Prvé dni v jasliach, škôlke, škole

Takto sme oddychovali po prvom týždni škôlky a jaslíNenadarmo sa hovorí, že začiatky bývajú ťažké. Tak aj u nás. Prišiel september a s ním sa nám doma objavili traja prváčikovia. A každého niečo trápi.

Kubko začal chodiť do jaslí. Prvý týždeň tam bol každý deň približne od ôsmej zhruba do pol tretej. Povedali mi, že ho tam mám nechať hneď od začiatku aj na spanie a ak bude spať, že nemá zmysel prísť skôr ako o tej pol tretej, lebo že do druhej spávajú a potom majú olovrant. Že keby bola veľká kríza, tak zavolajú. Nevolali. Prvý deň mal poobede dosť opuchnuté oči, takže plaču zrejme nebolo málo. Vo štvrtok mi však už povedali, že sa na nich aj usmieval. Stále však protestoval ráno, keď som odchádzala.

V nedeľu ho zrejme premohli miestne bacily, lebo mu vyskočila teplota a rádovo sa zvýšil faktor kňučavosti, tak som s ním v pondelok ostala doma, že počkám, ako sa to vyvinie. S dvoma čerstvými zubami v ústach ale vyzerajúceho celkom spokojne som ho v utorok ráno doviezla do jaslí. V škole som akurát prečítala maily, keď mi volali, že si poňho mám prísť. Tak sme z jaslí išli rovno k doktorke, tá pozrela a povedala, že bez antibiotík to nepôjde a odvtedy sme doma. Na katedrovú schôdzu som sa síce dostavila, ale keďže Mišo bol tento týždeň v Bukurešti (obrázky budú) a ocino v Prahe, musela ma zachrániť mladá kočka s ktorou som vybartrovala babysitting za bianco šek na doučovanie z matiky.

Dnes sme boli na kontrole a lekárka odporučila, že do jaslí až od stredy, tak dúfam, že sa mladý poriadne vylieči a že chvíľku to zase potiahneme bez chorôb. Ak nerátam ten kvázi zápal močových ciest, na ktorý ho liečili ešte v Amerike, tak toto je prvý raz, čo bol chorý. A keď je chorý, tak s ním vôbec nie je zábava.

S jaslami ako takými to tiež nie je úplne ideálne. Sú opačnom konci mesta, jedna známa mi porozpravála nedobré skúsenosti, ktoré s nimi mala, ukázalo sa, že je šanca dostať sa aj do štátnych, ale nevieme, či máme robiť Kubovi chaos skôr, ako sme týmto dali šancu (v cene rozdiel nie je). Takže nad týmto ešte dumáme.

Škôlka. Škôlka vyzerá dobre. Kika sa do nej prvé dva dni tešila. Potom prišla kríza, keď jej docvaklo, že to už je teraz “nafurt”. Tú minulú stredu v ich triede ráno všetci revali. Okrem pani učiteľky teda, tá hovorila, že sa to časom spraví a snažila sa ich zaujať. Odvtedy Kika síce protestuje každé ráno, ale už sa nehádže o zem, ako v tú stredu, pomôže keď ju nechám zazvoniť, aby nám otvorili a prečítam na jedálnom lístku, čo bude na obed. Keď po ňu okolo tretej prídem, vykrikuje, aby som sa tam s ňou ešte 5 minút hrala. (To má frázu odo mňa. Keď viem, že niečo, čo má rada bude za chvíľu končiť – napríklad má sa prestať hrať, alebo vyliezť z vane – tak jej dopredu poviem, že ešte 5 minút, aby bola pripravená a nebojovala, keď už naozaj treba.) Doma potom zarecituje básničku alebo ukáže, čo cvičili na rozcvičke, alebo porozpráva, ako Adamko skočil zo stola. A zatiaľ je aj napriek chorému bratovi doma zdravá. Takže toto síce tiež chce ešte trochu času, ale myslím, že škôlka je fajn.

Akurát dve veci, s ktorými sme sa stretli, sú pocikávanie a štrajk. Majú tam detské záchody, s ktorými si vie sama poradiť, ale pár dní trvalo, kým si na to zvykla. To som chodila domov s balíčkami vecí na opranie. Jeden deň dokonca nestačili náhradné veci, ktoré som jej ja nechala v skrinke, a okrem našich teplákov a nohavičiek som prala ešte aj dvoje cudzie. Vtedy som sa uchýlila k úplatkom a dohodla som sa s Kikou, že keď pre ňu prídem a nebudú ma tam čakať žiadne pocikané veci, pôjdeme potom na zmrzlinu do stánku, ktorý je kúsok od škôlky. Zdá sa, že to zafungovalo a hovorím si, že stánok čoskoro aj tak na zimu zavrú.

A štrajk, ako vieme, bol včera. Pridala sa k nemu aj naša škôlka. Mne to až tak nevadilo, lebo Kubo bol aj tak doma a keby aj nebol chorý, tak by som ho na ten deň jednoducho odhlásila z jaslí, ale rodičom, ktorí nemajú takú flexibilitu ako ja, nezávidím. Keby to celé aspoň malo nejaký zmysel, ale situácia učiteľov sa tým nijako neporiešila, len sa tým skomplikoval život kope ľudí.

Nuž a moja škola. Pôvodne som si myslela, že budem na fakultu chodiť na bicykli, dokonca som si vybavila aj kľúčik od bicyklárne. Ale vzhľadom na to, že robím aj ranný rozvoz aj poobedné zvážanie, zatiaľ som bola iba autom a asi si vypýtam na kartu aj prístup na oficiálne fakultné parkovisko (zatiaľ parkujem krížom cez cestu). A keď už o karte – keď sa mi ju na tretí pokus podarilo vybaviť (prvýkrát tam bola rada na tri hodiny, v ktorej som odmietla stáť, druhýkrát ma nemali v databáze a museli to vytelefonovať a ja počkať do druhého dňa, kým sa to preleje cez databázy), zaplatila som za ňu 35 euro a dostala ISIC napriek tomu, že onedlho budem mať 30, lebo na Slovensku platí zákon, že každý študent denného štúdia ju má mať. Na dopravu mi nepomôže, ale na zľavu pri nákupe som ju už použila.

V kancelárii sedíme štyria, aj keď sme sa tam zatiaľ ešte nevyskytli všetci naraz. Čo sa týka dochádzky, pravidlá hovoria, že 18 hodín za týždeň. Tie som tento týždeň nacvakala tak všelijako, ale pomáha, že mám školiteľku, ktorej nejde o prezenčku ale o výsledky (teraz sa len postarať, aby časom boli). Už som zistila, ako si objednať obed v jedálni, ako sa (teoreticky, ešte to musím v pondelok vyskúšať) dostať do wifi siete a s pomocou rozbehala simulačný program, v ktorom budem robiť.

Okrem toho som čas, kedy nemám na starosti krpcov, využila na návštevu doktorky a ukazuje sa, že predsalen to fučanie cestou na Gerlach, krútenie sa hlavy pri korčuľovaní na hrádzi a celková únava majú aj objektívnu príčinu. Zase vystrkuje rožky môj starý problém s nedostatkom železa, takže znovu dopujem a chystám sa na pár ďalších, nie práve príjemných vyšetrení. Keď si predstavím, že by som teraz namiesto doktorandského štúdia začínala prácu niekde v súkromnej sfére, tak naozaj neviem, ako. Oneskorený začiatok semestra (v porovnaní so začiatkom škôlky a jaslí) a časová flexibilita sú na nezaplatenie.

Taký bol teda náš začiatok školského roka.

PS Jedna vec, ktorú sme nezvládli: ani jeden z našich prváčikov nedoniesol v prvý deň pani opatrovateľke/učiteľke/školiteľke kvetiny. To budeme musieť niekedy napraviť…

Dominikánska Republika

Tak sme porušili náš záväzok, že nebudeme chodiť dvakrát (tu je ten prvý) na dovolenku na to isté miesto. Zvažovali sme kadečo, ale ukázalo sa, že zima je celkom rušná sezóna a Dominikánska Republika ponúkla najlepší pomer “cena/výkon”. Aspoň hotel však bol iný.

More bolo teplé asi ako klasická plaváreň. Zažili sme už aj teplejšie, ale na to, že bol v januári, to bola paráda. Ale okrem nás v ňom plávala iba jedna pani v okuliaroch (neviem, či nerobila nič iné, ale bola tam takmer vždy keď sme si išli zaplávať – čo bolo niekoľkokrát denne). Ostatní sa akurát hádzali pri brehu do vĺn. Kiku to podobne ako v Mexiku ani tu veľmi nenadchlo a bola akurát ochotná si stavať pieskové koláčiky (ktoré volala chlebíky) na brehu alebo trochu sa čľapotať v bazéne.

S tým, že nebudem piť koktaily, som bola dopredu zmierená (aj keď virgin banana mamu som si párkrát dala… prv než mi niekto povie, že som barbar, hneď podotknem, že to mohlo byť aj horšie – viď jednu rusku, čo si pýtala virgin caipirinhu = vodu s cukrom), ale ukázalo sa, že to nie je to jediné, na čo tehtoní ľudia nemajú nárok. Keď som si chcela požičať kajak, tak chlapík sa spýtal, či som tehotná. Hovorím, že hej. A on na to, že v tom prípade mi kajak nepožičia. A ja som už len dumala, že čo by sa stalo, keby som odpovedala, že nie som tehotná, iba trochu pri tele?

Kike boli drinky a kajaky ukradnuté. Okrem pečenia pieskových chlebíkov sa jej z celej dovolenky najviac páčila palacinkáreň. A palmy. A “vláčiky”, ktoré rozvážali turistov po rezorte.

Aj keď sme sa snažili dávať si pozor, niečo sme neustriehli a jeden večer jej bolo zle. Sedeli sme práve v reštaurácii a z Kiky sa to začalo valiť aj dolným aj horným koncom. Plienka a podbradník síce niečo zachytili, ale neporiadok z toho bol dosť veľký. Nakoľko sa dalo som to trochu poutierala, nechali sme sprepitné na stole a utekali na izbu. Kika to však už považovala za vybavené a až do konca výletu bola ok.

Také štastie však nemal Mišo, na ktorého niečo podobné len v hardcore verzii prišlo v noci pred odletom. Tak sme mali možnosť si v praxi overiť ako funguje miestna pohotovostná doktorka. Celkom sme ju neposlúchli, lebo vzhľadom na to, aký bol Mišo dehydrovaný, nás chcela poslať do nemocnice a my sme ju požiadali, nech ho skúsi stabilizovať natoľko, aby sme odleteli. Podarilo sa a tak sme nasledujúci deň o pár stoviek (dolárov! poslala som to celé – v španielčine! – do poisťovne a som fakt zvedavá, čo s toho bude) ľahší odcestovali.

Poznačený takýmto zážitkom a nepríjemnosťami na letisku pred odletom môj drahý manžel zahlásil, že týmto sme s Dominikánskou Republikou skončili.

Ale inak bolo fajn.

Ide ma poraziť

Tak sa to stalo tretíkrát a presne podľa rovnakého scenára. Začne to miernym kašľaním, sopľami a občasnou trochu zvýšenou teplotou. Ja zoberiem Kiku k nášmu detskému lekárovi, on ju pozrie, zahlási že hej, teraz je také obdobie, že po jasliach kolujú nejaké bacily, ale v zásade je zdravá, takže on nám nič teraz nepredpíše, lebo to by ju malo prejsť samo. Lenže…

Po dvoch týždňoch najprv bez zmeny a potom zhoršovania stavu sme uňho znovu ako na koni, len tentokrát už s vysokými teplotami (teraz a v máji) alebo častým vracaním (v apríli) a dostaneme antibiotiká. Nie že by som nutne chcela Kiku napchávať liekmi, keď jej “nič nie je”, ale stále sa mi zdá, že je lepšie zbaviť sa malej choroby, ako počkať, kým narastie do niečoho väčšieho (respektíve prídu nové bacily, ktorým sa oslabený organizmus neubráni). Tiež sa mi marí, že existujú aj iné lieky ako antibiotiká, ale okrem kvapiek na kašel tento posledný raz sme od toho nášho doktora zatiaľ žiadne nedostali.

Antibiotiká nám tentokrát akosi nezaberajú, bábo celý deň s vysokou teplotou poliháva a striedavo spí a kňučí. Od včera rána (= za dva celé dni) zjedla trošičku jogurtu, jednu misku polievky, 4 lyžičky jablkovej presnidávky a asi 5 piškót. Viem, že ani mne nechutí jesť, keď som chorá, ale začínam byť z toho nervózna, lebo dobre viem, koľko toho poje normálne (a aj to, že jablková presnidávka a piškóty sa u nás inokedy neodmietajú).

Dostať do nej lieky je dvojchlapová robota. Z nejakého záhadného dôvodu ich tu robia iba s hnusne sladkými príchuťami (ktoré asi majú zariadiť, aby ich deti bez protestov jedli, ale na Kiku to má presne opačný účinok), takže sa musím priznať, že jej ich dávame nasilu – jeden drží a druhý triafa do úst.

Naozaj dúfam, že ju to čoskoro prejde – oveľa radšej budem naháňať nezbedné decko, ktoré každú polhodinu kontroluje čo nového v chladničke alebo vyhadzuje šuflíky s oblečením a ktorému sa nezastavia ústa ako je deň dlhý (nové slová z poslednej doby sú noha, ešte, bejby, pampa – to je lampa, ato – auto…), ako takto sa snažiť tíšiť nariekajúce bábo, ktoré len tak leží a ktorému nič nepomáha.

Na veselšiu tému na záver ešte zopár fotiek z poslednej doby:

Rušný týždeň

Mali sme teraz poriadne rušno, ale nie veľmi v dobrom slova zmysle. Aj keď ako sa tak nad tým zamýšľam, tak mám aj jednu dobrú správu – Kike lezú zuby. Dva stredné dolu. Jeden je už vonku – to je ten, čo už cez Vianoce “presvital” a v utorok si konečne zmyslel vytlačiť sa von – a druhý, jeho sused, sa akurát prerezáva. Kika to berie celkom v pohode – v porovnaní so všetkým ostatným, čo sa jej tento týždeň stalo, sú zuby prechádzka ružovým sadom.

Začína nám totiž škola. Mne od utorka, zapísané mám dva predmety – Advanced Scientific Computing a Systems Computational Neuroscience – a okrem toho učím Lineárnu Algebru. A tak som tento týždeň začala s Kikou chodiť do jaslí. Prvý deň bol zlý. Ona ho prerevala tam, ja v knižnici. Nechcela tam nič jesť, ani spať a odkväcla unavená cestou domov. Ja som zatiaľ rozmýšľala, že sa na to celé vykašlem a odkväcla som až s becherovkou doma, keď malá zaspala. Druhý deň bol o trošku lepší, trochu sa tam aj najedla, trochu spala, ale stále to nebolo dobré. Problém je v tom, že ja ani nechcem aby si zvykla za takú cenu, že sa naučí, že plakanie jej nepomôže a tak rezignuje. A ona ešte nevie, že ja sa vždy vrátim…

… z týchto a podobných úvah nás v noci na stredu prebralo vracanie. A tak som Kiku trochu poutierala, prezliekla a zobrala k nám do postele (nechcelo sa mi v noci prezliekať jej postieľku). Po chvíli bola ovracaná aj naša posteľ a my dvaja. Do rána sme už veľmi nespali a po telefonickom ohlásení sme si to namierili k doktorovi. Ten povedal, že nejaký žalúdočný vírus, že mám očakávať hnačky a mám si poriadne a často umývať ruky. Lieky žiadne, že to musí prejsť samo. Tak sme sa dotrepali domov (našťastie bez vracania, lebo čistiť fusak by sa mi naozaj nechcelo), všetko oprali a čakali, čo sa bude diať.

Von išlo všetko – banán, mliečko, pedialyte (to je taký roztok pre deti na zabránenie dehydratácie) a keď prestalo vracanie, tak sa dostavili tie hnačky, čo doktor spomínal. Za dva dni sme toho oprali celkom hodne. Ale už je lepšie. Včera už bola v pohode, akurát nechcela nič jesť (ani sa nedivím), ale na večeru si už dala rozmixovanú zeleninu a v noci sa dostavil hlad a budila sa každú chvíľu (asi 6krát, neviem presne, po treťom som prestala počítať) na mlieko.

Takže prvú chrobu máme za sebou (ak nerátam to jedno zachrípnutie na jeseň, ale to sa s týmto ozaj nedá porovnávať) a som zvedavá, čo bude teraz. To že deti v jasliach bývajú viac choré, sme tak nejako očakávali, ale že to schytá hneď takto na úvod nás trochu prekvapilo. Pravdepodobne nejaké rezidenčné vírusy voči ktorým sú už všetky ostatné deti imúnne.

V pondelok je sviatok, v utorok to ideme skúsiť znovu (a mám aj prvú prednášku). Aj keď neviem, či medzitým Kika už aj nezabudla, že nejaké jasle boli, takže možno budeme zase začínať od začiatku, lebo týždeň, ktorý sme plánovali na zvykanie, sa vyvrbil úplne inak.

Stále nie som presvedčená o tom, že robíme dobre. Držte nám palce.

Zrkadlo, kontrola a iné

Takže. Čo je nové. Ak sa vám bude teraz alebo v blízkej budúcnosti zdať, že sa vám táto stránka zobrazuje nejako divne, chyba nie je vo vašom prijímači. Snažím sa ju totiž trochu upratať a prirobiť aj anglickú verziu, ale niekedy je to tak jeden krok dopredu a dva kroky späť. Tak vás chcem poprosiť o trochu trpezlivosti, kým sa mi to podarí všetko správne nastaviť.

Kika sa má celkom fajn, ale našiel nám ju prvý bacil (alebo čo to je). Má trochu ucpatý noc a zachrípnuté hrdlo, ale aspoň, že bez zvýšenej teploty. Tak teraz sedíme doma a dúfam, že tak ako to prišlo, tak to aj rýchlo odíde. Keby nie, tak sa pôjdeme v pondelok ukázať doktorovi. Inak ale počúvať a vidieť ako sa snaží plakať zachrípnuté bábo je veru smutné.

U doktora sme boli aj takto pred týždňom v poradni. Rastieme parádne (8kg a 66cm), strelil nám aj ďalšie očkovanie a povedal, že robí aj náušnice, tak si necháme prepichnúť uši, keď prídeme najbližšie (o dva mesiace).

Boli sme znovu aj Patersone kvôli ústam, ale toto bude ešte beh na dlhé trate. Kiku pozrel tentoraz riaditeľ toho rázštepového centra, kde sme sa už boli ukázať na ústnej chirurgii a objednal nás ešte na genetické testy o dva týždne. Potom tam pôjdeme opäť v septembri a vtedy by sme sa mali už dohodnúť, že čo teda budeme robiť. Kika to znášala celkom s humorom (berúc do úvahy, že doktor jej dosť pozeral do úst, nosa a uší), ale neviem, či náhodou toho bacila, čo má teraz, nechytila práve tam.

Inak sa má ale dobre, búcha si do hrkálok, dvíha hlavu, aby sa mohla obzerať v zrkadle a slintá, slintá, slintá. A ešte zopár videí. Tu Kika slintá tatovi na tričko:

Tu vidno, ako jej pulzuje mäkké miesto na hlave:

Tu trénuje dvíhanie hlavy a zlostí sa:

Tu sa obzerá v zrkadle:

Toto je trochu tmavé, ale veľmi zlaté, ako sa snaží držať hlavu:

PS Fotky v parku a u doktora nafotila Zuzka. Ďakujeme.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...