Víkendové surfovanie

pozri, nedržím sa – o autách bez šoférov; vyzerá, že akurát, keď mi šoférovanie začne naozaj ísť, už ho nebudem potrebovať

hádžeš ako dievča?

Janet Hyde, a professor of psychology and women’s studies at the University of Wisconsin at Madison, has studied the gender gap across a broad spectrum of skills. She believes that men and women aren’t as different as they are often portrayed, and she has mined data on social, psychological, communication and physical traits, skills and behaviors to quantify the gap. After looking at 46 meta-analyses, Hyde found what she defined as a “very large” difference in only two skills: throwing velocity and throwing distance.

To understand why a girl “throws like a girl,” it’s necessary to define just what throwing like a girl is. According to Thomas, a girl throwing overhand looks more like she’s throwing a dart than a ball. It’s a slow, weak, forearm motion, with a short step on the same side as the throwing hand. A boy’s throw, by contrast, involves the entire body. Thomas describes a skillful overhand throw as an uncoiling in three phases: step (with the foot opposite the throwing hand), rotate (with hips first, then shoulders) and whip (with the arm and hand).

o tom, prečo tak veľa filmov neprejde Bechdelovej testom

Only to learn there was still something wrong with my writing, something unanticipated by my professors. My scripts had multiple women with names. Talking to each other. About something other than men. That, they explained nervously, was not okay. I asked why. Well, it would be more accurate to say I politely demanded a thorough, logical explanation that made sense for a change (I’d found the “audience won’t watch women!” argument pretty questionable, with its ever-shifting reasons and parameters).

At first I got several tentative murmurings about how it distracted from the flow or point of the story. I went through this with more than one professor, more than one industry professional. Finally, I got one blessedly telling explanation from an industry pro: “The audience doesn’t want to listen to a bunch of women talking about whatever it is women talk about.”

ako zabíjame sny

Dôsledok našich vzdelávacích postupov môžeme vidieť pri jednoduchej úlohe: kým u detí funguje vo veľkej časti predstavivosť a absentuje strach z omylu, s pribúdajúcim vekom môžeme pozorovať zvýšenú tendenciu o popísanie niečoho, čo sa reálne (podľa nás) popísať nedá a bojíme sa toho, že to popíšeme zle. Nakreslite šťastie. Pre deti na základnej škole hračka, rovnaká úloha môže na humanitnej fakulte pokojne zaznieť aj v rámci štátnic a oblek dotyčného sa prepotí v rádoch milisekúnd.

Trestáme chyby (viac omylov = horšia známka = pomalší postup vzdelávacím systémom, niekedy aj vylúčenie z procesu), potláčame predstavivosť (piamočiarym nastavovaním mantinelov = osvojenie všeobecne uznaného názoru na vec sa považuje za dobré = strach vystúpiť proti davu a poukázať na nezrovnalosti) a čo je najviac podstatné, zabúdame na to, že aj my sme boli kedysi v koži detí, ktoré sa chceli hrať, objavovať a nebáť sa.

otec si obliekol sukňu, aby sa syn nehanbil za šaty

čo účes prezrádza o dievčati (1944)

fraktály na google earth

Fraktály

slepí matematici

z tohto mi behajú zimomriavky po chrbte

ten čas mesiaca

I need a tampon. Why am I apologizing for that? I’m a woman. My body makes babies. This is part of how it happens. I don’t understand.… Like those tampon ads where they show you how it’s small enough that no one will know. We’re supposed to hide itWhy?

Čas fotiek – druhý tátoš

Museli sme si naň dva mesiace počkať, ale začiatkom júla dorazilo naše druhé auto.

To prvé sme predali v Štátoch. Predaj samotný prebehol v pohode, ale nový majiteľ potom stratil list vlastníctva a chvíľu trvalo, kým sa mu s našou pomocou na diaľku podarilo vybaviť nový.

A ja som bola zase raz presvedčená, že si ideme kúpiť červené. A nakoniec z toho vyšiel Opel Astra presne takej istej farby ako naša bývalá Honda.

Pomaly si zvykám aj na manuálnu prevodovku – nechceli sme automatiku, nech nie sme nahratí, keď bude treba šoférovať iné auto. A rozbiehanie do kopca je o kus jednoduchšie, než som sa bála, lebo inteligentná elektronická “ručná” brzda dosť pomáha (toto bude na inom aute problém, ale tak zase netreba sa učiť všetko naraz, všakže?)

A dnes, keď sme zobrali na výlet kamarátku s malým synom, som si overila, že sa doň vzadu zmestia tri autosedačky vedľa seba. Dobre vedieť.

Hnačka, vracanie a rozbité auto

Tak také bolo naše cestovanie na Slovensko.

Obrázkov tých prvých dvoch vás ušetrím.

Začalo to dobre. Minulú sobotu sa nám podarilo darovať matrace, vyprázdnili sme byt a na pár dní sa ukempovali u kamarátov. V utorok sme sa pobrali na letisko a bez problémov sme prešli check-inom aj bezpečnostnou kontrolou. Ešte aj začiatok letu vyzeral v pohode, lebo obidvaja krpci, ktorých sme presne za týmto účelom cez deň unavili, zaspali, mali sme extra miesto na nohy a aj jedno sedadlo navyše.

Nuž len potom sa Kubo zobudil a keď preskúmal celý obmedzený priestor, ktorý mal k dispozícii, a zjedol večeru, začal byť nespokojný. Kombinácia hnačky a mini lietadlových záchodov zmenila prebaľovanie na pomerne náročnú činnosť. Najprv nebol schopný znovu zaspať pre toľký ruch a neskôr od únavy, ktorá sa len stupňovala. Po pár hodinách kričania sme mali pár stoviek nových nepriateľov.

A potom bolo zrazu Kike zle. Mala sivozelenú farbu, prišla o tričko a Mišo o ponožky. Letušky to zobrali v pohode. Čo bolo špinavé, pozakrývali dekami (to je na zapamätanie na ďalšie prípadné záoceánske lety… zopár ďalších nepriateľov medzi čističmi lietadla), doniesli teplé mokré uteráky na poutieranie. Kým bolo treba vystupovať, Kika už bola ako tak v pohode a na nadväzujúcom lete už veselo zase všetko komentovala, celé vracanie zabudnuté.

Vo Viedni sme si vydýchli a s radosťou sa zložili u svokrovcov. Tam nás na druhý deň prišiel vyzdvihnúť môj brat a zvyšok cesty sme absolvovali jeho autom. Ale na diaľnici, v rýchlom pruhu, kúsok pred Trenčínom sa zrazu uvoľnila predná kapota a prudko sa otvorila. Rozbila čelné sklo a preliačila strechu. Dopredu bolo vidno cez úzku štrbinu popod ňu. Našťastie sa nikomu nič nestalo a podarilo sa nám preradiť do odstavného pruhu. Tam sme bezradne postávali, kým brat telefonoval. Zrazu zastalo pri nás auto. Vystúpil z neho chalan a ja som sa ho hneď išla opýtať, či by nám predal lano, lebo najlepšie riešenie, aké nás napadlo, bolo priviazať kapotu čo najlepšie a ísť pomaly ďalej.

Tu sa ukázalo, že máme nielen smolu ale aj šťastie. Nebol to náhodný chalan ale kamarát môjho brata, ktorý spoznal jeho auto. (Pravdepodobnosť, že sa také niečo stane, je síce asi o trochu vyššia ako vyhrať hlavnú cenu v lotérii, ale aj tak!) Vytiahol lano a chvíľu sme dumali, ako ho čo najlepšie uviazať. Medzi nami žiadni skauti, žiadni námorníci, takže sme skončili pri úplne klasických uzloch. A potom dolu z diaľnice a ledva 60-tkou po starej ceste do Žiliny. Kubo aj Kika to pomerne dlho znášali celkom dobre, ale ku koncu cesty už toho mali plné zuby.

Teraz sa spamätávame. A chystáme na maratón vybavovačiek, ktoré začnú v utorok.

Move it, move it

Kubo v košiAko nám to ide s tým sťahovaním? S potešením oznamujem, že finišujeme. Našťastie, lebo I don’t like to move it, move it. Jediné, na čo je to celé dobré (okrem odsťahovania sa odtiaľto), je, že sa zbavíme kopu všeličoho, čo sme za tie roky naškrečkovali. (Podľa mňa to, aký je človek škrečok – a keď sme už pri tom, tak aj prasa – nikdy tak krásne nevidno, ako pri sťahovaní.)

Honda CRV

Rozlúčili sme sa s naším prvým autom. Najprv sme rozmýšľali, že ho zoberieme so sebou a začali zisťovať, čo by to obnášalo. Ale potom zvážiac možné komplikácie (ani nie tak s prevozom, ale skôr s prihlasovaním v cieli) a cenu benzínu, sme si povedali, že ho necháme tu a na Slovensku sa poobzeráme po nejakom inom. Najprv sme skúšali dealerov Hondy v nádeji, že vediac, akého dobrého tátoša to vlastníme, nám dajú rozumnú cenu. Ukázalo sa, že to bola chyba, veľká chyba. Takáto nebúraná dvojročná Honda s približne rovnakým počtom najazdených míľ sa predáva okolo $22-23,000. Nám ponúkli $17-18. V niekoľkých dealershipoch, so slizkým úsmevom na tvári. Že oni to musia skontrolovať, certifikovať a trošku na tom zarobiť.

Tak sme vyvesili inzerát na craigslist, cars.com a papier do okna. Začali sa ozývať ľudia, pár sa prišlo aj pozrieť, našli sa vtipálci, ktorí ponúkli $15 tisíc a nakoniec auto kúpil nejaký ostrovan, ktorému takmer nebolo rozumieť a ktorý si dokonca ani neskontroloval VIN číslo. A my postupujeme v grafe z Básnikov (prvá dovolenka, prvé dieťa, prvé auto, druhé dieťa, samé sociálne istoty, … či ako to bolo?)

Kočík. Pred a po:

 Icoo Targo  

Myslím, že kočík sme celkom “vynosili”. Mali sme ho dva a trištvrte roka, odvozil dve deti a predala som ho za štvrtinu pôvodnej ceny. Kubo teraz jazdí v našej letiskovej haraburde (a v nosiči, samozrejme), trochu začína chodiť (zatiaľ iba za ruky), tak uvidíme. Celkom by sa mi páčilo, keby sme na Slovensku ďalší kočík nekupovali. Skúsime to najprv bez – ak to pôjde tak ako posledných pár týždňov, tak by to nemusel byť problém – a ak sa ukáže, že nové bejby-vozidlo predsalen potrebujeme, tak pohľadáme nejaký ojazdený športový.

Kubova postieľka pred a po:

 Kubova postieľka   

Postieľka (a spolu s ňou aj prebaľovací pultík) bola jeden z prvých kusov nábytku, ktorý si našiel nový domov. Už čoskoro sa v nej bude vyvaľovať štvrté bábo. Áno, počítate správne, ani my sme ju nemali novú. Bola od Mišovho šéfa (nespal v nej samozrejme šéf, ale jeho dcéra), potom naši dvaja krpci a minimálne jedno ďalšie dieťa ešte zvládne. Noví majitelia matrac nechceli (ani sa nedivím), takže Kubo ho má teraz na zemi vedľa našej postele.

Kikina izba pred a po:

 Kikina izba pred   Kikin matrac

S Kikinou postieľkou to bolo veľmi zvláštne. Prišiel taký Ind, zobral ju aj s matracom, balil ju, akoby bola z mahagónu. A na druhý deň mi poslal sms, že jeho dcéra prichádza do štátov až o dva týždne a že mu je Kiky ľúto, že nemá kde spať, že ak chcem, tak mi postieľku ešte na dva týždne požičia. Odpísala som, nech si nerobí starosti.

Kike sa spanie na matraci (z nášho prvého gauča/lavičky) páči. Z jej izby nám ešte ostáva nočný stolík, ktorý vidno na obrázku. O ten akosi nikto nemá záujem. Písmená na zemi a hračky sú už na ceste na Slovensko (o tom o chvíľu). Z hračiek a detských knižiek som nechala len tie, ktoré so sebou berieme do lietadla. Ale deň predtým, ako som to všetko zbalila, sme dostali od kamarátov pôžičku – dve tašky ich hračiek a kníh, ktoré pred odletom vrátime – takže detská izba nie je úplne prázdna a krpci sa vytešujú z neokukaných vecí.

Obývačka pred a po:

 Obývačka pred   Obývačka po

So sedačkou to tiež bolo pozoruhodné. Už nejaký čas dozadu sa totiž Kike na nej pritrafila nehoda. Ostal po nej fľak, ktorý sa mi podarilo vyčistiť (rozumej – skôr rovnomerne rozmazať), takže ho nebolo vidno. Ale vediac o ňom, dala som inzerát na sedačku za štvrtinu cenu, za ktorú sme ju kúpili (a musela si párkrát vypočuť inštruktáž, že danú nehodu nebudem pred záujemcami spomínať). Do 12 hodín 10 odpovedí. Prvý sa prišiel pozrieť nejaký Ind (iný ako na Kikinu postieľku) s celou rodinou. Cenu o kus podstrelil, poslali sme ho do hája. Druhá prišla pani, ktorá mala s touto značkou už dobré skúsenosti, hodila dva letmé pohľady a hneď povedala, že berie, len si musí dohodnúť odvoz a dala bez jednania polovicu ceny ako zálohu.

A potom zavolala, že si to rozmyslela, lebo že v daný týždeň sa jej to s odvozom nepodarí a že chce naspäť peniaze. A ja na to, že to neponáhľa, gauč ju tu počká, nech príde neskôr. Nie, ona to ruší. A ja panika – že si to tu okukla, videla ženu doma s dvoma malými deťmi, po peniaze príde s troma svalnáčmi, worst case scenario… Ale akurát keď som jej išla dať vedieť, že si po peniaze má prísť, až keď už bude Mišo doma, tak sa ozvala ona, že ju mrzí ten chaos, ale ak by mi to nevadilo, tak naša dohoda platí, po sedačku príde neskôr. Ja som si vydýchla a dopadlo to dobre.

A na záver ešte porovnanie balenia v roku 2006 a v roku 2012:

 Balenie 2006   Balenie 2012

Na prvej fotke my ešte mladí a pekní, balíme 5 krabíc, ktoré s nami poputovali do USA. Na druhej Steve a Giacomo (spelling neistý) dobaľujú druhú polovicu nášho fyzického majetku (prvú som balila priebežne v posledných týždňoch ja). Výsledkom bolo vyše 20 krabíc – 300kg, niečo cez 4 kubické metre – ktoré sme poslali cez túto firmu. (V zásade len knihy, počítače, oblečenie, osobné veci a hračky.) Dúfam, že sa s nimi o 6-7 týždňov uvidíme na druhej strane Atlantiku.

Čo ešte treba?

  • predať/darovať posledných pár vecí – nočný stolík, kuchynský stôl so stoličkami a detskú stoličku, šuflíky a poličky z Kikinej izby, závesy, pár hračiek
  • zrušiť elektrinu a plyn
  • zrušiť poslednú kreditnú kartu a bežný účet
  • vyhodiť všetky matrace
  • dostať naspäť security deposit za byt
  • vrátiť požičané hračky a detské knižky a pribaliť kuchynské náčinie a hospodárske prebytky (okrem troch kýblov zmrzliny v mraziaku)

A poletíme, poletíme.

Víkendové surfovanie

matematické preklady známych fráz

ako bude vyzerať križovatka v dobe áut bez šoférov (video)

“There would be an intersection manager,” Stone says, “an autonomous agent directing traffic at a much finer-grain scale than just a red light for one direction and a green light for another direction.”

Because of this, we won’t need traffic lights at all (or stop signs, for that matter). Traffic will constantly flow, and at a rate that would probably unnerve the average human driver.

chaty a prístrešky a tá adresa 🙂 (fotky)

tisíc dôvodov

povinné čítanie na tento týždeň – o mamách a o deťoch

… what Hrdy finds is that a supportive network of caregivers is an evolutionarily stable strategy, ensuring children have many attachment figures. Patriarchal society isolated mothers by creating an environment that immured them from the social support that has long been the hallmark of our species. The image of the mother as “an all-giving, totally dedicated creature who turns herself over to her children”, says Hrdy, is not one that “takes into account the woman’s perspective”.

aké ľahké je ukradnúť (vlastný) bicykel v New Yorku

Meryl Streepová uvádza Hillary Clintonovú (video)

xkcd: Pickup Artist

Pick-up artist

 

Hibernujeme

Vyzerá to tak, že každý rok sa nám to raz stane – príde snehová metelica a zavrú nám školu (2008, 2009). Tá tohtoročná prišla dnes, a tak ja s Kikou hibernujeme doma. Dostali sme reklamácie, že táto stránka je akosi dlho potichu. Nie je to tým, že by nebolo o čom, ale tým, že nie je kedy, takže táto fujavica mi prišla vhod a tu je aspoň stručne, čo sa dialo v posledných dňoch.

Starosti okolo nového auta. Ukazuje sa, že podobne ako cena za auto, aj cena za poistku je veľmi variabilná. A to nielen v zmysle, že rozdiel medzi poisťovňami je rádovo v tisícoch (dolárov, za to isté na pol roka, čo sme pozerali), ale aj v tom, že záleží, či sa kupuje online alebo cez telefón. A nakoniec, aj keď sme si vybrali (a možností tam je neúrekom, o čom svedčí vyše 10stranový buyer’s guide), tak sa ukázalo, že poisťovňa si myslí, že nám treba niečo iné (dodatočné zdravotné poistenie), na čo nám aj poslali účet. Po ďalšom telefonáte a nejakých papierovačkách sme sa dohodli na takej poistke, akú sme si pôvodne vybrali, ale za tých ubehnutých pár dní sme im aj tak museli zaplatiť podľa toho, čo nám “určili” oni.

Pozitívne je, že ponúkajú možnosť znížiť platbu za poistku, pokiaľ si poistenci urobia kurz defenzívneho šoférovania, takže to je to čím som zabila vä荹iu časť pondelka. Dnes sa to už prejavilo aj na poistke a dúfam, že to bude vidno aj na šoférovaní. Kurz bol online, ale okrem toho som v pondelok trénovala aj v praxi, keď som bola na ďalšej kondičnej jazde. Inštruktora mi po víkendoch robí aj manžel, takže dúfam, že čoskoro nás už budem do školy a naspäť voziť aj sama.

Značky ešte nedorazili, ale už mám visačku na parkovanie v škole a včera nás našiel GPS. Tak som dnes aktualizovala mapy a cez víkend ho pôjdeme vyskúšať.

Semester beží. Študentov, ktorých učím, čaká prvá písomka a som naozaj zvedavá ako to dopadne, lebo kvízy (tie davám každú druhú prednášku) bývajú niekedy pozoruhodné. Fascinuje ma najmä, keď sa spýtam na tú istú vec, ale inými slovami, tak sú ako zamrznutí, že také niečo sme predsa nemali…

Dva predmety, ktoré mám ja zapísané, zatiaľ celkom idú. Jeden vyzerá na kus programovania (čo by som mala robiť aj teraz namiesto vypisovania výlevov na blog ) a druhý je viac-menej seminár/diskusia, ktorý vyžaduje kus čítania. Z deviatich research kreditov som zatiaľ “nezarobila” nič.

Dostali sme pozvanie na svadbu – v apríli sa ide ženiť jeden môj spolužiak, ale asi sa pôjdeme pozrieť len na obrad. Aj by som si išla zatancovať, ale jednak to nebude veľmi bejby-priateľské prostredie a druhak, predsalen sa mi nezdá celkom vhodné sa dovaliť na takú veľkú svadbu (vraj pozývajú 180 ľudí), kde budem poznať akurát ženícha a jedného alebo dvoch spolužiakov.

Tak a to najdôležitejšie – čo má nové Kika? Plazí sa. Je to veselé ju sledovať (video nižšie), lebo je to také vojenské plazenie krížené s váľaním sudov a je hlúpe, že je zima, lebo aj keď kúrime, tak dlážka je príliš studená a fúka tam na to, aby sme ju nechávali na zemi. A tak sa nám plazí po koberci v spálni alebo po rozloženom gauči v obývačke. V jasliach sa jej veľmi nechce (akurát trochu cez obed, keď ju prídem pozrieť), tak sa snažíme ju motivovať aspoň, keď sme doma.

Veľmi sa jej páči kúpanie. Na Vianoce dostala sadu “vnorených” farebných umelohmotných pohárikov, ktorými sme nahradili jogurtové a smotanové kelímky (na ktoré sa asi Dedo Mráz/Ježiško nemohol pozerať, ďakujeme), a veľmi ju baví vyberať ich jeden z druhého. A minule upratujem kuchyňu po večeri, keď zrazu sa z kúpeľne začne ozývať detský rehot (!doslova!). Idem sa pozrieť a tam jej Mišo špliecha vodu na bruško a Kika sa natriasa od smiechu – ako málo stačí ku šťastiu…

Menej príjemné je, že už asi týždeň má hnačku a my nie a nie zistiť z čoho. (Ak sa vám zdá, že takého komentáre na slušné blogy nepatria, tak smola… keď sa píše o bábätkách, tak mlieko, spánok a vylučovanie sú tri témy, ktoré sa nutne v určitom momente ukážu. Mlieko a spánok som tu už rozoberala dosť a bolo len otázkou času, kedy príde aj to tretie…) Farbu to má besnú (nie vždy rovnakú) a konzistenciu takú, že to niekedy vyteká z plienky von okolo nôh. Inak sa ale netvári, že by jej niečo bolo, tak neviem, či to je len reakcia na nejaké jedlo (už si dáva aj také delikatesy ako kurča rozmixované s brokolicou alebo rybu so zemiakmi), alebo niečo iné.

Toľko naše novinky. Tu je ešte zopár fotiek:

A tu je video, ako sa Kika plazí:

Prvá dovolenka, prvé dieťa, prvé auto…

Auto… a potom už len samé sociálne istoty?

Toto je ten náš nový tátoš. Pôvodne sme plánovali síce červeného, ale nemali a nechcelo sa nám čakať, kým by nám ho objednali, tak sme sa rozhodli pre takéhoto sivého. Včera ho boli Mišo so Zuzkou zobrať a dnes sme sa vybrali na testovaciu jazdu (Kika ju z veľkej časti prespala). Išli sme ku mne do školy (20 minút) a potom ešte kuknúť do jednej priľahlej dediny, kde som si sadla za volant aj ja.

Teraz treba počkať na značky, časom dostaneme parkovacie miesto u nás v paneláku (momentálne parkujeme na parkovisku pre hostí), potrebujem ho zaregistrovať na parkovanie v škole (len musím zajtra zistiť, či sa to dá aj bez tých značiek), navigácia už je na ceste (nechceli sme zabudovanú) a samozrejme trénovať jazdenie.

Ako sme boli včera jazdiť

Prišiel na psa mráz. Pri New Yorku bývame už skoro 4 roky a doteraz sme sa zaobišli bez auta. Používali sme mestskú hromadnú dopravu, občas taxíky a párkrát sme si auto požičali. Ale ako som začala s Kikou dochádzať do školy, keď nám 10-míľová cesta trvá hodinu troma rôznymi vlakmi (ktorú som ja predtým trávievala čítaním, ale teraz to už nejde), tak mi tak nejako došlo, že s tým treba niečo urobiť.

Vzhľadom na to, že som za volantom nesedela už vyše 5 rokov, tak som zavolala do autoškoly, objednala si kondičnú jazdu a včera doobeda si ma prišla vyzdvihnúť Kubánka Ana. Jazdili a parkovali sme v blízkom okolí. Dopravný kolaps nenastal, vodičák mi nezobrali a celkovo to bolo lepšie, ako som sa obávala – hlavne kvôli tomu, že auto malo automatickú prevodovku. Budúcu sobotu idem znovu, tentokrát na “diaľnicu”.

Celé to smeruje k tomu, že sme si začali vyberať nového 4-kolesového člena rodiny. Na konci sme sa rozhodovali medzi týmto a týmto. V sobotu poobede si išiel Mišo obidve naživo okukať a trochu si v nich zajazdiť a po večernej porade to vyhrala CR-V.

Teraz nastupuje ďalšia fáza – spracovávanie dealera na čo najlepšiu cenu. V tomto sa ani jeden z nás nevyzná, takže predpokladám, že na nás aj tak kus zarobia, ale dostali sme niekoľko ponúk, pohľadali čo-to na internete, tak dúfam, že nás príliš neošklbú.

Jáj a skoro som zabudla tú najdôležitejšiu informáciu – červené.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...