Karanténa po príchode na Slovensko

Nenudili sme sa. 

 

Zaujímavé boli potom testy na piaty deň. (Len na pobavenie, na stránke úradu verejného zdravotníctva sa písalo, že na test treba ísť najskôr na piaty deň od príchodu, na stránke ministerstva zdravotníctva, že na test treba ísť na piaty deň a na oficiálnej slovenskej korona stránke, ze najneskôr na piaty deň.) Na stránke polikliniky písali, že odbery sú na prvom poschodí. Boli sme objednaní a išli sme priamo na to prvé poschodie. Tam nikde žiadne značenie, kde by to tak mohlo byť, chvíľu sme sa motkali a hľadali, ale k ničomu to neviedlo, tak sme sa vrátili na prízemie na informácie. Pani hovorí, že to je na treťom, vo dverách s tajuplným názvom “Pracovisko zdravotnej služby”. (Rozumiem, že prípadov tu nemajú veľa a že sa až tak veľa netestuje, nemusia mať červený stan vonku na parkovisku, ale na druhú stranu nechať potenciálne pozitívnych príchodzích zo zahraničia poprechádzať sa po celej budove a porozprávať sa s ktovie kým, kým trafia do správnych dverí, asi nie je optimálne.) Tak ideme na tretie. 

Na dverách je, že máme klopať, tak klopem. Vyjde milá pani bez rúška, uistí sa, že my sme tí, ktorých čaká a povie, že momentík. Keď nám otvorí dvere druhýkrát, už je v rúšku, v plášti, aj so štítom. Tentokrát sme nedostali na výber, každého poškrabkala v obidvoch nosoch aj v hrdle. Výsledky na druhý deň, ale osobne. (Aj keď teda predpokladám, že keby boli pozitívne, snáď by zavolali, aby sme nechodili.) A 50e na hlavu. (To už bolo so zľavou, lebo donedávna účtovali 65e. Druhé miesto v Žiline, kde testy robia, pýta 76e.) 

Na druhý deň dávam vedieť aj na žilinský úrad verejného zdravotníctva, že všetko ok, naša karanténa končí a môžeme sa aj s niekým stretnúť.

Cestovanie v čase korony

Koncom mája sme si mysleli, že z našej plánovanej cesty v lete na Slovensko nebude nič. Hranice zavreté, naše letenky zrušené, štátna karanténa… ale potom sa to trochu začalo uvoľňovať, kamaráti zistili, že niečo predsalen lieta a kúpili letenky, tak sme sa aj my znovu zamysleli a zhodnotili, že e-karanténu by sme zvládli. Len nedávala zmysel pre Miša, lebo po jej skončení by akurát nasadal na lietadlo naspäť do štátov a aj tam by mohol mať pri vstupe problémy.

Tak som prebookovala len moje a detské letenky a pustila sa do zisťovania, kde a ako sa dajú spraviť testy na covid-19, ktoré Slovensko vyžaduje na vstupe. V našej county (niečo ako okres) už niekoľko mesiacov fungovalo drive-though testovacie stredisko (na parkovisku Kean univerzity), ale dlho testovali iba ľudí so symptómami, na lekársky predpis. Ale keď začali počty prípadov klesať, otvorili testy aj pre ľudí bez príznakov (a bez predpisu, a bez poplatku), ktorí sa chcú dať otestovať. Takže toto sme využili. Dospelákom škrabkali v nose, ale deti dostali na výber, či chcú výter z nosa alebo z úst. Obaja si vybrali ústa.

(Veľa ľudí sa ma neskôr pýtalo, či to je naozaj pocit, akoby mi niekto chcel cez nos vyškrabať mozog z hlavy, ako to niekedy dramaticky ukazovali v telke… Pre mňa to také nebolo. Nebolo to síce príjemné, ale už som zažila aj kus horšie vyšetrenia a trvá to naozaj len pár sekúnd.) 

Háčik bol akurát v tom, že podľa slovenských pravidiel sme mali vstúpiť do krajiny s negatívnym výsledkom testu, nie starším ako 96 hodín. V “našom” testovacom stredisku robili testy len v pondelok, stredu a piatok. Náš let bol vo štvrtok večer, príchod na Slovensko v piatok podvečer. Pondelkový test by bol príliš starý, výsledok stredajšieho do 72 hodín. Na test sme teda išli v stredu aj s tým rizikom, že možno budeme odlietať bez výsledku, ale nakoniec aspoň ten môj prišiel ešte pred odletom (k detským som sa dopracovala až o týždeň neskôr). 

Medzitým sa zmenili aj pravidlá na Slovensku, takže sme vedeli, že nejdeme do dvojtýždňovej e-karantény, ale že na piaty deň od príletu pôjdeme znovu na testy a keď budeme mať negatívne aj tie, tak naša izolácia končí.

Na letisku v Newarku som bola prekvapená, ako je tam rušno. Nebolo to samozrejme až také, ako sme boli zvyknutí, skoro nikde sme nečakali, ale neboli to ani vyľudnené priestory. Bolo zaujímavé sledovať rôzne variácie na tému rúšok. Dôchodcovia s KN95 rúškami a plastovými štítmi, malé deti s klobúčikmi, z ktorých išli dolu priesvitné plastové “pršiplášte” (niečo ako včelársky klobúk), pani s celotvárovým šnorchlom, domáce výrobky rôznych dizajnov, basketbalisti s jednorazovými rúškami nedbanlivo zavesenými na jednom uchu… 

Lietadlo do Frankfurtu bolo plné zhruba do polovice. Dezinfekčnými utierkami som poutierala sedačky a priľahlé oblasti, a potom som nechala deti, nech sa hrajú s displejmi. Rúška sme mali celý čas okrem toho, keď sme jedli a pili. Kika frfľala, ale zvládli sme. 

Novinkou bol zdravotnícky formulár, ktorý vyzbierali pred vystúpením v Nemecku. Podobný (jeden na rodinu a potom ešte iný menší pre každú osobu) rozdávali aj na lete Frankfurt->Viedeň, ale tie sa už nikto neobťažoval zbierať. Frankfurtské letisko tiež vcelku živé, let do Viedne takmer plný, jedine Viedeň bola prázdna. Na baggage claime sa krútil iba jeden kufrový kolotoč – ten náš.  

Celá cesta prebehla nad očakávanie dobre. A o karanténe bude nabudúce.   

Kvitnúci kaktus

Keď som si ho všimla prvýkrát pri večernej prechádzke, mal neskutočne veľa zavretých pukov. Jasné, že sme sa vrátili o pár dní neskôr pozrieť, ako mu ide kvitnutie. Kto by to povedal, že v strede New Jersey bude klíma na vonkajšie kaktusy…

The Overstory

Na túto knižku treba trpezlivosť. Začína koreňmi – krátkymi akoby poviedkami, ktoré postupne predstavia ľudské postavy (môže mať kniha deväť hlavných postáv?). Potom príde kmeň, kde sa príbehy postáv poprepletajú, vyrastú do koruny. A na koniec padajú semená. A celý čas sú tam ešte stromy, veľa stromov.

Nálada je taká optimisticko-pesimistická. Teda pre ľudí vpodstate len pesimistická a trúchlivá. Ale na stromy, aj keď to v čase príbehu nie je veľmi ružové, čaká budúcnosť. 

Understory je po anglicky lesný podrast – všetko to, čo rastie v lese pod korunami stromov, v knižke sa viackrát spomína. Overstory – koruny stromov, je priamo len v názve knihy a aj to pravdepodobne kvôli slovnej hračke. Všeliakých viac-či-menej zjavných referencií sa nájde tiež dosť: na Loraxa, ktorý hovorí za stromy, na Annu Kareninu a (ne)šťastie rodín, na Wohllebenov Secret Life of Trees… veľa som si určite ani nevšimla. 

Kniha o stromoch a čase, ktorá je vlastne o ľuďoch, taká, čo dáva viac otázok ako odpovedí. Miestami trochu pátosu, miestami príliš hustý podrast, ale celkovo veľmi dobre napísaná. 

Your kind never sees us whole. You miss the half of it, and more. There’s always as much below ground as above. That’s the trouble with people, their root problem.

thoughts he doesn’t know how to have.

‘When is the best time to plant a tree? Twenty years ago.’
‘When is the next best time? Now.’

The greatest flaw of the species is its overwhelming tendency to mistake agreement for truth. Single biggest influence on what a body will or won’t believe is what nearby bodies broadcast over the public band.

Other creatures—bigger, slower, older, more durable—call the shots, make the weather, feed creation, and create the very air.

I hear myself best when I’m sleeping.

What do stories do? They kill us a bit and make us change.

Righteousness makes Mimi nuts. She has always been allergic to people with conviction. But more than she hates conviction, she hates sneaky power.

You’re studying what makes some people take the living world seriously when the only real thing for everyone else is other people. You should be studying everyone who thinks that only people matter.

The best arguments in the world won’t change a person’s mind. The only thing that can do that is a good story

She could tell them about a simple machine needing no fuel and little maintenance, one that steadily sequesters carbon, enriches the soil, cools the ground, scrubs the air, and scales easily to any size. A tech that copies itself and even drops food for free. A device so beautiful it’s the stuff of poems. If forests were patentable, she’d get an ovation.

Say the planet is born at midnight and it runs for one day. First there is nothing. Two hours are lost to lava and meteors. Life doesn’t show up until three or four a.m. Even then, it’s just the barest self-copying bits and pieces. From dawn to late morning—a million million years of branching—nothing more exists than lean and simple cells. Then there is everything. Something wild happens, not long after noon. One kind of simple cell enslaves a couple of others. Nuclei get membranes. Cells evolve organelles. What was once a solo campsite grows into a town. The day is two-thirds done when animals and plants part ways. And still life is only single cells. Dusk falls before compound life takes hold. Every large living thing is a latecomer, showing up after dark. Nine p.m. brings jellyfish and worms. Later that hour comes the breakout—backbones, cartilage, an explosion of body forms. From one instant to the next, countless new stems and twigs in the spreading crown burst open and run. Plants make it up on land just before ten. Then insects, who instantly take to the air. Moments later, tetrapods crawl up from the tidal muck, carrying around on their skin and in their guts whole worlds of earlier creatures. By eleven, dinosaurs have shot their bolt, leaving the mammals and birds in charge for an hour. Somewhere in that last sixty minutes, high up in the phylogenetic canopy, life grows aware. Creatures start to speculate. Animals start teaching their children about the past and the future. Animals learn to hold rituals. Anatomically modern man shows up four seconds before midnight. The first cave paintings appear three seconds later. And in a thousandth of a click of the second hand, life solves the mystery of DNA and starts to map the tree of life itself. By midnight, most of the globe is converted to row crops for the care and feeding of one species. And that’s when the tree of life becomes something else again. That’s when the giant trunk starts to teeter.

Life has a way of talking to the future. It’s called memory.

Seaside Park

Black lives matter

Veľká debata o aktuálnom dianí, Geogovi Floydovi, Christianovi Cooperovi, rabovaní, protestoch, policajtoch, frustrácii, pandémii a všeličom inom dnes s deťmi u nás doma. Aj za pomoci (starších) videí:

Olaf v chladničke

Nechcelo sa mi začínať s kváskovým chlebom. Už dlho som ho registrovala, minulé leto žartovala s kamarátkou, že či berie kvások na dovolenku. Ale zdalo sa mi, že ja to nejdem ani skúšať, lebo sa mi nechcelo prispôsobovať. Kupovali sme dobrý chlieb z malej pekárne. Predstava, že treba myslieť na to, kedy kvások kŕmiť, myslieť na to, že treba kus dopredu začať, ak chceme mať niekedy chlieb, piecť ho pravidelne a nie len raz za čas… nechcelo sa mi. 

A potom sme sa presťahovali do Ameriky. Pekáreň ďaleko. Začala som chlieb piecť pravidelne. Zo sušených kvasníc, plus-mínus tri hodiny kysnutia.

A keď som už chlieb mala pekne doiterovaný ku mojej aj všeobecnej spokojnosti, prišla pandémia. A časom začali dochádzať kvasnice. Tým dochádzať myslím dochádzať u nás doma, v obchode jednoducho neboli. Tak ale zjavne nie je lepší čas, kedy sa začať učiť kváskovať, ako keď sme zavretí doma ďaleko od svojej najobľúbenejšej pekárne, necestujeme, chlieb už pravidelne pečiem aj tak a fľaštička s kvasnicami sa vyprázdňuje. 

Nasledovalo trochu teoretickej prípravy a potom som namočila do teplej vody za hrsť hrozienok. Nechala som ich v kuchyni stáť v zavretej fľaši pri izbovej teplote 6 dní. Dovtedy vyplávali navrch, voda bola hnedá a bolo v nej vidno trochu bubliniek. (Osadenstvo malo reči, že či vyrábam nejaký magic potion alebo čo z toho bude…) Preliala som všetko cez sitko do misky a vodu potom naspäť do fľaše. Ponúkla osadenstvu, či si niekto trúfa na skysnuté hrozienka (nie).

Do hnedej vody som potom primiešala múku – pšeničnú all purpose, lebo ražnú som v potravinách nenašla. Nevážila som (hlavne preto, že som ani tú vodu nemala odmeranú – asi jeden a pol deci?), ale spravila som z toho takú hladkú riedku kašu. Zavrela som fľašku a tentokrát som ju dala do chladničky. Osadenstvo som poprosila, nech začne rozmýšľať nad menom, lebo že budeme mať onedlho domáce zvieratko. 

Na druhý deň bola vo fľaši kopa malých bubliniek. Kvások žije a dostáva meno. Pečenie chleba padlo zrovna na deň, keď bolo treba ísť aj do obchodu. Nainštruovala som Miša, nech kúpi aj zopár baglov. (Veď čo ak by to nevyšlo?) Chlieb som zamiesila ráno, všetky suroviny ako inokedy, len namiesto sušeného droždia som dala dve lyžice kvásku a nechala ho pri izbovej teplote až skoro do piatej. Ani za ten čas nenarástol tak, ako zvykne chlieb s kvasnicami za tri hodiny, ale večera sa blížila, tak som ho dala piecť aj tak. 

Dorástol v rúre a polovicu z neho sme ešte teplú zjedli v ten večer. Bol trochu iný, ako sme zvyknutí, ale veľmi dobrý.

Aj s teoretickou prípravou, ja som doteraz trochu mimo (= užasnutá) z toho, že sa dá spraviť kysnuté cesto bez droždia. Silným spôsobom to nabúrava moju už pár rokmi pečenia vybudovanú intuíciu. Divné je to, divné. 

Kvasnice som medzičasom kúpila (ďaleko, cestou z výletu), takže aj keby sa Olafovi nedarilo, chlieb bude. Ale idem s ním skúšať nejaký čas spolunažívať a ktovie, možno vydrží aj do popandémie.  

Víkendové surfovanie

68 Bits of Unsolicited Advice from Kevin Kelly

five deeps

Vescovo’s crew was an unlikely assemblage—“a proper band of thieves,” as the expedition’s chief scientist put it—with backgrounds in logistics, engineering, academia, and petty crime. Some on board had spent decades at sea; others were landlubbers. For more than a year, they faced challenges as timeless as bad weather and as novel as the equipment they had invented for the job.

J.K.Rowling: The Ickabog (zadarmo online aj so súťažou pre deti) – začali sme čítať

Občianska výzva parlamentu a vláde SR – Stojíme za verejnou ochrankyňou práv

astronaut.io

These videos come from YouTube. They were uploaded in the last week and have titles like DSC 1234 and IMG 4321. They have almost zero previous views. They are unnamed, unedited, and unseen (by anyone but you).

Astronaut starts when you press GO. The video switches periodically. Click the button below the video to prevent the video from switching.

Kika má 11 rokov

Rovnako ako Kubo, chcela aj ona na narodeniny limetkový cheesecake, tak sme ho piekli už druhý raz za mesiac. V deň jej narodenín nám ráno niekto zazvonil pri dverách (čo sa teda stáva len veľmi veľmi výnimočne) a keď Kika prišla otvoriť, tak si našla darček a papierovú kytičku a z druhej strany cesty mával jej spolužiak so svojou mamou. Iný jej spolužiak mal narodeniny presne v ten istý deň (aj keď dvanáste), tak potom im obom zvyšok triedy blahoželal naraz počas meetingu s pani učiteľkou. Od nás dostala vytúžený dres, veľký balík čokolády do mlieka a papierový náramok. Telefonovala so starými rodičmi. Večer v posteli zahlásila, že jej narodeniny sú čím ďalej tým lepšie, tak sme mali všetci radosť. 

Raymondskill Falls (Delaware Water Gap)

Do tretice sa nám podarilo do parku Delaware Water Gap prísť, keď už boli stromy zelené (prvý výlet 2007, druhý výlet 2010) a malo to niečo do seba. Začali sme pri Raymondskill vodopádoch, ale tie ma príliš nenadchli. Sú len malý kúsok od parkoviska, takže na chodníku samozrejme veľa ľudí, a na vode pena. A zjavne to nebola pena len z toho, že voda padá z veľkej výšky. 

Tak sme si našli iný chodník. Prechádzali sme sa po nízkom hrebeni s výhľadom na rieku Delaware a na tri americké štáty. Deti trochu kvíkali, že horúco (som zvedavá, čo budú hovoriť v lete), ale ja by som pokojne išla aj dlhšie. 

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...