San Jose, California

Niektorí z nás sa majú lepšie ako iní. Zatiaľčo ja skúškujem, tak Mišo si robí výlet do Californie. Tváril sa síce, že to je služobná cesta, ale to bol podľa mňa len krycí názov pre vianočnú party.

Pôvodne mal letieť do San Francisca, ale hneď v New Yorku na letisku mu povedali, že ten let sa ruší a poslali ho do Los Angeles. Odtiaľ potom doputoval až do San Jose, kde sa party konala. Chvíľu síce musel počúvať nejaké prezentácie a vyhodnocovanie grafových koláčikov za uplynulý rok, ale potom si spolu s kolegami vychutnal preteky na motokárach a parádnu večeru.


Na prehliadku San Francisca mu čas nezvýšil (čo je dobre, lebo aspoň tam pôjde so mnou), dokonca aj pohľadnicu mi neposlal, ale kúpil na letisku cestou späť a rovno pripol na chladničku (tvrdil, že nebolo kedy a kde). Aj tak sa mi však zdá, že výlet si užil. Komu by sa nechcelo ísť okukovať vianočne ozdobené palmy a mať príjemných 15 stupňnov, namieto fujavice a dažďa so snehom, ktorý tu s prestávkami máme už týždeň. Ešte 4 dni a meníme počasie (a svetadiel) obidvaja. Ja len dúfam, že poletím iba na Slovensko a nie aj zo skúšky.

Roadtrip – VI diel

… alebo koniec nášho výletu. Posledný národný park, ktorý sme navštívili, bol Death Valley – Údolie smrti. Nebolo úplne mŕtve, ale takmer. To je miesto, kam sa chodí s plnou nádržou benzínu a zásobou vody. A najlepšie cez sezónu, ktorú majú v zime, lebo v lete pobyt vonku nie je veľmi príjemný. Ale na druhej strane, našli sme tam aj bazén a palmy (a benzín dvakrát tak drahý ako normálne).

Čo je na Death Valley zaujímavé, je to, že sa tu na pomerne malej ploche (aj keď je to jeden z najväčších národných parkov) nachádza niekoľko veľmi zvláštnych úkazov. Je tu Badwater Basinslaná planina 80m pod morom, farebné skaly, ktoré vyzerajú, akoby len tak niekto rozhadzoval kúsok farby sem, kúsok tam (napríklad umelcova paleta), pieskové duny, zvláštne násypy, kráter sopky alebo skaly, ktoré sa sami hýbu.

Nie, to si nevymýšľam. Naozaj je tam miesto, ktoré sa volá Racetrack – pretekárska dráha – kde si pomaly putujú skaly po vyprahnutej planine. Väčšina z nich sa pohne tak raz za dva-tri roky a ich stopa ostane viditeľná nejaké tri-štyri roky, ale zatiaľ nikto nevidel ani jednu v akcii. Dokonca sme v návštevníckom centre videli kreslený vtip, ako v noci korytnačky tie kamene ťahajú z miesta na miesto.

Ale napriek tomu, že sme sa na Racetrack chceli ísť pozrieť, neodvážili sme sa. V lete sa tam totiž neodporúča ísť vôbec a v zime len s náhonom 4×4 a vysokým podvozkom. V lete je zem taká horúca, že to jednoducho pneumatiky nevydržia a prasknú. Presne toto sa stalo jednej rodine v lete 2006. Napriek tomu, že cez deň ostali v tieni auta a vybrali sa pešo naspäť až v noci (teplota stále nad 30 stupňnov Celzia ale prešli vyše 18 míľ), tak to takmer neprežili. Ich jediné šťastie bolo, že ráno stretli ďalších bláznov, ktorí tam smerovali a tí ich odviezli naspäť do civilizácie. Rangeri by ich boli našli po týždni a sami by pešo nedošli. Že prečo nevolali pomoc? Nielen v Death Valley ale v národných parkoch všeobecne je pokrytie takmer žiadne.

Takže návštevu putujúcich skál sme vynechali úplne, ale aj na tých miestach, kde sme sa zastavili, sme vychádzali z auta len na krátko. Celé to bolo ako z nejakého fantastického filmu. Nuž a odtiaľ naše putovanie viedlo do Sin City (Las Vegas). Hneď na úvod musím povedať, že to nebol môj nápad. To len môj drahý zahlásil, že musíme ísť rozbiť bank do kasína. Ale nakoniec sa ukázalo, že to nebola až taká hrozná zastávka.

V kasíne sme síce nevyhrali (teda trochu áno, ale potom sme zase prehrali, takže celková bilancia bola -$2, aspoň budeme mať šťastie v láske), ale sme sa napráskali do prasknutia v all-you-can-eat reštaurácii aj na večeru aj na raňajky za symbolickú cenu, načapovali najlacnejší benzín za celú cestu (zjavne sa tunajší podnikatelia spoliehajú na to, že čo turisti neminú na jedlo, hotel a benzín, to prehrajú v kasíne) a pozreli spievajúcu fontánu a výpredaj vo Victoria’s Secret.

Jedna ponuka, ktorú sme však nevyužili, bola slečna na izbu. Nie, že by nám ich neboli ponúkali, stačí krátka prechádzka po stripe – to je tá hlavná ulica s naväčšími hotelmi a kasínami – a človek si môže vybrať zo všetkých možných veľkostí, tvarov a farieb (Pričom policajti sa len prechádzajú obďaleč a tvária sa akože nič. Prostitúcia je síce v Nevade povolená, ale len v “okresoch” (counties) pod 400tisíc obyvateľov (vie mi niekto vysvetliť zmysel takéhoto kritéria?), čo Vegas už dávno prekročilo), ale sa nám zdalo, že si asi vystačíme sami.

Prezývka Sin City sa naozaj hodí, lebo človek s dostatočným množstvom preňazí si môže kúpiť takmer čokoľvek. A aj ten, kto nemá toľko peňazí – to akože my – môže navštíviť Eiffelovku, Brooklyn Bridge (ako doma) a podobne. Ráno sme sa vymotali a cestou do Phoenixu ešte zastavili pozrieť Hoover Dam. Vody nemali veľa, ale turistov áno. Mišo tam chvíľku zmätene pobehoval, lebo hľadal hraničnú čiaru Arizona/Nevada, ktorú si pamätal z nejakého filmu, a oni tam mali len tabuľku. Tak sme pookukovali horu betónu a cestu, ktorú tam stavajú na vysokých stĺpoch (by som chcela vidieť, ako tam budú dávať ten stredný diel) a potom už len rovnou čiarou do hotela pri letisku vo Phoenixe.

Bola som celkom rada, keď sme sa ráno zbavili toho malého modrého čuda, lebo za tých pár dní, čo sme v ňom jazdili, mu stihlo prasknúť čelné sklo a podozrivo z neho kvapkala voda (čo sme dúfali, že bol len dôsledok klimatizácie). Celkový dojem? Paráda! Je pravda, že nám tri týždne potulovania sa stačilo a do púštnych parkov sa tak skoro (ak ešte niekedy vôbec) nechystáme, ale inak by som pokojne išla zas.

Roadtrip – V diel

A tak sme ostali sami s malým modrým škaredým autom a pobrali sme sa do Californie. Prvou zástavkou bol národný park Joshua Tree. Joshuovníky sú také zvláštne juky. Aj keď tak celkom nevyzerajú, mne pripomínajú Truffuly z knižky Lorax od Dr. Seussa. Ako teda vyzerajú? Sú také nohaté, rukaté, zaujímavé… nechali sa nimi išpirovať aj U2.

Pôvodný plán bol taký, že niekde v kempe pod joshuovníkmi prespíme. Ale teplota neklesala a toto je miesto, kde sa stretávajú dve púšte. Jedna suchá a horúca a jedna ešte suchšia a ešte horúcejšia. Tak sme si pozreli juky, kaktusovú záhradu a išli ďalej hľadať motel s klimatizáciou.

Na druhý deň sa ukázalo, že California môže byť aj pekná, keď sme cestou do ďalšieho parku prechádzali sadmi pomarančovníkov, pistáciovníkov a kadejakými inými. Aj sme sa na jednej takej farme zastavili a nakúpili ovocie, oriešky a med. Mišo zahlásil, že taký sad by teda bral. A potom už stupák skoro 2000m do Sequoia and Kings Canyon National Park.

Toto bolo jediné miesto za celú dovolenku, kde nám bolo večer aj chladno – vítaná zmena. Ďalšia zaujímavosť bola, že každé kempovacie miesto malo “protimedvediu skrinku” – ukotvenú a s rafinovanou kľučkou – do ktorej sme dali všetky potraviny, hygienické potreby a smeti, ktoré sme zatiaľ nemali príležitosť vyhodiť. Aj keď sme medveďa nestretli, vraj sú častými návštevníkmi. Alebo lepšie povedané, sú tam doma, takže takéto opatrenia sú namieste. Ale asi vám je jasné, že sme tam neprišli ani pre zimu, ani pre medvede.

Sekvoje sú úžasné. A tie lesy tam vyzerali ako z rozprávky. Áno, je pravda, že po dvoch týždňoch v púšti by ma potešil každý les, ale toto bolo dokonalé. A že aké veľké sú sekvoje? Veľké. A ťažko sa objímajú. Sú aj celkom staré – ten najstarší má 3200 rokov. Ale šišky a semienka majú maličké (tá veľká je z borovice). Drevo majú mäkké a vlastne vôbec nevyzerá ako drevo. Skôr ako namačkaná vláknina a práve to im pomáha prežívať požiare. Skoro všetky, čo sme videli, mali nejaké obhoreniny. Poviete si, že ako dobre, že je táto oblasť chránená, veď predsa National Park Service (Rangeri) sa postarajú, aby tam už žiadne požiare neboli. Ale to by tam už potom neboli žiadne nové sekvoje. Oni totiž tie šišky zhadzujú zatvorené a jedine teplo z požiaru ich vysuší natoľko, aby sa otvorili a vysypali semiačka. Takže sekvoje tie ohne potrebujú. Preto ich rangeri z času na čas kontrolovane zapália.

Asi najnavštevovanejšou sekvojou v celom parku je Tunnel Log, kde sa všetci fotia ako jazdia cez strom. Populárny je aj Tharp’s Log, v ktorom sa jeden chovateľ dobytka uytoval. No a samozrejme generáli Sherman a Grant. Vyliezli sme aj na dve skaly – na Moro Rock (parádny výhľad) a ku Sliding Rock. Mt Whitney (najvyšší kopec v USA ak nerátame Aliašku) sme odtiaľto síce nevideli, napriek tomu, že do Sequoia National Park patrí, ale obzreli sme si ho o pár dní neskôr, keď sme sa vracali po druhej strane Sierry Nevady.

Nuž a potom (s povinným nákupom na ovocnej farme) smer Yosemite. Na Glacier Point je to asi 15 míľová slepá zachádzka, ale vrelo odporúčam. Bola to naša prvá zastávka v parku a výhľad na údolie je odtiaľ neskutočný. Potom sme prešli okolo známeho útesu El Capitan, okolo vodopádu Bridal Vail, bleskovo navštívili potraviny a zaliezli sme spať, lebo nás čakal náročný deň. Musím priznať, že sme boli varovaní dopredu. Kika a Feldo tento výlet spravili pár týždňov pred nami a hovorili, že to nie je sranda. Ale povedali sme si, že skúsime aj my.

A  kam sme išli? Na Half Dome – na tú zrezanú skalu, čo ju tak parádne bolo vidieť z vyhliadky na Glacier Point. Vyrazili sme okolo pol siedmej ráno, strihli si to po Mist Trail – ten chodník dostal meno oprávnene, lebo ide veľmi blízko vodopádu Vernal Fall a na jar je vhodné si zobrať so sebou pršiplášť (alebo ísť po dlhšom ale suchom chodniku Muir Trail). Na konci leta tam už sprcha nebýva, takže sme boli mokrí akurát tak od potu. Potom ďalší vodopád – Nevada Falls – a potom kusisko pod skalu. Tam sme si sadli a čumeli. Posledný úsek sa ide strmo po hladkej skale len za pomoci natiahnutých oceľových lán. To sme síce vedeli dopredu, ale naživo to vyzerá ináč. Ale povedali sme si, že to aspoň skúsime, keď sme sa už dotrepali skoro 10 kilometrov až tam.

Aj sme vyliezli, aj výhľad sme si užili, ale druhý raz ma tam už nikto nedostane. Nejde o pľuzgiere, ktoré sa mi spravili na rukách, ako som sa veľmi držala toho lana (áno, mala som si zobrať rukavice), ale ten pohľad dolu bol pre mňa o dosť strašidelnejší ako na Angels Landing a už ten bol scary. Cesta dolu bola ešte horšia ako cesta hore (premávka je obojsmerná, takže sa treba vyhýbať tým, čo ešte len lezú hore) a skvelý pocit bol zase sadnúť si dolu a dívať sa na tie oceľové laná zospodu. Po pár hodinách (a kilometroch) sme hotoví dorazili do kempu, ešte vyhrabali poslednú silu na sprchu a spali ako v oleji. Ani tu sme nemali medvediu návštevu (našťastie), ale jedného sme videli v diaľke.

Do Yosemite sa však ešte niekedy budeme musieť vrátiť, lebo tam je ešte veľa zaujímavého na chodenie, ale už bol čas pobrať sa zase ďalej. Chceli sme totiž ešte stihnúť Death Valley a Las Vegas.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...