Návšteva z Colorada

Títo Američania sú divní ľudia. Jeden by si myslel, že po rokoch žitia tu mi to tak už nepríde, ale ukazuje sa, že stále ma neprestávajú udivovať…

Keď som zmaturovala, tak som bola na rok v Colorade ako výmenná študentka. V malom meste, v malej škole, v obyčajnej americkej rodine. Dojem to zanechalo nielen na mňa ale aj na nich, lebo po mne sa u nich vystriedalo niekoľko ďalších študentiek (ešte jedna bola zo Slovenska; ale po prvej skúsenosti si vyberajú dievčatá, ktoré sú katolíčky a aspoň trochu hudobne nadané) a na kratšie obdobia aj kopa iných mladších detí, ktoré potrebovali dočasných náhradných rodičov.

Napriek tomu, že témam ako náboženstvo a americká politika a zdravotníctvo sa vyhýbame, vychádzame dobre. Keď sme boli s mojím vtedy ešte priateľom v lete 2003 na Work and Travel v Grand Canyone, tak sme sa cestou odtiaľ u nich na týždeň zastavili. Potom sme ich pozvali na svadbu a ukázali im kúsok Slovenska a Čiech. A keď sme sa presťahovali ku New Yorku, moja malá “sestra” si prišla pozrieť oslavy Dňa nezávislosti, Sochu slobody a Fantóma opery (to bol jediný muzikál, na ktorý som bola dvakrát).

Keď sme im povedali, že pracujeme na tom, aby sme sa z tejto krajiny odsťahovali, tak zahlásili, že majú míle, ktoré treba minúť. A my že fajn. (Doleteli iba Julie a Cami, lebo Thom si nemohol zobrať voľno.)

Prišli hlavne, aby boli s nami (podľa ich vlastných slov… nie je to len samoľúbosť), ale aj tak, keď už boli tu, tak chceli ísť aj “turistovať” na Manhattan. A tak dostali ponuku – môžu ísť samy autobusom a pozrieť si, čo chcú, alebo môžeme ísť všetci autom na Staten Island, odtiaľ kompou na juh Manhattanu a pomotať sa tam (Wall Street, Brooklyn Bridge, …). Vybrali si druhú možnosť. A tým pádom bol Kubo prvý raz v New Yorku. Kika si užila výlet kompou. A ja som ostala prekvapená, aký kus Freedom Tower už postavili na WTC.

Aby sme vykompenzovali všetok ten hluk, smrad, špinu a kopu ľudí, tak sme v sobotu strávili celý deň v parku (vrátane pikniku a spania na deke). Večeru sme si dali v “našom” dineri. A v nedeľu odlietali domov.

Čo ma to teda udivilo?

Napríklad to, že vonku je stále teplo, v noci 25 stupňov, spíme pri otvorenom okne len pod plachtou alebo na nej. A tak som podobne ustlala aj im. A že nech si pustia klímu, ak im bude aj tak ešte teplo. Pustili. Naplno. A vypýtali si odo mňa teplé prikrývky.

Alebo som ich poprosila, aby sa vyzúvali, keď prídu zvonku. Julie párkrát zabudla, ale v zásade sa snažili. Ale keď je vonku 32-34 stupňov, prečo by človek dobrovoľne chodil v teniskách? A keď už z nejakého dôvodu chce, prečo by si ich pri prvej príležitosti (rozumej keď príde domov) s nadšením nevyzul?

Alebo v reštaurácii. Je pravda, že dávajú veľké porcie. A tak si povedali, že si objednajú niečo, čo sa bude dať zobrať aj so sebou a pribaliť nasledujúci deň na cestu lietadlom. Potiaľto tomu rozumiem. Ale keď potom odišli a ja som našla v chladničke polystyrénovú krabicu a v nej 2 (slovom dve!) čajové lyžičky koláča (doslova) a druhú, v ktorej bolo sedem hranoliek, tak mi trochu myklo obočím.

Iný kraj, iný mrav, snažím sa mať pochopenie, ale akosi sa nedarí…