Sunfish Pond

Opäť raz Delaware Water Gap. Tentokrát sme chytili posledné parkovacie miesto na “našom” brehu rieky. Vybrali sme sa po Apalačskom chodníku k Sunfish Pond a potom po krátkom pokeci s rangerom a pikniku naspäť po Dunnfield Creek Trail (13 km okruh). Highlight výletu pre mňa boli farby, pre deti brodenie potoka (asi 6-krát).

Mt. Tammany

Ráno bolo včera chladné a nechcelo sa nám veľmi vstávať, takže keď sme sme o desiatej dorazili na parkovisko pri začiatku chodníka na Mt. Tammany, bolo už plné. Nakoniec sme zaparkovali na poslednom voľnom mieste na druhej strane I80, pri Kittatinny Visitor Center. Podchodom sme sa vrátili ku začiatku červeného chodníka a začali stúpať do kopca. Ono kopec je taký honosný názov, keďže je vysoký 460m, ale podľa Mišových hodiniek sme štartovali kúsok pod 100 m.n.m., takže úplná rovina to nebola. Výhľady na rieku Delaware boli podobné ako zo Starhradu na Váh. Hore sme si dali piknik a potom dolu po modrej značke.

Platonicky sme rozmýšľali, či ešte ísť pozrieť aj Sunfish Pond (to je vraj v týchto končinách najjužnejšie jazero ľadovcového pôvodu), ale nakoniec sme si ho nechali na ďalší výlet o pár týždňov, keď sa trochu zafarbia stromy. 

Raymondskill Falls (Delaware Water Gap)

Do tretice sa nám podarilo do parku Delaware Water Gap prísť, keď už boli stromy zelené (prvý výlet 2007, druhý výlet 2010) a malo to niečo do seba. Začali sme pri Raymondskill vodopádoch, ale tie ma príliš nenadchli. Sú len malý kúsok od parkoviska, takže na chodníku samozrejme veľa ľudí, a na vode pena. A zjavne to nebola pena len z toho, že voda padá z veľkej výšky. 

Tak sme si našli iný chodník. Prechádzali sme sa po nízkom hrebeni s výhľadom na rieku Delaware a na tri americké štáty. Deti trochu kvíkali, že horúco (som zvedavá, čo budú hovoriť v lete), ale ja by som pokojne išla aj dlhšie. 

Delaware Water Gap

Dnes sme zase vypadli medzi stromy – do parku Delaware Water Gap. Raz sme tam už boli s kamarátmi pred tromi rokmi a tak tentoraz sme sa rozhodli zavítať na opačný breh rieky Delaware.

Išli sme zase kúsok po Apalačskom chodníku, z čoho Kika väčšiu časť prespala a keď sa zobudila, tak sme pod stromami rozložili deku a vyvaľovali sme sa, až kým nebol čas ísť naspäť. Napriek tomu, že so sebou nosíme zásobu obľúbených hračiek, ukazuje sa, že najzaujímavejšie sú pre ňu aj tak iné veci – kľúče od auta, krabica džúsu, foťák…

Mišo zahlásil, že keď sem pôjdeme najbližšie, tak to musí byť cez leto alebo na jeseň, lebo sme tu už dvakrát videli stromy bez listov a chceli by sme vedieť, ako to vyzerá s nimi.

Kika tiež každú chvíľu niečo hlásila, ale ťažko povedať čo. Väčšinou však bola v dobrej nálade, takže si myslíme, že sa aj jej páčilo a dokoca si ani nevšimla, že ju o…značkoval vtáčik.

PS Už naozaj musíme kúpiť ten klobúčik…

Skoro ako v Malej Fatre

… alebo ako sme išli po Apalačskom chodníku. Od Kačky a Hynka sme dostali knižku Billa Brysona: Appalačská stezka (v origináli A Walk in the Woods). Je to vyše 2000 míľ dlhý chodník vedúci z Georgie do Maine (alebo naopak – záleží na uhle pohľadu). Áno, sú ľudia (aj Američania), ktorí po ňom chodia. A áno, sú ľudia, ktorí ho za niekoľko mesiacov celý prejdu. Náš cieľ bol skromnejší. Po tom, čo sme si prečítali knižku (celkom vtipnú a pritom poučnú), sme si povedali, že pôjdeme pozrieť aspoň ten kúsok, ktorý vedie cez New Jersey. A príležitosť sa naskytla minulú nedeľu, keď konečne jar zavítala aj k nám, na východné pobrežie Ameriky. Tak sme sa vybrali aj s Luciou a Martinom do Delaware Water Gap.

Miestami to pripomínalo Malú Fatru a pohľad na Váh zo Starého Strečna. Len sme prišli príliš zavčasu a väčšina stromov sa ešte túlala niekde v teplých krajinách a nestihli sa vrátiť naspäť, kde si nechali prezimovať drevo. Tak na nás dosť pražilo a trošku sme sa aj pripiekli, ale spravili sme pekný okruh. Vyšli sme na Mt Tammany (uznávam, malý kopec, okolo 500m nad morom, ale veľké nemáme a sme radi, že máme vôbec nejaké), oditiaľ k Sunfish Pond a odtiaľ naspäť po Appalačskom chodníku.

Vtipný bol úsek, ktorý sme išli pori potoku a chodník ho križoval niekoľkokrát tam a naspäť. Potok široký 2-4 metre, mostíky samozrejme nikde, len kamene, ktoré niekde viac a niekde menej ponúkali možnosť preskákania. A pritom to nevyzeralo, že by ten chodník bol takto spravený z nedostatku miesta na jednom alebo druhom brehu. Asi na spestrenie cesty hikerom.

Dobrá bol aj pumpa, ktorú sme na záver našli na parkovisku. Na vysvetlenie musím dodať, že Američania majú všade takzvané water fountains. Stlačíš gombík a strieka voda, piješ rovno odtiaľ. Tak tu bola tiež, len s tým rozdielom, že gombíka nikde a bolo treba pumpovať. Pozrite sami:

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...