Autor Iva, February 21, 2012 Neviem, ako to robia iné mamy, ale toto sú moje dve stratégie, ako sa z chaosu, ktorým je život s dvoma malými deťmi, celkom nezblázniť. A aspoň navonok pôsobiť, že mám veci trochu pod kontrolou.
Rutina znamená, že naše dni majú pomerne stabilnú štruktúru. Nepíšem rozvrh, lebo to ani zďaleka nie je až taká “pevná” štruktúra. Skôr by som to nazvala rámec. Ráno sa zobudíme, poľudštíme, naraňajkujeme a všetci spolu trochu pohráme. Potom si ide Kubo zdriemnuť a ja robím buď niečo také s Kikou, čo vyžaduje Kubovu neprítomnosť (maľovanie, skladanie puzzle, …) alebo ju nechám hrať sa samu a varím, upratujem,… Keď sa Kubo zobudí, ideme von a keď sa vrátime, tak sa naobedujeme a ide spať Kika. Ak mám šťastie, tak plus-mínus vtedy si pôjde ešte raz schrupnúť aj Kubo a mám chvíľu pokoj. Ak nie, tak sa zabávame s Kubom, kým to nezalomí. Keď sa potom Kika zobudí, pozrie si nejakú rozprávku, príde ďalší čas na hranie a potom začneme chystať večeru. Zjeme ju, keď dorazí tato, a potom s nimi trávi chvíľu on. Aj všetkých okúpe a ja ich dám spať.
To, že štruktúra nie je až taká pevná znamená, že sa prispôsobuje okolnostiam – keď má napríklad niekto prísť, alebo sa s niekým stretávame vonku, alebo keď kvôli počasiu nejdeme von doobeda ale poobede. Ale prečo som vôbec fanúšikom takejto rutiny? Lebo to výrazne uľahčuje každodenné veci. Nebojujeme napríklad po obede, keď má Kika ísť spať (a spať ešte potrebuje – to si z času na čas máme príležitosť overiť, keď z nejakého dôvodu spánok nevydá), lebo to považuje za normál – po obede sa jednoducho chodí spať. A pred kúpaním sa umývajú zuby. A tak.
Rutina znamená aj to, že malé deti potrebujú vedieť, že rovnaké veci majú rovnaké následky. Keď začne vyhadzovať v knižnici knihy z poličiek, ide sa domov. Keď má rozložené jedno puzzle a chce skladať iné, treba najprv to prvé upratať. Niekedy sa nám síce vôbec nechce byť dôslední, ale ukazuje sa, že je to jednoduchšie, ako potom bojovať s reakciami, keď už existuje precedens.
A zoznamy? Prv než napíšem o zoznamoch, tak dávam do pozornosti toto video (ukázal mi ho pred vianocami Andrej):
Aj keď mám výhrady voči stereotypom, ktoré chlapík (a obecenstvo) berie ako samozrejmosť, musím sama sebe priznať, že má pravdu v tom, že v mojej hlave stále “niečo beží”. A drvivú väčšnu času viacero vecí praralelne. Takže je síce pravda, že “myslím na všetko”, ale je veľmi jednoduché tu a tam na niečo zabudnúť. Moja záchrana sú zoznamy, lebo uvoľnujú mozgovú bandwidth iným procesom. Jeden na chladničke – potraviny, ktoré treba kúpiť. Iný, kam si dávam nápady na to, čo budem variť/piecť. Excelovský súbor s vecami, čo treba spraviť, kým sa odsťahujeme. Už veľakrát tu na blogu spomínaný zoznam kníh na prečítanie. Iný excelovský súbor, kde každá záložka sú jedny vianoce a značím si tam (ak sa zadarí, tak už počas roka) naplánované darčeky. V kalendári taký všeobecný to-do zoznam…
Táto moja mánia sa prejavuje aj na blogu, zoznamových článkov mám nemálo:
30 vecí, ktoré by som chcela stihnúť (čo mi pripomína, že onedlho bude čas na polročné vysvedčenie)
10 vecí o deťoch (čo mi pripomína, že koncom mesiaca bude čas na ďalšie do zbierky)
7 vecí, ktoré som nevedela o bábätkách, kým som nemala svoje vlastné
zoznam receptov, ktorý na seba síce nechal pomerne dlho čakať, ale bola to len otázka času, kedy sa zjaví
A nájdu sa aj ďalšie.
Asi to súvisí s tým, že keď na niečo neviem prestať myslieť a napíšem o tom, či už na blog, alebo niekomu do e-mailu alebo len tak pre seba, tak mi to pomôže sa tejto veci “zbaviť”. Čiastočne je to možno tým, že pri písaní som donútená poriadnejšie naformulovať myšlienky a niekedy sa už len tým dostanem na koreň problému a čiastočne asi tým, že mi to umožní dať si “prestávku” bez toho, aby som stále robila “refresh” a viem, že sa k tým istým myšlienkam môžem znovu vrátiť. (Going on a tangent – existuje fóbia zo zabúdania? Lebo ak hej, tak je dosť možné, že mám nejakú ľahkú(?) verziu… hmm, tak kamarát google povedal, že áno…)
A moje zoznamy fungujú podobným spôsobom. Keď sa to dostane z hlavy na papier alebo do počítača, môžem na to prestať myslieť a venovať sa niečomu inému. Kým som nemala tých dvoch malých krpcov, tak mi to až také nutné neprišlo, ale teraz, keď je každá aktivita a každá myšlienka aspoň dva, tri alebo dvestotridsaťpäťkrát prerušená, je to na nezaplatenie. Okrem toho je to trochu “dôchodcovské”, ale čo na tom? Hlavne, že to funguje.
Aké sú vaše stratégie?
PS A lúčim sa radou, ktorá sa rovnako dobre hodí pre rodičov ako pre stopárov po galaxii a je užitočná obzvlášť v prípade, keď nepomôžu ani zoznamy ani rutina – nepanikárte a nezabudnite si pribaliť uterák.
Autor Iva, November 17, 2011 Trochu sa bojím o tomto napísať. Nie som veľmi poverčivá, ale ak by náhodou v tomto prípade zafungovala kliatba internetu, tak by ma to veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi mrzelo.
Kika je dobrodružný jedák, ktorý skúša všelijaké nové veci, ide sa potrhať za brokolicou a (okrem fľakov na obruse, ktoré sú prirodzeným dôsledkom zatiaľ nie celkom zvládnutej manipulácie s príborom) s jedením nemáme problémy. Viem, z veľkej časti za to nemôžeme a je to Kikina zásluha, nie každé dieťa to rodičom takto uľahčí, ale myslím si, že náš prístup k jedlu je súčasťou úspechu.
Takže čo (ne)robíme?
Ja rozhodnem, aké jedlo je v ponuke, kedy a kde. Či už je to doma alebo v reštaurácii alebo na výlete, či už som ho varila ja, objednala pre seba s tým, že sa s Kikou podelím, vybrala jej niečo v all-you-can-eat bufete alebo zbalila so sebou von. Beriem trochu do úvahy aj jej preferencie (dobre viem, ako má rada palacinky, polievky, hrozno,…), ale v zásade u nás (zatiaľ?) vládne v tomto ohľade diktatúra. Nevarím pre ňu extra a takmer vždy jeme všetci to isté, aj keď to znamená, že napríklad niečo poriadne štipľavé som už nejedla ani nepamätám (čo má aj druhý dôvod – Kubo by nebol veľmi nadšený).
Kika sa rozhodne, či bude jesť a koľko. Na tú prvú otázku je odpoveď takmer vždy áno. A na tú druhú – jej porciu už mám celkom v oku, ale občas ma prekvapí, keď zje aj za dvoch. A keď niekedy nedoje, beriem to tak, že jej stačilo. Nepraktizujeme nič typu “Budeš tu sedieť, kým to nedoješ.” Keď sa stane, že nechce vôbec, dostane ten istý tanier pri najbližšom jedle.
Zatiaľ v zásade nevidela nikoho jedlo ofrfľať alebo hovoriť, že mu niečo nechutí – to určite tiež nie je na škodu.
Dúfam, že sa nám to podobne podarí aj s Kubom. (Ten zatiaľ ochutnal ryžovú kašu, banán, jablko, hrášok, zelenú fazuľku, mrkvu a pexeso.)
Autor Iva, October 15, 2011 Nemala som vtedy síce deti, ale vidiac iných rodičov ako zjavne nezvládajú svoje ratolesti – naživo, z rozprávania alebo na nejakej obrazovke – mi bolo jasné, že toto teda určite nebude môj prípad. Našťastie som nikoho neobdarovávala svojimi perlami múdrosti:
- Nebudem hovoriť šušľavou “bábätkovčinou” a samými zdrobneninami; na deti treba rozprávať normálne, oni sa tým pádom tiež naučia rozprávať normálne… Môžem ja za to, že predtým Kika a teraz Kubo sa tak nádherne škeria na všetky ťuťuli-muťuli a baran-buc?
- Nebudú sa hádzať o zem; prvýkrát to skúsia, odpor bude potlačný, druhýkrát ich to ani nenapadne… Naposledy včera pri odchode z ER (pohotovosť), kde sme strávili (v miestnosti 2x2m) vyše 3 hodín vrátane tej, kedy zvyčajne obedujeme (a nie, nemali sme so sebou nič) a tej, kedy sa Kika ukladá na poobedňajší spánok. Kým som už na odchode vybavovala parkovací lístok a Kika najprv besná pobehovala okolo a potom sa tresla na zem, tak som ju len po očku pozorovala a tvárila sa akože nič.
- Budú spať; ak nie úplne od začiatku celú noc, tak ich to postupne naučím, viac ako pár týždňov to nemôže trvať… Kubo sa budí zhruba každé tri hodiny (teda aspoň dvakrát počas môjho spánku) a občas sa stane, že sa v noci zobudí aj Kika (niekedy len niečo zamrmle a spí ďalej, niekedy jej treba pripomenúť, že je ešte tma a spíme). Vadí mi to menej, ako keď bola Kika v jeho veku a o kus menej, ako by som bezdetná očakávala.
- Nebudú chodiť s usopleným nosom; to už je čo za rodiča, ktorý si nevšimne (alebo nenájde čas na utretie?), že dieťaťu visí z nosa sviečka… Raz v parku, Kika išla obhliadnuť niečieho psa, majiteľ ju nepustil a smerom ku mne zakričal, že musím naučiť deti, aby nechodili len tak k cudzím psom. Neviem, či mu vadilo to, že Kika prišla pohladkať jeho miláčika, alebo ten zelený ufónec, ktorý jej vykúkal z nosa (ona je schopná ich ignorovať, až kým jej nesiahajú po ústa).
- Budem mať na ne vždy čas; nebudem im hovoriť, že nech mi dajú chvíľku pokoj/že musím teraz spraviť niečo iné, keď sa budú dožadovať pozornosti… Vinná. Častejšie, než mi je milé.
- Nebudem ich podplácať; veku primerane im vždy vysvetlím súvislosti a oni sa budú príslušne správať, lebo ich tak navedie ich zdravo vyvinutý vnútorný hodnotový systém… A keď doješ túto polievočku, tak bude ešte piškótka.
- Nebudú vysedávať pred telkou; nebudú vedieť, čo je to telka!… Je pravda, že sme beztelková domácnosť, takže sme aspoň ušetrení reklám, ale Kika niekoľkokrát za týždeň pozerá Doru a/alebo Elma a každý deň dostane aspoň pár minút s iPad-om.
- Nebudem do zblbnutia rozprávať o deťoch; existuje predsa toľko iných zaujímavých tém... A pozrime sa, nielenže o nich s nadšením rozprávam, píšem o nich aj blog.
Ešte niekto iný je bývalý expert? Podeľte sa o svoje teoretické vedomosti a praktické skúsenosti.
Autor Iva, October 12, 2011 Toto je už tretia kniha od Elizabeth Pantley (amazon), ktorú som čítala. Prvá bola pred dvoma rokmi The no-cry sleep solution, druhá toto leto The no-cry potty training solution (amazon). Istým spôsobom mi poslúžila rovnako ako predchádzajúce dve a istým spôsobom úplne inak.
Čo majú všetky tri tieto knihy spoločné je to, že ponúkajú veľa “malých” tipov, ako dosiahnuť želaný výsledok “prirodzeným” spôsobom bez uchyľovania sa k nejakým radikálnym dvojdňovým riešeniam. To je tá časť “no-cry” – tým, že spánokové návyky, učenie sa používať nočník/záchod a disciplína sú veci, ktoré chcú čas, je pravdepodobné, že rýchle metódy sa stretnú s odporom. Vo všetkých troch som našla tipy na veci, ktoré sme už robili, tipy na veci, ktoré nechceme robiť (v tejto konkrétnej napríklad time-out), ale aj kopu tipov, ktoré nás predtým nenapadli.
Ďalšia užitočná vec, ktorú majú všetky tri spoločné, je to, že autorka hneď na úvod rozoberá, čo je “normálne”. Je normálne, že pártýždňové bábo nebude spať celú noc, nech robíte čokoľvek. Je normálne, že dvojročné (aj trojročné, aj štvorročné) dieťa sa niekedy pociká, nech robíte čokoľvek. Je normálne, že malé deti vám budú liezť na nervy opakovaním tej istej žiadosti, lebo sú stredobodom svojho vlastného sveta a ešte sa poriadne nenaučili vcítíť sa do druhých a byť trpezlivý. Keď je niečo naliehavé, tak to chcú pred piatimi minútami. Toto je veľmi dobrý úvod, lebo dá rodičom perspektívu, na čom sa dá “pracovať” a z čoho musia deti jednoducho vyrásť.
To v čom je táto tretia kniha iná, je tretia kapitola, ktorá v podstate ani nie je o deťoch. Je o hneve. Kde sa berie a prečo a čo s ním robiť. Toto som nečakala, ale spätne to dáva zmysel. Ak máte deti, zrejme ten hnev poznáte (výborný článok na danú tému). Ja som v zásade mierumilovný človek, ale veru neviem, či ma niekto dokáže vytočiť tak ako Kika (pravdepodobne Kubo o pár rokov). Takže prečítať si, že aj toto je normálne a že sa s tým dá niečo robiť bolo povzbudivé. Opäť sú to pomalé kroky, ale už to, že sa mi dostalo do povedomia, samo o sebe trochu pomáha, keď cítim ten hnev prichádzať. Nie je to o tom, že by autorka obhajovala deti, že nech robia čokoľvek, problém nie je v nich ale v hneve rodičov. Práve naopak, celá kniha sa zaoberá tým, ako ich naučiť správať sa “želaným” spôsobom. Ale to sa robí veľmi ťažko, keď sa pozerám na matadora s červenou plachtou.
Určite stálo za prečítanie.
Autor Iva, September 14, 2011
Nie, toto nebude o žiadnom manželskom trojuholníku, ale o tom že Kika stále rozpráva ako Vinnetou (“Můj bílý bratr má pravdu…”).
V jej podaní: … mama Kike pomôže toto otvoriť… Kika si prosí hrozienko ham… túto Kiku ideme teraz okúpať…
Môžeme si za to sami, lebo keď začínala rozprávať, tak sme zistili, že zámená ja a ty, moje a tvoje sú dosť mätúce. Aby jej bolo jasné, o kom hovoríme, sme začali o sebe aj o nej hovoriť v tretej osobe. A tak sa to aj naučila (aj keď rozmýšľam, či nespraviť experiment a s Kubom túto fázu preskočiť a pozorovať, ako si s tým poradí).
Teraz, keď sa mi už zdá, že by možno bolo aj na čase prestať rozprávať ako môj najobľúbenejší červený brat, sa snažíme hovoriť zase normálne. Snažíme píšem preto, že ani pre nás nie je úplne jednoduché sa znovu prepnúť. Niektoré veci sa človeku akosi dostanú pod kožu a prihlásia sa na trvalý (alebo aspoň dlhodobý) pobyt. Ďalšia z nich sa ozvala minule na detskom ihrisku, keď nejaké cudzie dieťa spadlo a začalo plakať a ja som sa úplne podvedome začala pohupovať zo strany na stranu. A pritom Kubo spal v kočíku a Kika liezla po preliezačkách. Chvíľu trvalo, kým som si všimla, čo robím.
Ale naspäť k tretej osobe, alebo lepšie povedané, k prvej a druhej. Myslím, že to od nás časom odpozoruje. A dovtedy sa budeme ešte baviť na jej hláškach a zneužívať takýto spôsob rozhovoru na posielanie si odkazov medzi sebou:
6:24am
Kika docupitá k našej posteli: “Kika už je vybúvana.”
Ja, so zatvorenými očami, ale hlasom, ktorý mi má zabezpečiť pár extra minút vo vodorovnej polohe: “Tato zoberie Kiku na nočník.”
Autor Iva, September 6, 2011 
Sú dni, keď večer zistím, že som sa s Kikou takmer vôbec nehrala. Trochu sa hrala sama, trochu sme boli vonku, trochu obskakovala okolo mňa, keď som niečo robila (A “pomáhala”. Dva-a-štvrťročné deti vedia úžasne pomáhať, hlavne, keď majú pritom do činenia s múkou alebo s vodou alebo s kopou prádla alebo s metlou…).
Zdá sa mi, že mama nemá byť hlavný organizátor programu a že je dobre, keď sa niekedy deti aj nudia, lebo ich to donúti vymyslieť si vlastnú zábavu, ale asi to platí hlavne na staršie deti. Lebo či už si Kika niečo vymyslí sama alebo s aktivitou prídem ja, takmer vždy chce, aby sme to robili spolu.
Takže keď potom večer zistím, že takejto spoločnej hry veľa nedostala (či už je to stavanie lega, lepenie papiera, kreslenie, “nakupovane”…), trochu ma to mrzí. Ale hovorím si, že to aj tak nevadí, lebo keď sa zamyslím nad svojimi najlepšími spomienkami z detstva (aj keď žiadna nejde naspäť až do Kikinho veku), tak nie sú na koberci v detskej izbe hrajúc sa s rodičmi. Tie, ktoré sú s rodičmi, sú väčšinou vonku (kúpanie v Štiavnici na jazerách, výlety na huby a na černice, …). A väčšina je bez rodičov – buď som niečo robila sama alebo s bratmi alebo s kamarátkami.
Čo mi z toho vychádza? Ak chcem Kike a Kubovi dopriať spomienky, ako sú tie moje, tak by sme mali robiť hlavne spoločné aktivity vonku a zariadiť veľa času s rovesníkmi, časom bez dozoru. (Tá druhá časť je ďalší argument, prečo sa odtiaľto odsťahovať. Tu si akosi neviem predstaviť tlupu 5-6-ročných detí naháňajúc sa bez dospelákov na sídlisku/medzi domami…)
Aké sú vaše najlepšie spomienky z detstva? Sú tiež vonku/bez rodičov?
Autor Iva, August 19, 2011 Netuším, ako (ste) to robili.
Dieťa má zápal močových ciest spôsobený e. coli? Šup na internet, aké sú príznaky, aké je to vážne, čo sa s tým dá robiť, ako sa tomu nabudúce vyhnúť? (Konzultácia s lekárom má pre mňa stále ďaleko väčšiu váhu, ale na získanie základných informácii a naformulovanie otázok to stačí.)
Ostala mi v chladničke trocha listového špenátu, pár šampiónov a baklažán, ktorý som kúpila bez nejakého kuchárskeho zámeru, jednoducho len preto, že bol v akcii a farebne sa mi hodil do košíka? Kamarát google ponúkne rýchly recept.
Niekto podpálil “naše” detské ihrisko? Rýchla konzultácia s počítačom nás nasmeruje do neďalekého parku, o ktorého existencii sme nemali ani tušenia.
Chcem novú sukňu, lebo aj keď som po dvoch tehotenstvách naspäť na pôvodnej váhe, tvar sa akosi zmenil, boky sú širšie, moje staré veci už nesedia ako kedysi, ale nemám šancu sa dostať do vhodného obchodu bez doprovodu? Amazon pomôže.
Čítania sa nevzdávam, ale preč sú dni, keď som mohla v pohodičke prezerať police v knižnici, ležérne nakuknúť do nových kníh a na mieste si vybrať čo budem čítať nasledujúcich pár týždňov. Dnes je to večerná priprava s online katalógom a na druhý deň šprint s papierikom v jednej ruke, s autosedačkou s dieťaťom č. 2 v druhej, uisťujúc dieťa č. 1 tmoliace sa mi pod nohami, že len vyberiem svoje knihy a hneď ideme hore do detského oddelenia.
Tento blog.
To je len zopár mojich príkladov z posledných dní, som si istá, že je aj kopa iných. Aké sú tie vaše?
Autor Iva, August 16, 2011 Tajne (ale kde… vôbec nie tajne) som dúfala, že sa nám podarí Kiku odplienkovať, kým sa narodí Kubo. Predstava dvoch trpaslíkov v plienkach nebola lákavá. A možno by sa nám to aj bolo podarilo, keby sme sa do toho naozaj pustili, ale boli sme príliš leniví (rozumej predstava odplienkovávania bola ešte menej lákavá). Potom, kým bol Kubo čerstvý, sa nám do toho tiež nechcelo, ale s príchodom júla som si povedala, že prišiel ten správny čas.
Len tak na okraj, ukazuje sa, že mať deti na jar je výhoda nielen počas tehotenstva (v zime nie je ešte príliš veľké brucho, takže netreba tehotenské zimné veci a zároveň nie je brucho veľké, keď je príliš teplo, čo môže byť pre tehotné obzvlášť únavné), ale aj kvôli odplienkovaniu. Druhé narodeniny majú na jar a nasleduje teplé obdobie, ktoré je ako stvorené na pobehovanie s holým zadkom (ideálne aj vonku, ale to nanešťastie nie je náš prípad).
Presne tak sme totiž s Kikou začali (a predpokladám, že Kuba to čaká o dva roky). Teda ak nerátam sedenie na nočníku od asi 10tich mesiacov so zmiešanými výsledkami – niekedy sa zadarilo, niekedy nie. Nechali sme ju doma pobehovať len v tričku, nočník držali nablízku, či už v kuchyni, obývačke alebo Kikinej izbe, obrnili sa trpezlivosťou – cha! o tom viac o chvíľu – a dúfali, že to nebude trvať dlho.
Kika vedela, čo sa od nej očakáva, lebo jednak nočník už používala nejaký ten piatok a druhak v rámci “teoretickej prípravy” keď sme doma samy, nechávam otvorené dvere na kúpeľni, a tak videla, čo sa na záchode robí (a pomáhala – splachovať). Keby mi toto niekto povedal pred piatimi rokmi, tak by som sa asi schuti zasmiala, že no way (žiadna cesta ), ale zdá sa, že porodením dvoch detí sa stratili aj posledné zvyšky ostychu a plus to Kiku naučilo, že chodenie na záchod je normálne. (A berie v pohode aj to, že keď sme doma všetci alebo máme návštevu, tak sa kúpeľna pri používaní zatvára a keď sú dvere zatvorené, tak sa tam nechodí.)
Ale porozumenie je jedna vec, ovládanie tela druhá. A rodičovská trpezlivosť tretia. Mláčky boli. Veľa. Aj falošných poplachov bolo veľa. A čo si budeme nahovárať, aj keď sme do toho išli s tým, že ju za nehody nebudeme hrešiť, tak keď sa postaví po treťom poplachu a okamžite sa vyciká na zem a je to už siedmykrát v daný deň, tak to potom človek začne rozmýšľať, či by predsalen bolo také hrozné nechať ju ešte nejaký čas v plienkach. Našťastie, toto netrvalo dlho – niečo vyše týždňa, kým sa naučila oznámiť, čo sa ide diať. To ani zďaleka neznamená, že sme boli za tých pár dní hotoví, lebo často to oznámenie prišlo len pár sekúnd pred akciou alebo dokonca už počas. Ale občas sme aj stíhali dobenúť na nočník. A počet nehôd sa postupne znižoval. Teraz je to asi 6 týždňov, odkedy sme začali, a už dávno sme nemali nehodu, keď je hore (tie dve v sobotu na pláži nerátam, lebo tam síce včas oznámila, ale toalety boli ďaleko, takže sme to nestihli…). Po asi dvoch týždňoch sme jej začali dávať aj nohavičky a sukňu/kraťasy.
Zvažovali sme, čo robiť v noci a cez deň, keď spí. Známi a internet povedali, že sú v zásade dve stratégie. Jedna je ísť plnou parou vpred a dávať dieťa spať bez plienky, aby nedostávalo zmiešané signály, že niekedy sa môže do plienky a niekedy nie. Druhá je dávať na spanie plienku a jednoducho počkať, kým sa bude konzistentne budiť suchá. My sme sa priklonili k tej prvej. Bol jeden večer, keď som posteľ prezliekala 4krát (a keby došlo na piate prezliekanie, tak už ju dám spať s plienkou, lebo sa minuli plachty), ale prežili sme. Ešte stále sa z času na čas nehoda pritrafí, ale napríklad dnes sa cez obedňajší spánok prebudila, vypýtala na nočník a po vycikaní spala ďalej, takže si myslím, že sme na dobrej ceste. Zo začiatku, kým boli nehody časté, tak sme matrac balili do igelitu, ale teraz už má pod plachtou iba takú nepremokavú podložku, ako mávajú v nemocnici (predsalen igelit trochu šuští). A výhoda horúceho leta bola, že sme ju nechávali spať bez periny.
V tých prvých dňoch, keď sme si neboli istí, ako to pôjde, sme sa uchýlili aj k podplácaniu (čo si budeme nahovárať, motivácia je v tomto prípade eufemizmus). Kika je veľký fanúšik Dory, tak som jej nakreslila plagátik s cestičkou rozdelenou na políčka, na konci ktorej bola Dora. Po úspešnom sedení na nočníku sme nalepili nálepku na ďalšie políčko a vedela, že keď dôjde až na koniec cestičky, tak príde balík a v ňom Dora. Len potom sa ukázalo, že zaujímavejšie ako nejaké zarobené odmeny sú pre naše dieťa samotné nálepky. (Aj keď Dora balíkom prišla a privítanie bolo vrelé.) A tak sme zmenili taktiku a po úspešnom sedení jej jednoducho dám nálepku, ktorú si ona potom nalepí na nočník (žiadne špeciálne som nekupovala, všetky sa tak nejako priebežne u nás ocitli… buď prišli s nejakou reklamou, alebo nám ich dala zubárka, alebo boli pribalené v legu…).
Prečo teda to takmer v nadpise? Dávame jej plienku, keď ideme von, pokiaľ je to ďalej ako len pred dom. Aj keď už (s prekvapením) zistila, že záchod majú aj v knižnici, aj v reštaurácii, aj u doktorky, aj na kompe, tak zatiaľ je stále problém na ne dôjsť včas. Kategória sama o sebe je jazda autom. A parky. Minule sme boli v lese a keď som sa jej spýtala, či ideme cikať do trávičky, tak tvrdila, že jej netreba. O desať minút už bolo treba. Ale to sme už boli na ceste pre peších, kadiaľ išli bicykle a ľudia so psami a inými deťmi. A ja som bola príliš mäkká na to, aby sme spravili, čo treba len tak na kraji cesty. Ale keď môžu psi…
Čo ďalej? Nuž, rada by som sa zbavila plienok aj vonku, ale stále celkom neviem ako na to (všetky rady sú vitané!). Ďalej ju treba postupne naučiť, aby to zvládala bez pomoci (aspoň vyzliekanie a posadenie na nočník). Časom prejsť od nočníka na záchod. A ešte by bolo fajn, keby sa pýtala aj po anglicky, lebo zvažujeme, že by sme ju na jeseň dali na pár hodín týždenne do škôlky (aby bola aj s inými deťmi a aby pochytila trochu viac angličtiny).
Ako ste odplienkovávali vy?
(Kto by to bol povedal, že tu vysypem vyše 1000 slov na nočníkovú tému?)
Autor Iva, August 2, 2011 Začnem niekoľkými príkladmi.
Malajské aerolinky sa rozhodli zakázať cestovanie detí do dvoch rokov prvou triedou. Lebo že príliš plačú a vadí to ostatným cestujúcim. (A len na okraj, nezakázali ich v business triede, kde by to podľa mňa dávalo aspoň trochu zmysel.) Je pravda, že deti často plačú pri vzlietaní a pristávaní, lebo im vadí zmena tlaku (tento problém je čiastočne riešiteľný, ak dostanú do úst prsník alebo cumeľ, lebo prehĺtanie mlieka alebo slín pomáha tlak vyrovnávať), ale nie sú to jediní pasažieri, ktorí vyrušujú ostatných. A áno, niekedy aj počas letu a nie vždy na to majú objektívnu príčinu. Ale sú to takí istí ľudia, ktorí sa premiestňujú z miesta na miesto, ako ostatní, akurát ešte nevedia poriadne ovládať svoje emócie. Znamená to, že majú sedieť doma, kým sa to naučia? (Jááj, nie, majú cestovať economy triedou…) A okrem toho, aj keď je moja vzorka veľmi malá, zdá sa mi, že cestovanie s malým bábom je dokonca jednoduchšie a menej “otravné” pre ostatných (lebo väčšinou leží, cucá a spí) ako s 2-3 ročným dieťaťom (ktoré neobsedí na mieste a najradšej by behalo dookola a všetko obchytkávalo).
Alebo reštaurácia v Pennsylvánii, ktorá zakázala deti pod 6 rokov. Z rovnakého dôvodu – lebo sa vraj nedá kontrolovať ich hlasitosť. Áno, je to súkromný podnik, majiteľ si stanovuje svoje pravidlá. Ale predstavte si, že namiesto “deti pod 6 rokov” tam dám inú kategóriu ľudí: černosi, modrookí, vozíčkári, motorkári, Budhisti… bola by to diskriminácia. Ale keď diskriminujeme deti, tak sa to tak akosi neberie.
Alebo 15ročná školáčka, ktorá nemôže na školský ples prísť s priateľkou a je jej povedané, že sa môže zúčastniť iba ak príde s chlapcom. Zaujímavé, že heterosexuálnu orientáciu mladistvých nikto nespochybňuje, ale zaľúbiť do dievčaťa sa môže, až keď bude mať 18?
Detské ihriská. Ak tam náhodou sú záchody (a nie všade sú… kapitola sama o sebe a materiál na článok s názvom “Ako mám svoje doma už odplienkované dieťa naučiť byť bez plienok aj vonku, keď najbližší záchod je v nedohľadne?”), tak sú pre dospelých. A to aj napriek tomu, že aspoň polovica návštevníkov sú deti (pre ktoré sú primárne určené!). Všetci súhlasíme, že verejné prienstranstvá majú byť prístupné a použiteľné aj pre telesne postihnutých. Ale to, že ich majú problém používať deti (a tým pádom aj tí, ktorí sa o ne starajú), akosi nepočuť.
Keby Mišo udrel mňa, je to domáce násilie. Keby udrel Kiku alebo Kuba, je to výchovná metóda?
Dieťa nie je čakateľ na dospelosť. Je to tiež človek. Akurát ho/ju tak nie vždy berieme. Často je to vyjadrené vo forme, že deti sú na verejnosti vítané, pokým na seba nepritiahnu pozornosť dospelých. Odtiaľ je potom už len krôčik k obviňovaniu matiek s tým, že ich majú buď spacifikovať, alebo ak to nevedia, tak ostať s nimi doma.
Ako ich teda máme brať? Ako ľudí. S právom na telesnú autonómiu. S potrebami, ktoré nie sú menej dôležité ako tie naše. S túžbami, ktoré sú aspoň tak hodnotné ako tie naše. Ak to zvládneme, tak veľa vecí sa vyjasní. Nebudeme ich biť, lebo ľudí predsa nebijeme. Nebudme ich vyhadzovať z lietadiel, lebo ľudia predsa môžu cestovať lietadlami. Nebudeme hovoriť matkám kojacim na verejnosti, aby sa zakrývali, lebo ani my si pri jedení nedávame hlavu a tanier pod uterák. Nebudeme očakávať, aby sa správali ako dospelí, pretože majú právo správať sa ako deti.
Prečo mi tak záleží na právach detí? Z veľkej časti preto, že starostlivosť o ne je momentálne moje celodenné zamestnanie a veľmi zriedka niekam idem bez toho, aby som mala aspoň jedno malé so sebou. Preto to, ako sú prijímané a vnímané na verejnosti, sa priamo dotýka toho, ako prijímaná, vnímaná a vítaná som tam ja. Z veľkej časti preto, že aj ja som bola dieťa. Všetci sme boli… Ale hlavne preto, že deti potrebujú, aby sa ich niekto zastal. Príliš nadnesené? Možno. Ale už som dospelá, takže už ma môže byť aj vidieť, aj počuť.
Autor Iva, July 4, 2011 Dnes začnem pekne zoširoka, definíciou. Chcem písať o autonómii vo filozofickom zmysle (a nie v “územnosprávnom”), takže autonómia v tomto článku znamená slobodu vôle. Telesná autonómia je potom sloboda rozhodovať o svojom tele. A každý človek má na ňu právo.
Z pohľadu zdravotnej starostlivosti dve hlavné “zložky” autonómie sú informovaný súhlas a právo odmietnuť. Informovaný súhlas znamená, že predtým, než sa čokoľvek bude diať, vám vysvetlia očakávané prognózy a možné komplikácie každej procedúry/liečby/operácie/… Vrátane ničnerobenia. Právo odmietnuť znamená, že si naozaj to ničnerobenie aj môžete vybrať. Príklad: máte rakovinu. Lekári ponúknu chemoterapiu, ktorá vám predĺži život o pár mesiacov, možno dokonca rokov, ale vypadajú vám vlasy, bude vám zle, budete slabí a náchylní na infekciu. Je vaše právo rozhodnúť sa chemoterapiu nepodstúpiť. Lekári vám ju nemôžu “nasilu” naordinovať, aj keď si myslia, že je to pre vás tá lepšia možnosť. Je to vaše telo a konečné rozhodnutie patrí vám.
Iný príklad: rodiaca žena. Lekár spraví nástrih hrádze, bez toho, aby dostal súhlas. Bez toho, aby vysvetlil, očakávané benefity a možné komplikácie. Bez toho, aby sa vôbec opýtal. V tomto prípade bola porušená telesná autonómia.
Iný príklad: mužská obriezka. Sú výnimky, ale zvyčajne sa robí pár dní po narodení. Chlapec nemôže dať ani informovaný súhlas a ani nedostane právo odmietnuť. Je porušená jeho telesná autonómia.
Toto je dôvod, prečo naša Kika doteraz nemá náušnice. Aj keď keby ste sa ma spýtali nejaký čas dozadu, nenaformulovala by som to takto. Ale pocitovo to tam bolo a je rovnaké. Je to možno “maličkosť”, ale stále je to (nepotrebný) zásah do jej tela, ohľadom ktorého sa by sa ona sama nemohla rozhodnúť.
A nekončí to lekárskymi zásahmi. Každý má právo odmietnuť, aby sa ho niekto druhý dotýkal. Súhlas? Napríklad ohľadom šteklenia, keď sa dieťa (alebo aj dospelý) súčasne smeje a kričí dosť, dosť, dosť? Z môjho pohľadu je odpoveď jasná – treba prestať.
Lenže aj keď mám v niektrých z týchto otázok (už) jasno, stále je veľa takých, kde nemám.
Výmena plienky. Mali sme obdobie, keď Kika začala kričať a zvíjať sa zakaždým, keď sme jej chceli vymeniť plienku. Podľa toho, čo som písala pred chvíľou, by sme ju mali nechať tak (a napíšem to aj explicitne, deti majú podľa mňa rovnaké právo na telesnú autonómiu ako ostatní ľudia). Nenechali sme. A nie raz. A urobila by som to znovu. A mrzí ma to.
Alebo očkovanie. Je to zásah do detského tela, na ktorý dieťa nedáva informovaný súhlas, nedostane možnosť odmietnuť (a v prípade, že sa dostavia vedľajšie účinky, musí s nimi žiť). Zasahovali sme. A nie raz. A urobíme to znovu. A mrzí ma to.
Dá sa na to pozerať tak, že súhlas a možnosť odmietnuť má rodič a ten robí predsa rozhodnutie v najlepšom záujme dieťaťa. Ale nie je to jeho/jej telo. Takže o čo je to iné ako ten príklad s rakovinou? Či už som “prijímateľ” – človek, ktorého autonómia bola porušená – alebo “odosielateľ”, ktorý ju porušuje, je to zlé. S “prijímateľom” môžem niečo spraviť (tá tehotná žena s nástrihom si na druhé tehotenstvo a pôrod vybrala poskytovateľa starostlivosti, ktorý telesnú autonómiu rešpektuje), ale čo s “odosielateľom”?
A nie je to len rečnícka otázka. Je to niečo, čo ma stále trápi. A to som sa nemusela (zatiaľ, našťastie!) rozhodovať o ničom “závažnom”, ako by bola napríklad taká rakovinová liečba dieťaťa… Má niekto podobné protichodné pocity? A ako sa s nimi vysporiadavate?

|
|