Víkendové surfovanie

state of the world’s mothers (annual index)

What are the world’s best and worst places to be a mother? Each year, Save the Children analyzes the health, education and economic conditions for women and children around the world. Summaries of our findings are provided in the […] reports.

Thanksgiving in Mongolia (ťažké čítanie, obzvlášť pre práve tehotných)

I knew that a child would make life as a professional explorer largely impossible. But having a kid seemed in many ways like the wildest trip of all.

But the truth is, the ten or twenty minutes I was somebody’s mother were black magic. There is no adventure I would trade them for; there is no place I would rather have seen. Sometimes, when I think about it, I still feel a dark hurt from some primal part of myself, and if I’m alone in my apartment when this happens I will hear myself making sounds that I never made before I went to Mongolia. I realize that I have turned back into a wounded witch, wailing in the forest, undone.

Most of the time it seems sort of O.K., though, natural. Nature. Mother Nature. She is free to do whatever she chooses.

coffee

How do you get poor kids to apply to great colleges

You open the envelope and find a personalized letter from the College Board, the SAT people. It says that, because your grades and scores are in the top 10 percent of test takers in the nation, there are colleges asking you to apply. Princeton, Harvard, Emory, Smith—there’s a long list, places you’ve read about in books. And here’s an even more shocking page: It says the College Board somehow knows your mom can’t afford to pay for your schooling so it will be free. There’s even a chart comparing costs to these schools and your community college and the state campus, breaking them down in black and white—it turns out your mom would have to pay more to send you to the community college than to Princeton or Harvard. To top it all off, clipped to the packet are eight no-cost vouchers to cover your application fees!

project unbreakable

anger is more viral than joy

The no-cry discipline solution

the no-cry discipline solutionToto je už tretia kniha od Elizabeth Pantley (amazon), ktorú som čítala. Prvá bola pred dvoma rokmi The no-cry sleep solution, druhá toto leto The no-cry potty training solution (amazon). Istým spôsobom mi poslúžila rovnako ako predchádzajúce dve a istým spôsobom úplne inak.

Čo majú všetky tri tieto knihy spoločné je to, že ponúkajú veľa “malých” tipov, ako dosiahnuť želaný výsledok “prirodzeným” spôsobom bez uchyľovania sa k nejakým radikálnym dvojdňovým riešeniam. To je tá časť “no-cry” – tým, že spánkové návyky, učenie sa používať nočník/záchod a disciplína sú veci, ktoré chcú čas, je pravdepodobné, že rýchle metódy sa stretnú s odporom. Vo všetkých troch som našla tipy na veci, ktoré sme už robili, tipy na veci, ktoré nechceme robiť (v tejto konkrétnej napríklad time-out), ale aj kopu tipov, ktoré nás predtým nenapadli.

Ďalšia užitočná vec, ktorú majú všetky tri spoločné, je to, že autorka hneď na úvod rozoberá, čo je “normálne”. Je normálne, že pártýždňové bábo nebude spať celú noc, nech robíte čokoľvek. Je normálne, že dvojročné (aj trojročné, aj štvorročné) dieťa sa niekedy pociká, nech robíte čokoľvek. Je normálne, že malé deti vám budú liezť na nervy opakovaním tej istej žiadosti, lebo sú stredobodom svojho vlastného sveta a ešte sa poriadne nenaučili vcítíť sa do druhých a byť trpezlivý. Keď je niečo naliehavé, tak to chcú pred piatimi minútami. Toto je veľmi dobrý úvod, lebo dá rodičom perspektívu, na čom sa dá “pracovať” a z čoho musia deti jednoducho vyrásť.

To v čom je táto tretia kniha iná, je tretia kapitola, ktorá v podstate ani nie je o deťoch. Je o hneve. Kde sa berie a prečo a čo s ním robiť. Toto som nečakala, ale spätne to dáva zmysel. Ak máte deti, zrejme ten hnev poznáte (výborný článok na danú tému). Ja som v zásade mierumilovný človek, ale veru neviem, či ma niekto dokáže vytočiť tak ako Kika (pravdepodobne Kubo o pár rokov). Takže prečítať si, že aj toto je normálne a že sa s tým dá niečo robiť bolo povzbudivé. Opäť sú to pomalé kroky, ale už to, že sa mi dostalo do povedomia, samo o sebe trochu pomáha, keď cítim ten hnev prichádzať. Nie je to o tom, že by autorka obhajovala deti, že nech robia čokoľvek, problém nie je v nich ale v hneve rodičov. Práve naopak, celá kniha sa zaoberá tým, ako ich naučiť správať sa “želaným” spôsobom. Ale to sa robí veľmi ťažko, keď sa pozerám na matadora s červenou plachtou.

Určite stálo za prečítanie.

Related Posts Plugin for WordPress, Blogger...