Krok za krokom

Najzábavnejšie bolo, keď ešte len začínal, lebo mal taký pyšný úškrn na tvári. Teraz to už berie ako samozrejmosť.

Rok a trištvrte

Nie je to síce nejaké okrúhle “výročie”, ale práve také dobré ako akékoľvek iné na napísanie toho, čo má Kika nové.

Takže po poriadku…

S chodením je to fajn. Cupitá nám jedna radosť, aj keď ešte stále to nie je také klasické našlapovanie z päty na špičku, ale skôr také dup-dup-dup na celé chodidlá. A pády nie sú zriedkavosťou. Ale aj tak veľký pokrok. Raz do týždňa k nám chodila domov fyzioterapeutka Karen, ale Kikine doterajšie pokroky sú aj tak jej vlastná zásluha, lebo s Karen si veľmi nepadli do oka. Chceli sme tomu dať šancu, ale po vyše mesiaci sme sa akurát dnes rozhodli, že v tomto nebudeme pokračovať. Karen je síce ok, ale nechce sa nám vyhadzovať peniaze za niečo, čo síce neškodí, ale ani nepomáha.

Naopak, rozhodli sme sa investovať do nejakého pohybového “krúžku”. Veľmi som bola naklonená myšlienke prihlásiť sa s Kikou na plávanie, ale keďže sa nám zdalo, že potrebuje skôr trénovať rovnováhu a koordináciu, tak sme začali raz do týždňa chodiť do telocvične, kde deti naháňajú bubliny z bublifuku, jašia sa s loptami, skáču na veľkej nafukovačke a podobne. Zatiaľ si tiež na to len zvyká, ale vyzerá, že toto by mohlo byť ono.

Ústa sa jej nezastavia (a sú veru chvíle, kedy by mi nevadilo, keby mala aspoň dočasný vypínač). Slová som už dávno prestala počítať a teraz len s úžasom počúvam, ako skladá vety. Komentuje všetko, čo robí, alebo čo robíme my (Polievka je horúca. Mama pofúka. Už nepáli. Mňam, mňam… Špinka. Do koša. Nájdeme ho… Ku mne sadnúť. Knižku prečítame… Čo to obiš? Nepechu…). Niekedy sa jej podaria aj perličky ako kohutut (kohút), nikkkam nechoť, zobrať púúúôštu… a fakt si dávam záväzok, že aspoň trochu z toho natočím, lebo je to zábava počúvať.

Až na pár anglických slov je to však celé v slovenčine. To by mi samo o sebe nevadilo, len mi je ľúto, že sa tu vpodstate s nikým iným ako so mnou a s Mišom “neporozpráva”. Keď sa jej niekto prihovorí vonku, alebo decká v telocvični… angličtine nerozumie. (To, čo pochytila na jeseň v jasliach, na Slovensku úspešne zabudla.) A tak sme začali doma hovoriť aj po anglicky a chodiť do knižnice na Mother Goose Time. Je to taká polhodinová aktivita pre 1 a 1/2 až 3-ročné deti, kde na striedačku teta hovorí anglické veršovanky, ktoré zároveň hrá maňuškami alebo s obrázkami na nástenke, a veršovanky typu “Kolo, kolo mlynské”, kde sa deti aj zapájajú a pohybujú. Uvidíme, aký to bude mať efekt (ak aj žiadny, tak aspoň bude mať kontakt s inými deťmi a v knižnici sa jej veľmi páči), ale zopár nových anglických slov sme už počuli, tak hádam to pôjde.

Nejde mi o to, aby bola nejako nasilu bilinguálna, len by som bola rada, keby tu mohla reagovať aj na iných ľudí okrem rodičov. Jasle by to prirodzene riešili, ale tie tento rok neplánujeme, takže musíme hľadať iné cestičky.

Začína mi ťapkať na brucho a hovoriť “bábo schované”, lebo si zapamätala, čo som jej raz povedala. Jedného dňa chcela bábo aj nájsť, ale keď nebolo pod tričkom, tak to považovala za vybavené. Naozaj som zvedavá, ako zareaguje, keď už bábo nebude schované. Ale učiteľky v jasliach hovorili, že na bábätká bola vždy pozorná a upozorňovala ich, keď plakali. A aj teraz keď vidí plačúce dieťa, tak ho ide pohladkať (čoho sa niekedy dotyčné dieťa zľakne, ale niekedy ho to prekvapí natoľko, že prestane plakať) a veľmi ju chytilo hranie sa s bábikami.

Baví ju kreslenie (aj keď niekedy nechce pastelku ani chytiť, iba nám diktuje, čo jej máme nakresliť – najčastejšie stôm, simaka, oči okaté, palmu vysokú, ešte stôm…), knižky (ktoré podobne niekedy nechce ani otvoriť, iba prenášať z miesta na miesto), pomáhanie v kuchyni (vykladanie umývačky, podávanie zemiakov  a varenie fiktívnej polievky), hojdanie na hojdačkách a potápanie sa vo vani (je nám záhadou, ako na to prišla, lebo my sme boli príliš mäkkí na to, aby sme si trúfli ju začať ponárať).

Učíme sa piť z pohárika, len sa pritom často začne jašiť a pitie skončí na tričku. A stále aj spať vo veľkáčskej posteli. Človek by si myslel, že to sa predsa učiť netreba – ľahnem a spím, ale ukazuje sa, že aj také záležitosti ako ostať celú noc pod perinou (koniec koncov, aj ostať celú noc v posteli) treba natrénovať.

A je stráááášne zlatá. Ako si pýta učesať copíky, ako dáva pusinky, ako sa chichoce, keď sa jej niečo zdá smiešne, ako paličkami kreslila do snehu a teraz zbiera minuloročné listy a šišky, ako pobehuje v pyžame po byte, keď sa ju snažíme večer nahnať do postele…

Tak šťastné rok-a-trištvrtiny!

18 mesiacov

Kika má už rok a pol a keď sa tak pozerám jedným okom na ňu a druhým na fotky spred pol roka, je to veľký rozdiel. Už to naozaj nie je bábo.

Takže, čo má nové… ústa sa jej nezastavia. Opakuje všetko, čo počuje (ak jej poviete “Kecám”, s radosťou zopakuje aj to) – ale veľa slov už naozaj pozná a používa správne (vrátane takých ako umývačka, podbradník, kelímky, applesauce, … aj keď samozrejme vo svojej upravenej podobe), takže už dávno som ich prestala počítať. Na druhú stranu, niektoré má trochu pomýlené – hovorí auto, keď vidí autobus, kua (=mrkva) na akúkoľvek zeleninu v polievke a abuko (=jablko) na všetko guľaté, čo vytiahnem z chladničky (vrátane pomarančov a paradajok).

Dostala svoju prvú bábiku, ktorej dáva piť, ukladá ju spať, obúva jej svoje topánky a hovorí jej, že sa má postaviť…

Má veľmi rada banány, hrozno, chlieb, mlieko, cestoviny s červenou omáčkou a makové koláče…

A chodenie… pozrite si videá:

Minulý víkend nás prišla navštíviť fyzioterapeutka a vývojová špecialistka a po dvoch hodinách hrania sa s Kikou nám povedali to, čo sme vedeli aj sami. Jemná motorika, rečové schopnosti a porozumenie sú u Kiky kus popredu, ale pohybovo je na úrovni 10 mesačného dieťaťa. Že k nám budú chodiť pravidelne a pomáhať Kike učiť sa to, čo jej nejde. Možno si to len nahováram, ale zdá sa mi, že aj za ten týždeň odvtedy, čo tu boli, sa Kika zase trochu viac sama púšťa. Takže možno nakoniec tých stretnutí nebude treba veľa.

Zmiešané pocity

Neviem, či to je vekom, alebo tým, že sa jedná o inú osobu, ale v poslednej dobe mávam zmiešané pocity veľmi často (ambivalence je po flux jedno z mojich ďalších veľmi obľúbených anglických slov). Kedysi to tak naozaj nebývalo. Mala som vo všetkom “jasno” (často až príliš), ale teraz každú chvíľu narazím na niečo, v čom si naozaj nie som istá a dokážem sa samo so sebou poriadne pohádať a obhajovať striedavo úplne protichodné názory. Nie, nie je to schizofrénia, len komplikované pocity.

Napríklad Kikine jasle. Keď sme tam začínali chodiť, tak som bola nešťastná z toho, ako plakala vždy, keď som odchádzala. Počas dňa som tam chodievala kojiť, ale to sa tiež nezaobišlo bez plaču pri odchode a ja som mala pochybnosti, či jej to kojenie nenarobí viac škody ako osohu, keď ju to zakaždým tak rozruší. Postupne sme začali prechádzať na kravské mlieko, takže moje obedné návštevy redli a časom sa vytratili úplne a niekde v tom čase prestalo aj plakanie pri mojom rannom odchode. Keď mi prvýkrát sama od seba zamávala a povedala pá-pá prv, než som sa ja zdvihla na odchod, tak som ostala veľmi prekvapená. Teraz je to tak skoro každé ráno. A namiesto toho, aby som sa tešila, tak mi je to trochu ľúto.

Byť sám k sebe úprimný nie je na škodu, ale dopátrať sa toho, čo presne mi je ľúto, nie je celkom jednoduché. To, že už nie som jediný človek, s ktorým chce byť celý čas? To, že rastie a osamostatňuje sa? To, že má zážitky a nové skúsenosti, pri ktorých ja nie som a tým pádom mi niečo “uniká”? Z každého trošku…

Ďalšia vec je kojenie. Teda, presnejšie povedané, už skoro nie je. Cucá väčšinou dvakrát denne – raz ráno, keď sa zobudí a raz večer tesne pred spaním. A niekedy sa jej ráno nechce… A ja mám zase zmiešané pocity. Na jednej strane som rada, lebo začína cucať tak “lenivo” – tým, že to nie je už ani zďaleka jej hlavný zdroj kalórií, už sa nepricucne “naozaj”, ale len tak “akože” a aj keď to sprievodné túlenie sa mi príjemné je, to ako sa hrá s mojimi prsiami už nie až tak. Okrem toho celkom by sa mi páčilo, mať chvíľku “prestávku”, prv než moje prsia vyhlási za svoje vlastníctvo nové bábo.

Lenže na druhú stranu mi je ľúto, že kojenie s Kikou sa končí. A chcela by som, aby to bol bola ona, kto ho ukončí úplne a nie ja. (Pokrytectvo?) A tak zatiaľ nechávam veciam voľný priebeh.

A chodenie? Kika bude mať za chvíľu 18 mesiacov, ale chodiť sa jej stále nechce. Ani stáť. Teda stojí, keď sa niečoho drží a chodí, keď ju vedieme za ruky (alebo aspoň za jednu, aj keď vtedy je to chodenie dosť tackavé). Ale sama sa pustí len na veľké prehováranie a aj potom sú to tri-štyri kroky nasledované hodením sa na prehovárateľa (ktorý musí dávať dobrý pozor, aby si nenabila nos).

Na jednej strane si hovorím, že to chce čas. Fyzicky jej v naučení sa chodiť nebráni vôbec nič a keď bude pripravená, jednoducho pôjde. Deti sa vyvíjajú rôznym tempom a čo na tom, že všetci jej “spolužiaci” už postúpili do ďalšej triedy a teraz okolo nej po dvoch už chodia deti o polovicu menšie a o pol roka mladšie? Nuž, ale potom sú zase dni, keď som z toho značne nervózna, volám na Early Intervention Services (ich fyzioterapeutka spolu ešte jednou špecialistkou nás prídu navštíviť túto nedeľu) a vymýšľam, čo ešte by sme mohli skúsiť, aby sme ju nejako “rozchodili”. Nechcem byť rodič, ktorý stále hľadá, či jeho dieťaťu nič nie je, ale nechcem ani nič zanedbať – čo keď mi o šesť mesiacov niekto povie “jój, ale keby ste vtedy…”

A zatiaľ sa učím žiť s protichodnými pocitmi, lebo mám také tušenie, že ako bude rásť, tak ich bude iba pribúdať… či?

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...