Víkendové surfovanie

nehľadáte niekto mačku?

more time is better than more money

umelé oplodnenie: proti prírode?

Ideálne by bolo, keby mala žena do tridsiatky odrodené všetky plánované deti. Je evidentné, že to pri súčasnom životnom štýle a pracovnej vyťaženosti väčšinou nestihneme.

Feynman: Beauty

Víkendové surfovanie

please hush, little baby

I’d had enough of this bedtime gone awry. I was done with singing. Done with cuddling. Done pointing out the same red boots on the same picture of the same board book for the thousandth time. And I was done with my reckless, chattering child. My fraught web of emotions reminded me of something Adrienne Rich described almost 30 years ago in “Of Woman Born”: a “suffering of ambivalence” between my consuming love and near murderous rage toward my child. My heart was tender with love for him. My mind was seething with fury. My body was tense and trembling, wedged as it was between these contradictory feelings.

The FBI’s top negotiator shares his best tricks for getting what you want

Humans need to be a multiplanet species

As Konstantin Tsiolkovsky (the father of modern rocketry) said, “The Earth is the cradle of humanity, but one cannot live in the cradle forever.”

Keď Zuzina píše o soľných pláňach alebo Macedónsku, to som schopná si len tak so záujmom prečítať… ale pri Iguazú a Torres del Paine zeleniem závisťou… nabudúce sa jej asi nabalím do batohu, keď niekam pôjde…

Leo Szilard – patentoval si jadrový reaktor, bol proti jadrovým zbraniam a vymyslel rádioterapiu na liečenie rakoviny…

Szilard’s colleague’s, many of them Nobel Prize winners or deserving of the award, thought him a brilliant and more importantly, incredibly original and independent thinker. Eugene Wigner (Nobel Prize-1963) wrote that if all that was necessary were ideas, Szilard could have done the Manhattan Project all by himself.

Predĺžený víkend s deťmi v Tatrách

 Tento článok bude mať viac obrázkov ako textu, ale to je tým, že lepšie raz vidieť, ako dvakrát… čítať. (Predchádzajúca veta neplatí o obľúbených knihách, tam je to presne naopak.) Vybrali sme sa aj s deťmi na predĺžený víkend a dve “túry” do Tatier.

panorama

Po návšteve kamarátov v Liptovskom Hrádku a naozaj dobrom obede v Point-e  (v Mišovom prípade nečakane dobrom, ja som tam už raz predtým bola), sme dorazili na Štrbské pleso až poobede. To už sme sa nikam ďalej nehrabali, len zobrali odrážadlo a kolobežku a išli pozrieť pleso.

Kubo na odrážadle

Kika a Kubo obzerajú vodu.

Na Štrbskom plese

Kika lezie po kameňoch.

Kika lezie po skalách

Kubovi to s kolobežkou zatiaľ nejde, ale rád sa na nej nechá voziť.

Kubo na kolobežke

Toto už je ďalší deň ráno, nadšene bežíme na vláčik.

Beh

Počasie nám vyšlo ukážkové.

fotogenicky mostik

Vláčikom do Starého Smokovca.

Vláčikom

Potom lanovým vláčikom na Hrebienok a dolu popri Bilíkovej chate k vodopádom.

Studený potok

Cesta hore pozdĺž potoka je vyčerpávajúca, takže sme sa museli aj posilniť koláčikmi “co dům dal“.

Desiata

Vody bolo dosť. Kubo samozrejme skúšal, ale všetka, na ktorú sme natrafili, bola studená.

Pri vodopádoch

Podarila sa nám dokonca aj spoločná fotka.

Rodinné foto

Pri Rainerovej ubytovni sme vyšli na magistrálu a tou naspať na Hrebienok. 5-ročná Kika to prešla celé sama, 3-ročný Kubo finišoval na koni. A vo vláčiku to zalomil úplne.

Zničený

V sobotu sme sa zo Štrbského vybrali na Poradské pleso. Čiapky sme si po skúsenostiach z predošlého dňa pre istotu nezobrali, takže keď začalo fučať, museli sme použiť šatky.

Ideme na Popradské pleso

Výhľady boli parádne. Vrcholky kopcov ešte zasnežené, jasná obloha…

Cestou na Popradské

Ešte jeden.

Cestou na Popradské

Na Popradskom plese sme si dali zaslúžené parené buchty.

Zaslúžené buchty

Na plese boli ešte neroztopené kusy ľadu.

Popradské pleso

Po úspechu predošlého dňa sme si povedali, že trhneme rekord a z tohto výletu dáme aj druhú rodinnú fotku.

Rodinné foto

Ľad sme si museli ísť obzrieť a vyskúšať aj zblízka.

Topiace sa pleso

Naspäť nám bolo jasné, že to už po tej istej ceste nedáme. Ale ešte sme ich prehovorili na cestu dole kopcom na vláčik. Asi polovicu sa zabávali s palicami a obzeraním cyklistov šlapajúcich v protismere a potom Kubo odkväcol a Kiku bolo treba ukecávať. Ale došli sme.

V nedeľu sa už pokazilo počasie, ale to nám nevadilo, lebo plán bol aj tak využiť zľavový kupón a ísť sa vyčvachtať do Aquaparku Tatralandia. Nemohli sme obísť ani legový festival, ktorý tam práve bežal.

Staviame z Lega

Deti aj rodičia štafetovo stavali medveďa v nadživotnej veľkosti.

Staviame z Lega

Tu už je polovica hotová.

Polovica medveďa je hotová

Ale sme aj plávali, vyskákali decká na vodnej zumbe (či čo to bolo) a trochu sa pošmýkali (jedenkrát aj my dvaja s Mišom spolu, po dôkladnej inštrukcii detí, pri ktorej toboganovej diere majú čakať).

Tatralandia

Kiku dokonca prešla fóbia z mokrých vlasov, takže sme mohli ísť aj bez kúpacej čiapky.

Tatralandia

Výborný výlet.

Víkendové surfovanie

V poslednej dobe som natrafila na kopu work-life balance článkov, ale veľa z nich sa mi zdá nanič. Toto je naopak jeden z tých, ktoré stoja za prečítanie.

a problem of all people–the economy, stupid–is turned into a problem of women. And when women can’t magically solve this problem, any choice they make is given a negative moral weight. The media-concocted mommy wars (which Warner is a long-time participant in) rely on attributing moral judgment to acts that are more often financial survival. Warner uses the word “haunted” multiple times to describe their feelings, and attributes this to their inability to use their “prodigious powers of control” on all aspects of their lives, as if by choosing to opt out they’d given up control. Most women don’t have anything like an actual choice, and even the ones who do shouldn’t be blamed for having only the options they have.

Ako ostať priatelia, keď nemáte deti a vaši priatelia majú

There is a secret to maintaining your friendships, and I am entirely serious about this: when a friend has a kid, assume that you will see that friend primarily, perhaps only, for dinner at their house or apartment for the next seven to ten years. If they have more than one kid, the clock resets with each new one. Oh, and most of the time, you have to invite yourself over. And you may have to bring the food.

Do yourself a favor: travel solo at least once

solo exploration is one of the best ways to learn and challenge oneself. It’s a great way to re-center, to escape from the details of daily life that can distract us from our own big picture and to come back with a new sense of self-sufficiency and purpose. And “solo exploration” doesn’t have to mean a ticket to Thailand. It can be an hour of quiet meditation, a regular dinner out, a beer at your favorite bar, your morning run down a new route, an evening in a dark movie theater. It means doing something alone that you’d usually do paired, in a way that forces you to make all the decisions and simply be with yourself.

‘A beautiful body’ project

“We are facing an epidemic of women who feel unworthy of being called beautiful,” Beall told HuffPost, describing a world in which “nearly all of us struggle to feel beautiful in our own skin.” And the expectations faced by women who have given birth are particularly harsh. “Shaming mothers for not ‘bouncing back’ after childbirth can cause feelings of failure when being a mother is challenging enough and when a big number of us have already lived a life of feeling un-beautiful prior to giving birth,” she says.

Mother

Nezmokli sme, už sme tu

Cestou domov sme sa zastavili ešte v Nemecku u kamarátov a spravili si výlet k ďalšiemu jazeru. Kika na lane:
Kika šplhá

Helenka sleduje Kubkove výkopové práce:

Kubko a Helenka

Sedím na kameni a je mi dobre:

Na ihrisku

Voda nebola síce teplá, ale plávať sa dalo:

Kúpanie

Kubko sa vyvaľuje na pláži:

Kubko sa vyvaľuje na pláži

V Helenkinom hračkárstve:

Helenkine hračkárstvo

Ešte jedna noc v Čechách a dnes sme dorazili domov. Tento posledný úsek bolo vidno, že všetci toho už majú dosť a dva týždne sú asi naozaj naša horná hranica na putovný výlet s deťmi. Kubko síce hovoril, že on ešte nejde domov, že chce ešte búvať v nejakom inom domčeku, ale Kika sa už tešila, lebo dohoda bola, že doma si môžu otvoriť svoje suveníry z výletu.

Suveníry

Kodaň a začiatok cesty na juh

Cesta do Kodane viedla cez tento 18km dlhý most menom Storebælt.
Storebælt

V Kodani všade, kam sme sa pozreli, samé bicykle – vrátane tých na dne kanálov:

Bicykel v kanáli

Loďky a farebné domčeky v Nyhavn:

Nyhavn

Malú morskú vílu fotili všetci. Kým ju fotil Mišo, ja a deti sme sa v parku delili s vrabcami o jablká.

Malá morská víla

Pri fontáne v Amaliehaven – parku pred kráľovským zámkom. Tam Kiku fascinovala výmena stráží.
“A prečo sa tí panáci, čo strážia kráľovnú, musia vymeniť?”
“No tí, čo sú tu, sú už asi unavení, tak pôjdu domov a teraz budú chvíľu strážiť títo noví, čo prišli.”
“Unavení? Pôjdu sa domov vycikať a búvať?”

Amaliehaven

Všetci, vrátane internetu, nás varovali, ako je v Kodani draho, že kto chce cestovať lacno, nech sa jej radšej vyhne, že ak nebudeme chcieť hot-dog zo stánku na ulici, tak pod 20€ na osobu sa v centre nenajeme… A tak keď prišiel čas obeda, začali sme s malou dušičkou nakúkať pod slnečníky, ktoré sme stretávali na našej náhodnej prechádzke. Netrvalo to dlho a zakotvili sme v Rizraz. All-you-can-eat reštaurácia, po 10€ dospelí, 5€ Kika, Kubo zadarmo. Nespĺňala akurát moje optional kritérium – chcela som vyskúšať niečo miestne… toto bola zmes skôr z južných krajov – pita, hummus, tzatziky, rôzne šaláty, falafel, lasagne… Potom ešte fantastická domáca zmrzlina, na ktorú sme natrafili tiež náhodne… celkovo naše stravovanie v Kodani hodnotím veľmi pozitívne.

Rizraz

Kika a Hans Christian Andersen. Vľavo radnica, vpravo Tivoli, ktoré sme si nechali na nejakú ďalšiu návštevu.

Kika a Hans Christian Andersen

Tu bývajú lego panáčikovia

Aj v Kodani majú Lego

Takúto značku si zo slovenskej autoškoly nepamätám

Pozor, auto padá do vody

Do Christianie sme už nedošli, lebo krpci začali mať toho dosť, ale v Christianshavn sme aspoň na chvíľu vystúpili z vláčika.

Christianshavn

A tu sme bývali my. Pod oknami nákladiaky, bagre, zbíjačky, stavia sa tam nejaký ďalší výškový barák. Nebolo to až také hrozné, ako to na prvý pohľad vyzeralo, lebo rámus robili vpodstate presne v tom istom čase, keď sme my boli preč. Malí ich s nadšením pozorovali z výšky chvíľku ráno a chvíľku podvečer.

Deti na okne

Sedem hodín večer, Kodaň ich zmohla. King-size posteľ plus detská postieľka sú nám tak akurát. Inak ale, musím povedať, ja som vedela, že ideme na sever a letný slnovrat ešte nie je ďaleko za nami, ale aj tak som ostala prekvapená, ako o siedmej ešte vôbec nevyzerá, že by sa deň chýlil ku koncu, o desiatej vonku normálne vidno, o polnoci ešte trošku šero, o tretej nad ránom začína svitať. Divné je to, divné.

Spia

A toto už je ďalší deň a kompa z Dánska do Nemecka. Auto sme nechali na jednej z dvoch nákladných palúb, presnorili obidve, ktoré boli pre ľudí, a po krátkom pobyte na veternej otvorenej palube sme si to neomylne namierili do detského kútika.

Autá na kompe

Ako Kika hovorí – to je ten čajník:

Čajka

Dnes nebolo detské ihrisko (ak nerátam detský kútik na kompe), ale zato sme poobede našli jedno veľké pieskovisko na brehu Baltického mora.

Baltické more

Ale tá voda. Ja som pôvodne myslela, že sa aj okúpem. Odchovaná na Štiavnických jazerách, dokonca aj do studeného jazera v Dánsku, pri Billunde, kam nás zobral Mišov kamarát, u ktorého sme bývali, som vliezla. Ale toto nie. Iba po členky.

Baltické more

A teraz už smer domov.

Legoland

Za posledné dva dni sme vyskúšali kopu dopravných prostriedkov (okrem vlastných nôh, ktoré nás bolia až, až). Lietadlá, loďky, autíčka, kone, ponorku, veľa rôznych vláčikov…Lego vláčik

Kika na safari:

Kika na safari

Obaja krpci dostali pre istotu na ruku fixkou moje telefónne číslo (nie, na túto skvelú myšlienku som neprišla sama, odkukala som ju). Nikto síce nezavolal, ale mali sme párkrát situáciu, že Kika sa pustila sama niečo obzerať bez toho, aby sme si to všimli a tak sme krúžili v okolí hľadajúc potomka. Schválne sme výlet časovali tak, aby sme sa tu nevyskytovali cez víkend, ale aj tak na naše pomery bolo veľmi veľa ľudí.

Kubko má telefónne číslo

Balón:

Balón

Duplolandia:

Duplolandia

Duplo šmýkačka:

Kika na šmýkačke

Hrad:

Neuschwanstein

Pohľad zhora:

Pohľad zhora

Hľadáme Atlantídu:

Hľadáme Atlantídu

Kika telefonuje:

Kika telefonuje

Začiatok hviezdnych vojen:

Začiatok hviezdnych vojen

Tu sú tie spomínané kone:

Kone

Vikingská jazda:

Vikingská jazda

Kika na skákajúcej veži:

Kika na skákajúcej veži

A s kamarátmi:

S kamarátmiZatiaľ táto malá vzorka. Zajtra mierime do Kodane.

Len taký update

V prvom rade, všimli ste si, že je koniec marca a vonku to vyzerá takto:

Lezie mi to už na nervy a jediné, čo to zľahka vylepšuje sú (v záhrade rastené) snežienky, čo som dostala včera od svokrovcov, lebo tie mi dávajú nádej, že jar je už možno fakt na ceste, akurát sa kdesi zdržala.

Je to rok, čo sme na Slovensku a pri tej príležitosti som po roku zase letela. (Išla som do Stuttgartu na výzvedy na Inštitút výpočtovej fyziky.) Tentokrát som letela sama a bolo to iné, ako si pamätám (a nielen preto, že som sa nemusela starať, či majú všetci maloletí dosť hračiek a drinkov). Viedenské letisko celé prestavali (to považujem za zmenu k lepšiemu) a prekvapili ma tým, že mi nechceli pri check-ine zobrať cestovnú tašku –  že váži menej ako 5kg… doteraz sme vždy mali problémy na tej hornej váhovej hranici. Lietadlo najprv pol hodinu meškalo, a potom, keď sme aj odleteli, tak po 15 minútach prišlo hlásenie, z ktorého som síce na prvý pokus rozumela iba zurück a Wien, ale aj to stačilo na to, aby som pochopila, že najbližšie pristátie nebude v Stuttgarte. Dosadli sme naspäť vo Viedni, chvíľu nás opravovali a na druhýkrát to už vyšlo. Zvyšok cesty prebehol hladko, ak nerátam, že som sa jednu cestu Stuttgartským metrom viezla načierno. Aj som mala snahu kúpiť si lístok, ale automat bol pokazený, zástavka o šiestej ráno úplne prázdna a zmeškať spiatočný let pre zháňanie iného sa mi nechcelo. (Potom som celú 15minútovú cestu v duchu strávila smolením nemeckých viet, ktorými situáciu vysvetlím revízorovi…)

Doma to zvládli v pohode. A to aj napriek tomu, že Kike pár dní predtým vyberali mandle. Rozhodli sme sa ísť na ambulantný zákrok s lokálnym umŕtvením a nie do nemocnice na narkózu. Kiku tie kvapky, čo dostala do nosa, oblbi natoľko, že zákrok si nepamätá (sestrička hovorila, že to je normálne). Ostali sme tam ešte 2 hodiny na pozorovaní – oni pozorovali nás a my Krtečkove dobrodružství. Akurát som sa prerátala, lebo som očakávala, že v ten deň ostaneme doma, ale dozvedela som sa, že Kika ešte ani ten nasledujúci nemá ísť do škôlky. Mišo preč, ja som mala doobeda učiť, tak som jej na poslednú chvíľu zháňala inú spoločnosť. Teraz nás čaká ešte kontrola uší, či to splnilo daný účel.

Učenie. Mám jedno slovenské cviko+labáky, jedno anglické, ten istý predmet – diskrétna pravdepodobnosť. To anglické je komorné, vtipné, veľmi fajn. To slovenské má viac ľudí a tiež je fajn – keď práve neopisujú. To je okrem počasia druhá vec, čo mi v poslednej dobe lezie na city. Nechce sa mi tým zaoberať. Je mi to trápne (viac ako im to opisovanie) a tú energiu a čas by som oveľa radšej venovala niečomu zmysluplnému. Čo sa týka môjho vlastného štúdia, pred dvoma týždňami boli prvé štátnice, o dva týždne odovzdávam minimovku, ostala som prekvapená, že sa mi podarilo naprogramovať neurónovú sieť (ale treba povedať, že som mala dobrú konzultantku, ďakujem!)…

Už mesiac som teta. A už teraz sa teším, keď svoju neter uvidím. (Na svet sa pýtala nohami.)

A dnes som spravila spoločenské faux pas, keď som sa nenechala vyšibať (a to ešte nie je ani veľkonočný pondelok). Stále sa mi zdá, že každý má právo sa rozhodnúť, kto, kedy a ako sa ich bude dotýkať…

Toľko latest news.

Čo mi naozaj chýba

Keď už som tu včera tak bilancovala, povedala som si, že možno je čas napísať aj ten sľúbený druhý diel o tom, čo mi bude na Slovensku chýbať po odsťahovaní sa z Ameriky. Ten prvý som písala ešte za mlákou a po pol roku na rodnej hrude sa ukazuje, že niečo som odhadla dobre, niečo nie a niečo ma naozaj dopredu ani nenapadlo.

Nakupovanie som trafila. Potraviny (okrem rýb) sú v pohode. Sú tu staré známe značky, máme prístup k domácej zelenine a ovociu, akurát teda tie ryby, ktoré sme zvykli jesť každý týždeň, si tu dáme tak raz do mesiaca. Ale o potraviny som sa nebála. Myslela som na to všetko ostatné, a to sa potvrdilo. Mám problém si vybrať na internete, mám problém si vybrať v obchode. Od amazonu sa ťažko odvyká.

Zato s knihami sa ukazuje, že to vôbec nie je také zlé. Stále mi ostal online prístup do Unionskej verejnej knižnice, takže tam si požičiavam knihy na kindle, okrem toho mám zásobu papierových, ktorá ešte chvíľu vydrží, a k tomu sa pridalo čítanie do školy (pre začiatok toto, toto a toto). Takže neopodstatnená obava.

Cestovanie. V lete sme aj platonicky rozmýšľali, že by sme sa odporúčali niekam k veľkej vode. Ale predstava, že by som sa mala tri hodiny trepať na letisko a potom nastúpiť do lietadla s dvoma malými deťmi, ktorých najhorší let bol ten posledný, čo sme mali cestou na Slovensko, ma vôbec nelákala. A tak sme cestovali autom trochu po Čechách a po Slovensku a bolo nám dobre. Ale už nás obidvoch (mňa a Miša) začínajú trochu svrbieť podrážky a vymýšľame, čo by sa s tým dalo robiť a je pravda, že plánovanie zo Žiliny so žilinským platom je o kus iné ako plánovanie z New Yorku s tým newyorským.

Kamarátov z Ameriky sme už stretli aj na Slovensku – na dve návštevy sme sa vybrali my, dve sa vybrali za nami, keď boli práve na Slovensku/Čechách. Nie je to veľa, ale všetky dobre padli a dúfam, že v nich budme aj pokračovať.

Ale čo mi tu ešte chýba?

Objednávanie u lekárov. To v štátoch síce tiež nefungovalo úplne 100%ne (a zdravotný systém ako taký mal nemálo iných múch), ale fungovalo to aspoň nejako. Tu sa očakáva, že si človek rezervuje pol dňa a odsedí si ho v čakárni. No veď prídite doobeda a zapíšte sa… Stretla som sa aj s takými perlami, že objednať sa dá iba osobne zapísaním na papier vyvesený pri dverách ordinácie, na ktorom je ale k dispozícii iba jeden konkrétny deň o dva mesice neskôr. A s cenníkom, na ktorom bola položka 10euro za každých začatých 15 minút konverzácie v angličtine.

Spoločná perinaSpoločná perina. Je to síce maličkosť, ale po šiestich rokoch pod perinou na celú posteľ sa mi nechcelo zase zvykať na oddelené periny. Nanešťastie, tie americké prikrývky a obliečky, čo sme mali, sme nesťahovali, takže tu sme si nakoniec jednu novú aj s obliečkami kúpili. Tie obliečky sa viac páčia Mišovi ako mne, ale musím uznať, že z tých pár, ktoré v obchode mali, boli najlepšie. (Pre tých, ktorým ako prvá vec pri čítaní tohto odstavca napadne žehlenie, odkazujem, že ich žehliť netreba.)

Vadí mi prístup “čo by som ešte nechcela”. (Toto je tak trochu opačná formulácia, ale stále lepšia ako dvojitý zápor v jednom slovnom spojení.) Hlavne na úrade práce pri úvodných vybavovačkách, ale aj inde. Nehcem byť chrobák Truhlík, čo všade bol, všetko vie, ale keď na nejakú blbosť upozorním, tak ma naozaj nepoteší odpoveď, že veď už som na Slovensku, nech si čo najrýchlejšie zvyknem. Jedna známa, tiež nedávno presadená z USA na Slovensko poznamenala, že to je syndróm 50ročných úradníčok.

Iná kamarátka sa ma cez leto spýtala, či sa tu mám lepšie, ako som sa mala tam. V mnohých ohľadoch áno. Stretávame sa s rodinou, známymi, priateľmi. Dni sú pre drobcov omnoho zaujímavejšie a to platilo aj predtým, ako začali jasle a škôlka. Sme tu doma, máme sa dobre. Prvé dva-tri mesiace som sa cítila trochu akoby som bola z Marsu, ale to postupne prešlo. Ale ešte stále ma občas pochytí taká nostalgia. Za tým, ako som sa nemusela toľko prispôsobovať všetkému možnému a cítila sa akosi viac nezávislo. Ono je asi pravda, že sloboda je v istom zmysle iba poznaná nevyhnutnosť a z tohto pohľadu je to v poriadku, ale ak to mám celé zhrnúť, tak by som povedala, že ešte mi asi bude chvíľu trvať, kým si úplne zvyknem.

PS Pravdepodobne som si teraz nespomenula na všetko, čo by do tohto článku patrilo. Ak ma časom ešte niečo napadne, tak pridám.

Ako to teda dopadlo? Alebo predvsavzatia nikdy tak úplne nefungujú…

Takto pred rokom som na narodeniny napísala zoznam 30-tich vecí, ktoré by som chcela stihnúť, kým budem mať 30. Na konci marca som si dala polročné vysvedčenie a teraz prišiel čas sa pozrieť, ako to teda vlastne dopadlo. Pre lepšiu orientáciu – čiernym je pôvodný plán, zeleným polročný progress a hnedým dnes.

1. ísť sa konečne po štyroch rokoch zase lyžovať – Najprv tehotná, potom s malým bábom, potom zase tehotná, to boli moje posledné tri zimy. Teraz budú síce naokolo dvaja drobci, ale s trochou plánovania to zvládneme. Podarilo sa cez Vianoce. Na pol dňa vo Vrátnej. Ešte som to úplne nezabudla. Ešte raz som potom bola lyžovať v apríli. Celkovo mi toto mi síce vyšlo viac menej formálne, ale považujem za splnené z dlhodobého pohľadu. Teraz bývame na skok od Malej Fatry a na prichádzajúcu zimu som už pozvaná na dve lyžovačky (toto je jedna z nich), takže myslím, že môjmu lyžovaniu svitá na lepšie časy.

2. začať zase chodiť pravidelne plávať – Neviem kde, neviem kedy (viem, buď brutálne zavčasu ráno alebo po večeroch…), ale chcem sa vrátiť k vymývaniu mozgu aspoň raz za týždeň. Tu v Jersey som sa prihlásila do lokálnej YMCA a začala chodiť raz týždenne večer plávať a raz cez víkend ráno na zumbu. Aj keď bola zumba celkom fajn, preferovala by som dve plávania, akurát bazén majú krátky (20 yardov?) a vodu príliš teplú (30 stupňov?), takže ma to tam až tak nenadchýňalo. Odhlásila som sa pred mesiacom v rámci príprav na sťahovanie. Ale! Jeden z benefitov Mišovej novej práce je permanentka na žilinskú plaváreň. Keď ma budete hľadať, skúste tam. Permanentku som začala využívať, aj keď zatiaľ pomerne nepravidelne. Dúfam, že keď sa konečne nejako utrasieme s jaslami a škôlkou, že tam budem môcť chodiť dvakrát do týždňa.

3. skúsiť profesionálnu masáž – Toto ma láka už nejakú chvíľu, ale akosi som sa na to nikdy neodhodlala. Bolo na to treba síce návštevu z Chicaga a ich odporúčanie, ale išla som na masáž chrbta a nôh do Foot Heaven. Masáž chrbta bola fajn, ale neoznačila by som ju ako výnimočnú – podobná sa mi občas pritrafí aj vo vlastnej posteli. Na druhú stranu tá masáž nôh bola perfektná a také sa mi doteraz nepritrafilo. Škoda akurát, že som sa na takéto niečo nedala skôr. Odvtedy som mala ešte dve profesionálne masáže chrbta v lete v Tatrách. Jedna z nich dokonca v tej deň, ako sme zliezli z Gerlachu, a po nej ešte pol hodina v bublinkovej vani pri sviečkach = tri splnené priania v jeden deň.

4. začať sa školiť na poradkyňu pri dojčení/doulu/inštruktorku predpôrodnej prípravy – Píšem začať, lebo mi je jasné, že toto sa mi za rok nepodarí, tak ale aspoň stiahnuť prihlášku a potrebné materiály… a aj keď tu píšem všetky tri, budem ich pravdepodobne robiť postupne od najjednoduchšieho. Z tohto nič. Jednu absolvovanú prednášku nepočítam. Platonicky pokukujem po kurze pre duly na Slovensku. Ale. Katka sa pýtala, či som zanevrela na matematiku. Nezanevrela. Idem sa (opäť raz) prihlásiť na doktorandské štúdium. Hmm. Na ten kurz pre duly som sa hlásila, zatiaľ žiadna odpoveď. Momentálne sa jej ani nijako nedožadujem, lebo aj tak nestíham, ale toto mám stále v pláne. A doktorandské som od septembra začala.

5. napísať príbeh, ktorý mi chodí po rozume – Poslať ho vydavateľovi. Zarámovať si zamietací list. Stiahla a nainštalovala som Scrivener, napísala asi dve strany nesúvislých myšlienok a pre nedostatok času to nechávam ďalej kvasiť. Toto sa za pol roka nepohlo ani o kúsok. Na jednej strane viem, že by som si vedela nájsť pár minút tu a tam a po kúštičkoch niečo písať, ale akosi mám pocit, že toto je jedna z tých vecí, do ktorých by som sa chcela ponoriť a to v dohľadnej dobe nehrozí. Kým to nekypí, asi to nie je také naliehavé. Odložené na neurčito.

6. namaľovať obraz – Na plátno. Ten mi zataľ po rozume nechodí, ale odkedy som robila odtlačky placenty, mám chuť maľovať. Len musím zase nájsť nejakú akciu na to plátno. Tiež nič. Občas si s Kikou síce maľujeme, ale naše výtvory potom putujú do krabice na recyklovanie papiera. V Amerike som už vedela, kde kúpiť plátno, tu si to ešte musím zistiť (presne viem, u koho), ale ani toto neponáhľa. Aj tento projekt je zatiaľ odložený.

7. zbaviť sa aspoň 100 vecí – Predať, darovať, zrecyklovať, vyhodiť… nerátajú sa veci, ktoré vyhadzujeme bežne. Pripravila som sa o náskok, keď som pred asi dvoma týždňami darovala vrece oblečenia (môj maturitný kostým, extra zimný fusak, …), o ktorom mi bolo jasné, že nám už len zaberá miesto. Ale na druhú stranu, keď sa nám podarí #8, tak by toto vôbec nemal byť problém. Ani nebol. Na tomto mi dosť záležalo a 100 vecí bolo preč hneď prvý mesiac. A to sme sa ešte ani nesťahovali. Teraz som to už ani nepočítala, ale predali, darovali a zahodili sme toho celkom dosť – ostali nám 4 kubické metre a 2 kufre, plus nejaké drobné. Tu sa ukázalo, že som mierila príliš nízko. Pokojne som mohla pridať ešte jednu nulu a aj to by vyšlo.

8. odsťahovať sa z Ameriky – Takto pred rokom som dúfala, že tu už dnes nebudeme. Snáď to už teraz vyjde. Vyšlo, dnes sme vyprázdnili byt a o pár dní poletíme. A už pol roka bývame na Slovensku.

9. používať (kupovať) menej plastiku – Tým nemyslím platenie kreditkou, ale menej igelitiek, menej jednotlivo balených vecí… snažím sa už teraz, ale aj tak sa mi zdá, že je toho veľmi veľa. Trochu progress ale málo. Prestala som kupovať mydielka do umývačky a namiesto nich si vybrala prášok v kartónovej krabici. Prestala som kupovať tekuté mydlo v náhradných sáčkoch, ale tuhé mydlo v krabičkách bez celofánu. Do obchodu nosíme svoje tašky a bavlnené vrecká na ovocie (ale ešte nie dosť, lebo aj tak väčšinou potrebujeme ešte nejakú igelitku alebo sáčok – tie potom používame na smeti). Ale stále sa mi toho zdá veľa. Teraz sme na tom istým spôsobom lepšie, istým horšie. Tým, že bývame v dome, je nás tu viac, je tu aj viac miesta, tak nakupujeme naraz vo väčšom a tým sa trochu množstvo obalov redukuje. Ale práve preto, že nebývame vo svojom a musíme robiť kompromisy, tak v iných veciach sme sa vrátili dozadu. Life in progress.

10. naučiť sa manuálne fotiť – Naše fotky sa trochu vylepšili odkedy sme si kúpili zrkadlovku, ale väčšina z nich je ešte stále fotená v automatickom alebo poloautomatickom režime. Chcela by som viac fotiť a hlavne fotiť manuálne, lebo si myslím, že by mohli byť ešte o kus lepšie. Manuálne zatiaľ nie, ale fotím asi trochu viac. Musím naštudovať ten program mode, čo spomínala Zuz. Manuál stále nič. A musím priznať, že keď chcem naozaj dobrú fotku (napríklad), tak poprosím Miša, aby mi ju cvakol on. Ale fotím veľa a rada.

11. spraviť rodinný fotoalbum – Taký fyzický s vytlačenými obrázkami. Ten album samotný už mám, teraz len začať vyberať a tlačiť tie obrázky. Hotovo. Ani nie tak album, ale fotokniha. Začína našou svadbou a končí v decembri 2011. Album ešte stále mám, tak z neho možno spravím pokračovanie. Pokračovanie sa zatiaľ nekonalo, ale možno koncom roka niečo vymyslím a skúsim postupne po roku pridávať.

12. zobrať Kiku do American Museum of Natural History – (podľa možnosti predtým, ako sa nám podarí #8). Toto je jedno z mojich najobľúbenejších miest v New Yorku a myslím, že aj jej by sa už mohlo páčiť. Aj sa jej páčilo. Najväčší úspech mali slony a veleryba.

13. okúpať sa vo vani pri sviečkach – Už si ani nepamätám, kedy som sa naposledy kúpala vo vani (párkrát s deťmi nerátam). Teraz som rada, keď sa mi podarí osprchovať sa bez toho, aby niekto počas toho nezačal vykrikovať. Ani raz. (A to som mala v decembri parádnu príležitosť v kúpeľni s vysokým stropom a strešným oknom na diaľkové ovládanie.) Akosi sa vždy nájde niečo iné, čo je práve dôležitejšie/zaujímavejšie a sprcha to istí. Toto sa mi podarilo dvakrát v Tatrách. A ešte raz bez sviečok doma.

14. bozkávať sa v daždi – Keď už romantika so sviečkami, prečo nie aj s dažďom… Tiež ani raz. Ale zase treba priznať, že bola zima a takejto romantike skôr prospeje letný dážď, takže ešte nič nie je stratené. Bol aj dážď, aj bozkávanie, len akosi nie naraz.

15. urobiť fondue – Podľa možnosti nie z krabice. Tak takto. Urobila som. Aj bez špeciálneho fondue hrnca. Bolo to moje tretie fondue v živote. Prvé som jedla v Chamonix, druhé v New Yorku. Toto tretie sa síce zjedlo, ale s tými dvoma sa nedalo porovnať. Lesson learned. Ďalšie bude zase v reštaurácii.

16. naučiť sa paralelne parkovať – Auto máme už rok a pol, moje šoférovanie sa o kus zlepšilo (aj keď stále mám dosť rešpekt), ale paralelne som zatiaľ zaparkovala 2 (slovom dva) razy. (Nenapíšem na koľko pokusov.) Verím, že toto je riešiteľný problém. Auto už nemáme, ale bolo zopár ďalších príležitostí. Zatiaľ by som však nepovedala, že to už viem. Vedľajší účinok sťahovania sa do Európy je, že pravdepodobne budem viac nútená na tejto zručnosti popracovať. A nielen na tejto, ale pravdepodobne aj na používaní manuálnej prevodovky. Toto je také zaujímavé. Keď som to pred rokom písala, tak pôvodné nutkanie bolo napísať, že sa chcem znovu naučiť šoférovať s manuálnou prevodovkou. Ale potom som si povedala, že to tam nejdem dávať, lebo nie je veľmi reálne, aby som na to mala príležitosť a radšej že si dám nejaký súvisiaci cieľ, na ktorom budem mať naozaj šancu popracovať. Teraz, o rok neskôr, šoférujem s manuálnou prevodovkou (ešte stále to nie je dokonalé, ale šoférujem a lepším sa), parkujem stále radšej priečne ako paralelne, ale cieľ považujem za splnený.

17. zobrať Kuba plávať – Niekam inam ako do vane. Vo vode sa mu zjavne páči, tak nech si zapláva. Niekoľkokrát. Malo to úspech. Pokračujeme plávaním pre deti na Slovensku. Plávanie pre deti sa nekonalo, ale boli sme párkrát na jazerách, párkrát v aquaparku (v Senci a v Turčianskych Tepliciach), v  hoteli s bazénom a raz na kúpalisku, takže Kubko si trochu začľapotal aj inde ako vo vani.

18. xxxxxxxxxxxxxxx – Toto si vybavím so svojím chlapom. Zatiaľ nie. Ale som optimista. Ani po roku nie, ale toto je jeden z tých projektov, ktoré neodkladám na zadný varič, snaha pokračuje a hádam z toho niečo bude.

19. kúpiť si ‘little black dress’ – Niečo v tomto duchu. Podľa možnosti nie za takú cenu… Hotovo. Tu je.

20. pri nejakej príležitosti ten little black dress aj použiť – Poslednú spoločenskú akciu, na ktorú sme boli pozvaní, som musela odmietnuť, keďže to bolo 4 dni po predpokladanom Kubovom termíne (dva dni predtým, ako sa narodil), ale tento rok sa snáď tiež vyskytne niečo, kam by sme si mohli ísť zatancovať. (Možno niektorý z mojich bratov niečo vymyslí…?) Zatiaľ o ničom neviem, ale už som pripravená. A nič. Šaty visia v skrini a príležitosť zatiaľ nikde. Dúfam, že o dva-tri roky si nebudem hovoriť, že som si mala za tie peniaze radšej kúpiť lyžiarsku bundu alebo niečo podobné.

21. ísť s deťmi kempovať – Je síce ešte len jeseň, ale už tu dumáme o nejakom cestovaní na budúce leto (v dvoch paralelných verziách – jedna americká, jedna európska). Malo by zahŕňať aj trochu stanovania. Tak je už jasné, že verzia bude európska, pravdepodobne slovenská. Uvidíme. Cestovali sme nakoniec po Slovensku a Čechách, ale bez stanu. Odložené na budúce leto.

22. spať vonku – Keď už pôjdeme stanovať, tak zase raz prespať pod holým nebom. viď 21. Keby nie, trávnik pred domom to v lete istí… Ani toto nebolo.

23. kričať tak nahlas, ako len vládzem – Niekde na opustenom mieste, z plných pľúc. Toto je náročnejšie, ako by sa zdalo. Sama na opustenom mieste som už nebola ani nepamätám. Tak toto sa mi podarilo. Nanešťastie som pri tom nebola sama. Spadá do kategórie be careful what you wish for, because you might actually get it.

24. prečítať 50 kníh – To bolo moje (jediné) tohtoročné predsavzatie. Štandardne si žiadne nedávam, ale na goodreads mali výzvu a mne aj tak treba niečo robiť s mojím zoznamom kníh na prečítanie… a zdalo sa mi, že jedna za týždeň je celkom dobré tempo. To mi celkom fungovalo prvého pol roka, ale potom akosi začal Kubo menej cez deň spať, bolo pekne a trávili sme viac času vonku… a momentálne som 6 kníh “pozadu”. Ale tempo sa mi stále zdá dobré, tak v tom chcem pokračovať. Málo času, tak málo času. Ale od Vianoc som hrdou majiteľkou Kindle (ďakujem) a môjmu čítaniu to pomohlo (napríklad aj tak, že stále bolo čo čítať, aj keď už krabice s knihami odišli na Slovensko a bez auta bol problém sa dostať do knižnice). Za posledných pár mesiacov to boli:

The No-Cry Discipline Solution
The Book Thief
The Left Hand of Darkness
The Redbreast
44
Divergent
Buchty švabachom
Monstrous Regiment
A Game of Thrones (prvé štyri knihy)
The God Delusion
A Clockwork Orange
The War of Art
Lament
Flash Forward
Dead Until Dark
Before I Fall
The Help
Entangled
The Giver
Insurgent
trilógia Fifty Shades
Birth By Design

25. zohnať (nie nutne nový) crockpot a aj ho používať – Páči sa mi myšlienka, že všetko doňho nahádžem, zapnem, odtrepem sa na pol dňa preč a keď sa vrátim, mám teplé hotové jedlo. Nielenže mi nepribudol crockpot, ale nemám už ani jeden svoj hrniec. V tomto bode negatívny pokrok. Tak hrncov už mám zase dosť, ale crockpot medzi nimi nie je.

26. trochu dobrovoľníčiť – Niečo s deťmi. Ešte neviem čo. Ešte stále neviem čo. (Čo, nanešťastie, asi samo o sebe dosť hovorí o mojej snahe…) Pozitívne je, že už viem čo. Tak platonicky rozmýšľam, že by som sa spýtala v Kikinej škôlke, či by mali záujem o anglický krúžok. Uvidíme.

27. plávať v mori – Na toto som mala posledné roky celkom šťastie, ale zase sa hádzať trochu do vĺn stojí za zahrnutie do zoznamu, aby sa na to nezabudlo… Toto bude asi dosť závisieť od toho, ako sa nám zadarí s bodom 29. V mori som za posledný rok neplávala.

28. vyliezť na kopec – Ráta sa aj Straník. Ale dúfam, že to bude niečo iné. Na Straníku sme boli na Silvestra. Tatry to istia v lete. Na Straníku sme boli ešte raz, Kika ho dokonca vyšlapala úplne sama. A vyšli aj tie Tatry – na konci júla sme vyliezli na Gerlach.

Na výlete29. vybrať sa niekam na spontánny víkend – Taký, že v piatok poobede si povieme, že ideme. Zatiaľ nič. Ale pri tom, ako postupujeme s našimi plánmi na dovolenku v apríli, sa nám môže stať, že to nebude víkend ale aspoň týždeň. Noooo, tak mali sme zopár spontánnych jednodňových výletov a jeden víkend, ktorý sme neplánovali príliš dopredu. Zjavne, spontánnosť nie je naša silná stránka.

30. zasadiť strom – Len tak. Tak toto asi nevyjde… miesto by aj bolo, ale na jar som to zmeškala a na jeseň bude do mojich narodenín (asi?) ešte zavčasu. Ráta sa kvietok do kvetináča? Strom naozaj nebol. Ale do kvetináčov som zopár zelenáčov posadila.

Ono sa asi dalo čakať, že to takto dopadne. Jednoducho rok plynul, niektoré sa mi pritrafili, niektoré nie… Môj zámer nebol taký, že keď prší, tak rýchlo drahého ťahať von, lebo potrebujem bodík za bozkávanie v daždi. Ale aj tak je zaujímavé sa na to takto po roku pozrieť a povedať si, na ktorých stále ešte dosť záleží a na ktorých už menej.

A ešte jeden postreh zľahka mimo tému – som presne taká stará/mladá ako CDčka, akurát dúfam, že na rozdiel od nich ma ešte čakajú dobré roky.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...