čo hovoria biele dievčatá čiernym:
čo hovoria ľudia kojacim matkám:
|
||||
|
2. Air Berlinom nechceme letieť, lebo často strácajú batožinu (okrem toho je to z JFK a nie EWR, čo znamená vyše $100 na taxík a nepredvídateľnú zápchu, a okrem toho je tam dlhý prestup v Berlíne), pozeráme druhé najlacnejšie. 3. Aeroflot cez Moskvu, uh-huh, trochu zachádzka. 4. Zistíme, že do Moskvy treba víza, pozeráme znovu na Air Berlin. (Kde sú naši starí známi – Lufthansa a Austrian?) 5. Rozhodneme sa s tým nepárať a kúpiť letenky cez Continental za nazbierané míle. 6. Ja mám dosť, on má málo, za poplatok ($150) mu darujem zo svojich. 7. Každý na svojom počítači kupuje svoju Lufthansa letenku za 30000 míľ + $20. 8. Tešíme sa, ako nám to dobre ide, dve letenky už sú hotové. Teraz už len dokúpiť jednu pre Kiku a pridať Kuba ako lap child. 9. Nájdeme ten istý len cez vayama.com za $900. ok. 10. Čumíme blbo do obrazovky, na ktorej svieti červený obdĺžnik. Hovorí, že sa nedá kúpiť lístok pre také malé dieťa bez doprovodu dospelého. 11. On volá do vayamy a vysvetľuje, že v lietadle bude, nech mu letenku predajú. Nepredajú. 12. Volá do Continental, že cez nich spravil rezerváciu a potrebuje pridať ešte dieťa. Nedá sa. 13. Air Berlin možno nie je až taký hrozný. 14. Volá do Lufthansy. Dá sa. Letenka stojí $2600. Čooo? 15. Dohodnú sa, že je asi lacnejšie kúpiť jej spatočnú. $1100. Zjavne dve letenky stoja menej ako jedna. 16. Pane, máme malý problém. Na tom spiatočnom lete ona nemôže byť bez doprovodu. 17. Nakoniec sa to nejako formálne v rezervácii uhrá a keďže na let nenastúpi, problém zažehnaný. 18. Už len potrebné údaje o cestujúcej. Priezvisko rovnaké ako vy? Nie. Stredné meno? Aj to musí byť? Ak má, musí. Má, Laura. Ja prekvapene zdvihnem oči od Vojny o tróny. (Zhodou okolností som práve dnes zistila, že aj Kika už vie, aké má stredné meno. Zajtra jej poviem, nech to naučí aj tata.) 19. Dohodnú sa na správnom mene. Kuba už na svoju rezerváciu nepridáva, nech si chlapík nemyslí, že sa chystá uniesť dve deti, o ktorých ani nevie, ako sa poriadne volajú. 20. Vyčerpane zloží telefón. Ak má letieť aj Kubo, o to nech sa postarám ja. 21. Volám naspäť. Čakám na prepojenie k rezervačnému agentovi. Kým nahrávka dookola recituje to isté, píšem článok o kupovaní leteniek. Dostávam sa k bodu 21., stále nič. Skladám telefón, pokračovanie zajtra.
Pratchettove knihy sú štandardne veľmi dobré, ale táto sa mi páčila obzvlášť. Nenechala som sa odradiť prvým pohľadom (o vojne?!) a oplatilo sa. Ukázalo sa, že nie je len o vojne a armáde, ale trochu aj o náboženstve a dosť o ženách. Nie je tam toľko slovných hračiek, ako Pratchett zvykne mať, ale o to viac narážok (a to mi je jasné, že som si kopu z nich zrejme nevšimla/nepochopila). A najdôležitejšie morálne ponaučenie – treba so sebou nosiť extra pár ponožiek. Na ukážku toto:
a toto:
A na záver ešte otázka do pléna: Máte niekto ďalšie tipy na dobré sci-fi alebo fantasy (alebo aj inú literatúru) s feministickým nádychom? Či už humorne ladenú ako tento Pratchett alebo na zamyslenie ako Guinnová alebo niečo úplne iné? Kubko má 9 mesiacov, 10.75 kg, 76 cm a 5 zubov. Som to len ja, alebo ešte niekoho iného fascinuje, ako rýchlo títo krpci rastú? Dobre, za tých prvých 9 mesiacov narástol 4.45 kg a 53.5 cm. Ale za tých druhých 6.3 kg a 22 cm! (A väčšinu toho z mlieka!) Zopár pozorovaní: Začína byť nebezpečný. Čohokoľvek sa chytí, hneď sa stavia na nohy. Postieľku sme museli znížiť hneď po návrate zo Slovenska. Chodí okolo nábytku. Prechytáva sa zo sedačky na stolík a naspäť. Akurát ešte celkom nemá natrénované, čo potom, takže buď capne na zadok, alebo začne kňučať, aby ho niekto prišiel dať dolu. Nemá rád, keď mu všetci odídu z miestnosti, čo i len na chvíľu. Hneď spustí rev. Stačí, aby sa pri ňom hrala Kika a je v pohode. Jedáva všeličo. Karfiol so syrom, kura s mrkvou a brokolicou, pečené guľky z mletého mäsa, jahody, čučoriedky, jablká, hrušky, hrášok, zemiaky, ovsenú kašu, biely jogurt… jediné, čo som zatiaľ zbadala, že mu veľmi nechutí, je banán. A neviem, či je to len selektívna pamäť, čo premazáva všetky traumatizujúce zážitky, ale naozaj si nepamätám, že by Kika bola taký humusák pri jedení. Je pravda, že ju sme možno trochu viac kŕmili lyžičkou. Kubo, pokiaľ sa dá, dostane pred seba na stôl tú mäsovú guľku, cestoviny, jahodu, zemiakový alebo jablkový mesiačik… (ale samozrejme jogurt alebo rozmixovanú polievku stále doručujeme my). Väčšina skončí v ústach, ale ten zvyšok je rovnomerne porozotieraný po celej tvári, rukách až po lakte, podbradníku, stole, stoličke a niečo sa ujde aj na zem. Veľmi rád sa hrá so šnúrkami na topánkach. Cez Vianoce sa mu páčilo zaspávať s Didiho vankúšikom, tak keď sme sa vrátili, tak som mu ušila obliečku na jeden malý vankúšik, čo sme mali tu. (Dovtedy nemával v postieľke nič. Ani na zakrytie, lebo tu máme besné teplo, ale to je téma sama o sebe.) Z vankúšika sa ihneď stal kamarát a túlia sa k sebe pri zaspávaní. Ale v noci niekedy vymýšľa. Väčšinou sa budí tak dva-tri-krát na trochu mlieka a potom zase spí ďalej. Ale niekedy sa zobudí okolo druhej, tretej, štvrtej, kašle na mlieko a mrví sa a kňučí, kým si ho nezoberieme k sebe do postele. Tam sa spokojne naširoko rozvalí a spí až do rána. Trochu sa rozkecal. Hovorí aj mama, ale tým ešte nemyslí mňa. Ale zato keď ho dáme do stoličky v kuchyni, celkom spoľahlivo začne hovoriť nam-nam. (Keď už o rozprávaní, bavíme sa aj na tom, čo v posledných dňoch hovorí Kika. Lepšie povedané pospevuje. Dostala na Vianoce cdčko a teraz si tak náhodne mieša: “počmáram, počmáram, so sebou mám stále, počmáram… čítal si tam kajamaja… navíjajú pesne, navíjajú pesne”.) Občas sa nám stane, že sa niekde zabudneme, a potom obedujeme až o druhej alebo tretej. Alebo sa na obed príliš napráskame. Alebo jednoducho máme chuť na niečo ľahké. A vtedy prichádza nejaká verzia týchto baklažánov podľa toho, čo máme práve v chladničke. Oficiálne je to asi predjedlo, ale k tomu sme sa nedostali (ani si nemyslím, že by nám to v dohľadnej budúcnosti hrozilo), aby sme servírovali doma predjedlá a potom ešte hlavné jedlo. Komu by sa to chcelo chystať, všakže? Ale to neznamená, že si z predjedál nemôžme spraviť ľahkú večeru. Recept pochádza odtiaľto. 1+2 polievkové lyžice olivového oleja Vyhrejeme rúru na 425F/220C. Naolejujeme plech (asi 1 polievková lyžica oleja by to mala spraviť). Ja vo svojej nechuti umývať plechy ho vystieľam papierom na pečenie a ten potom olejujem. Baklažány umyjeme a nakrájame na kolieska hrubé asi 1cm. Naukladáme ich v jednej vrstve na plech. Zľahka posolíme a posypeme čiernym korením. Pečieme asi 15 až 20 minút, kým sa im zospodu nezačnú robiť pľuzgiere. Potom ich prevrátime, posolíme, pokoreníme a pečieme ďalších 10 až 12 minút, kým nie sú rovnako hnedé a pľuzgierovité z oboch strán. Kým sa baklažány pečú, zmiešame nakrájaný syr, olivy, paradajky, cibuľu, peržlenovú vňať/mätu, ocot a zvyšné dve polievkové lyžice oleja. Keď sú hotové, tak na spravíme kôpky tohto šalátu/salsy a hneď sa do nich pustíme. svet by mohol byť krajší (video, od Didiho) nemožné (video, od Mirečka) globálne otepľovanie (video) musia byť ženy nahé, aby sa dostali do múzea? Je veľa dôvodov, prečo by Bachmanová nemala byť americkou prezidentkou, ale toto nie je jeden z nich:
najdlhšie bežiaci experiment na svete koľko stojí život astronauta? (veľmi zaujímavý článok)
bol internet vynájdený vo Francúzsku alebo vo Švajčiarsku? nech si on hovorí, čo chce, sem by som ešte išla
CDC zverejnilo novú správu o pôrodoch doma – u bielych matiek sa v USA sa rodí doma 1 z 90 detí (podľa údajov z roku 2009) takže, či tomu správne rozumiem - pracovať mimo domu žena v Saudskej Arábii z náboženských dôvodov nemôže, ale predávať spodnú bielizeň v obchode hej, lebo alternatíva (= že by ju tam predával muž) je ešte horšia?
Ja: Už viem, čo mi na tom vadí. On: Na čom? Ja: Pamätáš ešte na našich intrákoch v Mlynskej, keď raz taký chalan s papierikom v ruke obehával celé Áčko** a poprosil nás všetkých, aby sme v danú hodinu zhasli, okrem izieb, na ktoré doniesol sviečky (teda, tie mali zhasnúť tiež, ale okrem toho mali dať sviečky do okna)? On: Jasné, že pamätám. To bolo také romantické, tie sviečky vysvietili tvar srdca a on zobral vtedy priateľku na prechádzku, aby to videla, a požiadal ju tam o ruku. Ja: No veď práve. Okrem nich tam bolo milión dvesto ľudí zvedavých, ako to srdce bude vyzerať. Plus zainteresovaní všetci obyvatelia Áčka. Možno je to romantika, ale už vtedy som z toho mala taký zľahka nepríjemný pocit. Podobne aj pri pozeraní toho videa, čo som raz dala na blog, o netradičnom požiadaní o ruku. Tiež taký nejasne nepríjemný pocit. Tak už viem, čo mi na tom vadí. A ešte horšie sú také tie vyhlásenia na športových štadiónoch alebo v reštauráciách, čo niekedy vidíš vo filmoch (stáva sa také aj v reálnom živote?). Ona nemá možnosť odmietnuť! Čo ak si ho nechce zobrať? Alebo čo ak si ho nechce zobrať teraz? S toľkým obecenstvom (čím viac pokojne aj neznámych spolupáchateľov, tým romantickejšie?) nemá “veľa možností na výber”. On: Vieš, láska, normálne som rád, že som si Ťa zobral vtedy, keď som si Ťa zobral, lebo neviem, či by som našiel odvahu sa spýtať*** tejto feministky, čo sa z Teba stala. Ja: Hmmm… * ako Priatelia, len o kus lepšie. Geeky humor. Jedna z výborných scén: Penny vezie spoločensky nie veľmi zbehlého geniálneho fyzika Sheldona na jeho prvé rande a hovorí, že je zopár vecí, ktoré by mal predtým vedieť. Sheldon sa na ňu prísne pozrie a odpovie: “Penny, mám dva doktoráty, všetko, čo by som mal vedieť, už viem.” ** veľký 14-poschodový panelák *** for the record, boli sme tam len my dvaja, keď sa ma spýtal
2 malé paradajkové pretlaky bez soli (2 x 6 oz) Na olej dáme múku a urobíme zápražku. Paradajkový pretlak zriedime v miske s litrom vody a vlejeme na zápražku. Treba to miešať, kým polievka nie je krémová. Pridám ďalšiu vodu na zriedenie podľa potreby a dochutíme soľou a cukrom. Keď už má polievka požadovanú konzistenciu, pridáme paradajky a necháme prevrieť asi 2 minúty. Na záver môžeme posypať strúhaným tvrdým syrom alebo dať navrch lyžicu kyslej smotany. pri príležitosti pondelkového sviatku – I have a dream:
mama odpovedá 7-ročnej dcére na “Mami, ja som tučná” síce staré, ale aj tak – bábätko v Európskom parlamente edge 2012: 192 vedcov a odborníkov odpovedá na otázku, ktoré je ich najobľúbenejšie hlboké, elegantné alebo nádherné vysvetlenie; zaujímavé sú aj predchádzajúce ročníky; nie, nečítala som to (zatiaľ) všetko – škoda
haiku a dopravné značky v New York City - výborné výstava o kojení aj po prvom roku v Múzeu materstva (tiež NYC) – posledná fotka! keby tak chudobní ľudia rozumeli zdravej výžive… dinosaurí komiks – ale tá téma Path train – to sú tie vlaky/metro, čo premávajú medzi New Jersey a New Yorkom. Jazda, o ktorej sa hovorí v tomto článku trvá tak 20 minút. Keď mamička nastupovala, ešte si nebola istá, či rodí. Vystúpila už so synom. By ma celkom zaujímalo, čo mu udajú ako miesto narodenia… nemecký kňaz priznal, že zneužíval chlapcov – takéto vety už znejú príliš bežne na to, aby niekoho šokovali, ale toto:
|
||||
|
Copyright © 2012 life in progress - All Rights Reserved |
||||