Autor Iva, January 5, 2013 Jedna z kníh, ktoré som dostala tieto Vianoce, je A dosť!, slovenský preklad* knihy Bringing up bébé od Pamely Druckerman. Bolo mi aj povedané, že to nie je len preto, že ma zjavne táto téma zaujíma aj v teoretickej rovine, ale aj preto, že sa darcovi sa zdá, že v otázkach disciplíny mi to veľmi nejde. A tak som si prečítala.
Je to taký polo-memoár, polo-analýza**. Autorka je Američanka, ktorá sa vydala za Angličana a v Paríži spolu vychovávajú tri deti. Vraj je vtipná, ale je to taký druh humoru, ktorý mne nesadol, pretože podporuje stereotypy a miestami sa len v malých obmenách opakuje.
Čo sa týka základných myšlienok, tie sú jednoduché, Európanom (nielen Francúzom) dávajú možno zmysel viac ako Američanom a mnoho z nich už aj praktizujeme: k deťom nevyskakovať pri prvom zakňučaní, nenechať ich hrať sa s jedlom, učiť ich rešpektovať iných ľudí, snažiť sa byť konzistentní v zákazoch a v rámci určitého vymedzeného rámca im dopriať čo najviac slobody – nechať ich užívať si detstvo.
Ale kontext, v akom ich autorka prezentuje, mi je dosť proti srsti. Začína to hneď v úvode tehotenstvom:
Koľko je zdravé pribrať, je vo Francúzsku striktne kodifikovaná norma… Ako Francúzsky dokážu ostať v týchto prísnych limitoch? Tlak okolia. Kamarátky, sestry a svokry vám razantne dajú najavo, že tehotenstvo nie je vstupenka na obžerské hody… Nejde o nič iné, ako nátlak francúzskych mužov na ženy, aby boli štíhle… Nie je to však o odriekaní, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Naopak. Pre Francúzky nie je tehotenstvo voľnou vstupenkou na obžerstvo možno aj preto, že si celý život neodriekajú jedlá, čo milujú. A potom sa nimi následne nedopujú.
Pozitívna pointa, ale zabalená do predsudkov.
Pôrodu bez epidurálnej anestézie Francúzi nehovoria prirodzený, ale volajú ho “pôrod bez epidurálnej anestézie.” Pár nemocníc a pôrodníc má pôrodné vane, fitlopty a podobné nezmysly, ale len málo žien sa rozhodne rodiť alternatívnym spôsobom. Ako mi bolo povedané, tie dve percentá žien, čo v Paríži rodia bez epidurálky sú buď šialené Američanky, alebo nešťastnice, čo do nemocnice nestihli doraziť včas na jej aplikáciu.
Vedľa seba sú vety, ktoré mi pripadajú ako úplný nezmysel, a vety, s ktorými sa úplne stotožňujem. Najprv ma to miatlo.
Povedala mi, že skôr než necháte deti vyplakať do vyčerpania, musíte im vysvetliť, čo práve idete urobiť… Vysvetlíte mu, že ak sa zobudí raz, podáte mu cumlík. Ak sa zobudí druhýkrát, už nevstanete, lebo v noci sa spí… Laurence tvrdí, že podstatou učenia detí v noci spať, je vaša viera, že to dokážu. Už najmenšie dieťa v kolíske dokáže byť z času na čas samo – bez toho, aby bolo hladné, smädné, bez toho, aby spalo, ale pokojne bdelo. Je veľmi dôležité, aby sa už v najmladšom veku naučilo, že potrebuje čas osamote, zaspať a zobudiť sa bez toho, aby neustále sledovala matka.
No ale potom prišlo na kŕmenie a tam ma pochybosti prešli. Zistila som, že táto kniha naozaj nie je pre mňa (zvýraznenie moje):
Rodičia sa nemučia pochybosťami, ako často a kedy kŕmiť svoje deti. Niekde medzi dvoma a štyrmi mesiacmi všetky francúzske bábätká jedávajú v presne stanovenom pravidelnom čase. Rovnako ako pri technike na spanie, je to pre Francúzov otázka zdravého rozumu… Všetky mamičky hovoria o raňajkách okolo ôsmej ráno, obede okolo poludnia a večeri okolo ôsmej večer s malými variáciami… plus olovrant.
Ono vo Francúzsku sa veľmi nekojí. Kniha, ktorú autorka často spomína ako dobrý zdroj informácií o bábätkách a veciach s nimi súvisiacich, nedoporučuje kojiť na požiadanie a okrem toho:
… pohľad na dojčenie ľudí rozčuľuje. “Ak sa matka, čo dojčí nevníma rovno ako čudný prípad, minimálne ju berú ako niekoho, kto koná nad rámec nutnosti a svojich povinností”, vysvetľuje rodičovská príručka, ktorú samizdatom vytlačilo združenie parížskych anglofónnych matiek. (V deň, keď opustia pôrodnicu, dojčí 55% francúzskych mamičiek a väčšina z nich prestane krátko na to… [v USA je toto číslo 74, na Slovensku 95]) Miestni mi vysvetlili, že dojčenie má stále akýsi sedliacky imidž, zrejme pozostatok z čias, keď bábätká z lepších rodín opatrovali dojky… manžel mojej priateľky mi to však vysvetlil z mužskej perspektívy – dojčenie podľa neho demystifikuje ženský prsník. Erotický objekt premení na niečo užitočné a živočíšne.
Na rozdiel od dojčenia, v tom, ako sa dostať po pôrode späť do formy, si Francúzky žiadne ospravedlnenky nepíšu… pár mesiacov po pôrode začal jej francúzsky priateľ naliehať, aby prestala nosiť tepláky a zbavila sa náhradnej pneumatiky na bruchu…operoval podľa iného scenára. Stále ju videl v prvom rade ako ženu a automaticky očakával estetické benefity, ktoré z toho vyplývajú… Francúzsky magický limit sú tri mesiace. Dovtedy musia byť tehotenské kilogramy fuč.
… Priatelia mi vysvetlia, že francúzski gynekológovia zistia, či potrebujete lekcie perineálneho zdravia jednoduchou otázkou: “Je monsieur spokojný?”
Tak tu niekde som prestala čítať a zvyšok len preskenovala. Žena ako objekt, ktorý poskytuje estetické benefity. Hrdá na to, ako sa nenechá zviazať materstvom (vety typu “Všade vo francúzsku je prítomné posolstvo, že byť rodičom je veľmi dôležité ale nie je to všetko.”), ale to, že kritérium je, či je dostatočne príjemná hračka pre pána domáceho, jej nevadí. (Tie lekcie sa nakoniec rozhodla absolvovať, ako hovorí z profesionálnej zvedavosti, aby nám o nich mohla porozprávať. Popisuje ich ako akúsi vaginálnu gymnastiku, ktorú francúzske zdravotné poistenie hradí v plnej výške.)
Takže tak. Jediné, čo sa z tejto knihy podľa mňa oplatí prečítať, je časť o francúzskych jasliach a ako sa v nich deti stravujú.
* Nie je veľmi dobrý. Nad preklepmi prižmúrim oči, ale doslovne preložené výrazy, na ktoré je pekný slovenský voľný preklad, alebo slovné spojenia typu “láskavý vulgarizmus – MILF” nenasvedčujú veľkej profesionalite.
** Ale na to, že ju písala novinárka, sa mi zdá málo “podopretá”. Zdroje informácií nie sú žiadne štúdie, ale kamarátky, známi a pár oslovených detských lekárov a psychológov.
Autor Iva, December 4, 2012 Pamätám si, kedy bola Kika prvýkrát bez rodičov. Mala asi dva mesiace, Mišo bol v práci, ja som sa išla nechať ostrihať a tú polhodinu ju vonku spiacu kočíkovala kamarátka. Kaderníčke to vtedy trvalo akosi veľmi dlho. Potom postupne prišli aj dlhšie odlúčenia, niektoré ťažšie, niektoré ľahšie, jej prvý deň v jasliach som s prestávkami prefňukala.
Na prvú noc, keď bol od nás Mišo preč, si nepamätám, ale ja som bola prvýkrát na noc preč tento september. Išla som na dva dni do Rakúska na High Performance Computing Workshop. Dva dni konverzácie iba s dospelákmi, vlastná posteľ, vlastná kúpeľna. Celkom som si to užila. Ale nie, na deti sa mi nedalo zabudnúť. Keď už pre nič iné nie, tak myslím, že som bola jediný účastník, čo mal so sebou odsávačku na mlieko.
A Kika bola minulý týždeň prvýkrát na noc (a nielen jednu, hneď rovno šesť nocí) bez obidvoch rodičov – na štrajkových prázdninách u babky a dedka. To ma tak nejako viedlo k zamysleniu, kedy je už relatívne bezbolestný čas na takéto párdenné a párnočné odlúčenia. A neviem, či je to aj u iných tak, ale ja si myslím, že je rozdiel medzi odlúčením cez deň a v noci. Večer bývajú drobci unavení, ťažšie zvládnuteľní, viac naviazaní. Ak sa zobudia v noci, tak prvé, čo rozospatí v tme vykrikujú, je “mama, mama”.
V zásade vidím tri veci, ktoré to všetkým zúčastneným uľahčia:
- Ak sa už dieťa vie slovami dohodnúť viac než len o úplne základných potrebách. Ak dokáže povedať, čo mu je, aj inému dospelákovi, ako rodičovi, ktorý ho už má úplne prečítané. Je fajn, ak už vie aj trochu telefonovať, prípadne skypovať a môže sa s rodičmi porozprávať, ak chce.
- Ak má aký-taký časový orientačný zmysel. Nemusí rozumieť kalendáru, ale malo by mať predstavu, čo to znamená chvíľu, zajtra, pár dní, “trikrát sa vyspíš”. To je asi ten dôvod, prečo bol vtedy Kikin nástup do jaslí taký náročný aj pre mňa – predstava, že tam nechávam dieťa, ktoré dúfa, že každú chvíľu prídem, ale pritom si nie je isté, či sa ešte niekedy vrátim, je ťažká.
- Dospeláci, s ktorými si dieťa rozumie. To, že sa oň vedia postarať, je iba nutná podmienka, ale ideálne je, ak sa s nimi cíti dobre a malo šancu už predtým s nimi byť nejakú chvíľu samo.
Kubko zatiaľ do tohto ešte celkom nedorástol. Už ho síce párkrát ukladali večer spať starí rodičia (keď sme boli na Lord of the Dance a na večierok z Mišovej roboty), ale zatiaľ nebol preč na noc a mal stále aspoň jedného z rodičov na dosah do pol hodiny. Možno je to viac pre môj pokoj ako pre ten jeho, ale myslím, že na to, aby sme jeho poslali na prázdniny, si ešte chvíľu počkáme.
Ako to vidíte vy?
Autor Iva, August 30, 2012 ako si sa nám “rozchodila” – Chce to motiváciu, ukecávanie a podobne, ale výsledok je taký, že si sama vyšla na Straník, na Lietavský hrad, na Studenovodské vodopády. Ešte dotrénujeme chodenie po kameňoch a bude z Teba turistka.
večerné čítanie a rozprávanie – V poslednej dobe si pred spaním viac čítame ako rozprávame. Rozprávame akurát, keď sme niekde na cestách, lebo vtedy spravidla spíme všetci spolu v jednej miestnosti, večer tam už je tma a nechcem svietiť na čítanie, aby sme nerušil zaspávajúceho Kubka. Doma máš svoju izbičku, tak tam si na chvíľu zasvietime. Tomu čítaniu som rada, lebo tieto letné mesiace sme boli takí rozlietaní, že sme si málokedy cez deň sadli s knižkou. Tak aspoň po večeroch. Stále striedame anglické a slovenské. Ale mali by sme už konečne rozbaliť posledné krabice, ktoré ešte čakajú v pivnici, lebo tam je schovaných ešte zopár knižiek, na ktoré si už možno aj zabudla.
ako ma držíš za ruku, keď sa prechádzame – Tvoja malá dlaň v tej mojej. Celkovo taký ten pocit, že mi úplne veríš. Keď Ťa niečo naľaká, tak utekáš ku mne. Keď sa niekde oškrieš, tak ideš za mnou. To že som pre Teba taká automatická istota. Nech to je čo najdlhšie.
že sa konečne začínaš priateliť s mojím otcom – Toto chvíľu trvalo. Keď sme sa prisťahovali, tak si s ním veľmi čas tráviť nechcela, na jeho pokusy o kontakt si buď nereagovala, alebo reagovala nie veľmi pozitívne. Ale už sa to mení. Už sa navzájom podpichujete, už s ním fúrikuješ trávu. Mám z toho radosť.
som s Tebou rada – Toto som spomínala už pred troma mesiacmi a stále to platí. Je mi s Tebou dobre a obzvlášť si to užívam, keď sme spolu iba my dve samy, lebo aj Ty si vtedy priateľskejšia, keď sa s nikým iným nemusíš prekrikovať o pozornosť.
ako kreslíš – Začína sa to už trošku podobať. Obľúbený motív sú motorky a panáčikmi s prilbami, potom Kubko v jasliach (taký panáčik v kruhu) a minule si nakrelila taký ovál so šiestimi farebnými krídlami a zahlásila, že to je von.
ako sa napchávaš malinami, slivkami a iným ovocím, ktoré máš rada – Je to skvelá zábava Ťa pri tom pozorovať.
slovné novotvary – Môj brat necvičí s činkami ale s cvičinkami. Perieme s Toyotovým práškom (lebo toto logo sa jej podobá na toto). A Ty sa voláš Kristínka Jančigová bez nezbedníka.
že sa tešíš do škôlky – Je mi jasné, že to nebude len ružové a že vlastne ešte vôbec nevieš, do čoho ideš. Ale myslím, že Ti bude fajn s inými deťmi, dúfam, že si rýchlo nájdeš kamarátov a podľa mňa sa Ti bude páčiť, čo všetko sa tam budete učiť.
ako počítaš na prstoch – Niekedy sa Ti nedarí vystrieť alebo schovať správny počet prštekov, tak si musíš pomáhať druhou rukou. A objavila si sčitovanie – ako inak, cez jedlo:
Mama, prosím si štyri palacinky.
Vieš čo, dám Ti dve a ak ich spapáš, tak potom si môžeš pýtať ďalšie.
Potom si dáš (= si dám) ešte dve, lebo dve a dve sú štyri.
Autor Iva, August 29, 2012 vracanie – Toto leto sa nám to stalo v aute dvakrát. Obidva razy si sa hystericky rozkričala, lebo si nevedela, čo sa deje. Ukľudniť Ťa bolo zhruba rovnako náročné ako nasledovné čistenie (z toho jedenkrát som ja bola jediný prítomný dospelý, takže to bolo všetko na mne). Jediné pozitívum, ktoré na tom všetkom viem nájsť je, ako vtipne si to nazvala – Kika tu pľuje, Kika sa opľuľa. Zatiaľ to nebudeme riešiť Kinedrilom, akurát dáme pozor na chladenie v aute, aby si nepozerala knižky za jazdy a aby sme nerobili príliš prudké vývrtky. Dúfam, že to bude stačiť.
cena 5-minútovej sprchy – Alebo prečo mamy na materskej smrdia a boja sa sprchovať? Nie, také hrozné to zase nie je. Ale… večer väčšinou bývam taká unavená, že sa mi už do sprchy nechce. Chodím sa potom sprchovať ráno. V praxi to vyzerá tak, že buď Ťa nechám niekde sa hrať a Kuba beriem so sebou do kúpeľne, alebo idete so mnou obidvaja. Ale Murphyho zákony fungujú a Ty potrebuješ ísť na záchod presne vtedy, keď ja namydlená stojím pod vodou. Ty ma aj voláš, lebo záchodovanie sme už (klop klop klop) úspešne zvládli, akurát sa tam zatiaľ nevieš posadiť sama. A tak som už takto zo sprchy vyšla k mláčke na dlážke v spálni, keď si takmer zachránila situáciu šprintom na Kubov nočník. Ale už som Ťa aj zobrala rovno do sprchy, keď to bol ten horší prípad. Zatiaľ som sa ešte neuchýlila k drastickému riešeniu – že moje sprchovanie Ty preventívne presedíš na záchode. Ale od septembra to bude aj tak inak, lebo s rannými odchodmi do škôlky sprchu nebudem stíhať, tak sa asi chtiac-nechtiac budem musieť vrátiť k večernému páchaniu hygieny.
biješ Kubka – Ach, tie Tvoje buchy, buchy. Neviem, čo s nimi.
opakuješ po Kubovi – On vymyslí nejakú hovadinu (trieskanie po stole, napríklad) alebo nejaký nový škrek a Teba nenapadne nič iné, len to s veľkým entuziazmom opakovať. Zaujímavé je, že takto nákazlivé sú len samé blbosti.
stále rozprávaš naopak – Už prešlo obdobie, kedy to bolo vtipné. Čiastočne sme sa vrátili o krok späť a používaš zase tretiu osobu (Tato, obuj Kiku.), niektoré spojenia máš naučené (Prosím si mlieko na pitie.), ale väčšina je stále “naopak” (Ty si mi doniesla puzzle – keď Ty prídeš so svojím puzzle za mnou.)
odmietaš si obliekať dlhé veci – dlhé nohavice, tričká s dlhým rukávom, mikiny… vždy je to boj. Momentálne nie veľmi častý, lebo je leto a je teplo. Akurát som zvedavá, či to porieši prichádzajúci chlad, alebo budeme čím ďalej tým viac zápasiť na túto tému.
hnn, hnn zvuky – Toto by chcelo video. Alebo aspoň nejaký zvukový záznam. Niekedy sa len tak postavíš a začneš vykrikovať. Nám sa zdá, že bez príčiny, pátrame, či Ťa niečo bolí, či treba ísť na WC, či chceš piť… až naveľa, naveľa začneš zase používať slová.
keď kričíš alebo dokola opakuješ to isté – A najhoršie, keď dokola kričíš to isté. Niekedy mám pocit, že Tvoja default hlasitosť je krik a že len občas stíšiš na decibely prijateľné pre zvyšok ľudstva.
všetko Ti nekonečne dlho trvá – Áno, viem, Tvoj čas beží úplne iným tempom, ako ten môj a je na mne, aby som spomalila. Ale to čakanie, kým sa oblečieš, obuješ, naješ, vysedíš na záchode… polovicu svojho života momentálne trávim v čakárni. Jediná moja nádej a dôvod, prečo Ti už so všetkým nepomáham, je, že keď sa to už naučíš, pôjde to všetko aj bezo mňa.
disciplína, respektíve jej absencia – Nechcem Ťa biť, ani dávať do kúta, ani na Teba kričať a vysvetľovanie málokedy zaberá (a takmer vôbec nikdy na prvýkrát). Takže čo mám robiť? Si neskutočne tvrdohlavá (netuším po kom) a dostať do Tvojej hlavy, že niečo nemôžeš alebo nemáš robiť, je pomerne náročné. Prečo nás nikto neučí, ako vychovávať deti?
Autor Iva, July 17, 2012 Viem, že bol film Girl, Interrupted s Angelinou Jolie a Winonou Ryder. Nie o tom, o čom idem písať (aspoň myslím, videla som iba trailer), ale názov je to pre moje momentálne rozpoloženie skoro úplne presný. Keby som mala vybrať jedno slovo, ktoré ma za posledné tri roky najviac vystihuje, bolo by to prerušovaná.
(A ani som sa nepokúsila spočítať, koľkokrát bolo prerušené písanie tohto tu.)
Ono je multitasking a potom je prerušovanosť.
Multitasking je fajn. Môžem ustieľať posteľ a popri tom dávať pozor na malé dieťa, ako sa na ňu neúnavne štverá hore a hneď zase dolu a popri tom ešte debatovať s 3ročnou kočkou o tom, čo budeme dnes robiť a popri tom rozmýšľať, kedy potrebujem začať variť dnešný obed, aby krpci stihli v rozumnej dobe zaľahnúť na poobedný odpočinok.
Je to ok ešte aj v takom priestorovom zmysle. Odkedy sme sa presťahovali do domu a výrazne sa nám zvýšilo pole pôsobnosti aj vnútri aj vonku, tak aj moja práca cez deň je roztrúsená kade-tade… niečo mám rozrobené v kuchyni, niečo v obývačke, niečo na poschodí, niečo na záhrade. A venujem sa tomu podľa toho, kde práve najviac treba, alebo kde sa hrajú malí.
Na toto sa dá zvyknúť.
Ale ani po troch rokoch si neviem zvyknúť na tú prerušovanosť. Pamätám si prázdniny, kedy som sa mohla ráno začítať do knihy a poobede zdvihnúť oči a začudovane pozerať, kam sa podeli tie hodiny. Alebo učenie sa na skúšky na výške, to boli niekedy maratóny ponorenia sa do témy. Alebo túry, ktorých sme pár spravili (na myseľ ako prvý prichádza Grand Canyon), plán na deň bol jednoducho ísť…
Ale keď sa starám o novorodenca, tak jediná činnosť, v ktorej sa môžem stratiť, je staranie sa o novorodenca, akýkoľvek pokus o niečo iné je veľmi rýchlo prerušený. Potom ten novorodenec trochu podrastie, ja to skúsim znovu a možno už nie som prerušená po 30tich sekundách, ale po 30tich minútach, ale stále skôr, než by som chcela. Možno to iným mamám nevadí tak veľmi ako mne. A možno sa im tiež zdá, že je to ako keby sa vás niekto pri čítaní knihy na každej strane pýtal, čo čítate a či je to dobré a o čom to je…
A ono to nie je len ten zriedkavý oddychový čas, ktorý je prerušovaný. Spánok? Prerušovaný. Jedlo? Prerušované. Sprcha? Áno, aj sprcha je niekedy prerušovaná. (Sex? Nie, nie, nie, do tejto témy sa dnes nejdem púšťať…) Rozhovory? Prerušované. Práca? Prerušovaná. Vzťahy? Prerušované. Myšlienky? Tie sú prerušované zo všetkého najviac.
Táto materská dovolenka je úžasná vec. Môžem si robiť úplne hocičo. Písať blog, čítať knihy, PhD, … akurát sa musím zmieriť s tým, že to budem robiť v 5-alebo-menej-minútových inkrementoch. A to je ťažké.
Áno, áno, všetci vieme, materstvo je ťažká práca (článok o tej reklame už mám párkrát prerušený, dúfam, že ho čoskoro dorazím), akurát že to nie je práca. Preto sa pýtame otázky typu “A dokedy budeš s malým doma? A kedy pôjdeš naspäť do práce?” A hovoríme o hľadaní rozumnej rovnováhy medzi prácou a rodinou, lebo keď hovoríme práca, tak tým nemyslíme výchovu detí. Tým myslíme niečo, za čo sú peniaze. Niečo, čo bude urobené a dokončené. A to výchova detí tak skoro nebude.
Na záver ešte dva postrehy.
Nie je zriedkavé, že nemám so sebou telefón, keď som s deťmi v pešej vzdialenosti od domu. Alebo, že ho mám zapatrošený niekde v taške a nepočujem zvoniť, keď sme doma. Zdalo by sa, že možno je to maličká výhra v súboji s prerušovanosťou. Ale to platí, iba keď som s krpcami. Keď s nimi nie som, tak telefón je zapnutý, dobitý a na dosah. Bez ohľadu na to, čo by mohol prerušiť.
Doma, po večeri, ešte je zavčasu ísť malých kúpať, ja sa zberám umývať riad. On hovorí: “Nechaj tak, ja poumývam.” A ja na to “Nie, nie. Ty sa choď s nimi hrať.” Čiastočne preto, že ich celý deň nevidel a ja potrebujem aj byť hore a zároveň na nich nedávať pozor. Ale aj preto, že konečne je tu práca, ktorú začnem, skončím a bude hotová.
Autor Iva, February 21, 2012 Neviem, ako to robia iné mamy, ale toto sú moje dve stratégie, ako sa z chaosu, ktorým je život s dvoma malými deťmi, celkom nezblázniť. A aspoň navonok pôsobiť, že mám veci trochu pod kontrolou.
Rutina znamená, že naše dni majú pomerne stabilnú štruktúru. Nepíšem rozvrh, lebo to ani zďaleka nie je až taká “pevná” štruktúra. Skôr by som to nazvala rámec. Ráno sa zobudíme, poľudštíme, naraňajkujeme a všetci spolu trochu pohráme. Potom si ide Kubo zdriemnuť a ja robím buď niečo také s Kikou, čo vyžaduje Kubovu neprítomnosť (maľovanie, skladanie puzzle, …) alebo ju nechám hrať sa samu a varím, upratujem,… Keď sa Kubo zobudí, ideme von a keď sa vrátime, tak sa naobedujeme a ide spať Kika. Ak mám šťastie, tak plus-mínus vtedy si pôjde ešte raz schrupnúť aj Kubo a mám chvíľu pokoj. Ak nie, tak sa zabávame s Kubom, kým to nezalomí. Keď sa potom Kika zobudí, pozrie si nejakú rozprávku, príde ďalší čas na hranie a potom začneme chystať večeru. Zjeme ju, keď dorazí tato, a potom s nimi trávi chvíľu on. Aj všetkých okúpe a ja ich dám spať.
To, že štruktúra nie je až taká pevná znamená, že sa prispôsobuje okolnostiam – keď má napríklad niekto prísť, alebo sa s niekým stretávame vonku, alebo keď kvôli počasiu nejdeme von doobeda ale poobede. Ale prečo som vôbec fanúšikom takejto rutiny? Lebo to výrazne uľahčuje každodenné veci. Nebojujeme napríklad po obede, keď má Kika ísť spať (a spať ešte potrebuje – to si z času na čas máme príležitosť overiť, keď z nejakého dôvodu spánok nevydá), lebo to považuje za normál – po obede sa jednoducho chodí spať. A pred kúpaním sa umývajú zuby. A tak.
Rutina znamená aj to, že malé deti potrebujú vedieť, že rovnaké veci majú rovnaké následky. Keď začne vyhadzovať v knižnici knihy z poličiek, ide sa domov. Keď má rozložené jedno puzzle a chce skladať iné, treba najprv to prvé upratať. Niekedy sa nám síce vôbec nechce byť dôslední, ale ukazuje sa, že je to jednoduchšie, ako potom bojovať s reakciami, keď už existuje precedens.
A zoznamy? Prv než napíšem o zoznamoch, tak dávam do pozornosti toto video (ukázal mi ho pred vianocami Andrej):
Aj keď mám výhrady voči stereotypom, ktoré chlapík (a obecenstvo) berie ako samozrejmosť, musím sama sebe priznať, že má pravdu v tom, že v mojej hlave stále “niečo beží”. A drvivú väčšnu času viacero vecí praralelne. Takže je síce pravda, že “myslím na všetko”, ale je veľmi jednoduché tu a tam na niečo zabudnúť. Moja záchrana sú zoznamy, lebo uvoľnujú mozgovú bandwidth iným procesom. Jeden na chladničke – potraviny, ktoré treba kúpiť. Iný, kam si dávam nápady na to, čo budem variť/piecť. Excelovský súbor s vecami, čo treba spraviť, kým sa odsťahujeme. Už veľakrát tu na blogu spomínaný zoznam kníh na prečítanie. Iný excelovský súbor, kde každá záložka sú jedny vianoce a značím si tam (ak sa zadarí, tak už počas roka) naplánované darčeky. V kalendári taký všeobecný to-do zoznam…
Táto moja mánia sa prejavuje aj na blogu, zoznamových článkov mám nemálo:
30 vecí, ktoré by som chcela stihnúť (čo mi pripomína, že onedlho bude čas na polročné vysvedčenie)
10 vecí o deťoch (čo mi pripomína, že koncom mesiaca bude čas na ďalšie do zbierky)
7 vecí, ktoré som nevedela o bábätkách, kým som nemala svoje vlastné
zoznam receptov, ktorý na seba síce nechal pomerne dlho čakať, ale bola to len otázka času, kedy sa zjaví
A nájdu sa aj ďalšie.
Asi to súvisí s tým, že keď na niečo neviem prestať myslieť a napíšem o tom, či už na blog, alebo niekomu do e-mailu alebo len tak pre seba, tak mi to pomôže sa tejto veci “zbaviť”. Čiastočne je to možno tým, že pri písaní som donútená poriadnejšie naformulovať myšlienky a niekedy sa už len tým dostanem na koreň problému a čiastočne asi tým, že mi to umožní dať si “prestávku” bez toho, aby som stále robila “refresh” a viem, že sa k tým istým myšlienkam môžem znovu vrátiť. (Going on a tangent – existuje fóbia zo zabúdania? Lebo ak hej, tak je dosť možné, že mám nejakú ľahkú(?) verziu… hmm, tak kamarát google povedal, že áno…)
A moje zoznamy fungujú podobným spôsobom. Keď sa to dostane z hlavy na papier alebo do počítača, môžem na to prestať myslieť a venovať sa niečomu inému. Kým som nemala tých dvoch malých krpcov, tak mi to až také nutné neprišlo, ale teraz, keď je každá aktivita a každá myšlienka aspoň dva, tri alebo dvestotridsaťpäťkrát prerušená, je to na nezaplatenie. Okrem toho je to trochu “dôchodcovské”, ale čo na tom? Hlavne, že to funguje.
Aké sú vaše stratégie?
PS A lúčim sa radou, ktorá sa rovnako dobre hodí pre rodičov ako pre stopárov po galaxii a je užitočná obzvlášť v prípade, keď nepomôžu ani zoznamy ani rutina – nepanikárte a nezabudnite si pribaliť uterák.
Autor Iva, November 17, 2011 Trochu sa bojím o tomto napísať. Nie som veľmi poverčivá, ale ak by náhodou v tomto prípade zafungovala kliatba internetu, tak by ma to veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi mrzelo.
Kika je dobrodružný jedák, ktorý skúša všelijaké nové veci, ide sa potrhať za brokolicou a (okrem fľakov na obruse, ktoré sú prirodzeným dôsledkom zatiaľ nie celkom zvládnutej manipulácie s príborom) s jedením nemáme problémy. Viem, z veľkej časti za to nemôžeme a je to Kikina zásluha, nie každé dieťa to rodičom takto uľahčí, ale myslím si, že náš prístup k jedlu je súčasťou úspechu.
Takže čo (ne)robíme?
Ja rozhodnem, aké jedlo je v ponuke, kedy a kde. Či už je to doma alebo v reštaurácii alebo na výlete, či už som ho varila ja, objednala pre seba s tým, že sa s Kikou podelím, vybrala jej niečo v all-you-can-eat bufete alebo zbalila so sebou von. Beriem trochu do úvahy aj jej preferencie (dobre viem, ako má rada palacinky, polievky, hrozno,…), ale v zásade u nás (zatiaľ?) vládne v tomto ohľade diktatúra. Nevarím pre ňu extra a takmer vždy jeme všetci to isté, aj keď to znamená, že napríklad niečo poriadne štipľavé som už nejedla ani nepamätám (čo má aj druhý dôvod – Kubo by nebol veľmi nadšený).
Kika sa rozhodne, či bude jesť a koľko. Na tú prvú otázku je odpoveď takmer vždy áno. A na tú druhú – jej porciu už mám celkom v oku, ale občas ma prekvapí, keď zje aj za dvoch. A keď niekedy nedoje, beriem to tak, že jej stačilo. Nepraktizujeme nič typu “Budeš tu sedieť, kým to nedoješ.” Keď sa stane, že nechce vôbec, dostane ten istý tanier pri najbližšom jedle.
Zatiaľ v zásade nevidela nikoho jedlo ofrfľať alebo hovoriť, že mu niečo nechutí – to určite tiež nie je na škodu.
Dúfam, že sa nám to podobne podarí aj s Kubom. (Ten zatiaľ ochutnal ryžovú kašu, banán, jablko, hrášok, zelenú fazuľku, mrkvu a pexeso.)
Autor Iva, October 15, 2011 Nemala som vtedy síce deti, ale vidiac iných rodičov ako zjavne nezvládajú svoje ratolesti – naživo, z rozprávania alebo na nejakej obrazovke – mi bolo jasné, že toto teda určite nebude môj prípad. Našťastie som nikoho neobdarovávala svojimi perlami múdrosti:
- Nebudem hovoriť šušľavou “bábätkovčinou” a samými zdrobneninami; na deti treba rozprávať normálne, oni sa tým pádom tiež naučia rozprávať normálne… Môžem ja za to, že predtým Kika a teraz Kubo sa tak nádherne škeria na všetky ťuťuli-muťuli a baran-buc?
- Nebudú sa hádzať o zem; prvýkrát to skúsia, odpor bude potlačný, druhýkrát ich to ani nenapadne… Naposledy včera pri odchode z ER (pohotovosť), kde sme strávili (v miestnosti 2x2m) vyše 3 hodín vrátane tej, kedy zvyčajne obedujeme (a nie, nemali sme so sebou nič) a tej, kedy sa Kika ukladá na poobedňajší spánok. Kým som už na odchode vybavovala parkovací lístok a Kika najprv besná pobehovala okolo a potom sa tresla na zem, tak som ju len po očku pozorovala a tvárila sa akože nič.
- Budú spať; ak nie úplne od začiatku celú noc, tak ich to postupne naučím, viac ako pár týždňov to nemôže trvať… Kubo sa budí zhruba každé tri hodiny (teda aspoň dvakrát počas môjho spánku) a občas sa stane, že sa v noci zobudí aj Kika (niekedy len niečo zamrmle a spí ďalej, niekedy jej treba pripomenúť, že je ešte tma a spíme). Vadí mi to menej, ako keď bola Kika v jeho veku a o kus menej, ako by som bezdetná očakávala.
- Nebudú chodiť s usopleným nosom; to už je čo za rodiča, ktorý si nevšimne (alebo nenájde čas na utretie?), že dieťaťu visí z nosa sviečka… Raz v parku, Kika išla obhliadnuť niečieho psa, majiteľ ju nepustil a smerom ku mne zakričal, že musím naučiť deti, aby nechodili len tak k cudzím psom. Neviem, či mu vadilo to, že Kika prišla pohladkať jeho miláčika, alebo ten zelený ufónec, ktorý jej vykúkal z nosa (ona je schopná ich ignorovať, až kým jej nesiahajú po ústa).
- Budem mať na ne vždy čas; nebudem im hovoriť, že nech mi dajú chvíľku pokoj/že musím teraz spraviť niečo iné, keď sa budú dožadovať pozornosti… Vinná. Častejšie, než mi je milé.
- Nebudem ich podplácať; veku primerane im vždy vysvetlím súvislosti a oni sa budú príslušne správať, lebo ich tak navedie ich zdravo vyvinutý vnútorný hodnotový systém… A keď doješ túto polievočku, tak bude ešte piškótka.
- Nebudú vysedávať pred telkou; nebudú vedieť, čo je to telka!… Je pravda, že sme beztelková domácnosť, takže sme aspoň ušetrení reklám, ale Kika niekoľkokrát za týždeň pozerá Doru a/alebo Elma a každý deň dostane aspoň pár minút s iPad-om.
- Nebudem do zblbnutia rozprávať o deťoch; existuje predsa toľko iných zaujímavých tém... A pozrime sa, nielenže o nich s nadšením rozprávam, píšem o nich aj blog.
Ešte niekto iný je bývalý expert? Podeľte sa o svoje teoretické vedomosti a praktické skúsenosti.
Autor Iva, October 12, 2011 Toto je už tretia kniha od Elizabeth Pantley (amazon), ktorú som čítala. Prvá bola pred dvoma rokmi The no-cry sleep solution, druhá toto leto The no-cry potty training solution (amazon). Istým spôsobom mi poslúžila rovnako ako predchádzajúce dve a istým spôsobom úplne inak.
Čo majú všetky tri tieto knihy spoločné je to, že ponúkajú veľa “malých” tipov, ako dosiahnuť želaný výsledok “prirodzeným” spôsobom bez uchyľovania sa k nejakým radikálnym dvojdňovým riešeniam. To je tá časť “no-cry” – tým, že spánkové návyky, učenie sa používať nočník/záchod a disciplína sú veci, ktoré chcú čas, je pravdepodobné, že rýchle metódy sa stretnú s odporom. Vo všetkých troch som našla tipy na veci, ktoré sme už robili, tipy na veci, ktoré nechceme robiť (v tejto konkrétnej napríklad time-out), ale aj kopu tipov, ktoré nás predtým nenapadli.
Ďalšia užitočná vec, ktorú majú všetky tri spoločné, je to, že autorka hneď na úvod rozoberá, čo je “normálne”. Je normálne, že pártýždňové bábo nebude spať celú noc, nech robíte čokoľvek. Je normálne, že dvojročné (aj trojročné, aj štvorročné) dieťa sa niekedy pociká, nech robíte čokoľvek. Je normálne, že malé deti vám budú liezť na nervy opakovaním tej istej žiadosti, lebo sú stredobodom svojho vlastného sveta a ešte sa poriadne nenaučili vcítíť sa do druhých a byť trpezlivý. Keď je niečo naliehavé, tak to chcú pred piatimi minútami. Toto je veľmi dobrý úvod, lebo dá rodičom perspektívu, na čom sa dá “pracovať” a z čoho musia deti jednoducho vyrásť.
To v čom je táto tretia kniha iná, je tretia kapitola, ktorá v podstate ani nie je o deťoch. Je o hneve. Kde sa berie a prečo a čo s ním robiť. Toto som nečakala, ale spätne to dáva zmysel. Ak máte deti, zrejme ten hnev poznáte (výborný článok na danú tému). Ja som v zásade mierumilovný človek, ale veru neviem, či ma niekto dokáže vytočiť tak ako Kika (pravdepodobne Kubo o pár rokov). Takže prečítať si, že aj toto je normálne a že sa s tým dá niečo robiť bolo povzbudivé. Opäť sú to pomalé kroky, ale už to, že sa mi dostalo do povedomia, samo o sebe trochu pomáha, keď cítim ten hnev prichádzať. Nie je to o tom, že by autorka obhajovala deti, že nech robia čokoľvek, problém nie je v nich ale v hneve rodičov. Práve naopak, celá kniha sa zaoberá tým, ako ich naučiť správať sa “želaným” spôsobom. Ale to sa robí veľmi ťažko, keď sa pozerám na matadora s červenou plachtou.
Určite stálo za prečítanie.
Autor Iva, September 14, 2011
Nie, toto nebude o žiadnom manželskom trojuholníku, ale o tom že Kika stále rozpráva ako Vinnetou (“Můj bílý bratr má pravdu…”).
V jej podaní: … mama Kike pomôže toto otvoriť… Kika si prosí hrozienko ham… túto Kiku ideme teraz okúpať…
Môžeme si za to sami, lebo keď začínala rozprávať, tak sme zistili, že zámená ja a ty, moje a tvoje sú dosť mätúce. Aby jej bolo jasné, o kom hovoríme, sme začali o sebe aj o nej hovoriť v tretej osobe. A tak sa to aj naučila (aj keď rozmýšľam, či nespraviť experiment a s Kubom túto fázu preskočiť a pozorovať, ako si s tým poradí).
Teraz, keď sa mi už zdá, že by možno bolo aj na čase prestať rozprávať ako môj najobľúbenejší červený brat, sa snažíme hovoriť zase normálne. Snažíme píšem preto, že ani pre nás nie je úplne jednoduché sa znovu prepnúť. Niektoré veci sa človeku akosi dostanú pod kožu a prihlásia sa na trvalý (alebo aspoň dlhodobý) pobyt. Ďalšia z nich sa ozvala minule na detskom ihrisku, keď nejaké cudzie dieťa spadlo a začalo plakať a ja som sa úplne podvedome začala pohupovať zo strany na stranu. A pritom Kubo spal v kočíku a Kika liezla po preliezačkách. Chvíľu trvalo, kým som si všimla, čo robím.
Ale naspäť k tretej osobe, alebo lepšie povedané, k prvej a druhej. Myslím, že to od nás časom odpozoruje. A dovtedy sa budeme ešte baviť na jej hláškach a zneužívať takýto spôsob rozhovoru na posielanie si odkazov medzi sebou:
6:24am
Kika docupitá k našej posteli: “Kika už je vybúvana.”
Ja, so zatvorenými očami, ale hlasom, ktorý mi má zabezpečiť pár extra minút vo vodorovnej polohe: “Tato zoberie Kiku na nočník.”

|
|