Viola nás opäť vyslala na bežky

Búrka Viola (spolu s Uri) narobila v Texase kopu škody, ale kým prišla ku nám, už to bolo “len” sneženie. Zhodnotili sme, že bežky sú lepšie ako žiadne lyže a išli sme znovu do High Point parku. Deti spokojnejšie, než sme čakali, Mišo sklamaný, že mu Strava dobre nemerala, kadiaľ sme sa túlali a ja som si len užívala slniečko. 

Ešte pár fotiek z Watchungu. Chýba len tá, ako Kubo skončil dolu hlavou v snehu:

Bežky v High Point parku

Keď sme do High Point parku v nedeľu na obed prišli, tak bežkovanie vyzeralo neisto. Hneď pri vstupe do parku nás privítal oznam, že v požičovni už požičali všetko, čo mali. Nakoniec to ale dopadlo dobre, lebo aj keď bolo asi ráno všetko rozchytané, kým sme sa dovalili my, kopa výzbroje sa vrátila a bolo z čoho znovu vyberať. (Ukázalo sa, že veľkosť topánok som na prvý pokus uhádla všetkým okrem seba.)

Deti a Mišo boli na bežkách prvýkrát, ja asi tretí a podľa toho to aj vyzeralo. Mali sme na začiatku blízky kontakt so snehom. Kubo si to celkom užil a hovoril, že by pokojne išiel niekedy znovu.

Kika po prekonaní počiatočného odporu išla tiež v pohode. A na konci to zvládla dokonca napriek môjmu odrádzaniu. Za to odrádzanie sa teraz patrične hanbím… Ono totiž na chodníku v lese bolo fajn, len zrazu sme prestali stretávať ľudí a zistili, že sme prešvihli čas na vrátenie lyží. Časť výpravy uháňala dopredu a my s Kikou sme ostali posledné. Pred požičovňou nás ešte čakal kopček. Kike sa doňho šmýkalo a nedalo sa jej ísť hore ani na viacero pokusov, tak som ju presviedčala, nech si lyže vypne, že ja ich zoberiem a ona to dokráča s paličkami. Ona, že nie, že to zvládne. Zopár ďalších pokusov. A išla. Pomaly, ale nakoniec isto. (A v požičovni sme ani neboli posledné. Chlapíci vyzerali, že berú úplne v pohode fakt, že sú otvorení ešte skoro hodinu po oficiálnom konci ordinačných hodín.) 

A mňa to potom spätne mrzelo. Namiesto toho, aby som ju povzbudzovala, som jej hovorila, nech to vzdá. Niekedy by sa mi fakt hodil lepší filter na to, čo hovorím. A ako to hovorím. Ďalšia lesson learned. 

High Point

Už by to aj začala byť nuda. Zase prechádzka po lese, takmer žiadne prevýšenie, trochu výhľadov a doťapkali sme sa na najvyšší bod New Jersey (High Point, ako inak), necelých 550 m.n.m. Už by som išla aj na nejakú túru, takú že by sme vyliezli na reálny kopec… Ale zachránili to farebné stromy. Najlepšie boli javory, lebo tie vedia mať na jednom strome veľa rôznych farieb.