Kedy je už v pohode byť na chvíľu preč od detí?

Pamätám si, kedy bola Kika prvýkrát bez rodičov. Mala asi dva mesiace, Mišo bol v práci, ja som sa išla nechať ostrihať a tú polhodinu ju vonku spiacu kočíkovala kamarátka. Kaderníčke to vtedy trvalo akosi veľmi dlho. Potom postupne prišli aj dlhšie odlúčenia, niektoré ťažšie, niektoré ľahšie, jej prvý deň v jasliach som s prestávkami prefňukala.

Na prvú noc, keď bol od nás Mišo preč, si nepamätám, ale ja som bola prvýkrát na noc preč tento september. Išla som na dva dni do Rakúska na High Performance Computing Workshop. Dva dni konverzácie iba s dospelákmi, vlastná posteľ, vlastná kúpeľna. Celkom som si to užila. Ale nie, na deti sa mi nedalo zabudnúť. Keď už pre nič iné nie, tak myslím, že som bola jediný účastník, čo mal so sebou odsávačku na mlieko.

A Kika bola minulý týždeň prvýkrát na noc (a nielen jednu, hneď rovno šesť nocí) bez obidvoch rodičov – na štrajkových prázdninách u babky a dedka. To ma tak nejako viedlo k zamysleniu, kedy je už relatívne bezbolestný čas na takéto párdenné a párnočné odlúčenia. A neviem, či je to aj u iných tak, ale ja si myslím, že je rozdiel medzi odlúčením cez deň a v noci. Večer bývajú drobci unavení, ťažšie zvládnuteľní, viac naviazaní. Ak sa zobudia v noci, tak prvé, čo rozospatí v tme vykrikujú, je “mama, mama”.

V zásade vidím tri veci, ktoré to všetkým zúčastneným uľahčia:

Kika telefonuje– Ak sa už dieťa vie slovami dohodnúť viac než len o úplne základných potrebách. Ak dokáže povedať, čo mu je, aj inému dospelákovi, ako rodičovi, ktorý ho už má úplne prečítané. Je fajn, ak už vie aj trochu telefonovať, prípadne skypovať a môže sa s rodičmi porozprávať, ak chce.

– Ak má aký-taký časový orientačný zmysel. Nemusí rozumieť kalendáru, ale malo by mať predstavu, čo to znamená chvíľu, zajtra, pár dní, “trikrát sa vyspíš”. To je asi ten dôvod, prečo bol vtedy Kikin nástup do jaslí taký náročný aj pre mňa – predstava, že tam nechávam dieťa, ktoré dúfa, že každú chvíľu prídem, ale pritom si nie je isté, či sa ešte niekedy vrátim, je ťažká.

– Dospeláci, s ktorými si dieťa rozumie. To, že sa oň vedia postarať, je iba nutná podmienka, ale ideálne je, ak sa s nimi cíti dobre a malo šancu už predtým s nimi byť nejakú chvíľu samo.

Kubko zatiaľ do tohto ešte celkom nedorástol. Už ho síce párkrát ukladali večer spať starí rodičia (keď sme boli na Lord of the Dance a na večierok z Mišovej roboty), ale zatiaľ nebol preč na noc a mal stále aspoň jedného z rodičov na dosah do pol hodiny. Možno je to viac pre môj pokoj ako pre ten jeho, ale myslím, že na to, aby sme jeho poslali na prázdniny, si ešte chvíľu počkáme.

Ako to vidíte vy?

Prvé dni v jasliach, škôlke, škole

Takto sme oddychovali po prvom týždni škôlky a jaslíNenadarmo sa hovorí, že začiatky bývajú ťažké. Tak aj u nás. Prišiel september a s ním sa nám doma objavili traja prváčikovia. A každého niečo trápi.

Kubko začal chodiť do jaslí. Prvý týždeň tam bol každý deň približne od ôsmej zhruba do pol tretej. Povedali mi, že ho tam mám nechať hneď od začiatku aj na spanie a ak bude spať, že nemá zmysel prísť skôr ako o tej pol tretej, lebo že do druhej spávajú a potom majú olovrant. Že keby bola veľká kríza, tak zavolajú. Nevolali. Prvý deň mal poobede dosť opuchnuté oči, takže plaču zrejme nebolo málo. Vo štvrtok mi však už povedali, že sa na nich aj usmieval. Stále však protestoval ráno, keď som odchádzala.

V nedeľu ho zrejme premohli miestne bacily, lebo mu vyskočila teplota a rádovo sa zvýšil faktor kňučavosti, tak som s ním v pondelok ostala doma, že počkám, ako sa to vyvinie. S dvoma čerstvými zubami v ústach ale vyzerajúceho celkom spokojne som ho v utorok ráno doviezla do jaslí. V škole som akurát prečítala maily, keď mi volali, že si poňho mám prísť. Tak sme z jaslí išli rovno k doktorke, tá pozrela a povedala, že bez antibiotík to nepôjde a odvtedy sme doma. Na katedrovú schôdzu som sa síce dostavila, ale keďže Mišo bol tento týždeň v Bukurešti (obrázky budú) a ocino v Prahe, musela ma zachrániť mladá kočka s ktorou som vybartrovala babysitting za bianco šek na doučovanie z matiky.

Dnes sme boli na kontrole a lekárka odporučila, že do jaslí až od stredy, tak dúfam, že sa mladý poriadne vylieči a že chvíľku to zase potiahneme bez chorôb. Ak nerátam ten kvázi zápal močových ciest, na ktorý ho liečili ešte v Amerike, tak toto je prvý raz, čo bol chorý. A keď je chorý, tak s ním vôbec nie je zábava.

S jaslami ako takými to tiež nie je úplne ideálne. Sú opačnom konci mesta, jedna známa mi porozpravála nedobré skúsenosti, ktoré s nimi mala, ukázalo sa, že je šanca dostať sa aj do štátnych, ale nevieme, či máme robiť Kubovi chaos skôr, ako sme týmto dali šancu (v cene rozdiel nie je). Takže nad týmto ešte dumáme.

Škôlka. Škôlka vyzerá dobre. Kika sa do nej prvé dva dni tešila. Potom prišla kríza, keď jej docvaklo, že to už je teraz “nafurt”. Tú minulú stredu v ich triede ráno všetci revali. Okrem pani učiteľky teda, tá hovorila, že sa to časom spraví a snažila sa ich zaujať. Odvtedy Kika síce protestuje každé ráno, ale už sa nehádže o zem, ako v tú stredu, pomôže keď ju nechám zazvoniť, aby nám otvorili a prečítam na jedálnom lístku, čo bude na obed. Keď po ňu okolo tretej prídem, vykrikuje, aby som sa tam s ňou ešte 5 minút hrala. (To má frázu odo mňa. Keď viem, že niečo, čo má rada bude za chvíľu končiť – napríklad má sa prestať hrať, alebo vyliezť z vane – tak jej dopredu poviem, že ešte 5 minút, aby bola pripravená a nebojovala, keď už naozaj treba.) Doma potom zarecituje básničku alebo ukáže, čo cvičili na rozcvičke, alebo porozpráva, ako Adamko skočil zo stola. A zatiaľ je aj napriek chorému bratovi doma zdravá. Takže toto síce tiež chce ešte trochu času, ale myslím, že škôlka je fajn.

Akurát dve veci, s ktorými sme sa stretli, sú pocikávanie a štrajk. Majú tam detské záchody, s ktorými si vie sama poradiť, ale pár dní trvalo, kým si na to zvykla. To som chodila domov s balíčkami vecí na opranie. Jeden deň dokonca nestačili náhradné veci, ktoré som jej ja nechala v skrinke, a okrem našich teplákov a nohavičiek som prala ešte aj dvoje cudzie. Vtedy som sa uchýlila k úplatkom a dohodla som sa s Kikou, že keď pre ňu prídem a nebudú ma tam čakať žiadne pocikané veci, pôjdeme potom na zmrzlinu do stánku, ktorý je kúsok od škôlky. Zdá sa, že to zafungovalo a hovorím si, že stánok čoskoro aj tak na zimu zavrú.

A štrajk, ako vieme, bol včera. Pridala sa k nemu aj naša škôlka. Mne to až tak nevadilo, lebo Kubo bol aj tak doma a keby aj nebol chorý, tak by som ho na ten deň jednoducho odhlásila z jaslí, ale rodičom, ktorí nemajú takú flexibilitu ako ja, nezávidím. Keby to celé aspoň malo nejaký zmysel, ale situácia učiteľov sa tým nijako neporiešila, len sa tým skomplikoval život kope ľudí.

Nuž a moja škola. Pôvodne som si myslela, že budem na fakultu chodiť na bicykli, dokonca som si vybavila aj kľúčik od bicyklárne. Ale vzhľadom na to, že robím aj ranný rozvoz aj poobedné zvážanie, zatiaľ som bola iba autom a asi si vypýtam na kartu aj prístup na oficiálne fakultné parkovisko (zatiaľ parkujem krížom cez cestu). A keď už o karte – keď sa mi ju na tretí pokus podarilo vybaviť (prvýkrát tam bola rada na tri hodiny, v ktorej som odmietla stáť, druhýkrát ma nemali v databáze a museli to vytelefonovať a ja počkať do druhého dňa, kým sa to preleje cez databázy), zaplatila som za ňu 35 euro a dostala ISIC napriek tomu, že onedlho budem mať 30, lebo na Slovensku platí zákon, že každý študent denného štúdia ju má mať. Na dopravu mi nepomôže, ale na zľavu pri nákupe som ju už použila.

V kancelárii sedíme štyria, aj keď sme sa tam zatiaľ ešte nevyskytli všetci naraz. Čo sa týka dochádzky, pravidlá hovoria, že 18 hodín za týždeň. Tie som tento týždeň nacvakala tak všelijako, ale pomáha, že mám školiteľku, ktorej nejde o prezenčku ale o výsledky (teraz sa len postarať, aby časom boli). Už som zistila, ako si objednať obed v jedálni, ako sa (teoreticky, ešte to musím v pondelok vyskúšať) dostať do wifi siete a s pomocou rozbehala simulačný program, v ktorom budem robiť.

Okrem toho som čas, kedy nemám na starosti krpcov, využila na návštevu doktorky a ukazuje sa, že predsalen to fučanie cestou na Gerlach, krútenie sa hlavy pri korčuľovaní na hrádzi a celková únava majú aj objektívnu príčinu. Zase vystrkuje rožky môj starý problém s nedostatkom železa, takže znovu dopujem a chystám sa na pár ďalších, nie práve príjemných vyšetrení. Keď si predstavím, že by som teraz namiesto doktorandského štúdia začínala prácu niekde v súkromnej sfére, tak naozaj neviem, ako. Oneskorený začiatok semestra (v porovnaní so začiatkom škôlky a jaslí) a časová flexibilita sú na nezaplatenie.

Taký bol teda náš začiatok školského roka.

PS Jedna vec, ktorú sme nezvládli: ani jeden z našich prváčikov nedoniesol v prvý deň pani opatrovateľke/učiteľke/školiteľke kvetiny. To budeme musieť niekedy napraviť…

Rušný týždeň

Mali sme teraz poriadne rušno, ale nie veľmi v dobrom slova zmysle. Aj keď ako sa tak nad tým zamýšľam, tak mám aj jednu dobrú správu – Kike lezú zuby. Dva stredné dolu. Jeden je už vonku – to je ten, čo už cez Vianoce “presvital” a v utorok si konečne zmyslel vytlačiť sa von – a druhý, jeho sused, sa akurát prerezáva. Kika to berie celkom v pohode – v porovnaní so všetkým ostatným, čo sa jej tento týždeň stalo, sú zuby prechádzka ružovým sadom.

Začína nám totiž škola. Mne od utorka, zapísané mám dva predmety – Advanced Scientific Computing a Systems Computational Neuroscience – a okrem toho učím Lineárnu Algebru. A tak som tento týždeň začala s Kikou chodiť do jaslí. Prvý deň bol zlý. Ona ho prerevala tam, ja v knižnici. Nechcela tam nič jesť, ani spať a odkväcla unavená cestou domov. Ja som zatiaľ rozmýšľala, že sa na to celé vykašlem a odkväcla som až s becherovkou doma, keď malá zaspala. Druhý deň bol o trošku lepší, trochu sa tam aj najedla, trochu spala, ale stále to nebolo dobré. Problém je v tom, že ja ani nechcem aby si zvykla za takú cenu, že sa naučí, že plakanie jej nepomôže a tak rezignuje. A ona ešte nevie, že ja sa vždy vrátim…

… z týchto a podobných úvah nás v noci na stredu prebralo vracanie. A tak som Kiku trochu poutierala, prezliekla a zobrala k nám do postele (nechcelo sa mi v noci prezliekať jej postieľku). Po chvíli bola ovracaná aj naša posteľ a my dvaja. Do rána sme už veľmi nespali a po telefonickom ohlásení sme si to namierili k doktorovi. Ten povedal, že nejaký žalúdočný vírus, že mám očakávať hnačky a mám si poriadne a často umývať ruky. Lieky žiadne, že to musí prejsť samo. Tak sme sa dotrepali domov (našťastie bez vracania, lebo čistiť fusak by sa mi naozaj nechcelo), všetko oprali a čakali, čo sa bude diať.

Von išlo všetko – banán, mliečko, pedialyte (to je taký roztok pre deti na zabránenie dehydratácie) a keď prestalo vracanie, tak sa dostavili tie hnačky, čo doktor spomínal. Za dva dni sme toho oprali celkom hodne. Ale už je lepšie. Včera už bola v pohode, akurát nechcela nič jesť (ani sa nedivím), ale na večeru si už dala rozmixovanú zeleninu a v noci sa dostavil hlad a budila sa každú chvíľu (asi 6krát, neviem presne, po treťom som prestala počítať) na mlieko.

Takže prvú chrobu máme za sebou (ak nerátam to jedno zachrípnutie na jeseň, ale to sa s týmto ozaj nedá porovnávať) a som zvedavá, čo bude teraz. To že deti v jasliach bývajú viac choré, sme tak nejako očakávali, ale že to schytá hneď takto na úvod nás trochu prekvapilo. Pravdepodobne nejaké rezidenčné vírusy voči ktorým sú už všetky ostatné deti imúnne.

V pondelok je sviatok, v utorok to ideme skúsiť znovu (a mám aj prvú prednášku). Aj keď neviem, či medzitým Kika už aj nezabudla, že nejaké jasle boli, takže možno budeme zase začínať od začiatku, lebo týždeň, ktorý sme plánovali na zvykanie, sa vyvrbil úplne inak.

Stále nie som presvedčená o tom, že robíme dobre. Držte nám palce.