Tento týždeň bol veľmi poučný

Naučila som sa napríklad tmeliť diery po klincoch. Ale ukázalo sa, že nie je úplne ideálne kombinovať rady dvoch rôznych ľudí. Pani vo farbách-lakoch hovorila, že ona tmel iba ponatiera prstom a hotovo. Samozrejme, informácie treba overiť na internete… tam bla, bla, veľa kecov, bla, tmel treba smelo napatlať a ak treba, potom dodatočne došmirgľovať. Tak ja so kúpila taký, čo mal na krabičke napísané, že dobre brúsiteľný, prstom som ho tam odvážne napatlala, diery krásne zakamuflovala, na druhý deň sa pustila do brúsenia a… nič. Veľmi to nešlo. To bolo prvýkrát, čo som tento týždeň aplikovala heslo: “Kto nič nerobí, nič nepokazí.” Teraz budem ešte týždeň šmirglovať. A na veky vekov si pamätať, že tmel treba čo najlepšie zahladiť hneď pri aplikácii.

Asi je už jasné, čo sa u nás tento týždeň dialo. Maľovali sme.

Malovanie

Čím sa dostávam k ďalšej kutilskej lekcii. Doba zakrývania (okien, dlážky, všetkého) je (aspoň teoreticky) nepriamo úmerná dĺžke čistenia po maľovaní. A každý si musí nájsť ten svoj optimálny pomer. Ja som pol mladosti strávila lepením igelitov maskovacou páskou.

A farby? Na stene vyzerajú úplne inak ako v kýbli, úplne inak ako vo vzorkovníku a úplne inak ako na monitore počítača. Buď si na ne zvykneme… alebo to dáme niekomu premaľovať.

Namiesto víkendových liniek dnes len moja inšpirácia, časom možno aj nejaké pred/po obrázky.

Nové bývanie

Keď sme spolu začali chodiť, ja som bývala na intrákoch. Mišo si to jeden semester vyskúšal tiež, ale Šturák ho veľmi nenadchol. Asi tomu nepomohlo, že vtedy ešte oficiálne nemohli bývať spolu chlapci a dievčatá a jemu sa ako spolubývajúci ušiel jeden môj veľmi zvláštny spolužiak.

Potom v mojom poslednom ročníku sme bývali v podnájme (so švagrovcami a ešte jedným chalanom) na Dlhých dieloch, ale to tiež nebol ideál, lebo Mišo bol častejšie v Amerike ako na Slovensku.

Keď som sa po svadbe presťahovala za ním, konečne sme spolu bývali naozaj. V Hobokene na Bloomfield St., v malom tmavom prízemnom bytíku, v ktorom na nás skoro spadol strop a do ktorého sa k nám prisťahovali myši.

Nasledoval presun do Union City na Manhattan Ave. Byt dvojizbový, svetlý, na jedenástom poschodí, s vrátnikom 24/7. Priniesli sme si doňho Kiku. Ale nemal kúrenie, iba hlučné klimatizačné jednotky.

HomeĎalšie sťahovanie bolo do mestečka Union. Malé 4-bytové domčeky, so zvedavými susedmi, v ktorých nebola nikdy zima. Tam sa narodil Kubko.

Potom odchod na Slovensko a nasťahovali sme sa do domu k môjmu otcovi. Posledný dom v dedine, zatiaľ najlepšie bývanie, aké sme mali (za posledných 7 rokov piate v poradí), ale stále to malo svoje muchy.

A tak sme dnes podpísali zmluvu a v lete sa ideme sťahovať do nášho prvého vlastného bývania (nie, ten zelený stan, do ktorého trochu tečie, nerátam). Našli sme si byt v Žiline a aj keď na ideálne byty neverím, z tohto mám veľmi dobrý pocit. Už teraz vymýšľam, ako ho vymaľujeme, ako krpcom zariadime útulnú detskú izbu, ako si konečne budem môcť zabývať aj nejakých zelených listnatých kamarátov. Dúfam, že nám tam bude dobre.

ps Obraz namaľovala Leigh Maller.

Tu teraz bývame

Flux

Flux je krásne anglické slovo. Slovník hovorí, že to znamená tok, prúd, plynutie, neustála zmena, obdobie neistoty. Toto všetko spolu je presne to, kde sa momentálne nachádzame. (Trochu mi to pripomína Herbertovu Dunu. Nepamätám si presné slová, ale tiež sa tam v určitom momente hovorí o prelínajúcich sa budúcnostiach a o tom, ako si z nich vybrať. Kto ste ešte Dunu nečítali, šup, šup do toho.)

Je v tom troška strachu, ale je to taký zdravý strach z neistoty. A potom kopa vzrušenia z možností, o ktorých sme predtým ani neuvažovali. Všetky sa teraz prelínajú a je otázka, ktoré si vyberieme. Zatiaľ je tam ešte príliš veľa voľných premenných, takže sa v tom prúde nechávame unášať a čakáme na niekoľko rôznych vecí, z ktorých každá nás môže posunúť svojím smerom.

Prvá z nich prišla včera večer, keď nám majiteľ bytu, ktorý si prenajímame, povedal, že nás “nepustí”, kým nám nevyprší zmluva. Asi pred mesiacom sme sa ho pýtali, či by sme sa mohli odsťahovať predčasne, lebo hľadáme niečo vä荹ie a menej rušné, kde by sa nám s Kikou lepšie bývalo. Vtedy sa tváril, že by to možno išlo, tak sme sa pustili do hľadania a minulý víkend našli domček s garážou v radovej zástavbe vo Westfielde, ktorý by nám vyhovoval. Po týždni nedvíhania telefónov sa včera večer náš majiteľ konečne vyjadril, že to nepôjde. Keďže nechceme platiť dva nájmy súčasne, ostávame v tomto byte do konca októbra (nanovo hľadať začneme niekedy v septembri a budeme dúfať, že realitná agentka, ktorá nám teraz pomohla, bude s nami ochotná ešte raz spolupracovať).

Dnes alebo zajtra by mala prísť ďalšia správa, ktorá nám pomôže v rozhodovaní a do konca leta čakáme ešte dve na úplne inú tému. Dovtedy sa necháme unášať a budeme snovať plány, čo by bolo keby… a keď sa nám vyjasní, dáme vedieť.