Roadtrip – I diel

… alebo naša dovolenka 2007. Vybrali sme sa na tri týždne a skoro 4000 míľ do národných parkov na juhozápade USA. Prvú časť výletu sme spravili s Renčou a Ľubošom a potom sme sa ešte pár dní túlali sami. Ak chcete vidieť, že kde vlastne, tak klik sem a ak chcete vidieť obrázky, tak hľadajte tu.

Z New Yorku sme vyrážali zavčasu ráno, lebo sme mali nabitý program. Náš prvý cieľ bol Grand Canyon. Áno, v Grand Canyne sme už boli, ale pre veľký úspech a aby sme ho ukázali aj Renči a Ľubošovi a aby sme navštívili aj Havasu vodopády, ku ktorým sa nám pred štyrmi rokmi dostať nepodarilo, sme tam zamierili znovu.

Po prílete do Phoenixu sme si požičali auto a odviezli sa na Havasupai Hilltop. Pokiaľ sa niekedy budete chystať na teto výlet, dajte si pozor na to, že v Seligmane (65 míľ od Hilltopu, plus treba rátať tých istých 65 naspäť) je posledný benzín – a čo sa týka cien, využívajú fakt, že sú poslední. Na Hilltope sme odparkovali auto, vyrazili pešo dolu a dostali psa. Najprv sme si mysleli, že možno patrí k niektorému z indiánov, ktorí boli hore pri heliporte, ale išiel s nami celú cestu až do kempu a netváril sa, že by ho niekto čakal doma.

Cesta dolu bola veľmi pekná, ale do indiánskej dediny Supai sme dorazili za súmraku a čakali nás ešte dve míle do kempu. Čo sme videli v dedine, nás obralo aj o zvyšky ilúzií, čo sme o indiánoch mali. Domy s klimatizáciou a televízormi (za nimi mulice a kone so žriebätkami), kopa odpadkov okolo kontainerov. Indiáni sa na Winnetoua podobali len farbou kože a väčšinou boli trochu pri tele. No a potom sa zotmelo a nevideli sme nič.

Do kempu sme pokračovali po tme za pomoci Faradayovej baterky (to je tá, čo ju treba triasť aby svietila). To by samo o sebe bolo v pohode, ale kým sme prešli dedinou, začali nás otravovať psi a neboli to veru domáci mazlíčkovia. Ten náš sprievodný sa prestal o nás zaujímať, keď začalo ísť do tuhého a niekam sa odpratal a tak si s nimi musel poradiť Ľuboš. Uťahaní sme sa doťapkali do kempu a zhodli sa na tom, že myšlienka nebrať stany, ktorá sa za svetla hore zdala veľmi lákavá, sa tu dolu po tme s nie práve priateľskými psami naokolo nezdala taký dobrý nápad. Nič sa však už nedalo robiť, rozložili sme karimatky na celty, dali batohy do stredu a spali, ako sa dalo.

Ráno sme sa vybrali k vodopádu, okolo ktorého sme síce večer prešli, ale sme ho len počuli a nevideli. A ostali sme čumieť. Voda neskutočne modrá vďaka vápencovému podložiu. Napriek tomu, že nebolo ani sedem hodín, si niektorí z nás išli zaplávať (a niektorí fotili obrázky ako z dovolenky pri mori). Tak sme pochopili, prečo sa indiáni usadili práve tu. Je to oáza uprostred púšte. Nuž a po raňajkách (rybičková konzerva s hnusným sladkým chlebom) nás čakala cesta hore.

Pointa turistiky v Grand Canyone je nechodiť, keď páli slnko. Čo je skoro stále. Predchádzajúci deň sme išli podvečver, takže bolo už celkom príjemne, ale teraz, kým sme sa vyhrabali hore, bolo už skoro poludnie a my sme došli s vyplazenými jazykmi. Dorazili sme Gatorádu (energetický drink s elektrolytmi na nahradenie solí, ktoré sme vypotili) a Ľuboš sa začal vypytovať, že prečo sme sem nešli pred tými štyrmi rokmi a museli sme sem dotiahnuť aj jeho…

Nasadli sme do auta a odviezli sa do národného parku Grand Canyon (len na objasnenie, Havasu vodopády sú tiež v Grand Canyone ale v časti, ktorá patrí do indiánskej rezervácie), kde nás už čakal kemp bez psov a sprchy.

Nuž a čo by sme ďalší deň robili? Predsa nebudeme len tak sedieť hore, doobeda sme sa trochu poprechádzali a pofotili a poobede išli zase dolu. Na cestu dole sme si vybrali South Kaibab trail (približne 7 míľ) s parádnymi výhľadmi a mostom cez rieku Colorado, ktorá bola tentokrát podľa svojho mena naozaj červená. Cieľom bol Phantom Ranch, pretože tam sme mali rezervované miesto v kempe (kvôli teplotám a namáhavým chodníkom sa neodporúča ísť dolu k rieke a späť v jeden deň).

Tentoraz sa nám podarilo doraziť ešte za svetla a opláchnuť sa v teplom potoku Bright Angel Creek. Večer sme sa vybrali na rangerské rozprávanie a dozvedeli sa niečo o kondoroch. (Neobišlo sa to bez hľadania škorpiónov pomocou UV lampy a Renča bola rada, že tentoraz zobrali s Ľubošom aspoň vnútorný stan.

Asi je jasné, čo sme robili ráno. Vybrali sme sa po vyše 9 míľovom Bright Angel traili zase hore. Tento však má tú výhodu, že má po ceste pitnú vodu v Indian Gardens (teplomer na obrázku – okolo deviatej ráno), 3 mile resthouse a 1.5 mile resthouse. Či už vďaka tomu, že sme mali dosť vody alebo preto, že sme už boli trochu aklimatizovaní, ale vyliezli sme hore vo väčšej pohode ako dva dni predtým z Havasu.

A pobrali sme sa ďalej. Zástavka na obedo-večeru v Cameron Trading Post (veľa dobrého jedla za dobrú cenu). Okolo Glen Canyon Dam, ktorá zadržuje Lake Powell, aby nezalialo Grand Canyon až do Zionu.  Len to akosi zase tak vyšlo, že stany sme stavali už po tme…  to be continued.

Ani veveričky už nie sú to, čo bývali

… alebo Ako som o ilúzie prišla.

Kým som neprišla do Ameriky, veverička pre mňa bola milé zvieratko, ktoré človek pri troche šťastia uvidí niekde v lese. Z tejto ilúzie ma vyviedol pobyt v Grand Canyone. Potvory – veverice – sú tam chránené, je ich veľa, vôbec sa neboja a prídu k ľuďom na pár centimetrov. Tvária sa milo, turisti ochkajú a s nadšením si ich fotia. Niektorí dodržiavajú tabuľe s nápismi nekŕmiť, iní nie. A práve ten druhý druh turistov spôsobil, že potvory sa naučili.

Keď som tam robila na recepcii (Bright Angel Lodge), prišla raz z terasy mamička so synom, že či nemáme náplasť a nejakú dezinfekciu, lebo malého chlapca jediaceho bagel veverička v snahe dostať sa k jedlu pohrýzla. (Lekárničku sme síce vzadu mali, ale poučená hotelovými predpismi a paranojou prítomného nadriadeného som ich odkázala na miestne Medical Center. To vraj preto, lebo v prípade, že by som poskytla zdravotnú pomoc a chlapcovi sa pohorší, nemôžeme riskovať, že zažalujú hotel. Only in America.)

Alebo keď sme sa vybrali na prvý výlet do Canyonu, zišli sme dolu k rieke, našli miesto na táborenie pri potoku (Bright Angel Creek), zhodili sme batohy a išli sme sa ochladiť do vody. Mohlo to byť 10 minút, kým sme sa vrátili a Mišov batoh bol prehryzený. Veverica prehrýzla aj sáčok s chlebom, ktorý bol v batohu a veselo si pochutnávala. Odvtedy sme už brali vážne upozornenia o tom, že potraviny treba hneď umiestniť do plechových krabíc.

Čo z toho vyplýva? Že veverice sú v Canyone nebezpečnejšie ako štrkáče alebo škorpióny – jedni aj druhí nás nechali na pokoji. A veverice tu? Tiež ich je veľa a vôbec to nie sú tie milé zvieratká, ako si ich pamätám zo Slovenska. Motajú sa po stromoch, stĺpoch elektrického vedenia, v našej minizáhradke za domom. A čo je najhoršie, vyzerajú tak nejako potkanoidne.

Ja len pevne verím, že mi podobné sklamanie raz nepripravia delfíny.

Miesto, ktoré mi učarovalo

O Grand Canyone sa píše ťažko. Je to tak trochu, ako keby ste chceli vysvetliť chuť orieškovej zmrzliny niekomu, kto nielenže nevie, aká je to oriešková, ale zmrzlinu ešte vôbec neochutnal.

… vzduch je úplne rozpálený, sú už štyri hodiny poobede, ale jediná vec, čo sa dá robiť, kým sa aspoň trochu neochladí, je sadnúť si do potoka

… to, že stan nebudeme potrebovať sme vedeli, tak sme ho so sebou zbytočne neniesli. Hore sme však mohli nechať aj spacáky. Je polnoc, 30 stupňov Celzia, práve som sa rozhodla, že spať budem len v plavkách. Stále príliš teplo, tak sa odchádzam namočiť do potoka. Nad vodou poletujú netopiere. Práve tam je totiž najväčšia šanca, že nájdu svoju neskorú večeru. Keď ticho ležím, vidím nájazdy netopierov asi meter nad sebou. Ja pre nich nie som zaujímavá, zaspávam…

… jaskyňa. Približujeme sa na rafte. Z diaľky vyzerá malá, pretože si človek len ťažko uvedomuje veľkosť steny. Keď vystúpime, prekvapí nás, aká je obrovská. Kedysi tu žili indiáni a ešte dnes dýcha tajomstvom. Je tu príjemný chládok a fantastická ozvena. Raz ročne sa tu koná husľový koncert. Zažiť a umrieť…

… tie farby pri západe slnka. Ani ich netreba fotiť, lebo vám doma neuveria, že to nie je počítačovo prikrášlené. Niektorí hovoria, že rána sú ešte krajšie, ale nesúhlasím. Rána majú ružovo-modro-studený nádych, ktorý sa mi k tomuto miestu nehodí. Naopak, oranžovo-teplé farby ho večer dotvárajú. Cez deň pozeranie niekedy až bolí, pretože je príliš veľa slniečka. Vtedy sa aj všetky tie farby asi odchádzajú schovať niekde do chládku a ostanú tam len také nejaké vyblednuté, ktoré sa inokedy hanbia ukázať…

… kempujeme na brehu rieky. Tu nie je žiadny plytký bočný potok, tak večernú hygienu odchádzame spáchať k samotnému Coloradu. Do hlavného prúdu si netrúfam, ale v zátoke sa ponáram až po krk. Je ľadová. Okamžite sa mi rozklepú zuby, zmodrajú mi pery a v tomto momente Mišo prichádza k rozhodnutiu, že jemu stačí umyť si len nohy. Všade okolo je horúci večer, len rieka asi za rohom vyteká zo studeného kohútika…

… obrátená turistika. Najprv človek zíde dolu, užije si výlet a až na koniec ho čaká výstup. 1,600 výškových metrov je aj samo o sebe celkom dosť a keď sa k tomu pridajú ešte serpentíny, páliaci vzduch a zapáchajúci chodník, po ktorom ráno prešli mulice, cesta sa stáva nekonečnou. Máme šťastie, že na tomto chodníku (jednom z mála) je natiahnutá voda. Obaja ideme rýchlosťou asi liter za hodinu a keby sme ju mali všetku niesť so sebou, výrazne by nám to sťažilo náklad. Vietor išiel niekam na dovolenku. Kedy sa už tie skaly zmenia z červených na biele? To už budeme skoro hore. Žiadny tieň, len ďalšia zákruta…

… škorpióny pod UV lampou svietia. Nie, UV lampu sme nemali so sebou, ale keď sme sa spýtali rangerky, že ako to vlastne s tými škorpiónmi je, povedala, že ju už poštípali trikrát. Že si zoberie lampu a nejakého nám nájde. Išla na istotu. Starí známi. Našla asi troch. Máme si len ráno vyklepať topánky prv, než si ich obujeme…

… po daždi pochopíme, prečo je Colorado Červená rieka. Grand Canyon sa osprchoval, zmyl zo seba červený prach a doteraz modrá sa mení na hnedú. Zmena sa udiala v priebehu pol hodiny. Podobne Little Colorado. Keď sme sa dívali z helikoptéry, bolo modro-biele, len taká stužka vinúca sa pomezi skaly. Keď sme ho videli z okraja Canyonu cestou do Monument Valley, bolo po daždi. Teraz, keď sa plavíme okolo, je hnedé a husté, Mišo má problém vytiahnuť z neho nohu…

… tie skaly na dne Canyonu sú staré dve milardy rokov. Tu nemusíte kopať niekde hlboko, aby ste sa ich mohli dotknúť. Rieka tú prácu urobila za vás. Staršie odkryté a voľne dostupné sa dajú nájsť len na jednom mieste na svete, v Grónsku (3.7 miliardy rokov). Ten pocit pominuteľnosti…

… vedela by som hodiny voňať tunajšie borovice. Tie veľké s popraskanou kôrou. Zo škár v kôre vyvoniava zmes vanilky a karamelu. Asi tam vnútri nejakí škriatkovia celý rok pečú vianočné koláčiky, inak si to neviem vysvetliť…

…  vysoko nad nami letí kondor. Sadne si na vrchol skaly, ktorá je pre nás teraz horizontom. A pritom dobre vieme, že keď tam o pár hodín pešo vystúpame, ocitneme sa na plošine, z ktorej je to ešte aspoň toľko isto, kým budeme úplne hore. Možno je to dobre, že nemôžeme vidieť celý Canyon naraz. Človek len ťažko chápe tieto rozmery. Áno, viem vám ich všetky vyčísliť (pamätám si ich odvtedy, ako som tam pracovala na recepcii v hoteli a toto bola jedna z najčastejších otázok), ale to nepomôže. Ten pocit keď sa človek postaví na okraj, pozrie sa dolu – a tým dolu myslím rovno dolu – vidí kľukatiaci sa chodník, ktorý sa zrazu stráca, lebo klesá o ďalšiu skalnatú vrstvu nižšie, a tú už zhora nevidno. Kto po tom chodníku aspoň kúsok nezišiel, v Grand Canyone ani nebol…

… ak sa na nejaké miesto hodia slová “ako z iného sveta”, toto je to miesto. Výhľady, ktoré sa nezunujú. Už keď som tu bola prvýkrát, povedala som, že sa ešte vrátim. Toto leto sa chystám už na tretiu návštevu. Možno je to naopak. Možno bývam tam a všade inde som na výlete…

Toho človeka by som na orieškovú zmrzlinu pozvala. Nič iné sa nedá spraviť ani s Grand Canyonom.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...