A zase zpátky

Na Slovensku sme sa mali fajn, stretli sme (skoro) všetkých, rodinu, kamarátov, známych… a bolo to veľmi príjemné po mesiacoch s oklieštenými osobnými kontaktmi.

Deti stihli aj jeden denný tábor.

A vybavili sme aj také veci ako strihanie (Kubo mal sľúbené po dlhom čase jedno profi) a návštevu nášho vtipného zubára.

Pochodili sme ihriská, zmrzlinárne a poobzerali, čo je nové v Žiline, Senci a Bratislave.

Využili sme bazén a elektrickú kolobežku.

A potom opäť zbalili kufre, dobroty a cestovali za Mišom.

Cesta späť bola náročná. Podľa informácií online, by americkí občania a rodičia neplnoletých Američanov mali môcť cestovať, ale letuška na check-ine nám síce smutne ale pevne hovorila, že dnes asi neodletíme, lebo že ja som na no-fly liste. Pýtala som sa jej, že čo je to za zoznam. Povedala len, že zoznam od amerických colníkov. O pravidlách vedela, ale proti zoznamu by nešla, lebo letecké spoločnosti vraj dostávajú celkom mastné pokuty, keď do USA dopravia niekoho, koho potom Američania otočia naspäť. 

So začínajúcou panikou som volala bratovi z cestovateľskej brandže, či o tom niečo vie a popritom sa dohodla s letuškou, že nás checkne aspoň na stand-by, že sa porozprávame s akousi dokument manažérkou a ak sa to vyrieši, tak pôjdeme, ak nie, tak nám vrátia kufre. 

A tak sme prešli cez bezpečnostnú kontrolu, cez pasovú a s nádejou vyhľadali pani na dokumenty. Tá si vypýtala na odfotenie americké rodné listy detí (tie som so sebou mala), potom aj sobášny list (anglickú verziu), lebo na rodných listoch je len moje meno za slobodna (ten som so sebou nemala, ale stačila jej elektronická kópia, ktorú som mala v počítači), napísala žiadosť na CBP a povedala, že teraz budeme čakať. 

Vysvetlila mi, že ten no-fly list nie je v tomto prípade zoznam teroristov a podobných, ale jednoducho letecká spoločnosť dopredu posiela do USA zoznam pasažierov a ten sa im vráti roztriedený na dve časti: americkí občania + držitelia zelených kariet a všetci ostatní. Výnimky, ako sme my, sa musia riešiť individuálne, lebo rodinné vzťahy pri tomto triedení neberú do úvahy. Pokiaľ si to nevybavíme nejako cez konzulát, tak ak sa nezmenia pravidlá, tak pri prípadnej ďalšej ceste budeme rovnakú procedúru absolvovať znovu. (Nebolo by zlé, keby tieto informácie mali aj letušky na check-ine…)

Za 20 minút prišla odpoveď (veľmi fajn vzhľadom na to, že v USA boli vtedy 3 hodiny ráno), že môžme ísť. Ešte chvíľu trvalo, kým táto informácia prebublala až na bránu, kde som sa snažila vymeniť stand-by boarding pasy za také, ktoré by mali aj čísla sedadiel. A potom sme už išli.

V lietadle pre ~300 ľudí celkovo asi 40 cestujúcich. Kikina dilema, že či chicken alebo pasta sa vyriešila sama, lebo všetci dostávali to isté. Ale zato pitie nám chodili ponúkať asi každú pol hodinu. Letušky a letuškovia na smeny spali v provizórnych zastretých “kabínkach” na zadných sedadlách (neviem, či ich vôbec púšťajú momentálne von z letiska v USA). Dostali sme na vyplnenie nové zdravotné formuláre a vystupovali po radoch podľa toho, ako nás volali.

Formuláre si tentokrát pri výstupe aj vyzbierali a prečítali, zmerali nám teplotu, pýtali sa na covid symptómy a až potom sme mohli ísť na pasovú kontrolu. Tá bola tiež zaujímavá, lebo tentokrát obnášala zastávku v zadnej kancelárii a vypytovanie sa na Mišovu vízovú petíciu. Kufre nás už na kolotoči čakali, ale s nimi aj psík, ktorý v Kikinom batôžku vyňuchal krabičku, v ktorej už neboli broskyne (tie sme zjedli v lietadle). Uistili sme jeho ľudského spoločníka, že žiadne ďalšie ovocie už nemáme, ani kôstky z týchto broskýň, ani nič podobné a boli sme voľní.

Mišo pre nás prišiel a ja som si sadla do auta ako taký vyžmýkaný citrón.  

Cestovanie v čase korony

Koncom mája sme si mysleli, že z našej plánovanej cesty v lete na Slovensko nebude nič. Hranice zavreté, naše letenky zrušené, štátna karanténa… ale potom sa to trochu začalo uvoľňovať, kamaráti zistili, že niečo predsalen lieta a kúpili letenky, tak sme sa aj my znovu zamysleli a zhodnotili, že e-karanténu by sme zvládli. Len nedávala zmysel pre Miša, lebo po jej skončení by akurát nasadal na lietadlo naspäť do štátov a aj tam by mohol mať pri vstupe problémy.

Tak som prebookovala len moje a detské letenky a pustila sa do zisťovania, kde a ako sa dajú spraviť testy na covid-19, ktoré Slovensko vyžaduje na vstupe. V našej county (niečo ako okres) už niekoľko mesiacov fungovalo drive-though testovacie stredisko (na parkovisku Kean univerzity), ale dlho testovali iba ľudí so symptómami, na lekársky predpis. Ale keď začali počty prípadov klesať, otvorili testy aj pre ľudí bez príznakov (a bez predpisu, a bez poplatku), ktorí sa chcú dať otestovať. Takže toto sme využili. Dospelákom škrabkali v nose, ale deti dostali na výber, či chcú výter z nosa alebo z úst. Obaja si vybrali ústa.

(Veľa ľudí sa ma neskôr pýtalo, či to je naozaj pocit, akoby mi niekto chcel cez nos vyškrabať mozog z hlavy, ako to niekedy dramaticky ukazovali v telke… Pre mňa to také nebolo. Nebolo to síce príjemné, ale už som zažila aj kus horšie vyšetrenia a trvá to naozaj len pár sekúnd.) 

Háčik bol akurát v tom, že podľa slovenských pravidiel sme mali vstúpiť do krajiny s negatívnym výsledkom testu, nie starším ako 96 hodín. V “našom” testovacom stredisku robili testy len v pondelok, stredu a piatok. Náš let bol vo štvrtok večer, príchod na Slovensko v piatok podvečer. Pondelkový test by bol príliš starý, výsledok stredajšieho do 72 hodín. Na test sme teda išli v stredu aj s tým rizikom, že možno budeme odlietať bez výsledku, ale nakoniec aspoň ten môj prišiel ešte pred odletom (k detským som sa dopracovala až o týždeň neskôr). 

Medzitým sa zmenili aj pravidlá na Slovensku, takže sme vedeli, že nejdeme do dvojtýždňovej e-karantény, ale že na piaty deň od príletu pôjdeme znovu na testy a keď budeme mať negatívne aj tie, tak naša izolácia končí.

Na letisku v Newarku som bola prekvapená, ako je tam rušno. Nebolo to samozrejme až také, ako sme boli zvyknutí, skoro nikde sme nečakali, ale neboli to ani vyľudnené priestory. Bolo zaujímavé sledovať rôzne variácie na tému rúšok. Dôchodcovia s KN95 rúškami a plastovými štítmi, malé deti s klobúčikmi, z ktorých išli dolu priesvitné plastové “pršiplášte” (niečo ako včelársky klobúk), pani s celotvárovým šnorchlom, domáce výrobky rôznych dizajnov, basketbalisti s jednorazovými rúškami nedbanlivo zavesenými na jednom uchu… 

Lietadlo do Frankfurtu bolo plné zhruba do polovice. Dezinfekčnými utierkami som poutierala sedačky a priľahlé oblasti, a potom som nechala deti, nech sa hrajú s displejmi. Rúška sme mali celý čas okrem toho, keď sme jedli a pili. Kika frfľala, ale zvládli sme. 

Novinkou bol zdravotnícky formulár, ktorý vyzbierali pred vystúpením v Nemecku. Podobný (jeden na rodinu a potom ešte iný menší pre každú osobu) rozdávali aj na lete Frankfurt->Viedeň, ale tie sa už nikto neobťažoval zbierať. Frankfurtské letisko tiež vcelku živé, let do Viedne takmer plný, jedine Viedeň bola prázdna. Na baggage claime sa krútil iba jeden kufrový kolotoč – ten náš.  

Celá cesta prebehla nad očakávanie dobre. A o karanténe bude nabudúce.   

Martinské hole alebo kopy inej vody

Keď sme sa spamätali z časového posunu, tak sme sa s deťmi dohodli, že ideme doháňať zameškanú lyžiarsku sezónu. (Mišo s nami nešiel, lebo po dvoch dňoch doma z Thajska zbalil zase letné veci odletel si to do Austrálie.)

Snehu bolo toľko, že do chaty sme sa museli prekopať. Takže samozrejme na druhý deň sa to neobišlo bez bunkrov a váľania sa v ňom.

Z lyžovačky veľa fotiek nie je, lebo bola zima na pršteky, ale budeme musieť robiť nejakú dokumentáciu, lebo Kubo si dal ročníkový projekt o lyžovaní, tak nech má dáta.

Thajsko – Krabi

Ešte zopár posledných fotiek z vianočno-novoročnej dovolenky. Nechceli sme totiž riskovať cestu z ostrova rovno na letisko, tak sme si dali jednu noc v mestečku Krabi, z ktorého sme potom zavčas ráno leteli domov.

Večer samozrejme ešte nightmarket a dotlačenie sa ovocím. Akurát škoda je, že som si celý čas hovorila, že tu pred odchodom nakúpim kari a iné korenia domov, lenže aj keď to boli skoro všetko stánky s jedlom (vrátane polievok, sushi, palaciniek, pečenej kukurice, hranoliek a skoro všetkého na čo si spomeniete), tak korenia nepredával nikto. Keď som sa spýtala, že čo, tak mi bolo vysvetlené, že všetky korenia sveta nájdem na morning market. Akurát, že sme odlietali o ôsmej, takže ten sme už museli vynechať.  

 A potom už do chladnejších končín.

Thajsko – Koh Libong

Z rušného turistického mestečka Ao Nang sme sa po novom roku vybrali na ostrov Koh Libong. Nie je ďaleko od pevniny a tak nás prekvapilo, keď nám asi v polovici cesty motorovým člnom povedali, že máme prestúpiť. Začudovane sme pozerali, ako nám a ďalším pár ľuďom prekladajú batožinu do drevenej long tail boat, ktorá nás čakala pri dohodnutej bójke. Kompa ďalej bez nás pokračovala na iný ostrov.

Vysvetlenia sme sa nedočkali, ale usúdili sme, že to bolo asi kvôli odlivu. Ten bol na tomto ostrove ešte výraznejší ako v Ao Nang. Na miestach, kde sa počas odlivu dalo chodiť bosou nohou (a domáci tam chodili zbierať krabov a mušle), bolo v čase prílivu toľko vody, že ani Mišo tam nedočiahol, keď sa postavil. Na malý ostrovček, ktorý bol asi kilometer od našej pláže sa počas odlivu dalo tiež prísť pešo. Bol veľmi fotogenický, tak sme ho fotili na rôzne spôsoby.

Ďalšia pozoruhodná vec bola, že aj keď tam bývali aj iní ľudia okrem nás, neviem, čo robili, lebo väčšinou sme mali celú pláž a celé more pre seba. A to bola voda teplá ako vo vani.

A keď sa nedalo plávať, tak deti obťažovali miestnych krabov. Cupitalo ich tam veľmi veľa, aj pomalých s domčekami, aj rýchlych bez domčekov, a tak im stavali prekážkové dráhy a “bazény”.

V mori rybky, ježkovia, slimáky veľké ako uhorky, mušle a chobotničkohviezdice. Miesto, kde to žije.

No a musíme sa priznať, že tu sme nejakých krabov aj zjedli. Nie veľa, lebo s tým bola veľká robota, ale predsa.

Thajsko – Ao Nang

Chýbalo nám more. V lete sme pri žiadnom neboli, lebo sme mali starosti s rozbitou kúpeľnou, a tak sme si povedali, že pôjdeme v zime. Bolo nám jasné, že chceme ísť do tepla, aby sa tam naozaj dalo kúpať a bolo nám jasné, že Vianoce sú v takýchto destináciách top sezóna, takže nebude úplne jednoduché násť niečo za rozumnú cenu. Nakoniec z toho vyšlo Thajsko. Leteli sme cez Londýn (áno, trochu opačným smerom) a Dohu do Krabi. Tam sme dorazili o siedmej ráno, tak sme batožinu nechali v hoteli na recepcii a išli jet lag dospávať na pláž.

Deťom sa spať veľmi nechcelo. Deň, piesok, more… takže fičali akoby nič, ale potom sa to prejavilo večer. Z Kuba akoby niekto vybral baterky. Povedal, čo si dá na večeru a kým ju doniesli, tak sa úplne vypol a na izbu ho bolo treba odniesť.

Na pláž sme chodili každý deň, plávali, keď bol príliv, stavali stavby z piesku, keď bol odliv. Rozdiel bol naozaj veľký a to sme ešte netušili, ako sa to prejaví inde.

Jeden deň sme sa vybrali loďkou na susednú Railey Beach, ktorá je známa hlavne medzi skalolezcami. A chodili sme na masáže. Tie boli 4-10 euro/hod a väčšinou boli veľmi dobré.  


Ao Nang je veľmi turistické mestečko, takže na Silvestra to tam obzvlášť žilo. Deti sme zobudili okolo jedenástej a išli sme pozerať na pláž vypúšťanie lampiónov a ohňostroje. Fascinovali ich vysvietené hrajúce autá a tancujúci ľudia na ulici.

Jedli sme všeličo. Raňajky v rodinnom hotelíku, kde sme bývali, na obed ovocie, miestne palacinky a grilovanú kukuricu.

Z ovocia hlavne mango, malé banány a rambutany. Ale občas bol aj ananás, mandarinky, zelené figy. Skúsili sme aj dragon fruit a chlebovník. 

A na večeru sme chodili zakaždým niekde inde, väčšinou na krevety. Deťom sa páčila ryža na sladko v ananáse, ja som zase skúšala všelijaké curry s kokosovým mliekom.

Pili sme ovocné, najčastejšie mangové, shaky. A nikomu nebolo z jedla zle. Thajsko je prevažne budhistická krajina, ale na juhu, kde sme boli my, kde susedí s Malajziou, žije moslimská menšina. Už v Malajzii sa nám osvedčilo vyberať si na jedlo moslimské halal kuchyne, ktoré aj v poľných podmienkach dokážu pripraviť jedlo pomerne čisto (v porovnaní napríklad s indicko-hindu-… kuchyňami). 

A po novom roku sme sa presunuli na ostrov kúsok na juh, preč od kôp turistov a civilizácie. Zaujímavá bola cesta do malého prístavu: kopy ananásov na predaj – pár centov za kus, všade motorky, jazdí sa po opačnej strane cesty ako u nás, neskutočné elektrické vedenia a poprepletané drôty v mestečkách. Zorganizovaná bola veľmi zle (TigerLine Ferry to veľmi nezvládla) ale bolo fajn vidieť aj kúsok vnútrozemia. 

Habakuky

O Habakukoch sme vedeli už zopár rokov. Tento rok v apríli sme sa dokonca vyskytovali v Banskej Bystrici a mysleli, že tam zavítame, ale ukázalo sa, že Dobšinského rozprávkový svet funguje iba cez leto, tak sme si museli ešte počkať. Predvčerom bol však už ten správny čas a my sme išli pozerať strašidlá.

Ako sa nám páčilo? Myšlienka je výborná, takýchto miest by na Slovensku malo a mohlo byť o kus viac. Ale majú aj veľa múch:
– vysoké vstupné – nezdá sa mi primerané na to, čo ponúkajú
– málo využité možnosti – kopa malých domčekov, v jednom sme našli kováča kuť podkovu, v jednom zvončekára vyrábať zvončeky a v jednom múzeum lyží a všetky ostatné prázdne… v každom sa mohlo niečo diať. Suvenírový obchod zíval prázdnotou.
– javisko, kde sa hrajú rozprávky, má striešku, hľadisko, kde sa pečú diváci, už nie
– záchody… 4 tmavé kadibudky, nie veľmi dobre značené, ani len pani v suvenírovom obchode nevedela, kde sú… u nás si to odniesli jedny detské gaťky
– videli sme dve predstavenia, jedno bolo ok, jedno taká dosť rozpačitá improvizácia, na ktorú aj deti aj dospelí pozerali naozaj nechápavo
– strašidiel nebolo nejako veľa a občas sa prechádzali ale s deťmi komunikovali málo

Ale niečo sa nám aj páčilo:
– Martinko Klingáč nemal chybu
– mlynček na chrumky, ktorému bolo treba do uška pošuškať, čo si človek prosí a on to potom namlel… fascinujúca brigáda… takýchto vecí tam malo byť viac
– jedlo – síce nič extra, ale nebolo predražené, ako sme sa obávali, jedálny lístok nemal chybu (pozrite medzi obrázkami a skúste zistiť, čo tam vlastne varili) a servírovala nám ho Smrť

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...