Opäť začína školský kolotoč

Štartovaciu fotku sme tentokrát zabudli spraviť pred odchodom, tak sme to ešte napravili vonku.

Mení sa nám situácia s krúžkami. Namiesto spoločného plávania, začal Kubo chodiť na futbalové tréningy a Kika prestúpila do vyššej plaveckej skupiny, ktorá ale trénuje skôr. Takže sme začali skúšať samostatné odchody zo školy. Neochotne ale predsa som vydolovala a rozbehala môj starý telefón. A už teraz sa teším na zmätené telefonáty z obskúrnych autobusových zástavok alebo so samo-prekvapenými žiadosťami o plavky zabudnuté v škole. Uvidíme, aká bude táto kapitola.

Dolomity

Keď sme sa vrátili zo Sezamu, tak sme sa len oprali, prebalili a vyrazili zase na potulky. Náš posledný prázdninový výlet bol do hôr na severe Talianska, kde sme sa stretli s Thomom a Julie – američanmi, u ktorých som rok bývala, keď som chodila na strednú školu. Nie, nebola to náhoda, vedeli sme že idú do Talianska na svoje 25. výročie svadby, tak sme si tam s nimi dali rande.

Príchod bol adrenalínový – teda aspoň pre mňa. Išli sme cez Gardena Pass (2,136 m. n. m.). Cestička úzka, že dve protiidúce osobné autá sa škrabkajú zrkadlami, samozrejme strmá a veľmi zákrutová. Ale to nebráni ani nákladiakom a autobusom, aby sa tam vybrali a túrovali, čo to dá. Do toho vytešení motorkári. A bicyklisti buď fučiaci do kopca alebo fičiaci smerom dolu. Samozrejme, že po strede cesty. Viac som sa bála asi len na road to Hana

Ale potom sme už chodili pešo a to bola paráda. A už rozumiem, prečo sem všetci chodia lyžovať. Musíme niekedy ísť aj my.

Kika bola výborná. Cestou do Talianska nám hovorila, ako ona vie dobre po anglicky a ako sa s tými američanmi bude rozprávať. Rýchlo však pochopila, že to nebude také jednoduché. Slovnú zásobu má síce dobrú, ale anglické vety jej veľmi nejdú. Prvý deň to boli jednoslovné odpovede na jednoduché otázky. Ale potom jej prirodzenosť komunikovať prerazila, chodila sa ma stále vypytovať a odhodlane skladala kostrbaté spojenia. Bolo fascinujúce to pozorovať… akurát škoda, že Kubko ostal v yes/no móde. A my sme si zase raz dali záväzok ako sa do tej angličtiny viac pustíme aj doma.

Sezamový tábor a Topoľčiansky hrad

Sezam je seminár zaujímavej matematiky. Kika a Kubko sú ešte malí na to, aby ho mohli riešiť, takže na tábore neboli ako ostatní účastníci. Ale kamošov si tam našli, príklady počítali (náboj bol aj koláčikový), športovali (Kubovi sa celkom zapáčilo frisbee), tvorili (Kika bola veľmi pyšná na loď, ktorú sme boli aj testovať na vode, bonusové body za to, že to bolo s čelovkami potme), bolo im veľmi fajn. Už sa tešia, kedy budú môcť prísť bezo mňa.

Táborili sme pri Duchonke. Návrat do rokov sedemdesiatych… aj to samotné zariadenie, kde sme bývali, kemp pri priehrade s vodnými bicyklami, hojdačky… ale deti som do vody pustila len po kolená, veľmi sa mi nepáčila.

Na výlet sme išli na Topoľčiansky hrad. Pekný, zrekonštruovaný, zo správneho uhla pripomína rímske koloseum. Niekedy by sme tam mali zavítať na divadelné predstavenie. 

Najzaujímavejší zástupcovia fauny a flóry, ktorých sme stretli, boli veverička a jedlý gaštan. Gaštanom sme si neboli úplne istí, tak sme ho odfotili a dodatočne sa pýtali kamaráta googla, že či fakt. 

Po desiatich dňoch vedúcovania tridsiatim akčným deckám sme prišli domov uťahaní ako koníky.

Rozhľadňa nad Terchovou a po hrebeni zo Snilovského sedla

Boli sme na dva výlety tu u nás za rohom, ale na nové miesta. Najprv okolo plechového Jánošíka na rozhľadňu nad Terchovou. A potom lanovkou do Snilovského sedla a po hrebeni cez Chleb, Hromové a Steny na Poludňový grúň. A odtiaľ strmo dolu na obed na chatu. 

Donovaly

Nedeľný výlet na Donovaloch bol výborný. Parádne počasie, výhľady, paraglidistov toľko, že sme ich nevedeli spočítať. Jediná mucha tohto výletu bola, že sme v určitom momente zišli z turistickej značky na skialpinistický chodník. Výborný nápad. Že aby to deti nemali také strmé. Ale skialpinistický chodník v lete? Tak tento išiel cez mokrú vysokú trávu, bodliaky a žihľavu. Deti nám dali vedieť, že toto veru nie je ono, tak sme sa prebojovali naspäť na ten turistický chodník a potom to už šlo. 

Čo nafotili deti

Na dovolenke mali so sebou foťák, ktorý Kika dostala na narodeniny. Bola samozrejme kopa fotiek, ktoré sa nepodarili, ale veľa vyšlo pekných.

Tricklandia

Minulý týždeň v Tatrách sme bývali v Starom Smokovci a všimli sme si, že tam majú Tricklandiu. Samozrejme, že sme sa museli ísť pozrieť. Všetkým sa nám veľmi páčilo. Nechali sme sa od strigy začarovať do krištáľovej gule, vyskúšali antigravitačný tunel, pozreli nekonečnú knižnicu, niektorí sa naučili visieť zo stropu, deti pozdravili mimozemšťana a podarilo sa im zmenšiť Miša. 

Ale majú tam celkom rušno, takže sa nedá len tak prísť, treba si dopredu spraviť rezerváciu.

Spišský hrad

Jeden deň sme sa z Tatier vybrali na výlet ešte kúsok na východ. (Mišo aj deti trhli svoje osobné rekordy, čo sa týka najvýchodnejšieho navštíveného miesta na Slovensku.)

Na nádvorí hradu Mišo našiel sysle a cestou naspäť sme v Levoči našli ešte jedného Kubka. 

Ako ďaleko sú deti ochotné zájsť pre parenú buchtu?

Ukazuje sa, že až na Téryho chatu. 

Tie buchty nakoniec nevládali dojesť.

Tentokrát sme nestretli kamzíkov, ale boli s nami aj pelikáni.

Dlho sme tam ale nevydržali, lebo veľmi fučalo.

Ešte sme updatovali fotku spred roka:

Kika odfotila aj líšku Elišku (ku ktorej som im zakázala sa približovať):

A vyskúšali sme dva dni mladý mostík cez Studený potok, ktorý museli postaviť po tom, čo predchádzajúci strhla voda:

Pre kura s ryžou sme si došli na Sliezsky dom (po magistrále z Hrebienka):

Gerlach sa celý čas predvádzal:

A keď budete hľadať dobré lokše, tak tie nájdete na tejto chate:

Surfovanie

prisnilo sa mi – mne sa dnes prisnilo, že sme stratili Kuba v nejakom americkom zábavnom parku kríženom s AMNH plnom ľudí. Hľadali sme ho pol dňa, kým sme sa dostali k pultíku s lístkami, kde som ukecávala pani, aby mi dovolila po slovensky vyhlásiť do rozhlasu, čo má Kubko Jančiga spraviť. Nočná mora. Kubo pri raňajkách povedal, že by situáciu zvládol… ale od tejto spisovateľky musím zohnať nejakú knihu.

Porušili ste všetky moje práva, píše režisérka filmu o pôrodoch riaditeľovi nemocnice

Nespravodlivé je to, že Vaši zamestnanci a zamestnankyne porušili všetky moje práva, ako rodiacej ženy aj ako filmárky. Nebudem analyzovať, akým spôsobom sa v jednej z Vašich pôrodníc narodila naša dcéra. S následkami neprofesionality zdravotníckeho personálu sa vyrovnávame dodnes, rovnako ako tisíce ďalších rodín.

Nefér je tiež to, ako ma Vaši zamestnanci verejne osočovali, ako o mne klamali (prof. Borovský, Antolská), ako mi prehľadávali facebookový profil a vysmievali sa našim protagonistkám (doc. Záhumenský, Ružinov) alebo ako na tlačovej konferencii zneužili moju zdravotnú dokumentáciu (doc. Rusňák, Kramáre). Nezaslúžila som si ani vyhrážky konkrétnych pôrodníkov, ktoré sa ani neobťažovali posielať anonymne. Film síce vznikol za bývalého riaditeľa, ale toto všetko sa udialo pod Vaším vedením.

How to Pick a Career (That Actually Fits You)

For most of us, a career (including ancillary career time, like time spent commuting and thinking about your work) will eat up somewhere between 50,000 and 150,000 hours. At the moment, a long human life runs at about 750,000 hours. When you subtract childhood (~175,000 hours) and the portion of your adult life you’ll spend sleeping, eating, exercising, and otherwise taking care of the human pet you live in, along with errands and general life upkeep (~325,000 hours), you’re left with 250,000 “meaningful adult hours”. So a typical career will take up somewhere between 20% and 60% of your meaningful adult time.

starší rozhovor s N. K. Jemisin, od ktorej teraz čítam druhú knihu (prvá bola táto)

“As a black woman,” Jemisin tells me, “I have no particular interest in maintaining the status quo. Why would I? The status quo is harmful, the status quo is significantly racist and sexist and a whole bunch of other things that I think need to change.”

o meteorite, ktorý vyhubil dinosaury (z tejto knihy):

“The meteorite itself was so massive that it didn’t notice any atmosphere whatsoever,” said Rebolledo. “It was traveling 20 to 40 kilometers per second, 10 kilometers — probably 14 kilometers — wide, pushing the atmosphere and building such incredible pressure that the ocean in front of it just went away.”

These numbers are precise without usefully conveying the scale of the calamity. What they mean is that a rock larger than Mount Everest hit planet Earth traveling twenty times faster than a bullet. This is so fast that it would have traversed the distance from the cruising altitude of a 747 to the ground in 0.3 seconds. The asteroid itself was so large that, even at the moment of impact, the top of it might have still towered more than a mile above the cruising altitude of a 747. In its nearly instantaneous descent, it compressed the air below it so violently that it briefly became several times hotter than the surface of the sun.

“The pressure of the atmosphere in front of the asteroid started excavating the crater before it even got there,” Rebolledo said. “Then when the meteorite touched ground zero, it was totally intact. It was so massive that the atmosphere didn’t even make a scratch on it.”

Unlike the typical Hollywood CGI depictions of asteroid impacts, where an extraterrestrial charcoal briquette gently smolders across the sky, in the Yucatan it would have been a pleasant day one second and the world was already over by the next. As the asteroid collided with the earth, in the sky above it where there should have been air, the rock had punched a hole of outer space vacuum in the atmosphere. As the heavens rushed in to close this hole, enormous volumes of earth were expelled into orbit and beyond — all within a second or two of impact.

Winners of the 2018 National Geographic Travel Photographer of the Year Contest

o trinástich v zatopenej jaskyni vedel celý svet (a je paráda, že sa im podarilo dostať von), ale čo tí, čo vo vode v tom istom čase umierali v Japonsku a iní?

a hack to catch typos (a funguje mi to aj v safari, nielen v chrome)

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...