Tretí pôrod alebo Bola som súčasťou systému?

Bolo to už skoro pred mesiacom, ale ja ešte stále spracovávam.

Najprv background.

V januári som začala chodiť na kurz pre duly. Bola som nadšená. Potom som s ním v apríli praštila. Nie preto, že by sa mi kurz samotný nepáčil, že by sa mi už nechcelo naň chodiť, alebo že by som o “dulenie” stratila záujem. Ale preto, že som bola na valnom zhromaždení slovenských dúl, kde okrem iného boli kazuistiky – brainstorming o situáciách, ktoré sa jednotlivým dulám stali pri práci v pôrodniciach, čo v takých problémových situáciách robiť, ako sa zachovať, čo s tým po pôrode… Do detailov nechcem a nemôžem zachádzať, ale pointa je, že s výsledkom som nebola spokojná. Ak by som kurz dokončila a chcela robiť pod hlavičkou Slovenských dúl, musela by som podpísať súhlas s ich etickým kódexom. A v ňom sa píše, že dula v zásade nijako nemôže zasiahnuť do toho, čo sa v pôrodnici deje. Jej úlohou je sústrediť sa iba na rodiacu ženu. Ok. Na to tam je. Ale keby som na ulici videla ako niekto niekomu ubližuje, nie je to len moje právo, je to moja povinnosť zasiahnuť, ak to pravda, dokážem. Prizerať sa na to, stáť tam, držať toho ubližovaného za ruku a chlácholiť ho, že o chvíľu bude po všetkom, sa mi nezdá v poriadku.

A tak som s kurzom skončila a radšej sa venovala Ženským kruhom. Fast forward.

Prišiel september a s ním aj jedna známa, ktorá sa chystala do žilinskej pôrodnice so svojím druhým bruškom. Partner k pôrodu nechcel ísť, ona tam niekoho chcela mať, kontaktovala aj žilinské duly… Long story short, išla som s ňou ja. (Vedela, že som začala s kurzom, vedela, že som s ním prestala, aj to, že prečo.) Detaily opäť písať nebudem, lebo je to jej príbeh. Pre mňa to však tiež bol silný zážitok.

A po ňom sú mi dve veci jasné a kopa iných mi je stále nejasných.

Tie dve jasné sú, že by sme možno chceli časom ešte jedno dieťa a že v žilinskej pôrodnici ho neporodím.

Tých nejasných je viac, ale tá, čo ma trápi najviac, je, či som bola súčasťou systému? To, čomu som sa ešte na jar chcela tak silou mocou vyhnúť… Na jednej strane je to, ako pôrod vníma mamina. Tá hovorila, že to bolo kus lepšie ako prvýkrát, keď tam bola sama. Že bola rada, že som tam bola s ňou a že jej to pomohlo. To sa dobre počúva a pohladí na duši. Predsalen nie každý deň má človek príležitosť pomôcť niekomu v tak intímnej situácii a byť pri narodení dieťaťa. To je taká tá čistá človečina.

Ale na druhej strane, ako som ten pôrod vnímala ja? Vidím, že sa deje niečo, čo by som si ja nenechala spraviť. Ale mamička neprotestuje. Mám ja právo zasahovať? Mám povinnosť? Risknem, že ma vykážu von, lebo nerešpektujem predpisy pôrodnice a tým mamičke ešte aj ja uškodím? Kde je tá hranica?

Keby ma znovu niekto v podobnej situácii poprosil, znovu by som išla. S menšími ilúziami, so zmätenejšou hlavou. Viac by som sa s ňou dopredu porozprávala. Dala by som jej jasne vedieť, že ak chce, budem jej ústami ohľadom tých vecí, na ktorých sa dohodneme. Ale začínam byť čoraz viac presvedčená, že na to, aby sa niečo zmenilo, nestačí mravenčia práca “zospodu” – mamičky, ktoré si budú trvať na svojom. A to je jeden z dôvodov, prečo o týždeň idem do Belgicka na dve konferencie (v rámci práce pre občianske združenie). Tá druhá z nich je Human Rights In Childbirth, kde budem aj hovoriť o tom, ako je to na Slovensku. Teším sa, som zvedavá a dúfam, že to bude na niečo dobré.

Víkendové surfovanie

Pozdravy z bratislavských Kramárov, kde včera v noci Kubkovi operovali pruh. Keď sa spamätáme, možno bude na danú tému aj článok “Ja nie som vystrašená, ja som naštvatá.” (to nebola metafora, to bol citát)

teraz len toto:

bleeding time

one woman mentions that women are literally still bleeding, long after they’re expected to “bounce back” and reclaim their old lives and be totally self-sufficient. Our bodies haven’t finished healing, and we’re supposed to look and act as though nothing even happened here, it’s all good. It’s all just the same as it was.

narodeniny alebo ako som bola v dulom nebi

Šťastná Zuzka úplne žiarila, otecko sa s láskou díval na ňu a na syna, držal Zuzku za ruku a bozkával ju. Bábätko sa tichučko a sústredene dívalo Zuzke do očí. Eva pokojne odišla, nebála sa, že by im dieťa nebodaj spadlo, nechcela ho brať preč. Ani ja som nemala potrebu tam zostávať. Tieto chvíle patrili im. Ich novej rodine. Zobrala som si fľašu vody, mobil a šla sa prejsť von s tým, že sa vrátim, keby ma potrebovali, alebo až potom, keď pôjdeme domov.

Sedela som na lavičke a premýšľala o tom, čo som zažila. A  dokola som si kládla otázku: „Prečo to u nás nejde? Prečo?“

Toto by bolo výborné, keby to tak v tých knihách aj bolo:

Game of Thrones

Keby dula bola liek, bolo by neetické nepoužiť ho (Dr. John H. Kennell)

DulaTen prvý víkend kurzu pre duly? Vrátila som sa z neho v podobnom stave ako zo svojho prvého matického sústredenia. Unavená, motivovaná, na prvý pohľad akoby so zľahka vymytým mozgom.

Plán je takýto: počas roka bude ešte 5 takýchto víkendov, niektoré v Bratislave, niektoré v Poprade, pomedzi ne samoštúdium. Po ich absolvovaní budem dula “v zácviku” a môžem začať chodiť k pôrodom. Certifikát dostanem po úspešnom absolvovaní aspoň dvoch, napísaní práce a zložení skúšok.

Aha, áno. Pre nezasvätených ešte na vysvetlenie:

Čo je to dula? Ako píšu na svojej stránke Slovenské duly, je to špeciálne vyškolená žena, ktorá poskytuje starostlivosť mamičkám počas tehotenstva, pôrodu, šestonedelia a dojčenia. Ťažisko jej práce je počas pôrodu, kedy sa snaží poskytnúť rodičke fyzickú aj psychickú podporu a snaží sa jej pôrod uľahčiť. Ak je pri pôrode aj partner, časť starostlivosti je nasmerovaná aj naňho. Dula však neposkytuje zdravotnícke služby, ani nezasahuje do kompetencií zdravotníckeho personálu.

Podľa Mothering the Mother, How a Doula Can Help You Have a Shorter, Easier and Healthier Birth, prítomnosť duly pri pôrode:

  • znižuje počet cisárskych rezov o 50%
  • dĺžku prvej doby pôrodnej (fázu „otvárania“) skracuje v priemere o 25%
  • použitie oxytocínu je potrebné v o 40% menej prípadoch
  • užívanie liekov proti bolesti v o 30% menej
  • použitie klieštov o 40% menej
  • žiadostí o epidurálnu anestéziu je o 60% menej

Prítomnosť duly pri pôrode preukázateľne pozitívne ovplyvňuje jeho dĺžku a možný výskyt komplikácií.

Takže na takéto som sa dala. Prečo? Napíšem to aj za cenu, že to vyznie ako naivné klišé… Ja by som naozaj dopriala kažej žene, aby jej pôrody boli istým spôsobom také, ako ten môj druhý. Aby sa cítila bezpečne, aby v tej miestnosti bola láska, aby to pre ňu bola pozitívna skúsenosť, ktorá ju posilní (bez ohľadu na to, aký to bude pôrod). A nechcem o tom len teoretizovať, chcem pre to aj aktívne niečo spraviť.

Strelené? Asi.

Ešte niečo málo k tomu školeniu samotnému:

  • Krásne to hneď na začiatku povedala jedna z inštruktoriek. My všetci (ja teda obzvlášť), často používame telo iba ako dopravný prostriedok pre hlavu, v ktorej sedíme. A jedna z vecí, ktoré sa musíme znovunaučiť, je ako pracovať s tým fyzičnom – aj svojím, aj tým druhých ľudí.
  • “Dulenie” je práca, nie poslanie.
  • Skúste si niekedy toto cvičenie: nechajte niekoho iného, aby vás obul do vašich (najlepšie zimných, šnurovacích) topánok. Skúste to dvakrát. Raz tej druhej osobe počas obúvania nepoviete vôbec nič, bude vás obúvať tak, ako sa jej/mu to zdá najlepšie. Druhýkrát presne naopak. Váš “obuvák” neurobí nič, čo mu explicitne nepoviete (“chyť topánku, zdvihni ju, …”). Dojmy? Je jedna vec, ako to súvisí s prácou duly, ale čo ma okamžite napadlo, bolo, že ja okrem seba často obúvam ešte ďalších dvoch ľudí. Tým prvým spôsobom.
  • Bolo nás tam 13 z rôznych kútov Slovenska. Niektoré ešte nerodili, niektoré už majú deti, niektoré tam tie deti mali so sebou, niektoré už majú vnúčatá. Celkovo veľmi zaujímavá a mne sympatická zmes.
  • Zážitok som mala už cestou tam. Logisticky sme to mali vymyslené tak, že sme všetci štyria v piatok večer prišli k svokrovcom do Senca a ja som sa v sobotu ráno sama pobrala do Bratislavy. Ale ešte pred odbočkou na diaľnicu som sa odstavila na krajnici, lebo auto vydávalo nejaké divné zvuky. (Ja viem, mechanik zo mňa nebude.) Vystúpim a tam defekt, koleso úplne spľasnuté. Tak som zavolala svojho rytiera. Namiesto na bieleho koňa sadol do modrej Hondy a prišiel ma aj so svokrom zachrániť. Vymenili koleso za dojazdové a išlo sa do servisu. Musím im spraviť reklamu, lebo za 5 eur som si to zhruba o pol hodinu už bez klinca v pneumatike opäť šoférovala do Blavy. Prišla som síce neskoro, ale už aspoň viem, ako vyzerá a ako sa používa náš zdvihák.
Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...