Ešte pár jesenných

Blatistý výlet na Lietavský hrad.

U jedných starých rodičov trénujeme na vianoce.

U druhého starého otca futbal.

Včera na dedinskom ihrisku

Melónová loptaVčera som bola s obidvoma krpcami doma (že prečo, to je iná story a momentálne sa mi do nej nechce púšťať) a doobeda sme išli prevetrať našu melónovú loptu a zahrať sa to, čo sa u nás chápe pod slovom futbal. Definícia je pomerne voľná, lebo povolený je kontakt s akoukoľvek časťou tela, lopta sa môže aj nosiť, hádzať a nie všetci hráči berú ohľad na bránky.

Po chvíli sa za výskotu, vreskotu a džavotu ihrisko zaplnilo, lebo došli prváci zo školy. Asi ešte využili príjemné jesenné počasie a spravili si branné cvičenie, či aký moderný názov sa dnes pre takéto aktivity používa. Chvíľu si niečo vysvetľovali na lavičkách priľahlej (vtedy zatvorenej) krčmy a potom prišla praktická časť.

Pani učiteľka zakričala, že chlapci idú hrať futbal I.A. proti I.B. A dievčatá sa mali postaviť do kruhu na kraji ihriska a tam im vysvetlila pravidlá nejakej hry, ktorá zahŕňala tiež jednu loptu, jej občasné hodenie susedke a pomedzi to občasné držanie sa za ruky (ale teda, neviem, čo to bolo). Ledva šesťroční a už dokonale odseparovaní.

Táto historka má však “šťastný” koniec. Dievčenské koleso dlho nevydržalo. Kočky tam potom chvíľu bezradne postávali, potom sa niektoré pridali k chlapcom na futbal (aj keď si to vyžadovalo trochu vyjednávania, lebo im tam nesedeli pomery Áčkarov a Béčkarov, ale aspoň som si nevšimla žiadne protesty, že dievčatá a futbal) a ostatné si vymysleli svoju hru (trochu sofistikovanejšiu naháňačku).

A my sme šli domov na obed.

Čo mi vadí na americkom futbale

Thom to asi správne zhodnotil, už vtedy, keď som bývala v Colorade. Dievča z Európy nemôže pochopiť americký futbal. Nie, že by nebolo schopné porozumieť pravidlám (aj keď priznajme si, intuitívne zrovna nie sú), ale celá tá myšlienka hry, kde snaha strhnúť niekoho na zem prekonáva radosť z pohybu, mi pripadá trochu šiši.

Dnes je Super Bowl. Ten Zápas, veľké finále, na ktoré sa (ako povedal Feldo) niektorí tešia viac ako na Vianoce a niektorí považujú danú udalosť za dôležitejšiu ako prezidentské voľby. Predstavte si, ako vyzeralo Slovensko, keď hrali hokejisti vo finále majstrovstiev, len po americky. Rozdiel je iba v tom, že Amerika to zažíva každý rok. Len na ilustráciu, nedávno sa objavila správa, že istá tehotná žena sa dohodla s lekárom, aby v piatok umelo vyvolal pôrod, ktorý mal predpokladaný termín najbližší pondelok. Prečo? Chcela si byť istá, že jej manžel nezmešká nedeľný zápas, ak by si práve ten čas vybral ich syn na svoj príchod na svet. A to nebol Super Bowl.

Samozrejme, celé sa to nezaobíde bez veľkých ceremónií. Firmy práve v prestávkach tohto prenosu predstavia nové reklamy, dopredu sú pripravené víťazné tričká a šiltovky pre oba tímy, ktoré víťazom navlečú len sekundy po skončení zápasu (nepoužitá sada hneď v pondelok putuje v rámci humanitárnej pomoci do niektorej z rozvojových krajín – nič z nej sa nesmie objaviť v správach, na e-Bay, na americkej pôde) a podobne.

Čo mi vadí? Celý ten humbug okolo? Budiž. Že sú ľudia pobláznení? Čo už, každý máme niečo. Nie, tomu síce nerozumiem, ale to mi nevadí. Ale to, že keď sa hrá zápas len medzi dvoma strednými školami, hneď vedľa ihriska čaká v pohotovosti sanitka a až nepríjemne často sa dočká. To mi vadí. To, že hráči nosia od hlavy až po päty kvalitné chrániče, ktoré odbúravajú zábrany pred ešte agresívneším útokom a násilnejším “tacklom” (ospravedlňujem sa za toto slovo, ale neviem slovenský ekvivalent – rada sa nechám poučiť). To, že práve z tohto dôvodu je vlastne nemožné zohrať len tak, priateľský zápas s kamarátmi na dvore bez výstroja a hrozby úrazu. To, že táto agresivita je obľúbená a cenená, to mi vadí.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...