podplácaniu (čo si budeme nahovárať, motivácia je v tomto prípade eufemizmus). Kika je veľký fanúšik Dory, tak som jej nakreslila plagátik s cestičkou rozdelenou na políčka, na konci ktorej bola Dora. Po úspešnom sedení na nočníku sme nalepili nálepku na ďalšie políčko a vedela, že keď dôjde až na koniec cestičky, tak príde balík a v ňom Dora. Len potom sa ukázalo, že zaujímavejšie ako nejaké zarobené odmeny sú pre naše dieťa samotné nálepky. (Aj keď Dora balíkom prišla a privítanie bolo vrelé.) A tak sme zmenili taktiku a po úspešnom sedení jej jednoducho dám nálepku, ktorú si ona potom nalepí na nočník (žiadne špeciálne som nekupovala, všetky sa tak nejako priebežne u nás ocitli… buď prišli s nejakou reklamou, alebo nám ich dala zubárka, alebo boli pribalené v legu…).

Prečo teda to takmer v nadpise? Dávame jej plienku, keď ideme von, pokiaľ je to ďalej ako len pred dom. Aj keď už (s prekvapením) zistila, že záchod majú aj v knižnici, aj v reštaurácii, aj u doktorky, aj na kompe, tak zatiaľ je stále problém na ne dôjsť včas. Kategória sama o sebe je jazda autom. A parky. Minule sme boli v lese a keď som sa jej spýtala, či ideme cikať do trávičky, tak tvrdila, že jej netreba. O desať minút už bolo treba. Ale to sme už boli na ceste pre peších, kadiaľ išli bicykle a ľudia so psami a inými deťmi. A ja som bola príliš mäkká na to, aby sme spravili, čo treba len tak na kraji cesty. Ale keď môžu psi…

Čo ďalej? Nuž, rada by som sa zbavila plienok aj vonku, ale stále celkom neviem ako na to (všetky rady sú vitané!). Ďalej ju treba postupne naučiť, aby to zvládala bez pomoci (aspoň vyzliekanie a posadenie na nočník). Časom prejsť od nočníka na záchod. A ešte by bolo fajn, keby sa pýtala aj po anglicky, lebo zvažujeme, že by sme ju na jeseň dali na pár hodín týždenne do škôlky (aby bola aj s inými deťmi a aby pochytila trochu viac angličtiny).

Ako ste odplienkovávali vy?

(Kto by to bol povedal, že tu vysypem vyše 1000 slov na nočníkovú tému?)

Divacup

Pred pár mesiacmi som písala, že som si kúpila Divacup – menštruačný pohárik. Ukázalo sa, že to bol dobrý nápad a tak sa chcem podeliť o svoje skúsenosti. Možno to niekoho namotivuje. (A dodávam, že nie som v kontakte s výrobcom, ani som za napísanie toho článku nedostala žiadnu odmenu, bude to čiste hodnotenie a rady spokojnej užívateľky.)A ešte varovanie: ak nejaký článok obsahuje TMI – viac infomácií než možno chcete vedieť – tak je to tento. Odtiaľto už idete na vlastné riziko.

Je smutné, že som o takých pohárikoch (a iných alternatívach – áno, sú aj iné alternatívy, ale toto bude dosť dlhý článok aj bez nich) nevedela už pred (cca) 15-timi rokmi. Bola som v tom, že vložky a tampóny sú to, čo sa používa, a aj keď som sa neraz zamýšľala nad tým, čo ženy robili pred tým, ako prišli tampóny a nepriepustné vložky, nijako vážne som po tom nepátrala. Ale potom prišla Kika a moja nechuť používať jednorazové plienky a to ma donútilo prehodnotiť aj jednorazové menštruačné produkty a priviedlo k poháriku.

Na začiatku sa mi tá myšlienka zdala trochu divná, ale povedala som si, že za vyskúšanie nič nedám (teda dám toľko, čo pohárik stojí, ale v prípade pozitívneho výsledku “pokusu” sa investícia pomerne rýchlo vráti a v prípade negatívneho aspoň viem, že som sa pokúsila). Po prečítaní skúseností niekoľkých žien som vedela (a aj sa to potvrdilo), že skúšanie bude trvať niekoľko mesiacov. Napriek inštruktáži, to chvíľu trvá, kým človek príde na to, ako správne pohárik založiť, aby netiekol, a zvykne si na manipuláciu s ním. Ale istým spôsobom (nielen tým environmentálnym) je to “najčistejšia” pomôcka z trojice vložka, tampón, pohárik.

Treba ešte dodať, že odkedy mám Kiku, tak moje krvácanie je silnejšie, ako som bola zvyknutá (po prvom raze, ktorý ma trochu vystrašil, sa to mierne upravilo, ale stále aj keď výrobca hovorí, že ženám v priemere stačí pohárik vyliať raz za dvanásť hodín, ja si počas najsilnejšieho krvácania musím dať pozor a vylievať každé 2-3). Takže zo začiatku stále, a teraz ešte počas “silných” dní, nosím aj vložku ako poistku. Ale zvyšné dni je to veľmi fajn. S pohárikom sa dá v pohode spať, s rozumným zvážením okolností plávať a aj napriek tomu, že sa ešte stále považujem za “nováčika”, zatiaľ sa mi ho nepodarilo nechtiac pustiť do WC alebo sa obliať.

A tu je zopár praktických rád. V prvom rade, pohárikov je veľa druhov, treba si správne vybrať:

Tu sú stručné inštrukcie, ako pohárik zakladať a vyberať:

Čo by som bola rada vedela dopredu, aby som na to nemusela prísť sama metódou pokus-omyl:

– nezakladajú sa tak ako tampóny. Na rozdiel od tampónov sa naozaj nezasúvajú smerom hore, ale skôr horizontálne smerom dozadu (ako to vidno v tom druhom videu). Rozdiel je aj v tom ako hlboko. Zistila som, že čím ďalej je pohárik zasunutý, tým väčšie riziko, že bude pretekať. Najviac sa mi osvedčilo mať ho tak nízko, ako sa len dá.

– bála som sa odstrihnúť stopku (čo ak ho nebudem vedieť potom vytianuť von?). Ukázalo sa, že je omnoho lepšie ho vyťahovať držiac za samotný pohárik ako za stopku a keď som ju odstrihla, tak mi to dovolilo nosiť ho ešte “nižšie” (= menej pretekania).

– párkrát som ostala prekvapená žltkastou tekutinou, ktorá bola v poháriku nad krvou. Prvá moja myšlienka bola, že som ho asi nemala správne založený a nejako sa mi tam dostal moč (pre mňa je jednoduchšie pohárik vybrať, ak sa predtým vymočím), ale tú som takmer ihneď zavrhla z dvoch dôvodov. Jednak to anatomicky naozaj nie je možné – viem, kde mám vagínu/pohárik a ústie močovodu je kúsok inde a za druhé, nemalo to charakteristický pach moču. Neskôr som zistila, že to je to vyseparovaná zložka krvi a dôvod prečo sa objavovala iba občas bol ten, že keď som pohárik vylievala často, tak sa krv nestihla usadiť. Keď som ho však mala dlhšie, tak mala na to dostatok času.

Negatíva?

– Najlepšie sa s ním manipuluje na WC, ktoré má v dosahu záchodovej misy aj umývadlo (u nás doma alebo niektoré toalety v škole). Párkrát som už však bola v situácii, že som nemohla pohárik pred opätovným založením umyť (kabínkové WC, kde sú spoločné umývadlá) a tak som ho len utrela toaletným papierom a umyla pri najbližšom vyberaní. Nemám s tým problém, ale viem si predstaviť, že toto môže niektoré užívateľky dosť odradiť.

– “Humus faktor”. Osobne mi telesné tekutiny nepripadajú hnusné, ale stretla som sa s reakciou, že ako môžem takto narábať s vlastnou krvou… Odpoveď: jednak väčšinou do kontaktu s krvou ani neprídem, v prípade, že áno, tak koža je veľmi dobre umývateľná a na rozdiel od vložiek alebo tampónov, nie je prítomný ani ten charakteristický pach oxidujúcej krvi, keď ostanú založené dlhšie.

– “Rozťahovanie”. Toto je opäť individuálny pocit, ale pohárik je pružný a telu sa prispôsobí. Dostala som aj upozornenie, aby som nedvíhala ťažké veci, vtedy keď mám pohárik, lebo že to môže mať nepriaznivý dopad na svaly panvového dna (to je dôvod prečo ho odborníčka Christine Kent veľmi neodporúča). Myslím si však, že toto je na osobné zváženie a mňa to od používania pohárika neodradilo.

Takže toľko. Ak máte nejaké ďalšie otázky alebo budete skúšať, dajte vedieť.

Lietanie s ročným bábätkom

V lietadleKeď som minule písala o lietaní s bábätkom (vtedy mala Kika sedem mesiacov), tak som ani netušila, aký to bude mať úspech. Ale tento mesiac nám google poslal kopu návštevníkov, ktorých táto téma zaujíma (poznať, že je čas letných dovoleniek…), tak som si povedala, že doplním ešte nové skúsenosti, ktoré sme nadobudli cestou do/z Mexika (to mala práve rok).

Väčšina toho, čo som písala minule, platí aj pre staršie bábo – podľa možnosti nechať vyblázniť v hale, nastupovať medzi poslednými, prebaliť tesne pred nástupom a dúfať, že nebude treba znovu až do vystúpenia… ale tu je zopár komentárov navyše:

sedadlá – začína byť na zváženie, či dieťaťu kúpiť vlastné sedadlo alebo nie. Proti hovorí cena (lietadlá neponúkajú detské lístky, ak má dieťa svoje sedadlo), za hovorí bezpečnosť a pohodlie. My sme mali Kiku ešte stále na kolenách. Jeden trik, ktorý sa však dá urobiť, ak lietadlo nie je úplne plné, je ten, že rodičia si kúpia lístky jeden ku oknu a druhý do uličky (väčšina lietadiel je tu 3+3). Pokiaľ lietadlo nie je úplne plné, tak je šanca, že sedadlo medzi nimi ostane prázdne, lebo “stredné” sedadlá sa vypredávajú posledné, a dieťa tým pádom dostane vlastné miesto bez extra platenia. Pokiaľ je lietadlo plné, tak tomu strednému ponúknu sedadlo pri okne, ak letia s malým dieťaťom (výhľad ho nezaujíma, ale dôležitý je prístup do uličky), alebo sedadlo pri uličke, ak letia s väčším dieťaťom (výhľad z okna je cenná atrakcia).

jedlo – kojenie stále pomáha pri vzlietaní, pristávaní a na ukľudnenie, ale treba už zobrať aj niečo iné. V žiadnom prípade sa nedá spoľahnúť na to, že k detskému lístku patrí detská porcia jedla, ktoré vaše dieťa aj bude ochotné jesť. Aj tie aerolinky, ktoré ešte jedlo dávajú, vám príliš nepomôžu. Takže pribaľte niečo, o čom viete, že to dieťa bude jesť, nedá sa z toho príliš zababrať a dlho trvá, kým sa tým nakŕmi (každá “zábavka” je v lietadle vítaná) – my sme mali presnidávku (o tej vieme, že Kika zje) a cheerios* (kým sa nimi po jednom nakŕmi, tak je pol letu za nami). A berte aj do rezervy – neplánované zdržania, prestupy, náhle záchvaty žravosti – hladné dieťa v lietadle nie je sranda.

hračky – treba, ale nepodceňujte silu vecí každodenných. Kika sa hodnú chvíľu zabávala vyberaním časopisov z vrecka sedadla, študovala evakuačné inštrukcie, hrala sa s plastovým pohárikom a kľúčenkou, ktorú jej dala spolucestujúca sediaca vedľa…

dvd prehrávač/iPad – zatiaľ nemáme, ale už teraz ho vidím ako cenného spoločníka na cestovanie pre 2-až-?-ročné dieťa (a obzvlášť také, ktoré doma telku vôbec nepozerá). Sesame Street, rozprávky, … len aby nebol problém potom vôbec vystúpiť.

Toľko teda naše nové poznatky. Cestovanie s malými deťmi asi nikdy nebude úplne príjemné, lebo predsalen, dlho to trvá, je tam málo miesta, nuda, divný vzduch a tlak, kopa nových ľudí – nie je veľa nepriaznivejších kombinácií. Ale s trochou plánovania a humoru sa to dá zvládnuť a keď dôjde k najhoršiemu (= dieťa reve alebo škrieka z plných pľúc a všetci sa na vás pozerajú, že prečo už niečo neurobíte a vy viete že už ste skúsili všetko – áno, boli sme už aj v tejto situácii), tak to nevzdávajte, skúšajte prísť na to, čo je momentálne problém a ostatných ľudí si nevšímajte (tí, čo takto leteli, vedia, že robíte, čo sa dá a aj tak to nemusí pomôcť a tým, čo neleteli alebo vôbec nemajú deti, to aj tak nevysvetlíte).

* voláme ich síce cheerios, ale sú to ovsené kolieska inej značky. Nestlé výrobkom sa snažíme vyhýbať.

Paralelné výpočty a softwarové tesárstvo

Náš matematický klub každý rok organizuje niečo pre svojich členov – minulý rok sme boli v Národných Laboratóriách v Brookhavene, rok predtým v Bellových Laboratóriách a tento rok sa rozhodli, že namiesto výletu bude workshop – High Performance Scientific Computing. Honosný názov pre paralelné programovanie pomocou MPI (Message Passing Interface).

Na workshop som sa prihlásila a chodila napriek tomu, že nemenovaný softwarový inžinier v našej rodine vyhlásil, že najprv sa mám naučiť programovať a potom sa môžem hrabať na niečo takéto. A treba priznať, že veľmi som tomu paralelnému programovaniu neublížila (ale podarilo sa mi napísať a rozchodiť jednoduchý kód, ktorý bežal paralelne na dvoch procesoroch môjho laptopu). Ale bolo to zaujímavé a odniesla som si odtiaľ rádovo viac ako z predmetu o paralelných výpočtoch, ktorý sme mali na matfyze v Bratislave, kde sa stratila aj taká základná myšlienka, že paralelný kód je len sériový kód bežiaci na viacerých procesoroch súčasne…

A potom nám prišiel na jeden z pravidelných piatkových seminárov prednášať Greg Wilson. Je to informatik, ktorý sa paralelným výpočtom venoval veľkú časť svojej kariéry a prišiel k záveru, že produktivita vedcov (zahŕňajúc matematikov) by sa zvýšila omnoho viac (oproti snaženiu sa zohnať výkonnejšie clustre a písať pre ne paralené programy, čo robí len veľmi malé percento, ale sú to tí, ktorí dostanú veškú pozornosť), keby sa radšej “široké vedecké masy” naučili efektívne používať počítače (takto ich používajú teraz), efektívne písať a spravovať sériové kódy a keby dobrý a dobre okomentovaný kód bol vyžadovaný pri publikácii akýchkoľvek výsledkov ním získaných.

Veľké ciele, obzvlášť, čo sa toho publikovania týka… jedna jeho štúdia dokonca ukázala, že 50% oslovených, ktorých články boli publikované v jednom nemenovanom známom journale, nevedelo zreprodukovať vlastné výsledky použitím vlastného kódu 5 mesiacov po publikácii.

Software CarpentryWilson si povedal, že tento problém treba začať riešiť z opačného konca. Založil stránku software carpentry (softwarové tesárstvo? základy? … stratená v preklade …), ktorú sa chystá počas najbližšieho roku, keby bude na sabbatical leave, znovu poriadne prepracovať a aktualizovať. Tam ponúka zadarmo online “rýchlo”-kurz toho, čo pokladá za základ pre vedecké výpočty. A naschvál to nevolá “softwarové inžinierstvo”, aby zdôraznil, že sa zameriava na praktické, hneď použiteľné veci a nie na mega projekty bežiace na veľkých clustroch. Jeho filozofia je, že je omnoho (časovo aj finančne) náročnejšie chyby opravovať, ako im predchádzať a s týmto odporúča svoj kurz prakticky každému.

A tak mi zase pribudlo niečo na môj to-do zoznam, aj keď sa nechystám prelúskať celým jeho kurzom, rada by som si toto leto prešla aspoň niektoré vybrané časti…

Na záver ešte na pobavenie úrývok (voľný preklad) zo správy Microsoftu nazvanej “K vede roku 2020”: Softwarové inžinierstvo určené pre vedu musí adresovať tri základné otázky: (i) ako narábať s veľkým objemom dát rôznych typov a formátov; (ii) ako konštruovať nové algoritmy, ktoré budú schopné vykonávať lepšiu analýzu a syntézu; a (iii) ako zdieľať zdroje medzi širokými a rozmanitými komunitami.

Všimnite si, že “ako dostať správnu odpoveď nie je na tomto zozname. Greg Wilson hovorí, že to je tým, že to momentálne nikoho netrápi – nie je to súčasťou “výpočtovej kultúry”. A tak nám len ostáva tešiť sa na deň, keď to nebude musieť byť na zozname preto, že už je to samozrejmosť.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...