Thajsko – Ao Nang

Chýbalo nám more. V lete sme pri žiadnom neboli, lebo sme mali starosti s rozbitou kúpeľnou, a tak sme si povedali, že pôjdeme v zime. Bolo nám jasné, že chceme ísť do tepla, aby sa tam naozaj dalo kúpať a bolo nám jasné, že Vianoce sú v takýchto destináciách top sezóna, takže nebude úplne jednoduché násť niečo za rozumnú cenu. Nakoniec z toho vyšlo Thajsko. Leteli sme cez Londýn (áno, trochu opačným smerom) a Dohu do Krabi. Tam sme dorazili o siedmej ráno, tak sme batožinu nechali v hoteli na recepcii a išli jet lag dospávať na pláž.

Deťom sa spať veľmi nechcelo. Deň, piesok, more… takže fičali akoby nič, ale potom sa to prejavilo večer. Z Kuba akoby niekto vybral baterky. Povedal, čo si dá na večeru a kým ju doniesli, tak sa úplne vypol a na izbu ho bolo treba odniesť.

Na pláž sme chodili každý deň, plávali, keď bol príliv, stavali stavby z piesku, keď bol odliv. Rozdiel bol naozaj veľký a to sme ešte netušili, ako sa to prejaví inde.

Jeden deň sme sa vybrali loďkou na susednú Railey Beach, ktorá je známa hlavne medzi skalolezcami. A chodili sme na masáže. Tie boli 4-10 euro/hod a väčšinou boli veľmi dobré.  


Ao Nang je veľmi turistické mestečko, takže na Silvestra to tam obzvlášť žilo. Deti sme zobudili okolo jedenástej a išli sme pozerať na pláž vypúšťanie lampiónov a ohňostroje. Fascinovali ich vysvietené hrajúce autá a tancujúci ľudia na ulici.

Jedli sme všeličo. Raňajky v rodinnom hotelíku, kde sme bývali, na obed ovocie, miestne palacinky a grilovanú kukuricu.

Z ovocia hlavne mango, malé banány a rambutany. Ale občas bol aj ananás, mandarinky, zelené figy. Skúsili sme aj dragon fruit a chlebovník. 

A na večeru sme chodili zakaždým niekde inde, väčšinou na krevety. Deťom sa páčila ryža na sladko v ananáse, ja som zase skúšala všelijaké curry s kokosovým mliekom.

Pili sme ovocné, najčastejšie mangové, shaky. A nikomu nebolo z jedla zle. Thajsko je prevažne budhistická krajina, ale na juhu, kde sme boli my, kde susedí s Malajziou, žije moslimská menšina. Už v Malajzii sa nám osvedčilo vyberať si na jedlo moslimské halal kuchyne, ktoré aj v poľných podmienkach dokážu pripraviť jedlo pomerne čisto (v porovnaní napríklad s indicko-hindu-… kuchyňami). 

A po novom roku sme sa presunuli na ostrov kúsok na juh, preč od kôp turistov a civilizácie. Zaujímavá bola cesta do malého prístavu: kopy ananásov na predaj – pár centov za kus, všade motorky, jazdí sa po opačnej strane cesty ako u nás, neskutočné elektrické vedenia a poprepletané drôty v mestečkách. Zorganizovaná bola veľmi zle (TigerLine Ferry to veľmi nezvládla) ale bolo fajn vidieť aj kúsok vnútrozemia. 

Smoothie (ovocný koktail)

Kedysi som mala veľmi rada mliečne koktaily. Je to zaujímavé, lebo neviem kedy presne to začalo, ale už nejaký čas uprednostňujem – lepšie povedané, výlučne pijem – tie ovocné.

Robíme ich tak, že do nich dávame aj čerstvé ovocie, aj mrazené. Tým pádom už netreba ľad a aj tak sú vychladené. Mrazené ovocie sú v lete a na jeseň čučoriedky a jahody, ktoré sme boli zbierať na farme, a v zime a na jar brusnice, ktoré na jeseň nakupujeme na kilá (teraz mám v mraziaku asi 8kg). Čerstvé väčšinou banány a ananás, inak to, čo sa príležitostne objaví u nás doma – černice, broskyne, mango, kiwi…

Tu je jeden na inšpiráciu:

2 kolieska ananásu (hrubé asi 1 a pol cm)
1 zrelý banán
6 mrazených jahôd
1 šálka mrazených brusníc
1 šálka (pomarančového) džúsu

Z ananásu odkrojíme šupku a nakrájame ho na kocky. Tú, čo je v strede, vyhodíme, ostatné dáme do mixéra spolu s nalámaným banánom a opláchnutými jahodami a brusnicami. Vlejeme džús. Pulzovito mixujeme, kým nápoj nie je “hladký” (smooth).

Niekoľko poznámok:

– Množstvo džúsu treba upraviť podľa chuti. Ja ich mám radšej redšie, môj chlap preferuje také husté, že je to skoro na lyžičku.
– My ich nesladíme, ale ak vám je kyslo-trpká chuť brusníc príliš výrazná, stačí pridať lyžicu-dve hnedého cukru alebo medu.
– Občas do nich strelíme aj trochu vodky (napríklad táto sa výborne hodí) alebo rumu. Kika samozrejme dostáva nealko verziu.

Hawaii – Oahu

Aloha, ako je už asi jasné z článku o kokosoch, zase sme raz niekde boli. Potulovali sme sa tri týždne po Havajských ostrovoch. Ak vás zaujíma, kde presne, tak mapu nájdete tu, ak chcete vidieť obrázky, tak klik sem a ak chcete vedieť, ako bolo (podľa Miša “maika’i pili lani” = “close to heaven”), tak nemusíte nikam klikať, stačí čítať ďalej.

Aby to nebolo jednotvárne, rozhodli sme sa navštíviť tri (najväčšie) ostrovy – Oahu, Hawaii a Maui. Spolu je ostrovov osem, ale na Kahoʻolawe sa nedá ísť vôbec, lebo na ňom bolo armádne cvičisko a dodnes je nebezpečný a na Niihau majú prístup iba príslušníci rodiny Robinsonovcov (pekná náhoda, nie?), ktorá ho vlastní. Zvyšné tri sú Kauiai (tam sa natáčal Jurský park), Moloka’i (hriešne drahý) a Lanai (ktorý bol kedysi celý jedna veľká ananásová Dole plantáž).

Prvú zastávku – Honolulu, ostrov Oahu – sme si možno mohli aj odpustiť. Preplnené mesto, kopa ľudí (hlavne turistov, z ktorých drvivá väčšina na iný ostrov nezavíta), mrakodrapy a dopravná zápcha. Aj domáci hovoria, ak chcete vidieť ozajstný Havaj, nechoďte na Oahu. Ale zase treba priznať, že aj tam bolo čo pozerať. Hneď na druhý deň sme sa vybrali do Polynézskeho kultúrneho centra. Je to nezisková organizácia (financovaná z mormonských peňazí), kde pracujú hlavne študenti neďalekej univerzity (nemalé vstupné ide na ich štipendiá) pochádzajúci z rôznych častí tichomoria.

V centre sa nachádzajú tradičné dediny (Hawaii, Samoa, Tahiti, Fiji, Aotearoa – Nový Zéland, …), kde sa návštevníci môžu všeličo dozvedieť a naučiť – od otvárania kokosov cez tancovanie hula a pečenie chleba po kresanie ohňa. Strávili sme tam celý deň, ale všetko sme aj tak nestihli. Večer masové luau – slávnosť s kopou jedla, hudbou a tancom (tu sme dostali aj lei – kvetinový veniec okolo krku) – a potom veľkolepá šou Horizons. Paráda.

Navštívili sme aj Pearl Harbor, ktorý je pre Američanov synonymom začiatku druhej svetovej vojny. Tam sme si pozreli potopenú USS Arizonu a jej pamätník a bojovú loď USS Missouri, na ktorej palube bol 2. septembra 1945 v zálive pri Tokiu podpísaný mier. Na naše počudovanie, aj keď sme sa do zálivu dostavili už pomerne skoro ráno (okolo ôsmej), rada na časenky na Arizonu sa tiahla doďaleka (nedajú sa totiž kúpiť dopredu, sú first-come-first-serve a každý si môže zobrať iba jednu). Nám sa ušli na jedenástu a tým sa z Pearl Harboru stal takmer celodenný výlet – akurát sme sa ešte cestou naspäť zastavili v Chinatowne na večeru.

Atrakcia, ktorá je jednoznačne preceňovaná, je Diamond Head. Na tento kráter na konci Waikiki sa vyberie asi každý jeden turista, čo má za následok, že celý chodník vrátane vrcholovej vyhliadky (vyrabovaného pozorovacieho bunkra) je preplnený a človek si nemôže vychutnať ani tú trochu výhľadu, ktorá tam je. Keď sme tam boli, tak z nátresku a tepla skolaboval jeden starší pán, ktorého potom museli odviezť vrtulníkom. A sklamaní sú aj všetci, ktorí očakávajú diamanty – tie tam samozrejme nikdy neboli – len ziskuchtivcom, ktorí horu pomenovávali, sa zdalo, že tie lesklé kamene, ktoré tam našli, by diamantmi mohli byť.

Kam sa oplatí ísť aj napriek davom, je záliv Hanauma – perfektné miesto na potápanie. Ale o tom vám napíšem inokedy (aj so zopár obrázkami fotenými pod vodou).

Výhoda Oahu je, že tam dobre fungujú autobusy (len sa človek musí naladiť do takého módu, že sa nikam neponáhľa – po havajsky hang loose), ale na jeden deň sme si predsa požičali auto (ako správni turisti kabriolet) a išli sme tam, kam autobusy nechodia – na ananásovú plantáž, do botanickej záhrady (kde mali byť vodopády, ale vyschli) a na “veterné” pobrežie.

Veterné preto, lebo havajci majú svoj vlastný systém svetových strán. Sever a juh používajú, ale východ a západ skoro vôbec. Namesto toho majú windward (odkiaľ fúka vietor), leeward (suchú stranu), mauka (smerom k horám) a makai (smerom k oceánu). Zaujímavé, nie?

Takže toľko o Oahu a nabudúce niečo o veľkom ostrove – skutočnom Hawaii. Na záver ešte zopár videí.

Havajská hudba:

Hula tanečnica z Tahiti:

Paličková hra z Nového Zélandu:

Samoan lezie na palmu:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...