Čo ma vie vytočiť

Tento článok by sa kľudne mohol volať rovnako ako ten predchádzajúci a byť druhým v poradí z dlhej série. Táňa z Minneapolis mi poslala linku na správu zo CNN, kde hovoria, že vláda USA má DNA všetkých detí, ktoré sa tu rodia. Hovoria tam o tom, že vzorky, ktoré odoberajú deťom po narodení (bez explicitného súhlasu rodičov) na vykonanie vyšetrení sa v mnohých štátoch skladujú roky (v New Jersey konkrétne je to 23 rokov, v niektorých štátoch dokonca bez obmedzenia).

Tí, ktorí vykonávajú testy, uisťujú, že používajú iba proteíny z krvi na detekovanie rôznych chorôb a že nikto neanalyzuje DNA. To je v prípadoch, keď naozaj odhalia ochorenie, samozrejme, veľmi prospešné, ale zároveň to znamená, že tú DNA analyzovať môžu. Keby chceli. O niekoľko rokov. V krajine, kde zdravotná poisťovňa môže poistenca odmietnuť, že je pre ňu príliš chorý (alebo preto, že mala cisársky rez). Čo ak raz budú odmietať na základe genetickej predispozície na určité choroby? Paranoja?

A keď už sa bavíme o vyšetreniach bez súhlasu… Nedávno som čítala článok, kde hovoria o tom, že v Kanade študenti medicíny rutinne vykonávajú gynekologické vyšetrenia na ženách, ktoré sú v celkovej narkóze počas alebo po operácii. Áno, je pravda, že niečo také sa len z knihy naučiť nedá, ale keby také niečo urobil chlap v hotelovej izbe po tom, ako žene v bare niečo primieša do drinku, tak sa tomu hovorí znásilnenie.

Podľa Canadian Medical Association: “Je tu aj predpoklad, že ženy by nedali súhlas na vyšetrenie študentom, pokiaľ by boli pri vedomí, preto aj keď nie je ideálne robiť to potajomky, je to akceptovateľné.” WTF??? A pritom prieskum ukázal, že 62% opýtaných by na takéto vyšetrenie (pri vedomí!) dalo súhlas a ďalších 5%, pokiaľ, by študentom bola žena. Ešte nejaké ilúzie?

Pokojne môžem tehotnieť

Zahlásil mi dnes doktor na pravidelnej prehliadke. Vôbec sa nemám báť o ploché brucho, vraj mi dá vizitku na svoju bývalú pacientku, ktorá sa špecializuje na cvičenia s tehotnými a potehotnými dámami. Odchádzala som začudovaná.

kocikyRaz za čas sa patrí ísť na kontrolu a keďže tu nepoznám zatiaľ nikoho natoľko dobre, aby som si pýtala referencie tohto druhu, spoľahla som sa na internet. Zobrala som zoznam lekárov, ktorých schvaľuje naša poisťovňa a hľadala, čo o nich píšu pacientky. Bolo z čoho preberať – Hoboken je mesto s najväčším počtom kočíkov na obyvateľa, aké poznám, a tomu zjavne zodpovedá aj počet gynekológov. Tak som si vybrala a objednala sa.

Prvé dve prekvapenia  ma čakali už v čakárni. Namiesto letákov o liekoch a náučných plagátikov tam boli fotoalbumy plné bábätiek, ktorým tento lekár pomohol na svet. Mamičky – čakateľky sa nad nimi nadšene rozplývali. Pozoruhodné bolo aj to, že z desiatich čakajúcich boli štyria páni, sprevádzajúci svoje polovičky (a nekončili v čakárni).

Po nevyhnutných papierovačkách si ma zobrala jedna zo sestričiek do doktorovej kancelárie a vyplnila dotazník o mojej zdravotnej histórii. Bolo počuť, ako doktor na chvíľu vyšiel na chodbu a pýta sa inej sestričky:

– Where do I go now? (Kam teraz?)

Nie, doktor nebol ani nový ani senilný, ale vyšetrovne mal tri a všetko dokonale fičalo, takže keď skončil v jednej z nich, ďalšia pacientka ho už čakala buď pripravená na diskusiu v kancelárii alebo na vyšetrenie v inej vyšetrovni. Celá ordinácia nebola nijako honosná, ale jeho časom sa tu zjavne neplytvalo. Napriek tomu sa nikam neponáhľal, zavtipkoval a povypytoval sa na všetko možné.

A predpis? Načo? Keď bude treba, my zavoláme do lekárne, vy si to len vyzdvihnete. Keby som mala jedným slovom opísať celú moju návštevu – hladko.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...