Múzeum matematiky

V New Yorku sme kedysi pochodili všeličo, ale v Múzeu matematiky sme predtým neboli. Takže po rannom behu a brunchi (bagle s lososovou nátierkou) sme si to namierili práve tam. 

Jedna vec je jasná: treba tam zobrať deti. Bola to zábava aj pre nás, ale s nimi by sme si to užili ešte viac. Bicykle so štvorcovými kolesami, autíčka na ovládanie, ktoré chodia po Möbiovom páse, Galtonova doska, ktorej sa dá meniť pravdepodobnosť, kreslenie symetrií, výstava origamov a kopu iných zaujímavostí. Paráda. 

Ako som hneď prvé ráno v New Yorku vyhrala stávku

Prileteli sme večer. Imigračné na počudovanie odsýpalo rýchlo, ale hodinová cesta AirTrainom a metrom z JFK na Manhattan sa veľmi okašľať nedá, takže bola polnoc, keď sme sa prihlasovali do hotela. Aj napriek tomu si jetlag s nami robil, čo chcel a nad ránom sme celí čulí zvažovali, čo ideme robiť. Mišov cieľ v New Yorku bol hlavne veľa behať (a jesť a nostalgicky spomínať). Tak som si povedala, že jedenkrát pôjdem s ním. A kedy, keď nie toto ráno s nádejou, že tie nasledujúce rána pospíme viac. 

Okolo šiestej na Brooklyn Bridge nájdete len zopár bežcov, zopár fotografov a zopár influencerov. Mišo behal, ja som fotila, neovplyvnili sme asi nikoho. Ale zhodnotili sme, že to behanie by nám išlo lepšie niekde pri stromoch, takže ďalšia destinácia bol Central Park a vzhľadom na moje nie veľmi trénované nohy sme vybrali okruh okolo Kennedyovej Rezervoáru. Nezhody v otázkach týkajúcich sa orientácie v teréne sme vyriešili stávkou o masáž. Trochu sa čudujem, že sa vôbec stavil, lebo som sa už dopredu netajila tým, že som si istá na viac ako 100%, ale asi sa mu to zdali len silné reči… V každom prípade masáž som vyhrala, správny okruh sme našli… a spolu s nami aj 4000 ďalších bežcov. 

Nasledujúce dni, keď už Mišo behal bezo mňa, tak obehol ten Central Park celý (cca 10 km) a pobehal aj kopu iných miest, ale nebývalo to už takto ráno a sťažoval sa na príliš vlhké teplo. Ale ako letná príprava na jesenné polmaratóny to určite neuškodilo.

New York, New York

V New Yorku sme neboli odkedy sme sa z Ameriky pred siedmimi rokmi odsťahovali. Keď sme sa tam teraz prišli pozrieť, tak sme zistili, že sa tam stále cítime trochu doma. Deti sme tentokrát so sebou nezobrali, lebo sme išli na krátko a ja som mala aj pracovný program, takže Veľké Jablko im ukážeme niekedy nabudúce. 

Start spreadin’ the news, I’m leavin’ today
I want to be a part of it
New York, New York
These vagabond shoes, are longing to stray
Right through the very heart of it
New York, New York

Tri magické knižky na dovolenku

Jednu som mala so sebou papierovo: Ursula K. Le Guin: The Earthsea Quartet. V podstate je to sága rozdelená do štyroch kníh (A wizard of Earthsea, Tombs of Atuan, The farthest shore, Tehanu), ktoré sa dajú čítať aj samostatne a ja som dve z nich už kedysi aj mala otvorené, ale teraz som si ich prečítala všetky spolu.  

Treba ich čítať v origináli alebo v nejakom naozaj dobrom preklade, lebo viackrát som sa pristihla, ako si hovorím, že toto by sa teda ťažko dávalo do iného jazyka tak, aby to ostalo rovnako pôsobivé. Nie je to ľahké čítanie… niekedy smutné, miestami temné, celé filozofické, vyžaduje trpezlivosť a stojí za to. Ursula Le Guin vie písať. (Pre záujemcov, ešte ďalšie, trochu ľahšie, odporúčania: The left hand of darknessWild girls, Those who walk from Omelas…)

A kedysi raz niekto o týchto knihách povedal, že pomôže si ich prečítať, keď sa neviete vyrovnať s tým, že vám niekto blízky zomrel. Ak budete v takej situácii, prečítajte. Pomôže.  

It is very hard for evil to take hold of the unconsenting soul.

To light a candle is to cast a shadow… 

Was I to join them therefore? To let their acts rule my own? I will not make their choices for them, nor will I let them make mine for me.

As a child in Atuan, Tenar had learned how to learn. As a stranger in Gont, she had found that people liked to teach. She had learned to be taught and so to be accepted, her foreignness forgotten.

‘Will you be about the house?’ she asked him, across some distance. ‘Therru’s asleep. I want to walk a little.’
‘Yes. Go on,’ he said, and she went on, pondering at the indifference of a man towards exigencies that ruled a woman: that someone must be not far from a sleeping child, that one’s freedom meant another’s unfreedom unless some ever-changing, moving balance were reached, like a balance of a body moving forward, as she did now on two legs, first one then the other, in the practice of that remarkable art, walking…

‘How she’s changing!’ she said. ‘I can’t keep up with her. I’m old to be bringing up a child. And she… She obeys me, but only because she wants to.’
‘It’s the only justification for obedience,’ Ged observed.

Keď som dočítala Zememorie, tak som sa pustila do knižky, ktorú mala na dovolenke Kika: Kelly Barnhill: Dievča, ktoré pilo mesačný svit. Prvá polovica výborná, druhá sa dala spraviť aj lepšie. 

Každý rok ľudia v Protektoráte obetujú jedného novorodenca čarodejnici, ktorá žije hlboko v lesoch. Už od nepamäti vedia, že len tak ochránia svoje mesto pred jej čarami. Lenže čarodejnica Xan vôbec nie je zlá. Naopak, o opustené dieťa sa postará, nakŕmi ho hviezdnym svitom a nájde mu novú, milujúcu rodinu na opačnej strane lesa. Raz však omylom nakŕmi malé dievčatko mesačným svitom a tomu potom začne v žilách kolovať mágia. Xan sa rozhodne, že dievčatko vychová sama. Dá mu meno Luna a jeho čarovné schopnosti uzamkne do času, keď bude mať trinásť rokov. Lenže s blížiacimi sa trinástymi narodeninami sa kúzla začínajú drať na povrch. Nad lesom sa zlietajú obrovské kŕdle desivých vtákov, pod zemou sa prebúdza sopka a les obchádza žena so srdcom tigra. Z Protektorátu mieri do lesa muž, ktorý je rozhodnutý zabiť čarodejnicu. Čoskoro bude musieť Luna chrániť tých, ktorí doteraz chránili ju. A postaviť sa proti skutočnému zlu…

A potom ešte elektronicky tento cantos: Dan Simmons: Hyperion. Písané v duchu Canterburských poviedok, je to šesť príbehov, ktoré si rozprávajú siedmi spolupútnici. Príbehy sú rozmanité a (pre mňa okrem jedného) zaujímavé, ale nie je to kniha, ku ktorej by som sa ešte chcela vrátiť.  

After fifty-five years of dedicating his life and work to the story of ethical systems, Sol Weintraub had come to a single, unshakable conclusion: any allegiance to a deity or concept or universal principle which put obedience above decent behavior toward an innocent human being was evil.

Prison always has been a good place for writers, killing, as it does, the twin demons of mobility and diversion

I would welcome some glimmer of understanding but, failing that, working on the puzzle will suffice.
 
indicators of true giftedness in a young person: structured curiosity, empathy for others, compassion, and a fierce sense of fair play
 
[as she was getting younger] language was the hardest for him. Her vocabulary loss was like the burning of a bridge between them, the severing of a final line of hope
 
He told me what it was like to be a poet obsessed with perfection, far harsher toward his own efforts than even the most vicious critic. And the critics were vicious
 
It was hard to describe, but I’d seen rooms full of more important personages rearrange themselves to orbit around personalities like his

Tunisko

Pôvodne sme to neplánovali, ale v júli sme sa dohodli, že ak natrafíme na nejaký last minute zájazd, ktorý nás osloví, tak sa jednoducho zbalíme a pôjdeme. (Pomohlo, že sme dostali ponuku na pomoc s vybavením… vrelá vďaka pelikánom.) A zájazd sa našiel. Začiatok bol náročný, lebo nám lietadlo meškalo skoro 5 hodín (Kubkovi došla knižka ešte skôr ako sme nastúpili) a let samotný bol síce krátky, ale veľmi podivný: lietadlo tak špinavé, že deti mali nakázané nič nechytať; jedlo, ktoré sa nedalo jesť; opitý český spolucestujúci, ktorý naplno vykrikoval, ako to nedáva; letuškovia, ktorých úvodná bezpečnostná inštruktáž by určite neprešla inšpekciou príslušného leteckého úradu… 

Potom sa to trochu vylepšilo. More bolo teplé, ráno pokojné, poobede s vlnami. Na pieskovej pláži sme naplno využili obľúbené kelímky, ktoré majú deti od malička a ktoré Mišo tentokrát už ani nechcel baliť, ale na na naše stavby sa veľmi hodili. Jedlo bolo fajn, ochutnali sme aj pár miestnych špecialít (nikomu nebolo zle), deti ocenili večerne wafle s čokoládou z fontánky a poobedné palacinky. Páčilo sa im aj cvičenie v bazéne, ktoré animátori viedli každé doobedie. 

Mišo bol trochu smutný, že toho veľa nenabehal. Spravili sme raz pokus pri východe slnka, ale ostatné dni sa nám nechcelo tak zavčasu vstávať a potom už bolo príliš horúco na behanie. Z Tuniska sme až na jednu prechádzku do neďalekého prístavu nič nevideli, ale tých pár dní sme si oddýchli, takže to aj tak stálo za to.

Ale celkovo? Usúdili sme, že nabudúce opäť pôjdeme po vlastnej osi. Rezort má síce výhodu, že sa človek nemusí o nič starať, ale je v ňom zavretý s tlupou ďalších ľudí, ktorí sa nie vždy vedia normálne správať. Do určitej miery sa to dá ignorovať, ale predsalen radšej sa skúsime do takej situácie vôbec nedostať.

ps Kto ste už fajčili melón?

Letno-búrkové surfovanie

Plán bol, že dnes ráno sa vyvezieme do Snilovského sedla, prejdeme po hrebeni, prespíme na Chate pod Suchým a zajtra zídeme do Strečna. Ráno lialo. Keď som vstala, začalo hrmieť, predpoveď nevyzerala o nič lepšie… tak sme výlet smutne zrušili a lenivo sa povaľovali doma. Skúsime inokedy.

fotky a zážitky z iného výletu   

Niekto odrezal soche na Javorine ruky. Našli ich kúsok ďalej v kroví. Za takéto niečo by som už nedávala ani pokuty. Iba palicou vytrieskať po zadku a vlastnoručne opraviť. 

skip the small talk

tri a pol percenta

Nonviolent protests are twice as likely to succeed as armed conflicts – and those engaging a threshold of 3.5% of the population have never failed to bring about change.

fotky Jordana Hammonda – Sú upravované. Ale aj keď si odmyslím tie úpravy, tak sú parádne…

Original Apollo 11 Guidance Computer (AGC) source code for the command and lunar modules

Žilinský night run

Nebol úplne v noci, ale bol to večerný beh, aby sa vyhli horúčavám. Možno ho nazvali night run práve preto, že to znie viac cool – aj doslovne aj prenesene. V každom prípade, náš hlavný bežec ukecal aj dvoch ďalších.

Deti bežali 700m.

Veľkí 8km. Ale Mišo ešte bude musieť trošku dotrénovať, aby skončil šiesty vo svojej kategórii tak ako deti.

Páčilo sa všetkým a už teraz sa chystajú na nejaké jesenné behy. Bežalo sa na hrádzi, odkiaľ je aj táto nasledujúca fotka, akurát fotená pár dní neskôr. (Bratia Strugatsky, anyone?)

Okruh po kysuckých osadách

Môj otec mal nedávno 60tku a pri tej príležitosti zorganizoval rodinnú akciu. Bolo veľmi fajn všetkých pokope stretnúť. Aby sme sa celý víkend len neobjedali, tak sme išli v sobotu na spoločný výlet. Veľkú Raču a lyžiarske stedisko sme obzerali z kopca oproti. 

Drieňok

Zistili sme, podľa čoho sa volá jarmok, na ktorom sme kedysi boli. Podľa kopca vo Veľkej Fatre, ktorý je kúsok od neho.

Kika sa síce opäť sťažovala, že najhorší výlet zo všetkých, ale deka a desiata jej vylepšili náladu a do vrcholovej knihy napísala celkom pozitívny odkaz. S Mišom sme sa zhodli, že trasa by to bola úplne dokonalá, keby nemala úvodné tri kilometre z Rakše po rozbitej asfaltke. Zeleno-zelené výhľady z vrchu aj tak stáli za to. 

Kika končí prvý stupeň

Nie je to až tak dávno, čo sme ju vyprevádzali do prvej triedy. Po prvom mesiaci prestúpila k pani učiteľke Hodásovej a v jej triede bola štyri roky. Tejto pani učiteľke patrí aj veľká vďaka za to, že Kika stále chodí do školy rada a teší sa na školu aj cez prázdniny.

Posledné vysvedčenie nedostávali v škole, ale na spoločnej guláške aj s pani vychovávateľkou a rodičmi na chate:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...