Dnes sa musel prezliecť aj tato

Keď som bola 4 mesiace tehotná s Kikou a boli sme na návšteve, kde mali približne 4-mesačného chlapčeka, jeho mama mi povedala, že keď sa mladý pán pototo, tak ho rovno poumýva v umývadle/sprche. Potom sa nám narodila Kika a ja som tomu celkom nerozumela, lebo Kika nakladala postupne do niekoľkých plienok denne, my sme ju priebežne utierali pri prebaľovaní a večer okúpali. Americké sprchy sú také, aké sú (bez hadice, iba hlavica trčiaca zo steny) a umývadlo sme tiež nemali nič moc, takže predstava, že by som tam manévrovala s bábom niekoľkokrát denne, sa mi veľmi nepozdávala.

No a potom prišiel Kubo.

Prvých pár týždňov to bolo ako s Kikou, ale časom sa intervaly medzi pokakanými plienkami začali predlžovať a momentálne sme na 5-6 dňoch. Asi už začína byť jasné, kam tým mierim (a toto je aj vhodný okamih prestať čítať, pokiaľ práve niečo jete). Ono keď to príde, tak Kubo to má aj za ušami – nie, toto nie je metafora. Ešte látkové plienky to ako-tak udržia vo vnútri, ale ak náhodou má práve na sebe papierovú plienku, tak sa žltá horčica valí všetkými smermi.

Situácia sa nedá riešiť inak ako v kúpeľni. V umývadle vyzlečieme, čo má na sebe, poumývame z najhoršieho a potom ho dáme ešte na druhé kolo do vane. Nie je nezvyčajné, že sa musí prezliecť aj jeden dospelý. Mláďa sa pritom tvári akože ja nič, ja muzikant a do piatich minút po kúpeli s blaženým úsmevom zaspáva.

Celé je to dosť vtipné, avšak keď ideme na ten piaty deň von, tak ja som značne nervózna. Zatiaľ nás takouto akciou neprekvapil v autosedačke alebo v kočíku alebo v šatke na prechádzke, ale predpokladám, že je to len otázka času a čo budeme robiť potom, to mi nie je celkom jasné.

V každom prípade, teraz už rozumiem tomu, že prečo niektoré deti treba celé poumývať, keď spravia nálož do plienky.

Telesný kontakt s bábätkom po pôrode

Skin to skinOpäť raz námet na článok, ktorý pochádza z diskusie s tehotnou kamarátkou. Voľne citujem: A čo je na tom, keď bábo hneď zoberú skontrolovať (prvoradé je uistiť sa, že je všetko ok) a potom mi ho časom vrátia okúpané a oblečené?

Telesný kontakt (skin-to-skin) hneď po pôrode odporúča Svetová zdravotnícka organizácia, Lamaze International, aj Cochrane Reviews. Uvádzajú nasledovné benefity:

  • bábätká menej plačú
  • majú nižšiu hladinu stresových hormónov a stabilnejšiu hladinu cukru
  • telesný kontakt má pozitívny vplyv na naštartovanie úspešného kojenia
  • pozitívny vplyv na citovú väzbu medzi matkou a dieťaťom
  • spoľahlivo udržuje telesnú teplotu bábätka

Adrenalín vyplavený počas pôrodu spôsobí, že dieťa je (zhruba) prvú hodinu po narodení hore, aktívne a sleduje, čo sa deje. Potom zaspáva. Pokiaľ nie je podozrenie na nejaký problém, je škoda rušiť tieto chvíle. Matke vtedy v krvi koluje najväčšia dávka oxytocínu, akú v živote dostane (áno, to je ten istý hormón, čo sa v menšej miere vyplavuje pri orgazme a nie, syntetický pitocín nemá na mozog rovnaký efekt), ktorý hrá úlohu v budovaní vzťahu k dieťaťu.

Samozrejme, aj matky, ktoré zo zdravotných alebo iných dôvodov o tento bezprostredný kontakt prídu, milujú svoje deti, ale nie je nezvyčajné od nich počuť, že si na dieťa musia najprv “zvyknúť”. (Len pre zaujímavosť, opice, ktoré porodia cisárskym rezom často odmietajú svoje mláďatá. Je možné ich na mláďatá časom navyknúť, ale o niečo, čo sa za normálnych okolností udeje spontánne, prišli.)

Telesný kontakt nie je dôležitý len v prvú hodinu/hodiny ale aj dňoch po pôrode a aj neskôr. V dnešnej dobe sa už stáva samozrejmosťou byť na izbe v nemocnici spolu s bábätkom (rooming-in). Benefity*:

  • matky majú viac mlieka a začnú ho produkovať skôr
  • koja dlhšie a s väčšou pravdepodobnosťou bez prikrmovania umelým mliekom
  • bábätká menej plačú a rýchlejšie sa upokoja
  • viac času strávia pokojným spánkom
  • lepšie priberajú
  • sú menej náchylné na novorodeneckú žltačku

Ešte pár (nesúvislých) poznámok z osobnej skúsenosti:

  • Čerstvé bábätká nie sú špinavé, ani nesmrdia, stačí ich trochu poutierať a nie je nutné ich hneď kúpať. Kuba sme celého kúpali tuším až na tretí deň…
  • Keď som v nemocnici bola po pôrode ešte zhruba dve hodiny na pozorovaní v recovery room a Mišo s Kikou v nursery, cítila som sa neskutočne sama. Unavená, šťastná a úplne sama. Áno, “bála” som sa, či sa budeme o tohto nového človeka vedieť postarať, ale zároveň som ju chcela mať stále pri sebe a namiesto toho som tam ležala sama. Toto je jedna z najvýraznejších spomienok, ktoré na prvý pôrod mám a dosť ma to mrzí…
  • Aj v nemocnici, ktorá sa chváli tým, ako podporuje kojenie, sa stane, že vám vrátia bábo nakŕmené umelým mliekom. Aj keď ste predtým povedali, že chcete výlučne kojiť…
  • Keď som si potom zobrala Kiku v noci k sebe do postele a niekedy časom ma prišla skontrolovať sestrička, tak mi povedala, že buď “musím” mať zasvietené svetlo, alebo dať bábo do postieľky. Aby som ju nezadusila? A ako tomu to svetlo zabráni?. Kubo prežil prvých pár nocí s nami v posteli aj po tme…

Takže, aby som tieto úvahy o telesnom kontakte po pôrode zhrnula: nie, nie kritický, ale je prirodzený, prospešný pre matku aj pre dieťa a veľmi príjemný. Tak prečo to nerobiť?

*Ako vo všetkom, nájdu sa výnimky. Sú situácie, keď rooming-in nie je to najlepšie pre matku-a-dieťa.

Kto si a čo si spravil s mojím synom?

Kubko už nie je novorodenec. Neviem, kedy presne sa to stalo, ale už to nie je také to nové bábo ako na začiatku. Stále parádne vonia, ale novinky sú, že trojmesačné oblečenie mu je krátke, už pozorne sleduje ľudí a veci naokolo, usmieva sa, “rozpráva” (= vydáva aj iné zvuky ako plač) a celkovo vyzerá trochu inak. (Sa mi tak zdá, že deti rastú ešte rýchlejšie, ako ľudia zvyknú hovoriť…)

V nedeľu som s ním bola sama doma (všetkých ostatných sme vyslali na výlet), dala som ho na bruško na zem a išla do kuchyne variť. Po chvíli som počula nespokojné kňučanie a keď som sa naňho prišla pozrieť, tak drobec ležal na chrbte. Prevrátila som ho zase na bruško a ešte som ani nedošla ku kuchynskej linke, keď kňučal zase. A zase bol na chrbte. Tak som nechala varenie varením a začala fotiť. Prevrátil sa ešte niekoľkokrát po sebe. A kým sa ostatní vrátili z výletu, tak to zase zabudol…

7 vecí, ktoré som nevedela o bábätkách, kým som nemala svoje vlastné

Ako rýchlo (a hlasno) dýchajú

Keď sa narodila Kika, tak sme si spočiatku mysleli, že niečo nie je v poriadku, lebo sa nám zdalo, že dýcha príliš rýchlo. Potom sme zistili, že na novorodenca má úplne normálnych 30-40 nádychov za minútu (na porovnanie, dospelý človek má 12-18). Teraz u Kuba nás to už neprekvapilo, ale sme si pripomenuli aj to, ako “nahlas” dýchajú a funia. Mišo to okomentoval, že by malý mohol dabovať nejaké čerstvo vyliahnuté mláďa z nejakej disneyovky.

Ako voňajú

A tým nemyslím, keď majú naložené v plienke… Ale “čerstvé” bábätká voňajú po mlieku a spánku (tak ako keď sa človek mierne spotený zobudí potom, čo si cez deň schuti zdriemol). Nosenie v šatke je ideálne na ovoniavanie, lebo vtedy majú hlavu presne v tej správnej výške, že sa stačí len zhlboka nadýchnuť. Nanešťastie, s príchodom tuhej stravy sa táto vôňa nenávratne stratí, takže si to budem musieť poriadne vychutnať najbližších pár mesiacov.

Moja reakcia na plač

Presnejšie povedané, dve reakcie. Jedna je fyzická a nedá sa vôbec ovládať – keď začne drobec plakať po tom, čo už chvíľu nejedol, spustí sa mi mlieko. Tá druhá je skôr psychologická a Kika ju má tiež – keď plače a momentálne nemôžem za ním ísť (napríklad som v sprche, šoférujem a podobne), tak mám z toho zlý pocit. Zlý do tej miery, že je to tiež takmer fyzická reakcia sa hneď pobrať a utíšiť ho. U Kiky sa to prejavuje tak, že keď malý plače, tak ma upozorňuje a očakáva, že s tým niečo urobím. Ľudia sú asi naprogramovaní, aby im bol plač bábätka nepríjemný.

Opuchnuté pery od pitia mlieka

Toto tiež… Kika mala dva dni a aj horná aj dolná pera boli jeden veľký pľuzgier. Ustarostená sa pýtam sestričky, že čo sa deje (vystrašená, že moja malá hneď v nemocnici niečo chytila) a tá mi pokojne odpovedá, že to je len od toho, ako intenzívne sa snaží piť. Do týždňa pľuzgiere spľasli a po čase sa stratili úplne (pery si asi zvykli na “namáhavú prácu”). Teraz nás to už neprekvapilo, pery malému opuchli tiež zhruba po dvoch dňoch a ešte stále si celkom nezvykli.

Moro reflex

Bábätká si ho vraj pamätajú ešte z čias opíc, keď padajúce mláďa rozhodilo ruky, roztiahlo naširoko prsty, čo zvýšilo šance, že sa mu podarí zachytiť maminho kožucha. Bol to dôležitý reflex, lebo neúspech s veľkou pravdepodobnosťou znamenal, že mláďa neprežije. Ľudské mláďatá sa s týmto reflexom narodia a strácajú ho okolo 4. až 5. mesiaca. Prejavuje sa, keď majú pocit, že padajú (napríklad ich príliš rýchlo niekam položíte, keď ich podopierate iba pod krkom a pod zadkom) alebo keď ich niečo naľaká (hlasný zvuk). Vyzerá to trochu strašidelne.

Vedia jesť aj keď spia

Jedna vec je že začnú cucať a popri tom zaspia. Ale funguje to aj naopak. Keď sa chystáme spať a viem, že malý už zo dve hodiny nejedol, čo znamená, že sa (a mňa) zobudí o nejakú pol hodinu až hodinu, tak ho zoberiem a dám mu napiť. Väčšinou ani neotvorí oči – zato ústa dokorán – naje sa a spí ďalej dve až tri hodiny. Voláme to dream feed.

Grganie a prdenie

Bábätká sa neokúňajú. Keď to na nich príde, tak si uľavia a ostatní prítomní sa len s pobavením čudujú, aké zvuky môžu vychádzať z takého malého človeka.

Boli aj pre vás toto novinky? Alebo niečo iné?

Čo ľudí zaujímalo o pôrode doma

  • Kedy sa pôjdem/prečo som sa ešte nebola nechať skontrolovať u gynekológa?

Táto otázka prišla v dvoch podobách. Jednak tak všeobecne – pôrod doma, ok, ale teraz treba nechať odborníka, nech skontroluje, že všetko dobre dopadlo. A potom kvôli nadmernému krvácaniu – to Ťa netrápilo, že máš vnútorné krvácianie a nevieš príčinu?

Viem príčinu. Krvácam z maternice, tam kde sa odlúpila placenta, ktorá vyšla von kompletná (keby boli vnútri zvyšky placenty alebo plodového obalu, to by bolo na návštevu nemocnice). Celý pôrod sa udial rýchlejšie, ako býva zvykom, čo mohlo podľa môjho názoru prispieť ku krvácaniu (telo “nemá čas” všetko uregulovať tak ako treba). Toto krvácanie sa podarilo zastaviť (v zmysle, že ostalo iba normálne popôrodné krvácanie), nemala som kŕče, ktoré by signalizovali, že je tam ešte nejaký iný problém, okrem únavy som nemala žiadne príznaky nadmernej straty krvi. Preto som ani ja, ani moje midwives, nevidela dôvod na návštevu lekára.

Oni boli primárnymi poskytovateľkami starostlivosti pri tomto pôrode. Počas tehotenstva som k nim získala dôveru v tom, že pokiaľ sa vyskytne niečo s čím si nevedia poradiť, alebo si nie sú isté, budeme hľadať radu/pomoc u lekára, s ktorým spolupracujú (prípadne na najbližšej pohotovosti pokiaľ by to bolo urgentné). Nie je v ich záujme za každú cenu udržať pôrod doma a už vôbec nie v situácii, kde nevedia, čo robiť – prišli by o licencie. Popôrodné krvácanie je jedna z troch najčastejších komplikácií, s ktorými sa stretávajú (ďalšie dve sú shoulder distocia – narodí sa hlavička ale ramená ostanú zaseknuté – k tomu sa ešte za chvíľu vrátim; a novorodenec, ktorý potrebuje resuscitáciu) a sú pomerne dobre pripravené sa s nimi popasovať.

Napriek tomu, že nevyštudovali medicínu, oni sú odborníčky na normálny stav. A potvrdili to, čo si aj ja myslím – že všetko je v poriadku: krvácanie v norme, stehy aj natrhnutie, ktoré nebolo treba šiť, sa hoja, kojenie perfektne naštartované. Preto som nebola a ani sa v najbližšej dobe nechystám ísť k lekárovi.

  • Muselo to u nás vyzerať ako na bitúnku/ako sme čistili všetku tú krv?

Nuž krvi bolo dosť. Ale na našu posteľ alebo obliečky sa nedostala ani kvapka. Bol na nej nepremokavý obrus a ešte na ňom savé podložky. Keď bolo po všetkom, ostali nám dve veľké vrecia – v jednom bol ten obrus, podložky a ostatné veci na vyhodenie a v druhom zakrvavené uteráky a ostatné veci na pranie. Tie sme oprali najprv v studenej vode s peroxidom vodíka a potom v horúcej normálne s práškom. Vyšli snehobiele. Pôvodne som ich kupovala s tým, že mi nebude ľúto ich vyhodiť (4 uteráky za $10), ale teraz vyzerajú lepšie ako niektoré iné, ktoré sme mali, takže si ich zatiaľ nechávam.

Akurát kúpeľňa vyzerala, že by sa jej zišlo trochu starostlivosti – o to sa postaral môj drahý na druhý deň.

  • Či majú midwives službu 24/7 a nejaký vymedzený okruh, v rámci ktorého berú klientky?

Áno, je to 24/7. Veď aj ja som im volala krátko po štvrtej ráno, čo nie je práve spoločensky vhodná doba. A okruh nemajú nejako striktne míľovo vymedzený (záleží to zrejme skôr na tom, ako rýchlo sa vedia na dané miesto dostať), ale viem, že niekoho odmietli (odporučili inú midwife) preto, že bývala príliš ďaleko.

  • V prípade, že je potrebný transfer, či sa ide do nemocnice autom alebo sanitkou?

To záleží od toho, o aký transfer sa jedná. Pokiaľ to nie je urgentné, tak sa ide autami do nemocnice, kde pracuje ich back-up doktor (sem spadá napríklad, keď rodička zistí, že potrebuje epidurál; alebo začína byť dehydrovaná a treba infúziu,…). Pokiaľ je to urgentné, tak sa ide na najbližšiu pohotovosť alebo volá 911.

  • Čo by sme robili v prípade, že sa narodí hlavička, ale plecia ostanú zaseknuté?

Toto je otázka, nad ktorou som sa dosť zamýšľala aj ja. Čo sa v takom prípade robí v nemocnici? Na cisársky rez je neskoro a myslím, že sa veľmi nemýlim, keď poviem, že nasleduje nastrihnutie až takmer po konečník a ťahajú ako dedko repku (počula som už aj o takých prípadoch, keď dieťaťu bolo treba zlomiť kľúčnu kosť). Keď dôjde k najhoršiemu, toto sa dá spraviť aj doma. Ale nie je to prvá vec, ktorú midwives skúsia. Pokiaľ mamička ešte nie je na všetkých štyroch, dostanú ju do tejto polohy. Vo veľa prípadoch toto samotné stačí na uvoľnenie telíčka. Pokiaľ nie, nasledujú ďalšie manévre.

  • Porovnanie pôrodu doma a v nemocnici?

Nuž ako hruštičky s jabĺčkami. Doma to bola tá “rodinná” udalosť, o ktorú mi išlo. Okrem toho som si bola istá, že moja telesná autonómia bude rešpektovaná – a aj bola. To sú dve hlavné veci, ktoré mi v nemocnici chýbali. To, že nemusím nikam ísť, že mám k dispozícii vlastnú kúpeľňu, nikto mi nezakazuje jesť a piť, neprikazuje kedy a ako tlačiť alebo do akej polohy sa dať, neberie hneď bábo preč, ale zároveň som ja a nové bábo centrom záujmu (v zmysle, že prítomní nemusia súčasne dávať pozor na x ďalších rodiacich mamičiek), sú tiež nezanedbateľné výhody.

Pôrod doma nie je bez rizika. Ale je to rozumná alternatíva k pôrodu v nemocnici, pokiaľ je plánovaný, v tehotenstve neboli komplikácie a je prítomný skúsený a zručný poskytovateľ starostlivosti.

Ešte čo je na zamyslenie, je to, že keby sme boli plánovali tento pôrod v nemocnici, mohlo to dopadnúť všeliako. Keby sme sa začali poberať (vrátanie brania Kiky so sebou) vtedy, keď som volala midwives, že toto už je ono, bola by som veľmi pravedpodobne v aute v čase, keď sa mi najviac chcelo tlačiť. Nemysliteľné, aby som vtedy sedela na zadku pripútaná…

  • Kubkove novorodenecké vyšetrenia? A či sme mali preňho ohrievacia podložku?

Asi dve hodiny potom, čo sa narodil, ho vyšetrila jedna z našich pôrodných asistentiek. Áno, v nemocnici sa bábu venujú hneď, ale pokiaľ je všetko v poriadku (čo v Kubkovom prípade bolo, jeho Apgar skóre bolo 10, 10), nie je dôvod nenechať ho najprv sa zoznámiť s rodičmi. Druhé vyšetrenie tiež doma nasledujúci deň a tretie tiež doma štvrtý deň po narodení. Vtedy mu aj brali krv z päty na metabolické testy.

Dnes (jeho 12. deň) sme boli prvý raz u našej detskej doktorky. Statočne priberá (od narodenia 600 gramov… alebo má niekto zle nastavenú váhu), zdravý ako buk, dostal prvé očkovanie. Akurát ho ešte objednáme na vyšetrenie sluchu (to sa pri pôrodoch v nemocniciach robí štandardne, ale midwives na to nemajú vybavenie, takže pôjdeme na ušné).

A nie, ohrievaciu podložku sme nemali a ani nepotrebovali. Tie prvé dve hodiny strávil nahý na mne, prikrytý uterákom. Časom sme ho obliekli s nechali u seba v posteli.

  • Čo sme dali Kubkovi piť, kým mi prišlo mlieko?

Mišova odpoveď: nič, kríza je, umelé mlieko je drahé, mladý musel vydržať o hlade, kým dorazilo moje mlieko.

A teraz vážne. Táto otázka sa nevzťahuje celkom k pôrodu doma, lebo rovnako mohla prísť aj po pôrode v nemocnici, ale keďže prišla spolu s ostatnými a je to téma, na ktorej mi dosť záleží, tak ju tu pripájam aj tak.

Nič ale predsa niečo. Žiadne umelé mlieko, detské čajíky alebo sladenú vodu. Všetko, čo dieťa po narodení potrebuje, už v prsiach je. Volá sa to kolostrum (mledzivo?). Je to koncentrovaná žltá tekutina plná protilátok a hustých živín, ktorá má mierne preháňajúce účinky, aby dieťa vytlačilo “smolku” a zmierňuje novorodeneckú žltačku. Áno, je jej málo, ale dosť pre žalúdok novorodenca, ktorý má 5-7ml (na tretí deň 22-27ml, na desiaty 60-81ml).

Nebolo by to divné, keby ženské telo bolo schopné kompletne vyživovať dieťa deväť mesiacov v maternici, potom dva-tri dni nie a potom zase hej najbližších aspoň šesť mesiacov bez akýchkoľvek iných doplnkov? Príroda ho “nevypína”. Práve naopak. Dodá presne to, čo dieťa vtedy potrebuje.

Bábätká

Je to už skoro rok, čo som písala, že si počkám na film Babies. Na pripomenutie, tu je upútavka:

http://www.youtube.com/watch?v=1vupEpNjCuY

Pred pár dňami sme si ho konečne pozreli. A bol veľmi fajn. Veľa tam toho nenarozprávali, ale nijako to nechýbalo. Vo filme sa prelínajú momenty z prvého roka (približne) života štyroch bábätiek. Obzvlášť zaujímavé sa mi zdali dve veci:

Jedna je tá, akú rôznu “slobodu” mali tieto bábätká. Chlapček v Namíbii si dával do pusy všetko, čo našiel na zemi, pil vodu priamo z potôčika a nikomu nevadilo, keď bol upatlaný. Chlapček v Mongolsku, kým bol malý, tak bol často pevne zabalený a občas nechaný pod “dozorom” kohúta, kým mala mama prácu, ale akonáhle začal byť pohyblivý, lozil všade, aj pomedzi kravy, kozy a podobne. Dievčatá v Tokiu a San Franciscu boli pod oveľa väčším dozorom (a videli sme ich v oveľa menej záberoch – že by to bolo tým, že sa im nič “zaujímavé” celé dni nedialo?)

A druhá sú kamaráti. Chlapček v Namíbii bol vždy v spoločnosti iných detí. Stále sa spolu hrali a niečo vymýšľali. Chlapček v Mongolsku býval na samote, takže jeho jediný jeho kamoš bol starší brat. Ale dievčatá v Tokiu a San Franciscu vyrastali bez iných detí (ak nerátam bejby yogu a bejby cvičenia, na ktoré s nimi mamy chodili).

Toto sú presne dve veci, nad ktorými z času na čas dumám… Keď som minule povedala Mišovi, že by sme mali Kiku nechať loziť len tak po zemi, šklbkať trávu, obchytkávať psov a ochutnať červíka, tak si nebol veľmi istý (hlavne tým červíkom). A chýba mi taká “dedina” – nie nutne ako zhluk domov, ale ako spoločenstvo ľudí, kde sú deti “všetkých” a kde na ne dáva pozor ten, kto má práve čas a chuť… a môžem o tom akurát tak snívať, keď zvážím, ako žijeme.

Ale akosi som sa zatúlala od pôvodnej témy… Takže bábätká… neviem, aká je reakcia amerického publika, vidia nahé a kojace maminy (hlavne tú v Namíbii) alebo štyroch Mongolov vrátane jedného bábätka (všetci bez prilieb) na jednej motorke, ale mne sa veľmi páčil. A bolo to fajn pripomenutie, že niekedy je naozaj lepšie menej strážiť, menej sa báť a nechať ich viac objavovať na vlastnú päsť.

Lietanie s ročným bábätkom

V lietadleKeď som minule písala o lietaní s bábätkom (vtedy mala Kika sedem mesiacov), tak som ani netušila, aký to bude mať úspech. Ale tento mesiac nám google poslal kopu návštevníkov, ktorých táto téma zaujíma (poznať, že je čas letných dovoleniek…), tak som si povedala, že doplním ešte nové skúsenosti, ktoré sme nadobudli cestou do/z Mexika (to mala práve rok).

Väčšina toho, čo som písala minule, platí aj pre staršie bábo – podľa možnosti nechať vyblázniť v hale, nastupovať medzi poslednými, prebaliť tesne pred nástupom a dúfať, že nebude treba znovu až do vystúpenia… ale tu je zopár komentárov navyše:

sedadlá – začína byť na zváženie, či dieťaťu kúpiť vlastné sedadlo alebo nie. Proti hovorí cena (lietadlá neponúkajú detské lístky, ak má dieťa svoje sedadlo), za hovorí bezpečnosť a pohodlie. My sme mali Kiku ešte stále na kolenách. Jeden trik, ktorý sa však dá urobiť, ak lietadlo nie je úplne plné, je ten, že rodičia si kúpia lístky jeden ku oknu a druhý do uličky (väčšina lietadiel je tu 3+3). Pokiaľ lietadlo nie je úplne plné, tak je šanca, že sedadlo medzi nimi ostane prázdne, lebo “stredné” sedadlá sa vypredávajú posledné, a dieťa tým pádom dostane vlastné miesto bez extra platenia. Pokiaľ je lietadlo plné, tak tomu strednému ponúknu sedadlo pri okne, ak letia s malým dieťaťom (výhľad ho nezaujíma, ale dôležitý je prístup do uličky), alebo sedadlo pri uličke, ak letia s väčším dieťaťom (výhľad z okna je cenná atrakcia).

jedlo – kojenie stále pomáha pri vzlietaní, pristávaní a na ukľudnenie, ale treba už zobrať aj niečo iné. V žiadnom prípade sa nedá spoľahnúť na to, že k detskému lístku patrí detská porcia jedla, ktoré vaše dieťa aj bude ochotné jesť. Aj tie aerolinky, ktoré ešte jedlo dávajú, vám príliš nepomôžu. Takže pribaľte niečo, o čom viete, že to dieťa bude jesť, nedá sa z toho príliš zababrať a dlho trvá, kým sa tým nakŕmi (každá “zábavka” je v lietadle vítaná) – my sme mali presnidávku (o tej vieme, že Kika zje) a cheerios* (kým sa nimi po jednom nakŕmi, tak je pol letu za nami). A berte aj do rezervy – neplánované zdržania, prestupy, náhle záchvaty žravosti – hladné dieťa v lietadle nie je sranda.

hračky – treba, ale nepodceňujte silu vecí každodenných. Kika sa hodnú chvíľu zabávala vyberaním časopisov z vrecka sedadla, študovala evakuačné inštrukcie, hrala sa s plastovým pohárikom a kľúčenkou, ktorú jej dala spolucestujúca sediaca vedľa…

dvd prehrávač/iPad – zatiaľ nemáme, ale už teraz ho vidím ako cenného spoločníka na cestovanie pre 2-až-?-ročné dieťa (a obzvlášť také, ktoré doma telku vôbec nepozerá). Sesame Street, rozprávky, … len aby nebol problém potom vôbec vystúpiť.

Toľko teda naše nové poznatky. Cestovanie s malými deťmi asi nikdy nebude úplne príjemné, lebo predsalen, dlho to trvá, je tam málo miesta, nuda, divný vzduch a tlak, kopa nových ľudí – nie je veľa nepriaznivejších kombinácií. Ale s trochou plánovania a humoru sa to dá zvládnuť a keď dôjde k najhoršiemu (= dieťa reve alebo škrieka z plných pľúc a všetci sa na vás pozerajú, že prečo už niečo neurobíte a vy viete že už ste skúsili všetko – áno, boli sme už aj v tejto situácii), tak to nevzdávajte, skúšajte prísť na to, čo je momentálne problém a ostatných ľudí si nevšímajte (tí, čo takto leteli, vedia, že robíte, čo sa dá a aj tak to nemusí pomôcť a tým, čo neleteli alebo vôbec nemajú deti, to aj tak nevysvetlíte).

* voláme ich síce cheerios, ale sú to ovsené kolieska inej značky. Nestlé výrobkom sa snažíme vyhýbať.

Lietanie s bábätkom

Máme za sebou dva lety s Kikou a musím povedať, že to dopadlo lepšie, ako sme očakávali/obávali sa. Berieme to tak, že pripraveným šťastie praje a tu je zopár tipov, ktoré sme mali dopredu alebo zistili počas cesty (a tu je zopár ďalších na lietanie so starším bábom):

vhodný čas – pokiaľ možno, plánujte let na čas, kedy bude bábo spať. My sme leteli jednu cestu v noci a jednu cez deň. Nemali sme na výber, lebo smerom US->Európa sa lieta v noci a opačným zase cez deň kvôli časovým pásmam, ale ten nočný let bol o kus lepší ako ten denný. Takže pokiaľ je možnosť výberu, treba to využiť. Podobne, ak je šanca načasovať kratší denný let na čas, kedy dieťa zvykne spať, môže to pomôcť (za predpokladu, že lietadlo nebude meškať, samozrejme).

vanička a miesta v lietadle – obidva lety sme mali sedačky úplne vpredu ekonomickej triedy. To nám poskytlo trošku viac miesta na nohy a možnosť mať vaničku. Sedačky pri núdzových východoch by som na cestu s bábätkom neodporúčala ani keď neplánujete vaničku, lebo tam pomerne dosť fúka. O vaničku sme požiadali na nočnom lete. Namontujú je až po odlete a odoberú zase pred pristátím (alebo inokedy na požiadanie), ale počas vzlietania a pristávania musí mať rodič dieťa pripútané na kolenách (samozrejme, ak nemá preň extra sedadlo s autosedačkou). Nám sa vanička neosvedčila, ale je to z veľkej časti spôsobené tým, že Kika je už dosť veľká. Pre menšie bábo (do 8-10kg) to môže byť lepšie. Keď mi totiž zaspala na rukách a chcela som ju tam dať (spravila som 3 pokusy), vždy sa zobudila, lebo vanička bola čiastočne nad našimi kolenami, nedalo sa k nej postaviť ale bola príliš vysoko na pohodlnú manipuláciu s ťažkým dieťaťom po sediačky. Keď sa už zobdila, tak  v nej nechcela byť, lebo tam bola príliš natesno. Takže nakoniec spala vystretá na mne a na spatočný let sme už vaničku odmietli (na veľké počudovanie všetkých letušiek, ktoré sa nás opakovane chodili pýtať, či ju naozaj nechceme).

zmeny tlaku – Kike viac vadilo vzlietanie ako pristávanie, ale v oboch prípadoch som ju kojila, takže sa to obišlo bez problémov. Tlaku v ušiach, kvôli ktorému bábätká zvyknú pri vzlietaní a pristávaní plakať, zabráni prehĺtanie, takže ak nekojíte, odporúča sa mlieko/voda/čaj z fľašky, alebo aspoň cumeľ (dieťa prehĺta sliny). Kojiť sa dá v pohode aj keď je dieťa pripútané k mame bezpečnostným pásom.

nástup do lietadla – napriek tomu, že väčšinou je možnosť aby cestujúci s malými deťmi nastúpili medzi prvými (vraj preto, aby mali dostatok času sa pohodlne usadiť, povyberať potrebné veci a odpratať batožinu), mne sa zdá lepšie (a to sme aj urobili) nastúpiť čo najneskôr. Dieťa bude potom aj tak pomerne dlho obmedzované, takže prečo sa s ním radšej nepoprechádzať (a staršie deti nechať “vybehať” niekde, kde nebudú zavadzať – napríklad v prázdnej čakárni) v letiskovej hale.

špeciálne rady – cestou do Európy sme check-in absolvovali tak, že drahý manžel vystál radu, kým som sa ja prechádzala s Kikou po okolí a pripojili sme sa k nemu, až keď už bol pri okienku. Cestou naspäť sa táto metóda nedala zopakovať, lebo letisko vo Viedni praskalo vo švíkoch kvôli zvýšeným kontrolám po nevydarenom vianočnom bombovom pokuse. A stáť s Kikou v takých radách by bolo na nervy nielen pre ňu a pre nás ale aj pre značné množstvo okolostojacich. Našťastie som si všimla radu “special assistance” a postavili sme sa tam (čím sa náš check-in skrátil z dvoch hodín na 15 minút). Pri cestovaní s malými deťmi vrelo odporúčam.

letenky –  ja si ešte aj v dnešnej dobe elektronických leteniek vždy vytlačím a zoberiem so sebou potvrdzujúci e-mail pre prípad, “keby niečo”. Doteraz nebolo treba, ale pri lete s Kikou sa ukázalo, že to nie je len zbytočná paranoja. Letuška sa nás snažila presvedčiť, že letenku pre Kiku kúpenú nemáme. (O podobných prípadoch sme predtým čítali na internetových fórach. Ľuďom, ktorí potvrdenie so sebou nemali, neostávalo nič iné, ako dieťaťu na mieste kúpiť – často o hodne drahšiu – letenku.) Nakoniec ju na základe nášho potvrdenia niekde “našla”.

kočík – cestovali sme so skladacím kočíkom a trochu to pomohlo. Predsalen pri prechode cez bezpečnostnú kontrolu, keď sa treba vyzúvať, trochu vyzliekať, vyberať laptop, posúvať veci cez skener, strážiť pasy a letenky, tak sa ruky zídu. Tu platí pravidlo, že dieťa sa z kočíka vyberá až nakoniec, kočík ide do skenera, rodič s dieťaťom cez detektor kovov a na druhom konci zase opačný proces – najprv dieťa do kočíka a potom obúvať a zhľadúvať veci. Cestou naspäť som ju mala v nosiči, keď sme išli cez imigračnú kontrolu, lebo už bola dosť unavená a na kočík vôbez nemala náladu.

prebaľovanie – obidva lety (jeden trval asi 8 hodín a druhý niečo cez 9) som Kiku prebalila tesne pred nástupom do lietadla a tesne po vystúpení. Prvý z nich (nočný) viac-menej prespala a prebaľovanie nebolo nutné (ani v noci väčšinou neprebaľujeme), ale uprostred druhého nám začala trochu zaváňať, takže v záujme zachovania čerstvého (relatívne – na lietadlové pomery) vzduchu som ju zobrala na toalety. Niekde som si zapamätala, že na lietadlových záchodoch sú prebaľovacie pultíky, ale na prvých dvoch, do ktorých som nakukla, neboli. Až tretí pokus sa ukázal úspešný. Pultík nebol veľmi veľký (ani do dĺžky, ani do šírky), ale Kika to vzala s humorom. V zásade sa mi zdá, že pokiaľ to naozaj nie je nutné, prebaľovaniu v lietadle je lepšie sa vyhnúť.

hračky – ani veľa, ani málo. V záujme minimalizovania príručnej batožiny sa neodporúča brať so sebou celé hračkárstvo, ale určité minimum je potrebné, aby sa bambino nenudilo, keď je hore. My sme sa asi odchýlili tým bezpečnejším smerom (radšej mať viac ako by malo chýbať). Ale zdá sa mi rozumná zásada, mať so sebou obľúbenú hračku, ktorá dieťa vždy zaujme a niečo nové (kľudne aj hračku od letušky), čo je ešte “neokukané”.

časový posun – to síce nepatrí priamo do lietania, ale je to dostatočne príbuzná téma. Nám veru dal zabrať viac ako lietanie samotné (posunutí sme boli o 6 hodín). Žiadne zázračné riešenia nepoznáme, takže sme sa akurát po prílete (obidvoma smermi) snažili, aby Kika v noci spala a ukladali sme ju v rovnakom (miestnom) čase ako zvyčajne. Keď sa zobudila a chcela sa hrať, nechali sme ju iba prevaľovať sa medzi nami dvoma v posteli (svetlo sme nezapínali, aby sa jej nezdalo, že už je čas vstávať). Trvalo to pár dní/nocí (rozumej skoro týždeň), kým si zvykla.

Toľko naše doterajšie skúsenosti z lietania so 7-mesačným bábom. Kým poletíme najbližšie, bude mať aspoň rok, takže to bude zase iné a možno do tohto zoznamu niečo pribudne.

Ďalší­ film

Minule som písala, že si počkám na jeden film, čo má vyjsť na budúci rok a už to vyzerá, že budem čakať na dva.

Volá sa Babies a sleduje 4 bábätká počas ich prvého roka – jedno je z Opuwo (Namíbia), jedno z Tokia, jedno z Bayandchandmani (Mongolsko) a jedno zo San Francisca. Tu je trailer:

Porovnanie bejby nosičov

Minule som písala, že nosiče sa u nás dosť používajú. Nemáme auto, Kika ešte nechodí a keď sa nedá ísť s kočíkom, tak ju nosíme (a niekedy nosíme aj keď by sa dalo ísť s kočíkom, len preto, že sa nám alebo jej chce).

 Lodger  Lodger  Lodger  Lodger

Náš prvý nosič bol flísový Lodger, ktorý sme dostali ešte predtým, ako sa Kika narodila. Je to teplý bejby vak, ktorý sa nosí cez jedno plece, bábo je v ňom schúlené podobne ako v brušku a dá sa používať od narodenia do zhruba 10kg. Veľmi jednoducho sa s ním manipuluje, je príjemný na dotyk, nie je problém ho zložiť, aj keď v ňom bábätko spí a dá sa používať aj v autosedačke.

Napriek všetkým týmto chválam, my sme ho používali len veľmi málo. Kika sa narodila na konci mája a kým bola dostatočne malá, tak u nás bolo pomerne teplo. Keď sa nám už ochladilo, tak bola príliš veľká a ťažká na to, aby sa dala v Lodgeri pohodlne nosiť a príliš zvedavá na to, aby v ňom bola ochotná ležať. Určite si ho však chcem nechať a ak ďalší mrňús dorazí menší a/alebo v inú ročnú dobu, tak viac používať.

Tenšie varianty sú napríklad second womb sling alebo maya, ale tieto som ani nezháňala, lebo sme mali aj iné nosiče. Ich hlavnou výhodou je, že sú vhodné aj pre úplne malé (dokonca aj predčasne narodené) bábätká, ktoré ešte radi bývajú schúlené a zabalené, lebo im táto poloha pripomína bruško.

 Baby Bjorn  Baby Bjorn  Baby Bjorn  Baby Bjorn

Dva nosiče sme kúpili už použité – BabyBjörn a šatku. Björn je na obidve plecia, bábo je v ňom umestnené zvisle buď otočené smerom k tomu, kto ho nesie, alebo von (smerom von by malo byť až vtedy, keď si vie samo udržať hlavičku). Na rozdiel od šatky, toto bol nosič, ktorý boli ochotní nosiť aj moji chlapi. Teraz ho už nepoužívame, lebo Kika z neho vyrástla.

Napriek tomu, čo hovorí výrobca – že nosič garantuje správnu fyziologickú polohu dieťaťa – nemyslím si, že by sa mal používať na dlhé úseky, obzvlášť nie, ak je otočené smerom von. Vtedy si totiž nemá ako oprieť hlavičku (lebo keby ju chcelo oprieť o hruď svojho dopravného prostriedku, tak by ju vlastne malo v záklone) a nohy “visia” v nie celkom optimálnej polohe.

 Šatka  Šatka  Šatka

 Šatka  Šatka  Šatka

Šatka (tá naša sa volá didymos, iná veľmi populárna značka je moby) je vlastne len niekoľko metrov dlhý kus látky, ktorý sa dá uviazať na rôzne spôsoby. Dieťa sa v nej dá nosiť už od narodenia (vpredu), neskôr môže byť na boku alebo na chrbte (túto variantu som ja zatiaľ nepoužívala, lebo by mi na to bolo treba pomoc druhej osoby). Šatky sa robia z rôznych typov látky, od úplne elastických (vhodných pre novorodencov) po pevné ako je tá naša (nevyhnutné pre staršie a ťažšie deti).

Nevýhodou je, že oproti iným nosičom vyžadujú trochu tréningu/zručnosti a pri zaväzovaní vonku sa konce môžu šúchať po zemi. Z tých troch nosičov, ktoré sme mali, tento som zatiaľ používala najviac, ale tým, aká je Kika ťažká, už mi v poslednej dobe nebol veľmi pohodlný.

 Ergo  Ergo  Ergo

 Ergo  Ergo  Ergo

A tak som začala pokukovať po ergo nosiči (dve podobné značky sú patapum a mai tai). Je aj pre väčšie deti, nosiť sa dá buď vpredu, na chrbte, alebo na boku, má vystužené ramená ako batoh a bedrový pás, ktorý nesie väčšinu váhy, a dieťa má nožičky v správnej polohe. S vložkou sa dá použiť aj na nosenie novorodenca a pre väčšie dieťa má kapucňu, ktorá sa dá zapnúť, keď zaspí. Je skladný a ľahký a opäť je to jeden z tých, ktorý sa aj chlapom viac pozdáva. Moje pokukovanie však bolo dosť dlho iba platonické, lebo ma odrádzala vysoká cena.

Ale potom som našla jeden použitý v dobrom stave za menej než polovicu, včera som to (s Kikou v šatke) otočila do Queens a dnes som už aj testovala svoj úlovok. Zatiaľ veľká spokojnosť a dúfam, že toto bude už náš posledný nosič. Neviem, či keby sme ho mali od začiatku, by to bol náš jediný nosič, lebo malé bábo sa asi predsalen lepšie nosí v šatke alebo vaku.

Takže keď sa teraz na tú našu zbierku pozerám, tak to vidím tak, že Lodger a šatku odložím na pár rokov do skrine, björn predám ďalej a ergo budeme nosiť.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...