Čo mi naozaj chýba

Keď už som tu včera tak bilancovala, povedala som si, že možno je čas napísať aj ten sľúbený druhý diel o tom, čo mi bude na Slovensku chýbať po odsťahovaní sa z Ameriky. Ten prvý som písala ešte za mlákou a po pol roku na rodnej hrude sa ukazuje, že niečo som odhadla dobre, niečo nie a niečo ma naozaj dopredu ani nenapadlo.

Nakupovanie som trafila. Potraviny (okrem rýb) sú v pohode. Sú tu staré známe značky, máme prístup k domácej zelenine a ovociu, akurát teda tie ryby, ktoré sme zvykli jesť každý týždeň, si tu dáme tak raz do mesiaca. Ale o potraviny som sa nebála. Myslela som na to všetko ostatné, a to sa potvrdilo. Mám problém si vybrať na internete, mám problém si vybrať v obchode. Od amazonu sa ťažko odvyká.

Zato s knihami sa ukazuje, že to vôbec nie je také zlé. Stále mi ostal online prístup do Unionskej verejnej knižnice, takže tam si požičiavam knihy na kindle, okrem toho mám zásobu papierových, ktorá ešte chvíľu vydrží, a k tomu sa pridalo čítanie do školy (pre začiatok toto, toto a toto). Takže neopodstatnená obava.

Cestovanie. V lete sme aj platonicky rozmýšľali, že by sme sa odporúčali niekam k veľkej vode. Ale predstava, že by som sa mala tri hodiny trepať na letisko a potom nastúpiť do lietadla s dvoma malými deťmi, ktorých najhorší let bol ten posledný, čo sme mali cestou na Slovensko, ma vôbec nelákala. A tak sme cestovali autom trochu po Čechách a po Slovensku a bolo nám dobre. Ale už nás obidvoch (mňa a Miša) začínajú trochu svrbieť podrážky a vymýšľame, čo by sa s tým dalo robiť a je pravda, že plánovanie zo Žiliny so žilinským platom je o kus iné ako plánovanie z New Yorku s tým newyorským.

Kamarátov z Ameriky sme už stretli aj na Slovensku – na dve návštevy sme sa vybrali my, dve sa vybrali za nami, keď boli práve na Slovensku/Čechách. Nie je to veľa, ale všetky dobre padli a dúfam, že v nich budme aj pokračovať.

Ale čo mi tu ešte chýba?

Objednávanie u lekárov. To v štátoch síce tiež nefungovalo úplne 100%ne (a zdravotný systém ako taký mal nemálo iných múch), ale fungovalo to aspoň nejako. Tu sa očakáva, že si človek rezervuje pol dňa a odsedí si ho v čakárni. No veď prídite doobeda a zapíšte sa… Stretla som sa aj s takými perlami, že objednať sa dá iba osobne zapísaním na papier vyvesený pri dverách ordinácie, na ktorom je ale k dispozícii iba jeden konkrétny deň o dva mesice neskôr. A s cenníkom, na ktorom bola položka 10euro za každých začatých 15 minút konverzácie v angličtine.

Spoločná perinaSpoločná perina. Je to síce maličkosť, ale po šiestich rokoch pod perinou na celú posteľ sa mi nechcelo zase zvykať na oddelené periny. Nanešťastie, tie americké prikrývky a obliečky, čo sme mali, sme nesťahovali, takže tu sme si nakoniec jednu novú aj s obliečkami kúpili. Tie obliečky sa viac páčia Mišovi ako mne, ale musím uznať, že z tých pár, ktoré v obchode mali, boli najlepšie. (Pre tých, ktorým ako prvá vec pri čítaní tohto odstavca napadne žehlenie, odkazujem, že ich žehliť netreba.)

Vadí mi prístup “čo by som ešte nechcela”. (Toto je tak trochu opačná formulácia, ale stále lepšia ako dvojitý zápor v jednom slovnom spojení.) Hlavne na úrade práce pri úvodných vybavovačkách, ale aj inde. Nehcem byť chrobák Truhlík, čo všade bol, všetko vie, ale keď na nejakú blbosť upozorním, tak ma naozaj nepoteší odpoveď, že veď už som na Slovensku, nech si čo najrýchlejšie zvyknem. Jedna známa, tiež nedávno presadená z USA na Slovensko poznamenala, že to je syndróm 50ročných úradníčok.

Iná kamarátka sa ma cez leto spýtala, či sa tu mám lepšie, ako som sa mala tam. V mnohých ohľadoch áno. Stretávame sa s rodinou, známymi, priateľmi. Dni sú pre drobcov omnoho zaujímavejšie a to platilo aj predtým, ako začali jasle a škôlka. Sme tu doma, máme sa dobre. Prvé dva-tri mesiace som sa cítila trochu akoby som bola z Marsu, ale to postupne prešlo. Ale ešte stále ma občas pochytí taká nostalgia. Za tým, ako som sa nemusela toľko prispôsobovať všetkému možnému a cítila sa akosi viac nezávislo. Ono je asi pravda, že sloboda je v istom zmysle iba poznaná nevyhnutnosť a z tohto pohľadu je to v poriadku, ale ak to mám celé zhrnúť, tak by som povedala, že ešte mi asi bude chvíľu trvať, kým si úplne zvyknem.

PS Pravdepodobne som si teraz nespomenula na všetko, čo by do tohto článku patrilo. Ak ma časom ešte niečo napadne, tak pridám.

A dosť

Kika má dnes dva roky a dva mesiace a za ten čas sme s ňou boli u všeliakých doktorov. Kombinácia toho, že je prvé dieťa a toho, že sa narodila s niekoľkými zvláštnosťami, mala za následok, že nás jeden lekár odporučil k ďalšiemu, ten k ďalšiemu,… Okrem štandardných návštev u detskej lekárky sme boli

u genetičky – tá si ju poobzerala, porozprávali sme sa, ale netestovala nič, lebo že testy, ktoré sú k dispozícii, sú na potvrdenie alebo vyvrátenie konkrétnej diagnózy, ale nie je všeobecný test, ktorého výsledkom by bola odpoveď “o toto sa jedná”; a podozrenie nemala na nič

u detského kardiológa – tam nás poslali kvôli šelestu na srdci pri narodení; povedal, že to je úplne normálne a že sa to do roka stratí; stratilo sa

u maxilofaciálneho chiruga (tvár a sánka) – kvôli dvom zárezom v dolných ďasnách a rozštiepenému jazyku

u detského plastického chirurga – pracuje spolu s tým predchádzajúcim

u ušno-nosno-krčného doktora – šéfuje tým predchádzajúcim dvom chirurgom a kontroloval, či okrem jazyka a ďasien nie je problém aj inde; nie je

v cranio technologies – kam nás poslali kvôli šišatej hlave; nakoniec sme sa rozhodli prilbu Kike nedať a hlava je v poriadku

u detskej zubárky – tam majú chodiť všetky deti, ale nám kázali dávať hlavne pozor na zuby v/pri zárezoch v ďasnách

u detského ortopéda – keď Kika nie a nie chodiť; skonštatoval, že z jeho pohľadu všetko ok a ak nezačne chodiť do 18 mesiacov, tak máme ísť k neurológovi; začala kúsok po 18tich

chodila k nám fyzioterapeutka – po pár týždňoch sme ju zrušili, lebo sa nám zdalo, že nepomáha a začali sme radšej chodiť do telocvične

u dvoch rôznych detských očných lekárov – ten prvý bol špecialista na dermoidy (Kika jeden má v ľavom oku, ale zrak má v poriadku); Pri druhej návšteve som ho upozornila, ako jej oči spomalene reagujú, keď prudko pohne hlavou (obvlášť výrazné je to, keď beží a snaží sa zmeniť smer). Povedal, že to sa časom stratí. Ale na cez vianoce na to poukázalo niekoľko rodinných príslušníkov a známych a tým mi nasadili chrobáka do hlavy. Takže keď sme sa vrátili naspäť, tak som ju objednala k inému očnému, že čo si o tom bude myslieť on. Povedal to isté, že sa to časom spraví samo, ale že pre istotu máme ísť k neurológovi.

u neurologičky (pred dvoma týždňami; po troch mesiacoch čakania) – keď odporúčal ortopéd aj očný, tak naša detská lekárka nás vyslala, aj napriek pochybnostiam, ktoré sme vyslovili; bolo to síce jedno z najpríjemnejších vyšetrení, aké sme absolvovali, ale namiesto výsledkov prinieslo len ďalšie dve odporúčania – aby sme išli k inej genetičke a k neuro-očnému špecialistovi… do Philadelphie…

Toto je moment, kedy sme si povedali že dosť. (Aj vám sa zdá, že sa tie odporúčania začali akosi zacyklovať?) Možno niekto iný by to zabalil o kus skôr. Možno niekto iný by si povedal, že dve hoďky autom k špecialistom do Philadelphie nie je až tak veľa a čo keď práve títo povedia niečo zmysluplné? My sme striedavo oscilovali medzi túžbou nebyť tí rodičia, ktorí sa snažia za každú cenu dieťaťu niečo “prišiť”, a snahou dozvedieť sa o všetkom čo najviac, aby sme mohli čo najskôr pomôcť, ak treba. Tieto dve veci sú pomerne dosť nezlúčiteľné. A momentálne nás to preklopilo k tej prvej. Máme dosť chodenia po ambulanciách, kde každý pokýve hlavou, aké zaujímavé, povie že z jeho pohľadu všetko v poriadku, nech sa ideme ukázať ešte inde a necháme mu poslať výsledky.

Kika je zdravé dieťa. Možno všetky tie malé veci spolu súvisia, možno nie. Možno na ne nejaký lekár má meno, možno nie. Nám sa to za tie dva roky nepodarilo zistiť. Akurát sme u nej vybudovali nechuť (ja viem, eufemizmus) k návštevám u doktorov. A tak s tým končíme. (Pravdepodobne nie definitívne, lebo očakávame, že časom ona sama bude chcieť nejaké úpravy v ústach, ale nateraz.)

PS S Kubkom sme okrem detskej doktorky boli iba na vyšetrení uší (jeden zo štandardných testov, ktoré robia v nemocnici po narodení, aby v prípade potreby mohli začať intervencie, čo najskôr, aby dieťa nemalo problémy naučiť sa hovoriť). Všetko ok, ale keď nám prišli domov výsledky, tak som sa dozvedala, že Kubo je “produkt pôrodu doma”. Nevyšetrili dieťa, ktoré sa narodilo doma, ale “product of a home birth who did not receive hearing screening at the time of birth”. Ak nič iné, tak toto podľa mňa ilustruje, tunajší prístup k pacientom. Nie sú to ľudia, ale objekty, na ktorých si každá špecializácia pozrie to svoje a nikto sa nezamyslí nad celkovým obrazom.

34 týždňov

Tento týždeň som mala hneď dve tehotenské kontroly – aj keď len jedna z nich bola “ozajstná”. Vo štvrtok sme boli s Kikou u našich pôrodných asistentiek. Kika sa tam už cíti skoro ako doma, rovno si ide zobrať kôš s hračkami a usadí sa pri nás na koberec (keď sme potom prešli do vyšetrovne, hľadala puzzle, ktoré tam zvyčajne býva, ale tentokrát ho mali inde).

Bábo nám za posledné dve týždne kus narástlo (aj keď na váhu som pribrala len pol kila), ale aj podľa merania aj subjektívne som sa kus “nafúkla”. Otočené je hlavou dolu a zjavne má stále dosť miesta, lebo je veľmi aktívne. Aj počas kontroly mi po bruchu rôznymi smermi tancovali hrbolčeky. Toto je môj najobľúbenejší prejav tehotenstva (okrem toho, že na konci bude bábo), napriek tomu, že ma to niekedy budí aj v noci a občas až zabolí, keď sa drobcovi podarí niečo citlivé trafiť. Ale vychutnávam si to (a je možné, že to už bude naposledy…).

Na nasledujúcu kontrolu (o dva týždne) prídu Sabine a Vicki k nám – jednak, aby si mohli “nasucho” vyskúšať, kadiaľ sa k nám ide, kde zaparkovať a kde presne bývame a jednak dovezú nejaké veci a skontrolujú tie, čo už máme doma nachystané.

Druhá kontrola bola o deň na to u doktora, ktorý s našimi pôrodnými asistentkami spolupracuje v prípadoch, keď je potrebný transfer do nemocnice. Preto som sa s ním aj stretla – aj keď transfer nie je pravdepodobný, je fajn sa aspoň raz dopredu porozprávať s človekom, ktorý by v takom prípade bol “primárnym poskytovateľom starostlivosti”.

Pôvodom je z Poľska, jeho mama tam pracovala ako pôrodná asistentka pri pôrodoch doma a keď emigrovali do štátov, pracovala ako gynekologička-pôrodníčka. Syn sa pobral v jej šľapajách a zastáva filozofiu, že lekár by sa mal starať len o komplikované tehotenstvá a pôrody a tie “normálne” prenecháva pôrodným asistentkám (nielen tie doma, ale aj v nemocnici – tak ako niektorí doktori zdieľajú prax s inými doktormi, on ju zdieľa s pôrodnými asistentkami, ktoré majú nemocničné privilégia a pacientky si delia podľa rizikovosti tehotenstva).

Zhodnotil, že som dobrý kandidát na pôrod doma, “poučil ma o rizikách” a poprial, nech sa už neuvidíme. Pozoruhodné boli akurát dve veci. Keď si v mojich papieroch všimol, aká veľká bola Kika, keď sa narodila, pýtal sa, ku ktorému doktorovi som chodila predtým (v zmysle, ktorý doktor v dnešnej dobe “dovoľuje” porodiť také veľké dieťa vaginálne) a ponúkol, že ak budem chcieť, tak môžem v apríli prísť ešte na jeden ultrazvuk na odhad pôrodnej veľkosti tohto bába (nepôjdem – nechce sa mi vyvaliť tri stovky za meranie, ktorého odchýlky sú nezriedka aj kilo ľubovoľným smerom – ale poďakovala som sa za ponuku).

A druhá poznámka, ktorá ma zaskočila, ale nechcelo sa mi s ním púšťať do tejto debaty, bola, že Kikin pôrod, trvajúci 15 hodín, bol pomerne dlhý. Áno, 15 hodín je dlhá doba, ale na prvý, medicínsky neurýchľovaný, pôrod to ani zďaleka nie je veľa – podľa toho, čo som čítala, taký zdravý priemer…

Akurát som sa ho zo zvedavosti spýtala, či bol niekedy pri domácom pôrode (myslela som ako “pozorovateľ” toho, ako vyzerá pôrod s takýmito midwives) a na to odpovedal, že párkrát hej, ale vždy ako pôrodník, keď si ho vyžiadali (a primerane zaplatili) známe a dobre situované mamičky.

Takže celkový dojem ok, oceňujem jeho prístup k pôrodným asistentkám, ale stále som rada, že som si vybrala iný druh predpôrodnej (a pôrodnej… a popôrodnej..) starostlivosti (a to som ešte nespomenula klasické cca hodinové čakanie v preplnenej čakárni na párminútový rozhovor…).

Ale dosť o kontrolách, máme sa fajn.

Teším sa na jar, okrem iného aj preto, že sa mi nechce/lo kupovať teplé tehotenské veci (kabát, bundu), ale tie netehotenské už neoblečiem.

Párkrát sme sa snažili bábo natočiť, ako kope a prevaľuje sa (najaktívnejšie je večer), ale ako keby malo nejaký senzor, keď vytiahneme foťák, tak sa ukľudní.

Nové strie (zatiaľ) nemám (poctivo natierame), ale trochu sa mi zväčšili tie Kikine počas týchto posledných týždňov, tak som zvedavá, ako to pôjde ďalej.

A na záver na porovnanie fotky:

 

Čo ma vie vytočiť II

Vždy ma vytočí, keď čítam story ako je táto. Narodil sa chlapček. Neďaleko Denveru. Na palube lietadla. Odhadovaný termín  pôrodu bol niekedy v januári, ale malý si rozmyslel, že už je čas a počas letu z Chicaga do Salt Lake City sa pýtal na svet. Lietadlo odklonili do Denveru, ale kým stihli pristáť, tak už mali o jedného pasažiera navyše. Všetko dobre dopadlo. Ale čo ma na ich príbehu zarazilo, je toto:

When it was determined that the woman was not only in labor but wouldn’t make it to either the intended destination or any other, she was moved to the rear of the aircraft where the doctor did his magic, tying the umbilical cord with his shoestring. (Keď sa zistilo, že žena nielenže rodí, ale porodí predtým než lietadlo dôjde do cieľa alebo na hocijaké iné letisko, tak ju presunuli do zadnej časti lietadla, kde doktor urobil svoje čary a uviazal pupočnú šnúru svojou šnúrkou do topánok.)

Did his magic?? Akože akú mágiu to tam ten doktor robil? Nastrčil ruky, aby bábo nespadlo na zem? Keď sa hovorí, že “odrodil ma doktor ten a ten”, čo tým myslia? (Keby sa niekto pýtal, tak mňa nikto neodrodil. Kiku som porodila ja. Áno, doktor tam na konci bol, ale odrodila/porodila som ju ja a nikto iný.)

A druhá vec – čo všetci majú s tým viazaním pupočnej šnúry?

Fluór a chrí­pka

VykrútenáTak sme dnes boli zase v poradni, pozrieť doktora. Nemôžem si pomôcť, ale čím ďalej tým menej sa mi páči. Prvá vec bola, že sme došli 12:55, objednané sme boli na jednu a nikde nikoho. Čakali sme pred dverami do čakárne, kým sa všetci vrátili z obedňajšej prestávky. Potom nás šupli do vyšetrovne, ktorú ešte neupratali po poslednom pacientovi a doniesli zdravotnú kartu nejakej Sarah. Prišla sestrička, že malú Sarah pomeria a keď som jej vysvetlila, že Sarah dnes neprišla, tak sa vybrala na výpravu za našou kartou.

VykrútenáTakže až niekedy o pol druhej bola už pripravená aj vyšetrovňa, aj karta, aj sestrička. Tá pomerala, čo bolo treba, a vyšlo jej 10.9kg a 74cm. Potom prišiel doktor, popozeral, popočúval, nalial Kike obrnu do pusy a strelil tri injekcie. Štvrtú – chrípku – som odmietla. Na to ma informoval, že si myslí, že si pre ňu ešte prídeme, lebo že nás bez nej nepustia do jaslí.

S tou chrípkou je to tak, že zloženie vakcíny sa vyberá takmer rok dopredu. Idú do nej tri typy chrípky, ktoré začiatkom roka Global Influenza Surveillance Network odhadne, že budú najrozšírenejšie nasledujúcu sezónu. Tento rok boli odhady úplne mimo, lebo nezahrnuli prasaciu chrípku (ani nemohli, lebo tá sa poriadne ukázala až potom, čo už bolo rozhodnuté a urýchlene sa dodatočne začala výroba vakcíny aj proti nej). Napriek tomu, odporúčania ostali nezmenené – treba sa vraj zaočkovať aj tou sezónnou a keď bude dostupná, tak aj prasacou.

Pritom prvá otázka, ktorá ma napadne je, že keď sa toľko ľudí očkuje, nemala by už chrípka byť vpodstate vyničená? Tak je tomu s vä荹inou detských ochorení, proti ktorým sa očkuje. Ale na chrípku napriek očkovaniam každý rok ochorie približne rovnaký počet ľudí a mnoho z nich sú deti, ktoré boli zaočkované. Problém je práve v tom, ako chrípka mutuje a vracia sa stále v nových a nových verziách (k čomu možno práve očkovaniami a imunitou voči tým starým sami prispievame).

Okrem toho, chrípkové injekcie obsahujú konzervačné látky, ktoré nie sú práve zdraviu prospešné, ako napríklad Thimerosal (čo je zo 49% ortuť a bol eliminovaný už zo všetkých detských vakcín okrem tej chrípkovej). Jednoducho sa mi zdá, že v tomto prípade negatíva prevažujú pozitíva, vôbec nie je jasné, či vakcína proti chrípke ochráni, v prípade tej prasacej ani nebola poriadne testovaná a celé je to skôr spôsob ako dať farmaceutickým spoločnostiam každý rok dobre zarobiť. Uvidíme, čo nám povedia v jasliach (nerada by som sa totiž uchyľovala k nejakým vyhláseniam, že mi moje náboženské presvedčenie nedovoľuje očkovať proti chrípke), ale zdá sa mi, že vitamín D a časté umývanie rúk sú v tomto prípade lepšou prevenciou ako očkovanie.

Nuž a čím ma doktor potom dorazil, bol fluór. Napísal nám recept na nejaké vitamíny s prídavkom fluóru, ktoré vraj máme Kike dávať. Nejako veľmi nevysvetľoval a ja som nevedela, ako reagovať, lebo jediné, čo ma v danej chvíli napadlo bolo to, že na každej zubnej paste s fluórom je napísané, že keď dieťa prehltne viac ako “hrášok” pasty, tak mám volať Poison Control (tam treba volať aj keď vypije záchodový čistič alebo poje lieky na srdce starého otca…).

Keď som prišla domov, tak som sa spýtala googla a ten v zásade povedal, že celkový prísun fluóru je ťažko odhadnúť, lebo sa nachádza aj vo všetkej strave a pitnej vode (áno, Kika toho zatiaľ veľa nepoje ale časom bude aj to) a nadmerné množstvá vedú k nevratnej fluoróze. Okrem toho, nové zistenia ukazujú, že pozitívne účinky fluóru sú akurát z natierania zubov a nie vnútorného užívania a ani Americká Zubná Asociácia neodporúča paušálne fluórové doplnky pre všetkých, ale iba pre deti, ktoré žijú v oblastiach, kde nie je voda fluorovaná. Takže aj tieto nové vitamíny zatiaľ preskočíme.

Podobne ako minule, ani teraz sa ma nespýtal, či sa Kika prevracia, smeje alebo sedí a na moju otázku, ako sa najlepšie vysporiadať s jetlagom – časovým posunom – odpovedal, že nesnažiť sa ju prerobiť na miestny európsky čas ale nechať ju na fungovať na tunajšom, keďže sa jedná len o pártýždňový výlet. Tak neviem, či to akože malo znamenať, že ju budeme nechávať spať do 12 na obed a kúpať začneme niekedy o polnoci… Náš plán je zatiaľ práve naopak – nesnažiť sa nejako drasticky, ale smerovať k tomu, aby spala keď je tma a bola hore, keď je svetlo. Uvidíme.

Ešte dve videá. Snaha bola zachytiť, ako Kika začína bľabotať, ale to sa veľmi nepodarilo – iba na tom prvom na konci je kúsok:

Šišatá hlava (plagiocephaly)

Alebo ako to teda dopadlo s tými doktormi.

Stručne povedané – zatiaľ nijako.

Čo sa týka ďasien, ukazuje sa, že je naozaj lepšie počkať. Akýkoľvek zákrok teraz by narobil viac škody ako osohu, lebo aj keď Kika ešte nemá žiadne zuby, zubné “ložiská” (tu to volajú romanticky “tooth buds” – zubné puky) sa v sánke vytvoria už v prvých mesiacoch tehotenstva. Sú to akési zhluky buniek, ktoré sa začnú nabaľovať a “vybudujú” celý zub, keď príde ten správny čas. Pokiaľ tam nie sú, alebo by sa poškodili pri prípadnom zákroku, zuby nenarastú. A toto poškodenie je vraj takmer isté, keby jej s tými ďasnami teraz niečo robili. Takže budeme čakať na zuby. (Keby Kike tie puky chýbali v miestach, kde má zárezy, je vraj možné potom pomocou strojčeka zvyšné zuby akoby pritiahnuť dopredu, aby zaplnili medzeru.)

Jazyk… Chirurg, s ktorým sme sa rozprávali, povedal, že si nemyslí, že by jej ten zárez robil problémy pri rozprávaní, lebo ho má ohybný a vie ho aj kus vyplaziť von (sú dni, keď mám pocit, že ho má viac vyplazený ako schovaný), takže tu by sa vraj tiež neponáhľal a počkal ako sa to vyvinie. Zatiaľ to vyzerá, že aj keď jazyk rastie, zárez sa proporčne nezvä荹uje – ostáva stále rovnako veľký, takže je pravdepodobné, že čím viac bude jazyk rásť, tým menej výrazný zárez bude. Na zváženie je aj to, že keby sa s tým teraz niečo robilo, jazyk by ďalej rýchlo rástol a otázka je, ako by sa správala jazva. Takže aj tu zatiaľ ešte čakáme. (Možno sa nám podarí konzultovať s jedným chirurgom ešte na Slovensku medzi sviatkami, uvidíme.)

Ale. Kým sme sa my zaoberali týmto, odložili sme jedno z odporúčaní, ktoré nám dali v septembri na team meetingu v Patersone – a to, aby sme išli ešte na vyšetrenie kvôli šišatej hlave. Bábätká sa často rodia s všeliako pomačkanými hlavami – to je koniec-koncov dôvod, prečo nemajú lebečné kosti zrastené – aby sa im mohla hlava trochu pomačkať, keď sa pýtajú na svet. Táto šišatosť z pôrodu sa upraví sama v priebehu niekoľkých dní/týždňov. A niekedy sa deťom hlava sploští aj po narodení, keď trávia veľa času v jednej polohe na chrbte a nevládzu si ešte sami hýbať hlavou.

V Kikinom prípade to asi bola kombinácia dvoch vecí. Jednak tým, že bola taká veľká, tak asi už v brušku nemala príliš veľa miesta, lebo šišatú hlavu mala od začiatku a nebola to tá pôrodná šišatosť, ktorá sa povystiera (aj keď prvá fotka na ktorej to vidno je keď má Kika asi mesiac, ale to je tým, že dovtedy mala väčšinou na hlave čiapočku a fotili sme ju do tváre). A veľká hlava svojou váhou tiež viac tlačila, keď ležala na chrbátiku.

Na vyšetrení u chirurga a neskôr v Cranial Technologies nám odporučili takúto čelenku/helmu. Funguje to podobne ako strojček na zuby. Vyrába sa na mieru, dieťa ju nosí 23 hodín denne (tá zvyšná hodina je na kúpanie a umývanie čelenky), treba chodiť často na kontrolu, lebo každý týždeň až dva technici zvnútra trochu “zoškrabú”, aby zase presne pôsobila na miestach, na ktoré má. Celý tento proces trvá (podľa stupňa šišatosti a rýchlosti rastu hlavy) 2 až 4 mesiace. Výsledky majú veľmi dobré.

A tak sme zase mali, o čom doma zisťovať a debatovať. Zdá sa nám, že uškodiť to nemôže, pre taký stupeň šišatosti, ako má Kika, naša poisťovňa helmu prepláca, ale na druhú stranu, Cranial Technologies je súkromná firma, zarábajú iba na helmách, takže mám podozrenie, že ich odporučia každému, kto ich navštívi. Rozhodnutia či jej ju dať alebo nedať nás (zatiaľ) ušetrila návšteva Slovenska. Keby sme jej ju totiž teraz dali a potom vyše dva týždne neprišli na kontrolu, tak by sme celý proces pokazili. Ak by sme totiž helmu používali bez úpravy, hlava by sa mohla začať šišatiť zase iným smerom. Ak by sme jej ju po týždni na Slovensku dali dolu a išli na kontrolu hneď po návrate, tak helma by už s veľkou pravdepodobnosťou bola nepoužiteľná. Takže tu čakáme do januára.

Sú to ešte dva mesiace, tak ktovie. Hlava sa možno začne zaokrúhľovať aj sama, keď teraz Kika už trávi oveľa menej času poležiačky. Uvidíme. Ak nie, tak v januári sa budeme musieť rozhodnúť (nemá zmysel čakať dlhšie, lebo čím neskôr sa s helmou začne, tým dlhšie celý proces trvá, lebo rast sa spomaľuje a po 18 mesiacoh už prilby nedávajú vôbec).

Pas, poradňa a pusinky

Takže, čo má Kika nového za posledný týždeň? Vo štvrtok sme boli v škole, v piatok v poradni, cez víkend začala robiť pusinky a dnes sme boli požiadať o pas. Ešte raz a pomalšie?

V škole bolo fajn. Dobre mi padlo zase po dlhom čase pokecať so spolužiakmi a ísť na študentský seminár (aj keď len do polovice, lebo vtedy to Kiku prestalo bavit – prepáč, Nelson, nič osobné – a nepomohlo ani koliečko okolo budovy, tak sme sa pobrali domov).

V poradni bolo tiež fajn, aj keď sa nás pokúsili zmiasť tým, že sa presťahovali o poschodie nižšie. Ale my sme ich našli! Sestrička Kiku zase pomerala a tentokrát jej vyšlo 70cm a 9.5kg. Doktor popozeral, povedal, že všetko ok, ale keď som sa ho pýtala na našu “tuhú” stravu, zahlásil, že si myslí, že by sme jej ešte okrem mlieka nemali dávať nič (že veď predsa nechceme, aby mala 20kg, keď bude mať jeden rok). Tak neviem. Tie naše kŕmenia aj tak zatiaľ vyzerajú tak, že polovica skončí u mňa v bruchu, druhá u Kiky na podbradníku a u nej v brušku by sa našli len nejaké stopové množstvá, takže sa nebojím, že by sa z toho nejako prejedla. Ale doktor si myslí, že keď jej to nepomôže dlhšie spať, tak nech vraj ešte počkáme.

Tým sme sa dostali k spánku. Tak som mu povedala, že sme mali asi 3 (sladké) týždne, keď Kika spala celú noc, ale že potom sa začala jedenkrát budiť na hlad a teraz posledných pár nocí dokonca po dva razy. Na to on, že to nemáme podporovať, že ju máme nechať vykričať sa, kým nezaspí a že po pár takýchto nociach sa naučí, že v noci sa má spať a nie jesť. Toto odporúčanie sa mi pozdávalo ešte menej ako to o kŕmení. Nie že by ma nelákala predstava spojitého nočného spánku (joooj, láka veľmi, hlavne keď sme tých pár týždňov mali preview, aké je to výborné… roky PK – pred Kikou – si už ani nepamätáme), ale nie za cenu toho, že nechám dieťa vrieskať od hladu (a podľa cucania a toho, že zaspí potom zase veľmi rýchlo, si myslím, že je to naozaj hlad a nie niečo iné).

Tak som si vypočula odporúčania, myslela si svoje a objednala nás zase o dva mesiace, tesne predtým, ako pôjdeme na Slovensko. Trochu ma mrzelo, že sa ani doktor, ani sestrička nepýtali na žiadne pokroky – akože, či sa už Kika prevracia/smeje/načahuje… nejako sa mi zdalo, že to sa v poradniach robí. (Už teraz vidím, aké komentáre a e-maily dostanem najbližší týždeň… žiadny lekár mi nie je dosť dobrý, každého len kritizujem a myslím si, že môj názor je lepší ako ten jeho, hlavne keď on to roky študoval, ale ja musím na každom hľadať nejaké muchy… a to som ešte nenapísala, že sa nám ide teraz meniť poisťovňa a že ak tohto nášho doktora tá nová nebude mať v svojej sieti, tak budeme musieť hľadať iného – to bude výhovorka… ako hovorí Marek, iná cesta, dosť o doktoroch).

Lepšia téma. Pusinky. To sme zase raz mali Kiku, čo naučiť. Keď na ňu cmukáme, tak nám pusinkuje naspäť. Teda, aby som nepreháňala, tak je to skôr také mľaskanie, ale aj tak veľmi zlaté. Video bude, keď sa podarí natočiť.

A pas. O ten sme dnes požiadali na pošte a mal by prísť niekedy do konca novembra, takže bude ešte trošku rezerva pred naším odletom na Vianoce. Stále mi len pripadá vtipná predstava pasu s bejby fotkou vo vnútri (ktorú som fotila doma na bielom uteráku), obzvlášť keď (ak som to dobre pochopila) by mal byť platný 5 rokov. Uvidíme.

Perfektne mi to dnes vyšlo – píšem posledný riadok a čujem nejaké mrvenie od vedľa…

Prvý týždeň

Kika má dnes týždeň a bola na malom “výlete”. Išli sme pozrieť doktora Texidora. Tam nám povedali, že sme nepriniesli novorodenca, ale dvojmesačné dieťa a keď ju odvážili (to čo schudla po pôrode už má naspäť a ešte aj trošku navyše, takže sa zdá, že mlieko jej chutí) a odmerali, tak zistili, že je mimo všetkých tabuliek, čo majú. Nám to ale nevadí, rásť budeme po svojom.

Kika dostala aj prvé očkovanie, samozrejme sa jej to nepáčilo, ale ukázalo sa, že doktor má “magic touch”, pretože ju hneď potom zobral na ruky a v momente bolo ticho. Inak všetko v poriadku a ak dovtedy nebude chorá, tak sympatického doktora pôjdeme pozrieť zase o mesiac.


Doma sme sa už celkom zabehali. Kŕmime sa približne každé tri hodiny. A aj keď nám v nemocnici hovorili, že najprv sa mení plienka a až potom sa kojí (aby pri tom menení plienky neboli problémy s plným bruškom), väčšinou (hlavne v noci) to robíme v opačnom poradí, lebo sa nám to zdá jednoduchšie ako meniť plienku bábu, ktoré je zúrivé od hladu a kope na všetky strany.

Tak ako sa jej často čkalo, kým bola ešte v brušku, párkrát za deň to príde aj teraz (a nie, nie je to len tým, že by mala mokrú plienku). Ale napočudovanie, toto jej veľmi nevadí a znáša to veľmi trpezlivo (ale ukázalo sa, že tak ako nám veľkým pomáha pitie, aj jej väčšinou po troške mlieka štikútka prejde):

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...