A dosť

Kika má dnes dva roky a dva mesiace a za ten čas sme s ňou boli u všeliakých doktorov. Kombinácia toho, že je prvé dieťa a toho, že sa narodila s niekoľkými zvláštnosťami, mala za následok, že nás jeden lekár odporučil k ďalšiemu, ten k ďalšiemu,… Okrem štandardných návštev u detskej lekárky sme boli

u genetičky - tá si ju poobzerala, porozprávali sme sa, ale netestovala nič, lebo že testy, ktoré sú k dispozícii, sú na potvrdenie alebo vyvrátenie konkrétnej diagnózy, ale nie je všeobecný test, ktorého výsledkom by bola odpoveď “o toto sa jedná”; a podozrenie nemala na nič

u detského kardiológa - tam nás poslali kvôli šelestu na srdci pri narodení; povedal, že to je úplne normálne a že sa to do roka stratí; stratilo sa

u maxilofaciálneho chiruga (tvár a sánka) - kvôli dvom zárezom v dolných ďasnách a rozštiepenému jazyku

u detského plastického chirurga - pracuje spolu s tým predchádzajúcim

u ušno-nosno-krčného doktora - šéfuje tým predchádzajúcim dvom chirurgom a kontroloval, či okrem jazyka a ďasien nie je problém aj inde; nie je

v cranio technologies - kam nás poslali kvôli šišatej hlave; nakoniec sme sa rozhodli prilbu Kike nedať a hlava je v poriadku

u detskej zubárky - tam majú chodiť všetky deti, ale nám kázali dávať hlavne pozor na zuby v/pri zárezoch v ďasnách

u detského ortopéda - keď Kika nie a nie chodiť; skonštatoval, že z jeho pohľadu všetko ok a ak nezačne chodiť do 18 mesiacov, tak máme ísť k neurológovi; začala kúsok po 18tich

chodila k nám fyzioterapeutka - po pár týždňoch sme ju zrušili, lebo sa nám zdalo, že nepomáha a začali sme radšej chodiť do telocvične

u dvoch rôznych detských očných lekárov - ten prvý bol špecialista na dermoidy (Kika jeden má v ľavom oku, ale zrak má v poriadku); Pri druhej návšteve som ho upozornila, ako jej oči spomalene reagujú, keď prudko pohne hlavou (obvlášť výrazné je to, keď beží a snaží sa zmeniť smer). Povedal, že to sa časom stratí. Ale na cez vianoce na to poukázalo niekoľko rodinných príslušníkov a známych a tým mi nasadili chrobáka do hlavy. Takže keď sme sa vrátili naspäť, tak som ju objednala k inému očnému, že čo si o tom bude myslieť on. Povedal to isté, že sa to časom spraví samo, ale že pre istotu máme ísť k neurológovi.

u neurologičky (pred dvoma týždňami; po troch mesiacoch čakania) - keď odporúčal ortopéd aj očný, tak naša detská lekárka nás vyslala, aj napriek pochybnostiam, ktoré sme vyslovili; bolo to síce jedno z najpríjemnejších vyšetrení, aké sme absolvovali, ale namiesto výsledkov prinieslo len ďalšie dve odporúčania – aby sme išli k inej genetičke a k neuro-očnému špecialistovi… do Philadelphie…

Toto je moment, kedy sme si povedali že dosť. (Aj vám sa zdá, že sa tie odporúčania začali akosi zacyklovať?) Možno niekto iný by to zabalil o kus skôr. Možno niekto iný by si povedal, že dve hoďky autom k špecialistom do Philadelphie nie je až tak veľa a čo keď práve títo povedia niečo zmysluplné? My sme striedavo oscilovali medzi túžbou nebyť tí rodičia, ktorí sa snažia za každú cenu dieťaťu niečo “prišiť”, a snahou dozvedieť sa o všetkom čo najviac, aby sme mohli čo najskôr pomôcť, ak treba. Tieto dve veci sú pomerne dosť nezlúčiteľné. A momentálne nás to preklopilo k tej prvej. Máme dosť chodenia po ambulanciách, kde každý pokýve hlavou, aké zaujímavé, povie že z jeho pohľadu všetko v poriadku, nech sa ideme ukázať ešte inde a necháme mu poslať výsledky.

Kika je zdravé dieťa. Možno všetky tie malé veci spolu súvisia, možno nie. Možno na ne nejaký lekár má meno, možno nie. Nám sa to za tie dva roky nepodarilo zistiť. Akurát sme u nej vybudovali nechuť (ja viem, eufemizmus) k návštevám u doktorov. A tak s tým končíme. (Pravdepodobne nie definitívne, lebo očakávame, že časom ona sama bude chcieť nejaké úpravy v ústach, ale nateraz.)

PS S Kubkom sme okrem detskej doktorky boli iba na vyšetrení uší (jeden zo štandardných testov, ktoré robia v nemocnici po narodení, aby v prípade potreby mohli začať intervencie, čo najskôr, aby dieťa nemalo problémy naučiť sa hovoriť). Všetko ok, ale keď nám prišli domov výsledky, tak som sa dozvedala, že Kubo je “produkt pôrodu doma”. Nevyšetrili dieťa, ktoré sa narodilo doma, ale “product of a home birth who did not receive hearing screening at the time of birth”. Ak nič iné, tak toto podľa mňa ilustruje, tunajší prístup k pacientom. Nie sú to ľudia, ale objekty, na ktorých si každá špecializácia pozrie to svoje a nikto sa nezamyslí nad celkovým obrazom.

34 týždňov

Tento týždeň som mala hneď dve tehotenské kontroly – aj keď len jedna z nich bola “ozajstná”. Vo štvrtok sme boli s Kikou u našich pôrodných asistentiek. Kika sa tam už cíti skoro ako doma, rovno si ide zobrať kôš s hračkami a usadí sa pri nás na koberec (keď sme potom prešli do vyšetrovne, hľadala puzzle, ktoré tam zvyčajne býva, ale tentokrát ho mali inde).

Bábo nám za posledné dve týždne kus narástlo (aj keď na váhu som pribrala len pol kila), ale aj podľa merania aj subjektívne som sa kus “nafúkla”. Otočené je hlavou dolu a zjavne má stále dosť miesta, lebo je veľmi aktívne. Aj počas kontroly mi po bruchu rôznymi smermi tancovali hrbolčeky. Toto je môj najobľúbenejší prejav tehotenstva (okrem toho, že na konci bude bábo), napriek tomu, že ma to niekedy budí aj v noci a občas až zabolí, keď sa drobcovi podarí niečo citlivé trafiť. Ale vychutnávam si to (a je možné, že to už bude naposledy…).

Na nasledujúcu kontrolu (o dva týždne) prídu Sabine a Vicki k nám – jednak, aby si mohli “nasucho” vyskúšať, kadiaľ sa k nám ide, kde zaparkovať a kde presne bývame a jednak dovezú nejaké veci a skontrolujú tie, čo už máme doma nachystané.

Druhá kontrola bola o deň na to u doktora, ktorý s našimi pôrodnými asistentkami spolupracuje v prípadoch, keď je potrebný transfer do nemocnice. Preto som sa s ním aj stretla – aj keď transfer nie je pravdepodobný, je fajn sa aspoň raz dopredu porozprávať s človekom, ktorý by v takom prípade bol “primárnym poskytovateľom starostlivosti”.

Pôvodom je z Poľska, jeho mama tam pracovala ako pôrodná asistentka pri pôrodoch doma a keď emigrovali do štátov, pracovala ako gynekologička-pôrodníčka. Syn sa pobral v jej šľapajách a zastáva filozofiu, že lekár by sa mal starať len o komplikované tehotenstvá a pôrody a tie “normálne” prenecháva pôrodným asistentkám (nielen tie doma, ale aj v nemocnici – tak ako niektorí doktori zdieľajú prax s inými doktormi, on ju zdieľa s pôrodnými asistentkami, ktoré majú nemocničné privilégia a pacientky si delia podľa rizikovosti tehotenstva).

Zhodnotil, že som dobrý kandidát na pôrod doma, “poučil ma o rizikách” a poprial, nech sa už neuvidíme. Pozoruhodné boli akurát dve veci. Keď si v mojich papieroch všimol, aká veľká bola Kika, keď sa narodila, pýtal sa, ku ktorému doktorovi som chodila predtým (v zmysle, ktorý doktor v dnešnej dobe “dovoľuje” porodiť také veľké dieťa vaginálne) a ponúkol, že ak budem chcieť, tak môžem v apríli prísť ešte na jeden ultrazvuk na odhad pôrodnej veľkosti tohto bába (nepôjdem – nechce sa mi vyvaliť tri stovky za meranie, ktorého odchýlky sú nezriedka aj kilo ľubovoľným smerom – ale poďakovala som sa za ponuku).

A druhá poznámka, ktorá ma zaskočila, ale nechcelo sa mi s ním púšťať do tejto debaty, bola, že Kikin pôrod, trvajúci 15 hodín, bol pomerne dlhý. Áno, 15 hodín je dlhá doba, ale na prvý, medicínsky neurýchľovaný, pôrod to ani zďaleka nie je veľa – podľa toho, čo som čítala, taký zdravý priemer…

Akurát som sa ho zo zvedavosti spýtala, či bol niekedy pri domácom pôrode (myslela som ako “pozorovateľ” toho, ako vyzerá pôrod s takýmito midwives) a na to odpovedal, že párkrát hej, ale vždy ako pôrodník, keď si ho vyžiadali (a primerane zaplatili) známe a dobre situované mamičky.

Takže celkový dojem ok, oceňujem jeho prístup k pôrodným asistentkám, ale stále som rada, že som si vybrala iný druh predpôrodnej (a pôrodnej… a popôrodnej..) starostlivosti (a to som ešte nespomenula klasické cca hodinové čakanie v preplnenej čakárni na párminútový rozhovor…).

Ale dosť o kontrolách, máme sa fajn.

Teším sa na jar, okrem iného aj preto, že sa mi nechce/lo kupovať teplé tehotenské veci (kabát, bundu), ale tie netehotenské už neoblečiem.

Párkrát sme sa snažili bábo natočiť, ako kope a prevaľuje sa (najaktívnejšie je večer), ale ako keby malo nejaký senzor, keď vytiahneme foťák, tak sa ukľudní.

Nové strie (zatiaľ) nemám (poctivo natierame), ale trochu sa mi zväčšili tie Kikine počas týchto posledných týždňov, tak som zvedavá, ako to pôjde ďalej.

A na záver na porovnanie fotky:

 

Čo ma vie vytočiť II

Vždy ma vytočí, keď čítam story ako je táto. Narodil sa chlapček. Neďaleko Denveru. Na palube lietadla. Odhadovaný termín  pôrodu bol niekedy v januári, ale malý si rozmyslel, že už je čas a počas letu z Chicaga do Salt Lake City sa pýtal na svet. Lietadlo odklonili do Denveru, ale kým stihli pristáť, tak už mali o jedného pasažiera navyše. Všetko dobre dopadlo. Ale čo ma na ich príbehu zarazilo, je toto:

When it was determined that the woman was not only in labor but wouldn’t make it to either the intended destination or any other, she was moved to the rear of the aircraft where the doctor did his magic, tying the umbilical cord with his shoestring. (Keď sa zistilo, že žena nielenže rodí, ale porodí predtým než lietadlo dôjde do cieľa alebo na hocijaké iné letisko, tak ju presunuli do zadnej časti lietadla, kde doktor urobil svoje čary a uviazal pupočnú šnúru svojou šnúrkou do topánok.)

Did his magic?? Akože akú mágiu to tam ten doktor robil? Nastrčil ruky, aby bábo nespadlo na zem? Keď sa hovorí, že “odrodil ma doktor ten a ten”, čo tým myslia? (Keby sa niekto pýtal, tak mňa nikto neodrodil. Kiku som porodila ja. Áno, doktor tam na konci bol, ale odrodila/porodila som ju ja a nikto iný.)

A druhá vec – čo všetci majú s tým viazaním pupočnej šnúry?

Fluór a chrí­pka

VykrútenáTak sme dnes boli zase v poradni, pozrieť doktora. Nemôžem si pomôcť, ale čím ďalej tým menej sa mi páči. Prvá vec bola, že sme došli 12:55, objednané sme boli na jednu a nikde nikoho. Čakali sme pred dverami do čakárne, kým sa všetci vrátili z obedňajšej prestávky. Potom nás šupli do vyšetrovne, ktorú ešte neupratali po poslednom pacientovi a doniesli zdravotnú kartu nejakej Sarah. Prišla sestrička, že malú Sarah pomeria a keď som jej vysvetlila, že Sarah dnes neprišla, tak sa vybrala na výpravu za našou kartou.

VykrútenáTakže až niekedy o pol druhej bola už pripravená aj vyšetrovňa, aj karta, aj sestrička. Tá pomerala, čo bolo treba, a vyšlo jej 10.9kg a 74cm. Potom prišiel doktor, popozeral, popočúval, nalial Kike obrnu do pusy a strelil tri injekcie. Štvrtú – chrípku – som odmietla. Na to ma informoval, že si myslí, že si pre ňu ešte prídeme, lebo že nás bez nej nepustia do jaslí.

S tou chrípkou je to tak, že zloženie vakcíny sa vyberá takmer rok dopredu. Idú do nej tri typy chrípky, ktoré začiatkom roka Global Influenza Surveillance Network odhadne, že budú najrozšírenejšie nasledujúcu sezónu. Tento rok boli odhady úplne mimo, lebo nezahrnuli prasaciu chrípku (ani nemohli, lebo tá sa poriadne ukázala až potom, čo už bolo rozhodnuté a urýchlene sa dodatočne začala výroba vakcíny aj proti nej). Napriek tomu, odporúčania ostali nezmenené – treba sa vraj zaočkovať aj tou sezónnou a keď bude dostupná, tak aj prasacou.

Pritom prvá otázka, ktorá ma napadne je, že keď sa toľko ľudí očkuje, nemala by už chrípka byť vpodstate vyničená? Tak je tomu s vä荹inou detských ochorení, proti ktorým sa očkuje. Ale na chrípku napriek očkovaniam každý rok ochorie približne rovnaký počet ľudí a mnoho z nich sú deti, ktoré boli zaočkované. Problém je práve v tom, ako chrípka mutuje a vracia sa stále v nových a nových verziách (k čomu možno práve očkovaniami a imunitou voči tým starým sami prispievame).

Okrem toho, chrípkové injekcie obsahujú konzervačné látky, ktoré nie sú práve zdraviu prospešné, ako napríklad Thimerosal (čo je zo 49% ortuť a bol eliminovaný už zo všetkých detských vakcín okrem tej chrípkovej). Jednoducho sa mi zdá, že v tomto prípade negatíva prevažujú pozitíva, vôbec nie je jasné, či vakcína proti chrípke ochráni, v prípade tej prasacej ani nebola poriadne testovaná a celé je to skôr spôsob ako dať farmaceutickým spoločnostiam každý rok dobre zarobiť. Uvidíme, čo nám povedia v jasliach (nerada by som sa totiž uchyľovala k nejakým vyhláseniam, že mi moje náboženské presvedčenie nedovoľuje očkovať proti chrípke), ale zdá sa mi, že vitamín D a časté umývanie rúk sú v tomto prípade lepšou prevenciou ako očkovanie.

Nuž a čím ma doktor potom dorazil, bol fluór. Napísal nám recept na nejaké vitamíny s prídavkom fluóru, ktoré vraj máme Kike dávať. Nejako veľmi nevysvetľoval a ja som nevedela, ako reagovať, lebo jediné, čo ma v danej chvíli napadlo bolo to, že na každej zubnej paste s fluórom je napísané, že keď dieťa prehltne viac ako “hrášok” pasty, tak mám volať Poison Control (tam treba volať aj keď vypije záchodový čistič alebo poje lieky na srdce starého otca…).

Keď som prišla domov, tak som sa spýtala googla a ten v zásade povedal, že celkový prísun fluóru je ťažko odhadnúť, lebo sa nachádza aj vo všetkej strave a pitnej vode (áno, Kika toho zatiaľ veľa nepoje ale časom bude aj to) a nadmerné množstvá vedú k nevratnej fluoróze. Okrem toho, nové zistenia ukazujú, že pozitívne účinky fluóru sú akurát z natierania zubov a nie vnútorného užívania a ani Americká Zubná Asociácia neodporúča paušálne fluórové doplnky pre všetkých, ale iba pre deti, ktoré žijú v oblastiach, kde nie je voda fluorovaná. Takže aj tieto nové vitamíny zatiaľ preskočíme.

Podobne ako minule, ani teraz sa ma nespýtal, či sa Kika prevracia, smeje alebo sedí a na moju otázku, ako sa najlepšie vysporiadať s jetlagom – časovým posunom – odpovedal, že nesnažiť sa ju prerobiť na miestny európsky čas ale nechať ju na fungovať na tunajšom, keďže sa jedná len o pártýždňový výlet. Tak neviem, či to akože malo znamenať, že ju budeme nechávať spať do 12 na obed a kúpať začneme niekedy o polnoci… Náš plán je zatiaľ práve naopak – nesnažiť sa nejako drasticky, ale smerovať k tomu, aby spala keď je tma a bola hore, keď je svetlo. Uvidíme.

Ešte dve videá. Snaha bola zachytiť, ako Kika začína bľabotať, ale to sa veľmi nepodarilo – iba na tom prvom na konci je kúsok:

http://www.jancigovci.com/wp-content/uploads/2009/12/vid1.flv

http://www.jancigovci.com/wp-content/uploads/2009/12/vid2.flv

Pas, poradňa a pusinky

Takže, čo má Kika nového za posledný týždeň? Vo štvrtok sme boli v škole, v piatok v poradni, cez víkend začala robiť pusinky a dnes sme boli požiadať o pas. Ešte raz a pomalšie?

V škole bolo fajn. Dobre mi padlo zase po dlhom čase pokecať so spolužiakmi a ísť na študentský seminár (aj keď len do polovice, lebo vtedy to Kiku prestalo bavit – prepáč, Nelson, nič osobné – a nepomohlo ani koliečko okolo budovy, tak sme sa pobrali domov).

V poradni bolo tiež fajn, aj keď sa nás pokúsili zmiasť tým, že sa presťahovali o poschodie nižšie. Ale my sme ich našli! Sestrička Kiku zase pomerala a tentokrát jej vyšlo 70cm a 9.5kg. Doktor popozeral, povedal, že všetko ok, ale keď som sa ho pýtala na našu “tuhú” stravu, zahlásil, že si myslí, že by sme jej ešte okrem mlieka nemali dávať nič (že veď predsa nechceme, aby mala 20kg, keď bude mať jeden rok). Tak neviem. Tie naše kŕmenia aj tak zatiaľ vyzerajú tak, že polovica skončí u mňa v bruchu, druhá u Kiky na podbradníku a u nej v brušku by sa našli len nejaké stopové množstvá, takže sa nebojím, že by sa z toho nejako prejedla. Ale doktor si myslí, že keď jej to nepomôže dlhšie spať, tak nech vraj ešte počkáme.

Tým sme sa dostali k spánku. Tak som mu povedala, že sme mali asi 3 (sladké) týždne, keď Kika spala celú noc, ale že potom sa začala jedenkrát budiť na hlad a teraz posledných pár nocí dokonca po dva razy. Na to on, že to nemáme podporovať, že ju máme nechať vykričať sa, kým nezaspí a že po pár takýchto nociach sa naučí, že v noci sa má spať a nie jesť. Toto odporúčanie sa mi pozdávalo ešte menej ako to o kŕmení. Nie že by ma nelákala predstava spojitého nočného spánku (joooj, láka veľmi, hlavne keď sme tých pár týždňov mali preview, aké je to výborné… roky PK – pred Kikou – si už ani nepamätáme), ale nie za cenu toho, že nechám dieťa vrieskať od hladu (a podľa cucania a toho, že zaspí potom zase veľmi rýchlo, si myslím, že je to naozaj hlad a nie niečo iné).

Tak som si vypočula odporúčania, myslela si svoje a objednala nás zase o dva mesiace, tesne predtým, ako pôjdeme na Slovensko. Trochu ma mrzelo, že sa ani doktor, ani sestrička nepýtali na žiadne pokroky – akože, či sa už Kika prevracia/smeje/načahuje… nejako sa mi zdalo, že to sa v poradniach robí. (Už teraz vidím, aké komentáre a e-maily dostanem najbližší týždeň… žiadny lekár mi nie je dosť dobrý, každého len kritizujem a myslím si, že môj názor je lepší ako ten jeho, hlavne keď on to roky študoval, ale ja musím na každom hľadať nejaké muchy… a to som ešte nenapísala, že sa nám ide teraz meniť poisťovňa a že ak tohto nášho doktora tá nová nebude mať v svojej sieti, tak budeme musieť hľadať iného – to bude výhovorka… ako hovorí Marek, iná cesta, dosť o doktoroch).

Lepšia téma. Pusinky. To sme zase raz mali Kiku, čo naučiť. Keď na ňu cmukáme, tak nám pusinkuje naspäť. Teda, aby som nepreháňala, tak je to skôr také mľaskanie, ale aj tak veľmi zlaté. Video bude, keď sa podarí natočiť.

A pas. O ten sme dnes požiadali na pošte a mal by prísť niekedy do konca novembra, takže bude ešte trošku rezerva pred naším odletom na Vianoce. Stále mi len pripadá vtipná predstava pasu s bejby fotkou vo vnútri (ktorú som fotila doma na bielom uteráku), obzvlášť keď (ak som to dobre pochopila) by mal byť platný 5 rokov. Uvidíme.

Perfektne mi to dnes vyšlo – píšem posledný riadok a čujem nejaké mrvenie od vedľa…

Plakala som, keď som skladala telefón

Viem, že sú na svete ľudia, ktorí majú oveľa vä荹ie problémy – nemajú, čo jesť; nevedia, či v susednom dome nevybuchne bomba; dieťa má rázštep podnebia a mliečko, čo zje, mu vyteká naspäť nosom… to nám však nijako nepomôže.

Už som písala o naších peripetiách s Kikinými ďasnami a jazykom. V Patersone sme boli 4krát, z toho posledný raz, keď tu bol ocino, na team meetingu. Sedem detí, 30 doktorov, telekonferencia na univerzitu vo Philadelphii, žiadny priestor na otázky, report vám pošleme.

Správa o necelé dva týždne prišla a písalo sa tam “no intervention regarding the cleft of tongue is indicated” – neodporúčajú nič ohľadom rozdvojeného jazyka. O zárezoch v ďasnách sa tam nepísalo. Ale zato tam boli odporúčania, že máme ísť k ušnému, k doktorovi, ktorý zaokrúhľuje šišaté hlavy, k detskému zubárovi a o 6 mesiacov zase na genetiku.

Tak tam nasledujúce ráno volám, ale dostanem sa iba po sekretárku, nechávam odkaz, sekretárka sľubuje, že v priebehu dňa sa mi doktor ozve. Neozval, tak nasledujúce ráno mu píšem e-mail. To zabralo a poobede zavolal.

Povedal, že s tým jazykom to môžu urobiť hocikedy, ale že teraz tam nie je žiadny “functional problem” (akože sa Kika bez problémov naje), takže by to bolo “for aesthetic reasons only” (iba z estetických dôvodov) a že to poisťovna nepreplatí. Že ak počkáme nejaké 2 roky a bude to “functional problem” (akože bude mať problémy s rozprávaním), tak potom to zrejme preplatí. Som myslela, že zle počujem…
S ďasnami povedal, že to tam asi zabudli napísať do toho listu, ale že s tým teraz tiež neodporúčajú nič robiť, lebo že “window of opportunity” (vhodný čas) na toto je okolo 9 rokov a že nech sa kľudne idem opýtať do iného centra, že tam mi povedia to isté. A že dúfa, že si to nepôjdeme nechať urobiť k nejakému plastickému chirurgovi, ktorý by bol ochotný to robiť aj skôr, lebo že to že vieme niečo urobiť, ešte neznamená, že by sme mali…

Nie sme rodičia, ktorí by sa báli, že nech len ich dieťa nie je o trošku iné ako ostatné. Keby toto bola naša jediná starosť, tak nech má rozdvojený jazyk… ale aj keď nie sme lekári, tak sa bojíme, že bude mať problémy s rozprávaním, že bude mať problémy, keď jej začnú rásť zuby, že sa jej budú deti smiať… a zdá sa nám lepšie predchádzať problémom, ako počkať, kým naozaj budeme musieť začať chodiť k logopédovi a že potom bude vhodný čas niečo riešiť… a ide ma poraziť, keď prvé, o čom doktor hovorí, sú peniaze a nie dobro pacienta.

V piatok idem s Kikou ešte do poradne, tak sa chcem o tom porozprávať tam s detským lekárom a skúsiť od neho vymámiť nejaké vyjadrenie, že sa nejedná len o kozmetickú záležitosť. Budeme zisťovať od poisťovne, že aké presne majú podmienky o “birth defects” (až mi prsty vykrúca, keď to píšem) a čo pokrývajú (púšťať sa v USA do takého niečoho bez poisťovne je na takú menšiu hypotéku). A pôjdeme asi pýtať druhý názor do Cranio Centra na NYU (áno, som hlúpa, že som si tie centrá nepozisťovala skôr a išla s prvým odporúčaním do Patersonu, keď sú dve hneď na Manhattane a ďalšie v Brooklyne).

A popri tom mi, samozrejme hlodá malý červík v hlave, že čo ak má ten doktor pravdu? Čo ak je lepšie teraz to nechať tak, kým to nie je problém, ako sa trápiť s možnými komplikáciami/následkami operácie… Naozaj by som chcela vedieť, čo robiť.

Celú noc

Dnes som po asi troch mesiacoch prvýkrát prespala celú noc. Kika zaspala približne o pol deviatej a zobudila sa (a nás) ráno o štvrť na sedem. Bola o pol metra a 90 stupnov inak, ako sme ju dali spať, a hladná ako vlk.

Po tom, ako nás všetci varovali, že keď príde bejby, tak toho veľa nenaspíme, sme aj my zaradili nedostatok spánku medzi zbrane hromadného ničenia. Ale boli sme príjemne prekvapení. Okrem prvých pár dní, som vstávala v noci dvakrát a v poslednej dobe väčšinou už len raz niekedy medzi treťou a štvrtou. A dnes takéto prekvapenie. Nečakám, že to odteraz už bude pravidlom, ale vyzerá, že sme na dobrej ceste.

Čo je ešte nové? Minulý týždeň sme chodili po doktoroch. Boli sme na ústnej chirurgii, lebo Kika má rozštepený jazyk (ako taký hadík) a dva zárezy v spodných ďasnách. Nemalo by to byť nič vážne, pri jedení jej to nevadí, ale radi by sme to dali do poriadku, kým sa jej začnú tlačiť zuby (čo asi nebude až taká ďaleká budúcnosť, lebo sliny jej začínajú tiecť potokom a žužle si ruky).

Keď sme tam došli, uvítal nás taký mladý zubár, ktorý sa zatváril veľmi prekvapene, keď zistil, že pacientka nie som ja ale 2mesačné bábo. Potom sa ospravedlnil a povedal, že jasné, že veď má predsa opuchnuté líca. Tak na to som mu povedala, že to je v poriadku, že líca má také, aké bábätká mávajú, ale že či sa na ňu môže pozrieť ústny chirurg, ku ktorému bola objednaná.

Museli sme počkať dve hodiny, obzrelo ju asi 8 ľudí, z toho dvaja chirurgovia, všetci sa tvárili, že to, čo vidia je veľmi zaujímavé, lebo rázštepy ďasien vraj bývajú častejšie hore ako dolu a býva iba jeden v strede a nie dva. Nechceli sa vyjadriť, čo presne s tým budú robiť, kým nepôjdeme ešte k detskému plastickému chirurgovi a nosno-ušnému doktorovi (začiatkom augusta). Takže to vyzerá ešte na pár výletov do Patersonu, ale hlavné je, že (okrem toho mlaďasa, ktorý asi ešte nevidel bábo), majú s podobnými vecami skúsenosti, tak hádam to dobre dopadne.

Mne sa Kikine úsmevy páčia aj také, aké sú, ale nerada by som, aby mala problémy s rozprávaním alebo sebavedomím neskôr…

Nuž a potom sme ešte boli prvýkrát aj na Manhattane – u detského kardiológa. Pri narodení mala Kika totiž šelest na srdiečku. Po mesiaci v poradni to už detský doktor nepočul, ale predsalen chcel aby sme sa išli pre istotu ukázať, lebo keď ju budú uspávať kvôli tým ústam, tak si chcú byť istí, že so srdiečkom je všetko v poriadku. Kardiológ povedal, že on síce ešte trošku počuje, ale že to nie je nič, s čím by si bolo treba robiť starosti a že do roka sa to pravdepodobne spraví samo.

Okrem návštev doktorov sme sa vybrali aj na jednu oveľa príjemnejšiu. Boli sme vrátiť Pálovcom autosedačku, lebo onedlho ju už aj oni budú potrebovať pre svoje bejby a zablahoželať Lucii k narodeninám. Pri tej príležitosti sme Kike dali prvý ozaj dievčenský outfit.

Ono totiž tým, že sme nechceli vedieť, čo budeme mať, tak sme vecičky chystali také neutrálne (aspoň som si myslela) – dupačky so zvieratkami a také tie tričká, čo sa zapínajú medzi nohami. Ale už niekoľkokrát sa mi ľudia vonku prihovorili, že aký pekný chapček. Dievčatko mi ešte nepochválil nikto. Garderóbu zatiaľ vymieňať nebudeme, veď to sa postupne spraví, ako bude Kika rásť, ale tomuto tričku so sukničkou som neodolala.

A kúpili sme nakoniec aj autosedačku. Nie také vajce pre novorodenca, ako sme mali požičané, ale takú prestaviteľnú, čo môže byť aj na ležato aj posediačky a hádam vydrží pár rokov. Vyskúšame ju asi pri najbližšej doktorskej návšteve.

PS Tieto parádne obrázky nafotil Martin (ďakujeme) a má na svedomí aj to, že teraz (zase raz) pozeráme foťáky a rozmýšľame, či nejaký nekúpime. Áno, áno, presne viem, čo chcete povedať – že možno problém našich obrázkov nie je vo foťáku, ale vo fotografovi. Na to Mišo odkazuje: “veď počkajte a uvidíte!”

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...