Lienky

Tento týždeň boli v škôlke besiedky ku dňu matiek. A tak som najprv utekala so školy v utorok, aby som stihla svoju lienku:

IMG_9767

IMG_9771

[video src="http://www.jancigovci.com/wp-content/uploads/2015/05/lienky.m4v" /][video src="http://www.jancigovci.com/wp-content/uploads/2015/05/recituju.m4v" /]

A potom vo štvrtok, aby som stihla včielku. Nanešťastie, vo štvrtok som sa už nestihla zastaviť doma pre foťák, takže včielku na fotke nemám. Tak namiesto toho ešte video zo zimy, ako sa moja druhá lienka  zoznamuje so sushi:

[video src="http://www.jancigovci.com/wp-content/uploads/2015/05/kika_sushi.m4v" /]

Víkendové surfovanie

deň otcov vs deň matiek v jednom kníhkupectve

what happens to women who are denied abortions (h/t Katke B) – stojí za prečítanie, výsledky toho výskumu by som sa rada dozvedela, ale dve veci mi v tom článku veľmi chýbajú:
– každá žena je ten človek, ktorý je najpovolanejší robiť rozhodnutia o sebe, svojom tele a svojom živote. A do tých rozhodnutí by nemala byť dotlačená. Možno ich neskôr budú ľutovať. Ale kto má právo ich z tohto dôvodu dotlačiť do iného rozhodnutia?
– opäť raz, kde sú otcovia? Kde sú tí, ktorí nesú druhú polovicu zodpovednosti? “Her ex had begun a new relationship, and she knew he wouldn’t be there to support her or a child.” Zase raz je to jej problém. A nech sa rozhodne tak či tak, nebude to pre ňu dobre. Možno prítomný zainteresovaný otec by v tej situácii spravil dostatočne veľký rozdiel. Stále by to bolo jej rozhodnutie, ale mala by podporu. Ale článok sa tvári, že otcovia nie sú súčasť problému.

The “Three Things” Exercise for getting things out of talks

takže ľudské gény sa predsalen nedajú patentovať

creativity and the adjacent possible – toto by sme sa mali nejako učiť

Víkendové surfovanie

o dni matiek, koláčoch a genderových stereotypoch

“…šije, varí, perie, zvára, ani chvíľu nezaháľa…” recitovalo prváča, ktoré sa na ďalší deň vyskytlo v našej kuchyni – partička dievčat k nám chodí piecť koláče (som zjavne jediná, ktorá je na takúto zábavu ochotná požičať vlastnú kuchyňu). Tak som ich preskúšala. Pre začiatok “cudzie termity”. Polovica uhádla, čo je “nezaháľa”, ale viac-menej z kontextu. So “zváraním” to bolo horšie. Dosť ma šoklo, že druháčka vie, čo je zváranie kovov elektrickým oblúkom…ale ani jedna nepochopila, prečo by mali mať v kuchyni potrubie, ktoré potrebuje zaplátať.

podvod v testovaní deviatakov? treba čítať aj s diskusiou a s touto reakciou

spomalené zábery toho, ako deti ochutnávajú prvýkrát dané potraviny:

Takže na svete je 3D tlačiareň, pomocou ktorej ľudia môžu vyrábať úžasné veci. Ale nie, my budeme tlačiť zbrane (“this tool might be used to harm people”). Tú pištoľ nazvali “the Liberator”. Asi preto, že tí, čo majú svoje vlastné 3D tlačiarne sú tak veľmi utláčaní, nie?

nemám rada patriarchát

Čiže sú to také radikálne matky, zrejme také mi pristanú. Nehovorím, že nie sú tiež obetavé, ale možno mám problém zahrať matku, ktorá je vo všetkom prispôsobivá, mäkká a podriadená hlavne mužskému pokoleniu, čo sa prejavuje aj v mojom súkromí. Nemám rada prílišný patriarchát, zdá sa mi, že v dnešných časoch by už mohol byť prežitkom…

cancerland

My official induction into breast cancer comes about ten days later with the biopsy, which, for reasons I cannot ferret out of the surgeon, has to be a surgical one, performed on an outpatient basis but under general anesthesia, from which I awake to find him standing perpendicular to me, at the far end of the gurney, down near my feet, stating gravely, “Unfortunately, there is a cancer.” It takes me all the rest of that drug-addled day to decide that the most heinous thing about that sentence is not the presence of cancer but the absence of me — for I, Barbara, do not enter into it even as a location, a geographical reference point. Where I once was — not a commanding presence perhaps but nonetheless a standard assemblage of flesh and words and gesture — “there is a cancer.” I have been replaced by it, is the surgeon’s implication. This is what I am now, medically speaking.

Possibly the idea is that regression to a state of childlike dependency puts one in the best frame of mind with which to endure the prolonged and toxic treatments. Or it may be that, in some versions of the prevailing gender ideology, femininity is by its nature incompatible with full adulthood — a state of arrested development. Certainly men diagnosed with prostate cancer do not receive gifts of Matchbox cars.

It was feminist health activists who led the campaign, in the seventies and eighties, against the most savage form of breast-cancer surgery — the Halsted radical mastectomy, which removed chest muscle and lymph nodes as well as breast tissue and left women permanently disabled. It was the Women’s Health Movement that put a halt to the surgical practice, common in the seventies, of proceeding directly from biopsy to mastectomy without ever rousing the patient from anesthesia.

No, this is not my sisterhood. For me at least, breast cancer will never be a source of identity or pride. As my dying correspondent Gerri wrote: “IT IS NOT O.K.!” What it is, along with cancer generally or any slow and painful way of dying, is an abomination, and, to the extent that it’s manmade, also a crime. This is the one great truth that I bring out of the breast-cancer experience, which did not, I can now report, make me prettier or stronger, more feminine or spiritual — only more deeply angry. What sustained me through the “treatments” is a purifying rage, a resolve, framed in the sleepless nights of chemotherapy, to see the last polluter, along with, say, the last smug health insurance operative, strangled with the last pink ribbon. Cancer or no cancer, I will not live that long of course. But I know this much right now for sure: I will not go into that last good night with a teddy bear tucked under my arm.

Deň otcov, google a sťažnosti na lampáreň

V nedeľu sme tu mali deň otcov, zhruba pred mesiacom deň matiek a ja som z nich obidvoch tak trochu (dosť) znechutená.

V prvom rade, čo s tým má google? V nedeľu na ich hlavnej stránke bolo toto logo (v rámci google doodles, ktoré pripomínajú špeciálne dni). Písmeno l nahrádza kravata. Ktorá má symbolizovať otca? To čo otca robí otcom? Mne to skôr symbolizuje bielu strednú triedu, kde hlava rodiny chodí do práce od deviatej do piatej. Ešte ma napadlo vysvetlenie, že možno to chce byť vtipná narážka na typický darček, ktorý otcovia od detí dostávajú (? aj keď si nespomínam, že by som ja niekedy pri tejto príležitosti darovala kravatu). Ale v tom prípade sa v ďalšom kroku dostaneme k tomu istému záveru. Prečo taký darček dostávajú? Lebo sa dá pomerne ľahko vybrať/kúpiť a je to pre otca vec dennej (alebo aspoň bežnej) spotreby? Nejaké ďalšie vysvetlenia?

A tak som si povedala, že pozriem, aké obrázky mali na predchádzajúce dni otcov. Tu sú 2010, 2009, 2008, 2007, 2006, 2005, 2004, 2003, 2002, 2001, 2000. Ďalšie kravaty; ak sú tam ľudia, tak sú bieli; ak je tam otec, tak párkrát vylihuje v hojdacej sieti (lebo byť otcom je vyčerpávajúce?), raz dokonca počas toho, ako dvaja chlapci tlačia kosačku na trávnik (opäť raz referencia na typický domček na bielom predmestí… a to sa ani nepúšťam do komentovania detí s kosačkou bez dozoru), alebo sa dieťa šnorchluje, kým otec pospáva… na pár z nich sa otec s dieťaťom hrá (na piesku, chytajú ryby, púšťajú šarkana) – tie považujem za najlepšie, aj keď stále nie ideál.


Takže, čo by som si predstavovala, že by na nich malo byť? Hmm, verím tomu, že google zamestnáva dostatočne kreatívnych ľudí, aby vedeli prísť s obrázkom, ktorý symbolizuje (rôznych) otcov (na celom svete) lepšie ako kravata. Niečo, kde sa otec stará o dieťa? (National Geographic mal pred dvoma rokmi veľmi peknú prezentáciu.) A nie je len (prinajlepšom) babysitter…

… čo ma privádza ku dňu matiek. 2011, 2010, 2009, 2008, 2007, 2006, 2005, 2004, 2003, 2002, 2001, 2000. Na každom jednom logu sú kvety. Na žiadnom nie je matka (ak nerátam kačku s dvoma káčatami – s kvetom – v roku 2008). Lebo predsa deň matiek je o tom, že matka dostane kvety za to, že je celý rok dobrá kuchárka, upratovačka, šoférka a poskytovateľka prvej pomoci… Asi nemusím písať, že by som tam rada videla matku s dieťaťom. Podľa možnosti jeden rok bielu, druhý rok čiernu, tretí rok šikmookú a štvrtý na vozíčku…

A na záver ešte také naivné snívanie, ktoré už nemá s googlom nič spoločné*… ale keby sme si (ako spoločnosť) naozaj vážili matky, tak by sme mali platenú rodičovskú (schválne nepíšem len materskú) dovolenku, pomáhali matke, aj keď sa vráti do práce (jasle na pracovisku; baby-friendly pracoviská, flexibilný pracovný čas, odstránenie diskriminácie voči matkám s malými deťmi…), prvé týždne po pôrode poskytli pomocníkov, ktorí by každý deň prišli a postarali sa o varenie, pranie, upratovanie, venčenie starších detí a vôbec, namiesto kvetov dali matkám radšej podporu, tam kde ju potrebujú.

* Práve naopak – podľa toho, čo som počula je google v tejto oblasti nadštandardne štedrý

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...