Halloween trochu inak

Namiesto strašenia sme si dnes išli kúpiť pomaranče. Kike sa totiž veľmi páčili svetielka, ktoré sme mali zapálené, keď nám v sobotu nešla elektrina, a tak som rozmýšľala, či nevyrezať tekvicu. Ale potom som si povedala, že radšej niečo, s čím nebude toľko neporiadku. A pomaranče okrem toho, že zachovajú farebnú schému a voňajú, sa dajú rovno aj zjesť.

pomaranče
čajové sviečky
malý nožík
lyžica
malá misa

Prekrojíme pomaranče na polovice. Lyžicou vydlabeme dužinu nad malou misou a buď zjeme, alebo zavoláme na pomoc malého veľkého hladoša. Z vrchnej polovice každého pomaranča odkrojíme čiapočku tak, aby navrchu bola diera. Potom povyrezávame oči, zuby, čokoľvek a vložíme dovnútra sviečku. Zapálime a zakryjeme hornou polovicou. A pomarančové strašidlo je hotové.

Najlepšie spomienky z detstva

Sú dni, keď večer zistím, že som sa s Kikou takmer vôbec nehrala. Trochu sa hrala sama, trochu sme boli vonku, trochu obskakovala okolo mňa, keď som niečo robila (A “pomáhala”. Dva-a-štvrťročné deti vedia úžasne pomáhať, hlavne, keď majú pritom do činenia s múkou alebo s vodou alebo s kopou prádla alebo s metlou…).

Zdá sa mi, že mama nemá byť hlavný organizátor programu a že je dobre, keď sa niekedy deti aj nudia, lebo ich to donúti vymyslieť si vlastnú zábavu, ale asi to platí hlavne na staršie deti. Lebo či už si Kika niečo vymyslí sama alebo s aktivitou prídem ja, takmer vždy chce, aby sme to robili spolu.

Takže keď potom večer zistím, že takejto spoločnej hry veľa nedostala (či už je to stavanie lega, lepenie papiera, kreslenie, “nakupovane”…), trochu ma to mrzí. Ale hovorím si, že to aj tak nevadí, lebo keď sa zamyslím nad svojimi najlepšími spomienkami z detstva (aj keď žiadna nejde naspäť až do Kikinho veku), tak nie sú na koberci v detskej izbe hrajúc sa s rodičmi. Tie, ktoré sú s rodičmi, sú väčšinou vonku (kúpanie v Štiavnici na jazerách, výlety na huby a na černice, …). A väčšina je bez rodičov – buď som niečo robila sama alebo s bratmi alebo s kamarátkami.

Čo mi z toho vychádza? Ak chcem Kike a Kubovi dopriať spomienky, ako sú tie moje, tak by sme mali robiť hlavne spoločné aktivity vonku a zariadiť veľa času s rovesníkmi, časom bez dozoru. (Tá druhá časť je ďalší argument, prečo sa odtiaľto odsťahovať. Tu si akosi neviem predstaviť tlupu 5-6-ročných detí naháňajúc sa bez dospelákov na sídlisku/medzi domami…)

Aké sú vaše najlepšie spomienky z detstva? Sú tiež vonku/bez rodičov?

Sopka domáca

Tento týždeň sme tu už mali zemetrasenie a tesne nás minul hurikán. V rámci kompletizácie prírodných katastrof sme si doma spravili ešte sopku.

Pred pár mesiacmi som totiž Kike uvarila plastelínu. Používanie a horúce leto mali za následok, že plastelína postupne stratila tú správnu konzistenciu, a tak prišiel čas sa jej zbaviť. Ale aby to nebolo len také zahodenie do koša, spravili sme najprv zopár výbuchov. Na sopku potrebujeme:

kartónovú rolku z toaletného papiera (alebo papierových obrúskov)
plastelínu na vyhodenie (alebo nejakú inú hmotu, ktorej vám nebude ľúto)
sódu bikarbónu
ocot
malý plech

Postavíme papierovú rolku na plech a z plastelíny vyrobíme sopku. Potom do rolky nasypeme sódu bikarbónu a pomáhame dieťaťu liať dovnútra ocot. Opakujeme, kým ho/ju to baví. Nie sú to také výbuchy, ako spravia Coca-cola a Mentos, skôr také vytekanie lávy, ale aspoň netreba maľovať potom kuchyňu.

PS Kvalita obrázkov nič moc, ale to bola kombinácia málo svetla, rýchlych výbuchov a fascinovaného dieťaťa, takže lepšie sa mi nepodarili.

PS2 Pre chemicky orientovaných, tu sú detaily.

Fúkacia ryba

Keď som natrafila na toto, tak som si povedala, že to musíme niekedy skúsiť.

Zoznámte sa – papierová ryba, ktorá cestuje po šnúre, keď jej fúkate do chvosta. Kiku to celkom pobavilo, ale fúkanie jej veľmi nešlo. Tak som fúkala hlavne ja a ona mi potom chichotajúc posúvala naspäť “ten fiš”.

Ako na to?

Buď si vytlačte rybu odtiaľto, alebo zložte papier na polovicu a nakreslite si svoju vlastnú. Potom ju vystrihnite, vlepte dovnútra slamku, ale chvost nezlepujte. Navlečte šnúrku a pripevnite ju o kľučku, stoličku, páskou na stenu… a potom už len fúkajte do chvosta. Prípadne spravte dve paralelné šnúry a zorganizujte preteky.

Doma vyrobená plastelína

Včera som potrebovala nejakú aktivitu pre Kiku, ktorá by odpútala jej pozornosť od počítača a iPadu (závislé, závislé… po kom to dieťa je?), a tak sme sa pustili do výroby plastelíny. Už dávnejšie som to chcela vyskúšať, len akosi sme sa k tomu doteraz nedostali.

Takže čo na takú plastelínu treba?

3 šálky (polohrubej/all-purpose) múky
1 a 1/2 šálky soli
6 čajových lyžičiek vínneho kameňa (cream of tartar)*
3 polievkové lyžice oleja
3 šálky vody
potravinárske farby (nemusia byť)

Všetky ingrediencie okrem farieb dáme do veľkého hrnca a za stáleho miešania varíme na miernom ohni, kým masa nezhustne. Potom miesime (cca 2 minúty), kým hmota nadobudne konzistenciu pastelíny. Pokiaľ chceme, počas miesenia môžeme pridať aj farby.

Pár komentárov:

  • Toto bol prvý raz, čo som niečo robila s potravinárskymi farbami (ale zrejme nie posledný, keďže mi ich dosť ostalo). Nebola som veľmi opatrná, a tak keď som skončila, celé ruky som mala zafarbené (ale do druhého dňa to z veľkej časti zišlo dolu). Takže pokiaľ sa podobnému zafarbeniu chcete vyhnúť, treba asi miesiť buď nejakým nástrojom alebo v rukaviciach. Plastelína samotná už nefarbí.
  • Aj keď do nej išli iba jedlé ingrediencie, výsledok nie je na jedenie. (Poznať, že už sme príliš dlho v Amerike, keď dávam takéto upozornenia.)
  • Keď práve nie je v používaní, plastelínu treba uskladniť v uzavretej nádobe. Mala by vydržať niekoľko mesiacov.

* Tu som ho kúpila normálne v potravinách. Mali ho medzi koreninami. (A v živote som o ňom predtým nepočula.)

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...