American museum of natural history

Tu už deti raz boli. Ale z tej návštevy si nepamätali vôbec nič. Kiku tentokrát “ten blú jeul” nefascinoval až tak veľmi ako naposledy, ale zato discovery room sme tentokrát zvládli, takže decká mohli všeličo pozorovať pod mikroskopmi, vyrábať tsunami, obchytať zopár chrobáčikov, … Okrem toho ešte veľký tresk, dinosaury a 3D film o sopkách. Samozrejme, že bude treba prísť znovu, lebo aj keď sme tam boli skoro celý deň, ešte sme veľa nestihli. (Dobre že knižnica dáva vstupenky aj do tohto múzea…)

American Museum of Natural History

V nedeľu sme sa boli po dlhej dobe znovu pozrieť do American Museum of Natural History (zopár obrázkov z prechádzajúcich návštev tu). Hneď ako sme prišli, sme zakotvili v planetáriu v kine. Odkedy sme tam boli naposledy, vymenili totiž film Cosmic Collisions za nový – Journey to the Stars.

Načasovanie bolo dokonalé, lebo Kubo zaspal do minúty po tom, ako sme vošli do kupolovitého kina – premieta sa na pologuľu nad hlavami divákov. Jedno ucho mal opreté o mňa, druhé som mu zakryla rukou. Kika začala na vlastnom sedadle a skončila u Miša na kolenách, ale sledovala tie svetielka pozorne.

Po filme sme išli obzrieť to, kvôli čomu Kika prišla – velerybu a slony (čím väčšie zviera, tým má u nej väčší úspech?). Niekoľkokrát sme obkrúžili Hall of Ocean Life, potom sme sa presunuli ku slonom a diorámam, a odtiaľ sme sa museli vrátiť skontrolovať, či tam ešte je “ten blú jeul”.

Keď okolo druhej obidvaja zaspali (normálne Kika sa už nevozí v kočíku, ale v takýchto výnimočných prípadoch Kuba podsadne), išli sme sa von naobedovať, lebo bufet v múzeu je jedna z mála vecí, ktoré nás tam nenadchýňajú. Kika síce prespala šalát, ale zobudila sa presne, keď nám doniesli hlavné jedlo. Toto dieťa neostane hladné. Minule na detskom ihrisku si išla od neznámeho chlapíka vypýtať krekry, ktoré práve vybalil pre svoje ratolesti. Ten sa na mňa pozrel, že či jej môže dať. Tak som povedala, že hej a hneď aj dodala, že aj my jej niekedy dávame jesť…

Keď sme sa vrátili, tak sme chceli ísť ešte do Discovery Room pre deti, ale ukázalo sa, že tam sme to organizačne nezvládli s časenkami. Tak sme si aspoň pozreli výstavu fotiek Inca Road a zamierili domov. Ako už tradične, cesta z Manhattanu nám trvala o kus dlhšie ako cesta dnu, ale Kubo ju prespal a Kika spomínala na slony, takže to nevadilo.

Iba dva mínusy: poplatok za parkovanie (ale nad hromadnou dopravou sme v tomto prípade ani neuvažovali) a problém fotiť (pod morom a pri diorámach je šero a plus voľných rúk bolo takmer stále málo).

Voda

Opäť sme raz navštívili naše najobľúbenejšie múzeum. Netrafili sme síce na prvýkrát, lebo sme omylom nastúpili na expres metro a to stálo na 59. a potom až na 125., takže okolo múzea na 81. sme len prefrčali. Ale neboli sme jediní a spolu s nemeckými turistami sme sa vrátili.

Tentokrát sme sa išli pozrieť na výstavu o vode. Hneď na začiatku sme prešli vodnou bránou – padali tam také drobučké kvapôčky vody, že nebolo cítiť vlhkosť (iba mierny chlad), ale vyzeralo to pôsobivo. A za ňou nasledovalo rovnako pôsobivé pokračovanie: film o prúdení vody premietaný na 3D plátno – zemeguľu s priemerom asi 1 meter, ktorá sa otáčala; modely priehrady, artézskej studne či čerpadla, ktoré si človek môže vyskúšať, informácie o tom, kde a na čo sa voda najviac spotrebúva (70% vody, ktorú ľudia použijú, vraj použijú v poľnohospodárstve) a mnoho iného.

Veľmi zaujímavá bola časť o vodných elektrárňach, kde sme sa dozvedeli o najväčšej z nich, Three Gorges Dam, ktorú v roku 2004 dokončili v Číne. Keď v roku 2011 dosiahne plnú kapacitu, má zásobovať elektrinou desatinu Číny. Z údolia rieky Jang-c-ťiang kvôli nej presťahovali jeden a pol milióna ľudí a keď sa naplní jej priehrada, bude dlhá 600 km. Niektorí geológovia sa vraj obávajú, aby váha všetkej tej vody za určitých podmienok nespôsobovala zemetrasenia.

Možné zemetrasenia a vysťahovanie ľudí ani zďaleka nie sú jedinými negatívnymi dôsledkomi, ktoré priehrada prinesie – ohrozené sú bociany, riečne delfíny a iné ryby, ktorým ukradne ich prirodzené prostredie; pre nedostatok času boli zatopené aj niektoré 4000 rokov staré archeologické nálezská. Veľká stavba, ktorá má veľké pre a veľké proti.

Niekde sa priehrady stavajú, inde sa búrajú. Francúzi zbúrali už tri na Loire a zaviazali sa nestavať tam ďalšie. Tým pomohli návratu lososov do tejto rieky. Aj búranie priehrad má však svoje nevýhody. Uvoľnia sa tým sedimenty (niekedy toxické), ktoré sa v nich nahromadili a tie môžu rieku znečistiť.

Celá výstava bola ladená veľmi ekologicky a to naozaj právom, lebo Američania sú národom, ktorý spotrebúva najviac vody a mali by byť prvými, ktorí ju začnú naozaj chrániť.

Žaby

zabamZase sme raz neodolali a vybrali sme sa do American Museum of Natural History. Mali dve nové výstavy – jedna bola draci, jednorožce a morské panny, kde ponúkali aj vysvetlenia, čo mohlo viesť ľudí k tomu, aby na také verili… celkom zaujímavé. A druhá bola žaby. Po hadoch, motýľoch a pavúkoch to už bola štvrtá živá v poradí a ja som ešte stále neprišla na to, kam tie zvery potom dávajú, keď si ich už všetci pozrú. Sa ich budem musieť nabudúce opýtať.

Fascinuje ma hlavne to, že tam už pomaly chodíme ako na klavír a ešte stále sme to tam nevideli všetko…

Ako sme išli kvôli Spidermanovi do múzea

Za to, že sme sa zase raz vybrali do múzea, môže Spiderman. Mal totiž tento týždeň premiéru a pri tej príležitosti American Museum of Natural History pripravilo malú výstavu pavúkov. Je zaujímavé, že vždy keď sa tam vyberieme, natrafíme aj na nejaké zvery. Prvý raz to boli hady a chameleón, druhý raz motýle a teraz pavúky. Vidím to tak, že asi o mesiac budeme musieť ísť znovu, lebo otvárajú žaby. Ale je pravda, že sme sa tam chystali aj tak, lebo otvorili novú halu – Hall of Human Origins – a dočasnú výstavu zlata, takže týždňová výstava pavúkov bola dobrá motivácia.

Mišo zahlásil, že dobre, že tarantuly boli v akváriách, lebo keby ich vystavovali tak ako motýle – v sklenenom pavilóne, do ktorého mohli ľudia vojsť a motýle si sadali, kam sa im páčilo, najmä na farebné tričká – tak to by vraj asi nešiel. Ale myslím, že aj keby ich vystavovali podobným spôsobom, tak veľké nebezpečenstvo by asi nehrozilo, lebo tarantuly na nás zvysoka kašľali a za celý čas, čo sme ich očumovali, sa ani nepohli. Ale nechcela by som také nájsť v posteli.

Hall of Human Origins je spravená veľmi dobre. Kombinuje najnovšie poznatky o vývoji človeka s všeliakými odpoveďami na otázku, čo nás robí ľuďmi. Okrem tej historickej sekcie a prezentácie ako učili šimpanzy komunikovať pomocou obrázkovej klávesnive, sa mi veľmi páčil robot – na obrázku hore – ktorý maľuje. Náhodným spôsobom sa pohybuje po papieri a vyberá si farbu, ktorou bude kresliť. Kúsok nakreslí a ide ďalej. A niekedy (po pol hodine až dvoch hodinách) sa rozhodne, že už je hotový a podpíše sa do rohu. Výsledok je vcelku porovnateľný s niektorými výtvormi, čo sme videli v múzeu moderného umenia.

Zo zlata žiadne obrázky nebudú, lebo tam sa fotiť nesmelo. Celkovo bola táto výstava veľmi dobre strážená – a niet sa čo diviť. V rôznej forme tam bola vystavená vyše tona zlata vrátane 20tich 12kilových tehličiek, ktoré zapožičala americká vláda. Zaujal ma aj odhad, že na celom svete sa vraj nachádza toľko zlata, že by sa v čistej forme zmestilo do 60tich kamiónov. To nie je veľa, nie? Dobrá bola aj miestnosť veľká asi 3x3x3 metre, ktorá mala steny a strop pokryté tenučkou vrstvou zlatej fólie vylisovanej z jednej mince. A tak sme si pozreli nugety, šperky, indiánske poklady, oskara, kryštály… zlato na všetky spôsoby.

A nemohla som si pomôcť, musela som sa včera ešte raz ísť pozrieť do Brooklynskej botanickej záhrady. Áno, boli sme tam už minulý týždeň, ale vtedy sa čerešniam ešte veľmi nechcelo. Včera však už boli v plnej kráse. Na obrázkoch su dve miesta fotené minulý týždeň a včera. Kto nájde rozdiel?

Bolo to úplne ako v rozprávke. Keď zafúkal vietor a začali pršať lupienky, to bola paráda. Pre záujemcov viac obrázkov vo fotogalérii.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...